Potravinová sebestačnosť.

 

Som presvedčený o tom, že posledná zmienka o potravinovej sebestačnosti (ďalej už iba PS) bola v dobe lovcov-zberačov.

Aby sme si rozumeli, nie je to ironický povzdych. Nemám v úmysle súdiť žiadnu myšlienku. V čom vidím problém je to, že súčasní propagátori PS si zrejme neuvedomujú, čo chcú.

PS ako taká sa v súčasnom globálnom svete samozrejme môže vyskytovať v ojedinelých kultúrach, alebo malých komunitách, rodinách, či dokonca aj u jednotlivcov. Prečo? Pretože ich sekundárne potreby (sekundárne v zmysle všetko mimo PS) sú zatiaľ plnené okolitým svetom, kde rôzni jednotlivci nie sú PS.

 Skúsme túto myšlienku ale doviesť do dôsledku. Zrazu je na svete bezpočet rodín, ktoré sú PS. Pestujú si vlastné potraviny a pre to, aby mali čo jesť nemusia nič vymieňať. Týmto počinom by sa svet vrátil do dorábania potravín bez akejkoľvek mechanizácie, pretože by ste nemali za čo vymeniť potrebné veci, ktoré si zaobstarať neviete. Povedzme, že chcem surové železo na to, aby som si vykoval motyku. No ten, kto vie dorábať surové železo je PS tiež. Čo mu teda mám ponúknuť, aby som od neho dostal to surové železo?

Dám ti za železo mrkvu-ale ja mrkvu mám-tak prasa-ale ja prasa  mám... atď

 Druhou otázkou je to, či by človek, ktorý vie poskytnúť na trh surové železo, či dokonca oceľ, mal čas na to, aby si dorábal vlastné potraviny. Ak nie, prestal by byť PS. Lenže my hovoríme o tom, že PS je každá rodina na svete. Ak by ale výrobca ocele mal byť PS, nemal by čas vyrábať pre celú komunitu oceľ. Musel by si ju vyrábať iba pre seba, čo mi znamenalo dve veci. Bol by nevýslovne neefektívny a navyše by to nemal za čo vymeniť.

Myšlienka zahrnúť iba potraviny do dosiahnutia sebestačnosti je fikcia, práve preto, že by si každá rodina musela dorábať aj všetky ostatné veci potrebné k prežitiu.

 Námietka: Mohol by si niekto sám dorábať potraviny a zároveň by bol kováč a vyrábal by podkovy pre celú dedinu. Druhá rodina by si tiež dorábala potraviny sama ale zároveň by boli plátenkári pre celú dedinu. Tretia by tiež bola PS, ale zároveň by boli aj hrnčiari atď... Teda každá rodina by bola PS a vymieňali by si medzi sebou iba nepotravinové výrobky.

Zabudnite. To by celý život nič nerobili, iba robili. Cez deň na poli a po nociach remeselné práce, pretože obliecť, či vybaviť hrncami celú dedinu nie je práca na hodinu.

 Námietka: "Potom by mohli byť sebestační vo všetkom."

 Tým by sa možnosti výmeny znížili úplne a už by naozaj nebolo čo vymieňať a v tom prípade by boli hrozne neefektívni. Predstavte si, že by si šli vyrobiť každý svoj nôž, sekeru, pílku, gate, hrnce, krpce, či zimnú huňu...

 Práve preto existuje niečo ako „Komparatívne výhody“

 Ďalej sa niekedy stretávam s myšlienkou PS v uzavretých komunitách. Tu sa ale musím spýtať, akým spôsobom sa určuje rozsah komunity.

Čo sa týka celkov, dnes tu máme:
Jednotlivec, rodina, ulica, obec, mesto, okres, kraj, štát, svetadiel, svet... Dúfam, že som na nič nezabudol.

