Pochopil som etatistov.

Etatista je človek, ktorý verí v štát a v jeho schopnosť riešiť spoločenské problémy. https://sk.wikipedia.org/wiki/Etatizmus

Ja sa za etatistu nepokladám a často sa mi stávalo, že som prišiel s nimi do konfrontačnej diskusie a nedokázal som pochopiť, ako môžu odolávať môjmu vysvetľovaniu, ktoré sa mne javilo absolútne logické a racionálne.

Potom som sa prihlásil do Univerzity vedomého života a o štúdiu v nej som napísal aj článok na tomto blogu https://yoss1969.blogspot.com/2018/06/studoval-som-rozpoznavaci-rocnik.html

Neskôr som počas svojich behov, o ktorých som tiež písal, rozmýšľal nad rôznymi argumentami voči etatistom. Logickými, konzistentnými, jasnými a presnými. Teda aspoň mne sa tak javili.

Avšak vôbec som nezobral do úvahy všetky tie poznatky získané počas štúdia a stále som ich vnímal oddelene. Doplo mi to až nedávno a dozrelo to do takého stavu, aby som o tom napísal kratučký článok.

Medzi inými vedomosťami som sa počas štúdia v Univerzite naučil aj to, že každý človek má svoju hodnotu, že zručnosti síce môžeme mať každý iné, ale hodnotu máme rovnakú. Že všetko, čo sa mi v živote deje sa deje v môj prospech a že na svojej ceste životom stretávam iba priateľov a učiteľov. Samozrejme, že sa jedná o rôzne úlohy, jeden človek môže byť pre mňa dnes o pol deviatej učiteľom a o desiatej už priateľom (vhodnejší pojem by možno bol „rôzne role“). Ten, kto ma podporuje v mojej ceste je môj priateľ, ten, kto ma znervózňuje, nasiera, teší, rozplače, či rozosmeje je mojim učiteľom.

Absolútne zdravý človek s absolútne zdravou dušou by mal byť človek bez emócii. Pokaľ sa nás nejaká emócia dotkne a je jedno či v zmysel radosti, potešenia, dojatia, nahnevania, či priam zúrivosti, znamená, že sa dotkla nášho dávneho zranenia a vďaka emócii dokážeme to zranenie nájsť a potom vyliečiť. A danú emóciu viac nezažiť.

Ale nie o tom som chcel.

Jednoducho chápem, a verím tomu, že svoj život si riadime sami podľa toho, koľko si toho uvedomujeme a v akom stave je naša duša. Všetko, čo sa mi deje je pre mňa rébus, ktorý musím vyriešiť v sebe, lebo inak sa mi tá situácia bude stále vracať. Nech sa mi čokoľvek stane vždy rozmýšľam nad tým, čo mám vo svojom živote zmeniť ja, aby sa mi tá situácia neopakovala.

Niekto tie situácie volá Bohom, Vesmírom, Osudom. Pripisuje Bohu, Vesmíru, Osudu schopnosť rozhodovať za nás, substituuje ním našu slobodnú vôľu a prisudzuje mu úlohu sudcu, či projektanta sveta, v ktorom sme my iba jeho hračky. To by ešte nebolo úplne od veci, horšie je na tom to, že situácie, ktoré nás stretávajú pripisujú vôli tej entity, v ktorú veria a nechávajú tú situáciu uplynúť bez akejkoľvek snahy tej situácii porozumieť. To čím nás „Boh navštevuje“ berieme iba ako rozmar vyššej entity bez hlbšieho zmyslu, hľadáme útechu v nezmyselných vetách ako napr. „Koho pán Boh miluje, toho krížom navštevuje“ akoby bolo utrpenie cieľom života. Ak ale veríme v nejaký Boží plán, všetky situácie, ktoré nás stretnú, všetci ľudia, ktorých nám Osud stavia do cesty, by sme mali využiť na to, aby sme porozumeli ako máme svoj život žiť, aby sme  boli šťastní a nie aby sme žili život v utrpení. To však nie je funkcia náboženstva.

