Regulácia cestovných lístkov, alebo žiaden obed nie je zadarmo.

 Včera som napísal nejakú reakciu, dnes som na ňu dostal odpoveď a pri formulovaní odpovede mi napadla téma, ktorou sa pokúsim vysvetliť, o čom štátne regulácie (vo všeobecnosti) sú.

Bude to krátky článoček a na pomoc si zoberiem reguláciu ceny cestovných lístkov štátom licencovanej spoločnosti.

 Predstavte si dvoch ľudí.

Eugena a Alžbetu.

Eugen býva v Prešove a Alžbeta v Sečovciach. Obaja študujú v Košiciach a vzdialenosť do ich domovov je približne rovnaká.

Vzdialenosť Košice-Sečovce je 38 km a Košice Prešov je 36 km.

Keďže je cena lístku 0,1€/km, tak Eugen platí 3,6€ a Alžbeta platí 3,8€ a na prvý pohľad sa to zdá spravodlivé. Každý platí rovnakú čiastku za kilometer.

 Problém ale je, že autobus do Sečoviec je poloprázdny a autobus do Prešova prepchatý až po strechu. Súčet všetkých nákladov na prevádzku oboch autobusov sú na kilometer rovnaké.

Ak náklady plus zisk dopravcu podelíme počtom prepravovaných osôb v autobuse zistíme, že Eugen by mal platiť 2€ a Alžbeta 5,4€.

 Keďže je však tarifná cena na kilometer určená reguláciou, platia obaja za kilometer rovnako.

Čo to znamená?
Že rozdiel medzi aktuálnou a skutočnou cenou Alžbetinho lístku v celkovej výške 1,6€ platí Eugen, ktorý Alžbetu ani nepozná.

Eugen teda Alžbete zaplatil časť obeda, pričom z toho nemá ani len letmý bozk na studené zarastené líce.

 Pozn.: Možno budete reagovať, že je voľná tvorba cien. Regulácie ceny lístkov som zobral ako príklad na popis akýchkoľvek štátnych dotácií, či zľavnených služieb. (Mesto však môže do tendra vyzvať prepravcu o zverejnenie najvyššej ceny aj o ďalších podmienkach, do ktorých jednotná tarifa môže spadať.)

 

Aby som sa teda tejto námietke vyhol tak inak:
Štát priznáva dotácie do poľnohospodárskej výroby, ktorá produkuje mäso. Bez dotácií by kilo mäsa stálo 10€, s dotáciami môže stáť 5€.

Eugen je jedák mäsa a Alžbeta je vegánka. Obaja však platia dane. Teda Eugen zaplatí na daniach a 5€ z nich si aj vyberie späť keďže kúpi kilo mäsa o 5€ lacnejšie.

Lenže Alžbeta, ktorá mäso neje, platí Eugenovi rozdiel v cene mäsa, ale zase kupuje mrkvu, ktorá je dotovaná tiež a rozdiel v cene dotovanej a skutočnej zase platí z daní aj Eugen, ktorý mrkvu neje.

 Uf, kto sa v tom má vyznať?

Nie je teda oveľa lepšie, aby si každý platil to, čo naozaj potrebuje, čo je jeho preferencia za cenu, za ktorú si je ochotný to kúpiť bez chaosu náhodného prerozdeľovania? Navyše s ďalším nákladom na ľudí, ktorí prerozdeľujú a na následnú korupciu pre tých, čo prerozdeľujú od tých, čo prijímajú, pričom si čiastku potrebnú na korupciu započítajú do nákladov?

 Možno by Eugen prestal jesť mäso a Alžbeta by prešla na bretariánstvo.

Ale hlavne: Ani jeden z nich by neplatil ani len časť nákladov na život toho druhého bez toho, že by to robiť chcel. Aj keď len za pusu na zarastené studené líce.

Zdravotná daň.

 Akosi sme si zvykli, že keď sme zamestnaní, alebo podnikáme, tak nám zo zárobku odchádza priamo do štátu, okrem iných poplatkov, aj zdravotné, či sociálne poistenie. Nieže sme si iba zvykli na to, že to odchádza, ale aj na to, že to voláme „poistenie“.

Tento orwellovský newspeak tu už máme tak dlho, že ho berieme ako samozrejmosť a prijali ho, aj keď je to úplný nezmysel a zároveň dehonestuje samotný význam slova „poistenie“, čím sa dosahuje ďalšie pomiešanie pojmov v zmysle „vojna je mier a mier je vojna“.

 Určite ste viacerí už vypĺňali dotazník pri návrhu na poistnú zmluvu komerčnej poisťovne. Či to bola životná poistka, alebo poistka na dom, či na auto, alebo ste sa iba chceli pripoistiť, aby ste mali v prípade hospitalizácie samostatnú izbu.

Ja som to vypĺňal viac krát aj pre deti.

Samotný návrh zmluvy má niekoľko strán a (samozrejme záleží od poisťovne) dotazník, ktorý skúma zdravotný stav má tri strany.

