Altruizmus.

Onehdy sa mi dostala do rúk malá, útla knižočka od Kahlila Gibrana „Prorok“. Bolo to pre mňa veľmi milé a osviežujúce čítanie, no zaujala ma tam v predhovore jedna myšlienka.
Keďže knižku už nemám, nie som si istý ako tá myšlienka znela, ale pochopil som ju asi takto:

Ak sa spýtate ktoréhokoľvek človeka, čo si praje (či prípadne prečo čokoľvek robí) a on Vám na to akokoľvek odpovie platí jedno. Pokiaľ sa ho budete dostatočne dlho pýtať na to prečo si to praje (či prečo čokoľvek robí) dopracujete sa nakoniec vždy k tej istej odpovedi „Aby som bol šťastný.“ Resp. „Aby som bol spokojný.“

Napríklad sa spýtate cestára prečo pracuje v pote tváre na oprave ciest. Takto nejako by sa mohol ten rozhovor vyvíjať.
„Aby som zarobil.“ Bude znieť jeho odpoveď

„A prečo chcete zarobiť?“
„Aby som mal peniaze.“
„A prečo chcete mať peniaze?“
„Aby som mohol zabezpečiť rodinu.“
„A prečo chcete zabezpečiť rodinu?“
„Aby nemali nedostatok.“
„A prečo nechcete aby mali nedostatok?“
„Aby neboli nešťastní.“
„Prečo nechcete aby boli nešťastní.“
„Pretože chcem, aby boli šťastní.“
„A prečo chcete aby boli šťastní.“
„Lebo keď je šťastná moja rodina, som šťastný aj ja.“
„Ďakujem.“

Skúšal som to na sebe a zopár svojich blízkych priateľoch a musím povedať, že to naozaj funguje. Či už odpovedia „aby som bol šťastný.“ Alebo odpovedia „aby som bol spokojný.“, pričom slová šťastný a spokojný považujem za ekvivalent.

Tak som sa zamyslel, keď som čítal článok o matke Tereze pri príležitosti výročia jej úmrtia, ako to vlastne s tou jej pomocou bolo a či aj na ňu by platilo toto „Gibranove pravidlo“.

A potom som naďabil na Adama Smitha, známeho ako človeka, ktorý sformuloval slovné spojenie „neviditeľná ruka trhu“. Známeho aj monumentálnym dielom „Pojednanie o pôvode a podstate bohatstva národov“ a známeho formulovaním jednej okrídlenej myšlienky:

„Dôvodom toho, že očakávame našu večeru nie je dobrá vôľa mäsiara, pivovarníka, alebo pekára ale to, že dbajú na svoje vlastné záujmy. Nežiadame od nich preto ich ľudskosť, ale ich sebeckosť a nikdy im nehovoríme o svojich potrebách, ale o ich výhodách.“

A mne nebolo viac treba, aby sa to vo mne spojilo do jedného celku a na základe poznania Kahlila Gibrana a poznania Adama Smitha môžem zadefinovať svoj pohľad.

„Každý človek, nech činí čokoľvek a komukoľvek tak prvotne činí len preto, že sleduje vlastné záujmy. Skutočný vplyv na okolie, či už pozitívny, alebo negatívny je potom iba druhotným dôsledkom samotného sledovania vlastných záujmov.“

Krásne potom je, ak sledovanie vlastných záujmov má na okolie blahodarný pozitívny vplyv. Je to úžasná kombinácia zhody vnútornej morálky s potrebou bytostí žijúcich v spoločenstve.

„Som šťastný. A ak som šťastný ja, je šťastné aj moje okolie.“

ZISK.

Pojem, ktorý je podľa môjho názoru najviac postihnutý nepochopením je pojem ZISK. Či je to vďaka jeho samotnému významu, alebo vďaka prídavným menám, s ktorými sa väčšinou spája ako je napríklad: neprimeraný, obludný, krvavý, ohromný, nespravodlivý, bezprácny, nezaslúžený atď...neviem. Zisk je proste medzi mojimi priateľmi vnímaný negatívne. (možno mám len nesprávnych priateľov :o))

Skúsim zadefinovať slovo zisk tak, ako ho chápem ja.

