?? I.

 Prvá.

Extrudovaná kanalizačná rúra svetlosti 500 mm trčala z príkreho svahu rovno nad hladinu divokého potoka tečúceho kamsi dolu, medzi stromy hustého lesa. Priezračná voda poskakovala po kameňoch, prelievala sa pripomínajúc sukňu vanúcu v čerstvom vánku, obtierajúc sa o nohy ženy. Alžbetka sedela na jednom z kameňov trčiacich spod vody, nohy do pol lýtok ponorené v studenom chladivom prúde. Elastické nohavice mala vytiahnuté po kolená a stehná jej prekrývala krátka biela sukienka. 

“Vytiahni si tie nohy, chceš prechladnúť?” Káravo som jej pripomenul už druhýkrát a ona takisto druhýkrát odfrkla.

“Daj mi pokoj.”

Pokrčil som ramenami, akože mi to je jedno, ale nebolo. Záležalo mi na jej zdraví, aj keď jej nie.

“Radšej mi povedz, čo budeme teraz robiť.” 

“Neviem.”

“No super.” Pľasla sa po stehnách. 

Dvadsaťosem rokov je krásny vek, a nechápem ako mohla tráviť čas s päťdesiatsedem ročným starým chlapom, ktorý pomaly ale isto strácal životnú energiu, aj keď vzťah s Alžbetkou ma na chvíľu nabil. Stále som sa strážil, aby ju čas so mnou bavil, ale aby som zároveň nebol bláznivý puberťák, ktorých tak neznášala. 

“Vieš, hrozne ma berú takí tí postarší páni so šedinami, ktorí už majú čo to za sebou, sú rozvážni, premýšľaví a citliví a jemní.” 

Hovorila mi, hladkajúc mi zarastenú tvár, keď som znova a zas o sebe začal pochybovať.  

“Mám pivné bruško a kondička už dávno nie je moja silná stránka.” Povedal som zas ja, keď prišla s nápadom týždňovej dovolenky v divokých lesoch Slovenského stredu, kde sme mali prespávať pod stanom a kde plánovala, že budeme žiť iba z toho, čo v lese nájdeme a dolu do dediny zájdeme až v posledný deň keď zlezieme na parkovisko k môjmu autu.

Pred piatimi rokmi, to sme sa ešte nepoznali, absolvovala mesačný kurz prežitia v divočine v kanadských lesoch a odvtedy sa pasovala za znalca života v divočine. Neviem, či znalec bola, ale určite toho vedela viac ako ja, kancelárska krysa. Iba raz som ju označil za znalkyňu, načo mi silno drobnou päsťou buchla do pleca, vyčítavo sa na mňa zahľadela a cez zuby precedila, že neznáša tieto novoty. Ona je znalec. 

“Ge-ne-ric-ké maskulínium.” Slabikovala dôrazne a pozerala sa mi pevne do očí. “Veď dobre,” kapituloval som.

Takže toho o živote v prírode určite vedela viac ako ja, a aj keď som si to uvedomoval, nebolo mi všetko jedno keď začala baliť do dvoch objemných ruksakov dehydratované jedlo v pestrých vreckách, ktoré objednala z Kanady, lebo tam sú vraj najlepšie, plynový horák a malú bombu, ktorá “...by mala vydržať na 30 varení pre dve osoby…”, veľký nôž, ktorý mal viac funkcií vrátane pilky, dve čelovky, zapaľovač a zápalky vo vodotesných uzatvárateľných vreckách a tisíc ďalších drobností, ktoré si odškrtávala z “kanadského” zoznamu.

Ja som stál pri posteli keď na ňu hádzala všetky tie veci, ktoré by sme si mali so sebou zobrať a čakal som, kým povie “hotovo”, aby som to napchal do ruksakov. Cez e-shop sme kúpili dva 70 litrové ruksaky (protestovala: “načo sú nám také veľké”), mne tmavomodrý a jej cukríkovo ružový. (“načo kupuješ Deuter, myslíš, že ťa to začne baviť a pôjdeme častejšie? no, to by potom dávalo zmysel”). Prečo sa pýtala na Deuter som pochopil, keď som zadal do vyhľadávača cenové porovnanie, ale už som neustúpil.

“Lebo je to kvalitné a ergonomické.” 

Svoj starý batoh stratila, lepšie povedané ukradli jej ho, keď ho z neopatrnosti nechala pred malým obchodíkov rok po návrate z Kanady, vraj aby nepozhadzovala niečo z regálov. Preplakala celý deň, lebo nešlo iba o batoh, ale aj o vzácne drobnosti v ňom.

“Musím porozmýšľať? A daj si tie nohy von z vody.” 

“Nedám.” Odula krásne plné pery, ktoré aj bez primeranej kozmetiky vyzerali červené ako jahody. Pohodila hlavou a dlhé kučeravé blond vlasy jej zaviali v tom čerstvom vetríku. Oprela sa lakťami o kolená a podoprela si hlavu.

“Ako dlho budeš ešte rozmýšľať?” Teraz zas pery zvodne našpúlila a hlbokými modrými očami sa mi zadívala do tých mojich fádnych hnedých.

“Milujem tvoje oči.” Zašepkala.

“Moje? Vyzerajú ako kravské.”

Zasmiala sa aj keď som tento vtip povedal snáď stokrát.

“Nie, sú také hlboké a nežné a akoby skrývali nejaké tajomstvá. Zato tie moje sú chladné, nepáčia sa mi.”

Odfúkol som si. Mala ich nádherné, modré ako nezábudka, ani som nikdy predtým nevidel tak sýtomodré oči. Keď sa na mna zahľadela, mal som pocit, akoby som bol pred ňou nahý, obnažený až na pokožku. Prepadával som sa do nich a boli jedným z dôvodov, prečo som pred dvoma rokmi podľahol jej čaru. Pevné prsia, vymodelovaný zadok, krojené pery, vlasy, jemné uši som si všimol až potom, čo som sa aj so svojimi rokmi stratil v tej bezodnej modrej nekonečnosti.

Tento krátky rozhovor sme zažili už viackrát, navzájom sme sa síce nepresvedčili, ale bavilo nás to.

“Musíme si byť istý, že nám to vrecko zobrala ona.”

“A kto iný?” spýtala sa rozhorčene. “Medveď? Načo by mu bol? Nebola tam žiadna poživeň, iba peniaze, doklady a kľúče od auta. Ktorý somár navrhol, že to dáme do jedného vrecka.”

“Ty.” Odpovedal som s jemným úškrnom.

“No áno, dávalo to zmysel, do nepremokavého vrecúška zabalíš všetky pre civilizáciu potrebné veci.”

“No, presne.” Napodobnil som ju.

“Choď do riti!”

Keď sme v to skoré ráno vyšli na túru na vzdialenú rozhľadňu, nechali sme väčšinu vecí, vrátane toho vrecúška v stane. Vraj v lese sa nekradne. A tak sme putovali iba s dvoma fľašami pitnej vody, veď o štyri hodiny budeme späť, potom sa najeme. Túra bola krásna, aj keď náročná. Stúpali sme po strmých turistických chodníkoch, po žltej značke miestnej trasy a vychutnávali si ticho. Trocha som sa obával, že nám 4 litre vody nebudú stačiť, ale Alžbetka ma upokojovala, že jej stačí aj liter, tak môžem “vychlontať” tri. Rozhľadňa bola uzatvorená, pred schodmi bola pribitá tabuľa s upozornením, že drevené schodisko je v dezolátnom stave a spráchnivené, čo bola pre Alžbetku výzva, aby sa po nich pustila napriek mojim stareckým varovaniam.

“Poď hore! Je tu nádherne.” Kričala na mňa asi z dvadsať metrovej výšky kým ja som vehementne záporné krútil hlavou.

“Som dvakrát tak ťažší ako ty. Neudrží ma to.”

“Udrží, poď.”

“Nejdem.” 

A ani som nešiel.

“Posero, ale môj posero.” Zahlásila, keď sa vrátila a dala mi dlhú pusu na líce. “Picháš.”

“Mám sa oholiť?”

“Nie, len to nie, príjemne ma to na šuške šteklí. Som oveľa skôr.”

“No super.” Usmial som sa. 

“Pozri.” Naklonila ku mne telefón a prštekom posúvala fotky rýchlosťou, že som si ich ani nestačil pozrieť. Prikyvoval som hlavou a opakoval, že je to nádherné a krásne a dokonca umelecké. Tešila sa. A ja som pritom uvažoval, že nie som len dvakrát ťažší ako ona, ale aj dvakrát starší, a že jediný zmysel, ktorý v našom vzťahu vidím je, že ja si užijem s mladým telom a ona nachytá nejaké skúsenosti. Keby som to povedal nahlas kopla by ma do rozkroku, pretože verila, že sme si súdení.

“Tak čo? Už si porozmýšľal?” Nevydržala ani minútu.

“Veď sme sa jej pýtali.”

