Zúfalstvo. (poviedka)

 Vzduch bol plný Vianočných melódií a ostrého studeného bieleho svetla. Aj zvuk aj jas sa odrážal z výloh obchodov. Niektoré sú zatvorené, niektoré otvorené a niektoré majú mreže vytiahnuté do polky. Pri vstupoch do predajní visia, alebo sú na skle prilepené papiere s rôznymi upozorneniami a podmienkami. Posledný rok si už na to zvykol. Na niektorých bolo napísané „Základ“ na iných „OTP“, alebo „Výdajné miesto“, či „Prosím zazvoňte, hneď sme pri vás“.

Nápisy neboli nič nové. Posledný rok sa s nimi stretával bežne a pomaly boli frekventovanejšie ako zoznam platobných kariet, ktoré obchody akceptovali.

Tváre ľudí, ktorí ho míňali boli zakryté respirátorom.

„Všetci vyzerajú ako kačice.“ Pomyslel si, no vzápätí si uvedomil, že asi nevyzerá inak.

Ľudí bolo pomenej a šli s nejakým cieľom. Aké iné, oproti dobe spred dvoch rokov. Vtedy sa rodinky, ale aj mladé páry, či osamotené bytosti ponevierali po obchodných centrách aj keď nič konkrétne nehľadali. Stala sa z toho akási kultúra. Prejsť sa po vysvietených, čistých a v sparnom lete príjemne chladných priestoroch, alebo sa schovať v zime pred dorážajúcim vetrom a sychravým počasím. Sadnúť si na kávu, objednať si koláčik, pokecať s priateľmi a len tak sa smiať, zabávať sa a nemyslieť na veci, ktoré hlavu zaťažujú. Relaxovať.

Už dobrého poldruha roka nie. Ľudia vbehnú do obchodného centra, nakúpia, čo potrebujú a utekajú preč. Je jedno, či sa boja nakazenia vírusom, alebo si proste odvykli robiť to, čo ich ešte pred dobou bavilo.

„Utekajú domov, tam sa zavrú a čítajú si alebo pozerajú nejaký film.“ Prebehlo mu hlavou mysliac si, že to, čo robí on, robia aj ostatní.

Koľko už nevidel rodinu? Rok? Aj viac ako rok. Okrem svojich najbližších, manželky a dvoch detí nevidel ostatnú rodinu už viac ako rok. Ani on, ale ani oni nemali nejakú obrovskú túžbu sa vidieť.

Naozaj sa báli stretávať sa, alebo jednoducho odvykli? Nevie.

Do jeho pravého boku mu vrazilo dieťa. Snáď štvorročný chlapec zostal prekvapene stáť, pusa pod rúškom s obrázkom malej kačičky. Aké príznačné. Usmial sa, aby dieťa upokojil, ale jeho úsmev sa stratil vo vnútornej strane jeho prekrytia horných dýchacích ciest.

„Emócie sú v prdeli. Nevidieť ich.“ Pomyslel si a nahlas povedal.

„Nič sa nestalo, chlapče, všetko je v poriadku.“

Jeho matka, vysoká hnedovláska s tvárou pod respirátorom chlapca schytila za ruku a ťahala ho preč. Akoby mal mor.

Akoby mal mor. Čo keď má covida? Nemá, veď sa bol včera testovať, ale tá žena to nevie, ale zas mohla by si domyslieť, keď vidí, kde je. Veď videla predsa kde stojí. Že stojí v rade a čaká na prvú dávku očkovania.

„Vraj bez registrácie.“ Preletelo mu hlavou „ktovie, či naozaj. Či ho naozaj zaočkujú aj keď sa nepreukáže občianskym preukazom. Veď je to bez registrácie.“

Smutne sa usmial. Bez registrácie asi myslia, bez predchádzajúcej registrácie.

 Stál v rade a poslušne čakal.

„Ako to hovädo na porážku.“ Pomyslel si a smutne sa usmial. Vopchal pravú ruku do vačku a nahmatal kúsok plastu. S uspokojením ruku znova vytiahol.

Stál v rade. Díval sa na tylo chlapa stojaceho pred ním. Neustále prešľapoval, akoby sa niekam chystal. Bol asi desiaty v poradí. Videl horúčkovito pracujúcich ľudí v bielych oblekoch, vyzerali ako technici, čo obliekajú kozmonautov. Požiadali o preukaz, o kartičku poistenca. Záujemca o očkovanie si sadol, niečo si prečítal, niečo vyplnil, niečo podpísal, vyhrnul rukáv dostal včeličku, presunul sa na inú stoličku, stiahol rukáv na ruku, chvíľu posedel, potom sa postavil a odišiel.

