Vyššie dobro.

Už dlhšie som sa chystal napísať úvahu na tému „Vyššie dobro“. Tento pojem používajú v diskusiách moji oponenti často, aj keď sa k jeho použitiu zvyčajne uchyľujú až na konci diskusie, keď sa všetky uchopiteľné argumenty minú. Nasleduje tento, absolútne neuchopiteľný a nedefinovateľný.

Často sa stretávam aj s tým, že je zamieňaný za pojmy ako „spoločenské dobro“, alebo dokonca „verejné blaho“.

Podľa mojich oponentov nemôžem preferovať záujmy jednotlivca nad spoločnosť lebo existuje aj niečo také ako je „Verejné, čí vyššie  dobro“ .

Podľa môjho názoru tu však dochádza k niektorým omylom.

Skúsim sa na ne pozrieť postupne.

1. Záujmy jednotlivca nemôžu byť nadradené záujmu spoločnosti

Spoločnosť sa, ako je dobre známe, skladá z jednotlivcov. Záujmy spoločnosti sú teda množinou záujmov jednotlivcov. Spoločnosť nemá žiadny záujem, existuje iba záujem určitej skupiny ľudí v spoločnosti. Inak povedané: Ak má 70% jednotlivcov v spoločnosti záujem postaviť ihrisko a 30% spoločnosti postaviť kultúrny dom, rozhodnutie postaviť ihrisko nie je plnenie záujmu spoločnosti ale plnenie záujmu 70% jej členov. Ono sa to na prvý pohľad môže zdať ako zbytočné komplikovanie, ale ako si neskôr ukážeme jedná sa o „newspeak“, ktorý v nás má evokovať predstavu, že záujmy spoločnosti sú niečím zvláštne oproti záujmu jednotlivca a preto sa má jednotlivec tomuto záujmu podriadiť.

2. Verejné blaho vs Vyššie dobro

Keď som sa viac zameral na definíciu týchto pojmov, lepšie povedané na rozdiel medzi týmito pojmami, často som sa stretol s tým, že ich moji spoludiskutéri považovali za ekvivalent. Nuž dobre, povedzme, je každého vecou ako si nejaké pojmy zadefinuje. Mne to ale nepripadá logické, ja si pod pojmom „Vyššie dobro“ predstavujem niečo ako „Force major“, ktorá nie je závislá na vôli jednotlivca a dokonca ani na vôli množiny jednotlivcov. Predstavujem si pod tým skôr niečo ako „Boží zásah“, resp. „Božiu vôľu“. Niečo ako desať Božích prikázaní, či snehovú metelicu, niečo, čo by mal zvestovať niekto „zhora“. Ale ako som napísal, v podstate mi to je jedno, dôležité je však zadefinovať si pred rozhovorom pojmy. Pokojne budem s niekým hovoriť o ovocinárstve ak bude volať hrušku jablkom a predtým sa na tom dohodneme.

3. Verejné blaho.

Verejné blaho teda pre účely tohto bodu nebude ekvivalent „vyššiemu dobru“. Keď som sa pýtal na bližšiu definíciu verejného blaha dostal som sa k odpovedi, že je to niečo, čo prospeje väčšine spoločnosti. Môj analytický mozog sa hneď týmto vyjadrením začal zaoberať a hodil do pléna niekoľko otázok.

Čo znamená väčšina? Je to 50%+1 človek? Znamená to teda, že ak je v spoločnosti 101 ľudí, a 50 je za niečo a druhých 50 je za iné, tak verejné blaho bude to, k čomu sa pridá jeden človek? Otázka verejného blaha je teda otázka na ktorú odpovedá jeden človek?

Čo s ľuďmi, ktorí sú členovia spoločnosti, ale nemajú chuť sa nejakého hlasovania zúčastniť? Budú rátaní do spoločnosti?

Ak je verejným blahom postavenie ihriska a ja s postavením ihriska nesúhlasím, teda nie je mojim blahom, znamená to že prestávam byť verejnosť? Z koho teda pozostáva verejnosť? Je teda verejnosťou iba tá časť obyvateľov, ktorá súhlasila s daným projektom? A tí čo nesúhlasili sú neverejnosť?