Skutočne, keď sme zistili, že nám to veledôležité vrecko chýba, poobzerali sme sa po okolí a stretli jednu bosonohú ženu, asi v mojom veku, štíhlu, alebo skôr chudú v bielych šatách so širokou sukňou s čiernymi hustými vlasmi popretkávanými šedinami, ktoré jej voľne viseli na povedľa hlavy v dĺžke asi do pol chrbta.

“Dobrý deň,” vyrušil som ju pri zbieraní byliniek. 

V ruke držala košík a na pleciach mala zavesený malý textilný batôžtek. Na pozdrav mi iba kývla hlavou a ďalej predklonená zbierala nejaké bylinky.

“Prosím vás, nevideli ste tu niekoho?” 

Zavrtela hlavou bez toho, aby prerušila činnosť.

“Niekto nám vzal zo stanu niečo dôležité.”

“Tu nemáte čo stanovať.” zamrmlala polohlasom a pre seba si šepla: “Kapucínka.”

Potom sa vzpriamila, zahľadela sa mi do očí a pokračovala:

“Prírodné antibiotikum. Nevypadávajú vám vlasy? A tej vašej slečne?”

Záporne sme obaja pokývali hlavami.

“To je dobre, to je dobre.”

“Pani, nám chýba zo stanu dosť dôležité vrecko, nevideli ste tu niekoho.”

“Tu nemáte čo stanovať, tu nie je stanový tábor.”

“Ale ani zákaz stanovania, toto nepatrí do prírodnej rezervácie.” Alžbetka vystrčila bojovne bradu, tak som ju radšej chytil za lakeť s úmyslom upokojiť ju.

“To sme nevedeli, ale to vrecko nám niekto zobral.”

“Zobral?” Konečne prejavila trocha záujmu, oči jej ožili.

“No niekto ho musel zobrať, mali sme ho v stane.”

“Načo si nechávate v stane dôležité veci?”

“Nemusíte moralizovať, iba sa vás slušne pýtame, či ste tu niekoho nevideli.” Vyštekla zlostne Alžbetka a ja som ju znova musel chytiť za lakeť.

“Zrovnajte si ju.” Povedala žena posmešne, no zároveň akoby varovne.

“Čože?!” Ohradili sme sa skoro súčasne.

“Má drzú papuľu.”

Nezabránil som Alžbetke aby sa zaklonila a poslala na dámu v bielom veľkú slinu ako školáčka. Našťastie netrafila.

“Ani pľuť nevie.” Zasmiala sa tá osoba a ja som už vedel, že žiadnu informáciu od nej nedostaneme a zároveň, že nám to vrecko zobrala ona. Chytil som Alžbetku pevne za lakeť a ťahal som ju preč, kým ona púšťala na ženu v bielom šťavnaté nadávky.

“Ale nič nám nepovedala, akurát, že tu nemáme čo stanovať. Som si istá, že nám to vrecko ujebala ona.” Kopala nohami do vody potoka.

“Aj ja,” prikývol som zamyslene.

“Mali by sme sa k nej vlúpať.” Napriek tomu, že touto vetou navrhla trestný čin a možnou realizáciou by ohrozila aj naše životy nedala na sebe nič znať a stále kopala štíhlymi krásnymi nohami do vody až sa na hladine vytvárali veľké bubliny.

“Ani na to nebudem reagovať.” Odvetil som.

“Prečo?”
“Čo prečo? Si normálna?”

“No a?!”

“Tak zídeme dolu, zavoláme tvojmu otcovi, ten zoberie odo mňa náhradné kľúče, a príde taxíkom. Doklady a karty si vybavíme za pár dní a tých pár eur sere pes.” 

“Tak môjmu otcovi, akí ste zrazu kamaráti.” Podpichla ma. 

Je fakt, že s jej otcom, ktorý sa sprvu na mňa díval ako na čudo, keď som objímal ľavou rukou Alžbetu okolo pása, a ona ma predstavovala ako svojho nápadníka sme si hneď padli do oka. Je o rok starší ako ja načo si chvíľu zvykal, ale som presvedčený, že mu v hlave bežali tie isté myšlienky ako mne.

´Je starý, asi si chcela Alžbetka niečo skúsiť, možno niečo dokázať, chvíľu s ním pobudne a kopne ho do riti. A ja mám aspoň parťáka na šach a na spoločné diskusie.´ Myslím že tak, ako ja, neveril, že nám to vydrží a kým sme boli spolu chcel si plniť vlastné záujmy. 

Napriek tomu, že je iba o rok starší, fyzicky bol na tom oveľa horšie. Mal pupok väčší ako ja, bol z fajčenia dýchavičný a alkohol si tiež neodmietol, aj keď sa ani s prižmúrením oboch očí nedá povedať, že bol alkoholik, kým ja som zarytý abstinent. Rozumeli sme si, nie tak s Alžbetkinou mamou, veľmi distingvovanou dámou o desať rokov mladšou ako manžel, ktorej šťastie dcéry ležalo na srdci viac, ako mať parťáka na šach. Niežeby ma vyslovene neznášala, ale nikdy neplytvala možnosťou ma podpichnúť vzhľadom k vekovému rozdielu. Keď som raz pri telke zaspal, iba sa otočila na Alžbetku, spýtavo sa na ňu zahľadela potom ukázala na mňa spiaceho v kresle a gestom naznačila: “Toto chceš mať doma?”

Teda tak mi to hovorila Alžbetka a ja som sa smial na plné kolo.

“Ako sa na tom môžeš smiať?” Spýtala sa nadurdene.

“Lebo má pravdu.”

Buchla ma do pleca a odula pery.

“A komu by som mal tak zavolať, keď nie tvojmu otcovi?”

“Tak ja budem behať po úradoch  len preto, že mi nejaká krava nechce vrátiť môj majetok. To určite!” Konečne vytiahla tie nohy z potoka a teraz si ich začal vehementne trieť rukou.

“Zmrzli, čo?”

“Ty si vybavuj, ja nemám čas a ani náladu.”

“Zato máš náladu aj čas na vykradnutie cudzieho domu.”

“Kto tu hovorí o vykradnutí? Zoberiem si to, čo je moje, teda naše. Ale keď nechceš, tvoje doklady tam môžem nechať.”

“Hovoríš, akoby si to myslela vážne.”
“Myslím.”

“To ti nemôžem dovoliť.”

“Čo, spútaš ma?”

Sledoval som ju, ako  sa postaviia, jedným ladným skokom preskočila na breh potoka, sadla si do trávy, z kolien si stiahla elasťáky a začala si obúvať turistické sandále.

“Ty to naozaj myslíš vážne?”

“Mhm,” prikývla hlavou sústrediac sa na pracku. Špičku jazyka mala rozkošne vytrčené z úst medzi pevne zovretými perami.

“Spravme to takto. Pôjdem tam sám, normálne zaklopem a požiadam ju ešte raz o odpoveď, alebo sa jej priamo spýtam, či to vrecúško nezobrala ona.” 

“Nie,” povedala nesúhlasne, zodvihla hlavu a pozrela sa na mňa. “Nepustím ťa tam samého.”

Nervózne som sa zasmial.

“Ale ani by ťa nemala zbadať. Pokazíš to. Schováš sa niekde za strom a zaklopem sám.”

“Dobre.” Pritakala, dokončila obúvanie. “Ideme?”

“Teraz hneď?”

“No, keď sa nechceš vlámať, tak nemusíme čakať na noc, nie?”

To je fakt.

“Mám stuhnuté nohy.”Zamrnčala.

“Aké prekvapenie.”

Postavila sa, podala mi ruku, aby mi pomohla sa zodvihnúť. 

Tá extrudovaná rúra nad potokom sa schovávala v príkrom svahu a asi po dvesto metroch nad ňou stála malá chatrč, ktorú sme si všimli cestou k potoku a ani neviem prečo sme predpokladali, že je to obydlie ženy v bielom. Vôbec sme o tom nepochybovali. Nakoniec sme sa nemýlili. 

Chytil som Alžbetku za ruku a pomaly sme sa posúvali naozaj náročným terénom. Niekoľkokrát sme sa šmykli na vlhkých listoch a machu, zakopli o trčiace korene, raz som tvárou narazil na zlomený konár smreku a natrhol som si pokožku pod okom. Zaskučal som viac od zľaknutia ako od bolesti, lebo pri predstave, že by ma zasiahol o centimeter vyššie som mohol prísť o oko. Jej pohyb na tom svahu bol omnoho ladnejší, skákala cez tie hrboly a skaly ako srna, prsia sa jej pod tričkom hojdali a ja som sa nevedel ubrániť pocitu, že ju tou pevne zovretou rukou iba obmedzujem. Stúpil som na ležiaci odlomený kúsok papeku ten sa mi pod nohou pretočil, noha podkĺzla a ja som sa zaboril tvárou do hnijúceho lístia. Začul som tichý chichot a potom otázku, či sa mi nič nestalo. Zamrmlal som, že nie, pustil jej ruku a sťažka sa zdvíhal. Spomenul som si na vtip, že ako spoznáte dobrého priateľa. To je ten, ktorý vám ihneď priskočí na pomoc, keď sa vám niečo stane, no až potom, čo sa prestane smiať. Poviete si, že dvesto metrov nie je veľa, ale svah bol strmý, šmykľavý a ja som v polovici už ledva lapal po dychu. Na chvíľu som jednu nohy prednožil a oprel sa o ňu, aby som si oddýchol a upokojil zdivočené srdce. Vtom ma Alžbetka predbehla a ešte kým som dychčal dosiahla temeno kopca a zastala s rukami voľne spustenými povedľa tela. V tento moment som si ešte viac uvedomil vekový rozdiel a prepadol ma smútok. Čo ju motivuje byť so mnou?

