Orechov Dvor X.

 LUCIA

“Tak si to zhrňme.” Zaburácal Ivan, šéf miestnej polície v malej miestnosti s oknami zastretými bielymi vertikálnymi žalúziami. “Boha, to je dedina!” Uľavil si.

Štyria príslušníci polície, sediaci na stoličkách a zízajúcich na plastovú bielu tabuľu popísanú menami čiernou stierateľnou fixou sa zahmýrilo. Ivan Luciu už pred pár dňami poveril vyšetrovaním vraždy Hutuliakovej aj keď vrah bol viac-menej istý. No procesy bolo treba pre prokurátora spracovať aj tak. Teraz si však nebol istý, či by jej prípad mal nechať, keďže bola úplne nová v ich tíme, vrážd pribúdalo, ako na bežiacom páse. Najprv rozmýšľal, že by si to vzal sám, no nebolo vo zvyku, aspoň uňho nie, aby prípad niekomu odobral len tak, bez závažnejších pochybení a tak, aj keď s drobnou neistotou sa rozhodol, že prípad Lucii nechá. 

“Je tých vrážd viac, Lucia, a tebe som pridelil Hutuliakovú, tak neviem, či by som ti to mal nechať.” Povedal jej v kancelárii, len tak z očí do očí, keď si ju zavolal a sedeli tam sami.

“Chápem,” usmiala sa Lucia.”Hutuliakovú zabil Hutuliak, to všetci vieme, tak tam to malo byť jednoduché. Preto si si vybral mňa.” Viac konštatovala, ako sa pýtala.

Zahanbene prikývol.

“Dobre, tak teraz čo?” Spýtala sa. “Chceš mi ten prípad zobrať, lebo sa stal zložitejším?”

“Priznám sa, že mi to napadlo.” Odvetil s mierne zamračeným obočím.

“Nie som nová.” 

“Nie, ale tu si. A vraždy sú také zriedkavé… Navyše tieto sú úplne zvláštne, je to skoro ako masové vraždy, len ma trochu mätie, prečo sa rozšírili. Vieme, že Hutuliak masový vrah byť nemôže, sedí v base a pokiaľ to nebol nejaký vopred pripravený plán pre celú dedinu, musíme tú prvú vraždu dať bokom. Lenže, čo ak to bol nejaký plán….?” Zamyslene si zaťahal za riedku bradu.

“Pozri sa, Ivan, ja nemám nič proti tomu, aby sme na tom robili všetci, bolo by to určite nad moje sily, ale zároveň by som bola sklamaná, ak by si sa rozhodol, že ja tomu nemám šéfovať.”

“Chápem.” Poškriabal sa na nose. “Dobre, budeš teda šéfkou tímu, ale keby som zbadal čo len malé pochybenie, alebo keby sme dlho stáli na jednom mieste, budem ťa musieť vymeniť.”

“Ivan, prosím, ak to spravíš, sprav to tak, že si prípad preberieš sám, nebolo by to dobré pre moje sebavedomie, ak by si ho odovzdal nejakému môjmu kolegovi.”

Chvíľu mlčal a pozeral sa do jej zelených očí.

“S tým môžem súhlasiť.”

A tak tu teraz sedia v malej kancelárii, kde každý krok mohutného Ivana rozvibroval nábytok. Sedeli na stoličkách, Ivan stál pri tabuli a spomenul si na ten rozhovor s Luciou.

“Ok, Lucia, prosím prezentuj.” Povedal, sadol si medzi nich, zatiaľ čo Lucia vystrelila zo stoličky ako šíp. Postavila sa pred tabuľu a zo zvyku si zobrala do ruky čiernu fixu. Niežeby šla niečo písať, aspoň zatiaľ nie, no lepšie sa jej prezentovalo, keď sa prstami pohrávala so štíhlym telom fixky.

“Tak si to teda zhrňme.” Zopakovala Ivanove slová, nadýchla sa, založila si pravou rukou prameň ryšavých vlasov za ucho a pevným hlasom spustila.

“Takže, máme tu prvú vraždu.” Začala a hrotom fixky zavretom vrchnáčikom ukázala na prvé dvojicu. “Prvá obeť je pani Hutuliaková. Žena na dôchodku, ktorá si užívala penziu. Vrah bol podľa všetkého jej manžel, zatiaľ sme ešte nedokončili dôkazný proces, ale v cele sa priznal. Je zrútený, sám nevie, prečo to spravil, manželku vraj miloval. Pred činom nedošlo medzi nimi k žiadnej hádke, to, čo si pamätá je iba, že vyšiel z domu, šiel do kôlne, zobral širokú lopatu, vrátil sa domov a ženu, ktorá práve čistila cesnak za stolom uderil jednou ranou. Keď zo stoličky spadla, dobil ju, ležiacu na zemi niekoľkými údermi smerujúcimi na hlavu, až k smrti. Netuší prečo. Bez zjavného motívu, bez zjavného dôvodu, bez predchádzajúcej hádky. Bol si plne vedomý toho, čo robil, detailne to popísal, iba nedokázal povedať dôvod svojho činu. Pána Hutuliaka sme zadržali a teraz čaká vo vyšetrovacej väzbe. Všetky výsluchy boli zrealizované, výpoveď v zmysle viny, ktorá skoro dokonale sedí s nálezom forenzných podpísal, dokonca bez akýchkoľvek dodatkov. Advokát mu bol pridelený štátny, pretože svojho nemá. Spis je u prokurátora a čakáme na vznesenia obvinenia. Tento prípad sme v podstate ukončili. Nejaké otázky?” Spýtala sa do pléna, no jej kolegovia zostali ticho.

“Dobre, toto bolo pomerne jasné. Druhý prípad je však zložitejší. Juditu Lopušanskú našiel obyvateľ dediny v priľahlom lese v kríkoch divých ruží. Podľa pitevnej správy bola zabitá úderom tvrdého predmetu a zároveň bola znásilnená. Odobrali sme genetický materiál, aj svedkovi, kvôli vylúčeniu stôp…”

“Prečo sme ho vylúčili?” Spýtal sa Miro, jeden z tímu zrejme hlasnejšie, ako chcel.

“Nie, prepáč, zle som to povedala.” Hlasno preglgla a pocítila nájly zmätok, ktorý však ráchlo zapudila. 

“Nevylúčili sme ho ako podozrivého, iba jeho stopy sme proste identifikovali, pre prípad, že by sa našli ďalšie, čo sa aj stalo. Z patológie prišla správa, ktorá jasne definovala ešte tretiu vzorku DNA a to hlavne spod nechtov obete a zo semena, ktoré našli ako vo vagíne, tak aj na pokožke brucha obete.”

“Komu vadí, že je Lucia lídrom vyšetrovania týchto vrážd, nech príde ku mne do kancelárie, alebo nech to vyjadrí hneď.” Zahrmel Ivan. Jeho výzva zostala visieť vo vzduchu a vyvolala krátke nepochopenie.

“Nekukajte sa tak na mňa. Miro, otázka, ktorú si položil bola hlúpa, vieš dobre, ako to myslela, a pri prezentácii zločinov používaš tie isté slová, tak ma neštvi.”

Miro zahanbene prikývol.

“Pokračuj.” Vyzval Ivan Luciu.Tá prikývla a párkrát prešľapla.

“Judita sa nejako urputne nebránila, kúsok kože nájdenej pod jej nechtom bol vlastne jediný dôkaz obrany, čo sa mi zdá naozaj čudné. Vzorka DNA sa nezhoduje ani s obeťou a ani s nálezcom tela. Od pol pása dolu bola nahá, bielizeň strhnutá. Okrem rany na hlave a poškodenou vagínou nemá žiadne iné ďalšie známky násilia. Na tvári žiadne modriny, na rukách tiež nie, preto mi napadla hypotéza, či ju násilník iba prudko nehodil na zem, kde dopadla na skalu, ktorá jej spôsobila smrteľné zranenie a až potom došlo k znásilneniu…”

“Čo tá koža za nechtom?” Spýtala sa Jana.

