Ohromný hukot hromu prišiel vzápätí potom, čo blesk
rozčesol oblohu na dvoje a v hlbokej tme osvetlil celý les
v chlapcovom dohľade.
Prudký a studený dážď bičoval jeseňou opadávajúce
listy stromov, kôru; drobné kríky sa pod ním ohýbali a pôda odletovala po
každom dopade mohutnej kvapky vodnej smršte. Nebol to taký obyčajný jesenný
dážď ani taká obyčajná búrka neskorej jesene. Bola to vodná krútňava,
a nepriehľadný závoj dopadajúceho dažďa úplne znemožňoval chlapcovi vidieť
ďalej ako len na pár metrov a to aj vtedy ak do tmavej noci udrel ďalší
blesk.
Krčil sa pod statnou jedľou a najradšej by bol znova
doma v kuchyni a privoniaval k mamkiným lekvárovým buchtám. Aj
keď už mal dvanásť rokov nedokázal prestať vyjedať voňavý lekvár z buchiet
napriek mamkinmu hnevu za túto jeho činnosť. Teraz sa však chúlil na
mäkkom ale veľmi studenom podklade navŕšeného z popadaného ihličia, šišiek
a listov, ktoré sem zavial vietor. Blesk a hrom uderili znova
a skoro súčasne, búrka teda bola príliš blízko. Chlapec pocítil strach,
vždy sa búrky bál a to bol vo vnútri v dome, tentoraz však sedel pod
jedľou, nechránený, bičovaný dažďom, ošľahávaný vetrom, unavený z hukotu
hromov, ktoré skoro bezprestania hučali a oslepený bleskami, ktoré
udierali v jeho blízkosti. Najprv sa aj snažil pozorovať svoje okolie, ale
veľmi rýchlo s tým prestal. Bolo to úplne zbytočné a možno aj
kontraproduktívne. Aj keď blesk nachvíľu osvetlil les, nevidel ďaleko, kvôli dažďu,
ktorý vytváral skoro neprehliadnuteľnú stenu a keď blesk zrovna neudrel tma
tmúca mu nedovolila vidieť ani na konček nosa. Keď sa však sústredil, dokázal
rozoznať okolitú prírodu ale aj na to stratil odvahu, keď sa mu pred očami
neustále zjavovali iba všelijaké potvory a on nevedel identifikovať či ide
o jeho fantáziu, alebo o skutočné mátohy, na ktoré ešte veril. Naťahovali
za ním končatiny a aj keď už boli veľmi blízko nikdy sa ho nedotkli.
Hlavu mal sklonenú, telo schúlené a oči zavreté,
najradšej by zavrel aj uši, keby to šlo. Ale celkom najradšej by tu nebol,
celkom najradšej by chcel vrátiť posledný deň nazad, hneď od rána, keby sa to
dalo. Hneď od skorého rána, keď už v zlej nálade vychádzal z postele,
keď sa s rodičmi pohádal nad šálkou teplého kakaa, keď sa zdalo, že jeho
útek z chaty nebude mať žiadnu nepríjemnú dohru, lebo nebo bolo bez
mráčika a celý okolitý les voňal lenivým nádherným jesenným dňom. Nič
neprezradzovalo, že o niekoľko hodín sa ten slnečný deň zmení na studené
peklo s teplotami blížiacimi sa nule. Nemohol mať toľko skúseností, aby
toto mohol vedieť. Rodičia mu to mali povedať, niekto mu to mal povedať.
„Nie, nepomohlo by to.“ Povedal si sám pre seba. Horúca
hlava málokedy počúva aj dobre mienené rady.
A keď už bežal lesom veľmi dlho, aspoň jemu sa
zdalo, že to už bolo veľmi dlho, a keď sa začalo pomaly zaťahovať, začal
fúkať studený vietor a ťažké sivé mraky sa začali skláňať nad vrcholkami
stromov, zrazu si uvedomil, že to, čo spravil nebolo práve to najmúdrejšie
a že by sa mal veľmi rýchlo vrátiť do horskej chaty z ktorej tak
nepremyslene po drobnej hádke s rodičmi ušiel.
Od uvedomenia si až po realizáciu síce neprešlo veľa
času, ale rádius ktorý svojim behom vytvoril bol zrazu príliš veľký a on
nemal ani len potuchy ako sa naspäť k horskej chate dostane. Celým telom
mu preletela panika. Stiahlo mu hrdlo, pred očami sa mu začali vytvárať
oranžovo-červeno-žlté fľaky ktoré už dôverne poznal, nakoľko prišli vždy, keď
pocítil hrozný strach.
Vtedy prestával rozmýšľať, vtedy len potreboval niečo
konať. Nespomenul si na radu jeho priateľa, ktorý mu hovoril že ak ho prepadne
panika, mal by nachvíľu zastať, upokojiť sa a pomaly začať rozmýšľať
a to tak, že sa najprv sústredí na činnosti, ktoré jeho telo vykonáva
podvedome na príkaz samotnej prírody, ako je dýchanie, či pregĺganie slín. Vraj
keď sa na to upne viac a dokonale sa sústredí na túto istotu, myseľ sa
upokojí a bude môcť rozmýšľať racionálne. Na túto radu si však nespomenul
a rozbehol sa divoko, rýchlo, v šialenom behu preskakujúc drobné
prekážky, padnuté konáriky, malé kríky, či pospletané traviny. Nedbal na
škrabance, nedbal na šľahy, ktoré mu uštedrovali konáre stromov ani na
nerovnosť povrchu, kde skoro po každom kroku pocítil bolesť v členku po
tom, čo dopadol do nejakej priehlbiny, či preliačiny. Dychčal, funel, jeho dych
mu znel v ušiach, a keď pocítil prvé ťažké kvapky studeného dažďa na
svojej pokožke ešte viac pridal a ešte viac cítil bolesťou pulzujúci
členok.
Stehná ho pálili, kolená ho pichali, členky ho boleli,
škrabance na tvári, na ramenách a stehnách spôsobené ostrými konármi ho
štípali, ruky ho oziabali, pľúca mu šlo roztrhnúť od námahy a ľadového
vzduchu, ktorý sa mu do pľúc dostával pri prudkých nádychoch unaveného tela.
Bežal, akoby si nevšímal svoje telo, myseľ sa upierala v panickej hrôze iba
k jednému cieľu. Dobehnúť do horskej chaty, alebo k nejakému
civilizáciou dotknutému miestu, odkiaľ by mohol zavolať pomoc a rodičom.
Kroky si už ani neuvedomoval, čím ďalej tým viac však
boli ťažké, nemotorné a bolestivé. Každý jeden krok v behu navyše ho
bolel viac a viac. Ale nevzdával sa, musí bežať aj keď vlastne nevie kam.
Radšej by však mal spomaliť, oddýchnuť si, pozrieť sa na svoju situáciu pozorne
a hlavne racionálne, takto môže utekať v kruhu a ani to nevie.
Pomaly, pomaličky si začal uvedomovať, že takýto beh nikam nemôže dlho vydržať,
že by mal zastať a že by mal uvažovať. Ktovie čo bolo príčinou tohto
náhleho precitnutia, ktoré však nemalo nejaký zvláštny význam, pretože k zastaveniu
jeho šialeného trysku by došlo aj bez neho.
