Prečo bežec.

Nuž, preto. Pomaly sa už začínam sebestredne cítiť ako človek, ktorý vyvoláva ošiaľ, ktorý určuje akým športom sa začne zaoberať široká populácia našej malej krajinky a tí, čo ma poznajú mi hovoria, že držím prst na tepe módnych športov. Ja iba skromne poznamenám, že mne je jedno, kto príde s nejakým nápadom, dôležité je, aby ten nápad pomáhal, a aby sa po zrealizovaní tohto nápadu ľudia cítili dobre. Samozrejme, že je to celé iba hra, taká milá hra mojich priateľov a známych, ktorú ja, aby som nakŕmil svoje ego obilným šrotom rád hrám aj preto, lebo keď je ego plné (a ani si neuvedomuje, že je plné otrúb) tak mi dá pokoj pri oveľa (pre mňa) dôležitejších rozhodnutiach.

O čo teda ide?

Beh je už mojou treťou športovou aktivitou, ktorú som začal robiť tesne predtým, ako sa pobláznili davy. Prvé boli kolieskové korčule. Keď som  si ich s manželkou kúpil a keď sme sa prvý krát objavili v parku nedalo sa nevšimnúť pohľady okoloidúcich s mierne nadvihnutým obočím. O pár mesiacov bol park plný korčuliarov.

Potom som prepadol enduro biku. V prvých výletoch na Zobor som bol skôr raritou, nakoľko môj prvý enduro bike bol starý favorit. Neskôr som si kúpil vpredu odpružený, no stále som bol na kopcoch sám a keď som aj niekoho stretol zvyčajne to bol chodec s plnou priehršťou nadávok. Dnes je problémom na kopcoch pod Zoborom skôr chodec... :o)

Posledným (zatiaľ) športom, ktorému som prepadol bol pred štyrmi rokmi beh. Stretával som iba zopár nadšencov okolo rieky, či v dedinke, kde bývam. Stačí sa okolo seba pozrieť dnes a hneď pochopíte, prečo si moji priatelia robia zo mňa žarty v súvislosti s tým „držaním prstu na tepe módnych športov“.

Začal som behať iba tak, v prvom momente iba akúsi doplnkovú športovú aktivitu k bicyklovaniu. Prvý okruh v živote, ktorý som sa rozhodol bežať bol 3,5 km úsek cez asfaltové cestičky používane na poli kvôli presúvaniu poľnohospodárskej techniky. Prvý krát som tento úsek zabehol so štyrmi prestávkami. Hromžiac, nadávajúc a preklínajúc svoje rozhodnutie, nakoľko sa z tohto úseku nedalo vrátiť žiadnou kratšou trasou iba tou, ktorú som si naplánoval odbehnúť.

Počas behu som nenávidel svoje rozhodnutie vybehnúť.

Lenže...

Keď som dobehol, cítil som sa dobre a po niekoľkých minútach oddychu by som ten úsek zabehol ešte raz (to mi hovorila hlava). A tak som to vyskúšal znova. A potom ešte raz a ešte raz. Kúpil som si aj motivačné knihy. Vrelo odporúčam. Ak sa mi nechcelo ísť behať, tak po prečítaní zopár strán „Born to run“, alebo „Jedz a behaj“ som buď vybehol, alebo aspoň cítil výčitky svedomia, že som podľahol svojej pevnej vôli nevybehnúť.

Vôbec nemienim písať odborný článok na tému, čo všetko sa pri behu odbúrava. Popravde ma to ani nezaujíma. Bežím preto, že sa mi to páči a aj keď musím priznať, že v začiatkoch ma bavilo si merať časy a zrýchľovať postupom času som rád, keď si počas behu oddýchnem.