„ZISK je pozitívny rozdiel hodnôt*, ktorý vzniká pri výmene daných hodnôt pričom samotná hodnota môže byť posudzovaná iba a len tým jednotlivcom, ktorý hodnotu poskytuje, či protihodnotu pri výmene obdrží.“

To, že nik, okrem účastníka výmeny, nemôže posudzovať výhodnosť výmeny má svoj zmysel a je základným predpokladom pre realizáciu samotnej výmeny pri ktorej vzniká zisk.

Osobne mám problém pochopiť definíciu, kým mi niekto nedá nejaký príklad, aby som si to vedel predstaviť v reálnom živote tak skúsim uviesť príklad aj na túto definíciu.

Keďže tvorba zisku je pre jednotlivca nikdy nekončiaci proces začnem niekde v strede a celý proces niekde v strede aj zakončím.

Namaľujem obraz za nakúpené farby, plátno, rám, paletu, a všetky veci potrebné k namaľovaniu obrazu. Venujem maľbe mesiac pričom každý deň maľujem 1 hodinu, teda v súčte venujem dielu 30 hodín, navyše k danému dielu cítim emocionálne puto, ale keďže ho maľujem kvôli predaju už dopredu rátam s tým, že moje emócie budú mať v tomto prípade hodnotu vyjadrenú peniazmi* vo výške 200€. Je to  cena na ktorú si svoju danú emóciu hodnotím, teda cena, za ktorú sa dokážem vzdať diela ku ktorému danú emóciu pociťujem, resp. je to cena za ktorú som ochotný strpieť úbytok danej emócie. (tak ako si v divadle emóciu kupujem, tak ju teraz predávam). Keďže ma niečo stáli aj veci potrebné na samotné namaľovanie a hodinu svojej práce si cením na povedzme 10€ dostanem sa do konečnej minimálnej ceny za ktorú som ochotný dielo predať. Povedzme, že súčet je 600€.

S touto cenou prídem na trh. Je to „výstrelná“ cena, za ktorú som dielo ochotný predať. Môžu nastať tri situácie:

-dielo predám za sumu vyššiu ako 600€

-dielo predám za 600€

-dielo sa mi nepodarí za cenu 600€ predať

Táto úvaha sa týka ZISKU teda naďalej budem uvažovať iba s prvou možnosťou. Niekto kúpi môj obraz za vyššiu cenu, ako bola jeho výstrelná cena. Povedzme za 700€. Môj zisk je 100€. Som spokojný a teda ďalej ma ďalší vývoj ceny, či hodnoty obrazu už nezaujíma. Prvý kupec je talentovaný obchodník, vie narábať jazykom tak, ako ja paletou a štetcom. Môj obraz teda začne pred ďalším kupcom ospevovať, použije všetky dostupné obchodné triky a predá tento obraz za 7000€. Jeho zisk je teda 6300€. Na prvý pohľad nespravodlivé.

Má to ale háčik.

Ja, ako tvorca obrazu už nie som účastníkom nasledujúcej výmeny. Účastníkmi výmeny je prvý kupec a druhý kupec. Keďže nie som účastníkom výmeny nemám právo hodnotiť či daný zisk je primeraný, alebo neprimeraný. Môžem si maximálne nadať do blbcov a nabudúce skúsiť osloviť priamo nejakých mecenášov umenia bez prostredníka. Ak sa mi to podarí, bude to iba dobre. Pre mňa.

Druhý kupec uznal, že hodnota jeho práce vyjadrená peniazmi vo výške 7000€ ma preňho nižšiu hodnotu ako obraz, ktorý mu bol ponúkaný prvým kupcom a teda svoju prácu za obraz vymenil. Ako ale prišiel prvý kupec na to, že má pýtať 7000€ a že ich aj dostane? Nuž to je jeho zručnosť za ktorú si práve vypýtal tých 6300€.

Keďže k dobrovoľnej výmene došlo, teda bola realizovaná, obaja majú pocit zisku. Ak by hociktorý z nich nemal vnútorný pocit zisku výmena by nebola zrealizovaná.

