Zúfalstvo. (poviedka)

 Vzduch bol plný Vianočných melódií a ostrého studeného bieleho svetla. Aj zvuk aj jas sa odrážal z výloh obchodov. Niektoré sú zatvorené, niektoré otvorené a niektoré majú mreže vytiahnuté do polky. Pri vstupoch do predajní visia, alebo sú na skle prilepené papiere s rôznymi upozorneniami a podmienkami. Posledný rok si už na to zvykol. Na niektorých bolo napísané „Základ“ na iných „OTP“, alebo „Výdajné miesto“, či „Prosím zazvoňte, hneď sme pri vás“.

Nápisy neboli nič nové. Posledný rok sa s nimi stretával bežne a pomaly boli frekventovanejšie ako zoznam platobných kariet, ktoré obchody akceptovali.

Tváre ľudí, ktorí ho míňali boli zakryté respirátorom.

„Všetci vyzerajú ako kačice.“ Pomyslel si, no vzápätí si uvedomil, že asi nevyzerá inak.

Ľudí bolo pomenej a šli s nejakým cieľom. Aké iné, oproti dobe spred dvoch rokov. Vtedy sa rodinky, ale aj mladé páry, či osamotené bytosti ponevierali po obchodných centrách aj keď nič konkrétne nehľadali. Stala sa z toho akási kultúra. Prejsť sa po vysvietených, čistých a v sparnom lete príjemne chladných priestoroch, alebo sa schovať v zime pred dorážajúcim vetrom a sychravým počasím. Sadnúť si na kávu, objednať si koláčik, pokecať s priateľmi a len tak sa smiať, zabávať sa a nemyslieť na veci, ktoré hlavu zaťažujú. Relaxovať.

Už dobrého poldruha roka nie. Ľudia vbehnú do obchodného centra, nakúpia, čo potrebujú a utekajú preč. Je jedno, či sa boja nakazenia vírusom, alebo si proste odvykli robiť to, čo ich ešte pred dobou bavilo.

„Utekajú domov, tam sa zavrú a čítajú si alebo pozerajú nejaký film.“ Prebehlo mu hlavou mysliac si, že to, čo robí on, robia aj ostatní.

Koľko už nevidel rodinu? Rok? Aj viac ako rok. Okrem svojich najbližších, manželky a dvoch detí nevidel ostatnú rodinu už viac ako rok. Ani on, ale ani oni nemali nejakú obrovskú túžbu sa vidieť.

Naozaj sa báli stretávať sa, alebo jednoducho odvykli? Nevie.

Do jeho pravého boku mu vrazilo dieťa. Snáď štvorročný chlapec zostal prekvapene stáť, pusa pod rúškom s obrázkom malej kačičky. Aké príznačné. Usmial sa, aby dieťa upokojil, ale jeho úsmev sa stratil vo vnútornej strane jeho prekrytia horných dýchacích ciest.

„Emócie sú v prdeli. Nevidieť ich.“ Pomyslel si a nahlas povedal.

„Nič sa nestalo, chlapče, všetko je v poriadku.“

Jeho matka, vysoká hnedovláska s tvárou pod respirátorom chlapca schytila za ruku a ťahala ho preč. Akoby mal mor.

Akoby mal mor. Čo keď má covida? Nemá, veď sa bol včera testovať, ale tá žena to nevie, ale zas mohla by si domyslieť, keď vidí, kde je. Veď videla predsa kde stojí. Že stojí v rade a čaká na prvú dávku očkovania.

„Vraj bez registrácie.“ Preletelo mu hlavou „ktovie, či naozaj. Či ho naozaj zaočkujú aj keď sa nepreukáže občianskym preukazom. Veď je to bez registrácie.“

Smutne sa usmial. Bez registrácie asi myslia, bez predchádzajúcej registrácie.

 Stál v rade a poslušne čakal.

„Ako to hovädo na porážku.“ Pomyslel si a smutne sa usmial. Vopchal pravú ruku do vačku a nahmatal kúsok plastu. S uspokojením ruku znova vytiahol.