“Čo je dedo?” Zasmiala sa zvonivým smiechom.

´Hovno´ povedal som si pre seba a nahlas “všetko je v poriadku, už idem.” Po pár minútach som sa k nej pripojil. 

Stáli sme na zablatenej rovine, kúsok od steny chatrče, prudko som dýchal a pozeral sa na jej oplúskané dosky. Pôvodne bola natretá na bielo, ale farba sa už odlupovala a bolo vidieť drobné, ale aj väčšie praskliny. Na tejto strane chatrče neboli žiadne okná, čo som vtedy pokladal za výhodu. Chatrč bola postavená na betónových základoch s tvárnicami asi 30 centimetrov od zeme. V tvárniciach bolo jedno pivničné okno, zašpinené od zeme, keď ju silný dážď vrhal proti sklu. Rovina, na ktorej sme stáli bola široká asi tri metre a predpokladal som že ju pôvodný staviteľ plánoval využiť ako parkovisko pre auto, pretože zo zeme sem tam trčali kúsky makadamu. Sedlová strecha bola z drevených šindľov hojne obrastená machom, siahala nižšie ako by to bolo pre ochranu stavby potrebné, a končila asi dva metre nad zemou, takže tvorila priestor skrytý pred dažďom. Podopierali ju tri silné hranoly zapustené do betónových pätiek.

“Vchod bude asi hentam.” Ukázala Alžbetka rukou k miestu, kde sa v lese od domu tiahla lesná cesta.

“Ty vyzeráš.” Vytiahla z vrecka obrúsok, pretrela mi ňou tvár a pobozkala ma.

“Poďme zaklopať.” 

Na priečelí domu bola zastrešená terasa s labilným zábradlím a hojdačka pôvodne zavesená na dvoch reťaziach upevnených do trámov. Teraz visela na jednej hrdzavej reťazi a druhá sa odtrhnutá váľala na terase. Z trámov viseli aj dva kvetináče bez kvetov, jemne sa hompáľajúce v povetrí. Na terasu viedli tri schody široké asi dva metra po ktorých sme vystúpali k dverám za stáleho škrípania unaveného dreva. 

Pred dverami bola sieťka proti hmyzu s množstvom väčších či menších dier. Otvoril som ten nefunkčný rám a zaklopal na ošarpané dosky dverí s mosadznou otočnou kľučkou takou, akú vidíte v amerických filmoch. Vedľa dverí bolo okno s dotrhanou záclonou avšak pokrývajúcou celé sklo, takže dovnútra nebolo vidieť, navyše som mal dojem, že je na okne zvnútra akýsi kartón. Ten príkry svah pokračoval asi meter od druhého boku chatrče.

“Ako vieme, že tu býva?” Spýtala sa Alžbetka to, čo mne vŕtalo v hlave už dobrú dobu.

“Nevieme, a nemá tu auto.”

“Ako vieš, že má auto?”

“Domýšľam si, najbližší obchod je asi päť hodín chôdze, nie? Bez auta by tu bol odrezaná.”

“Možno má motorku.”

“Motorku, hej. A možno tu nebýva a možno tu nebýva nik. Nevyzerá, že by to bolo obývané. Nikde nevidím drevo na kúrenie.” Zamyslel som sa.

“Nikde ho nevidíš, preto že si ani nikde nebol. Môže ho mať hentam,” ukázala na druhý bok, “alebo hentam” na zadok chatrče “alebo volakde inde.”

Vo vnútri sa nič nehýbalo, zaklopal som ešte raz. Chvíľu som postál a potom som zišiel zo schodov a zamieril k zadku domu.

“Kam ideš?” Zavolala na mňa Alžbetka s úzkosťou v hlase.

“Idem sa trocha poobzerať, zostaň tam, keby náhodou niekto vyšiel.”

“Ani ma nenapadne. Šibe ti?”

Zbehla aj ona zo schodov a pripojila sa ku mne. Šli sme bok po boku, minuli sme bočnú stenu a prišli sme k malej kôlničke zbitej zo starých dosák, ktoré zapáchali ako čert.

“Fuj, čo je to za smrad.”
“To tie dosky.” Odvetil som. Na chatrných dverách visela zámka v ručne kovanej petlici. 

“No vidíš, tu môže mať drevo.”

Ticho som prikývol, obchádzal som kôlňu ale nebolo na nej ani jedno okno a vo vnútri bola úplná tma, čo som zistil, keď som oko priložil na jednu z úzkych škár.

“Čo tam vidíš?”

“Nič, je tam tma jak v rohu.”

Potom sme obišli celú budovu, prešli sme povedľa druhého boku asi po meter širokom chodníku medzi stenou a príkrym svahom až sme sa vrátili späť, vystúpili po schodoch na terasu a ja som teraz už silno na dvere zabúchal. Urobil som polkrok do strany a snažil sa pozerat´ cez špinavé sklo okna dovnútra tak, ako som sa o to pokúšal pri každom okne na obvode. Všade to bolo rovnaké, na každom okne bolo zvnútra niečo priložené, či to bol kartón, alebo chrbát skrine je jedno, dovnútra sa pozerať proste nedalo.

Sadol som si na schodík.

“Budeme čakať?”

“Na čo? Bohvie kedy príde a či vôbec niekto príde, poďme do stanu, zbalíme sa a urobíme to, čo som povedal. Zídeme na parkovisko, a zavoláme tvojmu otcovi, nech nám prinesie kľúče od auta.”

“Si si istý, že sme to vrecúško nechali v stane, nemohli sme ho niekde vytratiť?”
“Áno som si istý, takže sme ho nikde nevytratili. Ale dolu tým kopcom nejdem, nechcem sa zabiť, táto lesná cesta musí ísť k potoku, mám taký dojem, že som ju od potoka videl.”

“Načo je podľa teba tam tá rúra. Vieš, tá, nad potokom.”

“Asi na splašky.” Odvetil som zamyslene. “Poď.”

Chytil som jej do ruky drobnú dlaň, postavil sa zo shodíka a vydali sme sa dolu po lesnej ceste dúfajúc, že sa blíži k potoku. Bol som si istý, že áno. 

Prešli sme asi desať krokov, ja som sa otočil k domcu, ale nevidel som ani len náznak pohybu, tak sme pridali do kroku.

“Tak končíme po troch dňoch. A prečo?” Spýtala sa Alžbetka a ja som si zrazu uvedomil, že má pravdu. Ozaj, prečo? Peniaze ani doklady sme nepotrebovali, ani kľúče od auta. Nik nevedel, kde ho máme zaparkované tak báť sa ukradnutia bolo hlúpe, ale ako som napísal, ja som už starší pán a videl som hneď možnosti. Čo keď niekto vykradne nejaký obchod a podhodí tam naše doklady. Svedkami si budeme iba vzájomne, a aj keď je malá pravdepodobnosť, že by to skončilo nejakým obvinením, nechcelo sa mi strácať čas na polícii kvôli vyšetrovaniu.

“Čo keď niekto vykradne obchod, alebo niekomu dom a podhodí tam naše doklady?”

“Tak nahlásme stratu telefonicky.”

Kreativita a invencia skĺbené so skúsenosťami, koľkokrát som to s ňou zažil a koľkokrát sme si navzájom uvedomili, aké je to krásne.

“Jasné.” Zastavil som, vytiahol mobil z vrecka a vytočil políciu. V slúchadle bolo dlho ticho, tak som ho odtiahol od ucha a pozrel na obrazovku.

“Nemám signál. Ty máš?” Alžbetka mala iného operátora. Skontrolovala mobil a smutne zavrtela hlavou. 

“Nič, pôjdeme dolu a keď naskočí signál brnkneme.”

Zrazu som začul zvuk motora zdola cesty. Pokojne si priadol, bolo jasné, že ide pomaly a komótne rešpektujúc povrch. O pár sekúnd sa vynoril čierny pickup Nissan s pohonom všetkých štyroch kolies. Za volantom sedel statný muž s bohatou blonďavou bradou, hlava sa mu otierala o vrchný tapacír a keď prechádzal okolo nás veselo nám kývol rukou. Odkývali sme mu, ale obaja zastali a pozorovali ho.

“Poď!”