“Veď práve. Biologický materiál bol iba pod jedným nechtom aj to kúsok. Predpokladám a forenzný s tým súhlasí, že k tomu došlo pri odsotení obete páchateľom, kde možno Judita iba chcela udržať rovnováhu, čo môže vysvetľovať ten kúsok kože, a po dopade omdlela. Ťažko povedať či zomrela hneď po dopade, alebo neskôr z dôvodu opuchu mozgu. Násilník po akte zrejme odišiel. Na mieste sa našli aj odtlačky topánok. Iba predpokladám, že páchateľ bol obyvateľ Orechovho dvora, takže radšej sme začali s vypočúvaním priamo v osade. Pokiaľ možno, hľadáme zhodu v podrážkach topánok, sledujeme, kto mal s Juditou nejaké spory. Tu je to však asi slepá ulica. Podľa vyjadrenia svedka a podľa vyjadrenia aj iných obyvateľov osady bola Judita obľúbenou postavičkou. Ľudia ju skôr ľutovali, lebo bola hluchonemá a tak sa k nej aj opatrne správali. Časy, keď hluchonemých, pardon nepočujúcich považovali rovno za bláznov sú dávno prečo, navyše Judita nosila z práce so súhlasom majiteľa montérky, ktoré boli nepodarky a po dedine ich za pár peňazí predávala. Vraj bola naozaj obľúbená, z tohto pohľadu by sme asi motív hľadať nemali. Podľa mojich predpokladov šlo o náhodný čin, keď aj nie v afekte, tak určite z túžby. Judita bola celkom pekná žena. 

“Prečo bola v lese?” Spýtala sa Jana, ktorá bola o prípade informovaná iba teraz.

“Judita pracovala v Meste a domov autobusom mohla ísť dvoma spôsobmi. Buď prestúpiť a pokračovať ďalším spojom do Dediny, odkiaľ to má domov už kúsok, alebo po vystúpení z prvého spoja krížom cez les domov, kde to má asi hodinu. Zrejme sa rozhodla ísť cez les.”

Lucia sa na chvíľu odmlčala.

“Tretí prípad je nájdená žena, Zuzana Mrvová na poli udusená biologickým materiálom, čo je čudné, že znova bez známok obrany. Našli ju tam okoloidúci a tí zalarmovali políciu. Zvláštne na celom prípade je to, že manžel Ignác Mrva od momentu, kedy mu oznámili, že našli jeho mŕtvu ženu prestal rozprávať. Snažili sme sa ho vypočuť, ale nereagoval, iba hľadel do zeme a ledva dýchal. Zrejme je stále v šoku, pretože pred pár rokmi im zahynuli obe deti bez cudzieho zavinenia. Jedno po úraze, druhé… No neviem, hovorí sa, že zo smútku za bratom. Štvrtý prípad je smrť starostu, ktorého podrezali pri vstupe do obecného úradu. Našli ho deti, ráno idúce do školy. Krk mal podrezaný doslova od ucha k uchu a smrť nastala vykrvácaním. Podľa forenzného, rez bol vedený pravidelne, hladkým ostrím a preťal obe krčné tepny. Znova bez známky obrany. Tu je ale najpravdepodobnejšie, že sa starosta ani nestačil brániť. K vražde došlo naozaj prekvapivo rýchlo. Predpokladáme, že útočník prišiel zozadu, zatiahol starostu za vlasy a nožom, alebo iným ostrým predmetom mu spôsobil smrteľné zranenie. To je zatiaľ všetko. V osade, kde sa za posledných 50 rokov udiali iba malé šarvátky, bitky v krčme, kde nedošlo ani len k lúpeži ani počas doby, keď tam boli nasťahovaní vojaci a kde sa všetci poznajú, a aj keď sa nemusia mať všetci radi, tak sa rešpektujú, došlo v rozmedzí pár týždňov ku štyrom násilným činom, všetko vraždy.”

“Aké úkony sme vykonali, aby sme eliminovali ďalšie násilie?” Spýtal sa Ivan a poškriabal sa na brade.

“Už po druhej vražde sme posilnili hliadky v osade, no zatiaľ iba mestskou políciou. Po tlačovej besede ministra a po vražde starostu sme povolali aj štátnu políciu a tá teraz hliadkuje v osade pravidelne. Zatiaľ tam máme dve jednotky s permanentnou účasťou. Menia sa po dvanástich hodinách a odvtedy sa nič neudialo. Zaujímavé na tom je, že osada si žije svojim životom, bez nejakých bitiek či násilných sporov, je to naozaj veľmi čudné…”

“Hm… Na toto sama nestačíš.” Zahlásil Ivan “Neboj, nejde o to, že by som ti neveril, alebo čo, ale nevieme, či sa jedná, teda s výnimkou Hutuliaka, o viac jednotlivých činov, alebo o masové vraždy. Pokiaľ sa jedná o viac nesúvisiacich prípadov je nutné, aby ste na tom robili všetci. Samozrejme, Lucia, ty budeš koordinátor, spolieham sa na teba. Zatiaľ teda na prípadoch pracujete všetci, pod vedením Lucie a ak by bolo treba, zapojím sa do toho aj ja, zatiaľ iba chcem, aby ste mi podávali informácie vždy, keď sa niečo dozviete ihneď, alebo ak aj nič nové nebudete mať, tak každé ráno o siedmej tu, krátka operatívka. Iba dúfam, že sa v našom rajóne neobjaví niečo úplne niekde inde. Zatiaľ výhodou je, že sa vraždy konajú na malom priestore, s malým počtom obyvateľov. Všimli si ľudia nejakú neznámu osobu?” 

“No, to je teraz zvláštna otázka, ani neviem ako na ňu odpovedať.” Pousmiala sa Lucia. “V osade sa to po vražde starostu hemží médiami, navyše tá nešťastná tlačová beseda ministra… No, teraz je tam cudzích ľudí ako maku. Musíme možno trochu počkať, kým sa situácia upokojí a dúfať, že sa nič ďalšieho neudeje.”

“Dobre,” prikývol Ivan. “Aký je teda ďalší postup?”

“Ako som povedala, Všetkým obetiam sme vzali genetický materiál. Pri Judite ho máme dosť, pri Zuzane Mrvovej je ho oveľa menej navyše je kontaminovaný a vyzerá, že je všetok, okrem obete, jej manžela, čo je samozrejmé. Pracujeme aj s hypotézou, že vrah môže byť manžel, ale nezdá sa to pravdepodobné. Pri starostovi nie je genetický materiál žiadny, teda ak nerátam obeť, ale to pri všetkých. Pri obecnom úrade je asfalt, teda ani žiadne stopy topánok, vrah nezanechal na mieste činu v podstate nič, a všetky materiály, ktoré sme pozbierali patrili podľa vyjadrenia forenzných 23 rôznym ľuďom, čo sa aj dalo očakávať. Napríklad z kľučky sme zobrali okrem odtlačkov starostu ďalších sedemnásť, to je spústa materiálu. Iba jeden je v registri, je obecného zvonára, teda skôr kostolníka, ktorý bol pred 18 rokmi obžalovaný za ublíženie na zdraví pri krčmovej bitke, neskôr zbavený obvinenia. Všetky ostatné odtlačky sú neznáme. Môžeme samozrejme odobrať odtlačky všetkým obyvateľom osady, a môžeme zároveň odobrať aj genetický materiál na určenie DNA…”

“Toto ti zatiaľ nik nepovolí. Pochybujem, že sa nájde sudca, ktorý to schváli.” Zareagoval na Luciin návrh Miloš.

“Viem, že nie, ale v krajnom prípade, by sme to mohli skúsiť.” Zaprotestovala.