Spomenul si na hudobný film od Pink Floyd „Stena“, ako tie deti padali do mlynčeka. Presne tak sa cítil. V rade stoja bytosti, jedinci, slobodní jednotlivci a po vpichnutí vakcíny odchádzajú kusy mäsa. Takto to videl.

 Pred pol rokom parlament prijal zákon o povinnom očkovaní a kto sa nepodriadi musí zaplatiť pokutu 5000€. Zatiaľ jednorazovo, ale ktovie, ako zmenia zákon, či sa nebude musieť platiť každý mesiac, alebo aj každý deň. A ten, kto na pokutu nemá, k tomu príde exekútor a zoberie mu majetok. A človek zostane na ulici, v kartónoch. A keď raz bude spať zababušený v novinách, tak sa k nemu gestapo prikradne a tú vakcínu mu pichne. Niet pred tým úniku.

Nechcel si ju dať. Nepokladal to za potrebné, radil sa s lekárom, radil sa so známymi. V rodine mal dvoch, ktorí mali veľmi ťažké vedľajšie účinky. Jeden prestal chodiť a druhému zistili potom neurologické ochorenie. Spadla mu celá ľavá strana tváre a slintal kade chodil. Stále musel mať v ruke vreckovku, aby si sliny utieral.

Áno, ostatní to prežili v pohode, dokonca jeho bratranec už mal štvrtú dávku a tešil sa zo zdravia. Napriek tomu mal pocit, že v tej vakcíne je ešte niečo. Niečo, čo berie človeku ľudskosť. Kedykoľvek prišiel do diskusie s niekým, kto už zaočkovaný bol a vyjadril sa, že on je proti, hneď bol dezolát, antivaxer, hlupák, nezodpovedný a vrah tých, ktorí sa zo zdravotných dôvodov očkovať nemôžu dať. A ešte nepriateľ detí, pretože ak nebudú všetci zaočkovaní, tak deti nebudú môcť chodiť do školy a budú hlúpe.

Čo z nich vyrastie? Ako bude vyzerať Slovensko s deťmi bez vzdelania? Darmo oponoval, že s tým neočkovaní nemajú nič, ani vírus. Že za toto je zodpovedná vláda.

Nič nepomáhalo. Akonáhle sa čo len spýtal na dôkazy, alebo na obete, ktoré osobne poznal, hneď mu vypálili Kainovo znamenie. Dokonca aj obaja z rodiny, ktorí mali tie účinky nepripustili, že je to z vakcíny.

„Bohviečo mi je. Asi som dostal zápal trojklaného nervu.“ Zabublal ten so spadnutou tvárou. „Očkovanie nie, to vylučujem.“ Utrel si slinu, ktorá mu stekala z kútika úst.

„To je somarina, to s tým nemá nič spoločné.“ Prskal ten na invalidnom vozíku

Rad pre ním sa skracuje. Ešte dvaja. Znova vsunul ruku do vačku a pohladil kúsok plastu.

Stále to nechcel. Nechcel si to dať pichnúť.

„Ver vede.“ Povedal mu priateľ.

„Nejde o to, že by som vede neveril, predsa viem, že atóm je nedeliteľný, viem, že Zem je stredom vesmíru, viem, že je zbytočné sterilizovať operačné nástroje, viem, že kvantová mechanika je hlúposť. Viem, veď to hovorí veda.“

Smiali sa mu.

„To nemôžeš porovnávať, veda sa už opravila.“

„A čo ak sa o desať rokov opraví aj v tomto?“ Spýtal sa a ostatní sa mu smiali.

„Ty si hoaxer, konšpirátor. Veda je dnes inde.“
„Ale to si vedátori mysleli v každej dobe.“ Oponoval a oni sa smiali.

Nešlo mu o vedu, to by ešte prehrýzol. Šlo mu o jeho telo.

Bol posledný, kto odolával. Jeho dospelé deti už boli zaočkované. Chceli cestovať. A tak cestovali. Vďaka bohu, im to nič zlé nespravilo. Čo bude o desať rokov, nevie.

Manželka sa zaočkovala už tiež. Aj u nej to prebehlo v poriadku. Akurát, že mu už ani jeden z nich nerozumel.

„Otec, prosím ťa, veď to nič nie je, neboj sa.“

Ako mal svojmu milovanému synovi vysvetliť, že sa nebojí.

„Miláčik, nič to nie je. Uvidíš, všetko bude v poriadku a budeme mať aspoň pokoj.“

Ako mal manželke vysvetliť, že tu nejde o pokoj.

Ako im mal vysvetliť, že tu ide o niečo iné. Ani o zdravie, ani o strach, ani o pokoj, ani o obavu, ani o zodpovednosť voči iným, ani o.... ani o konečné riešenie.

Išlo o pocit Slobody.

