Orechov Dvor II.

 JUDITA

O hluchej a nemej Judite si všetci obyvatelia mysleli, že je aj prisprostastá. Teda jej mama Zuza-vdovica, tá, čo s Margitou kostol umývala, si to nemyslela, a farárko by to zas nikdy nepovedal. Či si to myslel aj on, to neviem, keďže vždy slušne mlčal, keď sa to niekto odvážil vysloviť. Teda spomalená asi predsa len bola, ale v tvári celkom pekné dievča s dlhými, ako uhoľ čiernymi vlasmi vždy zviazanými do dvoch ťažkých vrkočov, ktoré sa jej po chrbte plazili ako hady, skoro až k pekne formovanému zadku. Nebola síce vysoká, mohla merať tak meter šesťdesiat, ale jej postava bola proporčná s prsiami veľkosti “akurát do dlaní” a s bradavkami stojacimi v mladíckom devätnásťročnom pozore.

Po špeciálnych školách, ktoré navštevovala, sa nakoniec vyučila za šičku a chodila zarábať do mesta vzdialeného asi 40 kilometrov, kde šila zhrbená pri šijacom stroji v chránenej dielni vyrábajúcej pracovné oblečenia. Majiteľ si ju chválil, a tak jej dovolil sem-tam si odniesť nejaký nepodarok, aby ho mohla predať v osade svojim susedom za veľmi príjemné ceny. O tejto jej aktivite majiteľ vedel, no vždy, keď ju videl odchádzať z firmy s taškou, v ktorej boli napchaté montérky, iba sa chápajúco usmial. Keďže to nebolo často, mohol nad tým iba mávnuť rukou a pomyslieť si, nech si dievča prilepší. Možno keby ona tie zmätky vytvárala, tak by mu to aj začalo vadiť. Judita však bola veľmi pracovitá a kvalitná šička.

Chránená dielňa získala zákazku na šitie pracovného oblečenia okrem iných firiem aj pre firmy v automobilovom priemysle, a tak sa z malej manufaktúry vyvinula do úspešnej spoločnosti s jedným dobrosrdečným majiteľom.

Judita ho mala rada a možno ho vo svojom srdci aj milovala, no nikdy to nedala vedieť.

Hanbila sa za zvuky, ktoré jej vychádzali z úst, a tak poväčšinou mlčala a keďže bola aj hluchá, alebo aby som bol korektný, tak nepočujúca, jej kontakt so svetom bol komplikovaný. 

Mama ju síce milovala, ale znakovú reč sa nikdy nenaučila, a tak si vyvinuli svoju. Doma sa Judita hovoriť nehanbila, a tak medzi dorozumievanie patrili aj hrdelné zvuky, ktoré vydávala. Vo svete to už bolo horšie. No, ako sa hovorí: Ak chcete, tak to dosiahnete. 

Medzi šičkami bola obľúbená, pretože bola ticho, bola hluchlá, ako poleno a ochotne pomáhala. Nikomu nevadila a nikto si ju nevšímal, kým od nej nepotreboval pomoc a v tých chvíľach ju mali oveľa radšej. Či si mysleli, že je to iba pracovitý a pomôcť ochotný tichý blázon, vôbec nie je dôležité. Je to vlastne jedno, lebo prácu si zastala a často sa skvela na polystyrénovej tabuli, prekrytej bledomodrou látkou, kde majiteľ raz za mesiac prišpendlil fotku najlepšieho pracovníka mesiaca. Teda tam bola často fotka Judity, aj keď nie vždy, medzi inými papiermi s grafmi, ktoré informovali o plnení plánu, o percente nepodarkov, o percente pracovných úrazov či prestojov z dôvodu porúch. Vraj to odkukal od nejakej firmy z Nemecka, kde bol na exkurzii, aby pochopil, ako fungujú takéto manufaktúry a hrozne sa mu to páčilo. Veď aj zamestnanci nech vidia, ako sa firme darí, ako postupuje, že by to mohlo šičky motivovať.

