Orechov Dvor XI.

 ORECHOV DVOR

Ak vám poviem, že nejaký človek sa narodil v roku 2000, má troch súrodencov, základnú školu absolvoval v Prievidzi, strednú školu v odbore elektrotechnika, prihlásil sa na vysokú školu a teraz je v treťom ročníku, že je vysoký 180 centimetrov váži 80 kilov, má čierne vlasy a hnedé oči, čo vám to o ňom povie? Čo ste sa o ňom dozvedeli, keď som vám uviedol fakty, jeho absolvované vzdelanie, či jeho miery? Zrejme nič moc. Keď vám však poviem, že vo veku 18 rokov mu zomreli obaja rodičia, že bol najstarší v rodine a prebral na seba zodpovednosť za mladších súrodencov, že popri vysokej škole pracuje, že nemá čas na svoj osobný život, a že ani lásku doteraz nestretol, že robí všetko preto, aby nahradil oboch rodičov, aj keď sa to nie celkom dá, potom vám už rozprávam príbeh. Už si viete predstaviť, čím ten muž prechádza, ako sa vysporadúva so svojim životom, už mi môžete klásť otázky, ako to všetko zvláda, či mu nejako netreba pomôcť, no minimálne k nemu pocítite rešpekt.

A tak je to aj s osadou Orechov dvor. 

Už viete, ako osada vyzerá. Viete, že sú tam lúky, pár hektárov poľa, les. Viete, že tam je opustená vojenská základňa aj to, že v osade je viac domov, ako obyvateľov, a že domy opustené vojakmi, ktorí sa vysťahovali sú teraz rozpadávajúce sa barabizne. Že je tam kostol, oproti cez ulicu krčma a nejaký obecný úrad, ktorý zatiaľ plní funkciu aj keď sa už dlhšie hovorí o tom, že by sa osada zlúčila s Dedinou, pretože už nemá zmysel, pri počte obyvateľov 300, aby mala samostatné štátne orgány. 

Ale čo z toho viete? Aký je vlastne príbeh Orechovho dvora?

Ja si pamätám, ešte ako malé dieťa, niečo okolo 6-7 rokov, Orechov dvor ako malú komunitu troch rodín niekde v kukuričných poliach. Za komunistov sa lány v lete zelenali a v zime beleli od snehu. Do tejto komunity viedla poľná cesta. Akýsi žľab pod úrovňou okolitých polí. Keď ešte kedysi dávno na neobrobené polia padali kvapky letného lejaku, alebo keď sa púšťali ohromné haldy snehu, voda vyryla do zeme jarček, ktorý sa časom prehlboval a rozširoval, až z neho vznikla asi meter hlboká a asi dva metre široká brázda. Prvý, komu napadlo, že by po nej mohol vystúpať a nájsť malú rovinku necelé dva kilometre od Dediny, bol môj pradedko, čerstvo ženatý s mojou prababkou, ešte bezdetní. Mladí ľudia, ktorí nemali miesto v rodinných gazdovstvách, pretože neboli prvorodení, sa rozhodli nájsť šťastie nie v šírom svete, ale v podstate na dohodenie kameňom od rodiska. Z lesa použil drevo na postavenie chatrče a prístrešku pre dve kravky, koňa, tri kozy, huňatého čierneho psa. Sliepky, kohúty, zopár husí. To bolo veno, spolu so starým rebriňákom, ktoré dostala nevesta od otca zámožného sedliaka z Dediny, ktorému komunisti po revolúcii zobrali všetok majetok do jednotného roľníckeho družstva, a jemu zostali iba oči pre plač, keď ležal pred družstevným traktorom a bránil svoju zem. Nepomohlo mu nič, a to, že môj pradedo mal naozaj iba málo, ho vlastne zachránilo pred združstevňovaním. Možno sa komunistickým pohlavárom nechcelo príliš ťahať sa do kopca po rozbitej ceste a kontrolovať, kto to tam ešte žije. A možno iba mávli rukou, pretože polia sa stali majetkom JRD, ale ani jednému predsedovi sa nechcelo dohadovať sa s mojim pradedom o tom, komu vlastne patrí čas poľa, ktoré pradedo obrábal. Nejako, či už šťastím osudu, alebo nejakým iným zásahom, predseda rešpektoval, že hektárik role si spravuje obyvateľ malého lazu. Tie statné orechy tam vysadil pradedo a tiež to nikomu nevadilo. Žili si tam v pokoji bez prívodu elektrickej energie, bez plynu. Svietili si sviečkami, varili na sporáku kŕmeného drevom. Zvieratá mali čo žrať, a keď majú zvieratá, má aj človek. Zopár ovocných stromov si pradedo zaobstaral z Dediny, kde ich JRD pestovalo. 