 Cítil sa ako dokopaná ľudská bytosť, ako v blate sa zvíjajúca kôpka ničoho. Dôstojnosť jedinca bola preč. Ako ovca na strihanie, ako krava na dojenie, ako prasa na porážku. Stál v rade.

Ako žena, ktorú banda násilníkov priviaže k drevenému neohobľovanému stolu niekde v zapľuvanej krčme a rehotajúce sa opilé a zvrátené ksichty ju opľúvajú kým niekto z nich zasúva svoj penis do skrvavenej a ubolenej vagíny.

Nie, tá bolesť nie je horšia, ako ten pocit, že telo na stole nie je ona. Že to telo na stole je iba bábika, s ktorou sa mocní hrajú.

Nie, nevedel sa asi presne vcítiť do znásilňovanej ženy, ale ak by sa ho niekto spýtal, či by si to aspoň vedel predstaviť, potom v tomto rade, čakajúci na pichnutie si to predstaviť vedel.

Nie, nešlo o bolesť, ani des, ani strach o svoj život.

Bol to pocit bezmocnosti, ktorý mu zvieral srdce, žalúdok, v hlave mu rozvibroval všetky neuróny a cítil sa tak slabo.

„Jeho telo nie je jeho telo. Dnes vakcína, zajtra odobratie orgánov pre Spoločenské dobro.“

Prečo nie? Kto kedy koho zastaví?

Povinné očkovanie je prekročenie Rubikonu. Naše telo nám nepatrí. Koniec. Nepatrí...!

Chcelo sa mu kričať.

Už bol na rade.

Ešte ten chlapík, ktorému sa celý čas díval na temeno, a z ktorého mu teraz stekali kvapky potu. Vonku bola zima, v obchodnom centre bolo vykúrené. Kým sa dostal na rad, tak mu v zimnom kabáte bolo horúco tak, ako tomu chlapíkovi pred ním. Golier mal zmáčaný potom.

Nechcel sa dať zaočkovať, ale nevedel si predstaviť ako sa tomu vyhnúť. Rozprával sa s právnikmi, ale nik mu nevedel poskytnúť radu. Možno odísť zo Slovenska. Ale má predsa rodinu. Možno zaplatiť pokutu. Ale z čoho? Tak sa zaočkuj, veď sa ti nič nestane.

„Neboj tá vakcína je bezpečná.“ Tvrdil mu kolega.

„Bezpečná? Aj pre toho, čo po nej umrel? Veď ich bolo tuším asi sto, nie?“
„To áno, ale zaočkovaných bolo 5 miliónov.“
„No a? Povedal si, že je bezpečná. Tak ako bezpečná bola pre tých sto?“

„No pre nich nebola, ale to je štatisticky zanedbateľné.“
„Počkaj, povedal si predsa, že je bezpečná. Tak je, alebo nie je?“
„No, pravdepodobnosť že umrieš aj ty je strašne nízka, ale to, že umrieš na covid je oveľa vyššia.“

„Dobre, ale povedal si, že je bezpečná. Tak ak ja po nej umriem, ako bola pre mňa bezpečná?“

„Si proste antivaxer.“ Mávol kolega rukou.
Už sa nemal ani s kým pozhovárať, ani s kým poradiť. Cítil sa ako hrdina zo seriálu Walking death. Okolo mal už iba ľudí s prázdnym pohľadom a s treťou dávkou vakcíny.

Zdravých, už nezomrú, už budú žiť večne.

Žalúdok mu znova skrútilo.

Bol zbabelý poslať ich všetkých dočerta.

Slabý a zbabelý.

Nedokázal opustiť rodinu. V hlave mu bežali rôzne riešenia. Odíde a nech ho manželka vyhlási za nezvestného, alebo sa vzdá slovenského občianstva, alebo sa bude skrývať, alebo, alebo, alebo...

Po všetkých nápadoch, kedy si uvedomil, že by toto rodine nedokázal spraviť ho prepadlo ohromné zúfalstvo. Také až živočíšne. Nejedol už snáď tri dni. Bol mu fyzicky zle. To, že niekto si narába s jeho telom bolo preňho tak hrozné, tak oplzlé, že mu to vháňalo slzy do očí.

Čo má robiť, aby si zachoval dôstojnosť? Čo má robiť, aby sa dokázal pozrieť rodine do očí? Čo má robiť?! Ako má reagovať ak sa stretne s niekým, kto o ňom vedel, aký odporca otrokárstva bol?

„Tak čo, aj teba už zaočkovali? Ako si teda zabojoval? Rečičky... Rečičky a už aj ty si pichnutý! A čo? Umrel si? Vidíš nič sa nestalo.“ Počul výsmech.
„Nie nič, iba už nie je ľudskou bytosťou.“

 „Nech sa páči.“ Vyzval ho milý hlas mladej ženy, ktorá ho jemne chytila za lakeť a posunula ho k stolu.  Chytila ho jemne, ako viedli Orison Sonmi 451 na popravu.

