Ohováranie.

Čo je to dobré meno? Veľakrát sa v titulkoch novín stretneme s pojmom ako „urážka na cti“, alebo „poškodenie dobrého mena“ „..dobrej povesti...“ atď..
V tomto krátkom úryvku z fiktívneho súdneho procesu by som chcel ozrejmiť, prečo je tento zákon zmätočný a prečo by mal byť absolútne nevymožiteľný a morálne neakceptovateľný.

Rád by som upozornil, že som si vedomý súčasnej právnej úpravy, zároveň chcem upozorniť, že nie som právnik a teda môže a určite aj príde k určitým nepresnostiam. Tu ale nejde o presné dodržanie procesných úkonov, alebo spôsobu argumentácie či zákonnej alebo nezákonnej, o všelijakých kľučkách a zákutiach paragrafov.... Tu ide o to, aby si čitateľ uvedomil aké choré a šialené môže byť vymáhanie aplikácie tohto zákona. Aké je to zvrhlé a nedokázateľné, ako je „poškodenie dobrého mena“ iba šialeným pokusom kriminalizovať ľudí, ktorí sa stanú nepohodlnými.

Poškodený v tomto príbehu je človek, ktorý je presvedčený o svojej bezúhonnosti a dobrej povesti. Cíti sa ukrivdený, lebo odporca o ňom napísal článok do novín, kde ho vykreslil ako opilca, klamára , oportunistu a človeka, ktorý nikdy nedodrží, čo sľúbil. Poškodený teda žaluje odporcu o úhradu nemajetkovej ujmy v nejakej výške a ten sa samozrejme bráni. Krátky fiktívny úryvok je časť z výsluchov svedkov.

Sudca: Predvolávam svedka poškodeného.

Svedok poškodeného: Dobrý deň

Advokát poškodeného: Pán svedok, mohli by ste v krátkosti vykresliť charakter poškodeného?

Svedok poškodeného: Áno, je to úžasný a charakterný človek, pomáha, je nezištný a poctivý...

Advokát odporcu: Námietka! Prosím podložte Vaše tvrdenia.

Sudca: Pán advokát, je to osobný názor svedka, čo chcete predložiť aké námietky. Námietka sa zamieta, prosím pokračujte.

Svedok poškodeného: tak ako som povedal, vždy keď o niečo ide je prvý, ktorý pomôže a to prosím pekne bez nároku na odmenu, je to výborný a nekonfliktný sused...“

Sudca: Môžete teda povedať, že povesť pána navrhovateľa bola poškodená?

Svedok poškodeného: Jednoznačne áno!
........

.......

Svedok ukončí výpoveď a sudca pozýva svedka odporcu

Sudca: Predvolávam svedka odporcu

Advokát odporcu: Pán svedok mohli by ste vykresliť charakter poškodeného.

Svedok: Áno, môj názor je, že je to jedno hovado, bezcharakterný sviniar, pedofilný nekrofil...

Advokát poškodeného: Námietka! Podložte Vaše tvrdenia.

Advokát odporcu: Prepáčte ale pred chvíľou sudca povedal, že sa jedná o osobný názor svedka, ktorý nejde doložiť dôkazmi a moju námietku, týkajúcu sa toho istého, mi zamietol.

Sudca: Pán advokát to je síce pravda, ale nepáči sa mi to, takže námietku prijmem, ak ihneď nepreukážete kam mierite.

Advokát odporcu: Áno pán sudca, ihneď ďalšou otázkou. Pán svedok, môžete nám teda povedať, ako to, čo ste čítali v predmetnom článku o poškodenom, zmenilo jeho povesť?
Svedok odporcu: Ó áno, tento článok ohromne túto povesť vylepšil. Odkedy som si článok prečítal už si nemyslím, že dotyčný je nekrofilný pedofil, ale že je iba klamár a bezcharakterný sviniar, čo je teda nepomerne lepšia povesť.

Advokát odporcu: Môžeme teda povedať, že daný článok povesť poškodeného vylepšil.

Svedok odporcu: Jednoznačne áno.

Advokát odporcu: No a máme tu problém. Jeden svedok tvrdí, že povesť navrhovateľa bola poškodená, druhý svedok tvrdí, že naopak bola vylepšená. Pán navrhovateľ mohli by ste nám teda Vašu povesť ukázať, aby sme mali nejakú referenčnú vzorku podľa ktorej by tento súd mohol objektívne posúdiť či šlo o poškodenie, alebo vylepšenie povesti?

Poškodený: Nerozumiem.

Advokát odporcu: No, ukážte nám Vašu povesť.

Poškodený: Ako ju mám ukázať?

Advokát odporcu: No ja neviem, ak Vám teda odporca poškodil dobrú povesť radi by sme sa na ňu pozreli.

Sudca: Pán advokát, to je hlúpe, dobrá povesť predsa nie je fyzický objekt.