Stál v rade. Díval sa na tylo chlapa stojaceho pred ním. Neustále prešľapoval, akoby sa niekam chystal. Bol asi desiaty v poradí. Videl horúčkovito pracujúcich ľudí v bielych oblekoch, vyzerali ako technici, čo obliekajú kozmonautov. Požiadali o preukaz, o kartičku poistenca. Záujemca o očkovanie si sadol, niečo si prečítal, niečo vyplnil, niečo podpísal, vyhrnul rukáv dostal včeličku, presunul sa na inú stoličku, stiahol rukáv na ruku, chvíľu posedel, potom sa postavil a odišiel.

Spomenul si na hudobný film od Pink Floyd „Stena“, ako tie deti padali do mlynčeka. Presne tak sa cítil. V rade stoja bytosti, jedinci, slobodní jednotlivci a po vpichnutí vakcíny odchádzajú kusy mäsa. Takto to videl.

 Pred pol rokom parlament prijal zákon o povinnom očkovaní a kto sa nepodriadi musí zaplatiť pokutu 5000€. Zatiaľ jednorazovo, ale ktovie, ako zmenia zákon, či sa nebude musieť platiť každý mesiac, alebo aj každý deň. A ten, kto na pokutu nemá, k tomu príde exekútor a zoberie mu majetok. A človek zostane na ulici, v kartónoch. A keď raz bude spať zababušený v novinách, tak sa k nemu gestapo prikradne a tú vakcínu mu pichne. Niet pred tým úniku.

Nechcel si ju dať. Nepokladal to za potrebné, radil sa s lekárom, radil sa so známymi. V rodine mal dvoch, ktorí mali veľmi ťažké vedľajšie účinky. Jeden prestal chodiť a druhému zistili potom neurologické ochorenie. Spadla mu celá ľavá strana tváre a slintal kade chodil. Stále musel mať v ruke vreckovku, aby si sliny utieral.

Áno, ostatní to prežili v pohode, dokonca jeho bratranec už mal štvrtú dávku a tešil sa zo zdravia. Napriek tomu mal pocit, že v tej vakcíne je ešte niečo. Niečo, čo berie človeku ľudskosť. Kedykoľvek prišiel do diskusie s niekým, kto už zaočkovaný bol a vyjadril sa, že on je proti, hneď bol dezolát, antivaxer, hlupák, nezodpovedný a vrah tých, ktorí sa zo zdravotných dôvodov očkovať nemôžu dať. A ešte nepriateľ detí, pretože ak nebudú všetci zaočkovaní, tak deti nebudú môcť chodiť do školy a budú hlúpe.

Čo z nich vyrastie? Ako bude vyzerať Slovensko s deťmi bez vzdelania? Darmo oponoval, že s tým neočkovaní nemajú nič, ani vírus. Že za toto je zodpovedná vláda.

Nič nepomáhalo. Akonáhle sa čo len spýtal na dôkazy, alebo na obete, ktoré osobne poznal, hneď mu vypálili Kainovo znamenie. Dokonca aj obaja z rodiny, ktorí mali tie účinky nepripustili, že je to z vakcíny.

„Bohviečo mi je. Asi som dostal zápal trojklaného nervu.“ Zabublal ten so spadnutou tvárou. „Očkovanie nie, to vylučujem.“ Utrel si slinu, ktorá mu stekala z kútika úst.

„To je somarina, to s tým nemá nič spoločné.“ Prskal ten na invalidnom vozíku

Rad pre ním sa skracuje. Ešte dvaja. Znova vsunul ruku do vačku a pohladil kúsok plastu.

Stále to nechcel. Nechcel si to dať pichnúť.

„Ver vede.“ Povedal mu priateľ.

„Nejde o to, že by som vede neveril, predsa viem, že atóm je nedeliteľný, viem, že Zem je stredom vesmíru, viem, že je zbytočné sterilizovať operačné nástroje, viem, že kvantová mechanika je hlúposť. Viem, veď to hovorí veda.“

Smiali sa mu.

„To nemôžeš porovnávať, veda sa už opravila.“

„A čo ak sa o desať rokov opraví aj v tomto?“ Spýtal sa a ostatní sa mu smiali.