V ňom sa poisťovňa pýta, koľko vážim, koľko meriam. Ak som nad určitú normu, vyžiada si poisťovňa aktuálne vyjadrenie lekára, či som zdravý. Pýta sa či fajčím, pijem, ak odpoviem áno tak sa ma spýta na množstvo. Pýta sa, či beriem drogy. Pýta sa ma na aktuálne choroby, ktoré mám, čím trpím, či beriem nejaké lieky, alebo nejakú podpornú liečbu. Či chodím na ožarovanie, či som niekedy v minulosti nejakou chorobou trpel a pýta sa ma aj na liečebné postupy, ak poviem, že som na chorobu trpel a tá choroba je zrovna v zozname pre poisťovňu zaujímavých chorôb. Ďalej sa ma pýta, či prevádzkujem nejaké športy a ak áno, aký druh a ak rizikové potom sa pýta ako často. Poisťovňu zaujíma aj rodinná anamnéza. Či sa v mojej rodine vyskytol vysoký tlak, cukrovka, mozgová príhoda, srdcový infarkt. Ak priznám, že áno, dotazník sa pýta na vek rodiča, kedy sa to stalo a či to bola smrteľná udalosť. Pýta sa na vek v ktorom rodičia umreli a tak ďalej, a tak podobne. Ako píšem rozsah otázok je závislý na poisťovni. V zásade sa však príliš veľmi nelíšia.

Ale čo je zaujímavé, jedna vec ich vôbec nezaujíma – Výška platu.

Na základe tohto dotazníku poisťovňa so mnou zmluvu podpíše, alebo nepodpíše, prípadne upraví poistnú sumu a pokojne sa môže stať, že za rovnakú zmluvu ja platím 100€ mesačne a moje (prípadné) dvojča bude platiť 80€.

 

Spomínate si, kedy sa vás to pýtala zdravotná poisťovňa pri povinných odvodoch? Naopak, jediná vec, ktorú zaujíma túto poisťovňu je presne tá vec, ktorá nezaujíma komerčné poisťovne – Výška platu.

Pre poisťovňu pri povinných odvodoch je úplne šumafuk, či ste fajčiar, alkoholik, narkoman, či sa potápate, alebo ste parašutista, či extrémny zjazdár. Či sa práve neliečite na nejakú smrteľnú chorobu, alebo či obaja Vaši rodičia nezomreli v tridsiatke na srdcový infarkt skombinovaný s rozsiahlou rakovinou pečene.

Jediné, čo ich zaujíma je plat a percentá z neho si prevedie na svoj účet.

Preto je logické, že pre danú poisťovňu musí byť zároveň šumafuk, či ste zaočkovaný proti Covidu, alebo nie.

Covid nie je ničím špeciálna choroba, ktorá by sa nejakým spôsobom mala odlišovať od akýchkoľvek iných rizikových faktorov, ktoré poisťovňu nezaujímajú.

Preto je argument o vyšších platbách v prípade neprijatia vakcíny neplatný.

 

                                                                               ****

 

Neviditeľný negatívny dôsledok zdravotnej dane:

F.A. Hayek vo svojom diele vysvetľoval, prečo je sociálne poistenie, ktoré na druhej strane zabezpečuje nárok človeka zo štátu prijímať podporu, pre daného človeka nevýhodné.

Pred tým, ako štát prevzal na svoje plecia starostlivosť o sociálne slabých, boli títo ľudia odkázaní na charitu. Vo veľa prípadoch to bolo objektívne. Zdravotná indispozícia ľudí neumožňovala pracovať, no v skupine, ktorá potrebovala podporu sa nachádzali aj ľudia, ktorí pracovať mohli (v zmysle bez zdravotných obmedzení), ale proste v nejakú dobu nemali to šťastie a potrebovali preklenúť čas, medzi stavom bez práce a stavom, keď si prácu nájdu. Tento čas im pomáhala preklenúť charita.

Žiť z milodarov ale zvyčajne pre zdravého človeka nie je nič príjemné. Pocit zlyhania a závislosti na milosrdnom človeku je tak nepríjemný, že využívateľ charity sa snaží všetkou silou sa z tejto situácie dostať, a čím skôr sa závislosti na charite zbaviť. Aj z tohto dôvodu sa v hovorovej reči vyskytoval pojem „žobračenka“, ktorý si so sebou čiastočne ťahal negatívne konotácie.

 V momente, keď štát na seba zobral zodpovednosť za sociálnu podporu ľudí krytú cez povinné sociálne odvody, spravil zo „žobračenky“ NÁROK.

Pri nároku sú ale pocity úplne iné.

Ak mám na niečo nárok, potom na to mám nárok. Ostatní ľudia sú mi povinní toto platiť, tým pádom pociťujem ako krivdu prípad, kedy dávky nedostanem a pocit poníženia sa zmení na pocit ukrivdenia.

Tento pocit má za následok nie snahu o zmenenie vlastnej situácie, ale zotrvanie v danej situácii a dožadovania sa svojho nároku.

 

Prečo to píšem? Zdravotná daň je totiž to isté.

Skúste si predstaviť, že podpíšete zmluvu, kde vyplníte, že ste nefajčiar. V prípade, vašej smrti (alebo ochorenia spôsobeného fajčením) keď poisťovňa príde na to, že ste neskôr začali fajčiť, tak vám zamietne poistné plnenie pre vašu rodinu, (alebo krytie nákladov na liečbu). V tom prípade bolo ale platenie poistného úplne zbytočné.

Začnete napriek tejto vedomosti fajčiť, alebo nie?