Ja teda verím, že všetko, čo sa mi deje, že všetci ľudia, ktorých stretávam, majú pre mňa dôležitý, priam zásadný význam k tomu, aby som rozšifroval ako mám svoj život zmeniť aby som bol šťastný.

Veriaci ľudia veria v entitu, ktorá riadi ich život a podľa toho čo sa im deje, berú všetky nové situácie ako Boží zásah bez potreby reagovať. Stačí to prijať, treba byť bohabojný, iba vtedy sa zapáčite svojmu pánovi. A ak sa budete dostatočne dlho a úprimne modliť, on vyrieši všetky Vaše problémy bez toho, aby ste čo len pohli prstom.

A toto je presne status etatistu. Jeho viera v štát, v entitu, ktorá všetko vie, ktorá vie rozhodovať o jeho svetskom živote o jeho potrebách o tom, čo by mal spraviť, či nespraviť o tom, čo sa môže a čo nie, čo je zakázané a čo povolené. Nie jednotlivec, svojim rozumom, posudkom výberom, ale štát, ako najvyššia entita rozhodovania. Štátu treba odovzdať všetky svoje právomoci, lebo iba a len on sa postará o môj dobrý život. A to, čo je v náboženstve modlitba je v štáte platenie daní.

Boh, Osud, Vesmír sa postará o môj duchovný život a štát o môj svetský život. Mám entity, v ktoré verím, ktoré zbožňujem o rozhodnutiach ktorých nepolemizujem maximálne si môžem vybrať vieru v náboženstvo, či politika vo voľbách.

Tak, ako sa snažia rôzne náboženstvá voči sebe viesť vojnu (nikdy ju nevedú predstavitelia náboženstva, vždy len jeho ovečky) aby nakoniec bola v známom svete jediná viera, lebo tá je správna, tak vedú vojnu etatisti voči voľnomyšlienkarom a broja za to, aby každý rešpektoval toho jediného Boha, ktorého volajú štát. Ak v neho veria oni, predsa je jasné, že v neho musia veriť aj ostatní. A kto v neho veriť nechce a svoju nevieru chce aj prejaviť je ihneď kriminalizovaný a ako v stredoveku upálený. Nie samozrejme na hranici, teraz na to už majú predstavitelia náboženstva sofistikovanejšie tresty. Principiálne sa však jedná zas a znovu iba o „upálenie“...

Chápem etatistov. Tak silno veria v štát a jeho schopnosti, že nepripúšťajú žiadnu inú možnosť, žiadnu inú formu presne tak, ako žiadnu inú vieru nepripúšťajú ani veriaci v „rôznych Bohov“.

„Nepáči sa ti naša viera? Tak sa odsťahuj niekam, kde sú rovnako veriaci ako ty.“

„Boh predsa prijal nejaké pravidlá a tie sa musia dodržiavať aj keby si nechcel. Jednoducho musíš.“

„Počul si čo povedal pán? Je to prikázanie a ak ho nesplníš príde trest.“

„Počul si niekedy o spoločnosti, kde nebolo žiadne (čo ako primitívne) náboženstvo?“

Prečo mi to tak hrozne pripomína vety zástancov štátu voči niekomu, kto štátu neverí?

Ale tak, ako prijať fakt, že za svoj Osud zodpovedám sám a sám ho viem aj riadiť je treba prijať aj fakt, že za svoje životy zodpovedáme sami. Že tak, ako nejestvuje nik, kto by nás mal riadiť na našej ceste životom tak by nemal ani jestvovať ten, kto nám bude prikazovať či zakazovať ako si máme svoj život zariadiť.

Je to jednoduché: Ak sme šťastní, kráčame po svojej ceste v súlade so zámerom Vesmíru (alebo ako chcete nazvať vyššiu entitu). Ak šťastní nie sme, nejdeme po svojej ceste a je jedno, čo daná entita, ktorej veríme a ktorej pokyn plníme, hovorí.

