Orechov Dvor VI.

 STAROSTA

Starosta bol vysoký mohutný albín s modrými vodnatými očami. Niekto by mohol povedať, že tlstý, ale ako bývalý športovec v silovom trojboji si zaslúžil viac pomenovanie “mohutný”. Na starostovský stolec sa dostal spôsobom takým typickým pre demokratické voľby. Nikto to dobrovoľne nechcel robiť. Aj preto nie, že sa už snáď dve desaťročia hovorilo o tom, že Orechov dvor bude spadať pod správny celok vedľajšej dediny tak, ako sa im aj diecéza vyhrážala, že dvaja farári na dve dediny, z ktorých je jedna iba taká osada, je zbytočne veľa. Niektorí ľudia s úškrnom hovorili, že aj jeden je veľa. Teda, neviem, či som to už nespomínal, ale Orechov dvor nebol príliš pobožný. Do kostola chodilo asi tridsať, no možno štyridsať žien a zopár chlapov, medzi ktorých sa rátali aj organista a kostolník. A deti, keď ich tam mamy nahnali.

No tak ani starostu nikto nechcel robiť, a tak bol jediný kandidát práve Ondro Špaček, chlap, ktorého rodina tam žila od nepamäti. Keďže nikoho úrad nezaujímal, nezaujímali sa ani o samotnú politiku, či ako to nazvať. Starosta, vtedy ešte kandidát (starý Mikula, čo sa predtým zhostil tejto pozície, umrel tesne pred vypršaním volebného obdobia), v krčme hŕstke prítomných kládol na srdce, že politika je odvodené slovo od spravovania vecí verejných, načo mu štamgasti tlieskali, aj keď vôbec nerozumeli, o čo ide. Pivo platil starosta a aj držkovú, ktorú pripravila Mara, krčmárova dcéra, okatá, rapavá, s vlasmi farby ílu, sivými očami, a veľkou žufaňou ju kládla do keramických tanierov tomu, kto chcel. Zadarmo sa najesť a napiť odmietne iba málokto, a tak mala ruky plné práce.

Niežeby orechovčanov nezaujímali veci verejné, len to tak nenazývali. Keď bolo treba opraviť chodník, tak to niekto vyhlásil v krčme, informácia sa šírila ústnym podaním a v sobotu boli chlapi nastúpení aj s potrebným materiálom. O kostol sa mal starať kostolník, kultúrny dom, ktorý postavila v celej nádhere armáda, teraz chátral, lebo ho nik nepotreboval. O krčmu sa staral krčmár a keď vypadli pouličné lampy, tak dedinčania chodili potme, svietiac si na cestu víllankami. Cesty od snehu odhŕňal Ignác, a opravovali ju z kasy dediny, lebo tí si mysleli, že po tom, čo Orechov dvor spustol, im bude patriť. O súperení týchto dvoch dedín by sa dali popísať celé litánie, no to naozaj nie je predmetom príbehu, ale možno to niekedy len tak spomeniem, na dokreslenie situácie.

Tým chcem povedať, že sa nezaujímali o veci verejné, ale keď bolo treba niečo v osade spraviť, tak to proste spravili. 

Tento nezáujem sa teda prejavoval tým, že za kandidáta sa hlásil iba Ondro a voliť šiel tiež iba Ondro s rozvetvenou rodinou, potom farár, ktorý donútil kostolníka a organistu s rodinou, krčmár, ktorému Ondro povedal, že keď nepríde voliť, že mu nezaplatí za útratu pri kortešačke, zopár žien, ktoré šli náhodou okolo a Ignácov trojnohý pes, ktorému však voliť nedovolili, lebo so sebou nemal doklad totožnosti.

Z počtu 211 zapísaných voličov dostal Ondro 37 hlasov z 39 zúčastnených voličov. Dva hlasy boli neplatné, pretože na jednom bolo napísané “Serem na teba” s malým “t” a v druhej obálke nebolo nič. To sa kostolníkova žena priznala, že zalepila obálku bez lístka a keď to zbadala, tak sa jej už nechcelo novú obálku pýtať, iba Ondrovo meno na vrch napísala. To sa ale vraj nesmie rátať.

Ondro zobral starostovanie veľmi vážne a každý druhý štvrtok v mesiaci usporadúval stretnutia občanov vo vedľajšej sále krčmy, ktorá väčšinou slúžila na svadby, kary, či ojedinelé zábavy. Iba Ondro a Boh vedeli, prečo druhý štvrtok v mesiaci. Ondro teda bojoval s nezáujmom občanov, ale ešte viac bojoval s nezáujmom štyroch poslancov, ktorí tam boli len preto, že ich ľudia zvolili, no rokovania sa nezúčastnili ani raz. Ondro penil, ale príliš si nepomohol, lebo naňho aj tak všetci “kadili”. Nikto predsa nebude strácať čas, keď je toľko roboty. Ondro najprv naozaj penil, ale potom zbadal, že to, čo si myslel, že je dobré urobiť, najprv spísal, potom obišiel poslancov, ponachádzal ich v maštaliach alebo v lesoch, či na zopár obrábaných poliach a dal im podpísať svoje nariadenie. Tí ani nekukli na to, čo podpisujú, a tak mu jeho návrh schválili. Mohlo by sa zdať, alebo by sa mohlo očakávať, že Ondro to využíval na svoje ciele, alebo na svoje obohatenie, ale výhodou malých dedín či osád je práve tá kontaktná demokracia. Keď už teda demokracia, tak v čo najmenších celkoch. Ak si aj niečo dal podpísať, čo bolo už za hranicou, proste mu niekto zabúchal na dvere a dobre mu vyhuboval. Ale dosť, tento príbeh nie je o politike Orechovho dvora. Píšem to iba preto, aby ste sa mohli vcítiť do situácie Ondra, že ani on to nemal ľahké.

Navyše ho ľudia príliš radi nemali, čo sa dá skôr pripísať jeho vzhľadu. Aj keď to nebol krivák, málokomu bol príjemný ten jeho akoby slepý pohľad vodnatých očí.

Takže, naozaj iba málokto mal záujem zúčastniť sa tých štvrtkov a väčšinou sála zívala prázdnotou. Nie v tento predmetný štvrtok.

Zhodou okolností bolo stretnutie naplánované v štandardný čas, no iba dva dni po treťom úmrtí v dedine a keďže všetky boli násilné, malá miestnosť šla prasknúť.

Fajčenie bolo síce zakázané, no fajčilo sa. Dedovia si dokonca aj fajky s dohánom priniesli a čmud sa dal krájať. 

“Aspoň okná otvorte!” kričal krčmár, na čo sa pár chlapov pohlo k oknám, otvorili ich a do miestnosti sa vovalil čistý jesenný vzduch a z miestnosti kúdole dymu. Chlapi si poctivo držali sklené pollitre a ktorým sa neušlo, v ruke si držali plastový pohár. Krčmár mal našťastie ešte nejaké odložené, pretože na tie zábavy väčšinou do nich čapoval, lebo chlapci vychádzali s dievčatami von a ráno by mal z pohárov iba črepy. Takto len po skončení zábavy vyšiel s veľkým plastovým čiernym vrecom a spolu s ryšavou dcérou hádzali do nich odpad.

