Vojna.

 „História, navzdory všeobecnému presvedčeniu, nie je obdobie vojen popretkávané mierom. Je to obdobie mieru, popretkávaného vojnami.“

N.N.Taleb

 „Ak by všetci a často bojovali, kto by potom produkoval?“

Ja

 Konflikty nie sú v ľudskej spoločnosti nič zriedkavé. Hádame sa s kolegami v práci, so susedmi, s partnermi, s deťmi. Pokiaľ konflikt nevieme vedome riadiť* potom sa javia ako neefektívne, a ich následkom je podráždenie, pokazenie nálady, pocit krivdy, alebo viny. Takéto konflikty sú síce prítomné, no sú unavujúce a frustrujúce.

 Už zriedkavejšie sa stane, že verbálny konflikt prerastie do fyzického násilia. Je to pochopiteľné. Ak sa chcem pobiť, určite nebudem rany iba rozdávať. Bude ma to bolieť, budem obmedzený na pohybe, dokonca môžem zostať práce neschopný a prísť tak o časť príjmu. Toto nie je dobre. Môže sa to síce stať, pretože niekedy emócie zvíťazia nad racionalitou, ale je to zriedkavé.

 Už úplne výnimočne sa takýto konflikt končí vraždou. Vražda nielenže je jeden z najneprijateľnejších činov v ľudskej morálke, je aj hrubo neefektívny. Skončím zatvorený za mrežami, bez kontaktu s mojimi blízkymi, v spoločnosti ľudí, medzi ktorými by som inak nechcel byť. Ak aj na môj prehrešok nik nepríde, dostanem sa do víru života Raskoľnikova, postavy z Dostojevského diela Zločin a trest. A to tiež nie je vôbec nič príjemné.

 Samozrejme, existujú ľudia, ktorí v takomto konaní vidia záľubu. Tento ich „prirodzený“ prejav je tak výnimočný, že hovoríme o psychopatii, či sociopatii.

 Z čisto racionálneho pohľadu je konflikt neefektívny a to aj pre víťaza. Darmo, ľudia už dávno pochopili, že najlepším riešením je dobrovoľná spolupráca.

 Všetky tieto dôvody „nebojovať“ však neguje jeden subjekt, ktorý dnes nazývame Štát. (V zmysle ako ho dnes chápeme, keď bežne hovoríme o štátoch).

Dôvod je jednoduchý. Ľudia, ktorí vojnu v súčasnom štáte vyhlasujú, nenesú náklady spojené s vojenským konfliktom. Všetky negatíva a súvisiace náklady nesú na svojich bedrách daňoví poplatníci. Monarchie mali aspoň „obmedzovač“, v súvislosti s vlastníctvom. Ak sa nejaký panovník nevedel vpratať do kože, rodina ho odstránila, hovorím o atentátoch. Vojna musela mať aspoň zdanie nejakého zisku, poväčšine územného, ktorý znamenal viac daňových poplatníkov alebo prístupu k nejakým vzácnym zdrojom. Prečo zdanie? Pretože v histórii sa existencia veľkých ríší, založených na agresii nikdy neskončila dlhodobým úspechom. Dobyté územia totiž pýtali prostriedky na svoju správu a na potláčanie prejavov nespokojných ľudí. Nakoniec prinášali viac nákladov, ako príjmov a takéto veľké ríše sa rozpadávali.

Ak monarcha bojoval, dotklo sa to jeho majetku.

 Zvoleným zástupcom však krajina nepatrí. Poviete si, „Hurá, preč s vlastníkmi našich domovov.“ Super, ale o to menšia brzda pri vzniku väčších konfliktov. Prezident, ani premiér, ani členovia vlády, či parlamentu a ani generálny štáb totiž nestoja v prvých líniách a ani neplatia žold vojakom zo svojho a nič ich nestojí ani nákup výzbroje a výstroja.

Prostriedky získavajú lúpežou, ktorú dnes honosne nazývame dane, a ľudským „materiálom“ sú vydieraní občania krajiny, ktorí buď pôjdu bojovať, alebo skončia za mrežami.**

To je jeden z dôvodov, prečo sú vojny v poslednom storočí také zničujúce. Druhým dôvodom je vývoj technológie určenej na zabíjanie. To však tiež súvisí so systémom štátu. Iba málo ľudí je ochotných (ak vôbec niekto) investovať zo svojich vlastných prostriedkov do výskumu, vývoja, údržby a držby zbraní, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nepoužijú,. Skúste sa poobzerať okolo seba. Poznáte, alebo počuli ste o miliardárovi, ktorí investuje do výroby atómovej hlavice? Na čo by mu bola?

Iba štát so systémom daní môže investovať prostriedky do takej neefektívnej zbytočnosti, pretože tých, čo o tom rozhodujú to nič nestojí. Neznášajú žiadne náklady.

Jediný potencionálny náklad je možné budúce „nezvolenie“ do parlamentu. No a? Ak už za štyri roky zabezpečil svoju rodinu na desať generácií, je mu budúce zvolenie racionálne k ničomu. Jedine, že by ho opantala moc. Čo tiež nie je žiadna výhra.

 Preto je zbytočné dohadovať sa, či za súčasnú vojnu na Ukrajine je vinný Putin, či Zelenskyj, alebo americké záujmy, či Európska únia.

Vinníkom je systém Štátu.

Slobodný trh nechce vojny, pretože si ľudia, nesúci náklady, veľmi dobre uvedomujú, že vo vojne prehrá každý. Tým nechcem tvrdiť, že by konflikty na trhu vôbec neboli. Možno by boli dokonca vo vyššej frekvencii, ale oveľa menej zničujúce, dotýkajúce sa iba tých, ktorí do konfliktu ísť chceli, a ktorí zaň chceli znášať náklady. A evolúcia by sa postarala o ostatné.

 

 

*-konflikt môže byť užitočný pre náš vnútorný rast, ak s ním vieme narábať. Ak sa chcete dozvedieť viac, prihláste sa na https://vedomaskola.sk/pod-studovat/

 

**-občan krajiny, ktorý nenastúpil do vojny dobrovoľne čelí dvom agresorom. Útočiacemu štátu a svojmu vlastnému štátu, ktorý ho pod hrozbou násilia núti bojovať. Rozhodnutie, proti ktorému z týchto dvoch agresorov otočí daný vojak zbraň, je na ňom. Obe rozhodnutia sú plne legitímne, ako obrana voči agresii.