„Ty si hoaxer, konšpirátor. Veda je dnes inde.“
„Ale to si vedátori mysleli v každej dobe.“ Oponoval a oni sa smiali.

Nešlo mu o vedu, to by ešte prehrýzol. Šlo mu o jeho telo.

Bol posledný, kto odolával. Jeho dospelé deti už boli zaočkované. Chceli cestovať. A tak cestovali. Vďaka bohu, im to nič zlé nespravilo. Čo bude o desať rokov, nevie.

Manželka sa zaočkovala už tiež. Aj u nej to prebehlo v poriadku. Akurát, že mu už ani jeden z nich nerozumel.

„Otec, prosím ťa, veď to nič nie je, neboj sa.“

Ako mal svojmu milovanému synovi vysvetliť, že sa nebojí.

„Miláčik, nič to nie je. Uvidíš, všetko bude v poriadku a budeme mať aspoň pokoj.“

Ako mal manželke vysvetliť, že tu nejde o pokoj.

Ako im mal vysvetliť, že tu ide o niečo iné. Ani o zdravie, ani o strach, ani o pokoj, ani o obavu, ani o zodpovednosť voči iným, ani o.... ani o konečné riešenie.

Išlo o pocit Slobody.

 Cítil sa ako dokopaná ľudská bytosť, ako v blate sa zvíjajúca kôpka ničoho. Dôstojnosť jedinca bola preč. Ako ovca na strihanie, ako krava na dojenie, ako prasa na porážku. Stál v rade.

Ako žena, ktorú banda násilníkov priviaže k drevenému neohobľovanému stolu niekde v zapľuvanej krčme a rehotajúce sa opilé a zvrátené ksichty ju opľúvajú kým niekto z nich zasúva svoj penis do skrvavenej a ubolenej vagíny.

Nie, tá bolesť nie je horšia, ako ten pocit, že telo na stole nie je ona. Že to telo na stole je iba bábika, s ktorou sa mocní hrajú.

Nie, nevedel sa asi presne vcítiť do znásilňovanej ženy, ale ak by sa ho niekto spýtal, či by si to aspoň vedel predstaviť, potom v tomto rade, čakajúci na pichnutie si to predstaviť vedel.

Nie, nešlo o bolesť, ani des, ani strach o svoj život.

Bol to pocit bezmocnosti, ktorý mu zvieral srdce, žalúdok, v hlave mu rozvibroval všetky neuróny a cítil sa tak slabo.

„Jeho telo nie je jeho telo. Dnes vakcína, zajtra odobratie orgánov pre Spoločenské dobro.“

Prečo nie? Kto kedy koho zastaví?

Povinné očkovanie je prekročenie Rubikonu. Naše telo nám nepatrí. Koniec. Nepatrí...!

Chcelo sa mu kričať.

Už bol na rade.

Ešte ten chlapík, ktorému sa celý čas díval na temeno, a z ktorého mu teraz stekali kvapky potu. Vonku bola zima, v obchodnom centre bolo vykúrené. Kým sa dostal na rad, tak mu v zimnom kabáte bolo horúco tak, ako tomu chlapíkovi pred ním. Golier mal zmáčaný potom.

Nechcel sa dať zaočkovať, ale nevedel si predstaviť ako sa tomu vyhnúť. Rozprával sa s právnikmi, ale nik mu nevedel poskytnúť radu. Možno odísť zo Slovenska. Ale má predsa rodinu. Možno zaplatiť pokutu. Ale z čoho? Tak sa zaočkuj, veď sa ti nič nestane.

„Neboj tá vakcína je bezpečná.“ Tvrdil mu kolega.