Svet je sebestačný, to vieme. Nepotrebujeme žiadneho ufóna, aby nám niečo poskytol. Ak pôjdeme na nižšie celky, prečo sa drvivá väčšina propagátorov zastavuje na štáte? Prečo nepokračujú ďalej a neprídu až k jednotlivcovi. Prečo by malo byť PS Slovensko a nie Dlhá ulica v Nitre Janíkovciach, alebo Jožko Púčik z Pukanca?

 Posledný argument, ktorý mi napadol a s ktorým sa stretávam je kolaps spoločnosti: „Ten, kto je potravinovo sebestačný prežije aj keď už všetko prestane fungovať.“

Omyl!

 PS môže existovať iba ako romantická prax niekoľkých rodín, či komunít (ktorým naozaj držím palce a sám sa k tomu chcem dostať) vo svete, ktorý funguje na obchode, ako výmene statkov medzi ľuďmi interagujúcimi na trhu. V takto všeobecne spolupracujúcej spoločnosti môžu jestvovať štatisticky nevýznamné komunity, či rodiny, alebo dokonca jedinci, ktorí sú PS.

 Interakcia na trhu môže byť priama (barter), alebo nepriama (cez peňažné prostriedky). Keď som sa raz rozprával s jedným človekom obhajujúc zlato argumentoval mi tento oponent tým, že zlato sa nedá jesť. Nie, nedá. Zlato je však výmenný prostriedok a to posledný výmenný prostriedok, ktorého platnosť dokazuje, že „obchod beží“. Ak prestane fungovať, potom sa zastaví obchod. A keď sa obchod zastaví ste úplne zbytočne potravinovo sebestační. Pretože ak sa obchod zastaví, nasleduje kolaps spoločnosti a v takom prípade je naivné myslieť si, že vy sa budete napchávať hovädzím gulášom a tisíce hladných ľudí sa bude na vás pozerať spoza plota.

Hovorievam: Ak prestane byť zlato akceptovaným výmenným prostriedkom, potom je efektívna už iba jedna vec – rotačný guľomet. Aj to iba na obmedzený čas.

 Nie, PS nie je zlá myšlienka, no pýtam sa ešte raz, či jeho propagátori tušia, že sa pri jej aplikácií dostávame do doby lovcov-zberačov.

 Sám si pestujem potraviny. Cez leto v podstate nemusím základnú zeleninu nakupovať (mám ale rád aj čínsku kapustu, či paštrnák ktorým sa u mňa doma nedarí). Ale tekvicu, cukety, mrkvu, zeler, papriku, cibuľu, cesnak.... To všetko si dopestujem. Lenže tekvicu mrazím. Za čo by som mal vymeniť el. energiu ak by jej dodávateľ bol PS?

 To, čo zabezpečuje mier vo svete je obchod. Nie nadarmo sa hovorí, že hranice, cez ktoré neprechádza kupec prechádza vojak.

Ak môžete, pestujte si čo najviac domácej potravy. Ak to nezvládate, podporujte roľníkov vo vašom najbližšom okolí, preto, lebo ich viete skontrolovať, ak raz (konečne) prestanete veriť štátnym kontrolným orgánom.

 Nebuďte sebestační. Spolupracujte! Ale je veľmi podstatné, aby ste interagovali s ľuďmi, ktorým veríte. Nemajte zlé svedomie, ak nekúpite mrkvu od vášho suseda, o ktorom viete, že prepcháva pôdu dusíkom a kúpiť by ste ju od neho mali iba preto, že je váš sused. Pokojne kúpte mrkvu od niekoho z Maďarska.

To vôbec nie je podstatné odkiaľ človek je, ale čo a ako dorába.

Na to sú kupci, ktorí tovary poctivých výrobcov dokážu prenášať aj cez pol Európy, či Sveta...!

 

23 vecí, ktoré vám nepovedia o kapitalizme I.

