Orechov Dvor XI.

 ORECHOV DVOR

Ak vám poviem, že nejaký človek sa narodil v roku 2000, má troch súrodencov, základnú školu absolvoval v Prievidzi, strednú školu v odbore elektrotechnika, prihlásil sa na vysokú školu a teraz je v treťom ročníku, že je vysoký 180 centimetrov váži 80 kilov, má čierne vlasy a hnedé oči, čo vám to o ňom povie? Čo ste sa o ňom dozvedeli, keď som vám uviedol fakty, jeho absolvované vzdelanie, či jeho miery? Zrejme nič moc. Keď vám však poviem, že vo veku 18 rokov mu zomreli obaja rodičia, že bol najstarší v rodine a prebral na seba zodpovednosť za mladších súrodencov, že popri vysokej škole pracuje, že nemá čas na svoj osobný život, a že ani lásku doteraz nestretol, že robí všetko preto, aby nahradil oboch rodičov, aj keď sa to nie celkom dá, potom vám už rozprávam príbeh. Už si viete predstaviť, čím ten muž prechádza, ako sa vysporadúva so svojim životom, už mi môžete klásť otázky, ako to všetko zvláda, či mu nejako netreba pomôcť, no minimálne k nemu pocítite rešpekt.

A tak je to aj s osadou Orechov dvor. 

Už viete, ako osada vyzerá. Viete, že sú tam lúky, pár hektárov poľa, les. Viete, že tam je opustená vojenská základňa aj to, že v osade je viac domov, ako obyvateľov, a že domy opustené vojakmi, ktorí sa vysťahovali sú teraz rozpadávajúce sa barabizne. Že je tam kostol, oproti cez ulicu krčma a nejaký obecný úrad, ktorý zatiaľ plní funkciu aj keď sa už dlhšie hovorí o tom, že by sa osada zlúčila s Dedinou, pretože už nemá zmysel, pri počte obyvateľov 300, aby mala samostatné štátne orgány. 

Ale čo z toho viete? Aký je vlastne príbeh Orechovho dvora?

Ja si pamätám, ešte ako malé dieťa, niečo okolo 6-7 rokov, Orechov dvor ako malú komunitu troch rodín niekde v kukuričných poliach. Za komunistov sa lány v lete zelenali a v zime beleli od snehu. Do tejto komunity viedla poľná cesta. Akýsi žľab pod úrovňou okolitých polí. Keď ešte kedysi dávno na neobrobené polia padali kvapky letného lejaku, alebo keď sa púšťali ohromné haldy snehu, voda vyryla do zeme jarček, ktorý sa časom prehlboval a rozširoval, až z neho vznikla asi meter hlboká a asi dva metre široká brázda. Prvý, komu napadlo, že by po nej mohol vystúpať a nájsť malú rovinku necelé dva kilometre od Dediny, bol môj pradedko, čerstvo ženatý s mojou prababkou, ešte bezdetní. Mladí ľudia, ktorí nemali miesto v rodinných gazdovstvách, pretože neboli prvorodení, sa rozhodli nájsť šťastie nie v šírom svete, ale v podstate na dohodenie kameňom od rodiska. Z lesa použil drevo na postavenie chatrče a prístrešku pre dve kravky, koňa, tri kozy, huňatého čierneho psa. Sliepky, kohúty, zopár husí. To bolo veno, spolu so starým rebriňákom, ktoré dostala nevesta od otca zámožného sedliaka z Dediny, ktorému komunisti po revolúcii zobrali všetok majetok do jednotného roľníckeho družstva, a jemu zostali iba oči pre plač, keď ležal pred družstevným traktorom a bránil svoju zem. Nepomohlo mu nič, a to, že môj pradedo mal naozaj iba málo, ho vlastne zachránilo pred združstevňovaním. Možno sa komunistickým pohlavárom nechcelo príliš ťahať sa do kopca po rozbitej ceste a kontrolovať, kto to tam ešte žije. A možno iba mávli rukou, pretože polia sa stali majetkom JRD, ale ani jednému predsedovi sa nechcelo dohadovať sa s mojim pradedom o tom, komu vlastne patrí čas poľa, ktoré pradedo obrábal. Nejako, či už šťastím osudu, alebo nejakým iným zásahom, predseda rešpektoval, že hektárik role si spravuje obyvateľ malého lazu. Tie statné orechy tam vysadil pradedo a tiež to nikomu nevadilo. Žili si tam v pokoji bez prívodu elektrickej energie, bez plynu. Svietili si sviečkami, varili na sporáku kŕmeného drevom. Zvieratá mali čo žrať, a keď majú zvieratá, má aj človek. Zopár ovocných stromov si pradedo zaobstaral z Dediny, kde ich JRD pestovalo. 

Od otca sa vyučil garbiarskemu remeslu a tak, po tej poľnej ceste zarytej do okolitých rolí, chodil každý deň predávať v Dedine svoje výrobky a brať kože a kožky od obyvateľov. Domov ich priniesol, spracoval a znovu po tej ceste dolu na rebriňáku ťahaného jedným upachteným, ale snaživým koníkom sa viezol k obchodovaniu. Peniažky si odkladali, lebo príliš veľa toho nespotrebovali, snáď na ošatenie, či na sviečky. Postupne si dokúpil ďalšieho mladého koníka, aby odľahčil tomu starému. Kravky viedol čo rok oplodňovať do dediny, najprv kulakom, potom do maštalí družstva. Teliatka buď predal, alebo, keď už kravky starli, si ich nechával a staré predával na mäso mäsiarovi. Keď zomrel psík, zašiel do dediny kde sa ich potuľovalo niekoľko. Tak si jedného zobral a znovu mal strážcu. Postupne sa im narodilo päť detí, z ktorých dve zomreli. Jedno hneď po pôrode a jedno na vysoké horúčky, kedy nepomohol ani dochtor privolaný až z Mesta. Samota bola samotou asi 10 rokov, keď sa prisťahovali skoro v jednom čase dve ďalšie rodiny. Viete, ako to je, človeka môžu postretnúť rôzne hrôzy, ale jedna z najhorších je zlý sused. Toto nešťastie sa však pradedovi vyhlo. Na malom fliačiku zeme žili tri rodiny v pevnom zväzku. 