Advokát odporcu: Na to sa práve snažím poukázať. Jeden svedok mal nejakú povesť o pánovi navrhovateľovi a odporca mu ju zhoršil. Druhý svedok mal tiež nejakú povesť o poškodenom a naopak, odporca mu ju vylepšil a keby som doniesol svedka, ktorý daného pána vôbec nepozná tak ten by o ňom žiadny názor nemal teda by nevedel zareagovať na to akú povesť má pán navrhovateľ, ergo by túto povesť nemal.
Sudca: Čo tým chcete povedať?
Advokát odporcu: No to, že povesť nepatrí osobe, o ktorej tá povesť je, ale je jedinečným súborom názorov iných osôb o dotyčnom. Je ich vlastníctvom. Preto sa pýtam: Je možné žiadať náhradu škody na niečom čo nie je mojim vlastníctvom?
Môžem žiadať šoféra auta, ktorý narazil do iného auta o odškodné aj keď nie som vlastníkom poškodeného auta?

Nemal by sedieť na mieste navrhovateľa človek, ktorý mal o navrhovateľovi nejakú „povesť“? Ale čo by potom navrhoval, keďže je to JEHO povesť o niekom inom čo teda vlastne bolo poškodené?

Sudca: Ale zákon...

Atď...

„Ale zákon.....“ je taká čarovná formula. Je ale všetko, čo je zákon aj morálne? Zákon predsa nepriznal otrokom základné ľudské práva a bolo to iba nedávno. Zákonom sa predsa arizoval majetok nevinných ľudí, zákon predsa trestal ľudí, ktorí pomáhali prenasledovaným.

V zásade platí. Kým si niekto o mne myslí, že som charakterný a verí mi, môže prísť sto ľudí, ktorí ma ohovárajú, dotyčný bude veriť mne. Pokiaľ uverí celkom neznámemu človeku a odo mňa sa odvráti, môžem byť ohováračovi iba vďačný. Takých priateľov, ktorí sa odo mňa odvrátia napriek tomu, že ma poznajú na základe ohováraní človeka, ktorého ani nepoznajú, nájdem dosť aj na tržnici.

Poznámka: Pokiaľ má „ohováranie“ za následok vyšetrovanie v trestnej veci, a teda útok na moju slobodu (vyšetrovanie ma obmedzí) napr. by som o niekom tvrdil, že je zlodej a podvodník tak toto už nie je ohováranie, ale krivé obvinenie a podvod. Teda nejde o poškodenie dobrého mena, ale o obmedzenie slobody vyšetrovateľmi, ktorí konali na základe krivého obvinenia.

Študoval som Rozpoznávací ročník.

Bolo že to rozhovorov. Zapieraní, zosmiešňovania, hnevu a nasratosti, zjemňovania a vysvetľovania, že ja som iný. Bolo že to ukončení diskusie slovami „dobre, tak máš pravdu..“ a o chvíľu „ale aj tak je to blbosť.“ Otočení chrbtom a myslení si svojho... a utvrdzujúc sa v neomylnosti.

A ten neveselý úškrn brata... Roztrhol by som ho! Naštvaný ešte viac a preložiac si ho úplne zle.

A tých mávnutí rukou nad idiotmi, ktorí mi skrížili cestu. Blbci, ktorých nemalo zmysel počúvať, ignoranti, ktorí ma nerešpektovali, oportunisti, ktorí ma len zneužívali a nedodržali žiadny sľub, ktorí mi dali. Provokatéri, ktorí so mnou nesúhlasili iba a len preto, aby ma videli nasratého. Arogantní šoféri, ktorí na mňa pokrikujú trúbia na mňa a urážajú len preto, že behám po opustenej ceste, kde aj tak auto nemá čo hľadať – špiny, chrapúni..!

Ale ja som nad nimi vyhral: Jednoducho som si povedal, že si ich nebudem všímať a život bude hneď krajší. Bolel ma žalúdok, ale to iste preto, že som niečo pokazené zjedol, alebo niečo narýchlo, či niečo horúce, alebo studené.

A tých frustrácii, že sa niečo nedeje tak, ako som si to naplánoval. Že vlak mešká, že auto nechce naštartovať, že prší keď nemá a neprší keď má. Že sa šmýka a že sa nešmýka, že nemôžem nájsť kľuč od domu, keď sa mi chce najviac na potrebu, že sa mi šnúrka na teniske počas behu rozviazala už piaty krát. Že sa mi nič nedarí a všetko je nahovno.

Ale ja som nad tým vyhral: Žiadna situácia ma už nevedela rozhádzať, lebo som si povedal, že mňa proste nič nenaserie. Bolesť hlavy bola síce neznesiteľná, ale to bol isto úpal, nedostatok tekutín, či stres v práci... Možno od chrbtice, alebo od očí...