Od otca sa vyučil garbiarskemu remeslu a tak, po tej poľnej ceste zarytej do okolitých rolí, chodil každý deň predávať v Dedine svoje výrobky a brať kože a kožky od obyvateľov. Domov ich priniesol, spracoval a znovu po tej ceste dolu na rebriňáku ťahaného jedným upachteným, ale snaživým koníkom sa viezol k obchodovaniu. Peniažky si odkladali, lebo príliš veľa toho nespotrebovali, snáď na ošatenie, či na sviečky. Postupne si dokúpil ďalšieho mladého koníka, aby odľahčil tomu starému. Kravky viedol čo rok oplodňovať do dediny, najprv kulakom, potom do maštalí družstva. Teliatka buď predal, alebo, keď už kravky starli, si ich nechával a staré predával na mäso mäsiarovi. Keď zomrel psík, zašiel do dediny kde sa ich potuľovalo niekoľko. Tak si jedného zobral a znovu mal strážcu. Postupne sa im narodilo päť detí, z ktorých dve zomreli. Jedno hneď po pôrode a jedno na vysoké horúčky, kedy nepomohol ani dochtor privolaný až z Mesta. Samota bola samotou asi 10 rokov, keď sa prisťahovali skoro v jednom čase dve ďalšie rodiny. Viete, ako to je, človeka môžu postretnúť rôzne hrôzy, ale jedna z najhorších je zlý sused. Toto nešťastie sa však pradedovi vyhlo. Na malom fliačiku zeme žili tri rodiny v pevnom zväzku. 

Pradedo umrel, keď jeho najstaršiemu synovi, môjmu dedovi vystrojil svadbu. Ako spomínal môj dedo, vraj jeho otec čakal s úmrtím, kým sa ožení, aby mu veselicu nepokazil. Prababka žila až do deväťdesiatich, v plnom zdraví, a umrela v spánku na posteli vo svojej izbičke, ktorú jej pripravila moja babka. Dvaja súrodenci zo samoty odišli tak, ako bolo zvykom. Majetok zostával najstaršiemu, ostatní si museli svoje majetky zháňať.

Po tej rozbitej ceste som často chodieval na bicykli, ktorý som si požičal od dedovej sestry v Dedine. Býval som s rodičmi v Meste a tak som sa vypravil autobusom do Dediny, tam som si požičal starú šaraglu, na ktorú som ešte nedočiahol a tak som iba jednu nohu prepchal cez rám, aby som mohol takto vykrivený šliapať do pedálov. Nebolo to až také hrozné, pretože som do kopca aj tak ťažkú Ukrajinu tlačil. 

Vytlačil som bicykel hore, zbadal babku, ktorá si kvokla, roztiahla náruč a ja som hodil bicykel do trávy a utekal sa s ňou vyobjímať. Voňala koláčmi a kravami. Dedo prebral po otcovi garbiarske umenie a tak bol zväčša zapichnutý v dielni, no keď počul môj výskot a babkine zvolania, vybehol von v koženej zástere, šedivé fúzy si prihľadil a len čo ma babka uvoľnila z pevného objatia prikročil ku mne a zostal stáť vo svojej mohutne výške. Ja som sa tvárou pritisol k jeho zástere a dedo ma zvrchu objal okolo pliec. Tá zástera krásne voňala a ja som z nej cítil bezpečie a prijatie. 