“Počkaj, som zvedavý. Poďme za ním, ak tu býva, alebo aspoň je to jeho, možno niečo vie o tej žene.”

Ja som sa pohol, Alžbetka sa neochotne pridala. 

Chlap si nás nevšímal, zaparkoval, vyskočil z auta, zabúchal na dvere, a skôr ako sme sa k nemu dostali vytiahol kľúč odomkol si a vošiel dovnútra. Prešli sme pár krokov, keď chlap zrazu vyletel z domu, ústa zakryté rukou, v očiach zmätený výraz, naklonil sa pred autom a začal vracať. Zvuk napínania k nám doletel ako čierny havran. Na chvíľu som stuhol, no potom som sa dal do behu Alžbetku so nevšímajúc. 

“Vy ste lekár?” Zakričal na mňa keď ma spozoroval. Na brade mal zbytky zvratkov, v očiach zdesený výraz a nádej v hlase. Záporne som pokýval hlavou.

“Je mŕtva… Musí ísť zavolať políciu, musím, nie je tu signál…. Musím ísť, prosím, zostańte tu, prosím neodchádzajte, musím ísť….Päť možno šesť minút autom odtiaľto už môžem volať, prosím zostaňte tu, počkajte na mňa kým sa vrátim… Neodchádzajte, ja musím ísť.” Bľabotal, naskočil do auta, spod kolies sa vyrútila hromada zeme a drobných kamienkov, keď sa otáčal a za moment som videl už iba zadnú bočnicu s nápisom NISSAN Navara 4x4 zahalenú do hustého sivého dymu spalín naftového motora.

Zostali sme stáť ako prikovaní.

“Využime to.” 

“Čo?! Čo máme využiť?” Spýtal som sa zhrozene.

“Podme dovnútra, prezrieme to tam, možno nájdeme naše vrecúško.”

“Betka, šibe ti? Načisto? Ak tej žene niekto niečo spravil, forenzní to tam prekutajú, ešte to by sme potrebovali, aby tam niečo po nás našli.”

“Veď povieme, že sme boli iba zvedaví, to nie je nič nepochopiteľné proste sme také bezcitné zvedavé tvory akých sú tisíce. A ničoho sa nebudeme dotýkať, iba to tam prekukneme, maximálne čo nájdu budú stopy po našich topánkach a keď prídu môžeme sa hneď priznať, že sme nakukli.”

“Ami ma nehne, ešte mám trochu zdravého rozumu.”

“Nebuď posera, stojí nám to za to, aby sme dostali späť naše veci. Máme 10 minút kým sa vráti ten chlap, a ešte tam môžeme ísť aj s ním a to už bude úplne prekryté. Tak tam blbci šli. Zoberú nám odtlačky prstov, podrážok, aby nás vylúčili a je to. A my budeme mať naše vrecúško.”

“To za predpokladu, že tam je. Ani mi nenapadne!”

“Tak tu stoj, a nepošti sa.”

Pevným, rozhodným krokom sa vydala smerom k domcu a mne nezostala iná možnosť ako sa k nej pridať.

Vnútri bola tma, úzky pás svetla prechádzajúci cez vchodové dvere osvetloval podlahu na ktorej ležalo bezvládne telo ženy v bielom a časť kuchynského nábytku oproti dverám. Úplne nečakane sa vo vzduchu niesla vôňa levandule tak ostro kontrastujúca s nehybným telom na zemi. Ležalo na chrbte, nohy a ruky doširoka roztiahnuté, celé šaty premočené krvou, na krku hlboká rana a hlava vyvrátená dozadu až som mal dojem že vidím krčnú chrbticu.

“Ktovie či je ešte teplá.” 

“Beta!, Krista ti, ani sa jej nedotkni, jebe ti už úplne?!” Chytil som ju skôr, ako sa k telu zohla. “Už teraz robíme hovadinu, nieto ešte aby sa našli tvoje odtlačky aj na jej tele.”

“Tak sme jej chceli dať prvú pomoc.”

“Hlavu má od tela, akú pomoc by si jej chcela poskytnúť, sakra, neopováž sa!” Zadržal som ju keď sa chcela zohnúť.

“Dopiči Betka, trocha sa stráž.” Uľavil som si, pred ňou po prvýkrát. “Nie je to dobré.” Dodal som.

“Čo?” 

“No, telo je hneď tu, aj keby sme povedali, že sme len zvedaví hlupáci, nemalo by zmysel, aby sme šli do iných izieb, ak nebude vrecúško tu, v okolí dvoch-troch metrov musíme sa s tým zmieriť.”

“Dobre teda. Ty máš na hodinkách baterku, posvieť.”

Zapol som svetlo pridal na intenzite a zdvihol ruku tak, aby osvetlila kuchynskú linku. Či to bola náhoda, alebo to nejaký boh chcel, hneď prvý lúč dopadol na naše vrecko.

“Sviňa jedna.” Uľavila si bezcitne. 

Linka bola čistá, výlevka prázdna dva taniere a jedna šálka umyté ležali na plastovom odkvapkávači. Viac sme nevideli a viac sme ani vidieť nepotrebovali. 

Alžbetka uchytila vrecko, a za môjho výdychu úľavou sme vyšli na terasu, zbehli schodíkmi dolu a čakali kým sa chlap vráti.

 

Svet po... VIII.

 VOĽBY A TAK ĎALEJ

Prvého januára toho roku sa o šiestej hodine večernej otvorila miestnosť v krčme, kde v minulosti zasadala sporadicky obecná rada. V jednom kúte stál malý drevený stolík s bielou krabicou s nápisom “Volebná urna” na bielom obruse. Na vrchu bol vyrezaný malý otvor ako na poštovej schránke, cez ktorý ľudia hádzali dva papieriky s menom jedného z kandidátov, ktorého by radi videli na poste buď šerifa, alebo na poste člena obecnej rady. 

Príliš sa nešpekulovalo s počtom členov, aj keď dedinu dnes namiesto tisícov členov prezentovalo niečo cez 200 ľudí, ponechali počet členov na päť. A jeden šerif, ktorý si svojich pomocníkov mohol vyberať podľa toho, koho chcel, no treba pripomenúť, že post pomocníka bol bez odmeny takisto, ako boli bez odmeny aj posty členov obecnej rady. Napísal by som, že to boli neplatené funkcie, aj keď za platbu považovali aj naturálie odovzdávané dobrovoľne. Kto chcel zaplatil, alebo dal, kto nie, ten nie. Jediný šerif mal nárok na stravu a palivo, ktoré si aj tak väčšina chlapov pripravovala sama, alebo používali Julovu pílu. 

O šiestej sa síce miestnosť otvorila, ale nejako sa ľudia nehrnuli. Dedina bola tichá, dosť ich naštvane dávalo najavo, ešte v predchádzajúce dni, že voľby sú príliš skoro po hroznej tragédii, a že takto večer po Silvestri budú aj tak všetci ožratí a neschopní sa dobre rozhodnúť. Napriek týmto sporadickým šomraniam to tak ale nevyzeralo. Diskusie v krčme boli naozaj časté a zapálené, a aj ženy, ktoré sa v tom začmudenom priestore inokedy objavovali len keď si mužov naháňali, sa do nich zapájali. Keďže sa zúčastňovali aj kandidáti, boli naozaj prekvapení, že o šiestej večer bola dediny tichá, akoby sa nič nedialo. Televízia nefungovala, rádia tiež nie, sexovať mohli kedy chceli, deti ešte neuspávali, farár v kostole už dávno nekázal, tak im to bolo čudné. 

Akoby bičom plesol, akoby sa dohodli, akoby len na to všetci čakali, kým sa otvoria prvé dvere na domci, zrazu sa len ku krčme začali šinúť zástupy ľudí, v družných hlúčikoch preberajúc buď nejaké osobné veci, alebo naozaj posledné názory na to, kto koho bude voliť. Keďže sa ľudia medzi sebou spoliehali na to, že rodiny budú voliť rovnako, tipovali si, kto to bude, lebo rodín s väčším počtom členov bolo viac ako dosť. Kto mal ženu deti, blízkych bratov, či sestry, ujcov, tety, babky, dedkov mohol mať výhodu, aj keď nik nevedel zaručiť, že to, čo povie hlava rodiny, budú ostatní rešpektovať. 

Voľby trvali štyridsať minút a potom nič. Štyridsať minút bol v miestnosti nával, že si skoro po nohách stúpali, tlačili sa a prekrikovali, aby sa k urne čo najskôr dostali, čo najskôr lístok hodili a čo najskôr odtiaľ vypadli, aby mohli pokračovať v činnosti, ktorú robili predtým. Ako prichádzali rodiny, a chlapi v krčme zbadali svoju ženu, či deti, alebo aspoň známych tak sa stavali od stolov a pridávali sa k nim. Ako som už napísal, nebolo rodiny, čo by nestratila niekoho v tom hroznom konflikte a teraz, keď sa tak zrazu znova stretávali, vlastne prvýkrát od pohrebu, tieseň na nich znova sadla, ako ťažký čierny vôl. 