Sme slobodní jedinci s právom na omyly a s právom rozhodnúť sa po ktorej ceste sa vydáme.

Súčasný etatista totiž chápe myšlienku ľudskej spoločnosti presne tak, ako veriaci v náboženstvo chápe podstatu úlohy „Božieho zámeru“. Kto sa nevydá jeho cestou bude k tomu násilné prinútený, lebo pravdu má ten, ktorému som uveril, že je vykladač myšlienok. A ak mu verím ja, musia mu veriť aj ostatní.
Nechápu, že nik taký ako vykladač zámeru nejestvuje.

Pochopenie a porozumenie tomu, že každý jednotlivec má svoju cestu, ktorá sa dobrovoľne zlieva v ľudskú spolupatričnosť je prvým krokom k tvorbe Slobodnej spoločnosti.

Sloboda.

To je pojem, čo? Ospevovaný v tisícoch románov, noviel, básní, sonetov... Zobrazovaný maliarmi, sochármi, spomínaný dramatikmi divadelných hier, autormi kníh scenáristickými prepismi do filmov trhajúcich srdce.

Boj za slobodu zobrazený vo filmoch založených na skutočných udalostiach ako Spartakovo povstanie, Motýľ, či Statočné srdce, alebo iba motivované, či úplne vymyslené z pera autora, ako   Amistad, Gladiátor, Vykúpenie z väznice Shawshank, či Patriot.

Sloboda sa neskloňuje v dielach iba ako túžba po fyzickom uvoľnení ale často je metaforicky prítomná aj ako túžba po uvoľnení duše z trýzne. Anna Karenina, či Bratia Karamazovovci.

Výpočet umeleckých počinov by bol síce konečný, ale veľmi dlhý.

A čo takto život v spoločnosti. Politický, či ekonomický systém. Tam je sloboda skloňovaná s nemenšou početnosťou. Iba málo spoločenských, či ekonomických systémov sa skutočne prezentuje tak, že obmedzí slobodu ľuďom pokiaľ to pôjde.

Najčastejšie sa ňou práve rôzne myšlienkové smery oháňajú  keď ju nevedia zabezpečiť všetkým tak sa aspoň odvolávajú na väčšinu. Zoberte ľuďom majetok na ktorom hrdlačíte a osloboďte sa. Čo bude so slobodou postihnutých tieto myšlienkové smery neriešia. To totiž nie je podstatné, podstatné je to, že sa určitá, vekmi utláčaná trieda, oslobodí.

Chcem ale pojmu sloboda rozumieť a tak sa pýtam čo je to zač. Dostávam rozporuplné odpovede, nie celkom presne definované, niekedy sa dostanem k odpovedi, že človek je slobodný vnútorne a iba on vie, či slobodný je, alebo nie. Inokedy počujem o slobode rozprávať ľudí, ktorí sa nezaujímajú čo bude  s jednotlivcami patriacimi do skupiny, ktorá nie je predmetom ich záujmu. Niežeby som im to vyčítal. Je to ich vec, ich náhľad a ich názory na svet. Rešpektujem ich, ale ja z toho múdrejší nie som.

Potrebujem si ju zadefinovať, potrebujem sa na pojem sloboda pozrieť nie iba z pohľadu fatálneho. „Slobodný je ten človek, čo sa tak cíti a je jedno, či je v chalúpke pri mori, alebo v Gulagu... v manželstve s tyranom, alebo v milujúcom kruhu.“

 S tým sa totiž nič robiť nedá. Môžem to rešpektovať, ale čo ak sa stretnem s niekým, kto bude považovať za svoju slobodu to, že mi bude ubližovať, či keď bude považovať to, že mu nechcem pomôcť, za obmedzovanie svojej slobody, čo keď ma bude nútiť niečo robiť preto, lebo chce byť slobodný. Akoby väzeň nútil spoluväzňa ujsť s ním aj keď on je odsúdený na doživotie a spoluväzeň má zajtra opustiť basu po vypršaní trestu. Je to obmedzovanie slobody?