Podceňovaní/preceňovaní iných, či podceňovaní/preceňovaní seba. Nedokážem to, nespravím to, nemám na to vedomosti, zručnosti, skúsenosti tak to ani nevyskúšam...
Môj názor je ten správny ja mám pravdu a nik iný. Môžem Ťa síce počúvať a blahosklonne prikyvovať, ale čo Ty o tom vieš, čo Ty môžeš, čo sa Ty kam pechoríš. Aké máš skúsenosti, šak počkaj keď budeš starší, dospelejší, skúsenejší, múdrejší....
Ja mám pravdu.

Denno-denné situácie, s ktorými som bol konfrontovaný a ktoré som nechal plynúť okolo seba bez záujmu, tak povrchne tak odsudzujúco a ukrivdene.

Dnes už viem, že až trestuhodne plytvajúco.

A potom:

Potom som sa po  niekoľkých rozhovoroch nechal nahovoriť na štúdium Rozpoznania skutočnosti v Univerzite vedomého života...

Moja najlepšia investícia v celom 49-ročnom živote. A že som ich už mal mnoho.
Desať sedení, desať stretnutí s úžasnými ľuďmi. Desať sobôt kde padali dogmy. Nie padali, rúcali sa s ohromným dunivým rachotom, sprevádzané hromobitím a bleskami v myslení. Ťažké dubové dvere, obité masívnymi pevnými okovami vyrobené zručnými kováčskymi rukami sa po drsnej podlahe otvárali veľmi ťažko. Už len maličké pootvorenie však vpustilo do myslenia výrazný silný lúč oslepujúceho bieleho svetla, ktoré razom preniklo do všetkých zákutí a uličiek dovtedy najsilnejšieho stvorenia vo mne. Do môjho ega.

Najprv iba mávlo rukou.
„Nie je to nič nové,“ povedalo si. „Takých útokov som zažilo už veľa aj tak nik nerozpozná VEDOMIE a po x-tom neúspešnom pokuse sa pekne dvere zaklapnú a zámka zapadne do zárubne a zas bude na chvíľu pokoj. A ja budem môjho nositeľa naďalej verne brániť a plniť si tak svoju úlohu.“

Lenže nie. Tu nebola snaha spoznať vedomie, ó nie tu bola snaha rozpoznať jeho Výsosť EGO. A na to ono nebolo zvyknuté a tak vytiahlo svoje zbrane ťažkého kalibru.
Jednu po druhej ako reakciu na závažnosť útoku. A jeho nevýhoda sa hneď prejavila. Pozná svoje zbrane tak dôverne, že im bezmedzne verí a tak nielenže iné nepoužíva, ale ich používať ani nevie. A nevie ich ani vymyslieť. Len sa točí dokola a keď jedna zlyhá, ide k ďalšej a keď zlyhá posledná jeho obmedzená kreativita mu káže vrátiť sa k prvej a stále, úpenlivo, bezmedzne veriť, že raz to vyjde. Áno, stáva sa zručnejšie v ich používaní ale zrazu zistí, že som ho odhalil a tak ich používa čoraz sofistikovanejšie, ale ja už viem, ako z tohto kruhu vykročiť, vyskočiť, opustiť kolotoč, vysadnúť z lietadielka točiaceho sa okolo sústrednej osi a spočiatku vrávoravými, ale neskôr pevnými krokmi vykročiť po slnkom zaliatej lúke preč čím ďalej od kolotoča točiaceho sa stále na jednom mieste.
Ten kolotoč mi síce umožní meniť lietadielko za húsku, či rušeň, autíčko, koníka, ale neumožní mi stáť  na vlastných nohách a ísť kam chcem. V ústrety toho, čo si slobodne vyberiem.

Stačí mi iba aplikovať pravidlá, ktoré som sa naučil. Aplikovať ich poctivo, vždy pri každej životnej situácii. Neobviňovať sa vtedy, ak ich použiť nedokážem, ak ich nepoužijem, lebo zároveň viem, že som ich nepoužil zámerne, lebo som na to nemal silu, alebo možnosti. Nabudúce keď posilním budem s tou situáciou narábať úplne inak, lebo, a to som sa naučil tiež, tá situácia sa bude opakovať kým ma nezastihne pripraveného, aby som sa jej postavil a vyriešil raz a navždy.

A keď pravidlá zabudnem použiť? Nevadí. Nikto nie je dokonalý. Ani futbalista nevie dávať ihneď góly kým netrénuje, ani akokoľvek nadaný spevák neodspieva náročnú áriu ak netrénuje.

Odpúšťam si  naučil som sa odpúšťať aj iným a viem, že nemá zmysel pýtať čokoľvek od niekoho, kto mi to nevie dať aj keď mám pocit, že mi to dlží. Je toľko iných ľudí a situácií, ktoré mi to vedia nahradiť nezištne a s láskou.

Univerzita vedomého života....