Pradedo umrel, keď jeho najstaršiemu synovi, môjmu dedovi vystrojil svadbu. Ako spomínal môj dedo, vraj jeho otec čakal s úmrtím, kým sa ožení, aby mu veselicu nepokazil. Prababka žila až do deväťdesiatich, v plnom zdraví, a umrela v spánku na posteli vo svojej izbičke, ktorú jej pripravila moja babka. Dvaja súrodenci zo samoty odišli tak, ako bolo zvykom. Majetok zostával najstaršiemu, ostatní si museli svoje majetky zháňať.

Po tej rozbitej ceste som často chodieval na bicykli, ktorý som si požičal od dedovej sestry v Dedine. Býval som s rodičmi v Meste a tak som sa vypravil autobusom do Dediny, tam som si požičal starú šaraglu, na ktorú som ešte nedočiahol a tak som iba jednu nohu prepchal cez rám, aby som mohol takto vykrivený šliapať do pedálov. Nebolo to až také hrozné, pretože som do kopca aj tak ťažkú Ukrajinu tlačil. 

Vytlačil som bicykel hore, zbadal babku, ktorá si kvokla, roztiahla náruč a ja som hodil bicykel do trávy a utekal sa s ňou vyobjímať. Voňala koláčmi a kravami. Dedo prebral po otcovi garbiarske umenie a tak bol zväčša zapichnutý v dielni, no keď počul môj výskot a babkine zvolania, vybehol von v koženej zástere, šedivé fúzy si prihľadil a len čo ma babka uvoľnila z pevného objatia prikročil ku mne a zostal stáť vo svojej mohutne výške. Ja som sa tvárou pritisol k jeho zástere a dedo ma zvrchu objal okolo pliec. Tá zástera krásne voňala a ja som z nej cítil bezpečie a prijatie. 

Voľakedy sa ocot balil do takých, z mäkkého plastu vyrobených matných pruhovaných fliaš s profilovým nápisom OCOT. A ak ich aj niekto zahadzoval, babka nie. Skladovala v nich mlieko a čiernymi gumičkami označovala aké je staré. Bez gumičky bolo čerstvé a s čiernou gumičkou včerajšie. Dlhšie ho mať nemohla, pokazilo by sa a tak z neho vyrábala buď mlieko kyslé, alebo smotanu, či niečo, čo by sme dnes nazvali jogurt. Samozrejme, že aj syry, ktoré potom dedo predával v dedine, pretože tá sa postupne stávala menej potravinovo sebestačná. Družstvo vyrábalo a dorábalo zeleninu a ovocie, zamestnanci družstva brali naturálie, ale keďže sa práca zefektívňovala, čím viac ľudí z dediny chodilo za prácou do Mesta. 

Elektrina ani plyn stále neboli na samotu privedené, však načo. 

Keď ma babka dobre vystískala, chytila ma za ruku a poďho do kuchyne, kde mi dala mlieko a kruhový koláč s veľkou porciou tvarohu, alebo lekváru.

“Bueš tu ňeská spať?” Spýtala sa ma, kým ja som prežúval s úsmevom na tvári a lekvárovou šmuhou na líci. Iba som nadšene prikývol, načo babka zakričala cez malé okienko na deda, ktorý už bol zas vo svojej dielni.

“Starký, nože hybaj do dediny za Julou, nak zavolá Ferovi (to bol môj otec, žijúci v meste, ktorý pracoval v neďalekej továrni), že tu malý Ferko bue ňeská spať.”

Dedo nikdy nehromžil a svoju ženu skoro na slovo poslúchal. Vedel, že ona vedie domácnosť a keď robil, čo mu povedala, darilo sa im.

A tak som iba počul, ako zobral moju šaraglu a s hrkotajúcim blatníkom sa vydal po rozbitej ceste do Dediny.

Málokedy sa stalo, že by otec povedal nie, a tak som vedel, že ma čakajú dobrodružstvá v lese, kde ma dedo brával a ukazoval mi rozne zázraky.

Veľmi som sa tešil aj preto, že ráno šla babka nadojiť, zobudila ma a ja som šiel s ňou k pokojnej kravičke a učil som sa ťahať struky. Biela teplá tekutina striekala na dno dreveného džberu a keď bolo troška nadojeného, zdvihol som nádobu k ústam a za pomoci babky, aby som ho udržal, som sa napil ešte teplého mlieka. Dnes možno krútite hlavou, že bolo neupravené, nepasterizované, a ešte neviem aké, no vtedy sme sa nad tým nezamýšľali. Mlieko chutilo úplne inak, bolo husté, teplé a voňavé od slamy. Na raňajky mi babka ešte pridala trochu medíku od vlastných včiel a pre mňa to boli tie najkrajšie chvíle a najkrajšie chute, znásobené ohromnou láskou, ktorá v tom dome kypela ako cesto v nádobe pod dekou. 

Takýto život by si aj dnes mnohí predstavovali ako ideál spojenia človeka s prírodou. Poviem vám, že presne tak to bolo. Počasie rozhodovalo o tom, či mali rok hojnosti, alebo biedy. Aj napriek niekoľkým biednym rokom by sa však ani babka a ani dedo už do Dediny nenasťahovali.