A ak áno, neoznámite to svojej poisťovni, aby zmenila zmluvné podmienky a samozrejme mesačné poplatky?

V takomto prípade, buď siahnete hlbšie do kapsy, alebo jednoducho sa budete naďalej snažiť žiť zdravo.

 

Pri štátnom zdravotnom poistení a odvodoch nemusíte tento problém vôbec riešiť. Keďže sa vás na to poisťovňa nepýta, nemusíte sa báť že nepríde k plneniu.

 

Pre to je platenie povinných odvodov „zdravotná daň“ a ako taká nemá s poistným spoločné skoro nič.

Diskusie.

 Nasledovný článok je súbor dialógov medzi proponentom použitia agresívneho násilia na dosiahnutie očkovania jedinca a jeho oponentom.

Väčšina argumentov bola naozaj použitá v reálnom rozhovore.  

 Prvý:

„Nemôžeš to porovnávať s opatreniami proti Židom?“

„Prečo?“

„Pretože teba nikto nezabíja, neodváža do koncentráku, ani ti neberie majetok.“

„Ale to sa nedialo hneď ani v Nemecku. Od nástupu Hitlera k moci to trvalo šesť rokov.. Vzorec je zatiaľ rovnaký a za nami je ešte len 18 mesiacov. Stačí si počkať.“
„Ale ty teraz predstavuješ nebezpečenstvo pre iných.“
„Ale podľa Hitlera to predstavovali aj Židia, ktorí ničili nemeckú ekonomiku a označil ich za zodpovedných za všetky príkoria.“

„To terajšie zákony o Ľudských právach neumožňujú.“
„Daj mi 91 členov parlamentu a za jeden deň budú umožňovať.“

 Druhý:

„Nemôžeš to porovnávať s opatreniami proti Židom, tí sa týmto opatreniam nemohli vyhnúť.“

„Mohli.“

„Ako?“

„Mohli spáchať samovraždu.“
„To je dobrá pi*ovina. Ty páchať samovraždu nemusíš.“

„To nie, ale viem, že môžem zomrieť aj po použití vakcíny.“

„Dobre, ale pravdepodobnosť je tak 1:500000.“
„To áno, ale Žid spáchal samovraždu preto, že bol pod nátlakom, ja si dám pichnúť vakcínu, lebo som pod nátlakom. Ak ale zomriem, aký je potom rozdiel medzi Židom a mnou?“
„Lebo pravdepodobnosť úmrtia po vakcíne je oveľa nižšia. Rádovo nižšia.“
„Nie, ja sa nepýtam na pravdepodobnosť. Ja som bol práve tá výnimka, práve jeden z tých päťstotisíc. Ja som si dal vakcínu pod nátlakom a zomrel som, Žid spáchal samovraždu pod nátlakom a zomrel. Obaja sme mŕtvi ako dôsledok konania pod nátlakom. Aký je teda v tomto konkrétnom jedinečnom príklade medzi nami rozdiel?“

„Práve to, že je jedinečný.“
„Ale ak som ja ten „jedinečný“ tak  to by ma malo upokojiť? Načo mi to je, keď som mŕtvy?“

 

Tretí:

„A to ti nevadí, že od teba chcú na úrade občiansky preukaz?“

„Občiansky preukaz je primárne určený na identifikáciu osôb, nie na segregáciu osôb. Na covid pase nemusíš ukázať ani svoje identifikačné údaje, jedná sa teda primárne nie o identifikáciu, ale o segregáciu. A to, že nesúhlasím ani s občianskym preukazom je iná téma.

 

Štvrtý:
„A vodičák? Tiež ho musíš mať.“

„Vodičák je potvrdenie o zvládnutí určitých zručností a znalostí potrebných pre výkon určitého povolania. Je to to isté, akoby si prirovnával Covid pas k zváračskému, alebo žeriavnickému preukazu. Na Covid pas nepreukazuješ svoju zdatnosť v určitom odbore. Navyše šoférovať nie je tvoje právo, ale vojsť do obchodu, ktorý patrí niekomu, kto ťa tam chce pustiť, tvoje právo je.“

 

Piaty:

„Aj v stredoveku izolovali chorých na lepru.“

„Áno, aj upaľovali bosorky. Chceš aby sme sa vrátili do doby, kde budeme upaľovať bosorky? A po druhé, aj v stredoveku, v dobe temna izolovali ľudí, ktorí boli chorí, nie tých, ktorí mohli potencionálne ochorieť, inak by museli izolovať všetkých. Z tohto pohľadu sa stredovekí felčiari javili oveľa ľudskejšie, ako tí dnešní, pretože dnešní segregujú zdravých.“

 

Šiesty:
„Sú preplnené nemocnice. Svojim nezodpovedným správaním obsadzuješ lôžka ľuďom, ktorí potrebujú iné zákroky.“

„Tento argument teda znamená, že ak sa oficiálne vzdám svojho ústavného práva na zdravotnú starostlivosť v prípade ochorenia na Covid, že by som mal dostať voľný pas?“
„Nie, to je tvoje ústavné právo, toho sa nedá zriecť.“
„Ak sa ale práva nedá zriecť, potom je to povinnosť a tá s právom nemá nič spoločné. Ale ústava hovorí o práve a nie o povinnosti.“

 

Siedmy:

„Buď zodpovedný voči iným.“
„Teda ja mám byť zodpovedný za zdravie niekoho iného?“
„Áno.“
„Znamená to teda, že ak si niekto zlomí nohu, tak ja som za to zodpovedný?“
„To nie, to je hovadina.“

„Tak, ak niekto vyrába hranolčeky a sýtené nápoje tak je zodpovedný za zdravie iného?“

„Nie, ani to nie?“
„Tak ak niekto vyrába autá, tak je zodpovedný za zranenie pri havárii?“
„Nie, ani to nie, preboha.“
„Takže výrobcovia cigariet sú zodpovední za zdravie ľudí?“
„Vidíš, to áno, ak teda na škatuľke jasne neuvedú, že fajčenie spôsobuje smrť.“
„Znamená to teda, že ak si našijem na oblečenie vetu „POZOR!. Môžem byť infekčný“, tak už prestávam byť zodpovedný za zdravie iného?“
„Nie.“
„A prečo nie? Keď to platí pri cigaretách, prečo to nemôže platiť pri mne. Tak som za zdravie niekoho iného zodpovedný, alebo nie?““
„Niekedy áno a niekedy nie.“
„A ako sa určuje kedy áno a kedy nie.“

„Keď môžeš byť infekčný. Tam by nemalo platiť žiadne tvoje upozornenie.“
„A musím o tom vedieť, alebo nie?“
„Nie.“
„Takže infekčný môže byť každý a teda by mal každý sedieť doma?“
„Ale tu ide o pravdepodobnosť.“
„OK tak od akej pravdepodobnosti mám sedieť doma a do akej ešte nie a ako sa to vypočítava?“

 

Osmy:
„Vakcína ťa chráni pre ťažkým priebehom.“
„Nechcem byť chránený.“

Samozrejme, sú uvedené iba tie, ktoré som si zapamätal, alebo tie, ktoré mi napadli. Ak máte vo svojom portfóliu nejaké ďalšie budem rád, keď mi ich pošlete a článok môžeme doplniť.

Pozn.: Chcem pripomenúť, že tento článok nie je o obhajobe jednej, alebo druhej strany. Nie som odporca vakcíny. To v žiadnom prípade.
Som odporca agresívneho násilia. 

O derešoch a ľuďoch.

 Bolo niečo pred Mikulášom, keď sa Ďuro vracal od kráv a pod nohami mu vŕzgal sneh. Šiel ticho, ale rezkým krokom, pretože chcel počuť obecného hlásnika. K studni na malom námestí dorazil presne včas, aby počul bubon a po ňom škrekľavý hlas mrňavého chlapíka s hlasom ako zvon.

„Dáva sa na známosť, že od Troch kráľov roku pána 1713 dostane každé ráno nepárneho týždňa každý obyvateľ dediny od šestnásteho roku starší 25 palíc na dereši. Podľa odborných poradcov nášho grófa to pomáha proti bolesti chrbtice a zabraňuje skrúteniu.“
Ďuro si odpľul, lebo takú hlúposť ešte nepočul, no ale keď to vravia odborní poradcovia... a aj videl ľudí krivicou sa podopierajúcich, čo sa im chrbát krútil. Tak asi je to správne.

Ľudia síce šomrali, ale každé ráno nepárneho týždňa ľahli na dereš.

 Asi mesiac pred Veľkou nocou tam pri tej obecnej studni hlásnik zase vybubnoval zmenu nariadenia.

„Odborní poradcovia našeho grófa prišli na to, že kto bude nášmu pánovi gle lízať nemusí chodiť na dereš. Teda lízanie glí nášmu pánovi je Sloboda.“

 Niekto teda šiel a pánovi gle lízal, lebo hovorili, že to bude Sloboda a niektorí zas nie, lebo gle lízať sa im dvakrát nechcelo. Navyše smrdeli. No nič sa nedialo a ľudia gle lízajúci dostávali toľko palíc každý deň v nepárny týždeň, ako tí, čo gle nelízali.

 Samozrejme to dlho trvať nemohlo a zdvihol sa odpor.

„Klamali ste nám!“ kričali tí gle lízajúci.

Gróf si nárek vypočul a prijal zmenu nariadenia, že tí, čo gle lížu budú dostávať v nepárny týždeň každý deň iba 20 palíc a tým ich zvýhodní voči tým, čo gle lízať odmietajú. Ale táto výnimka platí iba v deň, keď bude pršať.

 Je večer. Nové nariadenie už platí nejaký ten týždeň a Ďuro s Ignácom sedia v krčme s nohami na dlážke z udupanej zeme, za nahrubo ohobľovaným stolom na ťažkých dubových stoličkách, hľadia každý do svojho kvasu. Lietajúce a bzučiace muchy ich otravujú, ale v zatuchnutom tmavom priestore to nebolo to najhoršie. Hlavne že majú ten kvas.

„Konečne, my čo gle lížeme máme aj nejaké výhody.“ Povedal Ignác a zaškeril sa.

„No, keď prší, máte o 5 palíc menej.“ Pritakal Ďuro. „A počul si, že ten, čo robí pánovi ten nový oltár do kaplnky panej je ten istý, čo vyrába aj dereše a palice?“
„No a?“ odfrkol Ignác a poškriabal sa na zarastenej brade prstami lesklými od mastného lokša, z ktorého si odhryzol pevnými zubami.