“Čo je krajný prípad? Nemôžeme odoberať DNA absolútne nevinným ľuďom, bez čo len štipky podozrenia. Nájdite nejaké aspoň nepriame indície, ktoré by ukazovali na nejakého osadníka a ja sa pokúsim to pretlačiť cez prokurátora k sudcovi aby rozhodol v náš prospech. Ale zatiaľ nikoho nemáte, nemáte ani podozrenie, ani žiadneho svedka, ani žiadnu indíciu. Takto sa mi nič nepodarí. Nemôžete nahnať ľudí do radu na výter.”

Sedeli na stoličkách, ruky kto na stehnách, kto v lone, kto na stole a zízali na bielu tabuľu popísanú čiernou fixkou neúhľadným Luciinym rukopisom a v tichu mysleli na výtery počas Covidu. Bez obvinenia, bez súdu.

Je fakt, že Lucia nebola na svoj rukopis nikdy hrdá, podobal sa skôr na chlapčenský škrabopis, čo sa dalo od jej povahy aj očakávať.

“Takže rozbehnite sa po osade a vyspovedajte každého jedného človeka, veďte si záznamy, sledujte najmenšie zaváhanie v odpovediach a ak si ho všimnete, zamerajte sa na časovú postupnosť výpovedí. Kde bol, čo robil, odkedy do kedy tam bol, kade chodil, čo videl. Osadníci sú zrejme zmätení a nahnevaní, aj ja by som bol. Určite nás považujú za absolútne neschopných. Zamerajte sa na hádky, na nezhody, na to, či niekomu starosta náhodu odmietol udeliť nejaké stavebné povolenie, kto komu chodil za ženou, či komu ktorá dvierka na noc otvárala. Kedy chodili na záchod, a akej hustoty mali stolicu. Chcem vedieť všetko. Potom kategorizujte výpovede, zhrnieme si ich a budeme si dávať pozor, či dve, alebo viac osôb, ktoré sa navzájom uvádzajú budú mať rovnaké verzie príbehov…”

“Toto vidím ako problém.” Prerušila Ivana Lucia.

“Prečo?” spýtal sa Ivan zmätene.

“Keďže som prišla na miesto ako prvá, už hneď po vražde Hutuliaka, osadníci ma videli a začali mi nejako viac dôverovať. Hovorili so aj o bežných veciach.”

“Hej,” prikývol Miloš. “So mnou sa nechceli ani rozprávať a to som tam došiel iba o niečo neskôr ako Lucia.”

“To nemyslíte vážne, všakže nie?” Zahrmel Ivan. “Vôbec ma nezaujíma, kto sa chce, či nechce s vami zhovárať, jednoducho musia a hotovo, šak ste kriminálka.”

“To sme.” Potvrdila Lucia. “Ale aj tak.”

“Žiadne aj tak. Do roboty.” Zvolal a začal ich vyháňať do terénu pohybujúc rukami a volajúc “Kšááá, kšááá!”

“Idem ešte domov, odvčera rána som nespala.” Povedala Lucia a začala si zhŕňať zo stola svoje veci.

“Tri hodiny. O tri hodiny sa stretneme v dedine. Kde môžeme?” Spýtal sa Ivan.

“Asi na obecnom úrade, v kancelárii starostu, jeho asistentka nás pustí, tam by sme si mohli rozložiť hlavný stan. Čo poviete? Nech nestrácame čas labzovaním medzi mestami.”

“Jaký stan. Budeme makať, ani nebudeme mať čas využiť hlavný stan.” Zasmiala sa Jana. 

Lucia vošla do rodičovského domu. Bola sobota večer, vonku nie príliš vábne počasie, vďaka silnému vetru bola strapatá a hlava jej hučala. Otec sedel na gauči a pozeral nejaký film.

“Ahoj.” Pozdravila, keď vošla.

“Ahoj Lucka,” otec sa zahmýril na gauči. “Ako? Dva dni som ťa nevidel, kde si bola?” Spýtal sa vyčítavo.

“Nevidel, ale volal si mi snáď každú polhodinu.” Odvetila rázne, aj keď to tak nemyslela.

“Každú polhodinu nie.” Ohradil sa otec a zadíval sa na ňu. “Bál som sa o tebe.”
“Bál? Však to nie je ani rok, čo som bola mimo domu, a ani vtedy si so mnou netelefonoval tak často.”

“Zdvihnutie telefónu a ahoj, všetko je v poriadku, počítaš za telefonovanie?”

Lucia podišla zozadu k otcovi, naklonila sa mu nad pravým ramenom a objala ho.

“Oci, ľúbim ťa.” Zašepkala mu do ucha.

“Viem, láska, veď aj ja teba.” Pohladil ju teplou dlaňou po predlaktí.

“Kde je mama?”

“Neviem, niekde vyšla. Však vieš, sobota večer, to majú s babami nejaké čarodejnícke stretká. Pijú víno, kecajú a domov príde triezva. To musí byť nejaké strigônstvo, nie?” Zasmial sa.

“Veru, asi hej, alebo nepije a iba tebe tak vraví.” Zvonivo sa zasmiala.

“Možno. V chladničke máš niečo jesť. Mama varila.” Prehodil tému.

“Čo robila?” Spýtala sa a vzpriamila.

“Kóprovku, vraj keď chceš volské, tak si ho máš spraviť, keď klobásu, je v spodnom šuflíku mrazáku a keď párky, tak si ich máš ísť kúpiť. Vyber si aj chleba, ak chceš.”

“Mhm,” zahmkala. “Čo pozeráš?”

“Ani neviem.” Odvetil, a znova sa otočil na obrazovku, keďže pri rozhovore sa díval na Luciu.

“Nevieš?” 

“Viem.” pousmial sa. “A čudujem sa, že to nevieš ty.”

Lucia samozrejme spoznala scénu z filmu, aj keď bol teraz stopnutý. Otec aj pri najmenšom vyrušení stopol film, ktorý miloval odvtedy, čo ho prvý krát videl v kine Dukla v Bratislave už v minulom tisícročí.

“Oci, zase? Vtedy na západe? Však to už musíš poznať spamäti.”

Bola to medzi nimi taká hra. Samozrejme, že Lucia film spoznala, samozrejme, že vedela, že dialógy vie otec spamäti, no vždy sa takto doberali.

“Tvoji priatelia majú vysokú úmrtnosť, však Frank?” Hrubým hlasom Lucia napodobnila hlas Charlesa Bronsona.

“Keď si už povedal moje meno...” Zakontroval otec, vystrčil dva prsty a zdvihnutý palec pravej ruky a vystrelil, ako z revolveru.

“Bác.”

Lucia sa chytila za brucho a zvalila sa na zem. 

“Toto ma nikdy neprestane baviť.” Smiala sa na koberci.

“Všakže nie?” Otec odfúkol pomyselný dym z prstov a založil z prstov zložený revolver do neexistujúceho púzdra.

Keď z koberca vstávala, ešte utrúsila:

“Ľudia sa vyplašia viac, keď zomierajú.”

“Tak. Budeš teda jesť?” Zavolal za ňou, keď vchádzala do kuchyne.

“Asi nie, idem si trochu zdriemnuť, za chvíľu odchádzame.”

“Kam zase?” Otec film ešte stále znova nespustil.

“Do tej osady, veď vieš, hovorila som ti, kde sa tam zabíja ako na bitúnku.”

“Mhm.” Prikývol, aj keď ho už nemohla vidieť.

“Iba si hodím niečo do úst a idem do izby.” Zavolala z kuchyne.

“Mama ma zabije, že si poriadne nejedla. Ale je tam makovník a kakao v chladničke.”

“Nemám chuť na sladké.” 

“Tak čo?”

“Neviem. Prehľadávam.” Povedala z plnými ústami kôprovky, ktorú si lyžicou nabrala z hrnca v chladničke.

“Ty ješ tú kóprovku.”

“Hej, ale mame to nepovedz, že som si ju neohriala.”

“Nepovedz, nepovedz, aj tak to zbadá. Nepoznáš si mamu?”

´Poznám´pomyslela si Lucia a prehĺtala studenú omáčku.

Z izby počula, ako si otec znova spustil film. Z toho, čo počula presne vedela o akú scému ide.