 

Tak som knihu Ha-Joon Cheng-a "23 vecí, ktoré vám nepovedia o kapitalizme" dočítal. V jednej reakcii na môj zdieľaný status zacitoval z tejto knihy jeden môj známy. Je úplne jedno kto, ale ja vždy keď dostanem nejaký podnet, ktorý je o téme, ktorú mám rád tak zareagujem a odporúčanú literatúru si zaobstarám, prečítam, intelektuálne požujem, pouvažujem, porovnám, zamyslím sa, snažím sa múdrosti knihy aplikovať do reálnych situácii a potom to, čo som si prečítal prijmem, alebo odmietnem, alebo tak pol na pol.

A toto je práve kniha, kde som to zažil pol na pol.

Kapitalizmus je pre mňa pojem, názov myšlienkového smeru, ktorý ma náramne priťahuje, Neviem, z čoho je to slovo odvodené, (viem, že od kapitálu, ale z čoho je slovo „kapitál“?) ale ja som si tak sám pre seba povedal, že tento názov je odvodený od latinského slova „kapita“, čo je „hlava“. (veď viete, slovo „dekapitácia“). A tak mi to sadlo. Samotný smer „kapitalizmus“ je totiž viac o racionálnom zdôvodňovaní, aj keď sa vôbec nebráni prijať fakt, že sám človek sa rozhoduje vo veľkej miere na základe emócii. Neviem, či toto moje súkromné vysvetlenie je správne, ale ak je správne a vy ho aj niekde nájdete na nete, verte mi, že som si ho odvodil sám a ak je nesprávne, potom „čert to ber!“

Kapitalizmus vo svojej podstate považujem za čistulinkú, ako britva ostrú ideu založenú na Slobode jednotlivca. Nie nadarmo jeden z teoretikov kapitalizmu M.N.Rothbard napísal, že „Anarchia je vrcholným vyjadrením kapitalizmu a kapitalizmus je vrcholným vyjadrením anarchie.“

Kapitalizmus stojí na troch pilieroch:
Sloboda jednotlivca

Slobodný trh

Nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva

O všetkých týchto pojmoch som napísal zamyslenia a aj uverejnil rozpravy, tak sa im nebudem venovať a prejdem rovno ku knihe

23 vecí, ktoré vám nepovedia o kapitalizme.

 Kým ju začnem kapitolu po kapitole rozoberať chcem najprv vyjadriť poklonu autorovi. Niektoré postrehy sú naozaj výborné a sedia ako kritika na dnešnú situáciu. Majú iba jednu chybičku. Nehovoria o kapitalizme. Toto zistenie sa tiahne celou knihou a ako taká by vôbec nebola zlá, ani by vôbec nebola nekorektná, či nepresná, ak by ste si namiesto slova „kapitalizmus“ dosadili povedzme „fašizmus“, alebo „socializmus“, alebo hocičo iné. No drvivá väčšina zlyhaní, na ktoré kniha poukazuje nemá s kapitalizmom spoločné, ale že vôbec nič.

Prečo?

V zásade preto, že kapitalizmus nepozná monopolnú menu, nepozná vládu, ani parlament, nepozná centrálne bankovníctvo, ani sociálnu podporu ani hranice, ani vládne zásahy, či regulácie, ani imigrantov, ani dane.

Je to akoby ste kritizovali hokej tým, že opisujete nedostatky futbalu.

Raz som napísal, že ak hodíte hokejistom loptičku, čo poviete? Že hrajú hokej s loptičkou, alebo že hrajú tenis iba ho hrajú na ľade, šiesti proti šiestim, že nemajú stredovú sieť, že sa striedajú, že majú troch rozhodcov, že majú aj tretiny aj dve bránky, mantinely, hokejky, chrániče atď...?

Ja by som povedal, že hrajú hokej s loptičkou.

A presne o to ide.

Súčasný systém má od kapitalizmu tak hrozne ďaleko, že je lepšie ho nazvať „socializmom s povoleným súkromným vlastníctvom“, ako kapitalizmom, pričom musíte vymenovať desiatky vecí, ktoré sám kapitalizmus vo svojej teoretickej myšlienke nepozná.