„No šak ja len tak, že či to vieš.“
„Viem, a čo?“
„No nič. Ale počul som, že na dereši minulý utorok Mara umrela.“

„No a?“ Ignác sa zaškeril „Jedna Mara, koho to sere? Ale pozri ako sa nám chrbty napravili.“

„No ja ti neviem, ale mňa ten chrbát bolí viac ako predtým, čo som na dereš líhal.“

„Lebo si antideršár.“ Zachechtal sa Ignác a buchol päsťou do stola až poháre nadskočili.

Chvíľu sa pozerali každý do svojho kvasu a ťažko oddychovali. Ďurovi aj prebehlo hlavou, že či ešte bude s Ignácom kamarát, ale kým žijú, tak prečo nie.

„Ty, počuj,“ prerušil krátke ticho Ďuro „pamätáš si na časy, keď sme ešte na dereše líhať nemuseli a ani gle lízať?“

Ignác odohnal muchu z okraja pohára naplneného kvasom, zdvihol ho k ústam, potiahol silný dúšok, odgrgol si a odvetil.

„Jasné, ale to bolo ešte predtým, ako začalo pánovi grófovi na našom zdraví záležať.“

 

 

 

 

 

Autor vyhlasuje, že akákoľvek prípadná podobnosť so súčasnou situáciou je čisto náhodná a kto tam súvis vidí je to jeho vec a jeho problém.

Čo sa zmení ak sa dám zaočkovať?*

 Moje behanie päť krát do týždňa je pre mňa prekliatím.

Niekedy bežím hodinu, niekedy hodinu a pol a je fakt, že prvých 300-500 metrov, kým kĺby dosadnú na svoje miesto, kým sa srdcový tep prispôsobí výkonu sa naozaj sústredím na beh.

Potom je to už všetko v poriadku a ja mám pred sebou čas, ktorý musím nejako vyplniť. Čo pri takom behu? No, spievať ma moc nebaví, nemám sluch. Čítať sa nedá. Rozmýšľať čo navarím? No hej, áno, ale zaberie mi to nejaké dve minúty. Plány? S plánmi to nepreháňam, samozrejme mám nejakú kostru života, nedokážem sa naučiť umeniu žiť zo dňa na deň, ale ani to nezaberie veľa času.

Tak teda čo?

Nuž to, čoho ste svedkami každé ráno, keď napíšem nejaký status na Facebook. Rozmýšľam. Baví ma sledovať záblesky v mozgu, chytiť sa nejakého smeru (s malým s) a putovať po zákutiach mysle kam ma až dovedie.

Pri behu vznikajú všetky príbehy, či postrehy, ktoré potom môžete nájsť buď v statusoch, alebo na blogoch Google, či Vedomého života.

Takto vznikali aj obe moje knihy a vzniká tretia.**

Pri behu vznikali aj témy rozpráv.

A nebolo tomu inak ani včera.

Rozmýšľal som, čo by sa stalo, ak by som sa nakoniec dal zaočkovať. Čo by sa zmenilo?

 Témou Slobody Jedinca sa zaoberám už snáď 10 rokov. Preto mám dosť vyhranené názory na to, čo Sloboda jedinca je, ako sa prejavuje a ako interaguje so Slobodou iného jedinca počas dobrovoľnej výmeny.

A tak som sa pokúsil na báze svojho presvedčenia namodelovať svoju situáciu po očkovaní proti vírusu SARS-Cov2.

 Čo by sa teda zmenilo?

 Zdravotne? Asi nič.

Aj zaočkovaný môže vírus prenášať, aj zaočkovaný môže ochorieť a aj sa na JIS-ke ocitnúť. A vakcína môže mať aj nežiadúce účinky. Ako som nedávno písal, je mi jedno, že je pravdepodobnosť nejakej situácie 0,0001% ak som tou výnimkou ja.

Verím svojej imunite, ktorá sa vysporiadala už s onakvejšími vírusmi a baktériami a za svoj 34-ročný život v dospelosti som zobral lieky dva krát. Pri zápale priedušiek asi pred 8 rokmi a pri operácii menisku mi dali uspávací prostriedok a potom nejaké injekcie proti pooperačnej zrážanlivosti krvi. (výnimku tvoria vitamíny, a suplementy B12 pretože som vegán. A ešte jednu tabletu medipyrinu, ktorú si dám, keď ma niečo obchádza. Približne raz za rok).

 Spoločensky? Absolútne nič.

Svoj zdravotný stav pokladám za intímnu záležitosť. A ak ho už zdieľam, potom s ľuďmi, ktorých si vážim, alebo ktorí so mnou zdieľajú moju cestu. Určite z neho nemienim spraviť verejnú záležitosť s tým, že ho budem ukazovať pri návšteve kaderníctva, kina, obchodu, či letiska. Navyše preto, že toto preukazovanie vyžaduje štátny zákon (vyhláška) a nie majiteľ priestoru. O to je to hanebnejšie. Pretože ak by sa majiteľ priestoru rozhodol nepustiť belocha, mal by problém so zákonom toho istého štátu, ktorý mu prikazuje nepustiť nezaočkovaného. No chápete to? Lebo ja nie.