Znovu si nabrala lyžicou omáčku, studenú si ju vložila do úst a slastne prehltla. Iba mama vie robiť takéto skvosty. Nikdy sa jej to nepodarilo zopakovať. Ktovie v čom to je? Zrejme mamy dokážu dať do jedla aj niečo, čo nedokážeme zopakovať. Lásku, milotu, teplo domovy, chápajúcu auru. 

Ako je ten vtip? Hľadáš ženu, ktorá ťa bude milovať, podporovať, ktorá ti operie, navarí, ožehlí, a bude ťa vždy podporovať? Choď za mamou.

Usmiala sa pre seba a uvedomila si, že to ani nie je vtip, skôr krátko vystihnutá realita. Zakryla hrniec pokrievkou, umyla lyžicu, vložila ju do odkvapkávača a zalízla sa, 

“Mňam, povedz mame, že je super.” Zakričala do izby.

“Jasné, ak prežijem to, že si sa poriadne nenajedla.” 

Vyšla z kuchyne a po schodoch sa pomaly presúvala do svojej detskej izby. Odvtedy, čo odišla na vysokoškolské štúdium sa nijak nezmenila. Už sa tešila, ako zastrie žalúzie, ako zapadne do voňavých perín, ako sa pretiahne ako mačka a na chvíľu si pospí. Asi si nastaví budík na telefóne. V momente, ako ho vybrala z vrecka nohavíc, zazvonil.

Miloš. Čo asi chce? Prebehlo jej hlavou.

“Prosím.” Prijala hovor.

“Ahoj.” Milošov hlas priradila k menu, ktoré sa jej ukázalo na displeji.

“Čo je? Nemôžeš bezo mňa žiť?”

“Môžem a ver, že teraz by som radšej.”

“Čo sa stalo?” Zastavila na treťom schode odvrchu, už videla pootvorené biele dvere do svojej izby, už videla roh postele, zakrytej tmavožltým prehozom. 

“Máme ďalšiu vraždu. A teraz o čosi hnusnejšiu. Príď.”

“Idem.” Odvetila, na päte sa otočila a zbehla zo schodov.

Orechov dvor IX.

 TERA

Tereza, alebo teda Tera, ako ju všetci domáci volali, bola jedinou osadníčkou, ktorá vedela cudzí jazyk. A keby len jeden, hneď tri. Anglicky, francúzsky a španielsky. Ako sa na Orechovom Dvore objavila, je príbeh síce zaujímavý, ale hrozne krátky. Ako som už písal, osada Orechov Dvor bola v dávnych dobách určená ako domov pre posádku neďalekej vojenskej základne. Po jej zrušení sa odsťahovala snáď trojštvrtina (no možno polovica) obyvateľov a Tera tu zostala. Ako sa sem ale dostala a prečo neodišla?

Prišla ako manželka jedného z podplukovníkov a hneď medzi domácich zapadla. Bola milá, ústretová, láskavá, prajná a vedela tri cudzie reči, teda okrem slovenčiny. Všetci chlapi, ženatí, či neženatí sa po nej otáčali a podplukovník sa nadúval, ako moriak, že akú prekrásnu ženu on má. Prechádzali sa po dedine, zašli aj do lesa, či sa túlali po lúkach, kde si robili malé pikniky. Podplukovník v civile roztiahol na zem starú, ale čistú deku neurčitej farby, takej veselo strakatej, Tera, vo voľnej pestrofarebnej širokej sukni si kvokla a položila, na ňu prútený košík, z ktorého postupne vyťahovala jedlo a pitie. Rozprávali sa na tej deke, kým okolo nich si lúka žila vlastným životom. Orechovčania na to príliš neboli, a tak, aspoň spočiatku bolo ich sedenie v tráve raritné. Chodili ich nenápadne okukávať, čo spôsobilo, že sa vlastne aj orechovčania dali na prechádzky. Postupne však sedenie podpolukovníka so svojou manželkou v strede lúky zovšednelo a tak sa aj domáci prestali prechádzať.

Zrejme sa však podplukovník so svojou ženou viac rozprával, ako sa o ňu staral aj po fyzickej stránke, pretože začas sa dostala do rečí. Poviete si, že je to samozrejmé, pretože ľudia potrebujú klebetiť, no ako sa hovorí, bez vetra sa ani lístok nepohne. 

Od tichých šuškaníc, že kto chce, ten ju má, sa postupne stávali správy a ako silneli, tak sa zmenšoval počet jej domnelých amantov. 

Na Orechovom dvore žil jeden osamelý muž, vdovec, ktorému žena aj decko umreli pri jej prvom pôrode. Robo sa volal. Niežeby nebol pohľadný. Vysoký, štíhly počerný chlap s dobráckym výrazom v očiach, jemným strniskom na tvári a zručnými tesárskymi rukami svoju ženu miloval. Staré baby už hneď v začiatkoch, keď si ju na Orechov dvor dovliekol vyjadrovali obavy, ako sa z tej útlej dievčiny dieťa pretlačí. O hlavu nižšia od Roba, jemnučká brunetka so špicatým nosom, nežnými, hlbokými hnedými očami a uzučkým driekom sa, podľa báb, na rodenie vôbec nehodila. 

“To je len taká na výstavu.” Hovorievali, ale nie v zlom, skôr v temnej predtuche. Či to bolo tými rečami, alebo tými pohľadmi, pravdou je, že keď oťarchavela šlo to s ňou zkopca.

“Decko ju vysáva.” Šepkali si babice, ale zas nie v zlom, iba v tej temnej predtuche. Možno okolo nej tie reči vytvorili nejaký opar, alebo čo, nejaké prekliatie aj keď nie úmyselné. Posledný mesiac iba preležala na posteli, unavená, malátna. Prečo ju Robo nebral do nemocnice nik nevie. Vraj nechcel on, a vraj nechcela ona. Sanitka však napokon prišla, keď bola asi bolesť neznesiteľná a aj ju brali spolu s Robom, ktorý naskočil a zaplesol za sebou dvere. Orechovčania ich s obavami vyprevádzali, ale ako to na takejto dedinke býva, rýchlo sa svet vrátil do starých koľají a ani si nevšimli, že bol preč celý týždeň. Keď sa vrátil bol tichý, smutný, mĺkvy a na všetečné otázky dlho neodpovedal, až sa vraj v krčme po piatom pive a piatej borovičke vyspovedal prvému chlapovi, ktorý si k nemu prisadol. Ženu, to milučké, hnedovlasé a hnedooké stvorenie vraj nechal doma u rodičov aj s dieťaťom. No a po ôsmom pive a ôsmej borovičke sa nakoniec v horkom plači priznal, že ju pochoval a spolu s ňou aj dieťatko, ktoré na svet prišlo v bolestiach a natoľko slabé, že dodýchalo asi šesť hodín po vyčerpanej rodičke.

Orechovčania sú otrlí, len tak ľahko ich niečo nerozhádže a ľudské utrpenie berú ako samozrejmú súčasť života.

Určitý čas sa tento Robo mátožil po dedine ako bez duše. V začiatkoch ho ľudia potľapkávali po pleci, či prehodili nejaké sústrasné vety, no ako som už písal, za pár týždňov sa život na dedine vrátil do starých koľají aj s podplukovníkom a jeho ženou, ktorí si pravidelne piknikovali na lúkach. Zadumaný muž je pre ženy záhadou, tak sa mi aspoň zdá, no a niektoré ženy záhady milujú a či je to ten ich materinský inštinkt, alebo čokoľvek iné, čo spôsobuje snahu zachraňovať, tak aj tentoraz sa začala Tera o Roba zaujímať viac, ako je pre pokojný manželský život potrebné.

Najprv to boli iba zvedavé otázky ženuškám, ktoré sa s Terou stretávali po jej príchode. 

“Čo je ten chlap stále taký zadumaný, do zeme hľadiaci?” 