Ak si ale kladiete otázku, čo je na príčine pokroku, odpoveď je jednoduchá. Jedným z hlavných parametrov kapitalizmu je Slobodný trh, ako som už uviedol. Slobodný trh je trh bez štátnej regulácie. Ak vstúpi na trh jediná regulácia prestáva byť Slobodný a začína byť Regulovaný. V zásade však platí, že rozvoj civilizácie a ľudstva, pokroku a technológií je nepriamo úmerný počtu regulácií. Teda čím je trh regulovanejší, tým sa pomalšie rozvíja a naopak. Socialistický trh je regulovaný kompletne, kapitalistický vôbec. Počas drvivej väčšine času sme sa nachádzali niekde medzi. 

V skratke sa dá povedať, že autor si postavil 23 slamených panákov (strawman) a vyhlásil im križiacku výpravu. Ale šlo mu to dobre. Klátil jedného slameného panáka za druhým.

 Viete si predstaviť, že by ste si kúpili knižku o histórii rovnice E=mc2 a v celej knihe by ste nenašli meno Alberta Einsteina? Alebo by ste si kúpili knihu o histórii lietania a o bratoch Montgolfierovcoch by tam nebolo ani slova? Alebo by ste čítali o rádioaktívnych prvkoch a madam Curie by tam ani nespomenuli?

Zvláštne, že?

Tak v tejto knihe túto obrovskú anomáliu nájdete.

Písať o kapitalizme a Slobodnom trhu a ani nespomenúť mená ako John Locke, Carl Menger, Eugen von Bohm-Bawerk, Ludwig von Mises, M.N.Rotbard, H.H.Hoppe to chce naozaj obrovskú dávku arogancie a ignorantstva.

Knihu som rozčítal a dočítal, pretože som stále čakal, že sa tam aspoň jedno meno z vyššie spomenutých objaví. Ale verte mi, keby som vedel, že nie, ani by som ju do rúk nechytil.

 Prvá kapitola: Nič také ako Slobodný trh nejestvuje

To nikto so súčasných teoretikov kapitalizmu ani netvrdí. Trh, na ktorom je monopolná mena, nemôže byť Slobodný. Trh na ktorom sú  štátne regulácie nemôže byť Slobodný.

Okrem toho, že autor nekorektne pripisuje Slobodnému trhu (ďalej iba ST) možnosť otroctva, ktoré zrušili (našťastie!) štátne regulácie zároveň úplne ignoruje jedného z mysliteľov ST Frederika Bastiata, ktorý vo vynikajúcom diele „Čo je a čo nie je vidieť“ zrozumiteľne vysvetľuje, prečo nikdy nebudeme vedieť posúdiť štátne regulácie. Ako pozitívum regulácii uvádza autor príkaz zníženia emisií fabrík, či ekologické normy pre spaľovacie motory s tým, že dnes už je väčšina ľudí spokojná s touto reguláciou, ktorá síce bránila ľuďom v slobodnej výmene statkov na trhu, ale priniesla zdravšie prostredie.

To síce áno, ale zabúdame na jednu vec: Ak sami ľudia na ST nepreferovali čisté ovzdušie oproti ekonomickejším „smradľavým“ motorom, znamenalo to, že príroda a jej čistota mala pre ľudí nižšiu hodnotu, ako ušetrenie peňazí za kvalitnejší motor. A nielen to. V prvopočiatku museli výrobcovia investovať prostriedky do ekologickejšej prevádzky strojov a zariadení, ktoré potom ale nemohli využiť na niečo zmysluplnejšie, niečo, čo by s nejakým časovým oneskorením prinieslo pre prírodu oveľa vyššie benefity. Na to presne upozorňuje Bastiat. Ak by sme to chceli použiť na dnešnú spoločnosť, je neefektívne dotovať elektro autá, pretože prostriedky, ktoré musia vydávať výrobcovia na výrobu zatiaľ nepreferovaného hnacieho agregátu nemôžu použiť na niečo oveľa efektívnejšie. Nehovoriac o tom, že dotácie sú z daní ľudí, ktorí si takto nemôžu plniť vlastnú preferenciu. Naopak, bežne sa deje, že človek nižšej strednej triedy dotuje bohatého človeka. Vlastne je to priam zakódované v systéme štátnych dotácií.

