Orechov dvor IX.

 TERA

Tereza, alebo teda Tera, ako ju všetci domáci volali, bola jedinou osadníčkou, ktorá vedela cudzí jazyk. A keby len jeden, hneď tri. Anglicky, francúzsky a španielsky. Ako sa na Orechovom Dvore objavila, je príbeh síce zaujímavý, ale hrozne krátky. Ako som už písal, osada Orechov Dvor bola v dávnych dobách určená ako domov pre posádku neďalekej vojenskej základne. Po jej zrušení sa odsťahovala snáď trojštvrtina (no možno polovica) obyvateľov a Tera tu zostala. Ako sa sem ale dostala a prečo neodišla?

Prišla ako manželka jedného z podplukovníkov a hneď medzi domácich zapadla. Bola milá, ústretová, láskavá, prajná a vedela tri cudzie reči, teda okrem slovenčiny. Všetci chlapi, ženatí, či neženatí sa po nej otáčali a podplukovník sa nadúval, ako moriak, že akú prekrásnu ženu on má. Prechádzali sa po dedine, zašli aj do lesa, či sa túlali po lúkach, kde si robili malé pikniky. Podplukovník v civile roztiahol na zem starú, ale čistú deku neurčitej farby, takej veselo strakatej, Tera, vo voľnej pestrofarebnej širokej sukni si kvokla a položila, na ňu prútený košík, z ktorého postupne vyťahovala jedlo a pitie. Rozprávali sa na tej deke, kým okolo nich si lúka žila vlastným životom. Orechovčania na to príliš neboli, a tak, aspoň spočiatku bolo ich sedenie v tráve raritné. Chodili ich nenápadne okukávať, čo spôsobilo, že sa vlastne aj orechovčania dali na prechádzky. Postupne však sedenie podpolukovníka so svojou manželkou v strede lúky zovšednelo a tak sa aj domáci prestali prechádzať.

Zrejme sa však podplukovník so svojou ženou viac rozprával, ako sa o ňu staral aj po fyzickej stránke, pretože začas sa dostala do rečí. Poviete si, že je to samozrejmé, pretože ľudia potrebujú klebetiť, no ako sa hovorí, bez vetra sa ani lístok nepohne. 

Od tichých šuškaníc, že kto chce, ten ju má, sa postupne stávali správy a ako silneli, tak sa zmenšoval počet jej domnelých amantov. 

Na Orechovom dvore žil jeden osamelý muž, vdovec, ktorému žena aj decko umreli pri jej prvom pôrode. Robo sa volal. Niežeby nebol pohľadný. Vysoký, štíhly počerný chlap s dobráckym výrazom v očiach, jemným strniskom na tvári a zručnými tesárskymi rukami svoju ženu miloval. Staré baby už hneď v začiatkoch, keď si ju na Orechov dvor dovliekol vyjadrovali obavy, ako sa z tej útlej dievčiny dieťa pretlačí. O hlavu nižšia od Roba, jemnučká brunetka so špicatým nosom, nežnými, hlbokými hnedými očami a uzučkým driekom sa, podľa báb, na rodenie vôbec nehodila. 

“To je len taká na výstavu.” Hovorievali, ale nie v zlom, skôr v temnej predtuche. Či to bolo tými rečami, alebo tými pohľadmi, pravdou je, že keď oťarchavela šlo to s ňou zkopca.

“Decko ju vysáva.” Šepkali si babice, ale zas nie v zlom, iba v tej temnej predtuche. Možno okolo nej tie reči vytvorili nejaký opar, alebo čo, nejaké prekliatie aj keď nie úmyselné. Posledný mesiac iba preležala na posteli, unavená, malátna. Prečo ju Robo nebral do nemocnice nik nevie. Vraj nechcel on, a vraj nechcela ona. Sanitka však napokon prišla, keď bola asi bolesť neznesiteľná a aj ju brali spolu s Robom, ktorý naskočil a zaplesol za sebou dvere. Orechovčania ich s obavami vyprevádzali, ale ako to na takejto dedinke býva, rýchlo sa svet vrátil do starých koľají a ani si nevšimli, že bol preč celý týždeň. Keď sa vrátil bol tichý, smutný, mĺkvy a na všetečné otázky dlho neodpovedal, až sa vraj v krčme po piatom pive a piatej borovičke vyspovedal prvému chlapovi, ktorý si k nemu prisadol. Ženu, to milučké, hnedovlasé a hnedooké stvorenie vraj nechal doma u rodičov aj s dieťaťom. No a po ôsmom pive a ôsmej borovičke sa nakoniec v horkom plači priznal, že ju pochoval a spolu s ňou aj dieťatko, ktoré na svet prišlo v bolestiach a natoľko slabé, že dodýchalo asi šesť hodín po vyčerpanej rodičke.

Orechovčania sú otrlí, len tak ľahko ich niečo nerozhádže a ľudské utrpenie berú ako samozrejmú súčasť života.

Určitý čas sa tento Robo mátožil po dedine ako bez duše. V začiatkoch ho ľudia potľapkávali po pleci, či prehodili nejaké sústrasné vety, no ako som už písal, za pár týždňov sa život na dedine vrátil do starých koľají aj s podplukovníkom a jeho ženou, ktorí si pravidelne piknikovali na lúkach. Zadumaný muž je pre ženy záhadou, tak sa mi aspoň zdá, no a niektoré ženy záhady milujú a či je to ten ich materinský inštinkt, alebo čokoľvek iné, čo spôsobuje snahu zachraňovať, tak aj tentoraz sa začala Tera o Roba zaujímať viac, ako je pre pokojný manželský život potrebné.

Najprv to boli iba zvedavé otázky ženuškám, ktoré sa s Terou stretávali po jej príchode. 

“Čo je ten chlap stále taký zadumaný, do zeme hľadiaci?” 

A keďže Tera sa s podplukovníkom nasťahovala až po dráme, ktorú si Robo prežil, ženušky sa radovali, že môžu niekomu, kto nevie, vypovedať nejaké klebety, alebo aj oboznámiť s realitou. Čím viac Tera počúvala, tým viac sa oňho začala zaujímať. Podplukovník bol viac na základni, ako doma a čím viac sa Tera o Roba zaujímala, tým menej sa zaujímala o muža, ktorý potom trávil tým viac času medzi vojakmi, kde ho aspoň počúvať museli. Dlho sa nič nedialo, život si bežal svojim tempom, síce lenivo, ale bezo zmien. No keď sa Tera nedokázala na podplukovníka sústrediť už ani počas pravidelných piknikov, začalo to jej mužovi vadiť.

“Čo je?” Spýtal sa jej raz sediac tak na deke s nohami natiahnutými pred sebou. Tera sedela na boku, nohy spôsobne spolu stiahnuté pod zadkom a neprítomne hľadela za obzor. Prvú vetu od manžela nezaregistrovala, tak sa jej po chvíli spýtal zas.

“Čo ti je?”

Strhla sa.