Prapodstatným a hlavným vinníkom toho, že dnes je zisk vnímaný skôr negatívne je popretie hlavného pravidla samotnej dobrovoľnej výmeny. Pre istotu ho zopakujem ešte raz:
Jediným oprávneným posudzovateľom výhodnosti či nevýhodnosti výmeny je účastník výmeny. V prípade nevýhodnosti k výmene nedôjde. Naopak v prípade výhodnosti sa výmena zrealizuje.

A o toto presne ide. Akákoľvek ľudská činnosť je založená na vidine zisku ako rozdielu hodnôt.

Myslíte, že nie?

Skúsim teda uviesť niekoľko príkladov zo svojho života.

Moja matka vštepila do mňa morálne hodnoty, medzi ktorými je aj ochota pomôcť v núdzi inému človeku. V prípade, že „nezištne“ pomáham iba dávam zadosť tejto vštepenej morálnej zásade, teda život v súlade s touto zásadou má pre mňa VYŠŠIU hodnotu ako hodnota energie poskytnutá na pomoc núdznemu.

Rozdiel hodnôt= ZISK.

Vyrábam si domáce bylinkové prípravky, nechtíkovú masť, rôzne tinktúry, či oleje. Potom tieto výrobky darujem ľudom, ktorí v ne veria a ktorých mi život postaví do mojej cesty, aby som im tieto výrobky bezodplatne poskytol aj s radami ako ktorý prípravok využívať. Pri výrobe použijem alkohol, či olivový olej, alebo včelí vosk, ktoré musím kúpiť (teda vymeniť za svoju ľudskú prácu*). Miniem aj plyn na ktorom niektoré prípravky pripravujem, miniem kopec svojho času pri zbieraní, či samotnej výrobe. Musím si kúpiť aj nádobky kam tie prípravky naplním. A v prípade, že tieto výrobky niekto potrebuje a ja mu ich darujem, pocítim radosť z darovania, ktorá ma pre mňa VYŠŠIU hodnotu, ako všetky náklady vložené do samotnej výroby.

Rozdiel hodnôt=ZISK

Niečo z opačného súdka a troška investícií J.

Chcem ísť do kina na film. Lístok stojí 6€. Otázka, ktorú si položím. Som ochotný vymeniť hodnotu mojej práce vyjadrenú sumou 6€ za lístok do kina? Resp. má pre mňa moja odvedená a odmenená práca v hodnote 6€ vyššiu hodnotu ako lístok do kina teda splnenie mojich očakávaní dobrej zábavy, alebo nie? Ak áno, zostávam doma, alebo si nájdem náhradný program, kde budem túto svoju prácu ochotný vymeniť, ak nie, kupujem lístok do kina. Tu je treba započítať do samotnej výmeny aj riziko, že sa mi film nebude páčiť, to sú ale už iné kalkulácie, príliš zložité, aby sa dali vysvetliť, keďže každý človek má úplne iné kritéria k hodnoteniu takejto investície.   

Rozdiel hodnôt=ZISK

A ešte krátky exkurz do môjho tela.

Na to, aby som sa nadýchol, potrebujem roztiahnuť hrudný kôš. To môžem spraviť napnutím svalov pomocou energie, ktorú mám zo stravy. Nádych teda je výmenou energie potrebnej na napnutie svalov hrudné koša za samotný vzduch do pľúc vstupujúci. Energia potrebná na napnutie svalstva má pre moje telo nižšiu hodnotu ako samotný nádych.

Rozdiel hodnôt=ZISK

ZISK je všadeprítomný a naozaj nepoznám osobu, ktorá pracuje bez zisku. Samozrejme existujú protinázory, ktoré nepokladajú emóciu za samotnú hodnotu v zmysle tovaru, ktorý sa dá vymieňať a nazývajú ju skôr interakciou. Samotnú výmenu delia na sociálnu, či ekonomickú. Je tu ale ten istý malý háčik ako v predchádzajúcom prípade. Keďže nik iný, okrem účastníkov výmeny nemá právo výhodnosť výmeny posudzovať, jediný kto môže povedať či je emócia hodnota v zmysle výhodnosti výmeny je práve účastník výmeny. Skúsme ale položiť hocijakému účastníkovi dobrovoľnej výmeny otázku:
„Prečo si to urobil?“

Ja som to skúsil. A vo všetkých prípadoch, kedy som sa to spýtal som dostal odpoveď v rovnakom zmysle.