V celej spoločnosti boli zamestnané výlučne ženy, teda okrem majiteľa, ktorý ale nebol zamestnanec a jedného muža, ktorý sa staral o malé opravy, či o výmenu žiarovky alebo výmenu rozseknutej predlžovačky. Vo chvíľach, keď nemal robotu, pomáhal s balením hotových výrobkov, s lepením etikiet a inými drobnými prácami. 

Majiteľ zatiaľ nepotreboval žiadneho obchodníka, nakoľko si všetky zákazky vybavoval sám. Učtáreň bola tiež doménou dvoch žien, lebo však takú trpezlivosť vypĺňať rôzne štátne formuláre môžu mať naozaj iba ženy. Ostatné služby si prenajímal, ako napríklad aj právnika, ktorý mu vypracovával obchodné zmluvy. Taká malá firmička to bola.

Judita šila, s hlavou sklonenou nad stehmi a nad rýchlo sa pohybujúcou ihlou elektrického šijacieho stroja. Do konca pracovnej doby chýbalo už iba pár minút a Judita už začala premýšľať, ako pôjde domov. Mala dve možnosti. Zviezť sa autobusom asi 30 kilometrov do Rybán, kde linka pokračovala iným smerom, ako potrebovala, tam prestúpiť na autobus do Dediny a potom si vyšliapať tie tri kilometre, alebo vystúpiť z tej prvej autobusovej linky v Rybanoch a prejsť domov krížom cez lesy asi 8 kilometrov. Rozdiel znamenal viac, ako hodinu pešej chôdze, pretože cez les a následne cez lúky to bolo náročné. Najprv do kopca, potom z kopca a nakoniec zas do kopca, aby sa vynorila kúsok za kostolom na Orechovom dvore, odkiaľ to mala domov už iba nejaké tri minúty. Akurát zazvonil bzučiak, ktorý oznamoval koniec zmeny, keď sa rozhodla, že dnes pôjde pešo, lebo bol krásny jesenný deň a vzduch bol čerstvý, sladký a osviežujúci.

Došila lem, vypla  stroj, postavila sa, položila si dlane na kríže a pretiahla sa. Vrkoče jej z hlavy viseli ako tenké vianočky. Poobzerala sa okolo seba, usmiala sa na ostatné šičky, zasunula malú stoličku pod šijací stôl, vzala si malú taštičku položenú vedľa stola a opustila pracovisko.

Niekedy šla ešte do šatní, buď sa prezliecť, alebo si len tak tvár opláchnuť, ale dnes nie. V šatách, v ktorých prišla, aj pracovala, aj odišla. Robila to málokedy, ale vždy záležalo na tom, akú náladu práve mala. 

Vystúpila z autobusu, rozheganej herky v Rybanoch na zastávke, prešla zopár sto metrov, vyšla z nej, aby sa asi po kilometri ocitla v dubovo-bukovom lese, kde sa po vyšliapanej, no v tomto období málo používanej cestičke vybrala smerov k Orechovmu dvoru. Les bol hustý, stromy rovné, čiahajúce až do neba. Vyvrátila hlavu a videla koruny stromov kývajúce sa v silnejúcom vetre. Tam dolu ale bola jeho sila značne utlmená. Šla, dívala sa na svoje nohy, rozhŕňajúce hnedo-červeno-žlté listy, sem-tam šliapla na bukvicu či žaluď. Toto bolo jediné miesto, kde sa odvážila pospevovať si, aj keď jediné, čo cítila, boli vibrácie v spodnej čeľusti. Napriek tomu, že sa nepočula, to robila práve pre tie príjemné vibrácie. Smena končí o druhej, autobus ide 14:20, o tretej vystúpi a stmieva sa okolo šiestej, má teda tri hodiny na to, aby sa dostala domov. Možno je to v tento rok už poslednýkrát. Nerada chodila po lese v šere. Páčilo sa jej to, ale bála sa. 