“Komu?” Spýtala sa akoby sa práve prebudila zo sna.

“No tebe.” V hlase ešte nemal podráždenie, iba akúsi nástojčivosť.

“Nič, čo by bolo.” Odvetila. No niekto by mal možno napísať knihu o ženskom “nič”, možno by mala stovky strán a aj tak by nedokázala tento pojem vysvetliť. Ak by sa čo len niekto pokúsil takúto knihu stvoriť, určite by si zaslúžil Nobelovu cenu za literatúru.

“Akože nič, veď vidím. Už niekoľko dní si ako bez duše.” Nástojil podplukovník.

Keďže povedal “niekoľko dní” bolo zrejmé, že si svoju krásnu ženu ani príliš nevšímal.

Hlasno preglgla, odtrhla oči od obzoru a zadívala sa mužovi do tváre.

“Nič, čo by bolo.” Zopakovala.

“Podľa teba sa  nič nezmenilo?” 

“Nie. Teda asi áno…”

“To vieš, že áno. Kde sú naše príjemné posedenia? Teraz len sedíš a kukáš do diaľky. Čo ťa trápi?” Spýtal sa, nahol a objal ju okolo pliec.

Keby bolo Tere jasné, čo jej manželstvo znamená, čo pre ňu znamená podplukovník, iba by sa usmiala a povedal mu, že ju trápi ten človek, čo tak zadumane s melancholickým výrazom v tvári pobehuje po dedine, že je hrozné stratiť v jeden deň partnera aj dieťa, že ho to muselo zničiť, a že by mu mali nejako pomôcť. Keby si bola Tera istá svojim vzťahom, nič by jej nebránilo sa podeliť o to, že súcití s človekom, čo prežil takúto stratu, lenže zrejme si Tera nebola svojim vzťahom s manželom istá, pretože si nebola istá ani sebou a tak možno z pocitu hanby, alebo z pocitu zmätku, ktorý v nej vznikal iba zaklamala, že má možno iba clivú náladu.

“Z čoho?” Spýtal sa. “Z toho, že som málo doma?”

Uľavilo sa jej, že našiel odpoveď za ňu a tak ticho prikývla, čím celkom neférovo zobrala šancu svojmu manželovi riešiť situáciu, ktorá naozaj nastala a namiesto toho strácal čas s riešením niečoho, čo problém ani nebol. Dokonca všetko iba komplikoval. Keďže to bol naozaj dobrý manžel, mala času na seba menej, ako predtým, za čo ho pomaly ale isto začala nenávidieť. V starých časoch prekladala texty podľa zadania klienta vtedy, keď bol podplukovník v službe, teraz ten čas musela využiť na iné veci a prekladala, keď bol manžel doma.

“Tak ja som doma a ty máš robotu. Prečo neprekladáš keď som v práci?” Spýtal sa rozhorčene.

“Veď aj, mám toho teraz veľa.” Klamala.

Zrazu, z ničoho nič začali žiť v klamstve. Voči manželovi, voči ich manželstvu, voči samej sebe.

Začalo to nevinne presne tak, ako to začína vždy. Iba na seba narazili v obchode a na malý moment sa im stretli oči. Robo ju poznal, vedel kto to je, vedel, že je vydatá, bezdetná, a že s manželom si robia pikniky na lúkach počas teplých dní. Vedel, že je smutný a ona je krásna vedel, že ak si s ňou niečo začne, musí bezpodmienečne niečo pokaziť, vedel, že zotrvanie v pohľade bude viesť k niečomu, čo možno bude ľutovať, alebo aj nie. 

Lenže ľudia to dobre prirovnávajú k blesku. Je to naozaj výstižné. Nemáme nad tým moc. Keď sa rozhodne blesk udrieť, ide si svojou cestou podľa fyzikálnych zákonov a nehľadí doprava ani doľava. Dlhý pohľad a dotyk dlane na lakeť, aby ju posunul a mohol medzi regálmi ľahšie prejsť. Jej odpor mu dal jasne najavo, že blesk uderil do oboch rovnako. Ten obchod bol iba spúšťač, nebol to ešte záväzok, no aj to stačilo. 

Začali naoko náhodné stretnutia aj keď miest na to nebolo dostatok. Stretávali sa iba v obchode a na chodníku. Robo sa pristihol, že čaká, kedy sa Tera vydá na svoju prechádzku do lesa, do ktorého predtým sama nikdy nechodila a Tera začala chodiť do lesa s nádejou, že ju bude Robo vidieť a vydá sa za ňou.

Žiadne slová, žiadne vety, žiadne láskyplné hladkanie a jemné bozkávanie. Na tom lesnom chodníku ju schamtol za boky, nadvihol a oprel visiacu o strom. Potom sa pomaly zošuchla na nohy a nechala si vyhrnúť sukňu, stiahnuť nohavičky. Nechala ho kľaknúť si v tichu šumiacich stromov, nechala ho, aby sa postavil, otočil ňou ako bábkou a pritisol ju ku kmeňu. Iba si oprela dlane o hladkú kôru buku, vytrčila zadok a užívala si živočíšny sex. 

Rád by som napísal, že si zasexovali a všetko skončilo. No, nebolo to tak. Nanešťastie pre podplukovníka. Že má parohy sa dozvedel náhodou, predtým si ich necítil. 

“Prečo?” Spýtal sa najprv ustarostene, pretože to bol naozaj dobrý muž.

Mlčala, dívala sa do zeme sediac za kuchynským stolom v ich byte, ruky v lone zložené, ako zranené vtáčatá. Slzy jej stekali po tvári, ticho vzlykala.

“Tak prečo, Terka? Ja ťa milujem.” Ešte naivne dúfal, že ich manželstvo má šancu. Odpustil by jej. Chápal by to. Dokonca nebol ani z tých, ktorý by ľudí za ojedinelý poklesok odsudzoval. Vždy sa snažil niečo napraviť, iba musel mať korektné informácie. O to jej bolo horšie.

“Terka, prečo? Pretože nemáme deti? Chýbajú ti?” Spýtal sa ticho a smutne a začal obviňovať sám seba. Podplukovník nemohol mať deti, nejaká biologická prekážka, nevyznám sa v tom, no Tera to vedela, láska ju zaslepila a dobrota podplukovníka ju presvedčila, že k deťom sa dá dostať aj inak, ak by sa raz rozhodli, že chcú mať džavotajúci príbytok. Podplukovník teraz začal v sebe rozvíjať teórie, v ktorých väčšinou vychádzal on, ako vinník jej poklesku. 

To ho vo vnútri ničilo a keď Tera nedokázala viesť rozumný dialóg, tak aj viedlo ku konečnému rozhodnutiu. Zbaliť sa, požiadať o preloženie a odísť zo vzťahu, kde je zbytočný. Nechať jej všetko, čo mali spoločné a ďalej sa znova pretĺkať životom od nuly.

