Zdieľanie.

V posledných rokoch sa akoby vrece roztrhlo so slovom „zdieľanie“.

Takto, aby sme si rozumeli, je to jeden z pojmov, pred ktorými cítim hlbokú pokoru a ktorému prikladám všetku vážnosť tak, ako si ju podľa mňa zaslúži. Samému sa mi tento pojem páči a som veľkým fanúšikom jeho zavedenia do praxe a do života.

A tak som začal plamenne vysvetľovať, aký som týmto pojmom nadšený a ako sa mi to páči a aké je to úžasné každému, kto ho čo len spomenul. Po niekoľkých minútach rozhovoru som však prekvapený zistil, že-okrem jedného- nik (s kým som doteraz hovoril) ho nechápe tak ako ja. Každý by ho zapracoval do života ale iba ako kúsok mozaiky, podľa vlastnej predstavy čoho by sa tak to „zdieľanie“ mohlo týkať. Najvtipnejšie na tom je, že čím hlbšie s otázkami idem (aby som lepšie pochopil spoludiskutéra), tým sú zjavnejšie rozdiely nielen medzi tým čo si pod týmto pojmom predstavujem ja, ale aj čo si pod týmto pojmom predstavujú spoludiskutéri medzi sebou.

Zásadný rozdiel je v predmete zdieľania.

Ja za systém zdieľania pokladám akýkoľvek systém, kde výsledky mojej práce sú prístupné všetkým a mne pri tom vôbec prístupné byť nemusia, lebo verím, že mi budú prístupné plody práce iných ľudí. Napríklad dopestujem lán kukurice a deň pred zberom mi ju niekto vyláme a mne zostane len pošliapané pole.

Za predmet zdieľania považujem aj svoje telo, teda ak by som tento systém chcel zaviesť musel by som sa zmieriť s tým, že keď bude moju ľadvinu niekto potrebovať, že mu ju dám už len z dôvodu, že som povedzme starší, alebo že to tak chcem spraviť.

Áno, toto je utópia, resp. svet bez sebectva (ani to celkom nie, totiž aj darovanie orgánu je prejavom sebectva ale to bude predmetom úvahy inokedy).

Lenže je to jediný spôsob ako zdieľajúci svet ušetriť stoviek a stoviek definícii, a zdôvodnení čoho by sa zdieľanie týkať malo, a čoho nie, navyše tieto definície a zdôvodnenia by museli ľudia prijať konsenzom (teda všetci bez ohľadu na vek a mentálne schopnosti), pričom pri narodení, či úmrtí človeka by sa toto hlasovanie muselo uskutočňovať zas a znova, lebo nik nemá právo požadovať od človeka niečo, čo odsúhlasil jeho predok.

Pretože ihneď akonáhle by ste chceli prijať pojem zdieľanie v inom ako „čistom“ význame narazíte na otázku „prečo?“ od kohokoľvek koho by sa toto zdieľanie malo týkať.

Najčastejším predmetom zdieľania v predstavách mojich spoludiskutérov je bohatstvo.

BOHATSTVO? ale aké? Myslíte tým majetkové, alebo duchovné, či zdravie? A od akej výšky a prečo práve od takej? A deliť by sa to malo ako? Na základe čoho? Kto je to „potrebný“ a prečo práve tento? Že ten, čo má menej ako 70€ na hlavu? A prečo splodil toľko detí, prečo nemyslel dopredu? Prečo by som ja mal platiť za jeho nezodpovednosť a prečo zrovna 70€ a nie 68,5?

Atď... tých otázok sú stovky.

Ale to nie je všetko. Ak by aj niekto prešiel prvým sitom otázok a zadefinoval pojem „bohatstvo“-čo myslím nie je možné, nasledujú ďalšie nejasnosti.

„Bohatí by mali zdieľať svoj majetok s chudobnými.“

„Aha, teda budeš sa aj Ty deliť s ľuďmi, ktorí nemajú jednoduchý prístup k pitnej vode a teda sú bezosporu chudobnejší ako Ty, ktorému tá voda tečie z kohútiku?“

alebo

„Prečo ten, čo má veľa nedá inému len tak ako dar. Na čo mu to je?“

„Zaujímavé. Ty vyrobíš ročne približne 1200 l vína, ale vypiješ aj s rodinou sotva dvesto. Veď zvyšok nepredávaj, ale rozdaj.“