A keďže Tera sa s podplukovníkom nasťahovala až po dráme, ktorú si Robo prežil, ženušky sa radovali, že môžu niekomu, kto nevie, vypovedať nejaké klebety, alebo aj oboznámiť s realitou. Čím viac Tera počúvala, tým viac sa oňho začala zaujímať. Podplukovník bol viac na základni, ako doma a čím viac sa Tera o Roba zaujímala, tým menej sa zaujímala o muža, ktorý potom trávil tým viac času medzi vojakmi, kde ho aspoň počúvať museli. Dlho sa nič nedialo, život si bežal svojim tempom, síce lenivo, ale bezo zmien. No keď sa Tera nedokázala na podplukovníka sústrediť už ani počas pravidelných piknikov, začalo to jej mužovi vadiť.

“Čo je?” Spýtal sa jej raz sediac tak na deke s nohami natiahnutými pred sebou. Tera sedela na boku, nohy spôsobne spolu stiahnuté pod zadkom a neprítomne hľadela za obzor. Prvú vetu od manžela nezaregistrovala, tak sa jej po chvíli spýtal zas.

“Čo ti je?”

Strhla sa.

“Komu?” Spýtala sa akoby sa práve prebudila zo sna.

“No tebe.” V hlase ešte nemal podráždenie, iba akúsi nástojčivosť.

“Nič, čo by bolo.” Odvetila. No niekto by mal možno napísať knihu o ženskom “nič”, možno by mala stovky strán a aj tak by nedokázala tento pojem vysvetliť. Ak by sa čo len niekto pokúsil takúto knihu stvoriť, určite by si zaslúžil Nobelovu cenu za literatúru.

“Akože nič, veď vidím. Už niekoľko dní si ako bez duše.” Nástojil podplukovník.

Keďže povedal “niekoľko dní” bolo zrejmé, že si svoju krásnu ženu ani príliš nevšímal.

Hlasno preglgla, odtrhla oči od obzoru a zadívala sa mužovi do tváre.

“Nič, čo by bolo.” Zopakovala.

“Podľa teba sa  nič nezmenilo?” 

“Nie. Teda asi áno…”

“To vieš, že áno. Kde sú naše príjemné posedenia? Teraz len sedíš a kukáš do diaľky. Čo ťa trápi?” Spýtal sa, nahol a objal ju okolo pliec.

Keby bolo Tere jasné, čo jej manželstvo znamená, čo pre ňu znamená podplukovník, iba by sa usmiala a povedal mu, že ju trápi ten človek, čo tak zadumane s melancholickým výrazom v tvári pobehuje po dedine, že je hrozné stratiť v jeden deň partnera aj dieťa, že ho to muselo zničiť, a že by mu mali nejako pomôcť. Keby si bola Tera istá svojim vzťahom, nič by jej nebránilo sa podeliť o to, že súcití s človekom, čo prežil takúto stratu, lenže zrejme si Tera nebola svojim vzťahom s manželom istá, pretože si nebola istá ani sebou a tak možno z pocitu hanby, alebo z pocitu zmätku, ktorý v nej vznikal iba zaklamala, že má možno iba clivú náladu.

“Z čoho?” Spýtal sa. “Z toho, že som málo doma?”

Uľavilo sa jej, že našiel odpoveď za ňu a tak ticho prikývla, čím celkom neférovo zobrala šancu svojmu manželovi riešiť situáciu, ktorá naozaj nastala a namiesto toho strácal čas s riešením niečoho, čo problém ani nebol. Dokonca všetko iba komplikoval. Keďže to bol naozaj dobrý manžel, mala času na seba menej, ako predtým, za čo ho pomaly ale isto začala nenávidieť. V starých časoch prekladala texty podľa zadania klienta vtedy, keď bol podplukovník v službe, teraz ten čas musela využiť na iné veci a prekladala, keď bol manžel doma.

“Tak ja som doma a ty máš robotu. Prečo neprekladáš keď som v práci?” Spýtal sa rozhorčene.

“Veď aj, mám toho teraz veľa.” Klamala.

Zrazu, z ničoho nič začali žiť v klamstve. Voči manželovi, voči ich manželstvu, voči samej sebe.

Začalo to nevinne presne tak, ako to začína vždy. Iba na seba narazili v obchode a na malý moment sa im stretli oči. Robo ju poznal, vedel kto to je, vedel, že je vydatá, bezdetná, a že s manželom si robia pikniky na lúkach počas teplých dní. Vedel, že je smutný a ona je krásna vedel, že ak si s ňou niečo začne, musí bezpodmienečne niečo pokaziť, vedel, že zotrvanie v pohľade bude viesť k niečomu, čo možno bude ľutovať, alebo aj nie. 

Lenže ľudia to dobre prirovnávajú k blesku. Je to naozaj výstižné. Nemáme nad tým moc. Keď sa rozhodne blesk udrieť, ide si svojou cestou podľa fyzikálnych zákonov a nehľadí doprava ani doľava. Dlhý pohľad a dotyk dlane na lakeť, aby ju posunul a mohol medzi regálmi ľahšie prejsť. Jej odpor mu dal jasne najavo, že blesk uderil do oboch rovnako. Ten obchod bol iba spúšťač, nebol to ešte záväzok, no aj to stačilo. 

Začali naoko náhodné stretnutia aj keď miest na to nebolo dostatok. Stretávali sa iba v obchode a na chodníku. Robo sa pristihol, že čaká, kedy sa Tera vydá na svoju prechádzku do lesa, do ktorého predtým sama nikdy nechodila a Tera začala chodiť do lesa s nádejou, že ju bude Robo vidieť a vydá sa za ňou.

Žiadne slová, žiadne vety, žiadne láskyplné hladkanie a jemné bozkávanie. Na tom lesnom chodníku ju schamtol za boky, nadvihol a oprel visiacu o strom. Potom sa pomaly zošuchla na nohy a nechala si vyhrnúť sukňu, stiahnuť nohavičky. Nechala ho kľaknúť si v tichu šumiacich stromov, nechala ho, aby sa postavil, otočil ňou ako bábkou a pritisol ju ku kmeňu. Iba si oprela dlane o hladkú kôru buku, vytrčila zadok a užívala si živočíšny sex. 

Rád by som napísal, že si zasexovali a všetko skončilo. No, nebolo to tak. Nanešťastie pre podplukovníka. Že má parohy sa dozvedel náhodou, predtým si ich necítil. 

“Prečo?” Spýtal sa najprv ustarostene, pretože to bol naozaj dobrý muž.

Mlčala, dívala sa do zeme sediac za kuchynským stolom v ich byte, ruky v lone zložené, ako zranené vtáčatá. Slzy jej stekali po tvári, ticho vzlykala.

“Tak prečo, Terka? Ja ťa milujem.” Ešte naivne dúfal, že ich manželstvo má šancu. Odpustil by jej. Chápal by to. Dokonca nebol ani z tých, ktorý by ľudí za ojedinelý poklesok odsudzoval. Vždy sa snažil niečo napraviť, iba musel mať korektné informácie. O to jej bolo horšie.

“Terka, prečo? Pretože nemáme deti? Chýbajú ti?” Spýtal sa ticho a smutne a začal obviňovať sám seba. Podplukovník nemohol mať deti, nejaká biologická prekážka, nevyznám sa v tom, no Tera to vedela, láska ju zaslepila a dobrota podplukovníka ju presvedčila, že k deťom sa dá dostať aj inak, ak by sa raz rozhodli, že chcú mať džavotajúci príbytok. Podplukovník teraz začal v sebe rozvíjať teórie, v ktorých väčšinou vychádzal on, ako vinník jej poklesku. 

To ho vo vnútri ničilo a keď Tera nedokázala viesť rozumný dialóg, tak aj viedlo ku konečnému rozhodnutiu. Zbaliť sa, požiadať o preloženie a odísť zo vzťahu, kde je zbytočný. Nechať jej všetko, čo mali spoločné a ďalej sa znova pretĺkať životom od nuly.