Tá spaľujúca vášeň a láska spôsobila, že si Tera zbalila svoje veci, jedného večera zaklopala na dvere Roba a po ich otvorení ticho vkĺzla dnu. Dom podplukovníka zostal opustený a nakoniec skončil tak, ako väčšina domov po vojakoch. Tichý, ponurý, pomaly sa rozpadávajúci svedok úpadku jedného života.

Stodola kostolníka bola zásobáreň slamy a sena pre väčšinu obyvateľov, ktorí neboli poľnohospodári. Ona, tá stodola, síce patrila kostolníkovi, ale akosi, behom času sa z nej stalo skladisko sušenej slamy a sena pre obyvateľov. Niektorí, ktorá jej mali viac, ako im bolo treba tam slamu nosili a iní, ktorí jej potrebovali len tak troška do záhrad, či na kŕmenie drobných domácich zvierat počas zimy, či na podstieľku si ju odtiaľ brali. 

Keď sa minula, nebola, keď jej bolo viac, ako by sa do nej zmestilo, viac do nej nedávali. V tento rok tam bolo slamy len toľko aby sa asi polovica zaplnila. Kostolník tam ani nechodil, nemal prečo. Aj keď ju vôbec nevyužíval, aj tak ju všetci volali “kostolníkova stodola”, lebo však tak sa to udomácnilo. Popravde stála na výhodnej pozícii, skoro v strede dediny, ale tak od cesty s dobrým prístupom. Možno by si dnes mohol niekto povedať, že stodola bola vlastne komunistickým rajom. Nik nesledoval, kto tam čo priniesol, ani kto čo odniesol. Keď nebolo, nemali. Keď bolo, mali.

Do nej chodila aj Tera, pretože za domom u Roba tesne vedľa stolárskej dielničky mala trojposchodový zajačník, kde chovala tlstých zajacov, ktorí poskakovali vovnútri a robili rámus o to väčší, keď sa k nim priblížila. 

Aj v ten deň si zobrala prútenú nošu, ktorú si sama vyrobila potom, čo ju to naučil sváko Imro, legenda dediny, o ktorom sa možno ešte zmienim. Aj keď v tomto príbehu nehrá skoro žiadnu úlohu, ale možno pre dokreslenie atmosféry ho niekedy ešte spomeniem. Tak teda s tou nošou vošla do kostolníkovej stodoly tak, ako tam chodila pravidelne a začala si naberať seno. Toho bolo vždy viac, pretože, ako som napísal, v dedine bolo viac lúk ako polí. V širokej pestrej domácej sukni si kvokla a naberala voňavé byliny priehrštím, aby ich potom vložila do košíka. Ani ho nepočula prísť. Iba pocítila silné zovretie rúk okolo svojich ramien v prvotnej radosti, že to za ňou Robo prišiel a že si ju zoberie priamo tam v tej voňavej perine šuštiacej slamy. 

Tvár útočníka nevidela. Mal na sebe karnevalovú masku prasacej hlavy s veľkými ružovými ušami a s otvormi pre oči a ústa. Ešte stále verila, že to iba Robo dostal náladu na nejakú hlúpu hru, no intenzita stisku, tvar dlaní na pleciach, postava s bruškom, ale aj páchnuci dych ju čoskoro prebral z očakávania túžobného milovania. Chcela skríknuť, no jeho veľká dlaň jej prekryla ústa. Zrazu prišla hrozná rana päsťou do ľavého spánku a Tera stratila vedomie, z ktorého sa zobudila na bolesť oceľového háku, ktorý jej prerazil krk a jeho ostrý hrot jej vyšiel z hlavy ako roh jednorožca.

Orechov dvor VIII.

 TLAČOVÁ BESEDA

Štyri vraždy, štyri úmrtia začali zaujímať už aj novinárov a spravodajské televízie. Orechov Dvor zrazu ožil ľuďmi s mikrofónmi a kamerami. Chodili len tak po osade, nakrúcali filmový materiál, tlačili mikrofóny okoloidúcim dobre, že nie do úst, chodili po lese s kamerami a svetlami. Boli ako švábi rozlezení v každom kútiku ospalej osady. Tu pristavili farára, tu zas nejakého chlapa, ktorý sa ponáhľal s motykou na pleci kamsi. V začiatkoch to bolo pre obyvateľov osady zaujímavé, a keď sa dozvedeli, že budú vo večerných správach, doslova sa niektorí pchali, aby povedali, čo si myslia. Niektorí obyvatelia si novinárov volali aj k sebe domov, núkali im pitie či jedlo, či orechových koláčov z povestného orechového hája. Novinári zväčša odmietali, pretože príbytky obyvateľov osady neboli príliš vábne. Iba málo sa zmenilo od dávnych dôb. Niektorí mali ešte cimentové podlahy, dokonca aj staré drezy na umývanie špinavého riadu. Taký mala aj moja babka, ktorá tiež na Orechovom dvore bývala, no už umrela a ja som tam odvtedy nechodil, šak načo aj. 

Pod pracovnou doskou bol taký ohromný šuflík na kolieskach a keď ho babka vytiahla, boli v ňom dve umývadlá s výpusťou zapchatou štupľom naspodu. Tie potom naplnila vodou a v jednom riad umývala, v druhom oplachovala a potom ho ukladala na utierky na pracovnom stole. Nemala až do smrti zavedenú vodu, tak chodila do studne, ktorú mala na dvore a pákovou pumpou vyťahovala vodu, ktorú sme aj pili. Neďaleko chovala vo výbehu sliepky, husi mala zavreté v takej bedni s mrežami, odkiaľ husi krky naťahovali a babka im pchala kukuricu do gágorov. V tom výbehu bol aj chliev s dvoma prasatami, ktoré jej dedinský mäsiar čo zimu zabíjal a porcoval, aby mohla babka údiť, či do chladnej hlbokej diery v zemi na ľad ukladať. Ten ľad sme s otcom a jeho bratom v zime chodili na rieku nalámať a vydržal až do druhej zimy. Taká primitívna chladnička to bola. A, samozrejme, vo výbehu bolo aj hnojisko a za dažďov tá hovnová voda vsakovala a my sme ju možno aj pili. Ktovie? Podzemné prúdy vody sú všakovaké.

Tak z tej studne babka vodu naťahala na umývanie riadu, na pitie a aj na umývanie. Hneď za vchodovými presklenými dverami, kde sklo zakrývali dve drobné záclonky, pri stene stála taká skrinka a na nej mala babka dve zelenkavé obité plechové vedrá, ktoré volala “kýbel” s oceľovou rúčkou a dreveným špalíkom na uchytenie. Medzi tými vedrami ležal lavór, kde sa ruky a telo umývali a na kraji skrinky pollitrový zanesený pivný pohár, ktorým sa načierala voda z vedier na pitie. 