Miestnosť teda bola plná, starší a niektoré ženy sedeli okolo stien, opierajúc sa o drevený obklad postávali chlapi a zvyšok žien, ktorým sa stolička neušla. Okrem dymu z cigariet a fajok bola sála plná napätia, zápachu potu a vravy. Na malom pódiu pripravenom pre dychovku bol stôl prekrytý bielym obrusom a za ním päť obsadených drevených stoličiek s látkovým tapacírom. Na svojom mieste nesedel iba Ondro, ktorý tam sedel vždy v ten prvý štvrtok a hľadel do prázdnej miestnosti, ale teraz aj všetci poslanci.

Ozval sa gong, ktorý si starosta požičal zo starej požiarnej zbrojnice. Orechov dvor mal totiž aj skupinu dobrovoľných hasičov, no nik si nepamätal na ich posledný výjazd. Iba ten, čo mu stodola pred pár rokmi horela a aj do tla zhorela. 

Gong zazvučal a vrava pomaly tíchla. Vo výbave starostu nebol mikrofón ani zosilňovač, pretože aparatúra, ktorú mala dedinu kúpenú, sa pokazila na predposlednej zábave a dodnes ju nik neopravil. Nejaký chmulo sa roztancoval a odkopol nejaký konektor, ktorý sa síce dal vymeniť, ale nebolo toho, čo by ho kúpil, aj keď Ondro zahlásil, že kúpu preplatí.

Keď starosta buchol do gongu po tretíkrát a keď aj starý bývalý obecný bača skríkol, aby boli všetci ticho, starosta sa pohmýril na stoličke, zopäl ruky na bielom obruse a vážne sa zahľadel do auditória. 

“Vážení spoluobčania, som rád, že sme sa tu zišli v takom hojnom počte,” zahrmel svojím silným hlasom.

“A to už zme šecci?” ozval sa mužský hlas niekde zozadu. 

“Ako to myslíte, či sme tu všetci? My áno, ale neviem, či z obyvateľov niekto nechýba,” odvetil starosta zamyslene.

“Sú tu tri vraždy, nemal by tu, na takomto fóre, ktoré si zorganizoval, Ondro, sedieť aj niekto z polície? Aby nám aspoň niečo povedal. Dobre, o Hutuliakovcoch vieme, Hutuliak je už v Bratislave, ale o Judite a Zuze nevieme nič. Ani kto a ani prečo. A navyše, keď sa toto stalo, nemali by tu byť aj policajné hliadky?”

V sále sa ozvala súhlasná vrava.

“Necítime sa tu bezpečne!” zvrieskla nejaká tetka v strede sály.

“Ja sa bezpečne cítim,” hlesol Ľudo, muž Margity. “Keby sa na mne niečo pokúsil, urvem mu gule.”

“Iba na ženy ide,” odvetila mu hnevlivo Tera, o ktorej ešte bude reč.

“Možno štvrtý bude muž.” 

“Ty si ale hrozný blbec.”

“Ak teda ide po ženách, tak len po dvoch. Starú Hutuliakovú ucápal muž. A ani medzi tými dvoma nemusí byť súvis.”

“Nech nie je, ja sa aj tak bojím.”

“Šak dobre,” kapituloval Ľudo aj preto, že Ondro začal tlieskať, aby ich upokojil.

“Áno, to dáva význam. Určite sa spojím s okresným riaditeľstvom policajného zboru, aby sem poslali nejaké hliadky.”

“A ešte aj aby nám niečo povedali. Boli to naši susedia, zaujíma nás, ako prebieha vyšetrovanie.”

“Aj to,” prikývol Ondro a niečo si zapísal do notesa. Či tú požiadavku, alebo mu iba napadlo, čo má kúpiť, neviem, do notesa som mu nevidel.

“Ale o čom sa ideme baviť?” spýtal sa zas niekto z publika.

“No, o tom, čo vás trápi,” odvetil starosta, no táto veta vyvolala úžas.

“Čo nás trápi? Akože čo iného by nás malo trápiť okrem toho, že sa tu zabíja? Na čo si nás zvolal, keď nevieme riešiť ihneď túto situáciu?”

“Ja som vás nezvolal,” bránil sa Ondro. “Veď toto je normálny druhý štvrtok v mesiaci, nie je to iný termín, ako obvykle. Návrhy na takéto stretnutia sú každý mesiac, môžem ja za to, že inokedy nechodíte?”

Začali sa prekrikovať jeden cez druhého, až hlas kohokoľvek iba zmizol v kakofónii iných zvukov.

Ondro chvíľu pozoroval rozvášnený dav, niektorí sa zo stoličiek s hrmotom zdvihli, iní len posediačky pokrikoval, alebo sa prekárali so susedmi, niektorí sa otočili na odchod s nadávkami, že načo oni tu svoj čas márnili.

Rozmýšľal, či má vôbec zmysel ich zdržiavať, pretože sa na toto stretnutie vôbec nepripravil. Naozaj mohol zavolať minimálne nejakého zástupcu polície, možno by im už aj niečo povedali, možno sa už niekam posunuli. Starý Hutuliak je v base, takže on vraždiť ďalších nemohol. V takej dedinke, či skôr osade, je šokujúce, že už majú tretiu obeť a je úplne jasné, že nie iba jedného vraha. Chvíľu váhal, ale bol presvedčený, že musí niečo povedať alebo urobiť. Prišli zbytočne, to vedel. Pokiaľ nechceli preberať iné témy (čudoval by sa, keby chceli), tak musí priznať, že situáciu hlúpo podcenil. Ale aspoň jedno mohol spraviť.

“Priatelia,” zdvihol sa od stola a skríkol do sály. “Prosím vás, upokojte sa, chcel by som ešte niečo povedať.”

Napriek tomu, že pre Ondra to bolo nečakané, ľudia, ktorí zostali, sa pomerne rýchlo upokojili.

“Samozrejme, že požiadam o policajnú prítomnosť. Už som to mal urobiť po druhej vražde, podcenil som to, je mi to ľúto.”

Nielen to, podcenil aj reakcie prítomných. Pre orechovčanov vždy bola viac náprava nedostatku ako nejaké slová ľútosti či ospravedlnenia.

“Tak to si teda mal, boha ti,” zareval nejaký Maťo Kliešť z auditória.

“Áno, to som mal, hneď, len čo tu skončíme, spojím sa so šéfom polície v meste a požiadam ho, aby sem poslal aspoň jednu či dve posádky. Aby sme to teda nezdržiavali, máte ešte niečo, čo by ste chceli prejednať?”

Z klbka pomaly sa zdvíhajúcich ľudí sa ozývali komentáre ako: “Tomu úplne jebe.”; “Radšej nech už ide telefonovať.”; “Doboha, to už mal vybaviť hneď, a nie čil.”; “Ešte by tu chcel sedieť a tliachať o hovadinách, keď nám tu niekto ľudí zabíja?” a tak.

O malú chvíľu sedel Ondro za stolom sám, no vychádzajúci chlapi a ženy mu nezabudli pripomenúť, že na čo tam sedí a nech hneď volá. Ondro bol však chlap, ktorý úradné veci vybavoval v úrade, a tak sa rozhodol, že namiesto toho, aby zavolal z krčmy, že sa najprv presunie do obecného úradu a odtiaľ všetko vybaví. Keby vedel, čo sa v nasledujúcich 15 minútach stane, určite by volal radšej od výčapného pultu.