„Lebo to bolo pre mňa výhodné.“ Teda inak povedané.

„Hodnotu, ktorú som obdržal bola pre mňa vždy vyššia ako hodnota, ktorú som poskytol.“
A rozdiel týchto hodnôt je ZISK.

Čo však pre tých, ktorí chcú iba žiť v harmónii? Nič. Žijú v harmónii. S prírodou, so sebou samými, s okolím. Vtedy netreba robiť nič. Ani dýchať. Ihneď ako sa však harmónia naruší (napr. potreba nádychu) vznikne dopyt po „niečom“ (nádych) čo je jedinec ochotný vymeniť zase za „niečo“ (energia). Keďže je to ochotný vymeniť musí to byť preňho výhodné. Teda ZISK.

Prečo je ale ZISK tak démonizovaný?

Skúšal som to pozorovať na sebe. Bolo to ťažké, pretože až na jednu výnimku-štátne zákony (resp. všeobecne násilie, ktoré sú špeciálnym prípadom ziskovej činnosti) som nedokázal prísť na situáciu, kedy som niečo vymenil bez zisku. Keď totiž výmena pre mňa nebola zisková, teda hodnota obdržaná bola pre mňa nižšia ako hodnota poskytovaná k výmene som nepristúpil.

A tak som sa s týmto problémom zveril svojim dobrým priateľom, ktorí ma okamžite (a bez výnimky) vysmiali.

„To fakt sa ti zdá, že pýtať za parkovné v meste dva euráče na hodinu je normálne? Podľa mňa je to bezostyšná krádež.“

„Bol si už vo Vysokých Tatrách? Daj si tam kofolu a padne ti sánka.“

„Doparoma 5D kino pýta takmer tri euráče za jednu osobu, to sú zlodeji.“

„Elektrika je strašne drahá, pozri na zisky bánk, či elektrárni, alebo plynární a plyn predsa kupovať musíme.“

Toto všetko sú zmysluplné argumenty ale ako to väčšinou je aj tu je skrytý jeden malý háčik. Táto úvaha nehovorí o tom s akými pocitmi k danej výmene pristupujeme, hovorí iba o tom, či vymieňame s niekým svoje hodnoty so ziskom, alebo nie. (zlý pocit s akým k výmene pristupujeme je na negatívnej strane posudzovania výmeny a ako taký môže byť prevážený získanou hodnotou, pozitívny zase naopak)

Tiež si myslím, že dva euráče za hodinu parkovania je veľa, ale 15 minút chôdze od tohto miesta je obrovské parkovisko bezplatné (konkrétne sa jedná o parkovisko v Nitre pri Stapringu za 2 eurá a vedľa zimáku zadarmo). V hlave som si povedal, že môj čas, ktorý mi ušetrí a pohodlnosť, ktorú mi umožní parkovisko za 2 eurá má pre mňa vyššiu hodnotu ako hodnota mojej práce vyjadrená 2 eurami, takže som túto výmenu akceptoval.

Áno, bol som vo Vysokých Tatrách, ale jedlo a pitie si nosím so sebou (poprípade kúpim v bežnom obchode). Ak ho ale aj nemám vždy zvažujem, či je hodnota mojej práce vyjadrená sumou, ktorú odo mňa za občerstvenie pýtajú vyššia ako hodnota pôžitku, ktorú z občerstvenia mám. Ak je hodnota mojej práce vyššia, občerstvenie si nekúpim, ak uznám, že hodnota ktorú mi občerstvenie ponúka je vyššia ako hodnota mojej práce vyjadrená sumou, ktorú zaplatím potom výmenu zrealizujem.

5D kino je presne o tom istom. Deti mi vrndžia sa ušami. Ak uznám, že hodnota pokoja, ktorú získam ak mi deti prestanú za ušami pišťať :o) je vyššia, ako hodnota mojej práce vyjadrená sumou, ktorú za lístok pýtajú, potom ten lístok kúpim. Ak nie, výmenu nezrealizujem a budem naďalej počúvať vrndžanie detí za ušami.