„Bezpečná? Aj pre toho, čo po nej umrel? Veď ich bolo tuším asi sto, nie?“
„To áno, ale zaočkovaných bolo 5 miliónov.“
„No a? Povedal si, že je bezpečná. Tak ako bezpečná bola pre tých sto?“

„No pre nich nebola, ale to je štatisticky zanedbateľné.“
„Počkaj, povedal si predsa, že je bezpečná. Tak je, alebo nie je?“
„No, pravdepodobnosť že umrieš aj ty je strašne nízka, ale to, že umrieš na covid je oveľa vyššia.“

„Dobre, ale povedal si, že je bezpečná. Tak ak ja po nej umriem, ako bola pre mňa bezpečná?“

„Si proste antivaxer.“ Mávol kolega rukou.
Už sa nemal ani s kým pozhovárať, ani s kým poradiť. Cítil sa ako hrdina zo seriálu Walking death. Okolo mal už iba ľudí s prázdnym pohľadom a s treťou dávkou vakcíny.

Zdravých, už nezomrú, už budú žiť večne.

Žalúdok mu znova skrútilo.

Bol zbabelý poslať ich všetkých dočerta.

Slabý a zbabelý.

Nedokázal opustiť rodinu. V hlave mu bežali rôzne riešenia. Odíde a nech ho manželka vyhlási za nezvestného, alebo sa vzdá slovenského občianstva, alebo sa bude skrývať, alebo, alebo, alebo...

Po všetkých nápadoch, kedy si uvedomil, že by toto rodine nedokázal spraviť ho prepadlo ohromné zúfalstvo. Také až živočíšne. Nejedol už snáď tri dni. Bol mu fyzicky zle. To, že niekto si narába s jeho telom bolo preňho tak hrozné, tak oplzlé, že mu to vháňalo slzy do očí.

Čo má robiť, aby si zachoval dôstojnosť? Čo má robiť, aby sa dokázal pozrieť rodine do očí? Čo má robiť?! Ako má reagovať ak sa stretne s niekým, kto o ňom vedel, aký odporca otrokárstva bol?

„Tak čo, aj teba už zaočkovali? Ako si teda zabojoval? Rečičky... Rečičky a už aj ty si pichnutý! A čo? Umrel si? Vidíš nič sa nestalo.“ Počul výsmech.
„Nie nič, iba už nie je ľudskou bytosťou.“

 „Nech sa páči.“ Vyzval ho milý hlas mladej ženy, ktorá ho jemne chytila za lakeť a posunula ho k stolu.  Chytila ho jemne, ako viedli Orison Sonmi 451 na popravu.

Posadil sa za stôl.

„Nech sa páči, toto tu vyplňte a podpíšte informovaný súhlas.“

Informovaný súhlas. V hrdle mu vyschlo.
To je tak odporné. Tak zvrhlé. Nemal na to slov. Informovaný súhlas.

 Začal si búchať po vačkoch dávajúc najavo, že nemá pero. Chlapík za štítom mu jedno podal.

Zbežne si pozrel zdravotný dotazník. Ani toľko námahy si nedali, aby o vhodnosti rozhodoval lekár. On sám má rozhodnúť, či je vhodný na očkovanie, alebo nie. Tu, v obchodnom centre. On sám napíše, že áno, on sám podpíše Informovaný súhlas a ak po vakcíne zomrie, on sám bude zodpovedný, lebo so všetkým súhlasil.

 Asi tak zodpovedný ako rodič uneseného dieťaťa, ktorý nezaplatí výkupné. Únosca je iba nevinný chudák. Predsa ten kto si zabil syna je rodič, ktorý nezaplatil výkupné. Únosca je nevinný, zajtra môže uniesť ďalšie dieťa.

 Oplzlé, odporné, zvrhlé hnusné, neľudské.

Vyplnil papiere, podpísal to umelohmotným perom s logom firmy Pfizer. Aké príznačné.

Postavil sa a posunul sa na ďalšiu stoličku, kde ho už čakal ďalší človek, exekútor. Ako kat.

„Ako to, že našli toľko ľudí ochotných sa spolupodieľať na tomto zločine?“ hlava mu to nebrala. Spomenul si na jeden dokument zo Slovenského štátu z rokov 1940-1943. Vždy sa takí našli. Tiež si mysleli, že ak príde zákon o arizácii tak nik arizovať nebude.

Ale arizovali tak, ako dnes pichali. Bez akejkoľvek výčitky svedomia. Tak, ako bez akéhokoľvek problému podrezávajú krky kravám.

„Vyhrňte si rukáv, prosím.“ To biele čudo malo hlas.