Je mi ľúto všetkej tej meracej techniky, ktorú som si v prvom ošiali nakúpil. Satelitné hodinky, hrudný pás, vyhodnocovací program (doteraz som ho nespustil), ktorý obsahuje tréningové procesy, virtuálneho partnera, plánovanie úsekov, vyhodnocovanie V_max, tepovej frekvencie, frekvencie krokov a dobu dotyku so zemou a kopec ďalších, pre mňa nepoužiteľných, ale pre niekoho iste hodnotných, ukazovateľov.

Je mi tej techniky ľúto, ale iba troška.

Beh ma čistí, počas behu ma napádajú rôzne témy, rôzne múdrosti, ktoré si potom v hlave preberám zhora zdola a zabávam sa, lebo (aj keď som tomu neveril) je pravdou, že po určitom čase sa duševne môžete pokojne zveriť svojmu telu, ktoré  vie presne, čo má robiť. A to je na tom tak zábavné.

Naozaj. Raz sa novinári pýtali jednej ultrabežkyne (zabite ma, neviem ktorej) ktorý úsek z ultramaratónu je pre ňu najťažší. Odpovedala, že úsek z domu na štart. Musel som začať behávať dlhé trate, aby som  pochopil o čom hovorila. Vyzliecť si domáce oblečenie, navliecť trenírky, tričko, ponožky, obuť si tenisky a vyjsť na štart je to najťažšie z celého behu. A aj to iba v prípadoch, keď sa hlave moc nechce. Potom nasleduje prvých 300-400 metrov, kedy sa telo rozhýbava, kedy dopadanie na zem je ťažké, strnulé a bolestivé. A zrazu si telo spomenie. Po tých hodinách sedenia s minimálnou fyzickou prácou v zamestnaní si telo zrazu spomenie. A to je, poviem Vám, pocit. Už vie, čo má robiť a ja sa môžem pokojne odovzdať hŕbe svalov, kostí a šliach, ktoré vedia na čo sú a ako majú pracovať. Potom zostáva už iba zamestnať hlavu, alebo ju nezamestnať. Môžem v nej preberať to, čo som zažil, môžem analyzovať situácie, ktorých som bol svedkom, môžem sa baviť stavaním virtuálnej reality, premýšľaním, čo by som robil keby som nebol tým, čím som. Môžem preberať svoje výchovné metódy, svoje reakcie, môžem rozmýšľať nad tým, ako som reagoval na určitú situáciu, prečo som na ňu reagoval tak, ako som reagoval. Čo som pritom cítil, prečo ma niečo vyvádza z miery, prečo sa pri niektorých situáciách cítim nesvoj, naopak iné ma tešia. Prečo vôbec niečo cítim a čo mi to má povedať o mne.

Alebo nerozmýšľam nad ničím. Dokola si v hlave buď spievam, alebo si opakujem úryvok z básne, alebo určitú nezmysluplnú vetu. Zamestnám hlavu nepodstatnou odrhovačkou, aby som nechal na chvíľu oddýchnuť to silné rácio, ktoré sa vo mne ozýva a iba si užívam prírodu okolo seba.

Telo beží a moja hlava stojí. Dych je pravidelný súznie s odrhovačkou, ktorá sa mi premieľa v mysli a s tempom behu. Uvedomujem si, aký je dokonalý tento svet, aký som dokonalý ja. A všetko vo mne.

Zašteká pes, motá sa mi okolo nôh a ja sa prebudím a snažím sa oň nepotknúť.  Pozdravím zopár oproti bežiacich zdvihnutím ruky a úsmevom. Prebehnem cez most, zaregistrujem v akej výške je hladina rieky, znova zašteká pes, beží chvíľu vedľa mňa s očami nechápajúcimi, prečo vôbec bežím, keď nemusím. Popri plote z opačnej strany vedľa mňa uháňa statný vlčiak a ja dúfam, že bránka na konci plotu nie je otvorená. Inak by bežal so mnou až domov a čo by som s ním robil?

Sem tam ma predbieha auto, alebo sa vyhýbam proti idúcim. Zvyčajne ma pozdravia zdvihnutou rukou spoza volantu, lebo keďže behávam približne v rovnakom čase, sme už so šoférmi stará známosť.