Spoločensky by sa teda pre mňa nič nemenilo preto, že by ma rovnako nepustili do kina, či na letisko, alebo do reštaurácie ako nepustia nezaočkovaného. Vyhláška teda nehovorí, že vstup majú zakázaný neočkovaní, ale vstup majú zakázaný tí, čo sa nepreukážu nejakým papierom. A to je zásadný rozdiel.

 Osobnostne? Dosť.

Od malička mám odpor k vydieraniu s násilnou podstatou***. Pokladám ho za rovnako úbohý a odporný čin ako znásilnenie. Ešte aj tí vrahovia majú v sebe (podľa mňa) viac úcty k obeti ako znásilňovači a vydierači.

Takže pokiaľ by som sa dal zaočkovať z dôvodov iných, ako zdravotných dôvodov, nedokázal by som so sebou žiť. Tvrdím, že Sloboda sa nedá udeliť, dá sa iba obmedziť. Teda dôvody ako: budeš môcť cestovať, budeš môcť navštevovať služby, budeš môcť to, čo si vlastne bežne robil predtým, ako Ťa štátny systém obmedzil sú iba odporným Orwellovským jazykom

Slobodou jednotlivca sa zaoberám už tak dlho, že som ňou presiaknutý. Spreneverením sa tejto filozofii by sa zo mňa stala iba prázdna nádoba. Dutá a bez zvuku. Bez energie, bez sebaúcty, bez zmyslu života.

Neviem, čo robia ľudia, ktorí stratia zmysel života a úctu samých k sebe. Čo sa z nich stane? Aká cesta je potom pre nich tá pravá? A zvládnu ju vôbec?

 Čo je ale dobrá správa?

To, že tieto nezmyslené vládne opatrenia podporia vznik komunít. Nových paralelných spoločností s vlastnými pravidlami, vlastnou menou. A to je len a len dobre.

 

 

*-myslím tým očkovanie proti vírusu SARS-Cov2

**-https://vedomyzivot.sk/produkt/1672/

***-dôsledne rozlišujem medzi vydieraním ak niekto hrozí fyzickým obmedzením a „vydieraním“ na základe zverejnenia informácie, ktorou niekto disponuje a pýta peniaze za svoje mlčanie.

               

Huxleyho svet.

 Už približne rok hovorím o tom, že svet sa dramaticky mení. A ak niekto pritakával, že veru, Orwell je tu, ja som oponoval, že to vidím skôr na Huxleyho. Spolubesedník spozornel a spýtal sa ma, čo to je.

Medzi čitateľmi, ľuďmi, s ktorými sa stretávam ja, je Orwellov román 1984 známejší ako Huxleyho „Brave new world“, alebo ako ho prekladá slovenská distribúcia „Prekrásny nový svet“. (Sfilmovanie tejto knihy máte možnosť vidieť na Netflixe).

 V skratke o čo v tejto knihe ide:

Ľudstvo je rozdelené na dve veľké skupiny. Prvá je rozdelená na niekoľko menších podskupín označovaných gréckymi písmenami (tak ako varianty vírusu SARS-Cov2). Alfa, Beta, Gama, Delta, Omega.

Ľudia Alfa sú riadiace články spoločnosti a rozmnožujú sa prirodzene tak, ako to robíme dnes. Sexom.

Ostatné skupiny sa rozmnožujú umelým oplodnením a vyvíjajú sa v umelých materniciach pričom  každej skupine streknú do plodu alkohol v rôznom štádiu vývinu. Bete po ôsmich mesiacoch, Game po šiestich, Delte po piatich a Omege po troch.

Tým získajú rôznu inteligenčnú úroveň ľudí. Alfy sú teda riadiaci ľudia, Bety sú povedzme riaditelia firiem plniaci príkazy Álf, Gamy stredný manažment, Delty pracovníci, s trocha sofistikovanou technológiou a Omegy sú ľudia, ktorí stláčajú gombíky vo výťahoch, či zametajú ulice.

Plán je, aby boli všetci spokojní a nikto nemal ambície vyššie, ako je dané jeho zaradením do skupiny. Plán dobrý, iba realizácia horšia. Človek je totiž prirodzene tvor slobodný a tak, aby udržali pokoj pri periodických aj keď nie častých nepokojoch, každý jeden človek užíva liek, ktorý volajú Soma (oproti vakcíne proti SARS Cov-2 sa užíva perorálne) a tá ich utlmí a činí ich šťastnými.
A spoločnosť prekvitá. V rámci svojich možností.

 Druhou veľkou skupinou ľudstva sú ľudia, ktorí žijú v prírode, ktorí v ten správny čas utiekli pred realizáciou eugeniky a žijú v lesoch síce v technologicky primitívnej spoločnosti, ale tak, ako sme žili my pred niekoľkými desaťročiami. Ľudia z prvej spoločnosti volajú týchto Slobodných ľudí „Divosi“.

Príbeh knihy je vlastne o interakcii jedného Divocha s ľuďmi v technologickej spoločnosti, keď sa tam náhodou ocitne. (Tu sa troška hnevám na Netflix, že koniec poňal úplne inak ako kniha).