V strede miestnosti, do ktorej sa vošlo hneď vchodovými dverami, bol veľký stôl so štyrmi stoličkami prekrytý vždy snehobielym obrusom s čipkami na okrajoch pod priesvitným igelitom, aby sa nešpinil. Igelit bol o stôl prichytený takými oceľovými sponami, aby sa nezošuchol. No a tam sme jedávali babkinu váru. V jednom rohu bol sporák na drevo, na ktorom varila a s trúbou, v ktorej piekla. V druhom rohu bol pritisnutý malý sekretár, kde mala uložené hrnce a taniere, no a v strede medzi sekretárom a sporákom bol uložený diván, kde odpočíval môj dedko po práci alebo po jedle, ktorého som však nepoznal, lebo umrel pred mojím narodením. Z kuchyne sa šlo doľava do spálne, kde spali v minulosti všetci a vpravo, vedľa kuchynskej pracovnej dosky, boli dvere do špajze, kde mala babka suroviny na váru uložené. Na druhej strane pracovného stola malá komôrka, kde sa šikovali dievky zrelé na vydaj. Vraj aby nerušili pri nočných hrátkach rodinu, keď sa cez malé okienko súkali chlapci s najpočestnejšími úmyslami. Preto sa tam súkali v noci, keď už všetko spalo. Keď som tam už chodieval ja, tak to bola iba taká odkladacia miestnosť na všetko možné, pretože v dome už neboli dievky, ktoré by sa patrilo obšťastniť. 

Tak takto vyzerala väčšina domov v osade, a zariadenie tiež, no tie pachy… Tie pachy, to bolo niečo celkom iné, tak sa ani nečudujem, že sa dovnútra novinárom nechcelo ísť, aj keď ja som u babky trávil čas veľmi rád.

Tak sa novinári väčšinou túlali po osade a spovedali ľudí, ktorí mali a chceli niečo povedať.

Každá sláva však trvá iba tri dni, ako sa hovorí. Lenže v prípade Orechovho Dvora to bolo predsa len trochu iné.

Smrť starostu totiž zmenila ešte niečo. Už to neboli iba reportáže z “Krvavej osady”, ako ju novinári nazvali, ale zároveň to prebudilo záujem aj politikov, hlavne tých, ktorí sú za vnútornú bezpečnosť zodpovední. Časový rozsah vrážd bol o niečo dlhší ako týždeň, a to už znepokojovalo viacerých. 

Niektorí obyvatelia požadovali znova nejaké stretnutie, no to nemal kto zorganizovať, lebo starosta bol mŕtvy a nikomu sa do toho príliš nechcelo, a tak klábosili a divoko rukami rozhadzovali raz tam a inokedy zas niekde inde. Podľa toho, kde sa viacerí stretli. 

Nakoniec stretnutie zorganizoval farár s konskou nohou, však kto iný?

Keďže štyri mŕtvoly zíduce zo sveta neprirodzeným spôsobom boli predsa len trochu veľa, tak na tlak mejnstrímu (farárko s tým nemal naozaj nič spoločné) sa na stretnutie vopchali nielen vyšetrujúci novinári, ale aj minister vnútra so svojimi nohsledmi.

Sála bola plná, napchatá až do prasknutia, pretože okrem osadníkov sa tam tlačili aj diváci z okolitých dedín, dokonca až z krajského mesta, lebo minister v takej dedine zas nie je každodenné divadlo. Domácich zaujal aj zvýšený počet policajných áut a uniformovaných chodcov, akoby naozaj chcel niekto ublížiť nejakému zbytočnému panákovi iba a len preto, že je minister a že zarába niekoľkonásobne viac ako, povedzme, pekár. Domáci, ktorí si dali načas, sa pred vchodom rozčuľovali, lebo ich zas nechceli uniformovaní pajáci pustiť dnu a vykrikovali, že predsa sú oni domáci a teda majú právo byť vo svojej krčme, teda v krčme ich krčmára.

Ten zas vyšiel pred dvere a hučal na protestujúcich, že mali prísť skôr a miesto vo vnútri majú zabezpečené iba rodiny obetí. Keď mu kričali, že sú tu všetci rodina, tak povedal, že iba najbližšia rodina, teda mama, otec, deti. Na to niekto zakričal, že je to predsa krčmárova krčma, tak nech vyhodí ministra a nech na jeho stoličku posadí práve jeho. Lenže na to sa ozvali zas iní, že konečne tu je minister a ten to všetko vybaví k ich všeobecnej spokojnosti, na čo zas kontroval niekto iný, že minister je také isté hovno ako oni tu, a že skôr by sa mali popýtať policajtov, ktorí ten prípad vyšetrujú, lebo veď minister nevie “ani prd”.

“Minister je ich nadriadený!” oponoval ktosi, na čo sa rozľahol smiech v klbku čakajúcich.

“No a?” zakričal zas ten najvýbojnejší. “Aj tak naňho budú jebať, šak keď ništ neveďá, tak ništ neví ani minister. Ten móže na nich robiť len bububu.”

Chaos sa šíril medzi nespokojencami, a to ani nevedeli, že minister vo vnútri ešte ani nie je, to je len polícia pripravená na jeho príchod. Keby to boli vedeli, isto by sa hnevali, lebo šak minister tu mal byť prvý, aby všetkých upokojoval. 

Medzi čakajúcimi a netrpezlivými ľuďmi sa začala šíriť fáma, že krčmár volal svojmu synovcovi, ktorý bol diskdžokej, že vraj donesie mikrofóny a zosilňovače a veľké drevené reproduktory vyvalí na špinavé schody a bude prenášať to, čo vnútri hovoria, von, aby to počuli všetci. Ako sa táto fáma šírila, tak sa s ňou šírilo aj uspokojenie, že predsa len neprišli nadarmo. Keď došiel krivicou a úškľabkom po ťažkej chorobe postihnutý krčmárov synovec, ľudia kričali, aby len nechali jeho auto prejsť, že to on za chvíľu povyťahuje a zapojí. Lenže tento chlapec ani netušil o tom, že by mal niečo priniesť a tak, keď iba vystúpil z auta a vykračoval si krívajúc do krčmy len tak naľahko, zas sa ľudia začali rozkrikovať, že kde má mikrofóny a kde má reproduktory. Chlapec sa na nich začudovane pozeral, ale keďže mal pravé líce znetvorené tak, že mu neschádzal úškľabok z tváre, tak aj ľudia, ktorí ho nepoznali, mu uštedrili zopár kopancov a buchnátov, že čo sa im čo má vysmievať. 

Keď to cez okno videl krčmár, iba vybehol von a bohujúc a kristujúc sa snažil ľudí od synovca odohnať. Na to zasiahli aj policajti, ktorí tam doteraz stáli na miestach iba ako takí ozajstní panáci a snažili sa rozohnať znepokojený dav. Lenže orechovčania a chlapi z blízkej Dediny neboli progresívci z mesta, a tak sa ušlo aj policajtom, ktorí si celým svojím telom strážili zbrane za opaskom, aby im ich niekto nevytiahol. Boli to iba takí mladí chlapci, čo maximálne rozdávali pokuty na cestách nič netušiacim šoférom, lebo tá ozajstná ochranka čakala na začiatku cesty, kým sa ukáže auto ministra, o čom ale nič netušili ani nahnevaní domáci, ani tí mladí policajti v čiernych uniformách.