No, a potom si niekto zmyslel, že by tam, v tom tichom a pohodovom kraji mal postaviť vojenskú základňu. Vraj ako podporný servis pre neďaleké vojenské letisko a vojenské cvičisko. Zrazu osada ožila. Niekto by mohol povedať, že na prospech občanov, pretože rozbitá cesta, ktorú predstavoval ten dažďami vymletý jarok sa skoro zo dňa na deń premenila na širokú asfaltovú cestu, po ktorej sa dokázala hýbať aj vojenská technika. Niekoľko kilometrov od osady vyrástli betónové múry, za ktorými sa diali veci. Do osady sa prisťahovali stavebné stroje a začali stavať unifikované domce, kde neskôr bývali vojaci, obslužný personál základne. Vojaci vytvorili dedinu so stovkami obyvateľov, ktorí sa premávali po cestách vybudovaných tiež armádou. Spolužitie bolo bezkonfliktné. Najprv vznikli drobné zvady, pretože civilizovaný život moc starousadlíkom nevoňall, no dostali elektrinu aj plyn, čo zas ich život spohodlnelo a na pohodlie sa rýchlo zvyká. Môj dedo a babka zostali bývať vo svojich príbytkoch, ich život sa s výnimkou možnosti využívať energie nejako zvlášť nezmenil. Keď osadu začali vojaci využívať, dosťahovali sa aj niektorí z Dediny, pretože základňa poskytovala pracovné miesta aj civilným zamestnancom. Vlastne sa tak prisťahovali aj Hutuliakovci. Postupne si ľudia postavili malý kostol, krčmu, obecný úrad, dokonca im diecéza poskytla aj farárka, ktorý slúžil omše. Vznikla dedina ktorá sa mohla rovnať dedinám aj iným. Jednota tam postavila predajňu potravín a tak sa ľudia nemuseli za každodenným nákupom trepať do Dediny. Orechov dvor začal žiť. A žil dlho, skoro 20 rokov. Ako som napísal, spolužitie nebolo síce ideálne, ale postupne si ľudia našli spoločnú reč a ja som tam aj tak chodieval za babkou a dedkom až kým neumreli. Ich majetok zdedil môj otec, no neplánoval sa tam odsťahovať a tak dedove polia ležali ladom až sa z nich stali lúky. Možno raz, keď doba pokročí sa k svojmu dedičstvu prihlásim, no zatiaľ som sa tak nerozhodol.

Prišiel november 1989 a  s  ním demilitarizovanie. V auguste roku nasledujúcom po nežnej revolúcii sa zrazu Orechov dvor začal vyprázdňovať. Vojaci odchádzali, iba málo ich zostalo, na betónovej ploche za plotom vojenskej základne sa začali objavovať trhliny a v nich si svoj život žili byliny, ktorých korene trhali betón, čím sa plocha naďalej zelenala. Vojaci odišli všetci, no nie vždy s celými rodinami, čoho dôkazom bola aj Tera, o ktorej som už písal. Domov bolo zrazu viac, ako obyvateľov a to spôsobilo, že sa niektorí na Orechov dvor z Dediny nasťahovali. Vojaci tie svoje unifikované domce predávali hlboko pod cenu, čo využilo zopár mladých rodín. Kúpili ich za malé peniažky, s ním aj malé parcely, pretože po zrušení komunistických družstiev zostali bez pána. Dedinské družstvo, ktoré si zmenilo názov na farmu nemalo o polia okolo Orechovho dvora záujem a tak zostali lány opustené. Niektorí obrábali, no väčšina, pracujúcich v Meste nechali polia na pospas prírode a vznikli nádherné lúky, zo semien, ktoré vietor zavial, alebo ich vtáci v truse priniesli.

Nakoniec sa počet obyvateľov ustálil niekde okolo 300, po čom začali aj štátni páni uvažovať nad tým, načo majú na tak malom území dva správne celky a tak sa už naozaj vážne začalo hovoriť o tom, že Orechov dvor začne znova patriť pod Dedinu, ako jeho prílepok. Starosta, ktorý už umrel, keď ho niekto pod hrdlom podrezal, bol asi posledný starosta Orechovho dvora, pretože ďalšie voľby sa už neorganizovali a tí, čo si mysleli, že by voliť mali, šli do Dediny a hádzali papieriky do urny za nového starostu Dediny, ktorý by mal rozhodovať aj o veciach na Orechovom dvore.

Toto je teda príbeh osady, kde sa v poslednom mesiaci vraždí ako na vojenskom poli. Osady, ktorá zažila svoje časy s troma rodinami, ktorá sa zmenila na strediskovú obec, kde sa premávali zamračení muži a ženy vo vojenských uniformách a ktorá vzápätí stíchla, keď sa posledné zelené vozidlo s poslednými zelenými obyvateľmi stratilo na asfaltovej ceste vrytej do okolitých polí.

Osada prestala byť pre kohokoľvek zaujímavá, snáď iba pre svojich obyvateľov. Nikto, a možno ani vy, by ste ani nevedeli, že vôbec existuje, že tam má svojich obyvateľov, ktorí sa poznajú skoro ako rodiny, kde sa skoro nekradne a kde iba sem tam pred krčmou niekto dostane po papuli. 

No osud tak nechcel a v tejto dobe, o ktorej je vlastne celý príbeh sa stala osada hlavnou témou správ, či už v štátnej televízii, alebo v komerčných médiách. Orechov dvor nemal ani svoju poriadkovú políciu, no dnes je tu nielen poriadková, ale už aj štátna. Po úzkych cestách sa premávajú zeleno-biele autá, s nápismi polícia a dokonca, čo si teda deti boli obzerať, sa objavili aj nové strieborné s modro-žltými pruhmi s grafikou takou zvláštnou, že sa podobajú na symbol SS z vojenského obdobia.