Pri jednom z bukov spod lístia vykukovala malá bedľa. Zohla sa k nej, aby ju pohladila. Judita milovala zber húb, s otcom, kým ešte žil, často do lesov chodili, zbierali ich, do prúteného košíčka dávali, doma ich narezali a posušili a potom ich do sklených trojlitrových zaváranín popchali a celú zimu využívali. No neboli to iba bedle, ale aj kuriatka, dubáky, či huby voľajaké, jedlé a chutné. 

Otec vždy žartoval, že každá huba je jedlá, akurát, že niektorá iba raz, ale vyznal sa v nich a hovoril to len tak.

Keďže Judita bola hluchá ako peň, nepočula, ako ju dohnali chlapské nohy a nepočula ani ako sa pri nej zastavili. Iba to vycítila. Keď sa narovnala a otočila, zbadala Romana, tretieho suseda. Bola by zhíkla, keby to vedela, teraz iba vydala krátky chrčivý prekvapený ston. Stála pred mužom svojich snov. Veľmi sa jej páčil. Vysoký, počerný, s hustými čiernymi vlasmi a tmavohnedými uhrančivými očami pod obočím v tvare striešky. Usmieval sa na ňu a ticho stál.

“Ahoj,” povedal napokon. Vedel, že Judita je hluchá, ale zároveň vedel, že dokáže odčítať z pier.

Odkývala mu hlavou a opätovala úsmev.

“Môžem ťa odprevadiť?” spýtal sa dbajúc na to, aby mu pery vykresľovali slová čo možno najviac.

Mrdla plecami, no jej srdce ziapalo, že “áno”.

“Asi ideš z roboty.”

Prikývla a ukázala rukou, že teda môžu ísť. Urobila pár krokov smerom k dedine, no Roman zostal stáť. 

“Si veľmi pekná.”

Na jej tvári sa objavil zmätený výraz. Je to tým magickým lesom? Naozaj stretla Romana, objekt svojich snov, ako jej hovorí, že je pekná? Nezdá sa jej to iba? Neodčítala z pier len to, čo chcela od neho počuť?

V hlave jej bežali otázky, na ktoré si nevedela dať odpoveď až do momentu, kedy Roman zodvihol pravú ruku a jemne jej prešiel po vlasoch červených lícach a palcom sa jej dotkol pier.

Zaspätkovala k tomu buku, kde ležala bedľa a oprela sa chrbtom o studenú kôru. Dívala sa do jeho očí v stále približujúcej sa tvári, až cítila jeho mentolový dych. Neprekvapovalo ju to, vedela, že fajčí mentolky, čo ju však zarazilo, bolo, že necítila tú zvláštnu arómu cigarety. Premýšľala teda, prečo ju tam necíti, no on sa k jej tvári približoval čím ďalej, tým viac. Našpúlil pery a jemne sa jej nimi dotkol líca. Potom pobozkal druhé. Chytil ju oboma rukami za ramená, cítila jeho stisk. Srdce jej tĺklo vzrušením a na viečkach zavretých očí sa jej premietal film, kde videla seba v krásnych dlhých bielych svadobných šatách, s dlhou vlečkou. Videla samu seba s vysoko vyčesanými vlasmi, s červeňou horiacimi perami, s mejkapom, ktorý jej zakrýval všetky nedokonalosti pokožky. Videla, ako idú vedľa seba, on ju pevne drží okolo pása, oblečený v slušivom tmavosivom obleku, v pilieri ľudí, ktorí sa tam postavili preto, aby im tlieskali, priali všetko najkrajšie v ich novom živote, šťastie na možno niekedy strastiplnej ceste a všetky tie krásne slová, ktoré sa mladomanželom hovoria, len aby boli šťastní, aby ich starosti… Pocítila jeho široký dlaň pod sukňou medzi nohami. Horúčava z nej jej sálala do rozkroku a na pokožke cítila drsnú kožu človeka pracujúceho manuálne. Nie, toto nie, najprv treba predsa bozky, jemné láskanie, hladenie pliec, chrbta, vlasov. Toto predsa nie, na to majú ešte čas, a v jej romantických predstavách to nebola jesenná chladná zem plná šuštiacich listov, bola to mäkká posteľ s jemnými bielymi návliečkami v izbe, kde sa cez okno tlačil slnečný jas a celú miestnosť rozžiaril. V jej sne to boli dlhé snehobiele hodvábne záclony povievajúce v jemnom vánku. Nie zemitou vôňou páchnuci kus zeme, v chladnom jesennom podvečere.