Prichádzali smutne, s hlavami sklonenými, pohľadmi zaborenými do zeme a aj drobný podnet v nich vyvolával prejavy nervozity a nespracovanej traumy. Stačilo malé drgnutie a už sa jeden na druhého oboril, alebo šťavnatou nadávkou a nejakou urážkou sa snažil vyrovnať dlh. Ale chodili. Síce v malom časovom rozmedzí, skôr ako na nejakej manifestácii, ale naozaj chodili, aj hádzali lístky do urny, ktorá nebola od samotnej miestnosti nijak oddelená. Nevedeli si sami zdôvodniť načo by ju oddeľovali, alebo prečo by nemali vidieť, ako niekto hádže do škatule svoj hlas. Neboli žiadne hárky, ľudia si popísané papieriky nosili so sebou už s napísaným menom, a iné mená ako uvedené v kandidátkach by boli neplatné. 

Na organizáciu samotných volieb dohliadali okrem dvoch chlapov aj Barbora s Emou, ktoré nezabudli na svoj sľub, že ak neprídu všetci pôjdu pekne osobne za ostatnými aj s druhou, oveľa menšou škatuľou od keksíkov OREO, tiež zapečatenou bielou lepiacou páskou so starodávnou pečiatkou obecného úradu a prehovárať ich, aby nejako hlasovali. Julo, majiteľ píly, ktorý obišiel bez najmenšieho škrabnutia, pričom jednou silnou rukou zvieral samopal a pálil po votrelcoch sa podujal, že bude označovať mená ľudí, ktorí sa teda volieb zúčastnili, aby nakoniec Ema vedela za kým má ísť. Barbora stála pri dverách, ďalej od Emy, pretože jej stále nemohla prísť na chuť, ale nemienila sľub porušiť. Už odhlasovala, hodila do urny iba meno Števa, ako kandidáta na šerifa, pretože ostatné ju nezaujímalo. Nepotrebovala obecnú radu, dokonca nepotrebovala ani šerifa, no vedela, prečo tam svoj lístok hodila. Jeden dôvod bol jasný postoj Števa, ktorý povedal, že ak neprídu hlasovať všetci, nepreberie úrad, lebo iné je prehrať v rovnom boji a prijať porážku, a niečo iné je prijať víťazstvo ak vie, že sa niektorí ani nevyjadrili. Druhým dôvodom bol cit, ktorý Barbora k Števovi prechovávala, ktorý Števo tak ignoroval, a ktorý sa mohol prejaviť v jeho chyži, iba ona ho zastavila a odišla. Barbora nechcela, aby sa k nej Števo hneď hlásil, len čo pochopil, že Ema je už preňho stratená. Nebolo by to fér ani voči Števovi, ale hlavne voči nej, aj keď musela napnúť všetky sily, aby sa mu neprisala na ústa. Chvíľu o tom rozmýšľala a uvedomila si, že jej presvedčenie “zober všetko, čo ti život núka a čo najrýchlejšie, aby to nevzal niekto iný”, ktoré si prijala po útoku na ich farmu a po vyvraždení všetkých zostávajúcich členov rodiny, v tomto prípade troška okreše. Števa totiž nechcela preto, aby ho do nej zasunul, ale aby s ním vytvorila pekný vzťah. Ojojój, keby šlo iba o sex, hodila by ho hneď tam v jeho chyži na zem a poriadne sa na ňom vyrajdovala. Pri tých dverách, stojac vážne, priam v pietnej atmosfére sa usmiala a prižmúrila slastne oči. Pocítila vzrušenie a telo sa jej zachvelo. 

O desiatej večer, keď sa podľa pravidiel mala zatvoriť volebná miestnosť, Julo rozložil papiere a diktoval Eme mená, tých, čo neprišli. Bolo ich osem, dve rodiny. 

“Týmto na tom nezáleží. Je to OK.”

Barbora sa odrazila od steny, podišla k Eme a pripomenula Julovi, že ešte majú mobilnú urnu, a keď sa nevrátia do polnoci, súhlasia s platnými voľbami. Julo nadvihol obočie, mykol bradou na súhlas, a uvedomil si, že na túto dohodu úplne zabudol. Tak s dvoma chlapmi, ktorí sa podujali spoluorganizovať voľby pristúpili k bielej urne, krabici od zaváranej kukurice, roztrhli pásky, vysypali papieriky na stôl a začali počítať.

“No choďte, nebudeme tu do rána.” Ešte pokynul Eme s Barborou a tie vybehli von ako lane.

“Za kým najprv?” Spýtala sa Ema a snažila sa držať s Barborou krok.

“Asi k Drotárovým. Tí sú ďalej.”

Ema prikývla.

“Čo máš proti mne?” Spýtala sa dychčiac, ledva držiac krok.

“Nič.” Odvrkla Barbora. “A ponáhľajme sa, aby ešte nespali.”

“Tak ich zobudíme.”

“Áno, to nám zvýši šance, že tam niečo hodia. Možno tak pokazenú slaninu.” Pohŕdavo sikla Barbora.

Ema prikývla a občas pobehla. Prameň ryšavých vlasov jej vial vo vetre, cítila štípajúci mráz na lícach a nose, z ktorého jej začal tiecť sopeľ, čo ešte nestihol zamrznúť.

“Veď vidím, že máš niečo proti. A nielen v chyži, ale aj keď prídeš do dediny. Akoby som mala mor, alebo čo.”

“Daj pokoj!”

“Nedám, čo sa deje?” Chytila Barboru za rukáv, aby ju pristavila. Tá sa jej však vytrhla a začala bežať po snehu, ktorý jej odfrkoval spod čižiem.

Ema zastala. 

“Čo je? Tak ideš?” Zastala aj Barbora, keď si všimla že beží sama.

“Kým mi nepovieš o čo ide, nejdem.”

“Tak nechoď.”

Lenže mobilnú urnu držala vo svojich rukách v hrubých palčiakoch Ema, tak sa Barbora vrátila k nej.

“Daj mi urnu.”

“Nedám.”

“Daj ju sem!”

“Nedám!” Mykla Ema rukami tak, aby jej ju Barbora nemohla vytrhnúť. “Čo ťa serie?”

“Že sa k Števovi správaš ako piča.”

“Ja?!”

“Presne. Ty si piča a ešte aj slepá.”

“Nie som slepá, vidím, že ma miluje.”

“Nemiluje ťa. Len si to myslí. Si krásna, tie ohnivé vlasy ti závidia všetky baby tu, a chlapi po tebe kukajú ako po panenke Márii. Ty ani nevieš, čo je to milovať.”

“A ty snáď áno? Prečo si to o mne myslíš? Preto, že som krásna? Áno, viem to, uvedomujem si to, ale aj ja dokážem milovať, a ja milujem Roba.”

“Tak si ho miluj a daj mi tú urnu.”

“Nedám. O čo ti ide?”

Barbora vzdychla, rozhodila rukami, pretrela si dlaňou oči, nos a líca, znova rozhodila rukami, pár krát prešľapla.

“To je hrozne ťažké, a možno ani nie si na vine. Páčiš sa mu, a pre teba je to možno jednoduché, mať ho ako priateľa, ale pre neho nie. Stále si myslí, že možno k nemu prídeš.”

“To ti povedal?”

Barbora záporne pokývala hlavou.

“Cítim sa pri tebe ako taká chudáčka. Nie som ani taká vysoká, ani nemám také krásne telo, ani tie oči a vlasy, za ktoré by som dala pol farmy. Cítila som to, keď som vošla dnu. Cítila som, akoby som vošla do nejakej iskrami nabitej miestnosti. Neviem, o čom ste sa bavili, ale zjavne som vás pri niečom vyrušila a nebolo mi to príjemné.”

“Ty ho miluješ.” Viac konštatovala, ako sa spýtala Ema.

“No a?” Vzdorovito zdvihla bradu.

“Nebuď ako decko.”

“Mám šestnásť, aká by som mala byť?”

“To máš… Ale…”

“Čo ale?”

“Zažila si si svoje.”

“To aj ty. Každý sme si zažili svoje. Stratila si brata a otca.”

“Som staršia.”

“No a?”

“Barbora…”

“Prestaň Barborovať. Števo sa mi páči, vedela by som sa k nemu pritúliť, schovať svoju hlavu na jeho hruď. Tlčie mi srdce, keď ho vidím, mám chuť ho pobozkať, keď som pri ňom… Ja si myslím, že to znamená milovanie. Nesmej sa mi.”

“Nesmejem.” Prikývla Ema.

“A bolí ma, keď ho vidím, ako sa k tebe má, a ako sa nemá ku mne. Bolí ma, keď ho vidím, ako sa trápi, aký je smutný, ako chová v sebe nádej, že aj ty si to rozmyslíš a….”

“Nerozmyslím,” šepla Ema. “Môže žena milovať dvoch mužov?”