A tak sa teraz pokúsim napísať, čo si o slobode myslím ja. Ako som si ju sám zadefinoval, vlastne akú definíciu iných mysliteľov som prijal a možno trošku pozmenil, ale zásadne akceptoval. Takto mi, ako zásadnému odporcovi agresívneho násilia, dáva zmysel. Počul som vetu, ktorá jednoducho slobodu popisuje ako „neprítomnosť agresívneho násilia“. Áno, toto so mnou rezonuje s týmto súzniem.

Kedy je teda človek slobodný? Keď je sám?

Má zmysel pýtať sa čo bolo pred počiatkom času? Pred veľkým treskom? Má zmysel sa pýtať čo bolo pretým ako vznikol čas?

Často ako argument počujem: „Ak chceš byť slobodný odsťahuje sa na opustený ostrov.“

Toto je sloboda? A voči komu?

Existujú parametre, na ktorých sme závislí. Prírodné zákony... Nemôžeme slobodne skočiť zo skaly a očakávať že sa nám nič nestane, nemáme slobodu nejesť či nevylučovať. Znamená to, že nie sme slobodní?

Myslím si, že nie.

Preto vnímam slobodu ako stav, ktorý nemôže jestvovať ak je človek sám. Nemá byť voči komu slobodný. Tak, ako nemá zmysel sa pýtať čo bolo pred vznikom času, lebo čas nebol, nemá zmysel sa pýtať či som slobodný ako stroskotanec na opustenom ostrove. Nemám byť voči komu slobodný.

Podľa mňa nemá zmysel hovoriť o slobode, keď sme sami. Vtedy sme sami sebou a so sebou. Ale nie sme slobodní, lebo okrem nás nie je nik, čo by nám slobodu šiel obmedziť.

Aký zmysel má pýtať sa sám seba, či som atraktívny, ak som sám, či som štíhly, čiernovlasý, modrooký, chlapík s širokým hrudníkom a plochým tehličkovým bruchom aby som sa páčil ak sa okrem seba nemám komu páčiť?

Otázka slobody je teda relevantná až v interakcii s okolím. Až vtedy má zmysel hovoriť o slobode, ak mi niekto má možnosť tú slobodu obmedziť.

Prvou podmienkou teda je : Interakcia s inými jednotlivcami

Môžem robiť čo chcem ak na to mám možnosti. Môžem si dnes ráno prečítať knižku, alebo pozrieť si film, alebo sa ísť prejsť sám, alebo s manželkou. Môžem sadiť kvety, alebo siať koreňovú zeleninu, môžem sa aj nudiť, aj ísť behať, môžem sadnúť do svojho auta a tam sedieť počúvať muziku z rádia a dívať sa cez zahmlené okno do sychravého počasia. Ale môžem sadnúť do toho auta, ak to auto nie je moje? Môžem vojsť do miestnosti, ktorá mi nepatrí bez toho, aby som sa spýtal majiteľa toho priestoru, či mi umožní vojsť? Môžem vpáliť facku náhodnému chodcovi? Môžem skočiť na peknú ženu po ktorej pocítim neodolateľnú túžbu po sexe? Nemyslím si to. Moja sloboda neznamená, že môžem útočiť na iného človeka a k útoku ma neoprávňuje nič na celom svete. Že ak som slobodný čítať, nemôžem k nikomu prísť knihu mu zobrať a začať si ju čítať. Som presvedčený o tom a som si absolútne istý tým, že nemôžem niekomu otvoriť dvere do bytu a zobrať mu televízor lebo ja som slobodný a môžem si robiť čo chcem. Nemôžem si robiť čo chcem, pokiaľ čokoľvek čo robím naráža na slobodu niekoho iného. Poet to vyjadrí metaforou : „Sloboda mojej päste končí na špičke Tvojho nosa.“, alebo niečo také, niečo podobné. Môžem si robiť čo chcem, to áno, ale iba do momentu, kedy to moje „robiť si čo chcem“ nepotrebuje narušenie slobody niekoho iného, niekoho od koho nemám súhlas so zapojením sa do mojej hry „robím si čo chcem.“