Cesta z krčmy do obecného úradu trvala ani nie päť minút pre človeka Ondrovej kondície. Viedla po provizórnom chodníku vedľa hlavnej cesty. Nepredstavujte si však, že hlavná cesta je nejaká trieda. Bola iba pokračovaním tej úzkej cesty z dediny, akurát, že sa ťahala celou osadou Orechovho dvora a z nej boli malé odbočky k stavbám, niečo ako Avinguda Diagonal v Barcelone v mravenčích rozmeroch. Pouličné lampy síce svietili, ale nie každá, pretože obec nemala prostriedky na výmenu vypálených výbojok a keďže aj nepravidelne svietiace lampy dávali dostatok svetla, orechovčania sa zatiaľ ešte nerozhodli, že by bolo treba vypálené vymeniť. Ich postoj k verejnému vlastníctvu som už popísal, takže to nebolo nič neobvyklé. Navyše nešlo iba o samotnú výbojku, ale bolo treba naštartovať hasičské auto, aby z jeho rebríka mohli výbojku vymeniť. A tento náklad bol ešte stále vyšší ako nespokojnosť s menej osvetlenou ulicou. Ondro sa teda rýchlou a kolísavou chôdzou vybral k úradu. Dychčal, pretože bol mohutný, kýval groteskne rukami, aby sa dostal do úradu čo najrýchlejšie. Chvíľu šiel v dosahu v hlúčikoch idúcich iných ľudí, no potom odbočil k dverám úradu a zostal sám. Vedľa obecnej tabule bol vysoký smrek, ktorý čiastočne zakrýval jeden z kandelábrov a vytváral tak zvláštny tieň. Ondro si kútikom oka síce všimol, že v tom tieni je ešte niečo čiernejšie, ale nevenoval tomu pozornosť. Bolo to len také uvedomenie si, že tam niečo je, ktoré však vôbec neaktivovalo v Ondrovi väčšiu pozornosť, čo sa v danej situácii dalo pokladať za hrubú ľahostajnosť. 

V momente, ako pchal kľúčik do zámku presklených vchodových dverí obecného úradu, pocítil prudkú bolesť v chrbte. Následne ďalšiu a ďalšiu. Kolená sa mu roztriasli, zradili ho a on sa pomaly zosunul na zem viac prekvapený ako ubolený. Keď už kľačal a ťažko prerývane dychčal, snažil sa otočiť a zistiť pôvod tej hroznej bolesti, no vtom ho niekto zozadu chytil za vlasy, prudko nimi trhol a vyvrátil mu hlavu dozadu. Vzápätí mu ostrie noža prešlo po krku a z hrdla sa mu vyvalil prúd horúcej krvi. Ja som teda nikdy nebol podrezaný, tak vlastne ani neviem, ako dlho človek po takomto zásahu môže žiť, viem len to, že ráno ho našli decká, ktoré sa ponáhľali do školy, vo veľkej hnedastej kaluži krvi.

Orechov Dvor V.

MULČ

Zuza, nie tá, čo chodila stierať s Margitou podlahu v kostole a svätým tváre a nohy obmývať, mala muža Ignáca a dvoch malých galganov, dvojičky, blonďavých diablikov. Viem, že to čitateľa môže trochu miasť, ale tak to na Orechovom dvore bolo, a ja nechcem klamať. Dve Zuzy, jedna, čo s Margitou paktovala - vdovica, mama Judity a táto, čo mala muža a dve deti.

Tak tejto Zuzy muž, Ignác, bol chlap, ktorý nedokázal udržať peniaze v ruke. Nie že by bol kartár alebo opilec, alebo dokonca hráč na automatoch, to vôbec nie, aj tak nemal kde automaty hrať, ale bol blázon do investícií do strojov pre svoje pole, ktoré ako jeden z mála obrábal. Mal vekú farmu, aj keď viac zameranú na rastlinnú výrobu. Nie, že by nemal aj nejaké zvery, to mal. Jednu kravku, ktorá vystačila ako zdroj mlieka pre rodinu, no na predaj nie. Dve svinky, zopár kačíc a sliepok. Pobehoval tam ešte trojnohý pes a štvornohý, ale na jedno oko slepý kocúr. Prišiel tak raz k nim na dvor, dobitý po nejakom súboji a Zuza mu naliala mlieko do misky, trocha mäska potrhala a kocúr už zostal. Darmo jej Ignác hovoril, že keď dá mačke najesť, tá už neodíde. Možno to aj vedela, a takto sa jej to páčilo, lebo trojnohého psa a jednookého kocúra zas nemá bárskto. 

Tak tento Ignác si zobral úver na ich malý domček a kúpil si traktor John Deere, taký zelený so žltým pruhom a s jeleňom na prednej kapote. Bol to obrovský stroj, ku ktorému dokúpil aj otáčací pluh, taký obojstranný, trojradličný, sejačku, diskové brány. Keďže sa mu darilo, a aj štát o dotácie oberal, však prečo nie, keď dane platil, podarilo sa mu to skoro splatiť, na čo si Zuza, jeho žena, iba úľavou vydýchla. Je stresujúce, keď vám banka môže siahnuť na strechu nad hlavou. Samozrejme, že mu hubovala, že načo mu je taký obrovský traktor, ale Ignác zas vedel, že to nemusí byť iba preňho, lebo aj po dedine chodieval a drobné políčka na jeseň rozorával, či na jar bránil. Lenže, ako som už napísal, Ignác bol svojím hospodárstvom posadnutý, a tak, len čo dostal list z banky, že uvoľňujú ťarchu, ihneď si zobral ďalší úver na mulčovací stroj.

“Na čo ti bude taká hovadina?” spýtala sa Zuza, keď jej Ignác predložil úverovú zmluvu na podpis spoludlžníka. “Nemáme takých hovadín už dosť?”

Zuza príliš nečítala a jej slovník sa často obmedzoval na jednoduché výrazy, pričom hľadať synonymá sa jej príliš nechcelo a možno na to nemala ani vôľu, či schopnosti.

“Máme veľa slamy a zeleného z repky,” odvetil jej. “Nemáme zvery, čo by to žrali, tak to len zaorem.”

“Ale načo ti je ten stroj, šak zaorať to móžeš aj tak.”

“Šak móžem, ale lepšé je, keď je to na kúsky, nemotá sa mi to na pluh. A vraj sa to lachší rozloží.”

“Ale šak zbytky móžeš aj predávať.”

“Komu?”

“Ná šak susedom.”

“Veď víš, že nesťú, skúšal som už.”

“Račej by som to spálila, jak také hebedo kupovala.”

Ignácovi sa nechcelo hádať, lebo niekde v hĺbke tušil, že Zuza má pravdu. Ten stroj bol drahý ako čert, a v duchu rozmýšľal, či to predsa len nebola zbytočne vysoká investícia. Ako tá kováčska vyhňa, čo si kúpil ešte za slobodna a kúril v nej iba raz, keď ju skúšal, ako funguje a ako si dokáže nejaké železo ukuť. Bol však vtedy presvedčený, že sa mu zíde, lebo keď bude treba nejaký pluh opraviť alebo nejaké iné kovové náčinie si vyrobiť, že mu to pomôže. Lenže v osade kováč bol a zakladať do vyhne na ukutie jednej motyky sa neoplatilo. 