Pri energiách či bankách je to zase o tom istom. Bezohľadu na to, či sa mi páčia, či nepáčia ceny energií, či bánk, v momente ak ich služby využívam znamená, že hodnotu, ktorú získam od týchto inštitúcii má pre mňa vyššiu cenu ako hodnota mojej práce vyjadrená cenou za služby. Banky sú málinko iná situácia skomplikovaná štátnymi zákonmi (násilie), o ktorých ešte budem písať. Zákony neumožňujú niektoré platby v hotovosti, v podstate ste zákonom nútený otvoriť si účet pri kúpe bytu, auta, či akejkoľvek veci v hodnote nad 15.000€. To ale nie je dôvod na nadávanie na banky, skôr je to dôvod spýtať sa štátu, prečo zrovna VÁS pokladá za jedinca, ktorý má príjem z nelegálneho obchodu? (to je totiž hlavný argument na podporu tohto stupídneho zákona)

Ak ale banku využívate aj napriek tomu, že zo zákona NEMUSÍTE týkajú sa jej všetky vyššie uvedené argumenty. 

Ešte som dostal spätnú väzbu:
„Ja banku musím využívať, lebo môj zamestnávateľ mi odmietol dávať peniaze v hotovosti.“
Nie som znalý zákona, neviem, či zo zákona môže zamestnávateľ vyplácať zamestnanca v hotovosti. Ak nemôže, potom je to otázka na štát PREČO? Ak ale môže zase sa dostávame do starého dobrého posudzovania hodnôt.

Všetky príkoria, ktoré z tejto situácie vyplývajú majú pre mňa nižšiu hodnotu ako samotné statky, ktoré si za zostatkovú hodnotu svojej práce môžem zaobstarať. Ak by nemali, dám výpoveď zruším účet a už sa nemusím starať o to, či banke nejaké poplatky platiť musím, alebo nie.
„Ale pracovať dnes musíš, z čoho by si žil?“

No veď áno hodnota toho, že si môžem užívať život v civilizovanej spoločnosti s civilizovanými pravidlami, s možnosťami, ktoré takýto život poskytuje je pre mňa vyššia ako negatíva z tohto stavu. Ak by nemali, k výmene by som nepristúpil.

„Ale veď tu nie si len ty. A čo Tvoja rodina?“
A zase sme pri hodnotách. Povedzme, že tento stav má pre mňa nižšiu hodnotu takže by som aj dal výpoveď a zrušil účet v banke, ale moja rodina má pre mňa takú hodnotu, že jazýček váh sa preklopí na zotrvanie v systéme.

ZISK je proste iba a len pozitívny rozdiel hodnôt. Nič viac ale ani nič menej.

Nech sa naň pýtam sprava, či zľava nedokážem nájsť jedinú situáciu, kedy by som niečo spravil aj keď to je pre mňa nevýhodné. Problém je vo vnímaní okolia, ale znova, tretí krát musím zopakovať to, čo som povedal vyššie

„samotná hodnota môže byť posudzovaná iba a len tým jednotlivcom, ktorý hodnotu poskytuje, či protihodnotu pri výmene obdrží.“

„To je zlatý človek. Pomáha aj keď je to preňho nevýhodné, keď má z toho stratu.“ Nikdy som túto vetu nepoužil, pretože nemám ani šajn, čo účastník výmeny pokladá za výhodnú výmenu a čo už nie. Ak miliardár daruje celý svoj majetok charite a sám sa ubytuje v sude na pláži stále má z toho ZISK. Nemusím to chápať, nemusím tomu rozumieť, môžem ho označiť za blázna, ale ten človek z tohto činu jednoducho ZISK MÁ.

Inak by to nerobil. A naše chápanie, či nechápanie situácie nemá na samotný motív vôbec žiadny vplyv.

Zjednodušene: Môžeme sa baviť o tom, či daná činnosť človeka má na spoločnosť dopad pozitívny, alebo negatívny to môžeme, ale primárny cieľ činnosti človeka je uspokojiť svoje preferencie.... ... a dopad na spoločnosť je druhotným dôsledkom.

y.