Auto s nápisom “Pohotovostná motorizovaná jednotka” nalepeným na zadnom okne stojí zaparkované vedľa obecného úradu a chlapci v čiernych mundúroch sa prechádzajú po osade, akoby niečo hľadali. Zbrane majú iba oni, tak príliš bezpečia z nich teda nevyžaruje. 

Opilý Julo, taká zvláštnosť Orechovho dvora im chcel raz ten nápis zo zadného okna odlepiť, strhnúť nechtami a keď ho policajti odháňali bránil sa tým, že vraj na zadnom skle nemá byť žiadna nálepka, lebo im to neprejde cez STK-čku. Vraj jemu, keď ešte mal auto, ktoré už prepil, mu tiež neprešlo a nálepku musel strhnúť, a že im chce iba pomôcť. Na čo mu odvetili, že je to poškodzovanie cudzieho majetku, dokonca útok na štátny majetok a že oni nálepky môžu mať. Keď sa Julo pýtal, že prečo oni môžu a on nie, tak mu odpovedali, že oni mu môžu aj dať po papuli a on im nie, lebo by šiel do basy. Smiali sa pri tom a zrejme nemali ani len úmysel dať Julovi po papuli, alebo ho zobrať so sebou. Ak by to aj spravili, zrejme by si skôr vyslúžili posmech, pretože Julo ledva stál na nohách, potácal sa pred nimi a vyčítal im, že oni môžu všetko a on nie, na čo mu zas čierno odetí mládenci úprimne povedali, že je to preto, lebo oni majú zbrane a Julo nie. Julo sa mrmlúc odkymácal a zas bol pokoj. 

Tak toto bol krátky príbeh Orechovho dvora, teraz už viete s kým a s čím máte dočinenia a ja sa môžem pustiť do pokračovania príbehu, ktorý na krátku dobu spravil z Orechovho dvora tému celoštátnej atrakcie, ktorá prenikla aj do zahraničných médií.

Orechov Dvor X.

 LUCIA

“Tak si to zhrňme.” Zaburácal Ivan, šéf miestnej polície v malej miestnosti s oknami zastretými bielymi vertikálnymi žalúziami. “Boha, to je dedina!” Uľavil si.

Štyria príslušníci polície, sediaci na stoličkách a zízajúcich na plastovú bielu tabuľu popísanú menami čiernou stierateľnou fixou sa zahmýrilo. Ivan Luciu už pred pár dňami poveril vyšetrovaním vraždy Hutuliakovej aj keď vrah bol viac-menej istý. No procesy bolo treba pre prokurátora spracovať aj tak. Teraz si však nebol istý, či by jej prípad mal nechať, keďže bola úplne nová v ich tíme, vrážd pribúdalo, ako na bežiacom páse. Najprv rozmýšľal, že by si to vzal sám, no nebolo vo zvyku, aspoň uňho nie, aby prípad niekomu odobral len tak, bez závažnejších pochybení a tak, aj keď s drobnou neistotou sa rozhodol, že prípad Lucii nechá. 

“Je tých vrážd viac, Lucia, a tebe som pridelil Hutuliakovú, tak neviem, či by som ti to mal nechať.” Povedal jej v kancelárii, len tak z očí do očí, keď si ju zavolal a sedeli tam sami.

“Chápem,” usmiala sa Lucia.”Hutuliakovú zabil Hutuliak, to všetci vieme, tak tam to malo byť jednoduché. Preto si si vybral mňa.” Viac konštatovala, ako sa pýtala.

Zahanbene prikývol.

“Dobre, tak teraz čo?” Spýtala sa. “Chceš mi ten prípad zobrať, lebo sa stal zložitejším?”

“Priznám sa, že mi to napadlo.” Odvetil s mierne zamračeným obočím.

“Nie som nová.” 

“Nie, ale tu si. A vraždy sú také zriedkavé… Navyše tieto sú úplne zvláštne, je to skoro ako masové vraždy, len ma trochu mätie, prečo sa rozšírili. Vieme, že Hutuliak masový vrah byť nemôže, sedí v base a pokiaľ to nebol nejaký vopred pripravený plán pre celú dedinu, musíme tú prvú vraždu dať bokom. Lenže, čo ak to bol nejaký plán….?” Zamyslene si zaťahal za riedku bradu.

“Pozri sa, Ivan, ja nemám nič proti tomu, aby sme na tom robili všetci, bolo by to určite nad moje sily, ale zároveň by som bola sklamaná, ak by si sa rozhodol, že ja tomu nemám šéfovať.”

“Chápem.” Poškriabal sa na nose. “Dobre, budeš teda šéfkou tímu, ale keby som zbadal čo len malé pochybenie, alebo keby sme dlho stáli na jednom mieste, budem ťa musieť vymeniť.”

“Ivan, prosím, ak to spravíš, sprav to tak, že si prípad preberieš sám, nebolo by to dobré pre moje sebavedomie, ak by si ho odovzdal nejakému môjmu kolegovi.”

Chvíľu mlčal a pozeral sa do jej zelených očí.

“S tým môžem súhlasiť.”

A tak tu teraz sedia v malej kancelárii, kde každý krok mohutného Ivana rozvibroval nábytok. Sedeli na stoličkách, Ivan stál pri tabuli a spomenul si na ten rozhovor s Luciou.