No, bola to chvíľu mela, kedy uchytil aj krčmár, na čo sa hrozne nahneval, začal ťahať synovca dovnútra krčmy, a len čo bol za ťažkými dverami, ktoré strážili ďalší policajti, vletel ako drak do miestnosti vedľa krčmy, kde sa zhromaždenie konalo a chcel všetkých vyhodiť vrátane vyšetrovateľov, ktorí sa opierali o zašlý a lepkavý drevený obklad stien.

“Vypadnite z mojej krčmy, ešte mi synovca zabijú!” vrieskal po policajtoch aj po domácich, ktorí už boli spokojne usadení na drevených tapacírovaných stoličkách, z ktorých každá druhá vŕzgala a každá prvá bola pred rozpadnutím.

“Prestaň vrískať, lebo odtálto vyjebeme teba!” kontroval krčmárovi chlap ako hora, keď sa postavil zo stoličky.

“To je moja krčma.”

“Tak ak je tvoja, tak si hu zežer!” Chlap odtrhol jednu nohu zo stoličky ako špáradlo a hodil ju po krčmárovi. 

Lucia, sediaca za stolom, sa postavila a zakričala niečo ako “Ľudia, upokojte sa.”

Lenže to iba predpokladám, lebo tam bol hluk ako v úli.

A to nebolo všetko.

Zrazu sa vonku začalo blížiť čierne auto ministra a policajti mu začali robiť kordón v tom zhluku tiel.

“Do je to?”

“Šak asi ten minister.”

“On ešte neni nútri?!”

“Doboha, šak on si dáva načas a my sa tu móžeme tískať. Ja že už je nútri.”

“No to som si mysleu aj ja, jebem jeho ancikrista.”

“Kurva jenna.”

A tak ministra takto vítali. 

Čierne auto sa blížilo ku vchodu do krčmy a ľudia ustupovali. Nejakí tí jeho chumaji vykrikovali, že voľačo v mene zákona, no orechovčania ani netušili, na aký zákon sa tí vrieskajúci odvolávajú a bolo im to aj jedno. Ako sa hovorí, Slováci kašlú na zákon a ak nejaký je, radšej ho obídu, ako by šli protestovať pred parlament. Vraj je to efektívnejšie.

Farárko, ako organizátor sediaci za stolom vedľa Lucie, by aj šiel von, ale bál sa, že ho tí neznabohovia ukrižujú. No bola to mela a sranda, ako sa patrí. Až voľajaký jeden z tej čiernoodetej suity vytiahol z auta megafón a až keď sa vyhrozil, že povolá nejaké komando, tak sa začali nespokojenci pomaly upokojovať.

Keď prestali najväčší krikľúni, prestali aj ostatní a ako šibnutím zázračného prútika všetko stíchlo a znepokojené hlasy sa ozývali už menej výhražne. 

Minister vystúpil z auta, začal sa liepať hore po schodoch a vošiel do krčmy, kde už upokojili aj krčmára, ktorý utieral krv z pokrútenej tváre svojho synovca, lebo keď ho ťahal dovnútra, tak mu tresol ksicht o zárubňu a jemu sa z nosa pustil tenký pramienok krvi.

“Celého ťa dokaličili,” šepkal mu, keď slinil vreckovku a utieral mu špinu spod nosa. Synovec sa naňho iba prekvapene pozeral, lebo šak to strýco mu tresol nos do zárubne, ale nič nepovedal, iba fňukal.

Minister vošiel do tej veľkej miestnosti, kde sa svadby a kary odbavovali, a aj tie nešťastné schôdze starostu, kam nik nechodil až do tejto doby, prekliesnil si cestu pomedzi občanov, vyšiel na pódium a chcel si sadnúť, no zistil, že tam preňho nemajú stoličku. A tak tam postával ako taký tĺk obzerajúci sa okolo seba, kým novinári pomaly začali nastavovať svoje fidlátka po tom, čo ich rýchlo zbalili a vlastnými telami chránili, keď sa mela začala. Samozrejme, po tom krátkom, no intenzívnom chaose boli niektoré káble zase zo zásuviek povyťahované, a tak ich znova technici začal zapájať.

Nakoniec sa všetci zhodli, že spraviť tlačovú besedu na mieste tragédií bol výborný nápad, lebo sa ľudia zabavili a aj pivo sa dosť míňalo napriek zákazu, ktorý vydal nejaký úrad ministerstva. Ale kto by tu to sem chodil kontrolovať. To keby došiel prezident alebo premiér, možno by to tu zaistili lepšie, ale ministrov je vždy dosť a keď aj nejaký umre, ľahko nájdete nového. Stačí sa len opýtať, kto by to chcel robiť a hneď sa ich nahrnú aj dva tucty. To viete, zabezpečiť svoju rodinu na tri generácie dopredu je veľkým lákadlom.  

Nuž, minister teda stál za chrbtami sediacich, až si to všimol vyšetrovateľ Miloš a ponúkol ministrovi svoju stolicku. Ten sa usadil a zas Miloš im stál za chrbtami. Keby nešlo o tragické vraždy, zrejme by to bolo do smiechu, len teraz boli ľudia naozaj naštvaní, lebo ich tu niekto vraždil, a to nebola sranda.

Hej, starú Hutuliakovú umlátil muž, tou širokou lopatou, ktorú zobrali ako dôkazový predmet na políciu a Margitin muž Ľudo tam už dvakrát volal, že kedy im ju vrátia, lebo však aj lopata je predmetom dedičstva. No, komédia.

Konečne všetci, čo mali sedieť, sedia, všetci čo mali stáť opretí o tie drevené obklady, stoja opretí o drevené obklady, všetci čo mali mať na takých kĺbových konštrukciách či na pleciach kamery, ich tam majú a všetci, čo mali držať mikrofóny a natŕčať ich nad hlavy ministra a policajtov, ich držia a natŕčajú nad hlavy policajtov a ministra. 

“Mal si ty tí veci doňésť, mohou si si zarobiť,” šepol krčmár synovcovi do ucha.

“A do by mi to zaplateu?” spýtal sa synovec.

“No šak štát.”

Slovo si zobrala Lucia a začala ich informovať ani nie tak o vyšetrovaní ako skôr o tom, čo a ako robia policajti, aby zabránili ďaším vraždám. Ono to nebola jej vec, ani jej kompetencia, no ľudia ju poznali a zdala sa im krásna a milá, tak jej nadriadený navrhol, aby informovala ona, lebo že ju budú počúvať.