Posledný úsek bežím po chodníku vedľa rodinných domov, pričom často stretávam suseda na bicykli, ktorý mi už tradične položí tú istú otázku. „Už si ho chytil?“ Alebo ho predbehnem a skôr poviem ja „Ešte som ho nechytil.“ Usmejeme sa na seba.

Doma po osprchovaní cítim uvoľnenie a radosť z pohybu. Úžas nad systémom uloženia kĺbov, šliach, svalov, úžas nad dokonalým „strojom“ akým je ľudské telo a úžas nad spoluprácou akej je schopné fyzično a duševno.

Vôbec neviem, ako dlho ma beh bude držať a popravde ani to nepokladám za nejakú podstatnú otázku. Skončím, keď budem chcieť skončiť, alebo neskončím.

Behám rád a to je dostatočný dôvod na to, aby som nad inými dôvodmi nerozmýšľal.

Prečo vegán.

Nie, ľahšiu otázku pre seba nepoznám. Jednoducho preto, že neviem nájsť jediný relevantný dôvod, prečo by som vegánom nemal byť.

Môžem Vás tu zahrnúť výpočtami o tom, že kým 1 ha pôdy uživí 1 mäsožravca tak ten istý 1 ha uživí 23 vegetariánov alebo 50 vegánov. (nemusíte tomu veriť)

Že najsilnejšie tvory na súši sú vegáni (áno, viem, že majú inak postavené trávenie).

Že jeden z najúspešnejších silových trojbojárov je vegán. (zvíťazil aj v priamom súboji s kolegom -mäsožravcom)

Že aj niektorí ultrabežci sú vegáni.(a dokážu behať viac ako 100 míľ)

Áno, to by som mohol... ,ale sú to stovky krát opakované dôvody, ktoré majú jednu chybičku krásy.

Nikoho nepresvedčia.

Samozrejme, môžem si aj zavolať na pomoc rôzne videá, ktoré to objasňujú ešte podrobnejšie. Ako napr. „nechcem vyrásť na smrti iných“, či „moja chuť nie je nadradená utrpeniu živého tvora“, alebo „zviera má také isté srdce ako ja“.

Napriek tomu, že ja tieto dôvody pokladám za dostatočné moje okolie ich pokladá za patetické. Nejdem tu ale obhajovať svoje rozhodnutie byť vegánom, pretože (a to je asi najzásadnejšia podstata neporozumenia) tu nie je čo obhajovať.

Nemám prečo obhajovať svoje rozhodnutie. Pripadá mi to scestné. Maximálne ho dokážem vysvetliť, nakoľko svoje deti učím, že na akúkoľvek legitímnu otázku PREČO? jestvuje odpoveď PRETO.

Nebudem hovoriť vôbec o zdravotných vplyvoch, pretože ich nepozorujem. Moje výkony či zdravie sa vôbec nezmenilo. Je nezmyselné povedať: „ale keby si jedol mäso, bol by si na tom horšie.“ Čo ja viem, čoby bolo, keby bolo?

K otázke zdravia mám vcelku milú príhodu. Jedného času som mal problém s vysokým tlakom (teda myslel som si to, a až po kúpe tlakomeru domov som zistil, že sa jedná o syndróm bieleho plášťa. Tým istým tlakomerom mi lekár nameral 185/110 a doma som si nameral 130/85) a tak som navštívil srdciara. Dialóg po nameraní spomenutého tlaku vyznel takto:

„Okamžite vylúčte mastné mäso.“

„Ale je som 8 rokov vegetarián.“

Chvíľa ticha.. „tak potom vylúčte alkohol“

„Som 6 rokov abstinent.“

„Prestante fajčiť.“

„S alkoholom som vylúčil aj tabak.“

Prišla už dlhšia chvíľa...

„solíte?“ spýtal sa

„áno, myslím, že viac ako je potrebné.“

Do zmätených očí vpadla radosť a úľava.