V behu jeho pravá noha dopadla na kovový predmet.
Vzápätí šumiaci les preťal ostrý zvuk a chlapec zacítil v pravej nohe
šialenú bolesť, ktorá ho prinútila okamžite sa sklátiť na zem.
Bolesť bola tak hrozná, že múdre telo nedovolilo
chlapcovi, aby ju v tom prvom momente cítil tak hrôzostrašne obnažujúco.
Omdlel.
Keď sa prebral, už naňho dopadal dážď, nie ešte tak
divoký, ale už bubnujúci s väčšou silou na jeho chrbát. Nohu mal ako
v ohni. Siahol si na ňu rukami a okolo predkolenia nahmatal železnú
obruč s ostrými zubami zahryznutými do jeho krvácajúceho lýtka.
„Pasca.“ Prebleslo mu hlavou. Už to videl
v dokumentárnych filmoch, ktoré tak rád s otcom sledoval na Discovery.
Pasca na medvede. Dve oceľové zubaté čeľuste pripevnené na ťažkom základe
spojené natiahnutou pružinou, ktorá sa uvoľní len čo obeť stúpi na mechanizmus,
a ohromnou silou, ktorú teraz chlapec pocítil, sa zahryzne do nohy
chyteného. V tom dokumente tiež videl, že predpnutie pružiny je tak veľké,
že keď chceli chytené zviera oslobodiť mali čo robiť dvaja chlapi. Tušil, ba priam vedel, že nemá šancu
roztiahnuť čeľuste, ktoré sa mu teraz zabárali do mäsa, a ktoré mu
spôsobovali muky, len čo sa snažil s nohou pohnúť čo len o malinký
chĺpok. Napriek tomu, že to vedel, pokúsil sa o to. Otec mu často
vravieval, že to, o čo sa nepokúsi priam s určitosťou nedokáže, čo sa
nikdy o pokuse povedať dopredu nedalo. A tak sa zohol, nahmatal dve
silné studené oceľové ramená, prsty ľavej ruky vsunul pod ľavú zubatú čeľusť
a prsty pravej ruky pod pravú. Cítil ostrosť zubov a chlad ocele.
Snažil sa uložiť si prsty tak, aby boli čo najmenej položené na ostrých
výčnelkoch. Cítil, že noha mu krváca a silno. Teplá krv mu stekala po
prstoch a keď vsúval ruku medzi nohu a zuby pasce cítil roztrhané
väzivo na predkolení. Poriadne napol svaly na rukách, zaťal zuby, pretože
očakával prudkú bolesť, nadýchol sa začal pascu rozťahovať. Pohla sa. Zuby sa
začali od seba odškerovať a v chlapcovi sa prebudila nádej. Tlak na
kosti povolil, a aj keď bolesť neustupovala cítil sa lepšie, lebo
v sebe pocítil nádej. Zuby sa od seba vzďaľovali po milimetroch, ale tlak
na nohu sa znižoval, kosť bola slobodná, ešte treba oslobodiť aj svaly nohy aby
ju mohol vytiahnuť. V hlave mu preblesla obava, či bude mať dosť síl nohu
z pasce zdvihnúť, no nateraz tejto obave nechcel venovať čas. Uvidí, až keď bude pasca roztiahnutá.
Zaprel sa silnejšie. Zovretie povoľovalo čím ďalej tým viac, no chlapec si
postupne uvedomoval, že čím viac čeľuste od seba naťahuje, tým väčšiu silu bude
potrebovať na pretlačenie predpnutia pružiny, a že ak nie je pasca
vyslovene stará, že raz príde bod, kedy bude musieť vynaložiť oveľa viac námahy
ako doteraz. A tak aj bolo. Keď prišiel do určitej polohy, zuby sa
zastavili a on nebol schopný prekonať silu pružiny. Chvíľu držal ramená od
seba, ale cítil, že už viac pascu neroztiahne a navyše, že pružina mu do
dlaní tlačí takou silou, že ju bude musieť pustiť. Do očí mu vytryskli slzy
beznádeje, bolesti a sklamania. Snažil sa, veľmi sa snažil, napínal páliace
svaly až do prasknutia, hlava mu hučala, oči mu div nevyliezli z jamôk,
ale to s čím mali problém dvaja chlapi, nemohlo prekonať dieťa. Ešte ho
čakala druhá fáza dokončenia neúspechu. Pustiť pascu tak, aby pocítil čo
najmenšiu bolesť. Snažil sa povoliť napätie v rukách čo najpomalšie, ale
aj keď sa mu to podarilo znovu zacítil ostrý tlak ako sa mu zuby znova zahryzli
do mäkkého tkaniva a ako mu pristáli na obnaženej holennej kosti. Bolesť
bola tak hrozná, že znova stratil vedomie.
Na tvári pocítil niečo chladivé, ale jemné. Nebol to už
dážď, ktorý ho bičoval neúprosnou silou. Bubnovanie prestalo a on vnímal
iba jemnučké hladenie drobných čiastočiek na lícach, na očných viečkach
a šteklenie na nose. Ležal a nevedel si spomenúť čo sa vlastne stalo
a čo sa vlastne deje a kde je. So zatvorenými očami sa snažil pohnúť,
no keď chcel zodvihnúť nohu, telo mu zasiahol mučivý blesk. Spomenul si.
Zjajkol, zakričal od bolesti zaťal zuby. Otvoril oči. Díval sa do oblohy. Už
nebola čierna, bola tmavosivá. Už nepršalo ale husto snežilo. Sedel opretý
o jedľu a pozeral sa okolo seba. Všetko bolo pokryté bielou perinou.
Búrka odznela a za ňou sa prihnala snehová smršť. Z oblohy sa sypalo
biele perie a on si spomenul na rozprávku o Perinbabe. Po prvýkrát za
niekoľko hodín sa usmial.
„Tá teraz musí po tej perine skákať ako divá.“
Nebol rád, že sneží, lebo to znamenalo, že počasie sa
zmenilo tak, že mu hrozí podchladenie, ale na druhej strane biela perina
spôsobila, že videl oveľa viac ako počas búrky. Nebolo to úplne perfektné, ale
odraz svitu tmavosivej oblohy od snehovej pokrývky spôsobil, že videl aj
v noci postačujúco. Tak postačujúco, aby si všimol pomaly hýbajúci sa tieň
za neďalekým kríkom. Zaostril, spozornel a zadíval sa smerom, kde sa mu
tieň po prvý krát zjavil. Ticho, bez pohybu.
„Asi sa mi to len zdalo.“ pomyslel si.
„Mohol by som kričať, vôbec mi nenapadlo začať kričať.“
Uvedomil si a hneď to aj skúsil. Otvoril ústa a zakričal. Nie, to
nebol krik, ledva nejaký chrapot. Skúsil to ešte raz, ale výsledok bol rovnaký
Bol príliš ubolený a príliš unavený a v situácii, kde mu to
jednoducho nešlo.