Mení sa zloženie verejnosti pri každom projekte na základe toho, kto hlasuje za víťazný projekt a kto proti? Môžem byť teda v pondelok verejnosť a v utorok neverejnosť?

4. Vyššie dobro

Predpokladám, že ten, čo použije argument „Vyššie dobro“ má napojenie na niekoho, kto určuje čo to vyššie dobro je. Ak potom uznám, že on je napojený na vyššie dobro, poslúchnem ho, čo mu ale vkladá do rúk ohromnú moc, pretože ak zajtra povie, že „zabíjanie modrookých“ je vyššie dobro ja budem zabíjať, pretože som presvedčený, že on je ten, kto má napojenie na „vyššie dobro..“

Alebo to preženiem cez filter svojho morálneho rebríčka a nespravím to, teda uznám, že ten, čo hlása Vyššie dobro, nemá žiadne napojenie a Vyššie dobro teda musí zvestovať niekto iný. (Alebo tých iných prestanem potrebovať)
Touto vetou sa presuniem pomaly k poslednému bodu, ktorý ale pokladám za najväčší problém tohto „argumentu“ a zároveň za najlepšiu manipulátorskú techniku. (Niečo ako Aikido, kde súper využíva Vašu energiu pre svoj prospech)

5. Verejné blaho, dobro a politik

Ak sa povie verejné blaho tak v súvislosti s ním si každý človek predstaví niečo, čo je blahom preňho. Podľa prvého bodu. To dáva politikovi do ruky ohromnú moc. Ak sa postaví ku kecpultu a hlbokým hlasom zahrmí „chcem Vaše dobro“, či „budem pracovať pre verejné blaho“, malo by ho voliť všetkých 100% ľudí, ktorí mu veria. Pretože si každý pod verejným blahom predstaví svoj rebríček hodnôt a spojí to so sľubom politika, že bude konať všetko pre verejné blaho, inak povedané bude konať všetko v súlade s rebríčkom hodnôt daného jedinca.

Je to úžasné. Vlastne politik plní prianie všetkých poslucháčov bez ohľadu na to, čo si kto predstavuje.

Ak si poslucháč predstavuje, že politik by mal podporiť rodiny, pod výkrikom „verejné blaho“ bude počuť „zvýšim rodinné prídavky“. Každý jedinec má v sebe svoje rebríček hodnôt o ktorom je presvedčený, že je správny, teda je presvedčený, že všetci ho majú rovnaký, lebo je najlepší. Keby o tom presvedčený nebol, zmení ho.  Ak sa spoločnosť nevyvíja smerom, ktorý je v súlade s jeho rebríčkom vyhlási, že daný politik nepracuje pre verejné blaho. Je to v podstate jeden z najkrajších dôkazov omylu, že spoločnosť je nadradená jednotlivcovi.

Môžete namietať, že niekedy sa stane, že človek prijme rozhodnutie väčšiny s tým, že uzná, že je to dobré. Je to ale iba niečo ako „deja-vu“. Jednoducho to v rebríčku hodnôt mal vyššie, len ho dané riešenie nenapadlo, resp. o ňom nevedel. Je to akoby ste išli s kamarátmi na pivo a zrazu by jeden zahlásil, že akurát v kine dávajú film, ktorý ste chceli vidieť. Ak súhlasíte, že zmeníte plány neznamená to, že pivo je na Vašom rebríčku vyššie a Vy sa prinútite ísť do kina ale to,  že film bol vyššie ako pivo, akurát ste neboli informovaný o tejto možnosti.

Na tomto úplne fantasticky fungujú START-UP-y.

(rozdiel medzi start-up-om a hlasovaním som vysvetlil v článku „Čo je potrebné“)

Vyššie dobro, či verejné blaho je chyták. Je to niečo, čo by vo Vás malo vzbudiť výčitky svedomia, ak Vaše hodnoty nie sú v súlade s Vyšším dobrom; núti Vás to cítiť sa vinný.

Je to jeden z najodpornejších argumentov, aký poznám niečo ako „lebo zákon“. Vzbudzuje v človeku pocit, že by mal byť podriadený spoločnosti a že jeho záujmy (ak nie sú v súlade s „vyšším dobrom“) sú sebecké, egoistické a mal by sa za ich presadzovanie hanbiť.