Lucia bola menovaná ako šéfka skupiny, ktorá má vyšetriť všetky vraždy na Orechovom Dvore, lebo ona bola tá, čo došla k Juditinej mŕtvole. Potom nasledovali ďalšie. Zuza, tá, čo mala muža Ignáca a pochovala dvojičky, a ktorú našli na roli s ústami plnými mulču a po nej starosta, ktorého našli pri dverách úradu podrezaného ako prasa, od ucha k uchu. Mala k dispozícii päť vyšetrovateľov, no dôveru u domácich si vyslúžila iba ona, lebo čo sa prvé vidí, k tomu tvor priľne, ako keď vyliahnuté káčatká nasledujú toho, kto sa im ako prvý ukáže a orechovčani boli od prírody dosť nedôverčiví. Každý sa chcel rozprávať so ženou s ohnivými vlasmi, lebo na Orechovom dvore ryšaví neboli. Ani v okolí, a to ani vtedy nie, keď tu bola tá armádna posádka. Teda jedna ženská, kapitánka, tu ryšavá bola, lenže keď jej raz nejaký malý šrac nakukol cez malé okienko nad cestou do kúpeľne, začal po dedine vykrikovať, že ona je bruneta a len vlasy má nafarbené, lebo že jej chlpy na piči videl a že tie boli čierne. To mu zas povedal nejaký skúsenejší galgan, že žena má farbu v rozkroku takú istú ako na hlave, čo teda neviem potvrdiť, lebo ryšavú som nikdy nemal.

Tlačová beseda bola dlhá, až sediacich orechovčanov a cudzích zadky na tých potrhaných čalúneniach boleli a stojaci zas prestupovali z nohy na nohu, čo aj ich začali kĺby kváriť. Minister pozeral vážne na divákov, v tvári zronený, akoby pozeral na Othella škrtiaceho Desdemónu (toto prirovnanie je moje, žiadny súčasný orechovčan nevedel, kto bol Othello, snáď možno len starosta, ale ten už bol mŕtvy, nech ho Pánboh oslávi a ešte snáď farár s konskou nohou).

Otázok z auditória bolo mrte, aj keď to boli dve stále tie isté, len inými slovami vypovedané.

“Kto je vrah?” a “Ako im polícia zabezpečí, že už nikoho nezabijú?”

Novinári sa pýtali trocha inak a viac, lenže na to mala Lucia iba jednu odpoveď:
“Vyšetrovanie pokračuje a nemôžem hovoriť o podrobnostiach.”

Na druhý deň zaplavili titulné stránky všetkých dostupných novín články o dianí na Orechovom Dvore, teda o dianí v osade, ktorej oficiálny názov bol iný, až kopec orechovčanov, ktorí si chceli o sebe prečítať, boli zmätení, že kde sa to vlastne tie vraždy odohrávajú, keď na Orechovom Dvore nie, a tak sa niektorí z nich konečne dozvedeli, aké meno má ich osada na mapách. Ale nie, to preháňam.

Spravodajské televízie informovali takisto a reportáže z osady a z návštevy ministra boli skoro na dennom poriadku až do momentu, kedy zas nejaký iný minister podviedol svoju manželku so svojou hovorkyňou. A to sa zas zmenilo vtedy, keď našli Teru obesenú na háku pod spodnou čeľusťou tak, že jej špic háku trčal z hlavy ako roh jednorožca, na krokve stodoly nešťastného kostolníka.

Orechov Dvor VII.

 LUCIA

Stála v lese, opodiaľ od miesta činu označeného zeleno-bielymi páskami, a pokiaľ čakala na to, kým forenzní skončia, spovedala Vinca Minca.

“Meno?” vyzvala Vinca.

“Čo?” spýtal sa rozrušený, stále hľadiac na postavy v bielom motajúce sa okolo Judity.

“Vaše meno vás poprosím.” Lucia zjemnila tón hlasu. Nebola to pre ňu prvá vražda, no ponurý les v nej vyvolával nepríjemný pocit. Ťažký vzduch presýtený vlhkosťou, kmene stromov, ktoré sa jeden na druhý podobali tak, že by pokojne v tom lese zablúdila. Nebola prírodný typ, skôr mestský a to ju stiesňovalo ešte viac.

“Vincent Minco, ja som Vincent Minco,” odvetil napokon.

Lucia vytiahla mobil a zapla nahrávanie.

“Mohli by ste to zopakovať?”

“Čo ste hluchá? Vincent Minco sa volám,” odvetil podráždene.

“Prepáčte, to je do zápisu.”

“To ste mohli moje meno povedať aj vy, né?”

Prikývla hlavou. “Takto je to lepšie.”

Vinco sa nahol nad telefón a dôrazne zopakoval svoje meno. Lucia sa pousmiala.

“Mohli by ste mi povedať, ako ste ju našli?”

“Už som to povedal hentomu,” odvetil Vinco a hlavou kývol k jednej z postáv v uniforme opierajúcej sa o strom.

“Ja to od vás potrebujem ešte raz, prepáčte.”

“Mám psa, s kerým sa prechádzam po lese...”

“Ako často?”

“No tak, dva, trikrát do týňňa, né často, vác chodíme po lúkach.”

“Takže dnes ste šli takto, do lesa.”

“Hej, neská som sa rozhodou, že pójdem takto do lesa.”

“Chodí tadeto veľa ľudí, teda často sa chodník používa?”

“Né tak často, na vychádzky moc orechovčania nésú, majú doma čo robiť a so psami sa nido nepromenáduje, to víte, psi strážá a sú privázaní reťazi, do by s nimi chodev ven?

“A vy prečo chodíte?”

“Lebo Beny je mój kamarád, žijeme si tak spolu sami v dome, a tak ho mám jak spolubývajúceho, mám ho rád, je to mój dobrý psík.”

Beny sedel vedľa Vincovej nohy, olizoval si nos a sem tam zívol. Pri slovách “je to mój dobrý psík” sa Vinco naklonil a pohladil psa po hlave, na čo Beny prižmúril oči a znova si olízal nos.

“Víte, ja ho nemám ani jako psa, jak som povedau.”

“A teda ten chodník sa používa na…?” Nedopovedala, nechala to na Vinca.

“Jak skratka. Víte, z Rybán sa dá ísť autobusom do Dediny a odtál je to zopár minút chódze, alebo keď neni rýchlo spoj, tak ludí choďá cez les, čo je asi tak hodina.”

“Podľa vás tak šla aj Judita?”

“Né, ona mala spoj, len sa asi stela prejcť. Víte, ona robí meste a končí o druhej, potom jej ide spoj do Rybán a asi o desať minút zas spoj do dediny, takže mohla ícť autobusom.”

“Ako to viete?”

“Raz som hu videu, jak vystúpila Rybanoch, ja som išou autom, tak reku zastavím a zeberem hu. Lenže ona pokývala hlavú, že nejde a ukázala mi rukou les. Víte, ona je hluchá, neni síce nemá, ale vraj sa hanbí vyprávať, Zuza hovorila, víte, to je jej mama.”

“A kde pracuje?”

“Meste, tam de šijú montérky.”

“Aha, a ako to viete?”

Vinco sa na Luciu pozrel ako na zjavenie.