„takže tak je to. Prestaňte soliť.“

Nuž, to som vedel aj ja. Skončilo to na lieku zvanom prestarium ,ktorý som bral asi tri týždne kým som si neuvedomil, že sa jedná už o spomínaný syndróm, kvôli čistému svedomiu som chvíľu pil ešte výluh z imela... Toľko milá príhoda s ortodoxným spôsobom liečby a súvislosti so stravou.

Opakujem, nerozporujem vplyv stravy na zdravie, iba to nemám s čím porovnať.

Vegán som teda čisto z etických dôvodov.. Nie som Eskimák, ani obyvateľ Sahary. Dokážem sa prestravovať na rastlinnej strave. Mám  na výber. Každý v našom zemepisnom pásme má na výber.

Jesť to, čo je výsledkom utrpenia živého tvora, alebo jesť to, k čomu nie je toto utrpenie potrebné. Nič viac v tom netreba hľadať. Nerád to priznávam, ale táto otázka je čierno-biela.

Rešpektujem akékoľvek rozhodnutie ohľadom stravovania, no nechápem otázky a reakcie mojich priateľov, či spolu stolovníkov.

„Prečo si vegán?“ nuž mňa ani nenapadne niekoho sa spýtať „a ty prečo ješ mäso?“

„Tebe stačí tráva a púpava, nie?“ hm tiež nikomu nepoviem „tebe teda stačí odhryznúť si prasaťu z boku.“

„Vieš, že vegetarián v indiánskej reči znamená zlý lovec?“ vtipné, ale tiež nikomu nepoviem, že „to prasa na tanieri si si ulovil sám?“

„Ja nemám proti vegánom nič, ale robiť akcie s krvavými ľudskými telami na námestí a predávať akože mŕtvych psov vedľa stánku s kaprami počas Vianočných sviatkov pokladám za nechutné.“ Ja ale nikomu nehovorím, „ja zase pokladám za nechutné výklady predajní mäsa a zabíjanie živých tvorov počas sviatkov pokoja“.

„Daj mi pokoj s vegánstvom, je to iba sebestredný exhibicionizmus.“ Nuž, podľa mňa to môže byť  jedenie bravčového stehna a klobás na mobilných laviciach a stoloch na námestí počas sviatkov vinobrania...

„Tieto oškvarky môžeš, to je zo sójového prasaťa.“

„Veď aj tá krava je trávu.“

„Dobre, tak nezabiješ zviera, ale za to vraždíš mrkvu. Mal by si jesť kamene.“

A desiatky a desiatky ďalších  viac, či menej vtipných poznámok. Zvláštne ale je (a to prisahám), že o téme stravovania som nikdy nezačal debatu bez vyzvania ja.

A to sú, myslím si, zážitky aj ostatných vegánov, či vegetariánov.

Ale prečo nás niektorí nevegetariáni riešia?

Napadá mi iba jedna odpoveď v súvislosti s tvrdením, že svet je iba zrkadlom nášho vnútra.

Najväčší odporcovia a najväčší bojovníci a zosmiešňovatelia sú asi tí, ktorí majú k vegánstvu najbližší vzťah, pretože zatiaľ iba tušia, niekde hlboko vo svojom vnútri, niekde na pozadí svojho vedomia, že zabíjať živých tvorov (aj keď majú inú možnosť) nie je celkom v poriadku.

To sú tí, ktorí sú nádejou na rozšírenie vegetariánskych radov :o))

Držím im palce, aby to dokázali čím skôr.

Uľaví sa im. Tak, ako sa uľavilo mne.

Prečo anarchista.

Áno, mohol som zvoliť aj jemnejší pojem, ktorý nevyvoláva v ľuďoch nejaké okamžité emócie a pritom sa veľmi od hlavnej myšlienky anarchizmu nejako nevzďaľuje. Tým pojmom je voluntarizmus.