“Aj sto,” zasmiala sa Barbora.

“Števa vnímam inak. Ja som nad tým premýšľala, snáď celý včerajšok…”

“Ó, ako dlho.”

“Teraz sa nesmej ty. Števo ma priťahuje, ale pri Robovi je to niečo iné. Je to niečo, čo neviem definovať. Príťažlivosť, milota, tvár, jeho vôňa… Lenže aj Števo sa mi páči. Páči sa mi jeho rozvaha, jeho schopnosť chápať, jeho príjemné vystupovanie, jeho prijímanie. No necítim tam to, čo pri Robovi. Ten zvláštny pokoj v duši, keď som s ním. Ja to ani neviem vysvetliť. Keby nebol Robo, Števa by si nedostala…”

“Kto povedal, že ho chcem dostať.” Napajedene zareagovala Barbora.

“Predsa ty.” Usmiala sa Ema a v tom úsmeve Barbora videla niečo, čo ju upokojilo.

“Sme šibnuté. Ako na trhu s otrokmi.” Zasmiala sa.

“Hej, ako na trhu s otrokmi.” Prikývla Ema. “Už sme v poriadku? Už sme OK?”

Barbora sa chvíľu na Emu dívala.

“Myslíš, že ti bude vedieť byť priateľ?” Spýtala sa a cítila ako jej srdce tlčie tak, že jej skoro roztrhlo hruď.

“To uvidíme.”

“Nikdy by som nedokázala prijať, že je Števo so mnou, keby som vedela, že som iba druhý výber.”

“To uvidíš.”

“Neznášam ťa.” Šepla.

“Ja viem.” Prikývla Ema.

“Prečo je to také komplikované?”

“Lebo je.”

“Poďme pre tie hlasy, ešte máme ku Drotárovcom kus.”

Drotárovci boli rodina, ktorá stratila v boji troch členov. Mamu rodiny, jej skoro dospelú dcéru a syna, ktorý zahynul v stodole. Klopať na dvere takýmto ľuďom chcelo nutnú dávku odvahy. Ale tej mali obe až povrch.

Otec rodiny, mohutný čiernovlasý chlap, jeden z drevorubačov im otvoril asi po piatich minútach. 

“Čo je?” Spýtal sa nevrlo, pritískajúc k sebe okraje kabáta, aby ho nemusel zapínať na veľké gombíky. 

“Dobrý večer, Lacko.” Ema sa mu zahľadela do očí.

“Dobrý, tak čo je?”

“Dobrý večer.” Pozdravila aj Barbora. 

Hľadel na nich nechápavo hodnú chvíľu, až kým si obe celkom jasne neuvedomili, že ho zobudili a že je namrzený.

“Dnes boli voľby.” Začala Ema.

“Boli, to viem. Kvôli tomu ma budíte?”

“Nie.”

“Tak prečo?” Namrzenosť z jeho hlasu vyprchala, no stále bol napnutý. 

“Nebol si.”

“Nie, nebol. A?”

“A nám tvoj hlas a hlas tvojej rodiny chýba.”

“Tak vám chýba.” Pobavene sa zasmial.

“Ale nesmie chýbať.”

“Prečo?” Zaujalo ho to.

“Jeden z kandidátov povedal, že ak by vyhral, ale nebudú zúčastnení všetci, že svoj post nepreberia.” Barbora zvýšila hlas.

“A čo ja s tým?” Čakali, že im zaplesne dvere, ale to, že stále stál medzi dverami priťahujúc si kabát k telu, bolo dobré znamenie.

“No, veď to hovorím, chýba nám váš hlas. Celej rodiny.”

“Kto je ten bulo?”

“Števo. Kandidát na šerifa.”

Laco prikývol, chvíľu sa na ne pozeral.

“Poďte dnu.” Prikývol napokon a odstúpil sa odo dvier. “Zimu mi púšťate.”

Vhupli do teplého pitvora. 

“Nevyzúvajte sa, len si čižmy obúchajte.” Vyzval ich.

Sedeli za masívnym dreveným stolom na masívnej drevenej lavici a odpíjali si z čaju, ktorého výpary sa niesli nad keramickým hrnčekom a plazili sa po stole. Drotárovci boli piati, ktorí mohli voliť a neboli. Dvaja synovia, ktorí prežili v stodole a jedna dcéra, už dospelá žena s ťažkým čiernym vrkočom siahajúcim až po pás. Tá prežila schovaná medzi kravami v ich maštali. A ešte rodičia matky rodiny, ktorí prežili len vďaka tomu, že sa celý čas správali presne podľa pokynov útočníkov v strede davu, ktorí ich niesol do stodoly a do telocvične.

Za stolom spolu s Lacom sedeli iba deti, rodičia zo svojej malej komôrky nevyšli. Ani len zo zvedavosti, kto to k nim prišiel. Zrejme to aj podľa hlasov  spoznali. Synovia sa vyvalili ihneď len čo počuli Emin hlas a dcéra s nimi, pretože zvedavosť prekonala jej únavu. Chlapi boli navlečení do spodných gatí a košieľ a dcéra v nočnej košeli s prehodenou vlnenou šatkou okolo útlych pliec. Vlasy rozpustené a až teraz si Ema uvedomila, aké sú hebké, husté, dlhé a krásne.

“Hovor ty.” Buchla Barbora Emu do pleca, uvedomujúc si, že synovia spravia to, čo im Ema povie. Ale ani nebolo treba sa spoliehať na jej krásu.

“Tak čo?” Spýtal sa Laco. 

“No ako som ti hovorila.”

“Zopakuj to, nech to počujú aj moje deti.”

Ema bola presvedčená, že je to zbytočné, pretože aj tak dvaja chlapi a žena urobia to, čo im otec povie, ale poslúchla.

“Dnes boli voľby,” začala Ema a Drotárovci prikyvovali ako jeden. “A máme tu jedného kandidáta, ktorý vyhlásil, že ak nebudú všetci voliť, že on aj v prípade výhry nepreberie úrad.”

“Prečo by to robil?” Spýtal sa jeden zo synov.

“No vraj preto, že nemôžeme a ani nemáme právo predpokladať, že kto neprišiel, tomu je to jedno.”

“Ale mne je to jedno.” Odvetil.

“Mne nie.” Zahlásila dcéra.

“Tak prečo si nebola?” Barbora zachytila drobnú výhodu.

“Neviem. Nešiel nik od nás, tak som nešla ani ja, ale nie je mi to jedno. Chápte, máme smútok.”

“Nie sme jediní, kto má smútok.” Opravil ju druhý zo synov. “Ani mne to nie je jedno, vlastne ani neviem, prečo sme neboli. Otec..?” Vyzval otca k odpovedi.

Ten mlčal, pozoroval osadenstvo okolo stola, odpil si z čaju, ktorý pre všetkých priniesla dcéra a ťažko dýchal. 

“Čo máme robiť?” Spýtal sa bez toho, že by čo len pohol brvou.

“Voliť.” Vypadlo z Emy, ktorá nepochopila otázku.

“Nie tak. Čo máme robiť, čo od nás potrebujete?”

“Máme tu papiere, dokonca aj pero.” Hneď začala zo záhrenia vyťahovať čisté papiere, aj zoznam kandidátov. Položila to chvatne na ten masívny stôl a pero posunula k otcovi. “Tu je zoznam kandidátov, tu je papier, len si pozrite, kto kandiduje, napíšte jeho meno na papier a hoďte ho tu, do tejto urny.”

“To je škatuľa o keksíkov Oreo. Kde ste to vzali?” Zasmial sa jeden syn, ten, ktorému to bolo jedno.

“Ani neviem,” odvetila Barbora. “Zrejme to niekto mal doma. Ale je to prelepené páskou, aby sme to nemohli sfalšovať.”

“Môj hlas ste pokojne mohli.” Odvetil ten ľahostajný.

“To by sme nikdy nespravili.”

“Ale mohli ste, kto by na to kedy prišiel?”

“Nikdy nikto, ale je to jedno, nespravila by som to.” Rozhorčene sa ohradila Barbora. “Mám svoju hrdosť.”

“Áno, ty jej máš na rozdávanie.” Prikývol Laco a vzal pero do ruky. “Koho chceš, aby som tam napísal.”

“Koho uznáte za vhodného, je to na vás.” Odvetila Barbora, no Laco sa na ňu pozrel vážne a s úctou.

“Koho si dala ty?”

“Števa.” Odvetila ticho.

“Tak Števa.” Laco napísal na kus papiera Števove meno, opatrne a pozorne ho zložil a vopchal ho do malej škáry na škatuli od keksíkov Oreo.

“Keď mu veríš ty, verím mu aj ja.” Poklopal dlaňou po škatuli.

“Tak Števo.” Povedali skoro naraz obaja synovia a tiež napísali jeho meno na papierik a tak urobila aj čiernovlasá dcéra. 

“Ale nemuseli ste… Mohli ste inak.”

“Sme rodina,” odvetila dcéra. “Ešte idem za starkými, dajte mi dva papiere a pero.”