Rukou si nahmatal chytenú nohu. Už nekrvácala tak
výdatne, ale stále cítil teplú a lepkavú krv pomaly mu stekajúcu po nohe.
„Keď to pôjde takto ďalej, tak vykrvácam. Musí ma tu
rýchlo niekto nájsť, lebo tu zomriem.“ Myšlienka na smrť prišla prvý krát
a chlapec si to uvedomil. Pocítil strach. Po prvýkrát od momentu, kedy sa
rozbehol z chaty do lesa ho chytil za srdce ľadový pazúr živočíšneho
strachu.
„Ja tu možno aj zomriem.“ Zopakoval a srdce sa mu
prudko rozbúchalo. Cítil ho v hrdle, počul jeho tlkot, oči sa mu zahmlili
a začal nekontrolovateľne vzlykať. Len čo zvuk jeho plaču vyšiel
z úst znova si kútikom oka povšimol tieň pohybujúci sa ani nie tridsať
metrov do neho. Mráz paniky mu stiahol hrdlo, stíchol. Teraz to už videl úplne
jasne. Mohutná postava stála a dívala sa naňho. Bol to pes? Pes nie, ten
nie je tak obrovský. Zviera stálo oproti
nemu a ticho ho sledovalo. Keď sa mu zablysli oči, vedel chlapec presne.
„Vlk.“ Pomyslel si a fascinovane sa díval na ohromné
zviera. Vedel, že vlci sú väčší ako psi ale nikdy by si nebol pomyslel že
o toľkoto. Ako sedel opretý o jedľu a pozoroval vlka vedel
odhadnúť, že je vyšší ako on v sede. Chvíľu sa pozorovali. Z tlamy vlka,
pri každom výdychu vyšla hustá para horúčosti. Stál pokojne, uvoľnene,
pozorujúc chlapca divo svetielkujúcimi očami. Bol sám. Žiadna svorka okolo
neho.
Dívali sa na seba akoby hypnotizujúc. Chlapec sa snažil
vydať zvuk, aby vlka odplašil, ale jeho zmučené hrdlo vydalo iba tichý chrapot.
Bola mu hrozná zima, zuby mu drkotali, bol celý premočený, unavený
z chladu, zimy a z pomaly zvyšujúcej sa straty krvi.
Vlk nahol hlavu nabok a stále chlapca pozoroval,
pokým sa ten snažil chrapotať a oboma rukami robiť gestá odháňania.
Potom sa zviera rozhodlo, že podíde bližšie. Pomalým
krokom sa k chlapcovi približoval, ten ešte zvýšil frekvenciu mávania rúk,
ale veľmi rýchlo sa unavil, celé to trýznenie, ktoré prežil mu odobralo príliš
veľa síl na to, aby niečo spravil, nieto ešte na to, aby sa nejak aktívne
bránil.
Chlapec zavrel oči zmierený s osudom a čakal.
Čakal hodnú chvíľu, keď tu pocítil na tvári horúci dych.
„Len nech to nebolí, dúfam, že mi najprv prehryzne krčnú
tepnu, aby som rýchlo umrel a nezačne mi jesť nohu, alebo ruku.“ Pomyslel
si zmučene.
Zostal so zatvorenými očami, a uvedomenie si toho,
že má celú nohu krvavú ho zasiahol ľadovým úderom.
Horúci dych odišiel od tváre a za moment ho zacítil
nad nohou.
„On mi zahryzne do nohy!“ Skoro od paniky vykríkol
chlapec a už cítil ako sa mu ostré zuby zahryznú do bolesťou rozdrásaného
predkolenia, ako divo trhá svaly, ako zuby poskakujú po obnaženej kosti, ako mu
trhá cievy, šľachy ako nakoniec rozdrví medzi
svojimi silnými čeľusťami aj kosť. Vykríkol nečujným výkrikom celé telo sa mu
naplo strachom a hrôzou.
Bolesť však neprichádzala, namiesto nej cítil ako mu vlk
zranenú nohu líže. Horúci dych a horúce sliny a drapľavý jazyk mu prinášali
úľavu. Skoro tomu nemohol uveriť. Žiadne zuby na kosti, žiadne trhané svaly, či
prehryznuté šľachy, iba drapľavý jazyk, sliny a horúci dych. Skoro
nedýchajúc sa pozrel dolu na sivú hlavu, ktorá sa rytmicky pohybovala pri jeho
holennej kosti. Vôbec nevedel, čo má spraviť, najprv nechcel urobiť nič,
pretože pocit, ktorý mal bol úžasný. Po celej tej bolesti, tých kŕčoch, tej
beznádeji zrazu prišla chvíľa, ktorá mu pomohla uľaviť od toho strašného pocitu
samoty. Nech mal vlk plán akýkoľvek, to že mu lízal nohu bolo tak upokojujúce,
že chlapec skoro zadriemal. Úplne spontánne zdvihol ruku a položil ju
vlkovi na hlavu, ten sa nenechal vyrušiť, trochu sa pohmýril ale
s upokojujúcim lízaním neprestal. Chlapcova ruka sa vnorila do vlčieho
kožucha medzi ušami a pocítil teplo vyžarované telom zvieraťa. Zovrel
prsty a začal vlkovi hlavu škrabať a striedať to s jemným
hladením jemných chlpov tesne nad čelom. Bol prekvapený, aký je ten kožuch
hebký, posunul ruku ďalej až na krk a tam ho hladil a jemne šticoval
ďalej. Bolo to veľmi upokojujúce, a nielen fyzicky, ale aj cítiť
prítomnosť iného živého tvora mu veľmi pomohla k tomu, aby prestal
pociťovať tú ohromnú bolesť znásobenú prežívajúcou samotou a smútkom
z toho, ako svojich rodičov opustil.
Zaklonil hlavu a díval sa do sivej oblohy
a užíval si drsný jazyk a horúci dych na strašlivej rane.
„Ty si človek, však?“
Zdalo sa mu to, alebo to naozaj počul? Prestal hľadieť do
oblohy, sklonil hlavu a zadíval sa vlkovi do tváre, ktorý medzitým prestal
nohu ošetrovať a teraz so zdvihnutým ňufákom pozeral na chlapca. Chlapec
chvíľu čakal, či sa ten hlas neozve znova, ale nič neprichádzalo, iba si vlk
dlhým krvavým jazykom zlízal chlapcovu krv z čierneho a vlhkého nosa.
Hľadeli si hodnú chvíľu do očí. Chlapcovi bola zima na
nohu, z ktorej krvou unikal život čím ďalej tým viac, telo sa mu triaslo
v studenom kŕči, cez svaly rúk a hrude mu prechádzali prudké sťahy
ako sa telo snažilo zahriať. Vlk mal tmavé a zlovestné oči, nejako mu
nesedeli s jeho správaním. Pozeral na jeho kožuch a pokiaľ mohol
v sivom svetle vidieť, bol popolavej farby s čiernym pásom na
chrbtici. Uši mal postavené, akoby niečo očakával.
Chlapca znova striaslo od zimy.