Ale... pojem voluntarizmus nie je natoľko známy, a ja by som bol rád, aby si moje myšlienky vedel čitateľ zaradiť ihneď a slovo anarchia je zároveň skvelým pojmom vystihujúcim o čo ide už v názve. An-archos. Bezvládie. Bez autority.

Takže prečo anarchista?

Bolo to už dávno, možno 6-7 rokov, keď sa mi dostala do rúk útla knižka od R.Dawkinsa Sebecký gén. Zaujala ma natoľko, že som si od tohto autora kúpil aj ďalšie knižky pričom jedna z nich bola aj „Boží blud“.

A tam som narazil na myšlienku, ktorá ma pomaly doviedla do súčasného náhľadu na svet.

R.Dawkins sa pýta (nie je to citát):

-Naozaj  potrebuje človek niekoho, koho by sa bál na to, aby konal dobro? -

A potom si odpovedá:

-Ak áno potom je ľudstvo iba ďalšou slepou uličkou evolúcie.-

Ja si ale myslím, že nie! Som presvedčený, že nepotrebuje nikoho, koho by sa bál, na to, aby konal dobro. Ak ale človek nie je iba „slepou uličkou evolúcie“ prečo teda potrebuje vládu, či náboženstvá? Nie iba preto, že sa bojí? Bojí sa zveriť svoj život do svojich vlastných rúk, do svojho vlastného rozhodovania? Alebo je to pohodlnosť, čo nás láka vhupnúť do nejakej zvrchu organizovanej spoločnosti? Akože môžem konať čo chcem bez nejakej výraznej zodpovednosti? (Ak si vo voľbách zvolíme stranu, ktorá zvýši daň, cítime sa pred ostatnými, ktorí túto vládu nevolili vinní?, alebo iba povieme „to oni“?)

Neviem, nikdy som sa nad tým hlbšie nezamýšľal, čo ale viem určite je jedno. Každý človek má právo na svoje šťastie, pričom v ceste za svojim šťastím nesmie šliapať na šťastie iných. Túto podmienku však zvrchu organizovaná spoločnosť nedokáže zabezpečiť.

Teória slobodnej spoločnosti to nazýva :Princípom rovnosti. Hej, je to troška zmätočný názov, ale v podstate sa jedná o to, že nech sa v slobodnej spoločnosti prijme akékoľvek pravidlo nesmie nikomu zhoršiť jeho životnú situáciu. Teda, že ju môže iba zlepšiť, prinajhoršom zachovať status quo.

Čo to teda tá anarchia, resp. slobodná spoločnosť vlastne je?

Je to spoločnosť slobodných občanov, bez vlády kde nik nemá právo na prácu iných. Kde jestvuje súkromné vlastníctvo ako nedotknuteľný fundament všetkých ďalších odvodených pravidiel, pričom základné vlastníctvo je vlastníctvo vlastného tela.

Kde platí pravidlo o tom, že:

a) Nie je možné založiť právo kohokoľvek na povinnosti niekoho iného.

b) každý si so svojim súkromným majetkom (vrátane tela) môže robiť čo chce, kým tým neobmedzí nakladie so súkromným majetkom inej osoby.

c) že nie je možné nikoho súdiť za nečinnosť, či niekomu prikázať robiť niečo, čo robiť nechce.

....

a) dnes sa s tým úplne bežne stretávame. Právo na vzdelanie jedného človeka, zakotvené v ústave je založené na povinnosti inej osoby toto vzdelanie platiť (cez dane), to sa týka aj zdravotnej starostlivosti, či sociálnej podpory, kultúry, športu, vlastne všetkých oblastí platených z daní

b) pichanie si drog nikoho neobmedzuje, napriek tomu je zakázané. Branná povinnosť, či povinnosť poskytnúť svoj majetok v prípade živelných pohrôm je súčasťou demokratických zákonov.

c) neplatenie daní, alebo neposkytnutie prvej pomoci, či neplatenie výživného sú typickými príkladmi kedy ľudí trestáme za nečinnosť,