Úplne prirodzene platí: Čo potrebuje štátnu dotáciu, nie je dobý nápad.

Ešte inak: Nedotujme vývoj a výrobu elektro áut, čo sa odrazí na ich cene a ľudia na trhu ukážu, či im čistá príroda za to stojí, alebo nie. (opomínam fakt, že elektro autá nemajú menší dopad na ekológiu, ale predpokladajme, že by mali).

 Zákaz detskej práce (štátna regulácia) sa nám sprvoti môže vidieť ako obrovský prínos civilizácie. Jednoznačne áno, akurát že samotný zákon prišiel v dobe, keď sa detská práca stávala čím ďalej tým menej efektívna z dôvodu priemyselnej revolúcie.

Rodiny na dedinách žili z ruky do úst na pokraji hladu a každá nepriazeň počasia bola hrozbou ohrozujúcou samotný život pre mnohopočetné rodiny. A tu zrazu príde špina továrnik, ktorý postaví fabriku a kým rodičia drú na poliach, tak ich deti môžu pracovať vo výrobe a prinášať tak prostriedky pre prežitie, ak by sa naozaj príroda chcela sedliakovej rodine pomstiť.

Ak by továrnik núkal horšie podmienky v akých žili deti dovtedy, a ak by neponúkal za ich prácu záchytnú hranicu prežitia, jeho fabrika by bola prázdna a nik by do nej nenastúpil.

Ja viem, že z pohodlia dnešného gauča pri pozeraní telky sa vám to javí ako niečo odporné, ale treba mať vždy na pamäti, že žiadny človek plánovane nejde do činnosti, ktorá mu jeho pôvodnú situáciu zhorší. Áno, z toho gauča sa to zdá hrozné, ale tie rodiny nemali lepšiu možnosť.

Detská práca nevymizla preto, že sa nejaký ľudomil postaral vo vláde štátu, aby štát detskú prácu zakázal, ale proste preto, že prestala byť potrebná. Technologický vývoj strojov aj v poľnohospodárstve aj v priemysle umožnil ušetrenie práce, a v úmysle drvivej väčšiny rodičov je umožniť dieťaťu zažiť detstvo. Preto ihneď ako to bolo vďaka mechanizácii a technológiám možné, začali deti z výrobného procesu sťahovať.

Samozrejme, že sa naďalej deti využívali, ale štát poznajúc prudko klesajúcu linku grafu tvrdo pracujúcich detí, proste detskú prácu zakázal, čím umožnil aj poslednému percentu detí nepracovať vo fabrikách. Ako sa hovorí, "prišli s krížkom po funuse."

Dodnes jestvujú štáty, v ktorých je detská práca tak ekonomicky zásadná, že sa neodvážia ju zakázať. Nie, nie sú tam tyranskejšie vlády, ani bezcitnejší rodičia, proste k nim ešte nedorazila technológia, ktorá by im to umožnila, alebo je náklad na detskú prácu jedna z konkurenčných výhod. (V zásade platí, radšej pracovať u továrnika, ktorý ma platí menej oproti európe, ako žobrať na ulici)

  To, čo autor uvádza ako výhodu, že dnes už máme normy, čo sa ako môže vyrábať vďaka reguláciám ja pokladám za absolútnu nevýhodu a hneď vysvetlím prečo. Ak si štát zoberie na krky kontrolu produkcie, znamená to, že spotrebiteľ prestane byť obozretný, pretože verí tomu, že štát ho ochráni. Štátna kontrola ale zlyháva a tak si kupujeme BIO produkty, ktoré nie sú BIO, alebo slepo veríme, že sú naozaj BIO aj keď im štátne normy povoľujú výrobok takto označiť aj v prípade že je chemicky striekaný menej ako X krát ročne.