Druhou podmienkou teda je: Každý môže so svojim telom a svojim majetkom robiť čo chce, kým tým neohrozí, alebo neobmedzí iného človeka, alebo neobmedzí nakladanie iného človeka s jeho majetkom. (Majetok a jeho definícia nie je predmetom tejto úvahy)

Môžem robiť čo chcem, kým neobmedzujem  iného človeka, to už viem. Môžem sa stretnúť s priateľmi a zahrať si volejbal na prenajatom ihrisku, môžem s manželkou chodiť na hríby či na bylinky, s kolegami v práci po večeroch na pivo, s deťmi do hôr. Môžem s neznámymi ľuďmi hrať mariáš, či poker, alebo si len tak nezáväzne pokecať na zastávke pri čakaní na autobus, smiať sa na vtipoch chlapíka držiaceho v ruke kufrík a zabávajúceho celú spoločnosť na vlakovej stanici pokiaľ sa okolo neho vytvára hlúčik zábavy chtivých ľudí. Pozerať sa na modelky na predvádzacom móle, sledovať divadelné predstavenie, sedieť v krčme na káve kým majiteľ na mňa žmurkne a ja prikývnem a on mi donesie pivo. Ale mám slobodu nútiť chlapíka s kufríkom aby rozprával vtipy?, mám právo nútiť krčmára, aby mi doniesol pivo, aj keď on ho už mne doniesť nechce?, mám právo vykrútiť manželke ruku, aby šla som mnou na hríby?, alebo strieskať deti aby šli so mnou do hôr?, alebo pod namierenou zbraňou nútiť priateľov, aby so mnou hrali volejbal?

Som presvedčený a absolútne istý tým, že nie.

Tretia podmienka: Nikoho nie je možné nútiť robiť to, čo robiť nechce, resp. Nikoho nie je možné trestať za nečinnosť.

A ak mi niekedy napadne, že to nie vždy musí platiť. Napríklad, že je správne, aby niekto mohol donútiť niekoho, aby mu odovzdal auto preto, že on prenasleduje zločinca, že je správne aby niekto nútil niekoho sedieť niekde iba preto, že „vzdelanie je preňho dobré“, aby niekto nútil niekoho poskytnúť prvú pomoc, či aby niekto musel odpovedať na otázky na ktoré odpovedať nechce.

Potom si prečítam ešte raz svoj článok na blogu „Subjektívna teória hodnôt“ aby som pochopil, že moje žiadosti, nech sú akokoľvek podľa mňa morálne, či potrebné, či zásadne nutné sa mi javia tak preto, lebo je to v súlade s mojim vlastným hodnotovým rebríčkom.

Mám ale právo žiadať od niekoho, aby sa správal podľa mojich morálnych hodnôt? Mám niekde Božský etalón, ktorý vidia všetci a všetci ho chápu a všetci s ním súhlasia, aby som mohol povedať:
„Pozri, musíš sa správať tak, ako hovorím lebo tak vyzerá Božský etalón.

Nie, nič také nie je.

A právo požadovať od niekoho, aby sa správal tak, aby bol v súlade s mojim hodnotovým rebríčkom nezískavam ani vtedy, ak je tento môj rebríček náhodou v súlade so zákonom štátu.

Ak od niekoho chcem, aby robil to, čo mu ukladá zákon a zákon sa zhoduje s tým, čo je môj hodnotový rebríček, znamená to, že od niekoho žiadam, aby sa správal tak, aby bol v súlade s mojim rebríčkom. No vyššie som uviedol prečo na to nemám právo  a nikdy ho ani mať nebudem.