Ďakujem, že som sa k Tebe dostal, ďakujem, že jeden zo zakladajúcich členov a zároveň jeden z učiteľov je môj brat, ďakujem sebe, že som našiel odvahu odomknúť dvere, ďakujem ľuďom, ktorých som stretol, ďakujem svojmu egu, že ma chráni a bráni, keď mi ide o život aj keď dnes už viem odmietnuť jeho ochranu, keď je neprimeraná, či neúčelná, ďakujem že to viem rozoznať (aj keď sťažka a nie vždy).

Ďakujem ľuďom, ktorých stretávam, za podporu, či kritiku lebo dnes už viem, že sa nikdy nestretnem s nepriateľom.

A mám vždy pravdu.
Vždy, keď hovorím o svojich pocitoch, keď nemám potrebu svoje slová dokázať a keď moje vyjadrenie so žiadnym iným vyjadrením nesúťaží.

... a v tejto spanilej, úžasnej, dych berúcej, šokujúcej jazde plnej dobrodružstva a neuveriteľných zážitkov, výskajúc a šantiac, kde mám oči otvorené ako dieťa tešiace sa z rozžiareného Vianočného stromčeka som sa rozhodoval pokračovať.

Volám Vás, priatelia, do ZMENY života.

http://vedomaskola.sk/

Prečo je vôľa väčšiny „argumentačný fail“.

Akoby to bolo nejaké zaklínadlo, akoby to, že to tvrdí väčšina ľudí, alebo že to preferuje väčšina ľudí, je správne, či aspoň malo by byť správne. Akoby každý, kto sa odkloní od prijatia „väčšinovej pravdy“ bol čudný, iný, špeciálny, niekto kto stále iba „vymýšľa sprostosti“, ktoré nikomu nepomôžu a načo také veci vôbec vyťahuje. Väčšinové rozhodnutia sú proste dobré, lebo keď mal kolektív hádať hmotnosť vola tak sa väčšina ustálila na správnej hmotnosti (áno, aj takéto chabé zdôvodnenie sa používa na obranu rozhodnutia väčšiny).

Tu chcem ale ukázať, že vôľa väčšiny sa za argument nedá považovať nie iba z hľadiska toho, že väčšina sa mýli tak často ako jednotlivec (ak nie častejšie a s fatálnejšími dôsledkami), ale z hľadiska toho, že tento „argument“ je neprijateľný už z podstaty.

Popíšem dva príbehy na ktorých by som chcel demonštrovať, prečo som o tom presvedčený.

Príbeh 1:
Zoberiem si na pomoc ideálnu spoločnosť, kde vedia ľudia presne, prečo niekto voliť môže a prečo nie (nezávisle od veku a mentálnych schopností) a všetci s týmto rozhodnutím súhlasili a stále súhlasia, navyše sú to poctiví a zodpovední ľudia a vždy chodia k referendu všetci, teda vždy je 100% účasť. V jeden deň vyhlásia referendum o zákaze predaja cez sviatok.

Referenda sa zúčastní 100% obyvateľov a hlasovanie skončí pomerom 85:15 v prospech zatvorených obchodov, teda od prvého dňa nasledujúceho mesiaca platí všeobecný zákaz predaja cez sviatok.

Čo to znamená pre tých 15% ľudí. Tí majú v podstate dve možnosti.

A) so zákonom súhlasiť,  dobrovoľne ho rešpektovať (prečo hlasovali proti zákonu nie je vôbec podstatné, možno sa iba pomýlili, alebo im to bolo jedno). V tomto prípade je ale zákon zbytočný, nakoľko ho aj tak 100% ľudí dobrovoľne rešpektuje

B) so zákonom nesúhlasia a rešpektujú ho zo strachu pred postihmi

Všetko sa zdá byť OK (nás, väčšinu, vôbec nezaujíma ako sa cíti menšina), ale v jeden deň sa zopár obchodníkov, zamestnancov obchodov a zákazníkov nesúhlasiacich so zákonom vzoprú a povedia si, že život v strachu pre nich nie je a zákon rešpektovať nebudú.

Čo sa bude ďalej diať záleží na úrovni spoločnosti ale v zásade to pôjde nejakými takýmito postupnými krokmi.

-niekto to zbadá a udá ich na úradoch (je to hrozné ale áno, stále sú medzi nami ľudia vyznávajúci fašistické hodnoty, teda udávať aj ľudí, ktorí nekonajú agresívne)

-príde kontrola a upozorní „vinníka“ na zákon a vyzve ho aby zavrel prevádzku

-neskôr prídu na kontrolu a zistia, že ich zákaz nerešpektuje a uložia mu pokutu

-náš „vinník“ je ale hrdý človek a pokutu odmietne zaplatiť. Jej zaplatením  by sa totiž vrátil do stavu „žijem v strachu“.