Neprešlo ani desať minút, keď stáli obe vonku na zime, jemne ohriate čajom z ihličia naloženom v mede.

“Doparoma, stačilo iba ísť za nimi.” Vzdychla si Ema.

“Ľudia sú smutní a nie každý sa chce hneď zapojiť do života. Tie voľby dnes bola blbosť.” Zakontrovala Barbora.

Takisto pochodili aj u Chudíkovcov, ktorí im Števove meno napísali ešte v predsieni a dnu ich ani nepustili. 

O 23,20 vošli do volebnej miestnosti a od dverí volali na Jula:

“Hlásime 100% účasť na prvých pokrachových voľbách.” Samopašný úsmev im skrášlil rozpálené tváre.

Voľby na šerifa vyhral jednoznačne Števo. Barbora si pomyslela, že keby bol ten rozdiel osem hlasov, že by sa možno aj cítila vinná, ale Števo ich získal 175 z 206 voličov. Áno, 206 voličov. Toľko bolo dospelých ľudí. A ešte k tomu 52 detí. Či by vyhral, aj keby Stano neodstúpil sa, samozrejme, nikdy nedozvieme, no Stano zas získal veľký počet hlasov do obecnej rady. 108 ich bolo. Okrem neho zasadli ešte NIck, Kamil, Julo a starý Kopecký, ktorý stanovil deň pripomenutia krachu na 13. januára a možno aj preto dostal symbolických 7 hlasov. Ale stačili.

Prvé zasadnutie obecnej rady naplánovali na 5. januára a prizvali aj Števa, pretože boli presvedčení, že aj on by tam mal byť. Samozrejme, bez hlasovacieho práva, ale s právom prispievať do diskusie a aj prinášať návrhy. 

Dohodli sa, že obrana je hlavný bod rokovania a keďže sa blíži 13. január prejednajú aj spôsob, ako budú slávnosti organizovať, čo bude ich náplňou. Bolo viac, ako isté, že to bude zamerané prioritne na spomienku, či pietny akt. 

Voľby prebehli, chvíľu bolo počuť diskusie, ale nejaké sklamanie, či rozčarovanie sa neozývalo. Štefan získal taký obrovský náskok pred ostatnými, že vlastne ani nebolo nikoho, čo by vyjadroval nespokojnosť. A ak sa taký predsa našiel, ostatní ho spacifikovali až príliš rýchlo. Jediné, čo rezonovalo dedinou bolo, že Štefan nie je domáci, ale to bolo skôr ako prejav obdivu, že za pár rokov sa tak zžil s dedinou, že nik nepokladal jeho prítomnosť za rušivú. Najfascinujúcejšie na tom bolo to, že vlastne ani nikto nevedel prečo práve Štefan. Akosi to prišlo, a keď ho ľudia zbadali na kandidátke, tak si povedali, že on je celkom v pohode. Možno, keby kandidoval aj Stano, bolo by to iné, alebo niekto z ryšavých súrodencov. Ema určite nie, nik si ženu na poste šerifa nevedel predstaviť, ale Nick by mal šancu, keby neodmietol kandidovať, akože odmietol a verejne sa postavil za Štefana bez toho, aby uviedol nejaké dôvody. 

“Ja budem voliť Štefana.” Nechal sa počuť v krčme, a aj v drobných hlúčikoch, ktoré sa niekedy objavili na ulici. Väčšinou sa ho ľudia pýtali, prečo nekandidoval aj on, no na to vždy odvetil, že tam chce mať Štefana.

“Ja už nedokáže nič,” zdôveroval sa v tichosti Eme, keď spolu sedeli na krytej verande v rodičovskom dome. “Ako som šiel s Erikou v náručí, cítil som, že sa vo mne niečo zlomilo, a že by som nedokázal žiadneho násilníka potrestať inak, ako to, že by som mu rozmlátil ksicht o najbližší kameň, a to nie je dobrá vlastnosť pre šerifa.” 

Ema sa mu pritúlila k silnému a pevnému ramenu, objala ho okolo pliec a ticho sedela, kým Nick sotva počuteľne vzlykal. 

Svadbu Emy a Roba naplánovali na 14.január, čo bol deň po ich tradičnom stretnutí pri príležitosti krachu. Niekto navrhol, aby si ho spravili súčasne so sretnutím, no Ema to rázne odmietla, pretože tušila, že v ten deň bude z dediny slzavé údolie a ona si svoju svadbu nechcela dať prekaziť. Keby to bolo pred piatimi rokmi, staré ženy by si šepkali za rohmi, že ešte si poriadne ani otca a brata nepochovala a už sa veselí, no stačili tri posledné tri roky, aby to nikomu nepripadalo zvláštne, či nevhodné.

“Ber si hneď, čo ti život dáva, aby si to niekto nezobral pre tebou.” 

Barbora si myslela, že je to jej veta, no veľmi dobre videla, že si to iba namýšľala. Žiť treba hneď a poriadne, lebo nikdy nevieš, kedy ťa osud oberie o niečo, čo chceš.

Barbora sa vrátila k svojmu predchádzajúcemu životu, celý týždeň bola u seba na statku a iba cez víkendy, najčastejšie v soboty schádzala do dediny vymeniť tovary. Čo sa však zmenilo bola frekvencia návštev u Štefana. Zvýšila sa. 

“Čo robíš s tým cukrom, veď ho už musíš mať na kilá?” Smial sa Štefan, keď si stále vypytovala to isté. V skutočnosti si však žiadny cukor nikdy neodniesla. Iba sedeli pri kozube, častejšie ticho ako v rozhovore, a v niektoré dni nepovedali vôbec nič. Iba si prišla po cukor, vošla dnu, vyzula sa, vyzliekla, sadla ku kozubu, prijala ponúkaný čaj zo Števových rúk, stiahla si nohy pod zadok a sedela, mlčala a hľadela do ohňa. Štefan sedel na malej sedačke, díval sa na ňu, ako zamyslene sŕka horúci čaj a tiež nič nehovoril. 

O hodinu, o dve sa Barbora postavila, obliekla sa, obula, poďakovala za krásny čas a vyšla ticho, ako myška späť smerom k statku, aby si zas o deň, či dva prišla vypýtať cukor. 

Nie všetky návštevy však vypadali takto. Niekedy sa zhovárali o veciach, ktoré ich zaujímali, preberali, ako si zariadia ďalší deň, čo budú robiť, či ako sa budú zabávať. Každý osve.

Barbora nástojila na tom, aby jej všetky zbrane aj zostávajúcu muníciu dedinčania vrátili a oni najprv protestovali, no nakoniec jej prianie splnili.

“Keby som ich nemala ja, dnes sme všetci mŕtvi.” Argumentovala.

“Lenže keď ťa zase napadnú v tvojom dome, potom prídeme o arzenál.” Argumentovali proti. 

“Lenže to sú moje zbrane.” Vytiahla červené eso, na ktoré nebol tromf.

Pomáhali jej zbrane vyzbierať, naložiť na rebriňák, zapojiť dva kone a už by sa aj pohla smerom k statku, keď sa pri nej pristavil Štefan, nič nepovedal, iba na ňu uprel zrak, na čo Barbora reagovala tým, že vyzvala chlapov, aby polovicu zbraní opäť zložili a schovali u seba.

Štefan iba prikývol a určil chlapov, u ktorých sa budú zbrane skladovať, pričom si päť kusov aj s potrebnou muníciou nechal zložiť v budove, ktorú určili ako zbrojnicu a sídlo šerifa.

Toto bolo pre Štefana asi najťažšie prijatá skutočnosť. Aj keď sa bránil ako lev, neubránil sa a musel pristúpiť k nejakému kompromisu, Ten kompromis spočíval v tom, že sa musel tri hodiny denne zdržiavať v dome šerifa, aby bol k dispozícii na riešenie sporov. Sudcu stále nemali, no šerif dokázal pokryť drobné spory, ktoré sa pri počte ľudí v dedine limitne blížili k nule. Aby bola ovca celá aj vlk sýty, dohodli sa, že šerifské hodiny budú každý pracovný deň od deviatej do dvanástej, čo Štefanovi umožnilo chodiť skoro ráno na lov a aj mať večeri pre seba. 

Od volieb do 13. januára sa nič podstatné, čo by stálo za reč nestalo, snáď iba to, že Barbora začala Emu nejako akceptovať, to po tých zážitkoch s volebnou urnou, že Ema už úplne rozhodnutá a šťastná čakala na svadbu s Robom, že Nick sa pomaly preberal z letargie a jeho vzlyky v náručí sestry boli zriedkavejšie, a že Julo, ktorý mal nastúpiť na post člena obecnej rady sa v jeden večer vracal v podnapitom stave z krčmy, pošmykol sa, spadol do jarku, kde do rána zamrzol. Ráno ho našli ženy, ktoré sa len tak prechádzali po dedine ako leží hore znak, v ruke zviera fľašu domácej samohonky, a na bielej tvári má pokojný, blažený výraz. Ostatní členovia obecnej rady sa dohodli, že náhradník nenastúpi, že zostanú štyria, lebo aj tak na počet členov osady sú štyria členovia obecnej rady až až.