A ak predsa len zapochybujem a poviem si:
„OK, nie je správne, aby som niekoho nútil, aby so mnou šiel na hokej, ale je v poriadku ak niekoho nútim, aby vypovedal, lebo bez jeho výpovede pôjde vrah na slobodu a ja teda mám právo potrestať ho. Ak vypovedať odmietne, vrah bude na slobode vraždiť naďalej tak je spoluzodpovedný za všetky ďalšie obete, lebo to svojou výpoveďou mohol zmeniť.“

Na chvíľu sa zamyslím a potom sa spýtam:
„Ak mám os X rozdelenú na desať dielikov a prvá situácia s hokejom je úplne vľavo, na nule a situácia s odmietajúcim svedkom úplne vpravo  na desiatke, od ktorého dielika mám právo násilím nútiť niekoho do nejakej činnosti a do ktorého dielika to právo nútiť nemám? A ako sa to určuje, ak vynecháme hodnotové rebríčky všetkých ľudí bez ohľadu na ich počet?“

Dodnes som si na tú otázku nedokázal odpovedať a tak stále tvrdím to isté:
Nikoho nie je možné nútiť robiť to, čo robiť nechce bez ohľadu na to, aké dôsledky pre spoločnosť  to prinesie.  

Tak takto ja vnímam slobodu.

Ostrakizácia.

Dajme tomu, pre predstavenie a namodelovanie si situácie pre potreby tejto úvahy, že existuje jedinec, ktorý si najme vraha, zaplatí mu aby niekoho zabil a predpokladajme, že tento nájomný vrah svoj čin vykoná aj dokoná. Otázke viny, či neviny som sa venoval v prechádzajúcej úvahe na mojom blogu  https://yoss1969.blogspot.com/2019/12/objednavatel-vrazdy-najomny-vrah.html

Preto si dovolím viac o tom nepísať. Cieľom tohto článku je poukázať na zásadný rozdiel medzi  nazeraním na trest v spoločnosti tak, ako ju poznáme dnes a v spoločnosti slobodnej, v anarcho-kapitalizme.

Trest, reakcia v súčasnej spoločnosti:

Tak ako je samotná vražda trestným činom podľa zákona so svojou sadzbou trestu, tak je v dnešnom právnom poriadku trestným činom aj objednanie vraždy (zvyčajne sa jedná o paragraf „úkladnej vraždy“, či trestného činu vraždy v štádiu prípravy ). Za objednanie vraždy hrozí trestný postih vo forme odňatia slobody so stanovenými rokmi daného trestu. 

Dôsledky: Štát na daniach zoberie každému produktívnemu jedincovi 67% z hodnoty jeho práce. Teda z každého eura si zoberie 67 eurocentov.  Inak povedané z každej tisícky, ktorú má zamestnávateľ  pre pracovníka pripravenú, môže pracovník na zlepšenie svojej situácie podľa vlastného uváženia použiť iba 330€. Čo to znamená? Peniaze už štát má. Ako ich použije je vlastne jedno, lebo často ich použije tak, ako by ich daňový poplatník nepoužil. Okrídlená veta hovorí:
Štát môže použiť prostriedky vybrané na daniach iba dvoma spôsobmi:
-tak, ako by ich použil aj daňový poplatník, v tom prípade je štát iba zbytočný a drahý prostredník
-tak, ako by ich daňový poplatník nepoužil, potom je štát iba zlodej, ktorý znemožňuje človeku plniť si vlastné preferencie.

Teda či z nich postaví nový chodník, alebo kultúrny dom, alebo nové národné tenisové centrum, alebo ich dá na prevádzku väzenia je jedno, lebo daňový poplatník prostriedky už nemá, teda nemôže nijako meniť priority či zasahovať do rozdeľovania. Alokácia prostriedkov štátu sa deje úplne bez ekonomickej kalkulácie, pretože úradník nemá ani šajn, kam by svoje prostriedky dali konkrétni ľudia keby im ich štát nezobral (čím by vyjadrovali svoje preferencie), teda nevie ani zhodnotiť efektivitu ich použitia.