Ach, nechcem sa ale zamotať do nepodstatných vecí, lebo by bolo o nich čo písať.

 

Zuzina, teda Ignácova rodina bola fakt veselá. Nohavice nosila Zuza, a keď ich nepoužívala pri rozhodnutiach o hospodárstve, ich manželstvo bolo harmonické a nebojím sa povedať, že plné lásky. Dvojičky, Marek a Matúš, sa narodili počas hroznej búrky, kde do výkrikov ubolenej Zuzy trieskali hromy nad ich malým, no príjemným domčekom, dážď buchotal do okenných tabúľ, blatová voda sa valila po ceste do susednej dediny, splachovala so sebou ornicu, prudko obmývala kukuričné korene, steblá sa divoko kývali a vietor ich ukladal na zem. Hotová spúšť, o obilí ani nehovorím. Prvé dni po pôrode sa Ignác viac venoval papierom poisťovne, ako svojej žene a deťom. Nakoniec zistil, že mu poisťovňa vyplatila viac, ako by bol získal predajom, a tak si dobral úver a kúpil ten John Deere.

Už od kolísky to boli búrkoví diablici. Marek mal otočený deň, celú noc vrieskal a dožadoval sa pozornosti. V  noci Marek teda vrieskal, no Matúša, na počudovanie všetkých, nezobudil, a tak Zuza vôbec nespala, čo sa odrážalo na jej nálade.

Často bola hubatá, ako Ignác hovoril, nechcela si plniť manželské povinnosti, bola nervózna na aj čo len malinký podnet a Ignác v tej dobe sa doma zdržiaval iba nakrátko, ušiel na pole, len preto, aby bol od jedovatej Zuzy čo najďalej. To ešte viac Zuzu škrelo, lebo jej nechcel s deťmi pomáhať, a tak bola jedovatejšia ešte viac, na čo chodil Ignác domov ešte menej. Už sa to dalo iba ťažko vydržať, aj tie krátke stretnutia manželov boli skôr o výčitkách či kriku, na čo si susedia len ticho cez latkové ploty pošuškávali, čo sa to v tej krásnej harmonickej rodine deje. 

Po zúfalom a hysterickom výkriku “Ja ťa raz zabijem!”, ktorý zareval Ignác, keď ho Zuza zas najedovala a keď zaplesol vchodové dvere, že radšej ide pluh očistiť, to asi počuli aj dvojičky, lebo od toho momentu spali ako zarezané vždy, keď spať mali. 

Ignác bol preč dva dni, prespával v letnom tichu na posede v lese, kde chodili poľovníci na zajace a diviaky a keď sa vrátil domov, našiel tam uplakanú Zuzu, ktorá sa mu, hneď ako vstúpil do domca, hodila okolo krku a zasypala mu bozkami tvár, že vraj kde toľko bol.

Ignác bol privítaním svojej ženy taký dojatý, že ju zaniesol do postele a poriadne si obaja užili, pričom dvojičky ani necekli. 

A od tej doby to bolo zase také manželstvo ako predtým. Harmonické, šťastné, až im susedia závideli. Na tú dobu, ktorá ich na chvíľu citovo oddelila, už zabudli a aj susedia si prestali cez latkové ploty šepkať, lebo šak na čo šepkať, keď je všetko v poriadku.

Matúš a Marek nič zo svojej búrkovej podstaty nestratili, obe živé až hrôza, obe do všetkého nos strkajúce a všetko chytajúce. 

Tri dni pred ich piatymi narodeninami, keď už mala Zuza pripravenú veľkolepú oslavu, a aj tortu dala napiecť, sa malý Marek vyškriabal v stodole po drevenom rebríku na povalu, kde Ignác seno uskladňoval, začal sa tam hrať ako obvykle. Skákal do sena a váľal sa v ňom, kým Matúš s mamou koláče piekli. Napriek tomu, že boli jednovaječné dvojčatá, Mareka ťahala skôr otcova robota a Matúša zas mamina. Kým Marek s otcom na traktore sedel a malá hlávka mu nadskakovala pri oraní alebo bránení, to ako traktor cez hrudy prechádzal, Matúš miesil cesto na orechové koláče, ktoré všetci zbožňovali. Zuza ich robila také plné, že skoro cesto necítili, len orechy (alebo niekedy aj mak) sa im v ústach prevaľovali. Upískaní sa blažene usmievali a Zuze sa srdce roztápalo.

No tak v ten deň sa teda Marek hore na povale hral. Ale asi viete, akú povalu myslím, alebo nie? Ono to ani nebola povala cez celú stodolu, len také tretinová, ja vlastne ani neviem, ako sa to volá. Hral sa tam, skákal chvíľu do slamy a robil si takých slamených panáčikov za použitia konopného motúza, ktorý im dávala Jula, tkáčka v osade, za to, že jej Ignác sem-tam pomohol s niečím, čo chlapskú ruku potrebovalo, lebo Jula bola stará panna. Teda, či bola panna, neviem zodpovedne potvrdiť, ale tak sa to hovorilo.

Takže, tých pandrlákov si postavil, zviazal ich špagátom a bil sa s nimi, hral sa na pirátov. Jedného postavil, udrel ho, ten spadol, Marek výskokom potvrdil víťazstvo a zakričal do prachu, že je víťaz. Lenže tých panákov bolo viac, a on musel nad všetkými vyhrať. Niekedy predstieral, že ho zasiahol panák a on sa zvalil do slamy s hranou bolesťou a hraným skuvíňaním. Tak aj v ten predmetný deň dostal od panáka najprv do brucha, potom do brady a zaspätkoval, aby nabral silu. Jeho ľavá noha však zavadila o jedného porazeného, Marek stratil rovnováhu a zrútil sa z tej povaly rovno na diskové brány, ktoré tam mal otec odložené. Žil ešte nejaké dve minúty, chrčal s chrbtom o disk rozrazeným a po nich vydýchol naposledy. Zuza ho tam našla, keď ho na obed zháňala, už studeného. Ako tá polievka, ktorá naňho čakala a nedočkala sa.

Vinco si teda zažil druhý pohreb s maličkým tielkom v maličkej truhle a zas mu vôbec nebolo do reči, kým pri truhle kvílila a zo všetkých síl ju objímala, až ju nemohli od nej odtrhnúť, Zuza, ktorá až šalela. Materinský bôľ vháňal slzy do očí všetkých stojacich, aj takých, ktorí do rodiny nepatrili. Ignác stál ticho, s mohutnými rukami v päsť zaseknutými, s pohľadom do zeme upretým, s telom akoby ho kombajn prešiel. Zhrbený, zlomený ako vŕbový prút. 