V drvivej väčšine chceme zdieľať. Hrozne moc. Chceme aby sa ľudia delili o svoj majetok, aby to, čo si zarobili svojou prácou, alebo zdedili, či dostali do daru poskytli celému spoločenstvu ľudí na celej planéte (aby sa Jobs – jeho dedičia, Gates, či majitelia obrovských svetových výrobcov) s nami podelili ale sami aby sme tak spravili to ťažko, lebo však máme iba to, čo potrebujeme. Lenže to aj tí „bohatí“. Len majú iný rebríček. My potrebujeme aspoň jednu dovolenku ročne a oni aspoň 100 nových jácht ročne. A niekto iný v inom kúte sveta potrebuje iba raz za deň sa dobre najesť, či iba raz nemusieť ísť po pitnú vodu tri kilometre. Odkiaľ vieme, ktorý rebríček je nesprávny? Aké sú na to matematické dôkazy?

V tejto súvislosti mi napadla ešte jedna úsmevná vec.

Vôbec nikomu, s kým som sa rozprával, by nevadila štátna príslušnosť človeka, ktorý by sa mal deliť o svoj majetok. Vôbec nebola dôležitá. Ale v momente, keď som premostil na súčasnú migráciu bola zrazu štátna príslušnosť podstatná.

Veta „Prečo by sa mal deliť iba s Američanmi, nech sa pekne delí s celým svetom.“ (rozumej „najprv so mnou!) sa v pohode miešala s vetou „Dajme Slovákom prácu, prečo Srbom, či Ukrajincom?!“

Nemám problém akceptovať akýkoľvek názor, no mám jednu podmienku, aby som ho mohol rešpektovať. Musí byť konzistentný.

Takže zdieľajme. Najlepšie sa však zdieľa iná práca. To niekto iný, oveľa bohatší ako ja, by sa mal podeliť so mnou.

Tak teda kľudne zdieľajme, ale nedotýkajte sa môjho majetku!

Aké príznačné.

Dajte mi pokoj.

S troškou prifarbenia a pritiahnutia za vlasy sa dá povedať, že slovné spojenie „daj mi pokoj.“ zažívam denno-denne s mojimi deťmi. Mám ich dve, takže keď jedno tú vetu nepoužije použije ju druhé. Najprv som sa na ne hneval, pripadalo mi čudné, že v mojom dome mi niekto bude hovoriť, aby som mu dal pokoj, že mi to bude hovoriť niekto za koho som „zodpovedný“, že mi to hovorí niekto, kto využíva všetky výhody môjho domu.

Potom som ale skúsil malý experiment. Na chvíľu som zabudol na to, že „nedať pokoj“ v mojom priestore mám právo a že keď chce „pokoj“ nech odíde z môjho domu a prestane využívať jeho výhody. Tento aspekt som na chvíľu zaprel a predstavil som si na mieste dieťaťa seba....

...a v prostredí, ktoré mi je dôverne známe.

Idem po ulici a neznámy človek mi povie, aby som si zapol bundu. Možno som v prvom momente prekvapený, lenže mne nie je zima a tak mu poviem, aby mi dal pokoj.

Moji rodičia mi ako dospelému človeku povedia, aby som toľko nepil, lebo už si dávam druhý pohár vína. Na rodičov sa pousmejem, ale keď sa to zopakuje trikrát pri treťom pohári, poviem im aby mi dali pokoj. Priateľ mi povie, aby som prestal s vegánstvom, lebo je to nezdravé. Najprv si vypočujem jeho argumenty, ale keď nesúhlasím a on do mňa stále doráža raz to odstrihnem vetou:
„Daj mi už konečne pokoj, a staraj sa sám o seba!“

Iste by som našiel desiatky príkladov, kedy so mnou bude drvivá väčšina ľudí súhlasiť. Sú to veci, ktoré sa týkajú mňa, môjho osobného priestoru, mojich zvykov, môjho správania, ktoré nikomu neubližuje.

Potom sa však niečo udeje.

V princípe tie isté veci začínajú byť predmetom opačného pohľadu na vec. Stále je to činnosť (alebo nečinnosť), ktorá sa týka iba a len mňa, ktorá nikomu neubližuje, no ktorá je predmetom nepochopenia, nezrovnalostí a niekedy aj hádok.

Čo sa teda zmenilo?

V princípe nič, to sa iba ľubovoľne vybratá nejaká činnosť (či nečinnosť) jedinca dostala do pozornosti politikov, ktorí túto osobnú činnosť, či nečinnosť zaradili do rokovania a upravili ju zákonom, teda nejakými ľubovoľne vybratými slovami na obyčajnom papieri, na základe ktorého je možné na neagresívne konajúceho, alebo nekonajúceho jedinca použiť násilie.