Voľakedy sa ocot balil do takých, z mäkkého plastu vyrobených matných pruhovaných fliaš s profilovým nápisom OCOT. A ak ich aj niekto zahadzoval, babka nie. Skladovala v nich mlieko a čiernymi gumičkami označovala aké je staré. Bez gumičky bolo čerstvé a s čiernou gumičkou včerajšie. Dlhšie ho mať nemohla, pokazilo by sa a tak z neho vyrábala buď mlieko kyslé, alebo smotanu, či niečo, čo by sme dnes nazvali jogurt. Samozrejme, že aj syry, ktoré potom dedo predával v dedine, pretože tá sa postupne stávala menej potravinovo sebestačná. Družstvo vyrábalo a dorábalo zeleninu a ovocie, zamestnanci družstva brali naturálie, ale keďže sa práca zefektívňovala, čím viac ľudí z dediny chodilo za prácou do Mesta. 

Elektrina ani plyn stále neboli na samotu privedené, však načo. 

Keď ma babka dobre vystískala, chytila ma za ruku a poďho do kuchyne, kde mi dala mlieko a kruhový koláč s veľkou porciou tvarohu, alebo lekváru.

“Bueš tu ňeská spať?” Spýtala sa ma, kým ja som prežúval s úsmevom na tvári a lekvárovou šmuhou na líci. Iba som nadšene prikývol, načo babka zakričala cez malé okienko na deda, ktorý už bol zas vo svojej dielni.

“Starký, nože hybaj do dediny za Julou, nak zavolá Ferovi (to bol môj otec, žijúci v meste, ktorý pracoval v neďalekej továrni), že tu malý Ferko bue ňeská spať.”

Dedo nikdy nehromžil a svoju ženu skoro na slovo poslúchal. Vedel, že ona vedie domácnosť a keď robil, čo mu povedala, darilo sa im.

A tak som iba počul, ako zobral moju šaraglu a s hrkotajúcim blatníkom sa vydal po rozbitej ceste do Dediny.

Málokedy sa stalo, že by otec povedal nie, a tak som vedel, že ma čakajú dobrodružstvá v lese, kde ma dedo brával a ukazoval mi rozne zázraky.

Veľmi som sa tešil aj preto, že ráno šla babka nadojiť, zobudila ma a ja som šiel s ňou k pokojnej kravičke a učil som sa ťahať struky. Biela teplá tekutina striekala na dno dreveného džberu a keď bolo troška nadojeného, zdvihol som nádobu k ústam a za pomoci babky, aby som ho udržal, som sa napil ešte teplého mlieka. Dnes možno krútite hlavou, že bolo neupravené, nepasterizované, a ešte neviem aké, no vtedy sme sa nad tým nezamýšľali. Mlieko chutilo úplne inak, bolo husté, teplé a voňavé od slamy. Na raňajky mi babka ešte pridala trochu medíku od vlastných včiel a pre mňa to boli tie najkrajšie chvíle a najkrajšie chute, znásobené ohromnou láskou, ktorá v tom dome kypela ako cesto v nádobe pod dekou. 

Takýto život by si aj dnes mnohí predstavovali ako ideál spojenia človeka s prírodou. Poviem vám, že presne tak to bolo. Počasie rozhodovalo o tom, či mali rok hojnosti, alebo biedy. Aj napriek niekoľkým biednym rokom by sa však ani babka a ani dedo už do Dediny nenasťahovali.