Chcela sa odraziť od stromu, chcela dať najavo, že takto sa jej to nepáči, že takto nie. Jej snahu zastavil svojím ťažkým telom pritisnúc ju ku kôre stromu ešte silnejšie. 

Jeho ruka sa zaborila do jej lona a vo vnútri bolestivo zacítila jeho hrubé prsty.

Voľačo stále mrmlal, no ona ho nepočula, lebo bola hluchá. Iba horúci a po mentole páchnuci dych sa jej lenivo plazil dolu krkom.

Judita prestala snívať o svadbe.

Orechov Dvor I.

 Môžu si novinári bulvárnych plátkov písať, čo chcú, reportéri mejnstrímových televízií bľabotať, čo uznajú za vhodné. Polícia sa môže vrtieť pred verejnosťou ako had a politici sa môžu prezentovať a sľubovať pred kamerami akokoľvek a čokoľvek. Faktom zostáva, že v nedeľu, o pol ôsmej ráno, ešte pred doobednou omšou starý pán Hutuliak zobral zo šopy širokú lopatu a umlátil pani Hutuliakovú, svoju dobrú a spravodlivú ženu, k smrti. 

A tým sa to neskončilo. 

MARGITA

Keď dcére manželov Hutuliakovcov, Margite, oznámil jej láskavý muž, že chce na obed kapustnicu, Margita vošla do komory a chcela nabrať do malej misky z vandlíku hneď za dverami. Vo vandlíku však už nebolo skoro nič, len tak na dno, a tak ho uchytila do ľavej ruky a mierne hromžiac sa začala v toto krásne skoré primrznuté jesenné ráno obúvať do zimných kapcov, ktoré mala pohodené pri vchodových dverách. Jej muž Ľudo nebol z tých, ktorí by sa mali starať o prípravu jedla, pretože on bol predsa chlap a tí majú v rodine úplne iné starosti. Dnes si chcel napríklad pripraviť náčinie na sadbu ovocných stromov, ktoré kúpil minulý týždeň na trhu, čo je veľmi dôležité, samozrejme. A tak si Margita navliekla zimné kapce, natiahla cez hlavu ľahký kabátec z ovčej vlny, okolo pliec prehodila štrikovanú šatku a po prituhnutom dvore sa vydala k hradskej, odkiaľ má ku svojim rodičom iba  niečo cez päť minút chôdze.

Už pred piatimi rokmi sa dohodli, že tlačiť kapustu budú rodičia, pretože keď starým Hutuliakovcom zostala iba síce vydatá, ale bezdetná Margita, bolo o päť krkov menej. Ostatné deti starých sa rozpŕchli po svete. Ozývali sa síce pravidelne, aj sa pravidelne navštevovali, ale vandlík s kvasenou kapustou si domov brávať nechceli. Vraj to v aute smrdí a vnuci a vnučky starých Hutuliakovcov takto cestovať nechceli. Jedna dcéra bola vydatá v Kanade, a tá by si aj kapustu so sebou brala, len ju s tým bielym vandlíkom nechceli pustiť do lietadla. Tak aspoň vravela.

Tlačiť kapustu v dvoch rodinách by sa neoplatilo.