Že ako by to riešil ST? Nuž takisto, ako si dnes vyberáte dovolenku a pred jej vyplatením si presurfujete niekoľko desiatok (alebo iba niekoľko) webov, ktoré sa práve zaoberajú hodnotením destinácií a cestovných kancelárií. A že klamú? No ak áno, tak dlho na ST nevydržia.

 Ešte sa vrátim k otroctvu, ktoré sa spomína v prvej kapitole.

Je podľa mňa  podlé pripisovať otroctvo voľnému trhu. S otrokmi obchodovali najmä štáty a to skrze privilegovaných obchodníkov s otrokmi a štátne zákony kriminalizovali ľudí, ktorí chceli otrokov oslobodiť. Stačí si pozrieť film Amistad, aby ste pochopili a uvedomili si, že pripisovať otroctvo voľnému trhu a jeho vymiznutie dobrotivému štátu je buď naivita, alebo zlomyseľnosť. S vymiznutím otroctva je zase spojený technologický pokrok a oveľa nižšia efektivita otrokov voči slobodným námezdným pracovníkom.

 A ešte jeden citát z prvej kapitoly knihy:

„V júli 2008 keď sa rútil finančný systém naliala americká vláda 200 miliárd do spoločností Fannie Mae a Freddie Mac.“

 Tu som mohol prestať čítať a knihu odložiť a zbytočne nevypisovať.

-Finančný systém s monopolnou menou

-Centrálna banka

-Vláda „naliala“.

Aký väčší dôkaz o tom, že autor píše o niečom úplne inom ako o kapitalizme treba ešte predložiť?

 

Bude to mať aj pokračovanie, ale nebojte, nebude to mať 23 častí, teraz už pôjdem rýchlo.

Prečo zarába Messi viac ako hasič?

 Komu táto otázka aspoň raz v živote nenapadla, ten podľa mňa, klame.  Otázka spravodlivosti je totiž v ľuďoch zakorenená tak silno, že je ťažké si nevšímať všetky skrivodlivosti sveta, ktoré sa dejú okolo nás denne.

Máme v sebe morálny a etický kompas, ktorý nás vedie životom, pomáha nám nájsť spravodlivú cestu a ak sa ho držíme, sme spokojní a bez výčitiek svedomia. Teda spokojní, to možno ani nie, ale výčitky svedomia by nás kváriť nemali.

Tento osobný súd nie je zlý, práve naopak, je pre nás prospešný, pokiaľ... Pokiaľ sa ním riadime my a nesnažíme sa túto svoju morálnu cestičku vnucovať iným, alebo sa nesnažíme či už vlastnou silou, alebo silou sprostredkovanou zasahovať do morálnych ciest niekomu inému. Je fakt, že priame násilie už v týchto časoch používame zriedkavo. Či už kvôli tomu, že sme na inej úrovni, alebo len zo strachu, že nám niekto vypáli naspäť, alebo že sa s niekým budeme do konca života súdiť.

Existuje oveľa jednoduchšia cesta násilím, ktorá nás stojí naozaj málo síl, nepredstavuje pre nás žiadne nebezpečenstvo a agresívne násilie za nás vykonáva niekto iný. Niekto, kto navyše drží pod rukou monopolné násilie. Ten niekto je politik v štáte a sprostredkované násilie realizujeme pomocou volieb.

Tak napríklad môžeme našu zlosť, že niekto zarába viac ako my riešiť sprostredkovaným násilím tak, že budeme voliť stranu, ktorá má v programe progresívne zdanenie, alebo našu zlosť na ľudí, ktorí si chcú zariadiť život podľa seba budeme riešiť tým, že budeme voliť strany, ktoré majú v programe zákaz drog, alebo zákaz homosexuálnych manželstiev.

Je v podstate jedno, akú „morálnu“ zásadu si vyberieme, na jej presadenie je treba vhodiť lístok do urny.