-prídu 2-3 upomienky a on stále neplatí

-súd a exekúcia, ale on exekútorovi nezaplatí, lebo stále je to o tom istom „nechcem sa vrátiť do života v strachu“

-nakoniec príde zásahová jednotka a zoberú z domu na príkaz súdu všetko čo nie je priskrutkované a náš „vinník“ bude šťastný ak nezoberú aj jeho

-lenže oni ho zoberú a ak sa bude brániť, kopnú ho najprv medzi nohy a ak sa bude brániť naďalej predvedú ho a na krk mu hodia paragraf o „útoku na verejného činiteľa“

A sme vo finále.
Náš vinník nerešpektoval vôľu väčšiny a vieme ako skončil.

Teda: Akceptovanie argumentu o vôli väčšiny je akceptovanie argumentu násilia.

Vymáhanie vôle väčšiny = agresívne násilie

Agresívne násilie je však absolútny pojem. Nemôže byť „dobré agresívne násilie“, alebo „vhodné agresívne násilie“... Agresívne násilie je agresívne násilie, nejestvuje žiadne prídavné meno, ktoré by ho malo zjemniť, alebo nedajbože legitimizovať.

Príbeh 2.:

(ten bude oveľa kratší, lebo sa v ňom nebude nikto so mnou babrať)

Na diskotéke začnem tancovať s krásnou devou. Neskôr sa ukáže, že táto deva je dievčaťom jedného z päťčlennej partie holohlavých býčích krkov a ja (keďže som nerešpektoval pohľad spod zamračeného obočia) sa zanedlho ocitnem vytiahnutý za opasok pred budovou diskotéky .

Tam partia, aby bolo všetko v súlade so slušným správaním, zorganizuje referendum s jednou otázkou.

„Má tento drzý chlapík dostať na papuľu, alebo nie?“

Výsledok 5:1 dáva tušiť, čo sa bude diať. A tak mi jednu privalí a ja sa sklátim na zem. Lenže ja nechcem žiť život v strachu a tak sa postavím. Bulo na nič iné nečaká len aby mi mohol kopnúť medzi nohy takú, že sa mi moje orechy razom ocitnú v hrdle vyschnutom na šmirgeľ. Chlapi sa zarehocú a odchádzajú pokiaľ si ja hľadám po okolitej tráve svoje mužstvo. Obrazne aj v skutočnosti.

Rozdiel tam je a vyznieva zarážajúco v prospech druhého príbehu. Nikto z partie ma totiž neobviní z útoku na verejného činiteľa.

Ako som uviedol už v zátvorke druhého príbehu, rozdiel tam je v časovej následnosti. V prvom príbehu to bude trvať troška dlhšie ale zase môžem skončiť v base, v druhom príbehu to síce bude mať kratšie trvanie ale bez súdnej dohry.

Medzi týmito dvoma príbehmi však nestojí žiadna principiálna bariéra.

„Lebo zákon“ je to isté ako „vôľa väčšiny“, pokiaľ sa zákon týka zákazu neagresívneho konania ide o násilie v jeho najzvrhlejšej forme.

Teda vôbec nejde o to, či je argument vôľou väčšiny postavený na správnych či nesprávnych predpokladoch o omylnosti, či neomylnosti väčšiny.

Systémová chyba, zlyhanie, prepadnutie skrachovanie tohto argumentu spočíva v jeho násilnej podstate.

„Ja som slušný človek, poctivo chodím k voľbám a zúčastňujem sa referenda a chcem iba, aby zákony rešpektovali aj ľudia, ktorí s nimi nesúhlasia.“
„Ja som slušný človek odmietajúci agresívne násilie.“
Nikto, konzistentný vo svojich postojoch, nemôže vysloviť obe vety.

To, že sa tak bežne deje je iba neuvedomenie si princípu tak, ako som ho popísal v úvahe „Vegán vs libertarián“.

Bohatí-kto sú?

V diskusiách sa veľmi často stretávam s pojmom „bohatí“. Je to pri argumentáciách napr. o tom, že 2% ľudí vlastní 80% majetku sveta, alebo že bohatí by sa mali deliť s chudobnými, alebo že bohatí sú „nenažraní“ atakďalej, atakpodobne.

Táto úvaha nebude riešiť definíciu bohatého človeka, nakoľko by nebolo o čom ďalej písať, lebo nejestvuje žiadny merateľný spôsob, ako bohatého človeka označiť. Ja napríklad často hovorím, že patrím medzi najbohatších ľudí sveta, lebo som zdravý, mám dobrú manželku a dve zdravé a krásne deti. Mám kde bývať, čo jesť a piť. A mám všetko, čo potrebujem. Lebo svoje potreby prispôsobujem svojim možnostiam.

Zoberiem si teda predstavu nejakého bohatého človeka, ktorý by sa mohol podeliť s inými.... Hops, to môžem aj ja... Hm, pitnou vodou splachujem záchod, som teda extrémne bohatý človek.

Tak ja teda neviem.... 😊 Keďže sám neviem bohatého človeka zadefinovať, jednoducho sa tým nebudem zaoberať a budem rátať s tým, že čitateľ vie, o kom hovorím.

Takže bohatí ľudia.