Akosi väčšina z nás prijala, že na usporiadaný život potrebujeme niekoho, kto nám prikáže ako máme žiť a zákazmi obmedzí naše nemorálne správanie. Ale nespýtali sme sa sami seba, či to naozaj potrebujeme. Ak ste rodičia, poznáte deklaráciu práv dieťaťa? Lebo ja rodič som, ale text tejto deklarácie som nikdy v živote nečítal. A čítať ju nepotrebujem. Základné morálne pravidlá do mňa vštepili rodičia tak, ako ich ja prenesiem na svoje deti  a ako budú prenesené na ich deti a deti detných detí. A tí rodičia, ktorí tieto základné morálne kódexy neplnia voči svojim deťom ich začnú ihneď plniť, len čo si prečítajú deklaráciu práv dieťaťa? Ak nie, na čo je tá deklarácia?

Anarchia je bezvládie. Nie chaos. Jasným dôkazom toho, že samotná myšlienka bezvládia je nebezpečná pre systém je v súčasnosti snaha systému dehonestovať tento pojem pri akejkoľvek výtržnosti. Ale ten, čo prevráti kôš, či hodí dlažobnú kocku do výkladu nie je anarchista, ale gauner.

O anarchii, či inak o slobodnej spoločnosti bolo popísaných mnoho kníh, minuté množstvo popísaného papiera, nestaviam sa do pozície človeka, ktorý v jednom článku objasní tento pojem, no kto má naozajstný záujem sa niečo dozvedieť, vzdelať sa, pochopiť odkaz slobodnej spoločnosti má bezpočet možností ako si niečo o tejto téme prečítať.

Je jasné, že človek sa musí v anarchii naučiť žiť.

/ak medzi 1000 veriacich hodíte bombu výsledkom nebude 1000 ateistov, ale 1000 mŕtvych. Ak zajtra zavedieme anarchiu výsledkom nebude slobodná spoločnosť, ale chaos/**

Je jasné, že z pondelka na utorok to nepôjde, ale nech nám je malou pomôckou, malým vodítkom k pochopeniu náš každodenný život. Naše každodenné rozhodovanie a dobrovoľné činnosti na našich malinkých súkromných slobodných trhoch. Naše výmeny plodov našej práce cez plot so susedmi, naše drobné dohody s deťmi, kolegami v práci, priateľmi či neznámymi ľuďmi okolo nás.  Naše slobodné  a dobrovoľné rozhodovania na aký film do kina pôjdeme, aké divadelné predstavenie si pozrieme a akú hodnotu našej práce vyjadrenej papierikmi (ktoré v tomto systéme nazývame nesprávne „peniaze) sme ochotní vymeniť za večeru v reštaurácii, či za osivo do pôdy, či aké emócie sme ochotní darovať iným ľudom, či ich aj vymeniť.

Toto všetko dokážeme bez vplyvu štátu, bez zákonov, bez niekoho, koho by sme sa mali báť.

Tak čo nám bráni preniesť tieto schopnosti so súčasného súkromného života do života „globálneho“?

Žeby strach a neviera vo vlastné schopnosti? Neviera v NÁS samých?

**-toto nie je moja myšlienka, nerád by som ju za svoju vydával, niekde som to čítal len si neviem spomenúť kde. Ak sa nájde autor tejto myšlienky, prosím ozvi sa, uvediem prameň

Očakávania

„Juro, ten náš sused, veď vieš...“ mama vysloví tie slová priam s útrpným výrazom v tvári.

Keď prikývnem, pokračuje.

„Berie nejaké drogy, či fetuje, či čo. Vôbec nemyslí na mamu, ako tá chudera trpí. Prečo ju tak trápi? Toto je tá tvoja sloboda? Ubližovať iným ľudom? Svojim najbližším?!“

Je to moja matka, veľmi si ju vážim, mám rešpekt a veľmi ju mám rád. Som ticho a útrpne vzdychám, lenže v mojom vnútri to vrie. Nemám síl a koniec - koncov ani odvahu, či chuť matke protirečiť, a -priznám sa na chvíľu som aj zaváhal, či naozaj nemá pravdu, či naozaj nie je správanie Jura úmyselným trápením matky... To nech rozoberú psychológovia, jeho dôvody nie sú pre skutočný stav vôbec podstatné. Podstatné je jeho správanie.