Vlk sa narovnal, prednými nohami prekročil chlapcove nohy
a celým telom si mu ľahol do lona. Oprel sa telom o chlapcov hrudný
kôš. Skoro okamžite pocítil teplo, ktoré z vlka sálalo. Chrbát opretý
o statnú jedľu a hruď chránená vlčím horúcim telom. Začalo mu byť
fajn. Ľadové ruky strčil na brucho pod vlkov kožuch. Ticho sedel a počul
mľaskanie vydávajúce vlčím jazykom.
„Ty si človek, však?“
Nie, teraz si bol chlapec už istý, že sa mu to nezdalo.
Hlas počul jasne a úplne zreteľne.
Bol hlboký a trochu chrapľavý.
„Ty vieš hovoriť?“ spýtal sa prekvapene tichým hlasom,
ale zostal v pokoji sedieť tak, ako sa pred chvíľou uložil.
„A prečo by som nevedel hovoriť?“ znova ten chrapľavý,
tichý, upokojujúci hlas.
Chlapec spozornel a zohol hlavu aby sa lepšie na
vlka pozrel. Ten už nemľaskal, ale keďže na chlapcovi ležal a hlavu mal
položenú na predných labách nemohol mu ani vidieť do tváre.
„No som prekvapený, ešte som nepočul, že by vlci
hovorili.“ Povedal a čakal, kedy sa naňho vlk pozrie.
Ten však hlavu neotočil a iba povedal.
„A už si niekedy počul hovoriť nejaké iné zviera?“
No to je fakt, chlapec nepočul hovoriť žiadne iné zviera
„Nie, ešte som žiadne iné zviera hovoriť nepočul.“
„No vidíš.“
„Čo mám vidieť?“ chlapec nechápal vlkovu poznámku.
„Nechceme, aby ste vedeli, že vieme hovoriť.“
„Prečo?“ spýtal sa chlapec
„Lebo nechceme, aby ste vedeli, že vám rozumieme.“
„Ale prečo?“
„Čo prečo? Prečo nechceme, aby ste vedeli, že vieme hovoriť, alebo prečo
nechceme, aby ste vedeli, že vám rozumieme?“ spýtal sa vlk a chlapec zostal
zmätený
„To nie je to isté?“ spýtal sa.
„Zďaleka nie.“
Keďže vlk ďalej nepokračoval, chlapec usúdil, že
o tom nechce hovoriť a preto sa ďalej nepýtal. Prečo aj? Bolo mu
veľmi príjemne a prečo by si mal kaziť takýto nádherný pocit tepla
a spoločnosti po tom hroznom zážitku, ktorý mal? Bol rád, že je vlk
s ním a nepotreboval ho niečím
nahnevať, aby si to vlk nerozmyslel a neodišiel.
Chlapec sa usmial. „Aby vlk neodišiel.“ Zopakoval si a znova
sa usmial nad svojou myšlienkou. Stačilo zopár minút aby sa mu úplne zmenili
priania. Keď vlka zbadal za kríkom zúfalo si prial, aby si ho nevšimol
a aby okolo neho iba prešiel niekam preč, teraz si zúfalo praje, aby
neodišiel a to prešlo iba niekoľko minút.
Stále husto snežilo a na vlčom kožuchu sa začali
vrstviť biele vločky jedna na druhú. Para z vlčej papule topila sneh,
ktorý mu padal na predné laby. Ticho oddychoval a chlapec si až teraz uvedomil,
že necíti žiadnu tiaž vlkovho mohutného tela, iba teplo z jeho kožucha
sálajúce v príjemných vlnách. Nevedel ako je to možné, ale moc sa nad tým
ani nezamýšľal, bolo mu takto proste fajn. V lese bolo úplne ticho, počul
iba dych vlka a svoj. Vietor utíchol a vločky padali stále veľmi husto
nečujne na zem a na ich telá.
„Čo tu vlastne robíš?“ chlapca hlas prekvapil.
Vedel, že vlk vie hovoriť, ale opäť zostal zarazený, keď
počul ten hlas aj keď široko ďaleko nebolo žiadneho človeka. Nevedel sa nejako
uspokojiť s tým, že sa zhovára s vlkom. Ozaj, čo keď má len
halucinácie. Ruku položenú na bruchu a zaťaženú vlčím telom otočil
a dlaňou sa dotkol teplého tela zvieraťa. Nie, to nemohla byť halucinácia,
tie chlpy, to teplo, ten nadúvajúci sa hrudník jasne cítil, nebolo vôbec
pochýb o tom, že vlk na ňom leží.
„Čo tu vlastne robíš?“ otázka padla znova a zase tým
istým hlasom a chlapcovi bolo čudné, že vlk opakuje otázky bez akejkoľvek
zmeny v hlase, akoby ju kládol prvý krát. To mama keď sa ho niečo spýta
a on neodpovie, jej druhá otázka už v tóne prezrádza netrpezlivosť
a namrzenosť. Tón vlkovho hlasu bol však naďalej úplne pokojný.
Chlapec si spomenul na mamu a do očí mu vpadli slzy
a do hrude sa navalil príval citu. Ako len svoju mamu miluje, ako miluje
svojho otca a ako mu teraz chýbajú, ako mu chýba vôňa maminej zástery
a vôňa otcovho starého svetra, hladká dlaň, ktorá mu prechádzala po líci
vždy, keď sa naňho s láskou zahľadeli tie na celom svete najkrajšie
orieškovo hnedé oči mamy. Alebo pevné oceľovo sivé oči otca, ktorý naňho hľadel
plný pýchy na Vianočnom večierku školy, kde predvádzal žonglovanie
s loptou jeho dôvernou kamarátkou a ako po úspešnom vystúpení obaja vstali
a tlieskali a od nadšenia divo pískajúci otec svojim pohybom
a svojimi gestami kričal do preplnenej sály: „To je môj syn!“ a ako
sa on hanbil, že ho otec pred všetkými strápnil. Ako rád by bol znova
v tej hale ako rád by sa rozbehol proti otcovi a vrhol by sa mu do
náručia, lebo láska nemôže strápňovať. Na to potreboval dych smrti na svojom
obnaženom krku, aby to pochopil...
„Čo tu vlastne robíš?“ tretíkrát padla rovnaká otázka
a znova bez zmeny tónu, chlapec si povedal, že je načase odpovedať.
„Ušiel som z domu.“
„No,“ zatiahol vlk ironicky „veľmi múdre rozhodnutie.“
„Ja viem, že nebolo múdre, ale čo už teraz s tým,
keď mám nohu v pasci?“
„No hej, máš ju v pasci, ale my sme ju sem nedali.“ Povedal vlk pokračujúc
posmešným tónom.
„Ja viem.“ Odpovedal chlapec. Predstavil si ako trpí
hocaký tvor, ktorému sa zaklapne pasca okolo nohy a nevedel pochopiť, ako
mohol tak nečinne pozerať vždy, keď sa o tom rozprávali dospelí ľudia.
Prečo vtedy nevykríkol od bolesti, ktorú musí cítiť živý tvor, keď sa
chytí do niečoho takéhoto. On tú bolesť cítil a razom bol v tele
vlka, či medveďa, alebo líšky kňučiacej bolesťou.