Nebolo to však všetko, čo ich postihlo. Nešťastie nechodí po horách a ani nebýva osamotené. Matúško začal chradnúť. Jeho jednovaječné dvojča ho opustilo, a on ho neustále hľadal. Spávať nemohol, v noci sa budil s plačom a krikom, až Zuzu a Ignáca mráz oblieval. Sedeli s ním na posteli, Zuza mu hlavičku do lona zobrala a hladila ho, až kým od únavy z plaču nezaspal. A chradol. Nejedol, iba čo si na špičku lyžičky krúpovej kaše do úst vložil, a v ústach ju omieľal niekedy aj minúty. Pil ako vrabček, až sa po troch dňoch rodičia rozhodli, že ho k lekárovi vezmú. Robili všetko, čo mohli, aspoň tak tvrdili. Najprv po dobrom, potom hospitalizácia, umelá výživa, starostlivosť. No jeho telíčko chradlo aj naďalej, až sa im v tých bielych nemocničných obliečkach stratil a dušu vypustil. 

Vraj zo smútku zomrel, tak vravela babica, ktorá ich oboch na svet priniesla.

Niektoré rodiny sa po takej tragédii rozpadnú, iné zocelia a iné zas ducha stratia. To bol prípad Zuzy a Ignáca. Ich spolužitie dušu stratilo.

Hm, tak som sa predsa len zamotal.

Ignác chodil na pole, ale tak akoby bez šťavy. Robil, čo mal, automaticky krútil volantom a zaorával mulč, ktorý tým mulčovacím strojom koncom leta pripravil. Myšlienky nemal, teda aspoň si myslím, že ich nemal, lebo zmĺkol. Zuza iba na podstienku sedela a niekedy orechový koláč upiekla, aby ho mohla slzami dosoliť v spomienke, ako piekli spolu s Matúškom. A keď ho dopiekla, zas si len na podstienok sadla, hlavu do dlaní zobrala a vzlykala. Ignác, keď prišiel z poľa, odjedol z koláča, sadol si za kuchynský stôl, vzal hlavu do dlaní a díval sa do dubovej dosky, kde ešte zostali ryhy po hre dvojčiat s vidličkami. Takto sa dni opakovali, Zuza orechovníky piekla a Ignác odjedal, keď sa z poľa vrátil. 

“Poď so mnou na pole,” povedal jedného dňa Zuze, ktorá zas na podstienku sedela a do dlaní vzlykala.

Bez vôle sa postavila, sadla do traktora zaplesla dvere, sukňu si privrzla, ale nechala to tak. Trmácali sa po rozbitej poľnej ceste, až sa dostali na rolu, kde Ignácovi snáď pol hektára k orbe zostalo. Tam zastavil traktor, vypol motor, vystúpil z traktora, obišiel ho a pomohol Zuze vystúpiť. Potom ju položil, ako bábiku na zem, na chrbát, nabral do dlaní mulč a začal jej ho do úst tlačiť. Zuza sa nebránila, iba ležala a slzy jej z očí po lícach stekali, kvapkali na čiernu zem a vpíjali sa do nej. V tichosti jej Ignác natlačil do úst toľko mulču, koľko sa jej zmestilo, potom jej nos dvoma prstami zavrel a díval sa jej do očí, kým Zuza dodýchala. 

Ignác sa postavil, oprášil si ruky, sadol do traktora, dokončil tú orbu, vrátil sa domov, odjedol z orechového koláča, sadol za dubový stôl, vzal hlavu do dlaní a zadíval sa do dubovej dosky, kde zostali ryhy po hre dvojčiat s vidličkami.

Keď k nemu dobehli dedinčania, že mu ženu bez života zadusenú našli na jeho roli, iba sa mu telo zachvelo a ľudia ho ľutovali, že toto je aj na koňa veľa. 

Ignác už nikdy viac neprehovoril a ani jedlo do úst nezobral, kým po dvore trojnohý pes a jednooký kocúr pobehovali a jedlo zháňali. Skôr, ako skončilo vyšetrovanie vraždy, sa jednoducho svetu porúčal a nechal traktor aj mulčovací stroj svojmu osudu.

Stalo sa to iba tri dni odvtedy, ako Vinco Minco Juditu v kríkoch našiel.

Orechov Dvor IV.

 LUCIA

Lucia pocítila v rozkroku jeho prsty. Ešte spala, no ten dotyk ju zobudil. Najprv sledovala, ako sa jej pokúša oddeliť zlepené pysky a tretím prstom sa snaží dostať dovnútra. Nemala chuť a nebola pripravená, a ani sa jej nechcelo. Najprv stisla k sebe stehná, mal to byť preňho jasný signál, že nechce pokračovať. Lenže jeho ruka neodchádzala, neodplazila sa preč, iba tam zostala zacviknutá. Keď poľavila, aby si ju mohol stiahnuť, ešte energickejšie vyrazil prstom vpred, a tak znova zasekla a ešte aj zamrnčala niečo, čo vyznelo ako „Nie.“

„Aléééé,“ počula jeho odpoveď zachrípnutým hlasom. 

„Nechcem,“ odvetila.

„Prečo?“ 

„Som unavená,“ odvetila a zahanbila sa. Prečo klame?

„No tááák, veď si doteraz spala. Nemusíš sa ani pohnúť, len si pekne lež, odpočívaj a ja sa o všetko postarám.“

To áno, bože, bol skvelý milenec. O to to bude ťažšie, ale ona nie je závislá na sexe tak, aby zahodila za hlavu všetky negatíva.

„Nie, a idem dolu,“ povedala, zošuchla sa z postele, hodila na seba krátke nohavice, rozťahané biele bavlnené tielko a rýchlym krokom zbehla po schodoch. Počula iba jeho nahnevané vzdychy.

„Urobím si to sám!“ zakričal namosúrene z postele, jeho hlas dobehol Luciu na schodoch a buchnátoval ju po chrbte.

Stála pri kuchynskej linke plnej neumytého riadu. Jasné, Peter sa na to zas vykašľal.

„Hej, Peter a Lucia,“ prehodil niekedy žartom na drobné výčitky v Luciinom hlase.

„Myslíš, že na vzťah stačí, aby sme boli románovými postavami?“ spýtala sa vtedy zlostne a on sa iba smial. Keby niekomu povedala, že plný drez je dôvod na rozchod, zrejme by ju pokladali za blázna, no ten drez bola iba špička ľadovca.

Petra spoznala asi pred dvoma rokmi a sama netušila, že láska, taká tá planúca, môže byť taká slepá, hluchá a hlavne dlhá. Že je to pre ňu nevhodný partner, zbadala veľmi skoro, lenže ona si myslela, že ho dokáže zmeniť. Úplne zabudla na starú pravdu, ktorá hovorí, že muž dúfa, že sa žena vo vzťahu nezmení, ale ona sa zmení a žena dúfa, že muž sa vo vzťahu zmení, ale on sa nezmení. No čo, chyby ľudia robia. Hlavne, aby si ju skoro uvedomila a napravila. Preto bolo pre ňu neuveriteľné, že to trvalo skoro dva roky. Možno to bolo tým, že Peter je naozaj veľmi dobrý v posteli a skutočne má svoje svetlé chvíľky. Neraz ju príjemne prekvapil, keď to nečakala a kúpil niečo pekné, alebo ju len tak pozval na večeru. Akosi si nechcela pripustiť, že zakaždým platila ona. 

„Musím si pripomenúť to, čím ma serie, keď zíde dolu, lebo mu to nikdy nepoviem. Bože, kde ja nájdem takého vtáka?“ najprv sa hrešila, no potom sa zasmiala.