Tá spaľujúca vášeň a láska spôsobila, že si Tera zbalila svoje veci, jedného večera zaklopala na dvere Roba a po ich otvorení ticho vkĺzla dnu. Dom podplukovníka zostal opustený a nakoniec skončil tak, ako väčšina domov po vojakoch. Tichý, ponurý, pomaly sa rozpadávajúci svedok úpadku jedného života.

Stodola kostolníka bola zásobáreň slamy a sena pre väčšinu obyvateľov, ktorí neboli poľnohospodári. Ona, tá stodola, síce patrila kostolníkovi, ale akosi, behom času sa z nej stalo skladisko sušenej slamy a sena pre obyvateľov. Niektorí, ktorá jej mali viac, ako im bolo treba tam slamu nosili a iní, ktorí jej potrebovali len tak troška do záhrad, či na kŕmenie drobných domácich zvierat počas zimy, či na podstieľku si ju odtiaľ brali. 

Keď sa minula, nebola, keď jej bolo viac, ako by sa do nej zmestilo, viac do nej nedávali. V tento rok tam bolo slamy len toľko aby sa asi polovica zaplnila. Kostolník tam ani nechodil, nemal prečo. Aj keď ju vôbec nevyužíval, aj tak ju všetci volali “kostolníkova stodola”, lebo však tak sa to udomácnilo. Popravde stála na výhodnej pozícii, skoro v strede dediny, ale tak od cesty s dobrým prístupom. Možno by si dnes mohol niekto povedať, že stodola bola vlastne komunistickým rajom. Nik nesledoval, kto tam čo priniesol, ani kto čo odniesol. Keď nebolo, nemali. Keď bolo, mali.

Do nej chodila aj Tera, pretože za domom u Roba tesne vedľa stolárskej dielničky mala trojposchodový zajačník, kde chovala tlstých zajacov, ktorí poskakovali vovnútri a robili rámus o to väčší, keď sa k nim priblížila. 

Aj v ten deň si zobrala prútenú nošu, ktorú si sama vyrobila potom, čo ju to naučil sváko Imro, legenda dediny, o ktorom sa možno ešte zmienim. Aj keď v tomto príbehu nehrá skoro žiadnu úlohu, ale možno pre dokreslenie atmosféry ho niekedy ešte spomeniem. Tak teda s tou nošou vošla do kostolníkovej stodoly tak, ako tam chodila pravidelne a začala si naberať seno. Toho bolo vždy viac, pretože, ako som napísal, v dedine bolo viac lúk ako polí. V širokej pestrej domácej sukni si kvokla a naberala voňavé byliny priehrštím, aby ich potom vložila do košíka. Ani ho nepočula prísť. Iba pocítila silné zovretie rúk okolo svojich ramien v prvotnej radosti, že to za ňou Robo prišiel a že si ju zoberie priamo tam v tej voňavej perine šuštiacej slamy. 

Tvár útočníka nevidela. Mal na sebe karnevalovú masku prasacej hlavy s veľkými ružovými ušami a s otvormi pre oči a ústa. Ešte stále verila, že to iba Robo dostal náladu na nejakú hlúpu hru, no intenzita stisku, tvar dlaní na pleciach, postava s bruškom, ale aj páchnuci dych ju čoskoro prebral z očakávania túžobného milovania. Chcela skríknuť, no jeho veľká dlaň jej prekryla ústa. Zrazu prišla hrozná rana päsťou do ľavého spánku a Tera stratila vedomie, z ktorého sa zobudila na bolesť oceľového háku, ktorý jej prerazil krk a jeho ostrý hrot jej vyšiel z hlavy ako roh jednorožca.

Orechov dvor VIII.

 TLAČOVÁ BESEDA

Štyri vraždy, štyri úmrtia začali zaujímať už aj novinárov a spravodajské televízie. Orechov Dvor zrazu ožil ľuďmi s mikrofónmi a kamerami. Chodili len tak po osade, nakrúcali filmový materiál, tlačili mikrofóny okoloidúcim dobre, že nie do úst, chodili po lese s kamerami a svetlami. Boli ako švábi rozlezení v každom kútiku ospalej osady. Tu pristavili farára, tu zas nejakého chlapa, ktorý sa ponáhľal s motykou na pleci kamsi. V začiatkoch to bolo pre obyvateľov osady zaujímavé, a keď sa dozvedeli, že budú vo večerných správach, doslova sa niektorí pchali, aby povedali, čo si myslia. Niektorí obyvatelia si novinárov volali aj k sebe domov, núkali im pitie či jedlo, či orechových koláčov z povestného orechového hája. Novinári zväčša odmietali, pretože príbytky obyvateľov osady neboli príliš vábne. Iba málo sa zmenilo od dávnych dôb. Niektorí mali ešte cimentové podlahy, dokonca aj staré drezy na umývanie špinavého riadu. Taký mala aj moja babka, ktorá tiež na Orechovom dvore bývala, no už umrela a ja som tam odvtedy nechodil, šak načo aj. 

Pod pracovnou doskou bol taký ohromný šuflík na kolieskach a keď ho babka vytiahla, boli v ňom dve umývadlá s výpusťou zapchatou štupľom naspodu. Tie potom naplnila vodou a v jednom riad umývala, v druhom oplachovala a potom ho ukladala na utierky na pracovnom stole. Nemala až do smrti zavedenú vodu, tak chodila do studne, ktorú mala na dvore a pákovou pumpou vyťahovala vodu, ktorú sme aj pili. Neďaleko chovala vo výbehu sliepky, husi mala zavreté v takej bedni s mrežami, odkiaľ husi krky naťahovali a babka im pchala kukuricu do gágorov. V tom výbehu bol aj chliev s dvoma prasatami, ktoré jej dedinský mäsiar čo zimu zabíjal a porcoval, aby mohla babka údiť, či do chladnej hlbokej diery v zemi na ľad ukladať. Ten ľad sme s otcom a jeho bratom v zime chodili na rieku nalámať a vydržal až do druhej zimy. Taká primitívna chladnička to bola. A, samozrejme, vo výbehu bolo aj hnojisko a za dažďov tá hovnová voda vsakovala a my sme ju možno aj pili. Ktovie? Podzemné prúdy vody sú všakovaké.

Tak z tej studne babka vodu naťahala na umývanie riadu, na pitie a aj na umývanie. Hneď za vchodovými presklenými dverami, kde sklo zakrývali dve drobné záclonky, pri stene stála taká skrinka a na nej mala babka dve zelenkavé obité plechové vedrá, ktoré volala “kýbel” s oceľovou rúčkou a dreveným špalíkom na uchytenie. Medzi tými vedrami ležal lavór, kde sa ruky a telo umývali a na kraji skrinky pollitrový zanesený pivný pohár, ktorým sa načierala voda z vedier na pitie. 

V strede miestnosti, do ktorej sa vošlo hneď vchodovými dverami, bol veľký stôl so štyrmi stoličkami prekrytý vždy snehobielym obrusom s čipkami na okrajoch pod priesvitným igelitom, aby sa nešpinil. Igelit bol o stôl prichytený takými oceľovými sponami, aby sa nezošuchol. No a tam sme jedávali babkinu váru. V jednom rohu bol sporák na drevo, na ktorom varila a s trúbou, v ktorej piekla. V druhom rohu bol pritisnutý malý sekretár, kde mala uložené hrnce a taniere, no a v strede medzi sekretárom a sporákom bol uložený diván, kde odpočíval môj dedko po práci alebo po jedle, ktorého som však nepoznal, lebo umrel pred mojím narodením. Z kuchyne sa šlo doľava do spálne, kde spali v minulosti všetci a vpravo, vedľa kuchynskej pracovnej dosky, boli dvere do špajze, kde mala babka suroviny na váru uložené. Na druhej strane pracovného stola malá komôrka, kde sa šikovali dievky zrelé na vydaj. Vraj aby nerušili pri nočných hrátkach rodinu, keď sa cez malé okienko súkali chlapci s najpočestnejšími úmyslami. Preto sa tam súkali v noci, keď už všetko spalo. Keď som tam už chodieval ja, tak to bola iba taká odkladacia miestnosť na všetko možné, pretože v dome už neboli dievky, ktoré by sa patrilo obšťastniť. 