„Aspoň si pocítil, ako to bolí.“ Vlk akoby mu čítal
myšlienky.
„Len neviem, či o tom budem môcť voľakedy komukoľvek
hovoriť.“
„To neviem ani ja.“ Odpovedal vlk.
„A prečo si ušiel z domu?“ spýtal sa.
„Nechcel som ísť s rodičmi na túru.“
„Aha,“ prikývol vlk „ty si nechcel ísť s rodičmi na
túru, zrejme máš radšej samotu a nohu v pasci.“
„Nie, mal som dohodu s partiou kamarátov,
s ktorými som sa zoznámil počas prvého večera na dovolenke a dohodli
sme sa, že pôjdeme obhliadnuť ten poľovnícky posed kúsok od chaty....“
„Viem, kde to je.“ Prerušil ho vlk
„Ty vieš, kde to je a vedel by si mi aj ukázať cestu?“
Chlapec nevedel skryť nadšenie v hlase. Keby mu vlk ukázal cestu, určite
by sa do chaty dostal.
„Vedel, ale neviem ti oslobodiť nohu a neviem ťa ani niesť.“ Odpovedal
vlk.
Chlapec sa zarazil, niečo mu napadlo, ale nevedel, či to
môže povedať.
„Odhryzni mi ju, ukáž mi cestu a ja sa doplazím.“
Vlk bol chvíľu ticho no potom povedal.
„Neurobím to, lebo by to nepomohlo.“
„Prečo by to nepomohlo?“ spýtal sa vzrušeným hlasom
chlapec, lebo zrazu nadobudol presvedčenie, že by to bolo možné.
„Pretože si stratil príliš veľa krvi a pretože by si
odpadol ihneď ako by som Ti tú nohu odhryzol a pokiaľ by si bol
v bezvedomí tak by si vykrvácal.“
„Ale keď to nespravím, tak tu zomriem.“
„Zomrieš tak či tak. Nik ťa tu nenájde a ja ti nohu
neodhryznem.“ Povedal vlk pevne hlasom ani len nenaznačujúcim, že by čokoľvek
iné bolo možné.
Chlapec v šoku otvoril oči. Mohol si to predtým
myslieť ale takto natvrdo to počuť, ho silno zasiahlo.
„Keď to nespravíš, to akoby si ma zabil.“ Povedal chlapec
s úmyslom zraniť.
„Hlúposť! Nikdy nemôžeš ublížiť nekonaním. To ti ešte
nikto nepovedal? Nik nie je zodpovedný za tvoje očakávania a ty nie si
povinný nikomu jeho očakávania plniť.“ Hlas zaznel na chvíľu nahnevane
a chlapec sa zľakol, že by mohol vlka uraziť a odišiel by.
Zostal preto ticho rozhodnúc sa už ho nedráždiť. Netrvalo
mu však dlho kým si uvedomil, že vo vlkových slovách sa skrýva preňho síce
krutá, ale zato nezmieriteľná pravda. Nikto nie je zodpovedný za očakávania
iných a ani nikto nemá povinnosť niečie očakávania plniť.
„Prepáč.“ Stálo ho veľa síl povedať toto slovo,
uvedomujúc si, že vlkovo rozhodnutie je napísaný ortieľ smrti, Bohom dosiaľ
nepodpísaný, lebo stále žije, dýcha hovorí a počúva. Vietor ustal
a možno sa predsa len niekto rozhodne ísť na prechádzku do lesa zanechať
stopy v čerstvo napadanom snehu.
„Možno by si ale mohol ísť do chaty sám a zavolať
pomoc.“ Skúsil ešte raz chlapec.
Vlk sa rozosmial a keďže smiech bol spontánny
a veselý nakazil aj chlapca, ktorý si uvedomil, čo povedal a tak sa chvíľu
obaja ticho smiali. Smiech však chlapcovi spôsoboval bolesť a tak prestal.
„Čo som nejaký ratlík? Aby som pánička ťahal za nohavicu?
Ja nemám pána, ja som slobodný. Ale keď si ma už obvinil z toho, že ťa
nečinnosťou zabíjam, poďme sa pozrieť na tvoju vlastnú činnosť, ktorá ťa sem
dostala. Takže ušiel si z domu preto, že si nechcel ísť s rodičmi na
túru. Hm..“
„Nie len preto.“
„Nie?“ začudoval sa vlk „A prečo ešte?“
„Pohádal som sa s nimi, lebo keď ma nechceli pustiť
s partiou povedal som niečo veľmi nepekné.“
„Čo?“
Chlapec na chvíľu zmĺkol, hanbil sa priznať, ale potom si
uvedomil, že je to aj tak jedno.
„Že ma nemajú radi, lebo nie som ich.“
„Čo to splietaš?“ vlk zodvihol hlavu, a otočil ju
k chlapcovi, ktorému po líci stekali slzy.
„Som totiž adoptovaný.“
„To je čo?“ spýtal sa so záujmom vlk.
„To je to, keď ťa nejaká žena porodí, ale nenávidí ťa,
tak ťa nechce a dajú ťa do domova pre opustené deti a tam si ťa zas
vyberie nejaký pár, ktorý z nejakého dôvodu nemôžu mať deti, aby sa
o teba postarali, proste si vyberú takú hračku...“
„Uf, toľko zloby, kde sa to v takom maličkom tele
vzalo?“ vlk sa prekvapene spýtal stále hladiac do očí chlapcovi.
„Aká zloba?“ Spýtal sa chlapec, ale veľmi dobre vedel kam
smeruje vlk.
„No, ´nenávidí´, alebo ´majú ma ako hračku´ to sú hlúpe slová.
Prečo by to ktokoľvek robil? Deti sú na jednej strane radosť a na druhej
starosť. Nechápem to.“
„Dobre, tak prečo ma moja mama opustila?“ Spýtal sa
chlapec a bojovne vytrčil bradu.
„Jak že opustila? Pokiaľ viem, tak ty si ušiel
z chaty do lesa.“ Zatváril sa vlk nechápavo.
„Nemyslím túto mamu, myslím tú prvú mamu.“
„Prvú mamu? To čo je?“ spýtal sa vlk a z očí mu
sršalo neporozumenie.
„No tá, čo ma dala do sirotinca.“
„Ahááá“ povedal vlk „nuž ja sa na to dívam inak.“
„Ako?“ chlapec bol naozaj zvedavý.
„Mama je len jedna presne tak, ako otec je iba jeden
a to ten, kto ťa vychová, kto z teba vychová správneho človeka.“
„Ale nie vždy.“ Namietol chlapec.
„A kedy nie?“
„Niekedy sa hovorí ´táto žena je akoby mojou druhou
mamou´ alebo sa to hovorí aj o otcovi napríklad môj tréner na futbale je
akoby mojim druhým otcom.“
„Áno?“ začudoval sa vlk „On sa strachuje, že ani nevie
dýchať, keď si chorý? On k tebe vstáva keď ťa treba v zlom sne upokojiť?