“Ok, Lucia, prosím prezentuj.” Povedal, sadol si medzi nich, zatiaľ čo Lucia vystrelila zo stoličky ako šíp. Postavila sa pred tabuľu a zo zvyku si zobrala do ruky čiernu fixu. Niežeby šla niečo písať, aspoň zatiaľ nie, no lepšie sa jej prezentovalo, keď sa prstami pohrávala so štíhlym telom fixky.

“Tak si to teda zhrňme.” Zopakovala Ivanove slová, nadýchla sa, založila si pravou rukou prameň ryšavých vlasov za ucho a pevným hlasom spustila.

“Takže, máme tu prvú vraždu.” Začala a hrotom fixky zavretom vrchnáčikom ukázala na prvé dvojicu. “Prvá obeť je pani Hutuliaková. Žena na dôchodku, ktorá si užívala penziu. Vrah bol podľa všetkého jej manžel, zatiaľ sme ešte nedokončili dôkazný proces, ale v cele sa priznal. Je zrútený, sám nevie, prečo to spravil, manželku vraj miloval. Pred činom nedošlo medzi nimi k žiadnej hádke, to, čo si pamätá je iba, že vyšiel z domu, šiel do kôlne, zobral širokú lopatu, vrátil sa domov a ženu, ktorá práve čistila cesnak za stolom uderil jednou ranou. Keď zo stoličky spadla, dobil ju, ležiacu na zemi niekoľkými údermi smerujúcimi na hlavu, až k smrti. Netuší prečo. Bez zjavného motívu, bez zjavného dôvodu, bez predchádzajúcej hádky. Bol si plne vedomý toho, čo robil, detailne to popísal, iba nedokázal povedať dôvod svojho činu. Pána Hutuliaka sme zadržali a teraz čaká vo vyšetrovacej väzbe. Všetky výsluchy boli zrealizované, výpoveď v zmysle viny, ktorá skoro dokonale sedí s nálezom forenzných podpísal, dokonca bez akýchkoľvek dodatkov. Advokát mu bol pridelený štátny, pretože svojho nemá. Spis je u prokurátora a čakáme na vznesenia obvinenia. Tento prípad sme v podstate ukončili. Nejaké otázky?” Spýtala sa do pléna, no jej kolegovia zostali ticho.

“Dobre, toto bolo pomerne jasné. Druhý prípad je však zložitejší. Juditu Lopušanskú našiel obyvateľ dediny v priľahlom lese v kríkoch divých ruží. Podľa pitevnej správy bola zabitá úderom tvrdého predmetu a zároveň bola znásilnená. Odobrali sme genetický materiál, aj svedkovi, kvôli vylúčeniu stôp…”

“Prečo sme ho vylúčili?” Spýtal sa Miro, jeden z tímu zrejme hlasnejšie, ako chcel.

“Nie, prepáč, zle som to povedala.” Hlasno preglgla a pocítila nájly zmätok, ktorý však ráchlo zapudila. 

“Nevylúčili sme ho ako podozrivého, iba jeho stopy sme proste identifikovali, pre prípad, že by sa našli ďalšie, čo sa aj stalo. Z patológie prišla správa, ktorá jasne definovala ešte tretiu vzorku DNA a to hlavne spod nechtov obete a zo semena, ktoré našli ako vo vagíne, tak aj na pokožke brucha obete.”

“Komu vadí, že je Lucia lídrom vyšetrovania týchto vrážd, nech príde ku mne do kancelárie, alebo nech to vyjadrí hneď.” Zahrmel Ivan. Jeho výzva zostala visieť vo vzduchu a vyvolala krátke nepochopenie.

“Nekukajte sa tak na mňa. Miro, otázka, ktorú si položil bola hlúpa, vieš dobre, ako to myslela, a pri prezentácii zločinov používaš tie isté slová, tak ma neštvi.”

Miro zahanbene prikývol.

“Pokračuj.” Vyzval Ivan Luciu.Tá prikývla a párkrát prešľapla.

“Judita sa nejako urputne nebránila, kúsok kože nájdenej pod jej nechtom bol vlastne jediný dôkaz obrany, čo sa mi zdá naozaj čudné. Vzorka DNA sa nezhoduje ani s obeťou a ani s nálezcom tela. Od pol pása dolu bola nahá, bielizeň strhnutá. Okrem rany na hlave a poškodenou vagínou nemá žiadne iné ďalšie známky násilia. Na tvári žiadne modriny, na rukách tiež nie, preto mi napadla hypotéza, či ju násilník iba prudko nehodil na zem, kde dopadla na skalu, ktorá jej spôsobila smrteľné zranenie a až potom došlo k znásilneniu…”

“Čo tá koža za nechtom?” Spýtala sa Jana.

“Veď práve. Biologický materiál bol iba pod jedným nechtom aj to kúsok. Predpokladám a forenzný s tým súhlasí, že k tomu došlo pri odsotení obete páchateľom, kde možno Judita iba chcela udržať rovnováhu, čo môže vysvetľovať ten kúsok kože, a po dopade omdlela. Ťažko povedať či zomrela hneď po dopade, alebo neskôr z dôvodu opuchu mozgu. Násilník po akte zrejme odišiel. Na mieste sa našli aj odtlačky topánok. Iba predpokladám, že páchateľ bol obyvateľ Orechovho dvora, takže radšej sme začali s vypočúvaním priamo v osade. Pokiaľ možno, hľadáme zhodu v podrážkach topánok, sledujeme, kto mal s Juditou nejaké spory. Tu je to však asi slepá ulica. Podľa vyjadrenia svedka a podľa vyjadrenia aj iných obyvateľov osady bola Judita obľúbenou postavičkou. Ľudia ju skôr ľutovali, lebo bola hluchonemá a tak sa k nej aj opatrne správali. Časy, keď hluchonemých, pardon nepočujúcich považovali rovno za bláznov sú dávno prečo, navyše Judita nosila z práce so súhlasom majiteľa montérky, ktoré boli nepodarky a po dedine ich za pár peňazí predávala. Vraj bola naozaj obľúbená, z tohto pohľadu by sme asi motív hľadať nemali. Podľa mojich predpokladov šlo o náhodný čin, keď aj nie v afekte, tak určite z túžby. Judita bola celkom pekná žena. 