Kto sú to? Odkiaľ pochádzajú, kde sa vôbec berú?

Bohatí človek môže vzniknúť v zásade troma spôsobmi (netvrdím že iba, ale tak sa to javí mne)
Vlastným úsilím bez použitia a využitia násilia

Vlastným úsilím s využitím násilia

Vlastným úsilím s použitím násilia.

Pre účely tejto úvahy nebudem písať o tých, ktorí priamo násilie používajú. Prečo?, vysvetlím na konci úvahy.

Ďalej si zadefinujeme tri priestory, kde bohatí ľudia vzniknúť môžu. Takisto ako vyššie, netvrdím, že žiadne iné priestory byť nemôžu. Skôr naopak. Tých priestorov sú tisíce, nasledovné tri však prekrývajú všetky ostatné možné.

Slobodný trh.

Trh s jednou jedinou štátnou reguláciou.

Trh štandardný tak, ako ho dnes poznáme s bezpočtom štátnych regulácii

Bohatý na Slobodnom trhu:

Na to, aby vôbec bohatý človek vznikol musí v zásade splniť jednu veledôležitú podmienku. Musí priniesť na trh unikátny produkt, alebo službu, za ktorú sú mu ľudia ochotní platiť. Ak by na trh nič také nepriniesol, nie je šanca, že by zbohatol. Dokonca službu, o ktorú ľudia nemajú záujem by ani nepredal. To je mimochodom aj výborný ukazovateľ potrebnosti služby; písal som o tom v úvahe „čo je potrebné“.

Slobodný trh ho navyše stráži, aby jeho bohatstvo neprinieslo „astronomické hodnoty“ (tiež netuším, čo znamená v diskusiách často používaný výraz „astronomicky (hriešne) bohatý“, ale predpokladám, že to niečo znamená).

Ako to funguje?
Predstavme si, že človek A prinesie na trh úžasnú a unikátnu službu, ktorú je ochotných kúpiť 1000 ľudí, ale daný človek vie uspokojiť iba 100 ľudí. Čo spraví?

Má dve možnosti:
Bude ľudí uspokojovať podľa toho, v akom poradí sa mu hlásili, alebo...

...bude postupne zvyšovať cenu služby.

Čo sa v zásade stane ak sa cena zvyšuje (teoreticky predpokladajme, že na trh nevstúpi ďalší subjekt, ktorý by danú službu poskytol).

Postupne ubúda ľudí, ktorí sú ochotní za túto službu zaplatiť, ergo ubúda ľudí, ktorí si danú službu cenia viac, ako hodnotu svojej práce ktorú na to vynaložili, alebo si inú službu cenia viac ako tú, ktorej cena rastie. Cena služby ponúkanej subjektom „A“ teda stále rastie až príde k momentu kedy sa dopyt a ponuka ustáli na 100:100

V prvom prípade (službu poskytne ľuďom podľa toho v akom poradí sa mu nahlásili) neuspokojí všetkých, uspokojí iba prvých 100, teda 900 zostane neuspokojených a neuspokojený bude aj poskytovateľ, lebo za službu dostal len toľko aké boli jeho náklady, prípadne ešte „morálny zisk“.
V druhom prípade (zvyšovanie cien a tým pádom zvyšovanie nedostupnosti služby pre všetky skupiny ľudí) sa počet uspokojených nemení je ich stále 100 a neuspokojených je 900, ale po prvé: pomôže viac sebe, teda si môže viac vecí dovoliť za vyšší zisk. Ale čo je oveľa podstatnejšie a to po druhé: uspokojí tých, ktorí sú ochotní danú cenu akceptovať, teda hodnota služby je pre nich väčšia, ako hodnota ich práce vyjadrená cenou ich práce.

A nakoniec po tretie:
daná služba pritiahne na trh ďalšie subjekty, ktoré ju budú ponúkať, lebo majú pred sebou vidinu zisku vyššieho, ako zisk, ktorý tvoria v dovtedy nimi poskytovanej (inej) službe ergo zmenia predmet podnikania..

Teda:
Prvý poskytovateľ poskytuje službu 100 ľuďom, ale záujem má 1000 ľudí. Pomer je teda 100:100, ale iba preto, lebo 900 ľudí danú službu za danú cenu nevyužíva pre jej vysokú cenu. Dopyt je však stále, iba je takpovediac skrytý. Keďže sú zisky z danej služby vysoké, prichádza druhý poskytovateľ (s kapacitou 100 jednotiek danej služby), pretože ho lákajú dobré marže, ktoré informujú trh, že služby je nedostatok. Obaja poskytovatelia, keďže pomer je 200:100, začnú spolu bojovať o zákazníkov a jeden z bojov je boj cenami. Tým dosiahnu zníženie ceny na úroveň, kedy ju začnú využívať aj tí, ktorí ju pred tým odmietli (povedzme 100 ľudí). Pomer je 200:200. Rozdiel medzi výrobnými nákladmi a predajnou cenou je stále výrazný, čo je informácia trhu, že stále je voľný počet ľudí, ktorí by si danú službu zaobstarali, nebyť vysokej ceny. Prichádzajú ďalší a ďalší poskytovatelia až pomer dosiahne 1000:1000. To má ale za následok, že predajná cena vs výrobné náklady už nie sú také zaujímavé, ako na začiatku procesu, pretože poskytovatelia bojovali o predaj svojich kapacít-cenou.