Ak by sa mal ale za svoje záujmy hanbiť, prečo sa za ne nemá hanbiť aj vtedy ak ich má aj väčšina spoločnosti?
A ak by sa ale nemal hanbiť za svoje záujmy ak sú v súlade so záujmami väčšiny, prečo by sa za ne hanbiť mal, ak v súlade s väčšinou nie sú?

Kapitalista.

Včera som sa prehrabával vo svojich fotkách z detstva. Našiel som tam jednu čierno-bielu celkom vydarenú. Bola z divadelného predstavenia, ktorú sme v základnej škole ako tretiaci pripravili pri príležitosti 1.mája pod vedením našej triednej učiteľky s hlavou, na ktorej trónili ryšavo nafarbené vlasy dámy  v rokoch, pani B, o hroznom živote v kapitalizme.

Čupím tam v spodnom rade, v montérkach čoby robotník, v dlani zvierajúc drevenú rúčku skrutkovača, ktorého hrot si pchám zamyslene do úst a ešte dnes počujem výkrik pani B súčasne so zvukom spúšte foťáku „nepchaj si ten šrobovák do úst“ a vidím na svojej čierno-bielej tvári  prekvapený výraz, ako u niekoho, kto je prichytený pri obzvlášť závažnom trestnom čine.

Nado mnou stoja dievčatá v iskričkových uniformách medzi nimi jedna moja detská platonická láska Katka. Po mojej ľavici čupia ešte traktorista Peter, kominár iný Peter a v strede mackovská postava spolužiaka Iva, ktorý hral pána továrnika-kapitalistu.

„Kto bude hrať bohatého továrnika?“ pýta sa pani B asi mesiac pred divadelným predstavením vyplašených tretiakov. Keďže sme mali jedného jediného bambulka v celej triede všetky pohľady sa upreli naňho, pretože, svojou o trošku vyššou hmotnosťou akou bol priemer triedy, mal určite vysoké  predispozície pre zvládnutie úlohy nenažratého kapitalistu.

Táto fotka vo mne evokovala otázku: „Čo sa za tých, viac ako 40 rokov zmenilo v chápaní postavy kapitalistu?“

Keď dnes komunikujem so svojimi známymi, priateľmi, či kolegami, často objavujem, že sa nezmenilo nič. Tí, ktorí ten pojem chápu inak sú v menšine mojich známych a hlavne sú v skupine, kde chápu pojem „kapitalista“ v súvislosti s filozofiou, ktorou žijú.

Ak by som túto úvahu smeroval k tejto malej skupine, bola by úplne, ale že úplne zbytočná. Preto sa ju pokúsim nasmerovať na ľudí, ktorých názor na kapitalistu sa spred 40 rokov príliš nezmenil.

Skúsim to takto. Budem písať názory, ktoré som si reálne vypočul a k nim budem písať svoje komentáre tak, ako som to skúsil v predchádzajúcom článku na mojom blogu.

Drobná poznámka pred spustením fiktívneho rozhovoru: Nebudem sa zaoberať teraz podnikateľmi nacucnutými na štátny rozpočet, to je samostatná kapitola a pre mňa to nie sú kapitalisti, ale obyčajné vyžírky. Vlastne si nezaslúžia odo mňa ani to, aby som im nejakú tú kapitolu venoval.

1. Kapitalista je boháč.

Áno. Je to zvyčajne boháč. Otázkou ale je, prečo je bohatý? Jedine a len preto, že ponúkol na trh spotrebiteľom statok (vo význame produkt, služba), ktorý si ľudia aj kupujú. Teda uspokojuje potreby širokej masy ľudí. V podstate nepoznám nikoho, kto vyrába niečo, na čom zbohatol a čo nik nekupuje. Navyše by som chcel pripomenúť, že sa bavíme o boháčovi v zmysle „má majetok, má hotovosť“, čo ešte nemusí značiť, že je bohatý všeobecne. Zdravý, šťastný, spokojný...