“Prečo bola v lese?” Spýtala sa Jana, ktorá bola o prípade informovaná iba teraz.

“Judita pracovala v Meste a domov autobusom mohla ísť dvoma spôsobmi. Buď prestúpiť a pokračovať ďalším spojom do Dediny, odkiaľ to má domov už kúsok, alebo po vystúpení z prvého spoja krížom cez les domov, kde to má asi hodinu. Zrejme sa rozhodla ísť cez les.”

Lucia sa na chvíľu odmlčala.

“Tretí prípad je nájdená žena, Zuzana Mrvová na poli udusená biologickým materiálom, čo je čudné, že znova bez známok obrany. Našli ju tam okoloidúci a tí zalarmovali políciu. Zvláštne na celom prípade je to, že manžel Ignác Mrva od momentu, kedy mu oznámili, že našli jeho mŕtvu ženu prestal rozprávať. Snažili sme sa ho vypočuť, ale nereagoval, iba hľadel do zeme a ledva dýchal. Zrejme je stále v šoku, pretože pred pár rokmi im zahynuli obe deti bez cudzieho zavinenia. Jedno po úraze, druhé… No neviem, hovorí sa, že zo smútku za bratom. Štvrtý prípad je smrť starostu, ktorého podrezali pri vstupe do obecného úradu. Našli ho deti, ráno idúce do školy. Krk mal podrezaný doslova od ucha k uchu a smrť nastala vykrvácaním. Podľa forenzného, rez bol vedený pravidelne, hladkým ostrím a preťal obe krčné tepny. Znova bez známky obrany. Tu je ale najpravdepodobnejšie, že sa starosta ani nestačil brániť. K vražde došlo naozaj prekvapivo rýchlo. Predpokladáme, že útočník prišiel zozadu, zatiahol starostu za vlasy a nožom, alebo iným ostrým predmetom mu spôsobil smrteľné zranenie. To je zatiaľ všetko. V osade, kde sa za posledných 50 rokov udiali iba malé šarvátky, bitky v krčme, kde nedošlo ani len k lúpeži ani počas doby, keď tam boli nasťahovaní vojaci a kde sa všetci poznajú, a aj keď sa nemusia mať všetci radi, tak sa rešpektujú, došlo v rozmedzí pár týždňov ku štyrom násilným činom, všetko vraždy.”

“Aké úkony sme vykonali, aby sme eliminovali ďalšie násilie?” Spýtal sa Ivan a poškriabal sa na brade.

“Už po druhej vražde sme posilnili hliadky v osade, no zatiaľ iba mestskou políciou. Po tlačovej besede ministra a po vražde starostu sme povolali aj štátnu políciu a tá teraz hliadkuje v osade pravidelne. Zatiaľ tam máme dve jednotky s permanentnou účasťou. Menia sa po dvanástich hodinách a odvtedy sa nič neudialo. Zaujímavé na tom je, že osada si žije svojim životom, bez nejakých bitiek či násilných sporov, je to naozaj veľmi čudné…”

“Hm… Na toto sama nestačíš.” Zahlásil Ivan “Neboj, nejde o to, že by som ti neveril, alebo čo, ale nevieme, či sa jedná, teda s výnimkou Hutuliaka, o viac jednotlivých činov, alebo o masové vraždy. Pokiaľ sa jedná o viac nesúvisiacich prípadov je nutné, aby ste na tom robili všetci. Samozrejme, Lucia, ty budeš koordinátor, spolieham sa na teba. Zatiaľ teda na prípadoch pracujete všetci, pod vedením Lucie a ak by bolo treba, zapojím sa do toho aj ja, zatiaľ iba chcem, aby ste mi podávali informácie vždy, keď sa niečo dozviete ihneď, alebo ak aj nič nové nebudete mať, tak každé ráno o siedmej tu, krátka operatívka. Iba dúfam, že sa v našom rajóne neobjaví niečo úplne niekde inde. Zatiaľ výhodou je, že sa vraždy konajú na malom priestore, s malým počtom obyvateľov. Všimli si ľudia nejakú neznámu osobu?” 

“No, to je teraz zvláštna otázka, ani neviem ako na ňu odpovedať.” Pousmiala sa Lucia. “V osade sa to po vražde starostu hemží médiami, navyše tá nešťastná tlačová beseda ministra… No, teraz je tam cudzích ľudí ako maku. Musíme možno trochu počkať, kým sa situácia upokojí a dúfať, že sa nič ďalšieho neudeje.”

“Dobre,” prikývol Ivan. “Aký je teda ďalší postup?”