Keďže sa nádherná ziskovosť pomaly zmenšuje, poskytovatelia hľadajú ďalšou dieru na trhu, aby zarábali. Ak ju niekto z nich nájde, klesne ponuka na 900, čo má za následok zníženie počtu uspokojených a zároveň zdraženie služby.

 A takto dookola.

Samozrejme toto vysvetlenie ráta s určitými pevne stanovenými záujmami ľudí, s nejakým pevným hodnotovým rebríčkom čo v štandardnom trhu vzniknúť jednoducho nemôže. Situácia sa bude vyvíjať oveľa dynamickejšie. Tento popis je iba dramaticky zjednodušený pre pochopenie akým spôsobom slobodný trh funguje.

Teda na slobodnom trhu vzniká bohatý človek tak, že ponúkne unikátnu službu, za ktorú sú ľudia ochotní platiť. Zároveň slobodný trh „stráži“ takého poskytovateľa aby sa z neho nestal „astronomicky bohatý jedinec“....

Vložme teraz do slobodného trhu jednu jedinú reguláciu. Nič viac, iba jednu malinkú, malinkatú štátnu reguláciu.
Napr.: Patent.

Táto jediná regulácia zmení, a to dramaticky, celú situáciu.

Stále tu máme človeka, ktorý prináša na trh niečo, čo ľudia kupujú. Ibaže v tomto prípade príde štátny zákon, ktorý zakáže inému subjektu túto službu poskytovať pod prísnymi trestami.

Použijem ten istý prípad.

Pomer ponuky a dopytu je 100:1000. Prvý proces prebieha takisto ako v prvom prípade. Dodávateľ zvyšuje ceny, aby vyfiltroval zákazníkov, ktorým na tej službe naozaj záleží. Teda, ktorí si ju cenia o toľko viac ako iné služby a natoľko, aby za ne dali prostriedky svojej práce v požadovanej cene. Služba sa dostane do úrovne ceny, kedy by na slobodnom trhu prišiel ďalší subjekt a proces by bol taký ako vyššie popísaný. Tu ale platia patenty. Nik iný nepríde, žiadny iný poskytovateľ tej istej služby nepríde, lebo nesmie. Štátna regulácia mu v tom bráni. Cena sa teda bude zvyšovať až do momentu, kedy sa vyrovná ponuka s dopytom teda 100:100. (900 ľudí síce o danú službu záujem má, ale nie je ochotných zaplatiť požadovanú cenu)  Výrazné zisky sú síce dôvodom, aby niekto ďalší na trhu ponúkol túto službu, ale nesmie to spraviť. Patentovaný dodávateľ teda lavíruje, zvyšuje výrobu, znižuje výrobu a ryžuje a ryžuje... A štát sa tvári, že patent je potrebný pre ochranu.... Vlastne ani neviem koho, ale spotrebiteľa určite nie. Na strane spotrebiteľa totiž zostáva 900 neuspokojených.

A to sme povolili na trhu iba jedinú reguláciu.

A teraz popíšem tretiu situáciu teda trh tak, ako ho dnes poznáme.

Je stále pravda, že bohatý človek a to astronomicky môže vzniknúť tak, že poskytne ľudom nejakú unikátnu službu pri patentovej ochrane.
LENŽE

Bohatý človek na súčasnom trhu môže vzniknúť ešte jedným spôsobom a to takým, že neposkytne nikomu nič, čo potrebuje (resp. čo síce potrebuje ale je to na 5-10 mieste jeho rebríčka potrieb).

Napríklad rekonštrukcia autobusových zastávok. Veľa ľudí povie:
„Fajn, konečne to niekto spravil.“ Problém je, že keby ste týmto ľuďom povedali
„OK, tak tu máš všetky zaplatené dane a koľko mi dáš na tie zastávky?“ zrazu by ste zistili, že prvý, druhý a možno ani tretí mesiac (a možno celý rok) by ste nevyzbierali ani cent. Je to preto, lebo ľudia síce považujú autobusové zastávky za dôležité, ale v ich živote sú ešte dôležitejšie veci, ako zastávky a tie uprednostnia.

Čo sa teda deje?