Nejakým, bližšie nedefinovaným spôsobom mamou otvorená téma vyprchá. Nevraciame sa k nej a ja som celkom rád. Pre mňa má však veľký význam z iného pohľadu. Táto otázka totiž nie je osamotená, stretávam sa s ňou často.

„Čo je to za slobodné konanie, keď svojim správaním ubližuješ iným?“

A tak sa pokúsim mami, to nejako vysvetliť, napísať svoj pohľad na túto otázku a zároveň viem, že sa mi to bude písať ťažko, lebo z lásky k Tebe, Ti túto úvahu nikdy nedám prečítať...

Keď som bol pubertiak za najväčšiu prekážku  k dosiahnutiu ľudského šťastia som považoval ješitnosť, neagresívny ale zhubný prejav nášho ega. Urážlivosť, nedotklivosť, vzťahovačnosť....

To som ešte nevedel, aké ohromné problémy mne, a celému môjmu okoliu prinesie ľudská vlastnosť zvaná úplne nevinne: „očakávanie“.

Začal som si to všímať pri množiacich sa rozhovoroch, kde sa okrem bežných životných zážitkov preberajú aj rôzne problémy, či rôzne  životné situácie. Keď som sa do popísaných príbehov vnoril a začal ich rozoberať uvedomil som si, že hlavným menovateľom väčšiny rozladených reakcií, či nepríjemných zážitkov boli práve očakávania. Naše očakávania.

Najkrajším paradoxom je práve to, že s našimi očakávaniami nemá ten, od koho niečo očakávame absolútne nič spoločné.

Výborne to vo verši vystihol Jan Nedvěd (aj keď si myslím, že to práve nemal v úmysle) v piesni „Podvod“.

Spieva:

„...zradil jsem všechnno o čem doma si sníš/teď je mi to líto...“

Zradil jsem – JA

O čem doma si sníš – TY

V preklade: nesprával som sa podľa Tvojho očakávania, nežil som SVOJ život podľa TVOJEJ predstavy.

Že to znie úplne ináč, keď sa to povie v preklade...?

Vráťme sa ale k prípadu trápenej matky trápiacim synom.

Matka očakáva, že syn bude spokojný mladý muž, ktorý sa ožení a bude mať zdravé a pekné deti a bude šťastný. Syn je ale narkoman a mama sa trápi.

Úplne prvá otázka, ktorá ma napadla v súvislosti s očakávaním je, KTO a podľa AKÝCH objektívnych kritérií vypracoval zoznam nesplnených očakávaní, ktoré sú ešte OK, a ktoré už nie. Teda, napríklad:

Matka očakáva, že syn bude chirurg, ale on je svetoznámy dirigent.

Matka očakáva, že syn bude svetoznámy dirigent, ale on je „obyčajný človek“ s milou rodinou.

Matka očakáva, že syn bude „obyčajný človek“ s milou rodinou, ale on je narkoman.

..a nakoniec: narkomanská opitá matka živiaca sa drobnými krádežami očakáva, že jej syn pôjde v jej šľapajach, ale on je skvelý dirigent.

S ktorými nesplnenými očakávaniami by ste sa vedeli zmieriť a s ktorými už nie? A podľa akého zoznamu, podľa akých objektívnych kritérií? Nuž, asi taký zoznam nejestvuje ale odpoveď mám naporúdzi.

„Na to nepotrebujem zoznam, to predsa viem. Nejako to cítim.“

-JA-

Teda každé rešpektovanie, či nerešpektovanie nesplneného očakávania je čisto subjektívny pocit (aj keď pripúšťam, že vďaka indoktrinácií sa tieto pocity dosť podobajú) a teda sa môže stať, že niektorí ľudia nechápu útrpný plač matky ktorá chcela chirurga a on je „komediant“ (dirigent) ale chápajúco prikyvujú hlavami nad matkou narkomana, ktorá očakávala obyčajného spokojného (podľa jej kritérií) občana štátu.