No, a potom si niekto zmyslel, že by tam, v tom tichom a pohodovom kraji mal postaviť vojenskú základňu. Vraj ako podporný servis pre neďaleké vojenské letisko a vojenské cvičisko. Zrazu osada ožila. Niekto by mohol povedať, že na prospech občanov, pretože rozbitá cesta, ktorú predstavoval ten dažďami vymletý jarok sa skoro zo dňa na deń premenila na širokú asfaltovú cestu, po ktorej sa dokázala hýbať aj vojenská technika. Niekoľko kilometrov od osady vyrástli betónové múry, za ktorými sa diali veci. Do osady sa prisťahovali stavebné stroje a začali stavať unifikované domce, kde neskôr bývali vojaci, obslužný personál základne. Vojaci vytvorili dedinu so stovkami obyvateľov, ktorí sa premávali po cestách vybudovaných tiež armádou. Spolužitie bolo bezkonfliktné. Najprv vznikli drobné zvady, pretože civilizovaný život moc starousadlíkom nevoňall, no dostali elektrinu aj plyn, čo zas ich život spohodlnelo a na pohodlie sa rýchlo zvyká. Môj dedo a babka zostali bývať vo svojich príbytkoch, ich život sa s výnimkou možnosti využívať energie nejako zvlášť nezmenil. Keď osadu začali vojaci využívať, dosťahovali sa aj niektorí z Dediny, pretože základňa poskytovala pracovné miesta aj civilným zamestnancom. Vlastne sa tak prisťahovali aj Hutuliakovci. Postupne si ľudia postavili malý kostol, krčmu, obecný úrad, dokonca im diecéza poskytla aj farárka, ktorý slúžil omše. Vznikla dedina ktorá sa mohla rovnať dedinám aj iným. Jednota tam postavila predajňu potravín a tak sa ľudia nemuseli za každodenným nákupom trepať do Dediny. Orechov dvor začal žiť. A žil dlho, skoro 20 rokov. Ako som napísal, spolužitie nebolo síce ideálne, ale postupne si ľudia našli spoločnú reč a ja som tam aj tak chodieval za babkou a dedkom až kým neumreli. Ich majetok zdedil môj otec, no neplánoval sa tam odsťahovať a tak dedove polia ležali ladom až sa z nich stali lúky. Možno raz, keď doba pokročí sa k svojmu dedičstvu prihlásim, no zatiaľ som sa tak nerozhodol.

Prišiel november 1989 a  s  ním demilitarizovanie. V auguste roku nasledujúcom po nežnej revolúcii sa zrazu Orechov dvor začal vyprázdňovať. Vojaci odchádzali, iba málo ich zostalo, na betónovej ploche za plotom vojenskej základne sa začali objavovať trhliny a v nich si svoj život žili byliny, ktorých korene trhali betón, čím sa plocha naďalej zelenala. Vojaci odišli všetci, no nie vždy s celými rodinami, čoho dôkazom bola aj Tera, o ktorej som už písal. Domov bolo zrazu viac, ako obyvateľov a to spôsobilo, že sa niektorí na Orechov dvor z Dediny nasťahovali. Vojaci tie svoje unifikované domce predávali hlboko pod cenu, čo využilo zopár mladých rodín. Kúpili ich za malé peniažky, s ním aj malé parcely, pretože po zrušení komunistických družstiev zostali bez pána. Dedinské družstvo, ktoré si zmenilo názov na farmu nemalo o polia okolo Orechovho dvora záujem a tak zostali lány opustené. Niektorí obrábali, no väčšina, pracujúcich v Meste nechali polia na pospas prírode a vznikli nádherné lúky, zo semien, ktoré vietor zavial, alebo ich vtáci v truse priniesli.