 To, čo sa dnes deje je podľa mňa bližšie k Huxleyho príbehu, ako k príbehu Orwella, ktorý je predsa len viac nádejný. V Orwellovi totiž tyran zabezpečuje pokojnú spoločnosť prostredníctvom násilia a tam, kde je násilie je väčšia nádej zmeny ako tam, kde je spokojnosť. Spokojní ľudia sa totiž nebúria.

 V Huxleyho svete je viac kategórii ľudí, v súčasnom svete sa zatiaľ schyľuje k určeniu dvoch kategórii. Tak ako od roku 1933 v Nemecku boli dve kategórie, alebo v JAR počas apartheidu. Je úplne irelevantné, čo je rozlišujúcimi parametrami. Principiálne vznikajú dnes dve kategórie ľudí. A toto delenie pozná história veľmi dobre.

 Na rozdiel od Nemecka a JAR však môže nastať stav, kedy budú obe kategórie spokojné. Očkovaní v technologickej spoločnosti pomocou vakcíny (SOMY) a neočkovaní v divočine.

Samozrejme, že neviem, ako sa to bude vyvíjať. Nie je vylúčené, že neočkovaní budú neskôr transportovaní do zberných táborov a tam bude ich život ukončený. Stačí na to zmeniť pár zákonov. Alebo budú vytvárať paralelné spoločnosti a paralelný svet.

 Ak štáty so svojim monopolným násilím nepôjdu cestou fyzickej likvidácie ľudí druhej kategórie, nie som si celkom istý, či sa budem chcieť do technologickej spoločnosti vôbec vrátiť. Aj keby druhý norimberský proces ukončil toto delenie.

Možno nás takých bude viac.

 A toto je podľa mňa tá zmena.

Omyl.

 Definícia pojmu Súčasný štát (ďalej iba SŠ-podobnosť s SS je čisto náhodná):

Pod súčasným štátom (SŠ) rozumiem dnešné usporiadanie tejto hierarchickej mŕtvoly. Teda nejakých ujkov a tetky, ktoré sa dostali na vrchol hierarchie prostredníctvom niečoho takého ako sú demokratické voľby, ktorí dostali mandát na štyri roky, pričom nakoniec majú právo vykonávať aj také veci, ktoré nemali v programe, ergo na ne mandát nedostali. (Vtipné, že?) Rozhodovanie je centralizované, pričom na plnenie výnosov a zákonov si v SŠ platíme iné tetky a ujkov, ktorí držia zbrane a môžu platcov daní donútiť robiť to, čo by inak platcom ani nenapadlo.

Teda vždy keď budem písať o SŠ, budem myslieť toto.

 Najväčšou chybou, ktorú podľa mňa robia všetci odporcovia súčasných vládnych obmedzení v súvislosti s ochorením Covid-19, je oháňanie sa zákonom, resp. odvolávanie sa na ústavu, zákony, či štátne definície a charakteristiky dokumentov rôznych právnych váh. Napríklad, že vyhláška má nižšiu právnu silu ako zákon, alebo, že vládne uznesenie sa týka iba orgánov štátnej správy, alebo, že vyhláška na základe jedného zákona nemôže byť v rozpore s iným zákonom, alebo že ústava nám niečo zaručuje... A tak podobne.

Za chybu to pokladám preto, lebo je to žiadosť, aby „krivdy“, ktoré pácha SŠ odstránil samotný SŠ.

Takisto ako akékoľvek protesty proti akýmkoľvek nariadeniam, či zákonom boli realizované pred parlamentom SŠ, pretože nakoniec práve ten parlament je ten, kto tie obmedzujúce zákony prijal. Protest pred parlamentom je uznanie jeho legitimity. A to je chyba.

Je to, akoby vás každý deň pred školou mlátil nejaký pohúk a vy by ste ho žiadali, aby sám sebe zabránil, aby vás mlátil.

 Predstavou bežného občana je to, že SŠ je tu na to aby nás chránil a pomáhal nám, zjednodušoval procesy a zabezpečoval poriadok.

Skutočnou úlohou SŠ je opak tohto očakávania. A to: okrádať ľudí, ktorí na jeho území žijú, komplikovať im interakcie a v tom najhoršom prípade ich bez milosti zabíjať.

SŠ ľudí okráda cez dane. Aj vo svojej knihe 16€ som na úvodnej stránke napísal, že štát môže dane, ktoré vyberie použiť iba dvoma spôsobmi. Tak, ako by ich použili aj daňoví poplatníci, potom je ale štát iba zbytočný a drahý prostredník, alebo tak, ako by ich daňoví poplatníci nepoužili, ale potom je štát iba zločinec, ktorý obmedzuje ľudí plniť si vlastné preferencie.

Teda buď 67% prostriedkov, ktoré vám štát násilím odoberie použije tak, ako by ste ich použili aj vy, ale to môžete spraviť aj sami, alebo vám ich zoberie a dá niekomu, komu by ste ich nikdy nedali. Toto je okrádanie.

 Komplikácia interakcií je úplne zrejmá. Na akékoľvek podnikanie potrebujete štátny „štempeľ“, musíte splniť desiatky všelijakých noriem, z ktorých niektoré sú zmysluplné a niektoré nie, a niektoré sú úplne stupídne. Neplnenie tých zmysluplných by vám ale aj tak na trhu dlho nevydržalo, čoskoro by ste krachli. Zákon nemusí zakazovať používanie starých vajec pri varení žemľovky, stačí, aby ste sa raz najedli v reštike X, dobre sa dosrali a už tam viac jesť nepôjdete.