Keď Margita spravila pár rýchlych krokov cez primrznutý dvor, kde sa musela vyhýbať kuracincom a husacincom, na mokrú hradskú, vydýchla si, pretože na tom blate, ktoré sa začalo objavovať z ľadu pod teplom slnenčých lúčov, jej hrozilo pošmyknutie a na hradskej už mala pevno pod nohami. To ju raz vykydlo, rovno na dvore, tiež tak po silnom daždi, aký bol aj túto noc. Nohy jej vyleteli k oblakom, ruky tiež a skydala sa na zadok rovno do tých najväčších hydinových hovien. Nič príjemné. Margita bola stále krásna žena s čiernymi vlasmi a čiernymi očami, vysokou a štíhlou postavou, až by jeden povedal, že ten Ľudo, hromotĺk, jej muž, že sa k nej vôbec nehodí. Podsaditý, menší od Margity, večne namosúrený, so spojeným obočím. Ich sobáš bola pre dedinu veľká záhada, ktorú dodnes nerozlúštil nik. Margita každému tvrdila to isté. Svojho muža miluje a vždy milovať bude.

Nech je, ako chce, aj dnes ráno, s vandlíkom v ľavej ruke, si vykračuje po hradskej, usmieva sa na všetky strany a jeden by povedal, že si pospevuje, dokonca v rytme sem-tam poskočí.

Má výbornú náladu, veď sa dobre vyspala, všetko potrebné si včera porobila, dnes iba zbehne po kapustu k rodičom, postaví na polievku a poobede si do kostola zájde. Tam má svoje stále miesto, kde si sadne a troška sa zahĺbi do svojho vnútra, vypočuje si kázeň farára, malého mužíka s konskou nohou a preskakujúcim hlasom. Nejako do ich dediny nezapadol odvtedy, ako bol prechádzajúci farár odvolaný, pretože sa už prevalilo, lebo sa aj muselo, že v ich dedine je otcom minimálne dvoch detí, ktoré mal s dcérou kostolníka. Šepkalo sa, že ich má viac, ale keďže to malo byť s vydatými ženami, šepkalo sa to veľmi ticho. 

Orechov dvor nie je veľká dedina, je to skôr osada. Má asi 300 obyvateľov a oveľa viac domov, ako by sa na takú osadu patrilo. Priveľa je ich prázdnych a chradnúcich. Dôvodom toho, že je tam kopec neobývaných domov a veľká, aj v školskom roku sotva do štvrtiny naplnená škola, je vlastne študentská revolúcia z roku 1989. Pred ňou bola dedina obývaná prevažne vojakmi a civilnými zamestnancami neďalekej vojenskej základne, no a keď sa “demilitarizovalo” (tak vám to povedia obyvatelia), tak aj veľa ľudí poodchádzalo, lebo pravdou je, že región nie je príliš ekonomicky zaujímavý. Je tu málo podnikov, málo firiem, nízka ekonomická aktivita a veľa ornej pôdy, ktorá ale väčšinou zas nie je osiata. A veľa krásnych lúk a lesy, ktoré sa zdajú úplne divoké. 

Takže ľudia poodchádzali, inde sa zamestnali, inde si domovy zabezpečili a voľakedy veľmi živá dedina zosmutnela. Ohromná škola stíchla, detské hlasy sa v nej odrážajú od stien v poloprázdnych triedach, celé jedno poschodie úplne uzavrela. 