2. Kapitalista ide iba za ziskom.

Áno. Ide iba za ziskom, nie je totiž iný ako ktokoľvek z nás. Je to podstata a motor ľudskej civilizácie. Zisk ako rozdiel hodnôt. Neurobíme nikto nič, ani len nepohneme prstom bez toho aby sme z toho mali zisk. Naša práca je ujma. Je jedno, ako sa na ňu dívate, pokiaľ je pre Vás práca náročnejšia ako iné trávenie voľného času jedná sa o ujmu. Ak do práce chodíte znamená to, že benefity, ktoré z nej získate majú pre Vás takú hodnotu, že negatívny pocit z ujmy prekonajú. Inak by ste robili to, čo zvyčajne vo voľnom čase.

3. Kapitalista bohatne na úkor pracujúcich

Nie. Voľný trh nie je totiž hra s nulovým súčtom. Neznamená, že keď je niečoho 100, Vy máte 40 a kapitalista 60, že v momente, keď kapitalista získa 70 Vy  budete mať 30. Je to úžasná vlastnosť trhu. Jeden človek ide za svojim ziskom a akoby nechtiac a neúmyselne so sebou ťahá ostatných. Človek s priemerným platom je dnes niekoľkokrát bohatší, ako šľachtic v 15. storočí. Dnešný človek má oveľa viac možností, oveľa viac výhod. Či je to cestovanie, pitná voda v kuchyni, mobilný telefón, bezpočet rôznych technológií, výhod, strojov uľahčujúcich prácu... hej nemá vo vlastníctve pozemky a lesy, to nie, ale možnosti svoj život zmeniť, či zľahčiť má nepomerne viac.

Voľný trh znamená, že keď je niečoho 100 tak po určitej dobe bude mať síce kapitalista namiesto 60 jednotiek 1000 jednotiek, ale aj my budeme mať namiesto 40 jednotiek 200 jednotiek, lebo suma tých jednotiek bude nie 100, ale 1200.

Jediné, čo nás štve a čo je fakt je to, že kým rozdiel medzi kapitalistom a nami bol 20, teraz, po novom je 800. Ale veď to nie je podstatné, keď my sme si zlepšili o 160. Je predsa úplne jedno aký je rozdiel medzi skupinami, hlavné je, že sme si, oproti minulosti, výrazne polepšili.

4. Kapitalista je novodobý otrokár.

Nie. To, čo výrazne ignorujeme je minulý stav vecí. Ak príde do nejakej oblasti kapitalista so svojou výrobou akú šancu má zamestnať ľudí, ak by títo žili život spokojný? Ak by nemali žiadne vyššie túžby, ako tie, ktoré majú pokryté? Myslím, že do takej oblasti by kapitalista ani len nepáchol. Ak postaví fabriku a pred otvorením má záujemcov o prácu, znamená to iba jedno jediné. Uspokojenie túžob určitými statkami ľudí pred príchodom kapitalistu bolo nižšie ako uspokojenie ich túžob po príchode kapitalistu, inak povedané: po príchode fabriky sa im situácia oproti tej minulej zlepší. Ak by to tak nebolo, zostane fabrika bez pracujúcich.

5. Zisk za produkty by mal patriť pracovníkom a nielen vydelená časť zisku ako mzda.

Nie. Toto má samozrejme niekoľko pohľadov a myslím si, že viac z nich bude drobná revolúcia v hlavách čitateľov.

a) akákoľvek hodnota produktu, či naňho naviazaný zisk, je určená až v momente jeho realizácie na trhu. Nepredaný produkt nemá žiadnu hodnotu. Jeho hodnota nie je daná súčtom surovín vstupujúcich do výrobku, energiou, vedľajšími nákladmi a mzdami pracovníkov ale iba a len tým, za akú sumu a či vôbec je tento produkt na trhu predateľný.

b) do úspešnosti, či sa daný produkt podarí predať, alebo nie, teda, či bude hodnota produktu aj realizovaná nevstupujú iba pracovníci pri linke ale aj ďalšie prvky samotného výrobcu. Či je to už nákup, logistika, marketing, obalové hospodárstvo, účtovníctvo, predaj atď... A nikdy nesmieme zabúdať na ľudí, ktorí určujú smerovanie fabriky, vyberajú výrobky, ktoré sa budú vyrábať a idú s kožou na trh, lebo odhadovanie dopytu nie je založené na historických dátach (to je iba drobná pomôcka) ale hlavne na správnom odhade budúcej spotreby. Presnosť tohto odhadu potom delí výrobcov na úspešných, menej úspešných, či krachujúcich.