„Takých vtákov je, koľko chcem.“ Povedala si to nahlas, pokiaľ napúšťala vodu do varnej kanvice. Peter za ňou dolu neschádzal, zrejme splnil svoju vyhrážku a naozaj si to robí sám. V začiatku vzťahu ho pri tom rada pozorovala, teraz sa jej tá predstava hnusila. Je to akoby ju mal iba na sex. Keď mal chuť, bol niekedy trošku násilný.  Chytil ju za lakeť alebo za rameno a ťahal ju do postele, alebo si ju prudkým pohybom otočil, oprel o drez a snažil sa jej roztiahnuť nohy. Ak rázne odmietla, prestal. Možno preto, že nebol skutočný násilník alebo preto, že vedel, že v stolíku má pištoľ model K100. 

Pamätá si, ako sa s ním stretla prvýkrát. Bol svedkom lúpežného prepadnutia a už vtedy ho policajná zbraň zaujala možno viac ako ona. Pozeral na ňu so zvláštnou zmesou túžby a obavy. Potom uprel zrak na jej tvár a Luciou prešiel elektrický výboj. Tie jeho uhrančivé oči, pohodlné držanie tela sediaceho na stoličke. Spísali výpoveď a pozval ju na drink. Súhlasila tým, že mu oznámila, kedy končí.

No už po niekoľkých týždňoch by si najradšej obúchala hlavu o stenu. Peter bol hlupák. Taký, akých sú stovky. Mačo, ktorý nikdy nevedel, ako má reagovať na jej podnety. Zahľadený do seba, do svojho dokonalého „ach, Bože“ tela, predvádzajúci svoje umenie baliť ženy. Samozrejme, že bol úspešný, no na viac sa nezmohol. Taktika zvodcu nemôže byť dostatočným pojivom vo vzťahu a to ani vtedy nie, ak je cieľom zvodov ona sama. Čo sa Petrovi nedalo uprieť, bola vernosť. Tá bola v tomto prípade ale skôr na oštaru ako výhodou. Keby jej bol neverný, mala by to ľahšie. On ju však miloval a na ostatné ženy hľadel so slabo predstieraným záujmom a to aj vtedy, keď ho zoznamovala so svojimi priateľkami. Aj vtedy iba letmo zavadil o tvár cudzinky a znova upriamil celú svoju pozornosť na ňu. Ideálny partner, keby sa s ním dalo zhovárať. No bol hlúpy. Taký hlúpy, že jej to začalo vadiť už po niekoľkých týždňoch.

 

„Ako z toho von?“ spytovala sa samej seba. Stačí predsa povedať, že ho už nemiluje. No, čo keď sa spýta na dôvod? Má to len tak zahrať, že proste to vyprchalo a on ju už ani nepriťahuje? Lenže Peter ju stále priťahoval, život s ním si však nevedela predstaviť. 

Čo keď mu povie, že môžu zostať priatelia s výhodami? Zobral by to? Určite nie. Nebol z tých. On chcel partnerku a keď si Lucia spomenula, ako na ňu zbožne hľadí, určite by nesúhlasil.

„Bože, to je tak ťažké,“ povedala si. 

Voda v kanvici zovrela. 

„Chceš aj ty kávu alebo chceš čaj?“ zakričala do schodov.

Pár sekúnd bolo ticho, no nakoniec zavolal, že si dá radšej čaj. 

Vedela aký. Miloval čaj, ktorý ona nenávidela. Prieduškový. Bola si vedomá jeho liečivej sily, ale jeho chuť ju vždy napínala.

Vybrala zo skrinky vrecúško čaju, vložila ho do hrnčeka a zaliala pariacou sa vodou. Potom nasypala zomletú kávu do svojej šálky, červenej s emblémom policajného zboru a zaliala aj tú. Vzdychla. Dnes mu to povie. Dnes, keď zíde dolu tými schodmi, mu to povie. Čo mu ale povie? Že je hlupák? Že sex s ním je vynikajúci, že vždy po ňom ju obleje slastný pocit, že jej bude bez jeho šikovného jazyka a pevného údu smutno, ale že je hlúpy a nedá sa s ním o ničom hovoriť a jeho trápne vtipy sú dôvodom, prečo sa rozchádzajú? Že jej vadí jeho infantilné správanie na stretnutiach s priateľmi? Nie, to asi nie. Jednoducho zostane pri tom, čo cítila. Nemiluje ho. Proste ho nemiluje.

„Nemilujem ťa.“ 

Ešte mal v očiach karpiny, keď zostúpil z posledného schodu, v trenírkach a čiernom ufúľanom tielku škriabajúc sa ľavou rukou na zadku s naširoko roztvorenými ústami pri hlasnom zívaní. Po jej vete zostal ako bronzová socha, alebo ako tie živé, ktoré sa vám predvádzajú vo veľkých európskych mestách. Ešte aj ústa nechal otvorené. Chvíľu na ňu hľadel, v očiach zmätok, no ten sa za pár stotín sekúnd vytratil a rozliala sa v nich veselosť.

„Čo nacvičuješ?“ spýtal sa a pokračoval v pohybe, v ktorom pred chvíľou ustrnul. „Divadlo?“ 

Podišiel k nej, dal jej pusu na líce a zostal pred ňou stáť, akoby nevedel, čo by ešte mal spraviť.

Opretá o linku, za chrbtom dve pariace sa šálky, z ktorých z jednej voňal čaj a z druhej káva, naňho uprene hľadela. Neuhýbala mu očami, a čím táto bizarná situácia trvala dlhšie, tým tvrdší bol jej pohľad. Slnečný jas presvetľoval obývaciu izbu spojenú s kuchyňou a lúče svetla sa odrážali od sklenej výplne jedálenského stola. Kúsok ďalej bola pohodlná rozťahovacia sedačka, svedkyňa ich pohodového vylihovania, sedenia, ale aj divokej vášne. SMART televízor stojaci na malom stolčeku bol vypnutý a Lucia videla na obrazovke odraz Petrovho chrbta.

„Nič nenacvičujem,“ odvetila ticho.

Zostal ako prikovaný a Lucia ho chápala. Z dôvodov, ktoré jej teraz neboli zrejmé, mu nikdy ani len nenaznačila, čo ju na ňom štve. Niekedy, samozrejme, povedala, aby sa nesprával tak detinsky, alebo aby sa tak nevyškieral, či aby bol chvíľu vážny. Nikdy mu ani len slovkom nenaznačila, že jej nestačí na intelektuálne diskusie, ktoré tak potrebovala, ani si nikdy nesťažovala, že v momente, ako začala hovoriť o svojej práci, iba hlučne namosúrene vzdychol, presunul sa na sedačku, zapol televízor a playko. A to jej nesmierne prekážalo. No keď vzdychol, ona iba stíchla, namiesto toho, aby mu povedala, že sa chce rozprávať. Keby aspoň počúval. 

„Čo sa deje?“ spýtal sa.

„Čo by sa dialo? Už ťa nemilujem,“ odvetila, otočila sa od neho, zobrala do rúk šálku s kávou a chcela sa presunúť na sedačku.

„To akože len tak,“ viac skonštatoval, ako by sa pýtal.

„Nie len tak.“ Chcela urobiť krok, no Peter ju chytil za lakeť, až skoro vyliala kávu.