Názov “Orechov dvor” bol miestny, aj keď na mapách mala osada iný názov, ktorý ale nie je vôbec pre tento príbeh podstatný, miestni ju inak nenazvali. A tým “miestni” myslím aj obyvateľov širšieho okolia. Teda názov je z dávnoveku, na ktorý si už nik nepamätá, odvodený od nadpriemerne početného množstva týchto ovocných stromov. Sú všade. Pri každom domci, povedľa cesty a asi pol kilometra od posledného sídla sa nachádza veľký orechový háj, kde počas jesene, v období, v ktorom sa práve odohráva náš príbeh, ľudia obíjali plody šťápom a brávali si ich domov, aby ich nechali na povalách vysušiť a počas zimy vynikajúce orechové koláče z pomletých vlašských orechov vypekať. Osada, naschvál ju nevolám dedina, je tak troška odruky od ostatných. Rozprestiera sa na miernom pahorku, ku ktorému vedie nespevnená cesta asi tri kilometre od najbližšej dediny. Je to jediná cesta, ktorú vybudovala armáda pre svojich zamestnancov, vedúca do osady, pretože je na nej posledná. Ako som už bol písal, rozkladá sa na pahorku a okolie tvoria okrem orechových stromov rozsiahle polia, v diaľke široké listnaté lesy a zvrchu vyzerá ako spermia. Osada do kruhu a k nej cesta ako chvostík.

K zhluku domcov je, akoby na dlhej, snáď kilometrovej niti úzkej betónky, priviazaný neveľký areál vojenského priestoru, kde za vysokým múrom burina trhá betónové plochy. Krčma v osade je večer a v noci oveľa tichšia ako cez deň, osada tíchne skôr, ako je to bežné. Keďže nik nevie tento stav zdôvodniť, nechám to tak. Pre náš príbeh to tiež nie je ktovieako dôležité. Či utekajú z krčiem, aby si pozreli kúsok nejakého seriálu, alebo aby sa manželia navzájom potešili, neviem.

Dosť na tom, že detí je tu ako v takých obvyklých osadách. Na jednu rodinu v priemere pripadajú dve, čím sa príliš od všeobecného priemeru nelíšia. A keď sa už pocestný po jednej ulici alebo po tichých uličkách prechádza, tak po deviatej hodine stretáva viac detí, alebo teda pubertiakov, ako dospelých.

 

Margita v tomto rannom tichu poskakuje, spieva si, čo sa na ženu v jej veku už ani nepatrí. Nakoniec po zopár metroch musí svoje poskakovanie ukončiť, pretože sa oproti nej už blížia hlúčiky ľudí oblečených slávnostne na ceste do kostola. A poskakovať by nebolo vhodné. Ženy s modlitebnými knižkami pod pazuchou, muži voľne si vykračujúc, no všetci s vážnym výrazom v tvári, akoby videli, či zažili niečo veľmi nepríjemné.

“Gita, a ty neská nejdeš?” ozve sa piskľavý hlas jednej zo žien v hlúčiku, s ktorým sa práve míňa.

“Idem, čoby nie, ale až na poobennú, mám robotu.”

Žena sa zastaví a hlúčik s ňou.

“Šak neská neni poobenná.” 

“Jakože neni?” začuduje sa Margita.

“Ná, ty nečítaš oznamy?” 

Vedľa vstupu do kostola je veľká oznamovacia tabuľa. Je to na dvoch drevených nohách umiestnená drevená skriňa s preskleným odsúvacím čelom, za ktorým sa nachádza plocha, kde aktívne ženušky zanechávajú odkazy pána farára pre obyvateľov dediny, ktorých to zaujíma. 

Kto zomrel, kde sa kto narodil, či kto bude mať svadbu. Väčšinou tam viselo iba zopár zažltnutých papierov, pretože ako som už písal, dedina nebola príliš živá. Margita aj prestala oznamy čítať, lebo aj tak tam v poslednom čase bol iba rozvrh, ktorá má kedy kostol umývať. 

“Tam to bolo vyvesené, už hádam týden,” pridala sa Zuza, jedna z hlúčika, tá, s ktorou upratovala kostol Margita a tá, ktorá jej vždy dopredu povedala, kedy sa majú stretnúť pred kostolom, aby lavice a dlážku poumývali, a svätým sochám tváre a nohy pretreli.

“Čo si mi nepovedala?” troška hnevlivo jej Margita vmietla výčitku do očí. “Veď vieš, že to málokedy čítam.”

“Zabulla som, prepáč.”

“A prečo teda neni poobenná?”