c) do finálnej verzie produktu nevstupuje iba práca. Ale aj kapitálové statky, ktoré sú pretavením šetrnosti kapitalistu do modernejších technológii. Ako príklad uvediem výrobu toho istého produktu v manufaktúre a na plne automatizovanej linke. Určite budete súhlasiť, že človek v manufaktúre nevydá 100 krát menej energie ako človek pri automatizovanej linke (skôr je to naopak) napriek tomu je zisk z výrobku a efektivita výroby rádovo vyššia ako pri manufaktúre.

d) tieto požiadavky sú zvláštne vznesené iba pri ziskovosti firmy. Pri jej strate z dôvodu zlého rozhodnutia manažmentu je otázka, či by ľudia nosili z domu úspory na pokrytie straty podniku, neprípustná.

6. Vďaka odborom tu máme kopec sociálnych výhod, ktoré by nám kapitalista nikdy nedal.

Áno. Otázka však stojí úplne inak. Firma vyrobí určitý zisk, z ktorého kapitalista určí kus koláča na náklady na pracovníkov tak, aby boli približne v súlade s trhom. Nie viac a nie menej. Sociálne výhody, či dovolenky znamenajú iba to, že z tohto kusu koláča sa niečo dá na mzdy, niečo na vyššie náklady kvôli dovolenkám, niečo na stravné poukazy a niečo na okuliare raz za rok... Mzda je teda nižšia ako by sa bez týchto „vymoženosti“ vyvíjala. Zákonné úpravy o sociálnych výhodách znamenajú iba to, že o časti balíka určeného pre zamestnanca rozhoduje politik a nie zamestnanec. Náklady za všetky sociálne vymoženosti nesie zamestnanec, nie kapitalista. Je to ako v tom starom vtipe.

-Dobrý deň, jednu syrovú pizzu si prosím.

-Chcete ju nakrájať na 6, alebo 8 kúskov?

-Na 8, dnes som hladný.

7. Kapitalisti sú vyžírky.

Nie. V podstate sú kapitalisti skupinou ľudí s obrovskými vhľadmi, s odvahou, s víziami. Bez osobnej odvahy a bez nasadenia, ktoré sami podstupujú by sme tu veľa vecí nemali. Netvrdím, že by nám chýbali. Ale jednoznačne dnes nevidím okolo seba nič, čo by nebolo produktom kapitalizmu. Tzv. priemyselná revolúcia bola obrovským nakopnutím ľudstva k technológiám, k vyššiemu životnému štandardu, k väčším možnostiam, k viac voľnému času, k menším námahám.

Ešte raz, aby sme si rozumeli. Nesúdim. Nehovorím, že je dnes lepšie ako bolo za feudalizmu. Je to hodnotový súd, pre niekoho je romantická predstava stredoveku bližšia ako súčasný technologický svet. Iba konštatujem, že súčasné technológie sú v drvivej väčšine (ak nie na 100%) výsledkom snahy kapitalistov. Samozrejme, v spolupráci s realizátormi ich plánov a vízií. Bez dobrovoľnej spolupráce všetkých zainteresovaných zložiek by bol pokrok nemožný.

8. Kapitalisti nezvládnu všetko, štát potrebujeme pre iné investície.

Nie. Nepotrebujeme. Ale tým sa zaoberám v iných úvahách. Na margo tohto iba jeden úsmevný postreh. Autá vyrábajú kapitalisti, cesty stavia štát. Porovnajte si komplikovanosť dodávateľsko-odberateľských vzťahov pri výrobe automobilu. Komplikovanosť súčiastok, obrovskú rozmanitosť ponuky, technologickú vyspelosť, zložitosť nastaviť všetko tak, aby linka, kde potrebujete tisíce drobných súčiastok bežala nepretržite... s náročnosťou stavania ciest. Autá vyrábajú kapitalisti. Cesty stavia štát. Aj to nie je celkom pravda, štát je zvyčajne iba investor.