Natočila sa späť tvárou k nemu, teraz stáli obaja k linke bokom. V kútiku oka videla slnkom zaliatu jarnú záhradu so starou hruškou, ktorú tam zasadil Petrov dedo. Volali ju kožovka, pretože mala veľmi tvrdú šupu. Dala sa, samozrejme, jesť a požuť, no v prípade tejto odrody bolo oveľa lepšie, keď trochu počkala, aby plod dozrel, alebo skôr prezrel. Vtedy bola dužina taká šťavnatá, že po zahryznutí tiekla dolu bradou lepkavá, hustá, ale nesmierne sladká šťava. Milovala tie hrušky. Vzápätí si uvedomila, že z nej už asi nebude jesť. Dom aj s 12-árovým pozemkom bol Petrovým dedičstvom po rodičoch. Otec zomrel už dávno. Obsluhoval tie vysoké žeriavy, keď sa zrazu prihnal búrlivý vietor a aj keď zareagoval na jakot stavbyvedúceho, ktorý sa valil z vysielačky a hneď všetko povypínal, stačil iba vyliezť z kabíny a zliezť štyri stupienky oceľového rebríka, aby sa žeriav v prudkom vetre naklonil asi o 10 stupňov, moment tak zostal a potom sa s rachotom a kvílením skrúcajúceho sa kovu začal rútiť k zemi. Bol viac ako krátkodobý zázrak, že Petrov otec ešte v sanitke komunikoval. Zrejme Boh chcel, aby mohol poslať posledné pozdravy svojej milovanej rodine, čo aj naplno využil. A tak Peter vedel, že ho otec miluje a navždy milovať bude. Zomrel tesne po tom, čo ho preložili z nosidiel auta na nosidlá traumy v okresnej nemocnici, ktorému kolieska škrípali tak, že by zobudili aj mŕtveho. Ale určite nie každého, pretože Petrovmu otcovi nepomohli. Saniťáci si zrejme tiež vydýchli, že tento zrelý, mocný chlap, ktorého mali problém dvaja zo zeme zdvihnúť, bol natoľko slušný, že skonal mimo sanitky. Inak by museli previesť potrebné procedúry, z ktorých nikdy neboli nadšení.

Tak Petrov otec skonal a rok na to šla za ním aj matka, ktorá si v deň pohrebu manžela nahmatala hrčku na prsníku. 

Lucia si uvedomila, že ak bude trvať na vete, ktorou privítala Petra schádzajúceho zo schodov a škriabajúceho sa na zadku, že vlastne nebude mať kde bývať a už ani z tej hrušky-kožovky neochutná. Jedine, že by jej Peter na jeseň vždy priniesol za košík. V duchu sa usmiala pri predstave, ako jej ohrdnutý milenec, ktorého pustila k vode bez predchádzajúcich upozornení, s úsmevom na tvári a slnečným jasom odrážajúcim sa mu od jeho gaštanových vlasov podáva prútený košík so šťavnatými prezretými hruškami. 

Peter ju teda držal za lakeť, ona v ruke zohnutej v lakti držala svoju kávu v tom červenom hrnčeku s emblémom policajného zboru a ticho, ale pevne mu hľadela do očí. Nebála sa ho, ako som už spomenul, Peter nebol násilník, pretože to nemal v povahe a nie preto, že zbraň K100, ktorú Lucia držala napriek zákonom iba v nočnom stolíku, by mu naháňala strach. Teda strach mu naháňala, vždy na ňu vyčítavo hľadel, keď si ju do stolíka ukladala, ale nie preto, že by sa bál, že ho niekedy Lucia naňho použije. Veď ani nebolo prečo.

„Akože nielen tak?“ povedal jej do očí.

„Najprv mi pusti lakeť.“ Chcela získať aspoň pár sekúnd času navyše. Tá veta z nej vypadla úplne znenazdajky, keď ho videla, ako sa k nej z tých schodov blíži. V hlave jej hučala, a tak ju proste iba hodila na jazyk a z neho ju šmarila ako z odrazového mostíka do tváre prebudenému a vyhonenému mladíkovi. 

„Dobre.“ Pustil jej ruku. „A čo teraz? Už som ťa pustil, povieš mi aj niečo viac?“

„Poviem,“ odvetila, ale ani len netušila čo.

„Čo?“ spýtal sa jej.

„Poďme si sadnúť.“ Prešla k sedačke s voňajúcou kávou v ruke a usadila sa na svoje miesto. Zrejme to jej  miesto už dlho nebude.

Nasledoval ju ako mopslík.

„Tak teda, počúvam,“ povedal, keď sa posadil k nej, a to Luciu prekvapilo. Čakala nejaký výbuch, alebo nejaký emočný prepad. Z toho, ako sa k nej správal, z toho, ako ju obdivoval, ako si žiadnu inú ženu nevšímal, ako na nej visel ako bielizeň na šnúre, si myslela, že ho to zraní tak, že vzhľadom k svojej hlúposti prepadne emóciám. Otázku na dôvod teda naozaj nečakala.

„Už ťa nemilujem,“ povedala a cítila, ako sa jej jazyk prilepil na podnebie. Až to cmuklo.

„Prečo?“ spýtal sa a visel jej na perách.

„Čo prečo? Na lásku sú nejaké dôvody?“

Neprehovoril, ruky mal prázdne, položené na stehnách, šálka s jeho čajom zostala stáť na kuchynskej linke presne tam, kde ju Lucia nechala.

Iba na ňu uprene hľadel a ona si pomyslela, že mu jej veta behá zbesilo v jeho hlave a zúfalo hľadá mozog. Nevdojak sa usmiala.

„Je to smiešne?“ spýtal sa namosúrene.

„Nie,“ zahanbila sa.

„Tak prečo sa smeješ?“

„Nesmejem sa, usmiala som sa.“

„Tak prečo?“

„Iba mi niečo napadlo.“ Rozmýšľala, komu by pomohlo, keby to prezradila.

„Hovoríš, že ma nemiluješ, ale ešte ti aj napadne niečo, na čom sa usmeješ. To sa mi zdá čudné.“

„Áno, je to čudné,“ musela priznať.

„Tak prečo ma už nemiluješ? Doteraz si ma milovala?“

„Nie,“ odvetila a jazyk sa jej konečne odlepil od podnebia, do úst sa jej vrátili sliny a ona pocítila istotu. „Milovala som ťa snáď pár týždňov, možno mesiacov a potom som ti to už len nedokázala povedať.“

„Dva roky?“ spýtal sa začudovane.

Prikývla. O božskom sexe sa nechcela zmieniť. 

„Dva roky si mi to nedokázala povedať? A čo ten sex?“

Bác, spomenul ho on.

„Sex je super. Bol a teda aj je. Ale, Peter, to predsa nestačí. Veď sám musíš uznať, že to nestačí.“

„A čo tie naše výlety, stretnutia, rozhovory...?“

„Rozhovory?“ vôbec neplánovala s touto témou začínať, nechcela ho raniť a naozaj nemala záujem hovoriť o jeho schopnosti konverzovať.

„Áno, rozhovory.“

„Rozhovory...  A o čom rozhovory? O čom sme sa zhovárali?“

„No, o všeličom.“

„Peter, ja ťa jednoducho nemilujem.“

„Ja to nechápem,“ vzdychol.