Neveril, že toto môže mať ľudský hlas. Neveril tomu, proste tomu nemohol uveriť.

So slzami v očiach zdvihol tvár dobitej a poníženej bytosti.

„Ak mi to pichnete, umriem.“ Povedal ticho a v odraze zo štítu videl svoju strhanú tvár.
„Prosím?“ spýtal sa ho štít.

„Ak mi to pichnete, zomriem.“
Spoza štítu počul zakašľanie.

„Nebojte sa pane, nezomriete. Len to trošku pichne a máte to za sebou.“

Po tretí krát pohladil plastovú vecičku vo svojom vrecku.

„Zomriem.“

„Nie pane, nebojte sa.“ Povedal štít.

„Už sa nebojím. Nie, už sa nebojím.“ Povedal si v duchu a zacítil na pleci studenú spŕšku dezinfekčného roztoku.

Pravá ruka sa priblížila s injekčnou striekačkou k pokožke ramena.

Pocítil jemný vpich a sledoval, ako sa mu priezračná tekutina stráca vo svale.

„Hotovo.“ Povedal štít, odtiahol ruku so striekačkou, prelepil mu drobnú ranku flajstrom a narovnal sa „Môžete prejsť k ďalšej stoličke a tam si poseďte takých 5 minút a môžete ísť. Vidíte, nič to nebolo.“

„Zomriem.“ Ešte raz šepol, ale to už sa postava so štítom pred tvárou venovala inej činnosti. Ďalší podojený, ďalší s podrezaným hrdlom...

Postavil sa zo stoličky.

Urobil pár krokov smerom od miesta, kde ho znásilnili.

Zúfalstvo. Také hrozné zúfalstvo, také zničenie dôstojnosti. Ľudskosť v blate. V hovnách.

Už nie je človek, už je otrok. A otrokom nechcel a nevedel byť.

Urobil ešte jeden krok. Potom sa obrátil čelom k miestu, kde sedeli kati a niečo si písali do počítačov.

Oči mu zaplavili slzy. Slzy zúfalstva a bezmocnosti. Horkejšie ako čokoľvek iné.

Strčil ruku do  vrecka a vytiahol ten kúsok plastu. Sklonil hlavu a sklopil zrak, aby videl modrý predmet. Palcom sa dotkol čierneho bežca. Pohybom od seba vysunul ostrú čepeľ odlamovacieho noža.

Pozrel sa pred seba a cez hmlu pred očami videl svoju manželku a deti. Dívali sa neprítomne, akoby cez neho.

„Neodkážem takto žiť.“ Povedal im a iba im a rýchlym a pevným pohybom si podrezal obe krčné tepny.

 

 

Regulácia cestovných lístkov, alebo žiaden obed nie je zadarmo.

 Včera som napísal nejakú reakciu, dnes som na ňu dostal odpoveď a pri formulovaní odpovede mi napadla téma, ktorou sa pokúsim vysvetliť, o čom štátne regulácie (vo všeobecnosti) sú.

Bude to krátky článoček a na pomoc si zoberiem reguláciu ceny cestovných lístkov štátom licencovanej spoločnosti.

 Predstavte si dvoch ľudí.

Eugena a Alžbetu.

Eugen býva v Prešove a Alžbeta v Sečovciach. Obaja študujú v Košiciach a vzdialenosť do ich domovov je približne rovnaká.

Vzdialenosť Košice-Sečovce je 38 km a Košice Prešov je 36 km.

Keďže je cena lístku 0,1€/km, tak Eugen platí 3,6€ a Alžbeta platí 3,8€ a na prvý pohľad sa to zdá spravodlivé. Každý platí rovnakú čiastku za kilometer.

 Problém ale je, že autobus do Sečoviec je poloprázdny a autobus do Prešova prepchatý až po strechu. Súčet všetkých nákladov na prevádzku oboch autobusov sú na kilometer rovnaké.

Ak náklady plus zisk dopravcu podelíme počtom prepravovaných osôb v autobuse zistíme, že Eugen by mal platiť 2€ a Alžbeta 5,4€.