“Farárko ide slúžiť pohreb do Rybán.”
“Čo tam nemajú vlasného?” spýtala sa začudovane Margita.

“Že je chorý, či čo.”

“Ach jaj. No šak ja idem iba našim pre kapustu, a rýchlo sa vrátim, zeberem mollitebnú a ešte vás doženem.”

“To už nedoženeš, ale teda rýchlo dójdi,” zasmiali sa ženušky, pokračovali v ceste a počas omše sa veľmi čudovali, prečo tá Margita neprišla do kostola v to ráno vôbec.

 

Sedela na starej rozheganej drevenej stoličke, lakte opreté o stôl, kde na malom obrúsku bol nedojedený orechový závin, hlavu v dlaniach oproti otcovi sediacom na posteli so sklopenou hlavou a čakala na záchranku a zrejme aj na políciu. Z otcovej starej tlačidlovej NOKIE volala ihneď, ako zbadala mamu ležať v strede kuchyne na cimente, s roztrieskanou hlavou. Čo sa stalo, jej postupne dochádzalo, pretože od otca, aj keď naňho škriekala, nedostala vôbec nič. Hlava na kašu, krvavá lopata, krvavá otcova košeľa, tmavohnedné škvrny na jeho tvári a po celých rukách jej v hlave postupne vykresľovali príbeh, aj keď mu nedokázala uveriť.

Záchranári prišli a troška rozladení odchádzali, vyčítavo apelujúc na Margitu, že či ona sama nevedela, že mama je už mŕtva s tak rozbitou hlavou, že načo ich zbytočne volala. Margita síce neodpovedala, ale myslela si svoje.

Zbalili teda svoje pomôcky, a keď už boli pripravení odísť, jedna z posádky, malá moletná blondínka, predsa len podišla k Margite sediacej a tupo hľadiacej do stola, aby ju objala okolo ramien a spýtala sa jej, či nechce nejaký “ukľudňovák” alebo či tu nemajú s ňou čakať na príchod polície. 

Margita iba záporne pokývala hlavou, no blondínka cez plece zavolala na kolegov, že tu zostanú, až kým ich operátor neodvolá. Pritiahla si teda drevenú stolicu bližšie k Margite, sadla si vedľa nej a položila jej ruku okolo ramien, aby tak vyjadrila blízkosť ľudského tvora. Či ju Margita cítila, to neviem, pretože nič nepovedala, iba sedela a mlčala s hlavou v dlaniach ticho vzlykajúc.

Prišli dvaja. Vysoký mohutný chlap v čiernej slušivej uniforme s pištoľou, baterkou a putami za opaskom a zelenooká ryšaňa, ktorá sa povracala na drevenú dlážku, len čo vošli dnu a zazreli tú spúšť. Vybehnúť z domca sa ani len nepokúsila. Policajt zaklial a zadrmolil niečo o poškodení miesta činu, na čo sa naňho jeho partnerka vražedne usmiala.

V podstate v ten moment neurobili nič, teda ak nerátam to zvracanie, iba sa spýtavo zahľadeli na jedného zo záchranárov, ktorý im prikývol na tú otázku v očiach. Hej, vraj je mŕtva.

Policajt si teda iba priložil vysielačku k ústam a požiadal o zaslanie tímu. Potom pomalým krokom prešiel k Margitinmu otcovi sediacemu na posteli, opatrne mu zodvihol ruky, aby mu mohol nasadiť putá.

“Je to nutné?” spýtala sa Margita zlomene.

“Je podozrivý z vraždy, tak zrejme to nutné je,” odvrkol policajt, keď zaklapli obruče.

Otec na mieste nepovedal vôbec nič a Margita povedala len to, čo videla, keď prišla. Neskôr sa jej pýtali, či mali rodičia nejaké nezhody, či sa často hádali, či sa chceli rozviesť a tak. Margita im vôbec nepomohla, pretože to sama nechápala. 

Dokonca zabudla aj kvasenú kapustu domov zobrať.