Ak nemáte pečiatku, stohy papierov a nepodávate daňové priznanie, štát vám násilím zabrániť plniť potreby iných ľudí a to napriek tomu, že ľudia tie potreby stále majú. Teda štát poškodzuje obe strany výmeny. Vás tým, že vám servis zakáže poskytovať a spotrebiteľa tým, že mu tento servis odoprie. Toto je komplikácia.

 A čo obrana? Nuž, napriek tomu, že Slovensko ako štát nikdy vo vojne nebol, stále máme nejaký pocit, že nás SŠ nejako chráni voči vonkajšiemu nepriateľovi. Pravda je však taká, že pri ohrození sa buď SŠ vzdá, teda dane sme platili zbytočne, alebo ak sa rozhodne SŠ brániť, tak do prvých línií nepôjdu predstavitelia SŠ, ale občania, ktorí celý život platili do nejakej štátnej truhlice, aby ich niekto obránil. Ach tá naivita. Napriek tomu, že ste štátu platili poistku na obranu v skutočnom konflikte, naženú do vojny práve vás, strčia vám do ruky zbraň a pošlú vás zabíjať iných ľudí. A nielen to.  Ak sa rozhodnete, že sa radšej brániť nebudete, potom vás zabijú vaši vlastní, ktorým ste celý život na obranu platili. Úžasné, nie?

 A čo takto obrana voči vnútornému nepriateľovi, ktorú má zabezpečovať  polícia? No, tí predovšetkým trestné činy dokumentujú. Potom možno aj páchateľa chytia ale „mlieko už bolo rozliate“. Veľkou časťou práce polície je aj „brániť“ vás proti nepriateľovi, ktorí vám nič nerobí a ktorí o vás ani nevie. Volá sa to „bezobetné činy“, činy, ktoré nemajú obeť. Napríklad výroba a distribúcia drog. (Prečo sú drogy zakázané je iná téma)

Toto všetko je však iba malá časť práce polície. Najväčším dielom ich práce je chrániť predstaviteľov SŠ a zároveň chrániť samotný SŠ pred ľuďmi - platcami daní, ktorí by snáď chceli žiť život podľa svojich predstáv.

Aby toto polícia mohla robiť bez nejakého väčšieho ohrozenia prijal SŠ zákon o zákaze voľnej držby zbraní, ktoré podsúva občanom ako snahu o minimalizovanie rizika konania trestnej činnosti so zbraňou. Najvtipnejšie na tejto veci je očakávanie ľudí, že zločinec, ktorý chce páchať trestnú činnosť so zbraňou si povie: „Jééj, zákon mi zakazuje držať zbraň, no tak ja ju teda držať nebudem.“ (Hm, prečo si to nepovedal Breivik?)

 Nie, hlavný dôvod tohto zákona je, aby SŠ pri vynucovaní nejakých pravidiel prostredníctvom ozbrojených zložiek minimalizoval riziko obrany občanov, ktorí by si chceli svoju slobodu chrániť.

 Najtragickejším omylom ľudí, ktorí ešte veria v SŠ je tzv. Deľba moci. Hovorí sa a niekde sa aj píše, že štátna moc je delená do troch oblastí, ktoré sú navzájom nezávislé.

 Súdna moc, Zákonodarná moc a Výkonná moc. Toto delenie moci zabezpečuje existenciu právneho štátu. Teda „malo by“.

 Ani na sekundu nepochybujem, že ľudí, ktorí toto definovali, viedli dobré úmysly a dúfali, že zabezpečia spravodlivosť a právo obyvateľom daného územia.

 Fór je v tom, že 2/3+1 človek v parlamente môžu rozpustiť ústavný súd, menovať premiéra kráľom, zmeniť štát na kráľovstvo, dať jednému človeku absolutistické právo, ktorého zároveň menujú vrchným a jediným sudcom. A to všetko v súlade s demokratickými princípmi na základe demokratických volieb (posledných). Zaplatiť (v prípade Slovenska 101) ľudí dať im doživotnú rentu a majetok niekde na Bali je tou najlacnejšou vecou, ak by ste chceli mať vlastné kráľovstvo legálnou cestou. Alebo potom, čo by to odsúhlasili, ich všetkých pozabíjať. Vyjde to lacnejšie. Nemusíte im platiť doživotnú rentu.

 Čo zostáva občanom, obyvateľom dotknutého územia?

Vzbúriť sa. No, a tu je ďalší fór: Ústava garantuje možnosť vzbúriť sa, ak by niekto odstraňoval demokratický poriadok. No povedzte. Potrebujete na obranu vašej slobody povolenie ústavy?

Ak už príde k ozbrojenému konfliktu je ústava iba zdrap papiera, ktorú vôbec, ale že vôbec nepotrebujete. Jednoducho sa bránite. (Alebo potreboval William Wallace ústavu?)

A na to, aby bola obrana komplikovanejšia je zákon o zákaze voľnej držby zbraní.

 Už docvakáva?

 Možno sa spýtate:

No dobre, ale  čo namiesto SŠ?

Navzájom dobrovoľne interagujúci jedinci vo viacerých paralelných spoločnostiach. Alebo inak: Slobodný trh.