On ťa hladí po spotenom telíčku keď sa trasieš od zimy po nočnej more? On ťa
prebaľoval? On s tebou zdieľa všetky nadšenia, radosti, starosti, úspechy,
pocity márnosti po neúspechoch...“
„Dosť! Nie som hlúpy, viem kam mieriš.“
„Nevieš. Tá pani, čo ťa odložila do sirotinca ťa vôbec
nemusela nenávidieť, mohla ťa dokonca aj milovať, lenže nejaká zvláštna udalosť
jej mohla zabrániť sa o teba starať a preto sa rozhodla, že niekde
inde ti bude lepšie a pani, ktorá ťa ako malý batôžtek prevzala do svojho
náručia, ktorá ťa kŕmila, keď si bol malinké bezmocné mláďatko, ktorá prežívala
s tebou každú bolesť bruška, ktorá ťa hladila po vláskoch a spievala
ti uspávanku, ktorá strachom a panikou nevedela dýchať, keď sa ti niečo
stalo...“
„Áno viem, viem.“
„Nevieš!“ povedal pevným hlasom vlk „to iba tak hovoríš,
akože vieš, ale nevieš.“
„Viem.“ Odpovedal vzdorovito chlapec a snažiac sa
o tvrdý pohľad pozeral vlkovi do očí.
„Nevieš. Lebo si zvolil úplne zlé slovo na to, aby som ti
uveril. To sa totiž nedá vedieť.“
„Ako to?“ spýtal sa prekvapene chlapec „povedal si...“
„Nič také som nepovedal.“ Prerušil ho vlk a oblízal
si ňufák. „To sa nedá vedieť. To sa nedá posúdiť týmto tu.“ Zdvihol labu
o poklepal si po hlave.
„To sa dá posúdiť iba týmto.“ Trocha sa naklonil na bok,
aby dočiahol, a labou pobúchal chlapcovi po hrudníku.
„Srdcom. To nemôžeš vedieť, to si nemôžeš uvedomiť, to
musíš cítiť.“ Povedal vlk úplne tichým hlasom a chlapec pocítil ohromnú
vnútornú bolesť v oblasti v ktorej ho vlk poklepal labou.
Privrel oči a uvidel mamku v kvietkovanej
zástere ako stojí pred pracovnou doskou chrbtom k nemu a miesi cesto
na koláče, cítil teplo vychádzajúce z predhrievanej rúry, cítil prirodzenú
vôňu mamy, ktorú tak miloval, pozoroval na očných viečkach film na ktorom videl
jemné krivky maminho chrbta, hnedé vlasy zopnuté do krátkeho chvostíka, aby jej
nepadali do čela, sústredene miesila cesto a spievala si nejakú
odrhovačku. V kuchyni bolo príjemné teplo a domácka vôňa mu šteklila
nos. Sedel na stoličke za stolom a čakal na buchty, prsty na oboch rukách
mal posplietané v hre, ktorú ho naučil otec a zrazu sa počul ako sa
netrpezlivo pýta:
„Kedy už budú buchty, mami?“
Mama, ešte sa neotočiac iba odpovedala
„Ale veď ešte len miesim.“
Potom sa otočila a usmiala sa na chlapca. Oči, tvár,
úsmev, malý nosík, ruky od múky a od cesta zdvihnuté v rozkošnom
geste, prameň vlasov padajúci jej do čela. To všetko chlapec videl ako naživo.
„Musíš chvíľku počkať ty moje srdiečko hladné.“
A ten hlas. Poznal by ju medzi miliónmi iných žien.
Bol taký krásny, taký upokojujúci, taký milý, sladký láskavý... Podišla
k nemu a zamúčenou dlaňou ho pohladila po líci. Bolo to ako dotyk
slnka. Z celej tváre vyžarovala taká ohromná láska, že chlapec ešte teraz,
zimou a bolesťou sužovaný sediac pod jedľou zakrytý horúcim vlčím telom,
pocítil vo svojej hrudi silnú emóciu, ktorá mu sama od seba podvihla hrudný
kôš, pokračovala vo vlne až pod jazyk a vytlačila mu slzy do očí.
„Mami.“ Šepol a zavzlykal.
„Už ti verím.“ Povedal ticho vlk a znova si položil
hlavu na predné laby.
Chlapec ďalej plakal a z očí mu tiekli slzy veľké ako
hrachy a v nich všetka tá bolesť, ten smútok, tá ohromná clivosť za svojimi
najbližšími. Och ako rád by teraz znova sedel na stoličke v kuchyni
a znova sa díval na matkin chrbát. A znova sa pýtal, kedy už budú
buchty hotové a znova sa veselo smial s mamkou keď vošiel do kuchyne
otec a spýtal sa to isté.
„Láska, kedy už budú tie buchty?“
Inak ju otec ani neoslovoval, iba ´láska´. V tom
jednom slove bolo povedané všetko. Láska, úcta, radosť so spolunažívania,
vyjadrenie neskonalého obdivu k žene, k manželke, ktorá si musela
vytrpieť toľko, že ani jeden z nich nebol schopný o tom hovoriť
nahlas.
Otec pristúpil k mamke, zozadu sa k nej
pritúlil. Mamka ďalej miesila a otec si položil hlavu na jej chrbát rukami
ju objal a začal sa v kolenách rytmicky pohupovať a hmkať si
nejakú uletenú pesničku, ktorú však mamka spoznala a začala tichučko
spievať text. Potom položila cesto na dosku, otočila sa, ovinula štíhle
zamúčené ruky okolo otcovho opáleného krku, on ju jemne objal okolo pása
a začali tancovať. Chlapec sedel za stolom a fascinujúco hľadel na
obraz zdieľania. Okolo rodičov sa vytvoril opar svetlofialovej farby, ktorý chlapec
vnímal. Opar svetielkoval a na okrajoch sa vlniac hral dúhovými farbami.
Mama hľadela otcovi do očí a on hľadel do očí jej. Chlapec im ten pohľad
začal závidieť a jeho cit, akoby narušil ten opar v tom momente sa
naňho obaja rodičia zahľadeli a otec ho gestom pozval medzi nich. Chlapec
najprv neochotne zakrútil hlavou na znak nesúhlasu, no keď gesto zopakovala
mama tak sa s rozpačitým úsmevom zdvihol a vložil sa do kruhu. Mama
ho chytila za pravé rameno, otec za ľavé pritiahli si ho k sebe
a pokračovali v jemnom kolísavom tanci a mama ďalej ticho
spievala. Akoby sa do niečoho vnoril. Sprvu neochotne no neskôr s úplnou
vervou napodobňoval rodičovské pohyby, Aj on sa nakoniec kolísal v rytme
piesne, ktorú mamka ticho spievala a otec jej do textu hmkal hlbokým
príjemným hlasom. Dívali sa na seba, striedavo jeden druhému do očí, hladili sa
po chrbtoch a usmievali sa nielen ústami, ale aj očami.
„Skús spievať aj ty.“ Vyzvala chlapca mamka.
„Ale ja neviem text.“ Zaprotestoval.
„Ten nemusíš vedieť, len hmkaj.“
A tak hmkal.
Nevedel ako dlho sa takto kolísali, ako dlho hmkal on, či
otec, či ako dlho spievala mama. Vedel iba jedno. Pocítil nádherné chvíle lásky
a v ten deň buchty chutili tou najlepšou chuťou na svete.