Prečo je to tak zásadné? No preto, že odpoveď na otázku či má ísť objednávateľ vraždy do väzenia na náklady daňového poplatníka je čisto v oblasti emócie. Rozhodovanie jednotlivca-platcu dane- je úplne oprostené od ekonomickej kalkulácie, ktorá je jedným z absolútne zásadných parametrov rozhodovania jedinca.

Dať do basy objednávateľa vraždy? Jednoznačne áno, pretože sa mi to nepáči. A nestojí ma to navyše ani cent... a ani cent sa mi nevráti na účet, ak by som bol proti.

Inak povedané: Na náklady za aplikáciu Vášho morálneho rebríčka sa skladajú aj tí, ktorí majú hodnotový rebríček postavený inak a bez donucovacieho násilia by na tieto náklady neprispeli.

Anarcho-kapitalizmus: Jediným prípustným trestom činu bez obete je tzv. ostrakizácia teda vylúčenie zo spoločnosti, ignorovanie, zrušenie interakcie.  (prečo je obeť vraždy obeťou vraha a nie objednávateľa som sa zaberal práve v spomenutom článku).

Ostrakizovať môžem človeka, ktorého chcem. Je to na mojom rozhodnutí, ale musím rátať s reakciou spoločnosti, či s konzekvenciami ktoré sú spojené s mojim rozhodnutím. Napr. ak sa rozhodnem ostrakizovať suseda, nemusím ho zdraviť, nemusím sa s ním rozprávať, keď mu horí dom nemusím mu pomáhať, keď nie je doma a ja vidím, ako mu niekto vykráda dom, iba otočím hlavou atď... Zároveň však musím rátať s tým, že aj ja budem mať nejaké nevýhody z daného stavu, že aj ja sa musím pripraviť na nejakú ujmu, ktorú dopredu nedokážem presne zadefinovať. Viem ju iba, aj to nepresne, odhadnúť. Rozdiel oproti súčasnému stavu je v tom, že za svoju ostrakizáciu ponesiem zároveň súvisiace náklady ja a presne o to ide! To je ten zásadný rozdiel.

Predstavme si teda, že objednávateľ vraždy je miestny výrobca chladničiek. Ak sa dozviem o tom, že si objednal dokonanú vraždu svojej manželky a ak sa táto informácia stane verejne známou, okolitá spoločnosť môže reagovať ostrakizáciou.

Jeho zamestnanci môžu dať hromadnú výpoveď, lebo jeho čin sa nezhoduje s ich morálkou. Aj keby sa mu podarilo zamestnať iných ľudí, spotrebitelia jeho výrobky nebudú kupovať. Ostrakizovaný majiteľ fabriky samozrejme môže presunúť výrobu inam a cieľovú skupinu spotrebiteľov vyhľadať inde, ale vždy sa bude jednať  o dodatočné náklady a nevýhodnejší trh. Ak by to bol trh výhodnejší presťahoval by sa aj bez ostrakizácie. Navyše nikdy nebude vedieť, či po postavení fabriky niekde mimo pôvodného územia nepríde nejaký jeho bývalý zamestnanec, alebo spotrebiteľ do nového pôsobiska a zničí mu obchod aj tam tým, že bude nových spotrebiteľov informovať o jeho zločine. Ako bude riešiť voľný trh všeobecnú informovanosť o určitých prehreškoch by bolo iba nepodarenou špekuláciou. Ale môže to byť napríklad tak, ako sú dnes hodnotené produkty. Zákazníci by nepísali iba recenzie na produkt ale aj na majiteľa fabriky. Investícia na presťahovanie výroby a zmenu spotrebiteľského územia je teda veľmi vysoká, nevýhodná a neistá. Daný človek je potrestaný ostrakizáciou.