Neplatíš daň? Zákon!

Nesplachuješ po sebe?

Neposkytneš prvú pomoc? Zákon!

Nepozeráš správy?

Neplníš si vyživovacie povinnosti? Zákon!

Piješ alkohol?

Droguješ? Zákon!

Hráš futbal?

Neposielaš dieťa do školy? Zákon!

Nezaplatíš mu vysokú?

Nepripútaš sa v aute? Zákon!

Nepiješ čaj?

Atď...

Už vidím a v mysli čítam desiatky námietok; v princípe sa ale vo všetkých prípadoch jedná o činnosť resp. nečinnosť, ktorá nikomu neškodí.

Akýkoľvek rozdiel medzi nimi je čisto subjektívny. Napríklad ja osobne v nich rozdiel nevidím. Niekto možno áno a tomu poviem.

„OK, takže keď pokladáš branie drog za nebezpečné, tak ich neber.“

„Ak pokladáš platenie daní za zmysluplné, tak ich plať.“

Ale ľuďom, ktorí to za zmysluplné nepokladajú daj pokoj!.

Vrátim sa do svojich detských čias. Moja mama mi spomínala, aký som bol lakomý na nové hračky, nechcel som sa podeliť s deťmi, na pieskovisku. Vykrikoval som „daj mi pokoj“ len čo sa ku mne niekto priblížil, aby si požičal moje nové vyklápacie auto. A deti ma začali rešpektovať a ten pokoj mi dali. Doslova. Až som zostal sám. A tak som sa zmenil, lebo hodnotu priateľstva som považoval za vyššiu ako hodnotu hračky. „JA“ som ju za takú považoval. To ale neznamená, že je to tak všeobecne správne, to znamená iba a len to, že je to dobré a správne pre mňa.

Preto hovorím:
„Dajme si pokoj a následné spolužitie, dobrovoľná spolupráca medzi ľuďmi a dobrovoľné vzťahy nám dá jasnú správu o tom, čo je pre koho dobré, a čo je kto ochotný vymeniť za to, aby mu niekto „pokoj nedal“.

...žiadny názov...

Motto:
Cieľ libertariánov je ovládnuť svet a nechať každého na pokoji.

Čo to vo mne je?

Prečo som presvedčený o tom, že presne viem, ako by sa mali iní ľudia správať, čo by mali robiť, ako by mali žiť? Kde beriem tú istotu, že môj názor je správny natoľko, aby som ho vynucoval na inom jedincovi? A nielen to, ja si dokonca platím niekoho, kto bude tento môj názor na slobodnom jedincovi vynucovať bez toho, aby som ja musel zasiahnuť. Jednoducho si zaplatím policajta, politika, právnika a sudcu, aby som svojmu susedovi prikázali, čo má a čo nemá robiť.

Nikdy v živote by som nepreskočil plot a neukradol svojmu susedovi kosačku, ktorá nie je nič iné iba zhmotnenie výsledku jeho práce, alebo produkt dobrovoľnej výmeny práce medzi mojim susedom a výrobcom kosačiek. Nie to by som nikdy nespravil. To v žiadnom prípade. To naozaj nie!

Ale raz za štyri roky idem pokojne s kľudným svedomím do kultúrneho domu, preukážem sa občianskym preukazom (nejakým papierom, ktorý nik okrem toho, čo ho vydáva nepotrebuje), usmejem sa na členov volebnej komisie, zoberiem si zo stola prikrytého bielym obrusom (och, aké príznačné) zopár papierov s kandidátmi a stranami, vojdem pyšne a hrdo za plentu, vyberiem jeden z papierov, poprípade ešte niekoho zakrúžkujem, vložím vybraný papier do obálky, zalepím  a s pocitom splnenia si svojej občianskej povinnosti v demokratickom systéme vhodím obálku do urny.

Práve som si zvolil človeka, ktorý môjmu susedovi ukradne kosačku za mňa.

Ja viem predsa lepšie, ako použiť susedove prostriedky. Ja predsa potrebujem chodník, po ktorom budem chodiť do práce, ja potrebujem kultúrny dom a nové parkoviská, ja potrebujem rekonštruovanú nemocnicu a nové divadlo. Potrebujem predsa regulovaný odvodňovací kanál, aby bezdomovci zmizli z parkov, aby som sa cítil bezpečnejšie, aby boli v školách interaktívne tabule, aby boli nové cesty a diaľnice...