Nakoniec sa počet obyvateľov ustálil niekde okolo 300, po čom začali aj štátni páni uvažovať nad tým, načo majú na tak malom území dva správne celky a tak sa už naozaj vážne začalo hovoriť o tom, že Orechov dvor začne znova patriť pod Dedinu, ako jeho prílepok. Starosta, ktorý už umrel, keď ho niekto pod hrdlom podrezal, bol asi posledný starosta Orechovho dvora, pretože ďalšie voľby sa už neorganizovali. a tí, čo sú presvedčení o zmysluplnosti volieb, zrejme plánujú chodiť v budúcnosti do Dediny a hádzať papieriky do urny za nového starostu Dediny, ktorý by mal rozhodovať aj o veciach na Orechovom dvore.

Toto je teda príbeh osady, kde sa v poslednom mesiaci vraždí ako na vojenskom poli. Osady, ktorá zažila svoje časy s troma rodinami, ktorá sa zmenila na strediskovú obec, kde sa premávali zamračení muži a ženy vo vojenských uniformách a ktorá vzápätí stíchla, keď sa posledné zelené vozidlo s poslednými zelenými obyvateľmi stratilo na asfaltovej ceste vrytej do okolitých polí.

Osada prestala byť pre kohokoľvek zaujímavá, snáď iba pre svojich obyvateľov. Nikto, a možno ani vy, by ste ani nevedeli, že vôbec existuje, že tam má svojich obyvateľov, ktorí sa poznajú skoro ako rodiny, kde sa skoro nekradne a kde iba sem tam pred krčmou niekto dostane po papuli. 

No osud tak nechcel a v tejto dobe, o ktorej je vlastne celý príbeh sa stala osada hlavnou témou správ, či už v štátnej televízii, alebo v komerčných médiách. Orechov dvor nemal ani svoju poriadkovú políciu, no dnes je tu nielen poriadková, ale už aj štátna. Po úzkych cestách sa premávajú zeleno-biele autá, s nápismi polícia a dokonca, čo si teda deti boli obzerať, sa objavili aj nové strieborné s modro-žltými pruhmi s grafikou takou zvláštnou, že sa podobajú na symbol SS z vojenského obdobia.

Auto s nápisom “Pohotovostná motorizovaná jednotka” nalepeným na zadnom okne stojí zaparkované vedľa obecného úradu a chlapci v čiernych mundúroch sa prechádzajú po osade, akoby niečo hľadali. Zbrane majú iba oni, tak príliš bezpečia z nich teda nevyžaruje. 

Opilý Julo, taká zvláštnosť Orechovho dvora im chcel raz ten nápis zo zadného okna odlepiť, strhnúť nechtami a keď ho policajti odháňali bránil sa tým, že vraj na zadnom skle nemá byť žiadna nálepka, lebo im to neprejde cez STK-čku. Vraj jemu, keď ešte mal auto, ktoré už prepil, mu tiež neprešlo a nálepku musel strhnúť, a že im chce iba pomôcť. Na čo mu odvetili, že je to poškodzovanie cudzieho majetku, dokonca útok na štátny majetok a že oni nálepky môžu mať. Keď sa Julo pýtal, že prečo oni môžu a on nie, tak mu odpovedali, že oni mu môžu aj dať po papuli a on im nie, lebo by šiel do basy. Smiali sa pri tom a zrejme nemali ani len úmysel dať Julovi po papuli, alebo ho zobrať so sebou. Ak by to aj spravili, zrejme by si skôr vyslúžili posmech, pretože Julo ledva stál na nohách, potácal sa pred nimi a vyčítal im, že oni môžu všetko a on nie, na čo mu zas čierno odetí mládenci úprimne povedali, že je to preto, lebo oni majú zbrane a Julo nie. Julo sa mrmlúc odkymácal a zas bol pokoj. 

Tak toto bol krátky príbeh Orechovho dvora, teraz už viete s kým a s čím máte dočinenia a ja sa môžem pustiť do pokračovania príbehu, ktorý na krátku dobu spravil z Orechovho dvora tému celoštátnej atrakcie, ktorá prenikla aj do zahraničných médií.