Vlk sa zahmýril a vpadol do jeho spomienok.
„No vidíš, a ty hovoríš, že ťa mali iba ako hračku.“
„Ako vieš na čo som myslel?“ chlapec zostal prekvapený,
ale akosi vedel, čo vlk odpovie.
„Niekedy viem pocítiť na čo iní myslia.“
Áno, presne takúto odpoveď chlapec očakával.
„Prečo som to nevidel?“ zavzlykal chlapec
„Ale videl si to, cítil si to, nebuď na seba zlý.“
„Tak ako som sa mohol na našich tak nahnevať, ako som im
mohol zakričať čo som zakričal a ako som mohol utiecť od nich, ako sa to
mohlo stať?“
„Ale veď práve v tom sú emócie úžasné.“
„Ako to môžeš povedať?“
„Lebo je to tak a našťastie.“
Chlapec zostal zronený.
„Nechápem. Keby som si všetko uvedomil, nemusel som teraz
sedieť v zime pod snehom a pod vlkom a nemusel som mať nohu
v pasci.“
„Búrková okamžitá emócia prekrýva stálé a jemné
emócie a je dobre, že to tak je.“ Povedal vlk.
„Nechápem, veď keby som si uvedomil, ako ma milujú
a ako milujem ja ich bol by som na tú túru šiel.“
„Áno a šiel by si s nimi vždy a všade, kde
by chceli, aby si s nimi šiel. Ale ty už máš dosť rokov na to, aby si už
činil podľa seba...“
„Pozri kam ma to doviedlo.“ Prerušil ho chlapec.
„Áno,“ prikývol vlk „tebe sa to nevyplatilo, ale musí to
tak byť, u teba sa jednoducho spojilo príliš veľa vecí dohromady
a nakoniec si skončil tu pod vlkom...“
„Prepáč, nemyslel som to tak.“
Vlk zdvihol hlavu a usmial sa.
„Veď ja viem. Ale čo je pravda, je pravda, skončil si pod
vlkom.“
„Prečo?“ spýtal sa chlapec.
„Asi to tak malo byť.“ Odpovedal vlk
„Načo je to dobré?“
„Neviem. A ani to vedieť nemusím a ani ty.
A ani nemá zmysel sa nad tým zamýšľať. Proste je to tak.“ Odpovedal vlk.
„Ktovie čo teraz robia moji rodičia.“ Zamyslene hlesol
chlapec, ale hneď tú myšlienku odohnal, lebo mu zase pripomenula všetky tie
chvíle starostlivosti a jemu zase prišlo veľmi smutno.
Prestalo snežiť. Les bol úplne pokojný a tichý.
Mraky sa rozostúpili a vykukol strieborný mesiac asi tak tri, či štyri dni
pred splnom. Už teraz však bol skoro celý vidieť a jeho jas
v kombinácii s tlstou snehovou prikrývkou spôsobil, že chlapec videl
oveľa lepšie. Vytiahol si ruku spod vlčieho brucha a začal ho hladkať po
chrbte.
„Môžem?“ ticho sa spýtal a vlk len súhlasne
zamrmlal.
„Stále krvácaš.“ Povedal vlk chrapľavým hlasom to, čo
chlapec vedel. Nemusel sa na to pýtať a ani sa nemusel pozrieť dolu na
stuhnutú nohu. Že krváca vedel podľa toho ako sa cíti. Na nohy mu už zima
nebolo, bolo mu jasné, že si ich už nikdy cítiť ani nebude. Príliš dlho už
ležali na zemi, kde mu chlad zospodu a studený vzduch zvrchu pomaly
odoberali citlivosť.
Bol veľmi ospalý. Zívol a unavenými opuchnutými
očami sa pozeral okolo seba.
„Som ospalý.“ Povedal nahlas.
Vlk sa nepohol a iba odpovedal.
„Zomieraš.“
„Zomieram?“ spýtal sa chlapec.
„Áno.“ Odpovedal vlk.
„Takto?“
„Takto.“
„Necítim žiadnu bolesť.“
„Ani ju už nebudeš cítiť. Telo sa postará o to, aby
to príliš nebolelo. Neurobil si za života nič zlé, čo by ti malo privodiť
bolestivú smrť.“
„Ako vieš, že zomieram?“ spýtal sa chlapec.
„Som vlk. My to vieme.“
„Čo bude ďalej?“ Spýtal sa chlapec.
„Ja neviem, ešte som nezomieral.“ Odpovedal vlk.
„Budeš tu so mnou?“ spýtal sa chlapec s úzkosťou
v hlase. Bál sa, že ho vlk opustí.
„Áno.“ Prisvedčil vlk. „Až do konca.“
Chlapcovi sa chcelo plakať. A tak zavzlykal.
„Poplač si, možno ti to pomôže zmieriť sa.“
Nechcel sa zmieriť. Povedal si, že so smrťou sa nezmieri
nikdy. Vždy preňho predstavovala postavu ako z rozprávky. Zlomyseľná
starena s dlhým, ostrým nosom a pichľavými očami celá
v čiernom s kosou, ktorá chodí
po svete a lúpi milujúcim ľudom ich milované osoby. Podľa neho ju nik nemá
rád. Akoby aj mohol?
„Nikdy sa so smrťou nezmierim.“ Povedal vzdorovito.
„Zmieriš.“ Povedal vlk.
„Smrť je zlá, kradne milovaných ľudí.“
„Nekradne, oni sa jej odovzdávajú.“
„Čo?! Keď mi zomrela babka, plakal som skoro dva dni,
akože nekradnú?“ nechápavo sa spýtal chlapec.
„No ale plakal si ty, nie babka.“ Namietol vlk.
„Lebo babka bola mŕtva, ako mohla plakať?“ spýta sa posmešne
chlapec.
„Lebo babka opustila svoje závislosti ako mohla plakať?“
odpovedal vlk.
„Čo? Nerozumiem.“
„Ak niekto zomrie, plačeš lebo ti je za ním smutno
a bol si šťastný keď bol ten človek pri tebe, teda si bol šťastný vtedy
keď si s ním bol, teda tvoje šťastie bolo na danom človeku závislé.
Šťastie, to ozajstné šťastie, ten úžasný pocit ale nie je na nikom závislý. Ten
proste len je v tebe a nečaká na nikoho aby prepuklo. A ten, čo
zomrie sa zbavuje všetkých svojich závislostí a odovzdá sa smrti, ktorá už
vie, čo má robiť.“
„A čo má teda robiť?“
„No to ja neviem, ale smrť to vie a to stačí.“ Vlk
vzdychol.
„To akože moja mamka nebude plakať keď zistí, že som
zomrel?“
„Ale bude. Lebo málo ľudí je pripravených na pretrhnutie
tejto závislosti. Nie každá závislosť je zlá.“
„Ja tomu vôbec nerozumiem.“ Vzdychol si chlapec
a znova si zívol.