“Sme orechovčani, šak nás je tu peť a pól. A predáva nepodarky, víte, vraj šéf hu má rád, lebo je to pracantka, a tak jej volakedy dovolí odnésť si voláky nepodarek a ten potom tu predáva za dobré ceny, a tak si prilepšuje aj ona, aj my.”

Zháčil sa.

“Ale to som možno nemau hovoriť, neni to volačo, čo sa nemá robiť?”

Lucia sa usmiala.

“Ja som tu kvôli tomu, že ju niekto zabil, nie kvôli tomu, či niečo predáva.”

“Aha,” upokojil sa Vinco.

“Často to robila? Často chodila cez les?”

“To já nevím, za celú tú dobu som hu tu stretou iba raz, a čil druhý ráz, takže nevím. Jak som povedau, ja tadeto nechodím často, takže mohla tadeto si cestu skracuvať, ale tedy, keď som akurát ja tadeto nešou.”

Lucia prikývla.

“Mala nejakých nepriateľov?”

“Né,” zasmial sa Vinco. “To je…, teda bou, taký boží tvor. Šecci hu mali radi. Aj jej mamu, tá je dovica, ale do kostola chodí a aj upratuvať, aj keť ja teda tam nechodím. Iba keď je smrť.”

“Smrť?” spýtala sa Lucia a spozornela.

“No víte, ja som hrobár, takže je nutné, aby som bou na hrobe, teda, pri hrobe. Aj farárko mi už vyčítau, že nechodím na omše, ale mňa to nebaví, víte. To, čo mi poví on, ja vím.”

“Jasné,” pousmiala sa.

“No, tak ste steli vedeť, jak som hu našou. Tak Beny mi odbehou a vrátev sa s krvavú papulú, tak reku, či voláky srnec tam neleží, keby bou ešte teplý, mohou by som si ho domov zebrať. Teda, to som tuším též nemau povedať.”

“Ja som z vrážd, nie z lesnej správy. Počujte, povedzte mi všetko bez strachu z postihov iných činov, ja tu fakt potrebujem riešiť vraždu a nie neoprávnené podnikanie, či niečo iné, čo nesúvisí s vraždou,” dotkla sa mu pleca.

“Dobre,” prikývol Vinco.

“Potom ste šli do kríkov.”

“Hej, potom som išou do kríkou za psom, a tak som hu videu.”

“Dotkli ste sa jej?”

“Né, určite né.”

“Dotkli ste sa niečoho, čo sa nachádzalo na mieste činu?”

“Né, určite né, ja som iba kukou, do to je, a vyšou som hneď ven, a potom som už len zavolau na políciu.”

“Dobre, no pre istotu budeme potrebovať vaše odtlačky prstov, aby sme ich vylúčili pri zbieraní dôkazov.”

“Vím, už mi to hovorev henten a už mi ich aj zebrali,” a natrčil k Lucii prsty zababrané od čiernej farby.

“A aj na boty mi naťáhli také modré, vraj odtlačky topánok a aj do nosa mi vepchali takú tyčinku, jak keď sa ten vírus testuvau, víte.”

“Hej, budú zbierať aj genetický materiál, tak aby vylúčili ten váš.”

“Ale načo, šak ja som sa jej ani nedotkou.”

“To nemôžete úplne na sto percent vedieť, stačí, že ste o niečo zavadili alebo sa niečoho dotkli, je dobré, ako to spravili.”

“Dobre, šak  ja vám verím, vy ste pekná.”

“Ďakujem,” usmiala sa Lucia. “Videli ste v okolí niekoho?”

Vinco sa na chvíľu zamyslel.

“Né, keť tu aj volado bou, ja som si ho nevšimou.”

“Dobre, ešte mi nadiktujte adresu a telefónne číslo, pre istotu, keby som od vás niečo potrebovala.”

“Tak ako, vieš mi povedať aspoň niečo?”

Lucia stála chrbtom opretá o strom. Pred ňou stál Vlado, patológ.

“Ťažko povedať, no s najväčšou pravdepodobnosťou je mŕtva asi tri hodiny, a predpokladám, že smrť nastala traumou na temene hlavy. Zrejme jej ju trieskal o ten krvavý kameň, na ktorom ležala. Zrejme, lebo na bokoch hlavy má čiastočne vytrhané vlasy.”

“Bola znásilená?”

“No sukňu má strhnutú, nohavičky na polke stehien a vonkajšie zranenia okolo vagíny na to vyzerajú, ale viac ti budem vedieť povedať po pitve.”

“Bránila sa?”

“Ak áno, tak veľmi slabo. Pod nechtami nemá viditeľné stopy, ale možno ich nájdem, keď ju budem mať na stole.”

“Podľa teba ju znásilnil potom, čo ju priviedol do bezvedomia?”

“Neviem, či ju znásilnil.”

“To akože niekoho ovaliť a drbnúť ho na zem nie je násilie?” Uvedomovala si, že je to od nej hlúpe, ale naozaj bola naštvaná.

“Lucia, prosím ťa… Čo ti je? Dobre vieš, čo pojem znásilnenie znamená, teda ako sa používa.”

“Hej, prepáč, ale mňa to hrozne štve. Na takýchto ľudí nestačí basa, ešte by som mu nechala vtáka ufiknúť.”

“Jop, je to zver.”

“Čo ešte?”

“Čo ti mám povedať? Zoberiem ju do mesta, spravím precíznu obhliadku a podám správu, nateraz je to všetko.”

Vlado sa jej páčil. Nebola by mu to priznala ani za nič, ale páčil sa jej. Jej bývalý frajer Peter bol vysoký, vyšportovaný kus chlapa, nahladko vyholený, s krátkymi vlasmi a nebovomodrými očami. Vlado bol presný opak. Ak aj nebol nižší ako ona, určite nebol vyšší. Mal síce upravenú bradu, ale bola si temer istá, že si to robí doma a nechodí k barberovi, či ako sa tým chlapom, čo upravujú mužské brady, nadáva. Vždy strapaté hnedé neupravené vlasy, na ktorých presne každý, koho to zaujímalo, vedel, ako v tú noc spal. Podľa všetkého si ich často umýval pred spaním, pretože presne tak vyzerali. Niekedy mu na hlave stál prameň vlasov, ako mu ho tam postavil vankúš. Jeho oči boli tmavohnedé, skoro až čierne. Malé pivné bruško mu vytláčalo košeľu. Ležérne vystupovanie, ležérny hlas, veľké ruky, hrubé prsty. Luciu pri pohľade naňho nenapadlo ako prvé, ako by spolu bláznili v posteli, ale skôr, ako by ho objala, pritúlila a dívala sa mu láskavo do očí. Ako by mu varila a ako by sa naňho dívala, keby jedol. 

“Asi starnem,” pomyslela si.

Juditu vo vreci, kde sú všetci ľudia rovnakí, už pomaly nakladali do auta. 

Tak sa vybrala smerom do dediny, kde odparkovala svoje auto, že sa troška prejde, aj keď teda prechádzky po lese nemala príliš rada. Vlastne vzhľadom k tomu, ako často do lesa chodila, ani nemohla vedieť, či ich rada má alebo nie. 