9. Kapitalista je pán, on rozhoduje, čo so mnou bude a z tejto pozície ma zneužíva.

Nie. Tento najrozšírenejší omyl som si nechal nakoniec. Pánom je spotrebiteľ a to neobmedzeným. Spotrebiteľ, ktorý je zároveň aj pracovníkom vo fabrike. Ten rozhoduje o tom, či kapitalista prežije, alebo nie. Ak ponúkne fabrika na trh produkt, ktorý si nik nekúpi, prestane vyrábať. Kapitalista je závislý na svojvôli spotrebiteľa. Je takpovediac jeho „poddaným“. Rozvojom kapitalizmu sa spotrebitelia stali masovou skupinou. Ohromné množstvo produktov sa stalo prístupným pre široké masy spotrebiteľov a to iba z jediného dôvodu. Kapitalista chcel mať vyšší zisk. Množstvo spotrebiteľov a zákazníkov sa s príchodom kapitalizmu dramaticky rozšírilo. Dnes je ten, čo určuje či bude kapitalista úspešný, alebo nie dokonca aj dieťa, ktoré svojimi preferenciami dá možnosť života jednému, alebo druhému. Spotrebiteľ-zákazník je neobmedzeným pánom nad „životom“, či „smrťou“ kapitalistu.

Tých bodov je určite viac, no nechcel som napísať článok, ktorý by svojim rozsahom prekonal nejaké tri strany, ani ja by som viac nečítal... 😊

Akýkoľvek arbitrárny zásah štátu do úrovne miezd (ich netrhové navyšovanie) bez súčasného zvýšenia efektivity znamená postupné zvyšovanie cien na trhu a znehodnotenie kúpnej sily meny.

Akákoľvek dotácia do akéhokoľvek podniku znamená, že štát rozhoduje o tom, či nejaký podnik prežije, alebo nie a to napriek tomu, že spotrebitelia, ako zvrchovaní páni trhu rozhodli, že ten podnik by prežiť nemal. A tak štát, z daní, ktoré zoberie spotrebiteľom a za ktoré by si mohli zlepšiť svoju životnú situáciu vloží do oblasti podnikania, ktorej by spotrebiteľ nenechal prežiť, alebo ktorej produkty si neváži natoľko, ako by si ich mal, podľa názoru politika, vážiť.

Otázky a následná diskusia o úlohe kapitalistu, či kapitalizmu v súčasnom živote nie je z množiny emotívnych, ale z množiny racionálnych.

Kapitalista nie je ten, čo sa rozváža v lietadlách a jachtách kým my trieme biedu. Kapitalista je človek, ktorý našiel odvahu robiť to, na čo som ja odvahu nenašiel a prinieslo mi to technologický pokrok a ohromné zvýšenie hmotnej životnej úrovne.

Na koniec tretí krát zopakujem:
Ja nerozhodujem o tom, či je tento svet lepší ako bol starý, romantický. Ja môžem urobiť iba vlastný súd, podľa ktorého sa ja budem riadiť. Zostanem v technológiách, alebo všetko predám a odsťahujem sa na lazy. Je to môj výber. A slobodný výber každého jedného jednotlivca.

Poznámka: pokiaľ niekomu napadli kapitalisti, ktorí zbohatli na patentoch, licenciách, či iných štátnych reguláciách, tejto otázky som sa dotkol na mojom blogu článkom:

„Bohatí, kto sú?“

Štát

„Prečo toľká nenávisť a opovrhnutie. Zdá sa mi, že si tým akože diabolským štátom priam posadnutý. Všade ho vidíš.“

Takéto a podobné vety počúvam od svojich priateľov a spoludisuktujúcich čím ďalej tým častejšie. Nebránim sa im. Takto ma moji priatelia vnímajú, takto vnímajú moje názory na súčasnú spoločnosť. Nie je ale mojim zámerom vzbudzovať nenávisť voči komukoľvek, nie je mojim zámerom nadávať na niečo a činiť niekoho iného zodpovedného za svoj život. Ak to tak niekto cíti, mrzí ma to, ale v mojich argumentoch nie sú emócie. Iba chladná logika. Ak to niekto cíti ako nenávisť, alebo nadávanie vnímam to skôr tak, že úroveň emócie prisudzovaná mojim výrokom, otázkam či postrehom je závislá na úrovni, na ktorej má môj oponent postavenú potrebu štátu a na úrovni na akej chce počúvať to, čo hovorím.