Tak takto vyzerala väčšina domov v osade, a zariadenie tiež, no tie pachy… Tie pachy, to bolo niečo celkom iné, tak sa ani nečudujem, že sa dovnútra novinárom nechcelo ísť, aj keď ja som u babky trávil čas veľmi rád.

Tak sa novinári väčšinou túlali po osade a spovedali ľudí, ktorí mali a chceli niečo povedať.

Každá sláva však trvá iba tri dni, ako sa hovorí. Lenže v prípade Orechovho Dvora to bolo predsa len trochu iné.

Smrť starostu totiž zmenila ešte niečo. Už to neboli iba reportáže z “Krvavej osady”, ako ju novinári nazvali, ale zároveň to prebudilo záujem aj politikov, hlavne tých, ktorí sú za vnútornú bezpečnosť zodpovední. Časový rozsah vrážd bol o niečo dlhší ako týždeň, a to už znepokojovalo viacerých. 

Niektorí obyvatelia požadovali znova nejaké stretnutie, no to nemal kto zorganizovať, lebo starosta bol mŕtvy a nikomu sa do toho príliš nechcelo, a tak klábosili a divoko rukami rozhadzovali raz tam a inokedy zas niekde inde. Podľa toho, kde sa viacerí stretli. 

Nakoniec stretnutie zorganizoval farár s konskou nohou, však kto iný?

Keďže štyri mŕtvoly zíduce zo sveta neprirodzeným spôsobom boli predsa len trochu veľa, tak na tlak mejnstrímu (farárko s tým nemal naozaj nič spoločné) sa na stretnutie vopchali nielen vyšetrujúci novinári, ale aj minister vnútra so svojimi nohsledmi.

Sála bola plná, napchatá až do prasknutia, pretože okrem osadníkov sa tam tlačili aj diváci z okolitých dedín, dokonca až z krajského mesta, lebo minister v takej dedine zas nie je každodenné divadlo. Domácich zaujal aj zvýšený počet policajných áut a uniformovaných chodcov, akoby naozaj chcel niekto ublížiť nejakému zbytočnému panákovi iba a len preto, že je minister a že zarába niekoľkonásobne viac ako, povedzme, pekár. Domáci, ktorí si dali načas, sa pred vchodom rozčuľovali, lebo ich zas nechceli uniformovaní pajáci pustiť dnu a vykrikovali, že predsa sú oni domáci a teda majú právo byť vo svojej krčme, teda v krčme ich krčmára.

Ten zas vyšiel pred dvere a hučal na protestujúcich, že mali prísť skôr a miesto vo vnútri majú zabezpečené iba rodiny obetí. Keď mu kričali, že sú tu všetci rodina, tak povedal, že iba najbližšia rodina, teda mama, otec, deti. Na to niekto zakričal, že je to predsa krčmárova krčma, tak nech vyhodí ministra a nech na jeho stoličku posadí práve jeho. Lenže na to sa ozvali zas iní, že konečne tu je minister a ten to všetko vybaví k ich všeobecnej spokojnosti, na čo zas kontroval niekto iný, že minister je také isté hovno ako oni tu, a že skôr by sa mali popýtať policajtov, ktorí ten prípad vyšetrujú, lebo veď minister nevie “ani prd”.

“Minister je ich nadriadený!” oponoval ktosi, na čo sa rozľahol smiech v klbku čakajúcich.

“No a?” zakričal zas ten najvýbojnejší. “Aj tak naňho budú jebať, šak keď ništ neveďá, tak ništ neví ani minister. Ten móže na nich robiť len bububu.”

Chaos sa šíril medzi nespokojencami, a to ani nevedeli, že minister vo vnútri ešte ani nie je, to je len polícia pripravená na jeho príchod. Keby to boli vedeli, isto by sa hnevali, lebo šak minister tu mal byť prvý, aby všetkých upokojoval. 

Medzi čakajúcimi a netrpezlivými ľuďmi sa začala šíriť fáma, že krčmár volal svojmu synovcovi, ktorý bol diskdžokej, že vraj donesie mikrofóny a zosilňovače a veľké drevené reproduktory vyvalí na špinavé schody a bude prenášať to, čo vnútri hovoria, von, aby to počuli všetci. Ako sa táto fáma šírila, tak sa s ňou šírilo aj uspokojenie, že predsa len neprišli nadarmo. Keď došiel krivicou a úškľabkom po ťažkej chorobe postihnutý krčmárov synovec, ľudia kričali, aby len nechali jeho auto prejsť, že to on za chvíľu povyťahuje a zapojí. Lenže tento chlapec ani netušil o tom, že by mal niečo priniesť a tak, keď iba vystúpil z auta a vykračoval si krívajúc do krčmy len tak naľahko, zas sa ľudia začali rozkrikovať, že kde má mikrofóny a kde má reproduktory. Chlapec sa na nich začudovane pozeral, ale keďže mal pravé líce znetvorené tak, že mu neschádzal úškľabok z tváre, tak aj ľudia, ktorí ho nepoznali, mu uštedrili zopár kopancov a buchnátov, že čo sa im čo má vysmievať. 

Keď to cez okno videl krčmár, iba vybehol von a bohujúc a kristujúc sa snažil ľudí od synovca odohnať. Na to zasiahli aj policajti, ktorí tam doteraz stáli na miestach iba ako takí ozajstní panáci a snažili sa rozohnať znepokojený dav. Lenže orechovčania a chlapi z blízkej Dediny neboli progresívci z mesta, a tak sa ušlo aj policajtom, ktorí si celým svojím telom strážili zbrane za opaskom, aby im ich niekto nevytiahol. Boli to iba takí mladí chlapci, čo maximálne rozdávali pokuty na cestách nič netušiacim šoférom, lebo tá ozajstná ochranka čakala na začiatku cesty, kým sa ukáže auto ministra, o čom ale nič netušili ani nahnevaní domáci, ani tí mladí policajti v čiernych uniformách.

No, bola to chvíľu mela, kedy uchytil aj krčmár, na čo sa hrozne nahneval, začal ťahať synovca dovnútra krčmy, a len čo bol za ťažkými dverami, ktoré strážili ďalší policajti, vletel ako drak do miestnosti vedľa krčmy, kde sa zhromaždenie konalo a chcel všetkých vyhodiť vrátane vyšetrovateľov, ktorí sa opierali o zašlý a lepkavý drevený obklad stien.

“Vypadnite z mojej krčmy, ešte mi synovca zabijú!” vrieskal po policajtoch aj po domácich, ktorí už boli spokojne usadení na drevených tapacírovaných stoličkách, z ktorých každá druhá vŕzgala a každá prvá bola pred rozpadnutím.

“Prestaň vrískať, lebo odtálto vyjebeme teba!” kontroval krčmárovi chlap ako hora, keď sa postavil zo stoličky.

“To je moja krčma.”

“Tak ak je tvoja, tak si hu zežer!” Chlap odtrhol jednu nohu zo stoličky ako špáradlo a hodil ju po krčmárovi. 

Lucia, sediaca za stolom, sa postavila a zakričala niečo ako “Ľudia, upokojte sa.”

Lenže to iba predpokladám, lebo tam bol hluk ako v úli.

A to nebolo všetko.

Zrazu sa vonku začalo blížiť čierne auto ministra a policajti mu začali robiť kordón v tom zhluku tiel.

“Do je to?”

“Šak asi ten minister.”

“On ešte neni nútri?!”

“Doboha, šak on si dáva načas a my sa tu móžeme tískať. Ja že už je nútri.”

“No to som si mysleu aj ja, jebem jeho ancikrista.”

“Kurva jenna.”

A tak ministra takto vítali. 