“Judita Lopošanská, vek 19 rokov, bola nájdená okolo pol šiestej v lese v katastri dediny Rybany. Ležala na chrbte od pol pása nahá, ale obutá. Sukňa aj spodná bielizeň boli strhnuté. Podľa predbežného ohladania Vladom predpokladáme, že zomrela silnými údermi do hlavy, a podľa všetkého bola znásilnená. Viac budeme vedieť po pitve. Vraj bola hluchonemá. Pracovala v meste vo firme TMG ako šička. Cestovala domov autobusom s jedným prestupom a niekedy autobusom nešla a prechádzala sa po lese skratkou, ktorá trvala asi hodinu. Podľa všetkého násilníka poznala, nebránila sa príliš. Okrem traumy na hlave nemala iné viditeľné zranenia. Ale viac povie patológ. Našiel ju domáci, nejaký Vincent Minco na prechádzke so psom a hneď volal na políciu. Vzali sme mu všetky vzorky, aby sme ho prípadne mohli vylúčiť z podozrivých, aj keď to neznamená, že podozrivý môže byť on sám. Mne sa to ale nezdá.”

“Prečo?” do jej prezentácie vstúpil šéf oddelenia Ivan, vysoký a mohutný chlap so šedivými vlasmi a šedivou veľkou bradou. 

“Neviem. Pocit? Proste sa mi nezdal ako násilník. Mal so sebou psa, ktorý ju vlastne našiel v kríkoch a zrejme jej oblizoval hlavu, lebo mal krvavý pysk.”
“Psovi ste vzorky zobrali?” zasmial sa jej kolega, Miloš, malý fúzatý chudý chlap, vždy vediac, kedy je vtipkovanie nevhodné.

Nikto sa nezasmial a Lucia nechala jeho hlúpu otázku bez odpovede. Ako som už bol písal, ani jeden z kolegov jej nebol vyložene nesympatický, ale zároveň ani s jedným z nich nechcela tráviť viac času, ako bolo nutné. V práci to bolo v poriadku, mali medzi sebou korektné vzťahy, no mimo práce sa im vyhýbala, ako to len bolo možné. Spočiatku ju aj volávali na kolegiálne posedenie, ale ona všetky odmietla. Najprv si vymýšľala výhovorky, no potom im jednoducho povedala, že nemá chuť, radšej si ide domov čítať alebo pokecať s rodičmi, keďže bola dlhú dobu mimo domova. Potom ju úplne prestali volať, no na vzťahoch na pracovisku sa to nejako výrazne neprejavovalo.

“Budeš to robiť spolu s ňou, vtipálek,” povedal Ivan, šéf, a zahľadel sa spod hustého obočia na Miloša, ktorý iba prikývol. 

Sedeli v miestnosti s obrovskými oknami zatiahnutými bielymi vertikálnymi žalúziami, pretože doobeda im slnko svietilo priamo dnu na obrazovky monitorov. V tomto ročnom období slnko zašlo za budovu až okolo jednej poobede, kedy zas potom žalúzie rozťahovali. Túto zodpovednú úlohu prebrala Jarka, druhá žena v oddelení s obrovskou túžbou prevziať post šéfa, keď Ivan odíde do dôchodku, do ktorého sa však nejako nechystal, aj keď mu už chýbalo iba pár mesiacov.

Na stene visela veľká magnetická tabuľa, kde Lucia povešala fotky z miesta činu.

“Tak hluchonemá, hej?” overoval si Miloš Luciinu informáciu. “Ozaj, hluchonemí vedia aj kričať?”

“Kurva, jasné, že hej,” odvetil Ivan a zazrel na Miloša tak, že ten iba sklopil hlavu.

“Áno, podľa vyjadrenia svedka bola hluchá aj nemá,” potvrdila Lucia. “A fakt sú mi tvoje pripomienky nepríjemné, prepáč.”

“Dobre, aký máš ďalší plán?” spýtal sa Ivan.

“Chcem ísť do osady a popýtať sa na ňu. Či nemala nejakých nepriateľov… Teda ten pán Minco hovoril, že určite nie, lebo že vraj bola taká božia stvora, ale aj tak sa popýtam. Alebo skúsim, či po nej niekto nepozeral, či nemala nejakého nápadníka. Ak Vlado nájde nejaké cudzie DNA, čo s najvyššou pravdepodobnosťou nájde, požiadam o vzorky osadníkov…”

“Hm, to bude dosť komplikované, je to dosť neobvyklé takto v začiatkoch a potrebovala by si súdne rozhodnutie.”

“Nechcem to robiť cez povinnosť, radšej by som iba tak, na požiadanie. A možno tí, čo odmietnu, budú skupina viac podozrivých.”

“Ja neviem,” Ivan pokrútil hlavou. “Je to veľmi skoro, máš ešte kopec možností, ako viesť tradičné vyšetrovania. Ani nevieš, či sa máš čoho chytiť, pitva ešte neprebehla. Nepozdáva sa mi, aby si hneď na začiatku žiadala ľudí o biologický materiál.”

Lucia sa na Ivana dívala s pochopením, a tak iba prikývla. 

“Asi máš pravdu, najprv skúsime iné postupy.”

“Hej.”

“Takže sa budem pýtať v osade, počkám na pitvu, ak nájde niečo relevantné, budem postupne zužovať počet podozrivých.”

“Napadlo ti, že ju niekto mohol sledovať už od začiatku cesty, a že to vôbec nemusel byť nik z osady?” spýtala sa Jarka.

“Áno. Určite aj rozšírime pátranie.”

“To je tá osada, čo sme tam mali vraždu prednedávnom? Tú….” Miloš sa začal prehrabávať v papieroch. “Tú Hutuliakovú,” povedal, keď našiel, čo hľadal.

Lucia iba nemo prikývla.

“Čudné, nie? Dve vraždy v…” zase nakukol do papierov. “Dve vraždy v rozsahu troch dní.”

Lucia znova iba prikývla.

“Asi by to aj niečo znamenalo, keby sme nevedeli, kto zabil tú paniu... Jako?” vložil sa do rozhovoru Andrej, posledný z partie.

“Hutuliakovú.”

“Hej, Hutuliakovú. Tú zabil vlastný muž.”

“Hej, ale aj tak je to čudné, nie?”

“Čudné ako čudné.”

“Koľko tam bolo vrážd doteraz?”

“Tak to prepáč, to som nezisťovala,” usmiala sa Lucia.

“Ale bolo by zaujímavé to vedieť.” Ivan sa poškriabal na chlpatej brade.

“Asi áno, zistím to.”

“Dobre, počuli sme, čo sme chceli a teraz hajde do roboty. Keď bude výsledok z patológie, môžeme sa znova stretnúť. Alebo keď budete mať niečo nové,” ukončil poradu Ivan a odišiel do svojej malej presklenej kancelárie. Jeho ťažký krok rozvibroval podlahu.