Bohatý človek na súčasnom trhu môže vzniknúť aj tak, že podstrčí dostatočný počet peňazí ako odmenu ľuďom, ktorí rozhodujú o tom, čo by sa malo za zoštátnené peniaze daňových poplatníkov postaviť (ktovie koľko ľudí by malo radšej autobusovú zástavku a nie nové MR-ko v nemocnici, alebo doma novú sušičku). Motivácia človeka, ktorý o daniach rozhoduje je samozrejme sebecká tak, ako motivácia každého človeka. Preto uprednostní zvyšovanie kvality života svojej rodiny za odmenu (ktorú dnes v určitých segmentoch trhu nesprávne nazývame „korupcia“) pred zvyšovaním kvality života obecného. Na obhajobu tohto človeka treba povedať, že nejestvuje objektívny spôsob zistiť čo a ako veľmi ľudia potrebujú a čo by malo byť teda platené z pokladne vyzbieraných daňových príjmov a v akom poradí.

Zhrnutie:
Na slobodnom trh vzniká bohatý človek tak, že poskytuje ľuďom to, čo potrebujú pričom samotné zákony trhu mu bránia stať sa „astronomicky bohatým“. Samozrejme sú výnimky (J.D. Rockefeller), napriek tomu, že tento pán bol vo svojej dobe bohatší, ako iní stále bol na voľnom trhu a teda musel stále poskytovať tie najlepšie služby aké mohol, aby jeho zákazníci neodišli ku konkurencii. Cena, ktorú od nich J.D.R. pýtal bola stále zákazníkmi dobrovoľne akceptovaná. Ak by nebola, prišli by ďalší dodávatelia danej služby. V čase najväčšej slávy obhospodaroval 90% amerického trhu s ropou, ale nikdy nie 100% a nikdy nie trh celého sveta.

Na čiastočne regulovanom trhu bohatý človek vzniká tak, že stále poskytuje ľuďom to, čo potrebujú, ale má oveľa väčšiu šancu, vďaka patentovej ochrane, čo je štátna regulácia, stať sa „obrovským boháčom“.

No a na regulovanom trhu tak, ako ho dnes poznáme, bohatý človek môže vzniknúť tak, že ponúka to, čo nik nepotrebuje (alebo je táto vec niekde vzadu na rebríčku hodnôt – kto potrebuje lety na mesiac?) a navyše mu nemá čo zabrániť pred získaním obrovského bohatstva.

Ak sa vrátim na úvod.

Slobodný trh umožní vznik boháča na základe jeho schopností a zručností.
Regulovaný trh umožní vznik boháča na základe jeho schopností a zručností s využitím násilia (štátne násilie sa prejavuje zavedením patentovej ochrany, či zavedením daní).

Prečo som vynechal vznik boháča, ktorý priamo používa násilie? Výpalníci, zlodeji, podvodníci, lúpežníci atď...? Lebo bez ohľadu na priestor sa vyskytujú v podobných pomeroch (to, že aj tu je slobodný trh efektívnejší s vysporiadaním sa so zločincami nebudem rozoberať). Štát nie je zárukou, že sa zločinci na trhu nevyskytnú takisto, ako slobodný trh nie je zárukou, že na ňom nebudú zločinci pôsobiť.

Táto úvaha si nestavia ambíciu byť úplne presná a exaktná. Nechcel som nudiť príliš veľkým priestorom a dlhým rozpisovaním. Nájdete v nej kopec nepresností a ak uvažujete, aj ďalší kopec otázok. Princíp som sa snažil vystihnúť najjednoduchšie, ako som vedel. V knižniciach existujú stovky kníh od desiatok úžasných filozofov, či skvelých ekonómov, ktorí sa týmito pravidlami zaoberajú a ktorí to vysvetľujú exaktne presne a logicky a venujú tejto zložitej téme dostatočný priestor.

Táto úvaha mala inú ambíciu. Ukázať, že pojmy ako „bohatý“, či „štátna regulácia“ môžu znamenať aj úplne niečo iné ako sú chápané dnes. Ale hlavne.

Že tvrdenie, že astronomicky bohatý človek, či oligarchia, ktorý má v rukách vlády väčšiny sveta je zlyhaním slobodného trhu je úplne nelogické. Je to presne naopak.

Oligarchia je priamo tvorená reguláciami na slobodnom trhu. Či úmyselne, alebo neúmyselne už nechám na zvážení čitateľa.

Netvrdím však, že môj pohľad je správny, je iba iný ako mainstream. A za obrovský úspech tejto úvahy by som pokladal, ak by sa čitateľ, ktorý prišiel až sem zamyslel a aspoň nabúral predstavu, ktorú má o slobodnom trhu vytvorenú vďaka dennodennej indoktrinácii silného systému. Tak silného, že dokázal skvelým marketingom to, že ľudia robia rozdiely v principiálne úplne rovnakých veciach len na základe toho, či niečo robí štát, alebo súkromná osoba.
S jediným zdôvodnením:
„Lebo zákony.“
Poviem Vám úprimne. Ľudia, ktorí túto vetu pokladajú za relevantnú obhajobu akéhokoľvek zverstva  predstavujú pre mňa najvyššie nebezpečenstvo.