Čierne auto sa blížilo ku vchodu do krčmy a ľudia ustupovali. Nejakí tí jeho chumaji vykrikovali, že voľačo v mene zákona, no orechovčania ani netušili, na aký zákon sa tí vrieskajúci odvolávajú a bolo im to aj jedno. Ako sa hovorí, Slováci kašlú na zákon a ak nejaký je, radšej ho obídu, ako by šli protestovať pred parlament. Vraj je to efektívnejšie.

Farárko, ako organizátor sediaci za stolom vedľa Lucie, by aj šiel von, ale bál sa, že ho tí neznabohovia ukrižujú. No bola to mela a sranda, ako sa patrí. Až voľajaký jeden z tej čiernoodetej suity vytiahol z auta megafón a až keď sa vyhrozil, že povolá nejaké komando, tak sa začali nespokojenci pomaly upokojovať.

Keď prestali najväčší krikľúni, prestali aj ostatní a ako šibnutím zázračného prútika všetko stíchlo a znepokojené hlasy sa ozývali už menej výhražne. 

Minister vystúpil z auta, začal sa liepať hore po schodoch a vošiel do krčmy, kde už upokojili aj krčmára, ktorý utieral krv z pokrútenej tváre svojho synovca, lebo keď ho ťahal dovnútra, tak mu tresol ksicht o zárubňu a jemu sa z nosa pustil tenký pramienok krvi.

“Celého ťa dokaličili,” šepkal mu, keď slinil vreckovku a utieral mu špinu spod nosa. Synovec sa naňho iba prekvapene pozeral, lebo šak to strýco mu tresol nos do zárubne, ale nič nepovedal, iba fňukal.

Minister vošiel do tej veľkej miestnosti, kde sa svadby a kary odbavovali, a aj tie nešťastné schôdze starostu, kam nik nechodil až do tejto doby, prekliesnil si cestu pomedzi občanov, vyšiel na pódium a chcel si sadnúť, no zistil, že tam preňho nemajú stoličku. A tak tam postával ako taký tĺk obzerajúci sa okolo seba, kým novinári pomaly začali nastavovať svoje fidlátka po tom, čo ich rýchlo zbalili a vlastnými telami chránili, keď sa mela začala. Samozrejme, po tom krátkom, no intenzívnom chaose boli niektoré káble zase zo zásuviek povyťahované, a tak ich znova technici začal zapájať.

Nakoniec sa všetci zhodli, že spraviť tlačovú besedu na mieste tragédií bol výborný nápad, lebo sa ľudia zabavili a aj pivo sa dosť míňalo napriek zákazu, ktorý vydal nejaký úrad ministerstva. Ale kto by tu to sem chodil kontrolovať. To keby došiel prezident alebo premiér, možno by to tu zaistili lepšie, ale ministrov je vždy dosť a keď aj nejaký umre, ľahko nájdete nového. Stačí sa len opýtať, kto by to chcel robiť a hneď sa ich nahrnú aj dva tucty. To viete, zabezpečiť svoju rodinu na tri generácie dopredu je veľkým lákadlom.  

Nuž, minister teda stál za chrbtami sediacich, až si to všimol vyšetrovateľ Miloš a ponúkol ministrovi svoju stolicku. Ten sa usadil a zas Miloš im stál za chrbtami. Keby nešlo o tragické vraždy, zrejme by to bolo do smiechu, len teraz boli ľudia naozaj naštvaní, lebo ich tu niekto vraždil, a to nebola sranda.

Hej, starú Hutuliakovú umlátil muž, tou širokou lopatou, ktorú zobrali ako dôkazový predmet na políciu a Margitin muž Ľudo tam už dvakrát volal, že kedy im ju vrátia, lebo však aj lopata je predmetom dedičstva. No, komédia.

Konečne všetci, čo mali sedieť, sedia, všetci čo mali stáť opretí o tie drevené obklady, stoja opretí o drevené obklady, všetci čo mali mať na takých kĺbových konštrukciách či na pleciach kamery, ich tam majú a všetci, čo mali držať mikrofóny a natŕčať ich nad hlavy ministra a policajtov, ich držia a natŕčajú nad hlavy policajtov a ministra. 

“Mal si ty tí veci doňésť, mohou si si zarobiť,” šepol krčmár synovcovi do ucha.

“A do by mi to zaplateu?” spýtal sa synovec.

“No šak štát.”

Slovo si zobrala Lucia a začala ich informovať ani nie tak o vyšetrovaní ako skôr o tom, čo a ako robia policajti, aby zabránili ďaším vraždám. Ono to nebola jej vec, ani jej kompetencia, no ľudia ju poznali a zdala sa im krásna a milá, tak jej nadriadený navrhol, aby informovala ona, lebo že ju budú počúvať.

Lucia bola menovaná ako šéfka skupiny, ktorá má vyšetriť všetky vraždy na Orechovom Dvore, lebo ona bola tá, čo došla k Juditinej mŕtvole. Potom nasledovali ďalšie. Zuza, tá, čo mala muža Ignáca a pochovala dvojičky, a ktorú našli na roli s ústami plnými mulču a po nej starosta, ktorého našli pri dverách úradu podrezaného ako prasa, od ucha k uchu. Mala k dispozícii päť vyšetrovateľov, no dôveru u domácich si vyslúžila iba ona, lebo čo sa prvé vidí, k tomu tvor priľne, ako keď vyliahnuté káčatká nasledujú toho, kto sa im ako prvý ukáže a orechovčani boli od prírody dosť nedôverčiví. Každý sa chcel rozprávať so ženou s ohnivými vlasmi, lebo na Orechovom dvore ryšaví neboli. Ani v okolí, a to ani vtedy nie, keď tu bola tá armádna posádka. Teda jedna ženská, kapitánka, tu ryšavá bola, lenže keď jej raz nejaký malý šrac nakukol cez malé okienko nad cestou do kúpeľne, začal po dedine vykrikovať, že ona je bruneta a len vlasy má nafarbené, lebo že jej chlpy na piči videl a že tie boli čierne. To mu zas povedal nejaký skúsenejší galgan, že žena má farbu v rozkroku takú istú ako na hlave, čo teda neviem potvrdiť, lebo ryšavú som nikdy nemal.

Tlačová beseda bola dlhá, až sediacich orechovčanov a cudzích zadky na tých potrhaných čalúneniach boleli a stojaci zas prestupovali z nohy na nohu, čo aj ich začali kĺby kváriť. Minister pozeral vážne na divákov, v tvári zronený, akoby pozeral na Othella škrtiaceho Desdemónu (toto prirovnanie je moje, žiadny súčasný orechovčan nevedel, kto bol Othello, snáď možno len starosta, ale ten už bol mŕtvy, nech ho Pánboh oslávi a ešte snáď farár s konskou nohou).

Otázok z auditória bolo mrte, aj keď to boli dve stále tie isté, len inými slovami vypovedané.

“Kto je vrah?” a “Ako im polícia zabezpečí, že už nikoho nezabijú?”

Novinári sa pýtali trocha inak a viac, lenže na to mala Lucia iba jednu odpoveď:
“Vyšetrovanie pokračuje a nemôžem hovoriť o podrobnostiach.”

Na druhý deň zaplavili titulné stránky všetkých dostupných novín články o dianí na Orechovom Dvore, teda o dianí v osade, ktorej oficiálny názov bol iný, až kopec orechovčanov, ktorí si chceli o sebe prečítať, boli zmätení, že kde sa to vlastne tie vraždy odohrávajú, keď na Orechovom Dvore nie, a tak sa niektorí z nich konečne dozvedeli, aké meno má ich osada na mapách. Ale nie, to preháňam.

Spravodajské televízie informovali takisto a reportáže z osady a z návštevy ministra boli skoro na dennom poriadku až do momentu, kedy zas nejaký iný minister podviedol svoju manželku so svojou hovorkyňou. A to sa zas zmenilo vtedy, keď našli Teru obesenú na háku pod spodnou čeľusťou tak, že jej špic háku trčal z hlavy ako roh jednorožca, na krokve stodoly nešťastného kostolníka.