Ostrakizovať sa dá ale aj naopak. Nemusí to byť odmietanie jeho výrobku, môže to byť odmietanie poskytnutia služby. Je jedno v akom vzťahu príde k ignorovaniu „vinníka“. Či je ignorovanie vo vzťahu dodávateľ-spotrebiteľ, alebo vo vzťahu spotrebiteľ dodávateľ. Ponúkajúci-dopytujúci, alebo dopytujúci-ponúkajúci.

Toto všetko sa udiať môže, ale aj nemusí. A to preto, že jestvuje ekonomická kalkulácia.

Ak teda vieme, že daný majiteľ fabriky na výrobu chladničiek objednal vraždu môžeme ho ostrakizovať, ale aj nemusíme. Všetko záleží na tom, ako je v našom rebríčku postavená nájomná vražda.

Akýkoľvek trest formou ostrakizácie totiž poškodí nielen ostrakizovaného ale aj ostrakizujúcich

Ak som zamestnanec fabriky tak dám výpoveď ak je na mojom rebríčku čin majiteľa fabriky nezlučiteľný s mojimi hodnotami napriek tomu, že stratím všetky výhody zo zamestnania. Ak je ale moje pohodlie na mojom hodnotovom rebríčku vyššie ako negatívny pocit z činu majiteľa, zostávam v práci.

To isté ako spotrebiteľ. Ak je čin majiteľa natoľko odsúdeniahodný, že som ochotný strpieť stratu svojho pohodlia danú tým, že jeho výrobky sú v pomere cena-kvalita jednými z najlepších, potom jeho výrobky budem bojkovať, priplatím si za podobný výrobok od iného výrobcu viac. Ak majú všetky výhody z nákupu jeho výrobku pre mňa vyššiu hodnotu ako negatíva jeho činu, ktoré zhodnotím, potom naďalej jeho výrobky kupujem. Je to hrozne jednoduché.

A to isté ako človek ponúkajúci službu. Ak je môj morálny rebríček nastavený tak, že má pre mňa morálny princíp vyššiu hodnotu ako moje pohodlie, ktoré si môžem zabezpečiť zo zisku po predaji, či poskytnutí služby tak odmietnem zarobiť tým, že prijmem platbu od „zločinca“ za obsluhu. Ak je vidina môjho zárobku a zlepšenia si svojho pohodlia hodnotovo vyššia ako môj morálny princíp tak ho obslúžim a prijmem platbu.

Toto je to skutočné, naozajstné vyjadrenie nášho morálneho rebríčka. Ak svojim konaním, ktorým odsudzujeme daný čin utrpíme aj my, znamená to, že naša morálka je zameraná viac na etiku chovania ako na materiálne výhody. Ak naša ujma z ostrakizácie nie je pre nás akceptovateľná, znamená to, že naše výhody sú nadradené morálnemu odsúdeniu daného činu.

V systéme daní a štátu nás náš morálny posudok nič nestojí, preto nie je skutočným vyjadrením našich hodnôt. Náklady na väznenie  vinníka sú rozdelené na všetkých občanov štátu a navyše štát nevráti dane v prípade, že vinníka neodsúdi.

V systéme slobodnej spoločnosti má prejav našich morálnych hodnôt dopad primárne na človeka, ktorý sa akokoľvek rozhodne. Naše morálne odsúdenie má pre nás negatívne dôsledky a ak ich akceptujeme, znamená to, že etika je pre nás viac ako materiálne výhody.

Ak je bojkot výrobkov daného zločinca, alebo problémy s hľadaním nových zamestnancov tak výrazný, že majiteľ fabriky sa musí presťahovať, je to výraz morálnych hodnôt jednotlivcov v spoločnosti.

Ak nie je bojkot výrobkov daného zločinca, alebo ak nie sú problémy s hľadaním nových zamestnancov tak výrazné, že majiteľ fabriky sa musí presťahovať a môže zostať, je to výraz morálnych hodnôt jednotlivcov v spoločnosti.

Neexistuje žiadny vyšší princíp, na základe ktorého by sme vedeli porovnať rôzne rozhodnutia jedincov v spoločnosti a súdiť ich rozhodnutie.