“Ako som povedala, Všetkým obetiam sme vzali genetický materiál. Pri Judite ho máme dosť, pri Zuzane Mrvovej je ho oveľa menej navyše je kontaminovaný a vyzerá, že je všetok, okrem obete, jej manžela, čo je samozrejmé. Pracujeme aj s hypotézou, že vrah môže byť manžel, ale nezdá sa to pravdepodobné. Pri starostovi nie je genetický materiál žiadny, teda ak nerátam obeť, ale to pri všetkých. Pri obecnom úrade je asfalt, teda ani žiadne stopy topánok, vrah nezanechal na mieste činu v podstate nič, a všetky materiály, ktoré sme pozbierali patrili podľa vyjadrenia forenzných 23 rôznym ľuďom, čo sa aj dalo očakávať. Napríklad z kľučky sme zobrali okrem odtlačkov starostu ďalších sedemnásť, to je spústa materiálu. Iba jeden je v registri, je obecného zvonára, teda skôr kostolníka, ktorý bol pred 18 rokmi obžalovaný za ublíženie na zdraví pri krčmovej bitke, neskôr zbavený obvinenia. Všetky ostatné odtlačky sú neznáme. Môžeme samozrejme odobrať odtlačky všetkým obyvateľom osady, a môžeme zároveň odobrať aj genetický materiál na určenie DNA…”

“Toto ti zatiaľ nik nepovolí. Pochybujem, že sa nájde sudca, ktorý to schváli.” Zareagoval na Luciin návrh Miloš.

“Viem, že nie, ale v krajnom prípade, by sme to mohli skúsiť.” Zaprotestovala.

“Čo je krajný prípad? Nemôžeme odoberať DNA absolútne nevinným ľuďom, bez čo len štipky podozrenia. Nájdite nejaké aspoň nepriame indície, ktoré by ukazovali na nejakého osadníka a ja sa pokúsim to pretlačiť cez prokurátora k sudcovi aby rozhodol v náš prospech. Ale zatiaľ nikoho nemáte, nemáte ani podozrenie, ani žiadneho svedka, ani žiadnu indíciu. Takto sa mi nič nepodarí. Nemôžete nahnať ľudí do radu na výter.”

Sedeli na stoličkách, ruky kto na stehnách, kto v lone, kto na stole a zízali na bielu tabuľu popísanú čiernou fixkou neúhľadným Luciinym rukopisom a v tichu mysleli na výtery počas Covidu. Bez obvinenia, bez súdu.

Je fakt, že Lucia nebola na svoj rukopis nikdy hrdá, podobal sa skôr na chlapčenský škrabopis, čo sa dalo od jej povahy aj očakávať.

“Takže rozbehnite sa po osade a vyspovedajte každého jedného človeka, veďte si záznamy, sledujte najmenšie zaváhanie v odpovediach a ak si ho všimnete, zamerajte sa na časovú postupnosť výpovedí. Kde bol, čo robil, odkedy do kedy tam bol, kade chodil, čo videl. Osadníci sú zrejme zmätení a nahnevaní, aj ja by som bol. Určite nás považujú za absolútne neschopných. Zamerajte sa na hádky, na nezhody, na to, či niekomu starosta náhodu odmietol udeliť nejaké stavebné povolenie, kto komu chodil za ženou, či komu ktorá dvierka na noc otvárala. Kedy chodili na záchod, a akej hustoty mali stolicu. Chcem vedieť všetko. Potom kategorizujte výpovede, zhrnieme si ich a budeme si dávať pozor, či dve, alebo viac osôb, ktoré sa navzájom uvádzajú budú mať rovnaké verzie príbehov…”

“Toto vidím ako problém.” Prerušila Ivana Lucia.

“Prečo?” spýtal sa Ivan zmätene.

“Keďže som prišla na miesto ako prvá, už hneď po vražde Hutuliaka, osadníci ma videli a začali mi nejako viac dôverovať. Hovorili so aj o bežných veciach.”

“Hej,” prikývol Miloš. “So mnou sa nechceli ani rozprávať a to som tam došiel iba o niečo neskôr ako Lucia.”

“To nemyslíte vážne, všakže nie?” Zahrmel Ivan. “Vôbec ma nezaujíma, kto sa chce, či nechce s vami zhovárať, jednoducho musia a hotovo, šak ste kriminálka.”

“To sme.” Potvrdila Lucia. “Ale aj tak.”

“Žiadne aj tak. Do roboty.” Zvolal a začal ich vyháňať do terénu pohybujúc rukami a volajúc “Kšááá, kšááá!”

“Idem ešte domov, odvčera rána som nespala.” Povedala Lucia a začala si zhŕňať zo stola svoje veci.

“Tri hodiny. O tri hodiny sa stretneme v dedine. Kde môžeme?” Spýtal sa Ivan.

“Asi na obecnom úrade, v kancelárii starostu, jeho asistentka nás pustí, tam by sme si mohli rozložiť hlavný stan. Čo poviete? Nech nestrácame čas labzovaním medzi mestami.”

“Jaký stan. Budeme makať, ani nebudeme mať čas využiť hlavný stan.” Zasmiala sa Jana. 

Lucia vošla do rodičovského domu. Bola sobota večer, vonku nie príliš vábne počasie, vďaka silnému vetru bola strapatá a hlava jej hučala. Otec sedel na gauči a pozeral nejaký film.

“Ahoj.” Pozdravila, keď vošla.

“Ahoj Lucka,” otec sa zahmýril na gauči. “Ako? Dva dni som ťa nevidel, kde si bola?” Spýtal sa vyčítavo.

“Nevidel, ale volal si mi snáď každú polhodinu.” Odvetila rázne, aj keď to tak nemyslela.

“Každú polhodinu nie.” Ohradil sa otec a zadíval sa na ňu. “Bál som sa o tebe.”
“Bál? Však to nie je ani rok, čo som bola mimo domu, a ani vtedy si so mnou netelefonoval tak často.”

“Zdvihnutie telefónu a ahoj, všetko je v poriadku, počítaš za telefonovanie?”

Lucia podišla zozadu k otcovi, naklonila sa mu nad pravým ramenom a objala ho.

“Oci, ľúbim ťa.” Zašepkala mu do ucha.

“Viem, láska, veď aj ja teba.” Pohladil ju teplou dlaňou po predlaktí.