Sily ho opúšťali, hladkal ešte vlka po chrbte ale zároveň
si uvedomoval, že jeho pohyby sú čoraz pomalšie a každé pohladenie
vyžadovalo viac sily. Ruka sa mu hýbala ako v mede. Telo mu prestupovalo
teplo, noha akoby prestala bolesťou úplne pulzovať. Cítil vlčie telo na svojom,
cítil jeho dych, jeho pohyby. Očné viečka mu oťaželi. Pocítil ohromný pokoj,
kľud, uvoľnenie. Hnev, ktorý mal na celú túto situáciu odznieval. Uvedomil si,
že vlk má pravdu, zomiera a on nemôže posledné svoje chvíľky venovať
hnevu.
„Nemôžem posledné chvíle svojho života venovať hnevu.“
Povedal nahlas
„Nie, to by si nemal.“ Odpovedal vlk.
Chlapec už iba s veľkým úsilím držal viečka
otvorené. Cítil unikajúcu silu, cítil prudké spomalenie srdcového rytmu.
Obzeral sa okolo seba, mesačný svit mu dovoľoval vidieť celý dohľadný les. Bol
tichý, prívetivý, stromy stáli pokojne bez pohybu, keďže vietor úplne ustal.
Dívali sa naňho bez záujmu o jeho život. Asi tridsať metrov od neho
preletela sova a zahúkala. Sneh bol čistý nepoškvrnený a chlapec si
predstavil ako po ňom šliape a robí panenské stopy a ako mu vŕzga pod
nohami ako vtedy, keď bol s rodičmi na prechádzke na kopci pri ich meste
a dostali sa na lúku pokrytú čistým, nikým nenarušeným snehom.
„Vieš ako sa robia
anjeli?“ počul mamkin veselý hlas, smiech skrytý v tých slovách ako
strieborné zvončeky mu priniesol krásny pocit okolo srdca.
„Nie, neviem.“ Počul sa ako odpovedá a ako sa smeje
aj on. Mal šesť rokov, v tú jeseň bol prvýkrát v škole a nevedel
rodičom odpustiť, že ho tam nútili chodiť aj keby bol radšej pri mamke
v kuchyni.
Mamka k nemu pribehla. Líca mala červené, vyštípané
od mrazu, oči sa jej smiali kľakla si k nemu, tuho ho objala
a pritisla si svoje líce na jeho. V tom objatí chlapec cítil ohromné
bezpečie, lásku a istotu a razom bol hnev z toho, že musel
chodiť do školy, preč. Miloval mamku a miloval
ocina, ktorý teraz pribehol k nim, tiež si k nemu kľakol a veľkými
rukami ich objal oboch.
„Takto.“ Povedala mama, postavila sa tvárou k nemu,
pripažila a zvalila sa chrbtom do snehu. Chlapec sa na ňu začudovane díval
ale mamkine oči sa naňho neustále smiali a otcova dobrá nálada
a samopašné správanie ktoré sa prejavovalo tancom na snehu ho nútilo aby
sa smial aj on. A tak sa smial, smial sa hlasno, oslobodzujúco, veselo,
výskal, ujúkal, kričal od nadšenia a radosti a mamka zatiaľ hýbala
rukami a nohami akoby lietala. Sneh jej odletoval spod rúk a nôh
a na krajoch sa vŕšil. Keď rukami a nohami dokývala a keď sa
dosmiala iba zakričala.
„Zdvihni ma miláčik.“
Chlapec k nej pobehol chytil ju za ľavú ruku, otec
za pravú a spoločnými silami ju nadvihovali.
„Pozor, opatrne, aby si nestúpila na anjela.“ Povedal
ocino a zasmial sa.
Keď sa postavila pripojila sa k nim a všetci
traja sa dívali na anjela na zemi nakresleného mamkinými pohybmi v snehu.
Bol krásny, bol biely a na nedotknuteľnej snehovej
pláni bol ako znak nevinnosti a krásy.
„Aj ja chcem.“ Povedal chlapec.
A tak ho ocino s maminkou otočili k snehovej
prikrývke a chlapec sa hodil do mäkkej náruče chladivej periny
a hýbal nožičkami a ručičkami tvarujúc svojho anjela. Ocino urobil
vedľa neho to isté a všetci sa smiali veselým smiechom. Výskali, pišťali,
kričali do tichého lesa radosťou, nadšením, láskou. Ich prejav sa niesol nad tichou
lúkou.
Maminka ho zdvihla zo snehu.
„Poď, pomôžeš mi s ocinom.“ Povedala a spolu sa
snažili otca zdvihnúť. Ten bol však ťažký, mocný a silný a bez jeho
pomoci by sa im ho veru zdvihnúť zo snehu nepodarilo.
Keď už všetci stáli veľa seba, chlapec v strede
objatý oboma rodičmi, hľadeli na výtvor na snehu. Tri krásne anjelské postavy
ležali na zemi ako dôkaz ich činnosti plnej krásneho pocitu spolupatričnosti
a lásky.
„Traja anjeli.“ Povedal ocino, kľakol si a pobozkal
chlapca na obe líca. Potom si k nemu kľakla aj maminka a pobozkala ho
tiež, a potom pobozkala ocina a on ju. Objali sa a tisli sa
k sebe, akoby ich už nemalo čo rozdeliť.
„Traja anjeli.“ Povedal chlapec opretý o strom
s vlkom cez svoje stehná. Pousmial sa, zavrel oči a znova ticho,
mrmlavo, pretisol cez zatvorené pery.
„Traja anjeli. Vidím ich, mami.“
Vlk ležal na chlapcových nohách a driemal. Zrazu sa
mu niečo zazdalo. Prudko nadvihol hlavu a nastražil uši. Les bol tichý,
niekde nad stromami sa začalo brieždiť. Pomaly sa zodvihol na nohy, mal
ich stŕpnuté a tak urobil dva kroky aby sa dostal z chlapcových nôh
a ponaťahoval sa. Poobzeral sa okolo seba, aby skontroloval, či sa za tú
dobu, čo si zdriemol v lese nič nezmenilo. Pokiaľ mohol dovidieť a svojim
citlivým ňufákom docítiť, les bol bezozmeny a jemu ani chlapcovi nehrozilo
žiadne nebezpečie. Ešte chvíľu jastril a voňal svieži vzduch, či predsa
len nezacíti niekoho, či niečo. Potom sa otočil a strčil ňufák chlapcovi
do tváre.
Zmeravel.
Chvíľu čuchal ale nie, nezmýlil sa. Chlapec už nebol
chlapec. Duša chlapca odletela, a na zemi na zamrznutom snehu sedelo iba
bezvládne telo, nahrubo pripomínajúce bytosť, s ktorou sa vlk zhováral.
O telo bez duše už vlk záujem nemal. Ešte raz chlapca
očuchal, aby mal istotu. Nie, necíti žiadny dych, ani tlkot srdca a ani tú
zvláštnu energiu, ktorú živé bytosti vydávajú.
Zboka do chlapcovho tela drcol hlavou. Telo sa prevalilo
na bok, zmrznuté a bez života.
Vlk oblízal chlapcovi tvár, potom sa obrátil
a pomalým krokom šiel v ústrety lesu už sa neotočiac.
KONIEC