Jediné čo sledujem pri rozhovoroch o spoločnosti je poukázať na zvláštnosti, na ktorých štát bežne funguje, pričom u jednotlivcov by sme to pokladali za amorálne. Nesnažím sa o nič, iba poukázať na dvojitý meter.
Moji priatelia, ktorí so mnou diskutovať chcú používajú argumenty na podporu štátu, ktoré som počul už x-krát, a na ktorých vyvrátenie nepotrebujem žiadnu nadľudskú energiu. Stačí k tomu iba logika a hlavne chuť byť konzistentný. Tá konzistentnosť je však v drvivej väčšine prípadov neprítomná, a hrubo potláčaná.

Napíšem niektoré z nich a k nim svoj komentár, snáď to niekomu pomôže...

1. Prečo nadávaš na štát, veď aj ty si štát, aj ty si občan štátu.

Nie, ja nie som štát. Tento argument je chybný vo svojej podstate. V demokracii mám možnosť cez voľby ovplyvňovať chod štátu, to áno, ale ja NIE SOM štát, a nie som ani len jeho súčasťou. Ak by som bol prísne konzistentný každý štátny zákon, ktorý ma trestá za čin, za ktorý by som sa sám netrestal logicky popiera tento argument. Alebo inak: V Nemecku tesne pred druhou svetovou vojnou bola nepohodlná komunita prenasledovaná, odvážaná a vyvražďovaná. Ak by bol argument „aj ty si štát“ platný, znamenalo by to, že v danej komunite sa nachádza najväčšie množstvo samovrahov. A to zrejme nebude pravda.

2. Dane sú potrebné. Vďaka nim tu máme veľa vecí.

Lenže, keď ja hovorím o tom, že dane sú lúpež, nehovorím o tom, ako sú používané, ale ako sú získavané. Spôsob získavania nemá nič spoločné so spôsobom použitia. A či sa to niekomu páči, alebo nie, dane sú získavané na základe násilia. Inak povedané: spôsob výberu daní spĺňa charakteristiku a definíciu trestného činu lúpeže.
„(1) Kto proti inému použije násilie alebo hrozbu bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až osem rokov.“ Zákon č. 300/2005 (Trestný zákon)

§ 188

Ak by dane neboli zrovnateľné s lúpežou, nie je žiadny problém ich zdobrovoľniť. Naopak, ak by som pripustil, že spôsob ich užitia súvisí so spôsobom ich výberu, musel by som na základe konzistentnosti povedať, že ak ma lúpežník prepadne v tmavej uličke, ulúpené peniaze použije na svoju spotrebu (bývanie, stravovanie, oblečenie, dovolenku, teda presne na to, na čo ich použije aj politik) a ostatné peniaze dá na charitu, že je teda táto lúpež v poriadku. Nuž toto si ja nemyslím.

3. Štát chráni národné záujmy a národnú kultúru.

Ups, myslím si, že rovnakým Slovákom môžem byť na Slovensku aj v Zaire. Na druhej strane ak by to aj bola pravda, že ochrana národa sa deje iba v štáte, otázkou zostáva, či nám ochrana národa stojí za všetky štátne príkoria. A vlastne ani nehovorím o tom, že nie každý musí považovať národnú hrdosť za hodnotu, ktorá sa nachádza v jeho rebríčku hodnôt.

4. Ale veď štát spravil aj veľa dobrého, práve z tých daní, ktoré ti akože ukradol.

To áno, sám som príjemne prekvapený, že okolo Nitry je už pekná cyklotrasa. Ale zabúdame na jednu vec. Podstatnú, zásadnú. Ja som spokojný, že cyklotrasa je hotová preto, lebo rád bicyklujem a teším sa, že už môžem ísť niekam bezpečne. Lenže niekto nebicykluje rád, niekto rád hrá petang, on by bol oveľa radšej, keby sa za dane vybudovalo petangové ihrisko a najlepšie dve na Chrenovej, tri na Klokočine a päť v parku. Ale to zas ja nechcem a považoval by som to za plytvanie. V podstate nejestvuje spôsob ako určiť, ktoré investície (z daní) do čoho sú potrebnejšie a ktoré nie. A to ani všeľudovým hlasovaním a ani vtedy, keby boli referendá, či voľby povinné. Nejestvujú totiž dobré a zlé zákony, alebo dobré a zlé štátne, či mestské investície. Iba zákony, či investície, ktoré sa mi páčia teda sú v súlade s mojim hodnotovým rebríčkom, alebo nepáčia, teda nie sú v mojom hodnotovom rebríčku, alebo sú niekde na jeho spodku. A keďže nie je možné určiť ktorý hodnotový rebríček je správny, nikdy ani nebudeme vedieť určiť, ktorá mestská, či štátna investícia je dobrá, či zlá.