Táto otázka však nie je tak podstatná, ako druhá. (priznám sa, že prvá otázka je skôr úsmevná a snažím sa ňou ukázať, že akékoľvek spoločensky prijaté pravdy, či konvencie sú chránené tak tenkou vrstvou pomyselnej blanky, že iba záchvev vetra otázok ju vie dotrhať na márne kúsky).

Oveľa znepokojivejšia a dôležitejšia je druhá otázka: Akým právom činíme inú osobu zodpovednú za naše očakávania?

Otázka samotných našich práv je v súčasnom systéme tak zložitá a tak neprehľadná , že sa ňou nejdem zaoberať. Čo je ale dôležité si povedať je, že podľa teórie slobody nesmie byť právo akéhokoľvek človeka založené na povinnosti človeka iného (zmluvné dohody nie sú o očakávaniach ale o splnení, či nesplnení samotnej dohody). Ďalej, že jestvuje nescudziteľné prirodzené právo každého jedinca na vlastnenie seba samého, teda, že akákoľvek nezmluvná povinnosť, ktorú „musíme“ vykonať („musíme“ v zmysle, že ak ju nevykonáme, môžu prísť sankcie spoločnosti) je popretím tohto základného a prirodzeného práva.

Za naše očakávania sme teda zodpovední my sami. V skutočnosti nemáme ŽIADNE právo vyžadovať od akéhokoľvek slobodného jedinca, že bude plniť naše očakávania resp. že bude žiť život podľa našich predstáv. A to ani od nášho vlastného dieťaťa.*

Občas sa stretávam, pri rozhovore s priateľmi s rôznymi výčitkami týkajúcimi sa spoločného života. Vtedy si spomeniem na skôr vtipnú repliku  používanú partnermi v manželstve. Na výčitku jedného partnera na spôsob správania odpovedá druhý:

„Ale veď takéhoto/takúto si si ma bral/la. Ak sa ti nepáči ako sa správam, koho to vlastne miluješ?“

Viem, je to nesmierne ťažké. Hlavne v pozícii rodič- dieťa. Výčitky, otázky, pochybnosti.

Kde som spravil chybu? Keby som sa viac venoval dieťaťu nestalo by sa to. Keby som urobil to, či ono, keby som zabránil tomu, či onomu....

Keby sme sa neboli rozviedli, keby, keby, keby....

Sú to ale naše výčitky, naše otázky, naše pochybnosti s ktorými nemá ten, ktorého sa týkajú, nič spoločné.

Našou jedinou „povinnosťou“ je byť šťastný. A ak je pocit nášho šťastia závislý na inom človeku, v skutočnosti sme závislí a neslobodní my sami.

Výber cesty je na nás.

Poznámka:

Samotné očakávania sú veľmi dôležitou vlastnosťou človeka. O čom tento článok pojednáva sú nesplnené očakávania a snaha preniesť za ne zodpovednosť na inú osobu.

Bez očakávaní si život ani neviem predstaviť. Keby sme ich nemali, kľudne by sa mohlo stať, že zasejeme obilie a na druhý deň na osiate pole postavíme parkovisko, lebo neočakávame, že obilie vyrastie.

Ak ale nevyrastie, pôda ani počasie nie je zodpovedné za naše nesplnené očakávanie.

...a ešte...

Celý článok pojednáva o neagresívnom konaní jedinca.

*Koho by zaujímalo niečo viac o vzťahu rodič- dieťa z pohľadu slobody rodiča, poručníctva, zodpovednosti, „nadvlády“, prvého prejavu túžby po slobode dieťaťa, odporúčam M.N.Rothbard – Etika slobody; kapitola „práva dieťaťa“.