Nevýhoda v tom, že daná strana nemusí vyhrať  voľby, alebo dokonca nemusí byť ani vo vláde, je kompenzovaná výhodou, že na to, aby sme niekoho donútili robiť to, čo robiť nechce, alebo mu zakázali robiť to, čo neagresívne robiť chce, nepotrebujeme použiť svoju silu, a ani sa báť odvety, alebo zdĺhavého súdneho procesu. To násilie bude za nás páchať štát. A my môžeme byť vcelku spokojní. Umyť si ruky a uvedomiť si, že nás to stálo iba 10 minút nášho času počas volieb. Efektivita ako hrom!

 Jedným z tých morálnych rozhorčení je aj situácia z názvu tohto zamyslenie, kde máme neodbytný pocit, že je nespravodlivé, aby futbalista, modelka, či herec zarábali rádovo viac, ako chirurg, hasič, či zdravotná sestra.

Riešenie ako si tento pocit kompenzovať a ako dosiahnuť spravodlivosť sa hneď núka požadovaním, aby títo ľudia platili vyššie dane, alebo aby im zákon obmedzil výšku mzdy.

Vôbec si ale neuvedomujeme, že je to úplne prirodzený ekonomický zákon, o ktorých je známa jedna vec:
Akonáhle sa ho pokúsite zmeniť nejakou reguláciou, novovzniknutá situácia bude vždy horšia ako pôvodná. A ďalšie regulácie novo vzniknutého stavu sú iba naivným pokusom odstrániť negatíva tej predchádzajúcej regulácie až nakoniec skončíte v slepej uličke. A z tejto slepej uličky je už iba jeden východ: Násilie.

 Povedzme si teda niečo o tom, prečo zarába Messi, ktorý kope do lopty viac, ako Štefan, šéfchirurg z Veľkého Krtíša, ktorý zachraňuje životy.

Volá sa to „škálovateľnosť“.

Po prvé, nemyslím si, že futbalisti zarábajú viac ako lekári. Balík peňazí, ktorý je určený pre lekárov je podľa mňa väčší, ako balík peňazí pripravený na výplaty futbalistov. (neviem to síce presne spočítať, ale som o tom presvedčený), takisto, ako balík peňazí určený na výplaty modelkám je nižší, ako balík peňazí určený na výplaty hasičom.

 Namietnete: To je možno pravda, ale hasičov (lekárov) je viac.

„Bingo!“ skríknem. Presne v tom to je.

Koľko je na svete Messiov a koľko Štefanov-chirurgov? Zásadnou otázkou je totiž to, aký je pomer medzi ľuďmi, ktorí sú ochotní niekomu platiť (priamo alebo sprostredkovane cez reklamy) a koľko je jedincov, ktorí takúto platbu prijímajú. V tomto pomere je schovaná zdanlivá nespravodlivosť odmeňovacieho systému.

Neexistuje nič také ako nespravodlivá odmena v prípade, že túto odmenu poskytuje určitý počet ľudí jedincovi dobrovoľne.

Akýkoľvek zásah do tohto procesu, na základe snahy napraviť túto „skrivodlivosť“ cez štátne zákony bude viesť presne tam, kam viedli všetky takéto a podobné snahy napríklad pri zdravotníckom personáli.

 Skúste si položiť jednu otázku: Ak by ste na to mali, komu by ste dali 10 mega v prípade, že by Vám mala operácia zachrániť život? Messimu, aby ste si mohli pozrieť ako kope priamy kop, alebo chirurgovi, ktorý vám zachráni život?

Nie, ich zárobky nie sú nespravodlivé, iba podliehajú ekonomickým zákonom.

 

Poznámka:

Medzi ľuďmi sa nejako usalašil odporný pojem „úplatok“. Stačí si však uvedomiť, že úplatok nie je nič iné iba dorovnanie trhovej ceny práce, ktorej odmenu štát zreguloval.

Chcete mať kvalitný zákrok? No tak šuchnete lekárovi pred operáciou nejakú obálku Chcete mať príjemnú masáž v kúpeľoch, kde ste na „krankasu“? No tak šuchnete niečo masérovi.

To nie je všimné, to nie je úplatok. To je snaha o dorovnanie trhovej ceny práce.