No a čo, že môj sused potrebuje iba a len tú kosačku. Treba mu ju zobrať a za utŕžené zaplatiť to, čo potrebujem ja, čo potrebuje verejnosť, čo je predsa verejným záujmom.

Ale ak susedova kosačka nie je verejným záujmom, znamená, že sused nie je verejnosť, kedy sa teda verejnosť začína stávať verejnosťou?

Vyvlastnime tristo ľudom pozemky, lebo tam povedie diaľnica. Takže ani tristo ľudí nie je verejnosť. Kedy teda verejnosť začína byť verejnosťou, a ako sa to vypočítava?

V mojej hlave to víri. Mám desiatky nedefinovaných pojmov, ktoré akoby tú definíciu nepotrebovali, tvárim sa, že je všetko v poriadku. Používam desiatky slov o význame ktorých som presvedčený, že sú jasné a nespochybniteľné. Keď sa ma niekto spýta na definíciu jedného z týchto čarodejných slov iba si poklepkám na čelo a odpovedám: „To je predsa jasné.“

„Ale čo je na tom jasné?“ spýta sa ma nezbedný hlas.
„No, to, čo je verejný záujem je predsa jasné, je to to, čo je dobré pre verejnosť.“
„Ale kto je to tá verejnosť?“ spýta sa hlas a ja zareagujem presne tak, ako zareaguje každý človek, ktorý je o niečom presvedčený, ale nemá ani šajnu z čoho jeho presvedčenie vychádza.
„To sú tak blbé otázky, že ani nepokladám za potrebné a zmysluplné na ne odpovedať!“
„Aha..“ zareaguje hlas a stíchne.

A ja som si postupne všimol, že sa ten hlas ozýval čím ďalej tým sporadickejšie až zanikol úplne.

A nielen u mňa.

U niekoho ten hlas zanikol úplne iba v určitých segmentoch. Napríklad sa človek pozastaví na tým, prečo by mal jesť mäso a vyrastať na utrpení iných, ale nepríde mu čudné, že niekto je okrádaný iba a len preto, aby mal tento človek opravené chodníky.

Zažil som desiatky osobných diskusií na rôznych diskusných fórach, alebo rozhovorov s priateľmi, známymi... Kde som sa iba pýtal. Všade som narazil na nepreniknuteľnú hradbu vety „To je predsa jasné.“

Rýchle súdy, rýchle návrhy trestov, rýchle riešenia formou „Ja by som to hneď zakázal.“

„Hneď by som zakázal cirkusy.“
„Aha, takže keď zakážeme cirkusy tak už nebudú?“

„Jasné, že nie.“
„A nepresunú sa iba na čierny trh?“
„Nie, to si neviem predstaviť.“
„Super, som rád, že nejestvuje otrokárstvo, narkománia, krádeže, vraždy, podvádzania, lúpeže, alkohol za volantom, keďže sú zakázané.“
„No, to som nepovedal, ale určite ich je menej, a bude menej aj cirkusov.“
„Si si istý? Ako to môžeš tvrdiť? Máš nejaké štatistiky o koľko viac narkomanov by bolo, keby to zákon nezakazoval?“
„Na to nemusím mať žiadne štatistiky, to je predsa jasné.“

„Aha...“

Som absolútne presvedčený, že nik nedokáže určiť, čo je pre mňa lepšie, iba ja sám. Nik nedokáže lepšie použiť prostriedky vytvorené mojou vlastnou prácou ako ja sám. Nikto nevie, čo je pre mňa dobré, či čo je dobré pre hocikoho. Nik nedokáže lepšie organizovať spoločnosť ako slobodný trh. Nik nedokáže nájsť vhodnejší spôsob výmeny ako ten, kto sa výmeny zúčastňuje.

Že zákazy neriešia absolútne, ale absolútne nič.

Na otázky, ktoré som kládol v diskusiách sa mi nedostávalo odpovede. Iba ďalšie zahmlievajúce a pre mňa nič nehovoriace klišé.

Je mi zároveň jedno, či so mnou niekto súhlasí, alebo nie, či niekto akceptuje moje závery, alebo sa mu zdajú smiešne, či nesprávne.

Záleží mi iba na jednej veci. Aby ten nesúhlas zostal iba a len nesúhlasom a nezasiahol do môjho prirodzeného práva.

Teda, kľudne si so mnou nesúhlaste, ale nechajte ma na pokoji.