Pílu po Julovi prebral Kamil, jeden z lovcov a zároveň člen obecnej rady, pretože sa nikto do toho príliš nehrnul, a krčmu po otcovi prebral Nick, ktorý bol tiež jedným z členov obecnej rady. Takto zostala píla aj krčma v rukách obecnej rady a chvíľu to vyvolávalo v ľuďoch smiech a dobrú náladu. Keby ste sa však niekoho spýtali, prečo sa tomu smeje, nevedel by vám odpovedať, proste im to pripadalo smiešne.

Starý Kopecký sa nosil po dedine ako páv, lebo aj on, aj keď so siedmymi hlasmi bol členom, a nik nevedel, čo od toho očakávať. Väčšinou sa ľudia organizovali sami, dokonca aj samotné stretnutia pripravovali dobrovoľníci a to bez programu, len všetci nejako cítili, že potom, čo sa im stalo s nájazdníkmi je potrebné začať život v dedine organizovať aj keď zas, ako pri zábave ohľadom krčmy a píly, ani pri tomto by ľudia nevedeli odpovedať, keby ste sa ich pýtali, že prečo sa dedina potrebuje organizovať, keď doteraz to šlo bez problémov.

Na prvé zasadanie obecnej rady, ktoré sa konalo na štvrtý deň po voľbách prišiel Štefan s návrhom, aby sa spojili s najbližšou dedinou vzdialenou asi dvanásť kilometrov a začali spolu oveľa užšie spolupracovať. Dovtedy o sebe vedeli, sem tam sa stretli, sem tam sa aj navštevovali, keďže boli často aj rodinne prepojení. No obe dediny, aj tá naša, aj tá dvanásť kilometrov vzdialená mali veľmi podobné produkty na výmenu, tak si medzi sebou niečo vymieňali iba veľmi sporadicky. Susedná dedina mala jednu vec, ktorú nemali naši. Vedmu. Starú zošúverenú babu, ktorú všetci volali Starena, pretože už mala toľko rokov, že si ani svoje meno nepamätala a nepamätal si ho ani nik z dediny. Po rady k nej chodili nielen domáci obyvatelia ale aj členovia našej komunity. Rady boli vždy užitočné a to z jednoduchého dôvodu. Tým, ktorým pomohla sa o nej rozširovali po celej doline a tým ktorým nepomohla radšej čušali, aby si z nich ostatní nerobili srandu. Nech je ako chce, bola to proste zaujímavosť. 

Takže Štefan prišiel s tým návrhom, aby sa začali viac zbližovať s dedinou KV, aj keď mal na nich trocha ťažké srdce, pretože sa ani z nich neprišiel presvedčiť, prečo sa v osade strieľa. Aspoň predpokladal, že sa ten štekavý zvuk musel na krídlach lesov dostať až k nim. Dalo sa to však pochopiť. Bez predchádzajúcej dohody, o ktorú chcel teraz Štefan usilovať, nebol dôvod, aby sa vystavovali nebezpečiu.

“Povedzme si, ako to je, ani my by sme sa nešli presvedčiť, čo sa tam deje, keby sme odtiaľ počuli výstrely. Možno by sme to využili na to, aby sme sa pripravili na obranu, ale som presvedčený, že by sme tam nešli.” Povedal počas zasadania Stano na drobnú výčitku starého Kopeckého, že im nik neprišiel na pomoc.

“Ja by som šiel.” Zašušlal.

“Hovno.” Pridal sa Nick k Stanovi. “Dostali sme sa do takého stavu, že ostatným je jedno, čo sa deje s nami a nám je jedno, čo sa deje s inými.”

“A práve preto tu mám ten návrh. Koľko ich tam je?” Spýtal sa Štefan a obzeral sa po miestnosti, či to náhodou niekto nevie.

“Netuším, možno toľko čo nás teraz.” Odvetil mu Nick a pohľadom pýtal potvrdenie od Kamila.

“Majú aj nejaké zbrane?” Štefan pokračoval v otázkach.

“Ani my sme nemali,” odvetil Stano a zaškľabil sa. “Nebyť Barbory a jej arzenálu, boli by sme aj my v riti.”

Miestnosť stíchla a na chlapov padla tieseň, keď si uvedomili, aké je to pravdivé.

Sedeli okolo jedného stola doma u Stana. Ema pred nich položila džbán čistej vody a dvom z nich, ktorí o to požiadali priniesla mätový čaj. 

“Až mi je zle, keď si na to pomyslím. Nie, nie na boj,” opravoval sa Kamil, keď si uvedomil zamračené pohľady ostatných, “ale na tú našu bezbrannosť. Barbora nás dobre vyškolila.”

“To hej,” pritakali ostatní. “To sa nám už nikdy nemôže stať.”

“Mali by sme s KV spraviť nejakú dohodu o vzájomnej pomoci pri obrane.” Skončil s návrhom Štefan.

“Najprv zistime, či to má zmysel. Ako sú na tom oni so zbraňami, či s bojaschopnými chlapmi.” Oponoval Kamil.

“Počkať, chlapi, veď to nie je celkom správne.” Štefan ho zahriakol. “Doparoma, sme susedia, aj keby toho mali menej, mali by sme im ponúknuť spoluprácu.”

“Sú dvanásť kilometrov od nás, nebyť toho, že si chceli hajzli spraviť táborák zo stodoly na pozadí smradu spálených tiel, bola by aj dohoda zbytočná. Zoberte si, že je to od nás na hodinu cesty naloženým rebriňákom, alebo na dve hodiny pešo, aj keby sme utekali. Aký to má zmysel pri rýchlom útoku, na čo by sme s nimi mali niečo dohadovať?” Kamilovi sa to stále priečilo.

“Práve preto, že nie každý útok musí byť bleskový, veď ani tento nebol. Teda útok bol, ale ostatné už nie. Keby sme s nimi mali dohodu, boli by tu skôr ako naši chlapci od Barbory.”

“To je fakt.” Zamrmlal starý Kopecký.

“Nemali by sme takto rozmýšľať.” Káral oponentov Stano. “Útok môže byť rýchly, ale samotný boj nemusí…”

“Tento bol.”

“Tento bol, a zároveň nebol. Zaváhali. Zrejme tak postupovali v každej dedine, v ktorej doteraz boli.”

“Hej, to je možné. Keby sme mali dohodu, prišli by.”

“Prišli?”

“No tak, ako my. Keby sme mali dohodu, prišli by sme, keby sme odtiaľ počuli streľbu?”

“Isto.”

“Tak potom by naisto prišli aj oni.” Zakončil Štefan.

“Dobre,” kapituloval Kamil. “Navrhujem aby sme šli k nim na návštevu, a s ich starostom, lebo oni majú iba starostu sa nejako snažili dohodnúť. Najprv si zistíme, aké kapacity obrany majú.”

“Povedia nám? Čo keď nás budú podozrievať, že ich napadneme?” Spýtal sa pochybovačne Nick.

“Poznáme sa, veď sme rodinne previazaný, ani by im nenapadlo sa nad tým zamýšľať. My by sme sa zamýšľali?”

Chlapi záporne pokývali hlavami.

“Tak prečo si myslíte, že oni budú?”

“A potom čo?” Spýtal sa starý Kopecký.

“No, ak budú mať čo ponúknuť, dohodneme sa na vzájomnej obrannej pomoci.”

“To by šlo. Pôjdem ja, kto sa ku mne pridá?” Spýtal sa Stano.

Prihlásili sa Štefan a Nick. Chcel ísť aj Kamil, ale to by už bolo zbytočne veľa.

“Prečo tam ide Štefan, nie je členom obecnej rady.” Zareagoval spupne. 

“Lebo má na starosti obranu. Veď sa nepaprč, nič tam nedohodneme. Najprv predložíme návrh, pozisťujeme si, ako sú na tom oni, vrátime sa, a rozhodnutie budeme prijímať až tu.”

“Vôbec sme sa nedohodli, ako budeme hlasovať.” Zamyslene preriekol Kamil.

“Ako to myslíš?” Stano bol zvedavý.

“No tak, či sa bude hlas počítať podľa počtu voličov, alebo bude mať každý z nás po jednom hlase?”

“Beriem podľa počtu hlasov.” Rozosmial sa Stano, no keď si všimol zdesené výrazy v očiach ostatných tak iba potvrdil, že žartoval, a že bude mať samozrejme každý jeden hlas.

Stano dostal toľko hlasov, že ani všetci traja spolu by ho neprehlasovali, aj keby si Julove hlasy rozdelili medzi seba. 

“Tak to je dobre.” Zašušlal starý Kopecký a všetci sa rozosmiali na plné kolo. Z izby nakukla Ema, aby zistila, čo ich tak pobavilo.