Posadil sa za stôl.

„Nech sa páči, toto tu vyplňte a podpíšte informovaný súhlas.“

Informovaný súhlas. V hrdle mu vyschlo.
To je tak odporné. Tak zvrhlé. Nemal na to slov. Informovaný súhlas.

 Začal si búchať po vačkoch dávajúc najavo, že nemá pero. Chlapík za štítom mu jedno podal.

Zbežne si pozrel zdravotný dotazník. Ani toľko námahy si nedali, aby o vhodnosti rozhodoval lekár. On sám má rozhodnúť, či je vhodný na očkovanie, alebo nie. Tu, v obchodnom centre. On sám napíše, že áno, on sám podpíše Informovaný súhlas a ak po vakcíne zomrie, on sám bude zodpovedný, lebo so všetkým súhlasil.

 Asi tak zodpovedný ako rodič uneseného dieťaťa, ktorý nezaplatí výkupné. Únosca je iba nevinný chudák. Predsa ten kto si zabil syna je rodič, ktorý nezaplatil výkupné. Únosca je nevinný, zajtra môže uniesť ďalšie dieťa.

 Oplzlé, odporné, zvrhlé hnusné, neľudské.

Vyplnil papiere, podpísal to umelohmotným perom s logom firmy Pfizer. Aké príznačné.

Postavil sa a posunul sa na ďalšiu stoličku, kde ho už čakal ďalší človek, exekútor. Ako kat.

„Ako to, že našli toľko ľudí ochotných sa spolupodieľať na tomto zločine?“ hlava mu to nebrala. Spomenul si na jeden dokument zo Slovenského štátu z rokov 1940-1943. Vždy sa takí našli. Tiež si mysleli, že ak príde zákon o arizácii tak nik arizovať nebude.

Ale arizovali tak, ako dnes pichali. Bez akejkoľvek výčitky svedomia. Tak, ako bez akéhokoľvek problému podrezávajú krky kravám.

„Vyhrňte si rukáv, prosím.“ To biele čudo malo hlas.

Neveril, že toto môže mať ľudský hlas. Neveril tomu, proste tomu nemohol uveriť.

So slzami v očiach zdvihol tvár dobitej a poníženej bytosti.

„Ak mi to pichnete, umriem.“ Povedal ticho a v odraze zo štítu videl svoju strhanú tvár.
„Prosím?“ spýtal sa ho štít.

„Ak mi to pichnete, zomriem.“
Spoza štítu počul zakašľanie.

„Nebojte sa pane, nezomriete. Len to trošku pichne a máte to za sebou.“

Po tretí krát pohladil plastovú vecičku vo svojom vrecku.

„Zomriem.“

„Nie pane, nebojte sa.“ Povedal štít.

„Už sa nebojím. Nie, už sa nebojím.“ Povedal si v duchu a zacítil na pleci studenú spŕšku dezinfekčného roztoku.

Pravá ruka sa priblížila s injekčnou striekačkou k pokožke ramena.

Pocítil jemný vpich a sledoval, ako sa mu priezračná tekutina stráca vo svale.

„Hotovo.“ Povedal štít, odtiahol ruku so striekačkou, prelepil mu drobnú ranku flajstrom a narovnal sa „Môžete prejsť k ďalšej stoličke a tam si poseďte takých 5 minút a môžete ísť. Vidíte, nič to nebolo.“

„Zomriem.“ Ešte raz šepol, ale to už sa postava so štítom pred tvárou venovala inej činnosti. Ďalší podojený, ďalší s podrezaným hrdlom...

Postavil sa zo stoličky.

Urobil pár krokov smerom od miesta, kde ho znásilnili.

Zúfalstvo. Také hrozné zúfalstvo, také zničenie dôstojnosti. Ľudskosť v blate. V hovnách.

Už nie je človek, už je otrok. A otrokom nechcel a nevedel byť.

Urobil ešte jeden krok. Potom sa obrátil čelom k miestu, kde sedeli kati a niečo si písali do počítačov.

Oči mu zaplavili slzy. Slzy zúfalstva a bezmocnosti. Horkejšie ako čokoľvek iné.

Strčil ruku do  vrecka a vytiahol ten kúsok plastu. Sklonil hlavu a sklopil zrak, aby videl modrý predmet. Palcom sa dotkol čierneho bežca. Pohybom od seba vysunul ostrú čepeľ odlamovacieho noža.

Pozrel sa pred seba a cez hmlu pred očami videl svoju manželku a deti. Dívali sa neprítomne, akoby cez neho.

„Neodkážem takto žiť.“ Povedal im a iba im a rýchlym a pevným pohybom si podrezal obe krčné tepny.