´Ja áno,´ pomyslela si, ale nahlas povedala: „Tu nie je čo chápať, proste to odišlo.“

„Máš iného?“ 

Koľko prešlo. Minúta? Päť? Prečo to tým chlapov napadne vždy ako prvé?

„Nemám.“

Teraz sa určite spýta ´tak teda prečo?´ a ona mu už nebude mať silu odpovedať.

„Tak teda prečo?“ spýtal sa.

Nenástojil, aby odišla hneď, lenže ona to chcela. Rodičovský domček v dedine blízko okresného mesta bol pre ňu stále otvorený. Luciini rodičia ešte obaja žili a bývali v tom malom domčeku so 6-árovou záhradkou, ale jej sestra Romana už dávno nie. Odišla iba na vysokoškolské štúdiá do Holandska a už sa nevrátila. Teda, niežeby nechodila na návštevy, to jasné, že áno, ale profesor dejín maľby, áno aj také existuje, ju očaril hneď v prvom semestri. Bol starý, zámožný a bez rodiny. 

„Ja si nájdem chlapca, ktorý ma bude milovať a ktorého budem milovať ja. Bude vysoký, krásny, počerný a bude mať silné a veľké ruky.“ Ticho so zasneným výrazom v očiach sediac v pyžame na posteli v tureckom sede a s vankúšom na stehnách šeptala Lucia ako 13-ročná do dlane len tak, aby ju sestra počula. 

„Pche, to ja si zoberiem starého chrena nad hrobom, poriadne bohatého, najlepšie takého, čo nemá inú rodinu, aby som všetko dedila po ňom.“

„Fuj,“ rozhorčovala sa Lucia na svoju o 4 roky staršiu sestru, „úplne bez lásky?“

„Čoby bez lásky, s láskou. Iba musí byť nad hrobom, bohatý a bez rodiny.“

„To si ako môžeš vyberať, keď hovoríš, že to bude láska?“ spýtala sa začudovane.

„Normálne, budem milovať starého bohatého hňupa bez rodiny.“

„To sa dá?“ spýtala sa s rozšírenými očami.

Dá sa to. To videla na svadbe, ktorú jej rodičia usporiadali doma, pretože taká je tradícia. Svadba sa koná u rodičov nevesty. Romana sa k starému mužovi tisla, akoby do neho chcela vstúpiť. Takto teda. Sestra Romana žila v Holandsku a sem-tam navštívila rodičovský dom aj s tým starnúcim profesorom navlečeným do sivého obleku so štrikovanou vestou, s ktorým sa ich otec nedokázal normálne pozhovárať. Je pre rodiča ťažké, aj keď nie úplne nezvládnuteľné, keď sa má zhovárať s mužom svojej dcéry, ktorý je starší, ako on sám.

Lucia síce mala od rodičovského domu kľúče, ale keďže sa plánovala nasťahovať na dlhšiu dobu, ktorú ešte nevedela presne špecifikovať, pokladala za slušné, aby zazvonila a nevtrhla tam aj s kufrom ako nejaký vojak.

Otec jej prišiel otvoriť a ako to už býva, neodpustil si sarkastickú poznámku.

„To si s tým blbom vydržala až doteraz? No, všetka česť.“ Prehodil, keď jej otvoril dvere, zbadal cestovnú tašku a utrápený výraz v očiach.

Nič neodvetila, iba ťažko vzdychla a pretlačila sa vedľa otca dnu. Mama ju pohladila po vlasoch, ktoré ako dieťa nenávidela. Jej otec vyzeral ako chlap v írskych filmoch. Ryšavý ako líška, pehavý, akoby sa opaľoval cez sito, vysoký a mohutný. A ona po ňom zdedila skoro všetko. Hrdzavé vlasy jej splývali na plecia, zelené oči jej svietili ako dva reflektory, bola vyššia ako telegrafný stĺp a ruky sa jej vždy zdali o niečo väčšie, aké mala jej staršia sestra, ktorá zas všetku krásu zdedila po mame. Nenávidela sa. Teda, nenávidela sa ako dieťa. Keď dospela, spoznala, že ženy s ohnivými vlasmi nejako viac mužom učarujú a keď videla film, kde zaznelo „Kto neměl zrzavó, neví, co je láska“, bolo jednoduchšie svoj zovňajšok prijať.

Odísť od Petra a nasťahovať sa do rodičovského domu nebol nejaký problém, horšie to bolo so zmenou pôsobenia v policajnom zbore. Z tímu vyšetrovateľov bratislavskej kriminálky, kde bolo stále čo robiť, sa dostala do uspatého okresného mesta, aj to len preto, že jej bratislavský šéf ju tajne miloval. Mal doma ženu a štyri deti, ale vždy hovoril, že srdce je čarodejné, pretože dokáže milovať aj celý svet. Koniec-koncov aj vták dokáže vojsť do každej dierky, no nie? Teda, na to uspôsobenej. Keďže ju tajne miloval, teda nie až tak tajne, vytočil niekoľko čísiel na mobilnom telefóne, a Lucia mala dvere na tej uspatej okresnej kriminálke otvorené.

Dostala šéfa, ktorý ju tajne miloval, mal ženu a dve deti a hovoril, že srdce je čarodejné preto, že dokáže milovať celý svet.

Chlapi sú hrozne neoriginálni, hlavne tí ženatí s deťmi.

Kolegov si príliš nevšímala, neboli jej krvnej skupiny. Nieže by to boli nejakí nesympaťáci alebo nejakí podlízavci, či nejakí lenivci, alebo kriváci. Dvaja muži a jedna žena sa k nej hneď od začiatku začali správať priateľsky. Akože, „poď si niekam sadnúť“, „poď si niekam vypiť“, „poď si niečo zajesť“. Trocha jej vadilo, že je to väčšinou počas pracovného času, ale ako to v takých prípadoch býva, rýchlo si na tie reči zvykla a zvykli si aj oni, že ju zbytočne volajú, pretože ona proste nikam nechodila.

Ťažkých zločinov v tomto uspatom okrese nebolo veľa, minulý rok sa uskutočnilo 6 vrážd, všetko spáchané rodinným príslušníkom obete, zopár desiatok ozbrojených lúpeží a tisícka krádeží. Na ostatné trestné činy už boli iné oddelenia. Práce nebolo nad hlavu, ale tak nejak primerane, kolegovia boli pohodoví, teda, keď si už zvykli, že Lucia nie je príliš spoločenská, šéf normálny, síce zaľúbený, ale nie otravný. Vlastne si po polroku tak zvykla, že začala Petrovi blahorečiť, že je taký vôl. Na otázku, prečo nezostala v Bratislave, si nikdy neodpovedala, nepokladala to za potrebné. Nejako jej to ospalé mesto začalo vyhovovať. Aj tí kolegovia.

Sedeli všetci za svojimi stolmi, zabávali sa tak ako vždy, keď nemali príliš práce. Niekto surfoval na sociálnych sieťach, niekto zas telefonoval so svojimi najbližšími, Lucia písala básne. Bola to jej záľuba odmalička. Gitara a vlastné piesne. 

„Máme tu vraždu.“ Dvere kancelárie šéfa sa s hrmotom otvorili a slová prednesené do ich drobnej kancelárie sa odrážali od podlahy a stropu a mizli vo vertikálnych žalúziách.