Navyše tú máme stále dilemu jedného nezbedníka, ktorý sa volal Frederic Bastiat a ten formuloval nasledovnú vetu:

„Nikdy nebudeme vedieť určiť efektivitu štátom vynaložených prostriedkov, lebo nám vždy bude pre tento súd chýbať jeden zásadný parameter. Ako by svoje prostriedky použili ľudia, keby im ich štát neukradol.“

5. Štát potrebujeme pre zákony, ktoré sú prínosné. Napríklad pre ochranu životného prostredia, pre zákaz týrania zvierat a tak.

Ó áno, ale potom buďme konzistentní a akceptujme štátne zákony aj keď sa nám nepáčia, ale páčia sa ostatným. Nie je tak dávno, čo aktivisti z „269“ blahorečili štátu, že zakázal divé zvieratá v cirkusoch. Tá istá aktivita „269“ však ani nie o tri týždne vyjadrovala rozhorčenie nad tým, že ten istý štát uvažuje o zákaze používať názvy potravín, ktoré sa používajú v súvislosti s mäsovými výrobkami na vegánskych produktoch. Napr. Vegánsky burger. Ak by som bol konzistentný, budem rešpektovať zákaz divokých zvierat v cirkusoch aj zákaz používať názov Vegánsky burger. Alebo ani jedno a budem tvrdiť, že štátu je do toho, ako si svoje vzťahy usporiadajú jednotlivci veľké h... (pardon to bolo nedopatrením). 😊

6. Štát chráni trh a svojimi zákonmi chráni marginalizované skupiny a menej schopných ľudí.

Je to presne naopak. Marginalizovaným skupinám, či menej schopným, či šťastným ľuďom sa nedarí v súčasnej spoločnosti lepšie vďaka štátnym zákonom, ale napriek nim. Stačí sa iba spýtať, čo bráni ľuďom odísť zo zle plateného miesta v nejakej fabrike a začať podnikať na vlastné triko s nápadom, ktorý by mohol niečo priniesť ostatným. Nedostatok podnetov? Strach z toho, ako moju práci prijme trh? Z mojej neschopnosti uživiť sa sám? Možno. Ale v drvivej väčšine sú to štátne zákony.
Licencie, patenty, kvóty, duševné vlastníctvo, daňové priznania, čo do priznania dať a čo nie. Zamestnávanie na základe zákonov, zákonníka práce, predpisy hygienické, požiarnické, urbanistické... Absolútny chaos v právnych normách, v zákonoch, v predpisoch. Pokuty za nesplnenie vymyslených a hlúpych podmienok.

Alebo si naozaj myslíte, že nejaká pani, ktorá pečie výborné koláče a torty by robila pri linke v automobilke namiesto toho, aby si dala inzerát do novín a vyrábala torty a koláče pre tých, ktorí by si u nej objednali bez toho, aby sa musela strachovať kto ju udá a kto ju príde kontrolovať a koľko pokút zaplatí? A možno skončí aj v base...

A nakoniec jeden vtipný postreh:

Predstavte si, že by ste sedeli v kancelárii, zrazu by sa otvorili dvere a šéf by Vám povedal.

„Zober si hentam tú pištoľ a choď zastreliť Joža z marketingového.“
Najprv by ste sa ho spýtali, či to myslí vážne, alebo si robí srandu. Lenže keď Vám potvrdí, že to myslí smrteľne vážne a že keď to nespravíte zastrelí on Vás, isto by ste si pomysleli, že mu šibe a že by ste ho mali nahlásiť jeho šéfovi a zavolať naňho ochranku, alebo dokonca políciu.

Napadne Vám to aj keď obdržíte zo štátu povolávací rozkaz?

Tak čo? Ste konzistentný, alebo nie?