“Kde je mama?”

“Neviem, niekde vyšla. Však vieš, sobota večer, to majú s babami nejaké čarodejnícke stretká. Pijú víno, kecajú a domov príde triezva. To musí byť nejaké strigônstvo, nie?” Zasmial sa.

“Veru, asi hej, alebo nepije a iba tebe tak vraví.” Zvonivo sa zasmiala.

“Možno. V chladničke máš niečo jesť. Mama varila.” Prehodil tému.

“Čo robila?” Spýtala sa a vzpriamila.

“Kóprovku, vraj keď chceš volské, tak si ho máš spraviť, keď klobásu, je v spodnom šuflíku mrazáku a keď párky, tak si ich máš ísť kúpiť. Vyber si aj chleba, ak chceš.”

“Mhm,” zahmkala. “Čo pozeráš?”

“Ani neviem.” Odvetil, a znova sa otočil na obrazovku, keďže pri rozhovore sa díval na Luciu.

“Nevieš?” 

“Viem.” pousmial sa. “A čudujem sa, že to nevieš ty.”

Lucia samozrejme spoznala scénu z filmu, aj keď bol teraz stopnutý. Otec aj pri najmenšom vyrušení stopol film, ktorý miloval odvtedy, čo ho prvý krát videl v kine Dukla v Bratislave už v minulom tisícročí.

“Oci, zase? Vtedy na západe? Však to už musíš poznať spamäti.”

Bola to medzi nimi taká hra. Samozrejme, že Lucia film spoznala, samozrejme, že vedela, že dialógy vie otec spamäti, no vždy sa takto doberali.

“Tvoji priatelia majú vysokú úmrtnosť, však Frank?” Hrubým hlasom Lucia napodobnila hlas Charlesa Bronsona.

“Keď si už povedal moje meno...” Zakontroval otec, vystrčil dva prsty a zdvihnutý palec pravej ruky a vystrelil, ako z revolveru.

“Bác.”

Lucia sa chytila za brucho a zvalila sa na zem. 

“Toto ma nikdy neprestane baviť.” Smiala sa na koberci.

“Všakže nie?” Otec odfúkol pomyselný dym z prstov a založil z prstov zložený revolver do neexistujúceho púzdra.

Keď z koberca vstávala, ešte utrúsila:

“Ľudia sa vyplašia viac, keď zomierajú.”

“Tak. Budeš teda jesť?” Zavolal za ňou, keď vchádzala do kuchyne.

“Asi nie, idem si trochu zdriemnuť, za chvíľu odchádzame.”

“Kam zase?” Otec film ešte stále znova nespustil.

“Do tej osady, veď vieš, hovorila som ti, kde sa tam zabíja ako na bitúnku.”

“Mhm.” Prikývol, aj keď ho už nemohla vidieť.

“Iba si hodím niečo do úst a idem do izby.” Zavolala z kuchyne.

“Mama ma zabije, že si poriadne nejedla. Ale je tam makovník a kakao v chladničke.”

“Nemám chuť na sladké.” 

“Tak čo?”

“Neviem. Prehľadávam.” Povedala z plnými ústami kôprovky, ktorú si lyžicou nabrala z hrnca v chladničke.

“Ty ješ tú kóprovku.”

“Hej, ale mame to nepovedz, že som si ju neohriala.”

“Nepovedz, nepovedz, aj tak to zbadá. Nepoznáš si mamu?”

´Poznám´pomyslela si Lucia a prehĺtala studenú omáčku.

Z izby počula, ako si otec znova spustil film. Z toho, čo počula presne vedela o akú scému ide.

Znovu si nabrala lyžicou omáčku, studenú si ju vložila do úst a slastne prehltla. Iba mama vie robiť takéto skvosty. Nikdy sa jej to nepodarilo zopakovať. Ktovie v čom to je? Zrejme mamy dokážu dať do jedla aj niečo, čo nedokážeme zopakovať. Lásku, milotu, teplo domovy, chápajúcu auru. 

Ako je ten vtip? Hľadáš ženu, ktorá ťa bude milovať, podporovať, ktorá ti operie, navarí, ožehlí, a bude ťa vždy podporovať? Choď za mamou.

Usmiala sa pre seba a uvedomila si, že to ani nie je vtip, skôr krátko vystihnutá realita. Zakryla hrniec pokrievkou, umyla lyžicu, vložila ju do odkvapkávača a zalízla sa, 

“Mňam, povedz mame, že je super.” Zakričala do izby.

“Jasné, ak prežijem to, že si sa poriadne nenajedla.” 

Vyšla z kuchyne a po schodoch sa pomaly presúvala do svojej detskej izby. Odvtedy, čo odišla na vysokoškolské štúdium sa nijak nezmenila. Už sa tešila, ako zastrie žalúzie, ako zapadne do voňavých perín, ako sa pretiahne ako mačka a na chvíľu si pospí. Asi si nastaví budík na telefóne. V momente, ako ho vybrala z vrecka nohavíc, zazvonil.

Miloš. Čo asi chce? Prebehlo jej hlavou.

“Prosím.” Prijala hovor.

“Ahoj.” Milošov hlas priradila k menu, ktoré sa jej ukázalo na displeji.

“Čo je? Nemôžeš bezo mňa žiť?”

“Môžem a ver, že teraz by som radšej.”

“Čo sa stalo?” Zastavila na treťom schode odvrchu, už videla pootvorené biele dvere do svojej izby, už videla roh postele, zakrytej tmavožltým prehozom. 

“Máme ďalšiu vraždu. A teraz o čosi hnusnejšiu. Príď.”

“Idem.” Odvetila, na päte sa otočila a zbehla zo schodov.