 Keďže je však tarifná cena na kilometer určená reguláciou, platia obaja za kilometer rovnako.

Čo to znamená?
Že rozdiel medzi aktuálnou a skutočnou cenou Alžbetinho lístku v celkovej výške 1,6€ platí Eugen, ktorý Alžbetu ani nepozná.

Eugen teda Alžbete zaplatil časť obeda, pričom z toho nemá ani len letmý bozk na studené zarastené líce.

 Pozn.: Možno budete reagovať, že je voľná tvorba cien. Regulácie ceny lístkov som zobral ako príklad na popis akýchkoľvek štátnych dotácií, či zľavnených služieb. (Mesto však môže do tendra vyzvať prepravcu o zverejnenie najvyššej ceny aj o ďalších podmienkach, do ktorých jednotná tarifa môže spadať.)

 

Aby som sa teda tejto námietke vyhol tak inak:
Štát priznáva dotácie do poľnohospodárskej výroby, ktorá produkuje mäso. Bez dotácií by kilo mäsa stálo 10€, s dotáciami môže stáť 5€.

Eugen je jedák mäsa a Alžbeta je vegánka. Obaja však platia dane. Teda Eugen zaplatí na daniach a 5€ z nich si aj vyberie späť keďže kúpi kilo mäsa o 5€ lacnejšie.

Lenže Alžbeta, ktorá mäso neje, platí Eugenovi rozdiel v cene mäsa, ale zase kupuje mrkvu, ktorá je dotovaná tiež a rozdiel v cene dotovanej a skutočnej zase platí z daní aj Eugen, ktorý mrkvu neje.

 Uf, kto sa v tom má vyznať?

Nie je teda oveľa lepšie, aby si každý platil to, čo naozaj potrebuje, čo je jeho preferencia za cenu, za ktorú si je ochotný to kúpiť bez chaosu náhodného prerozdeľovania? Navyše s ďalším nákladom na ľudí, ktorí prerozdeľujú a na následnú korupciu pre tých, čo prerozdeľujú od tých, čo prijímajú, pričom si čiastku potrebnú na korupciu započítajú do nákladov?

 Možno by Eugen prestal jesť mäso a Alžbeta by prešla na bretariánstvo.

Ale hlavne: Ani jeden z nich by neplatil ani len časť nákladov na život toho druhého bez toho, že by to robiť chcel. Aj keď len za pusu na zarastené studené líce.

Zdravotná daň.

 Akosi sme si zvykli, že keď sme zamestnaní, alebo podnikáme, tak nám zo zárobku odchádza priamo do štátu, okrem iných poplatkov, aj zdravotné, či sociálne poistenie. Nieže sme si iba zvykli na to, že to odchádza, ale aj na to, že to voláme „poistenie“.

Tento orwellovský newspeak tu už máme tak dlho, že ho berieme ako samozrejmosť a prijali ho, aj keď je to úplný nezmysel a zároveň dehonestuje samotný význam slova „poistenie“, čím sa dosahuje ďalšie pomiešanie pojmov v zmysle „vojna je mier a mier je vojna“.

 Určite ste viacerí už vypĺňali dotazník pri návrhu na poistnú zmluvu komerčnej poisťovne. Či to bola životná poistka, alebo poistka na dom, či na auto, alebo ste sa iba chceli pripoistiť, aby ste mali v prípade hospitalizácie samostatnú izbu.

Ja som to vypĺňal viac krát aj pre deti.

Samotný návrh zmluvy má niekoľko strán a (samozrejme záleží od poisťovne) dotazník, ktorý skúma zdravotný stav má tri strany.

V ňom sa poisťovňa pýta, koľko vážim, koľko meriam. Ak som nad určitú normu, vyžiada si poisťovňa aktuálne vyjadrenie lekára, či som zdravý. Pýta sa či fajčím, pijem, ak odpoviem áno tak sa ma spýta na množstvo. Pýta sa, či beriem drogy. Pýta sa ma na aktuálne choroby, ktoré mám, čím trpím, či beriem nejaké lieky, alebo nejakú podpornú liečbu. Či chodím na ožarovanie, či som niekedy v minulosti nejakou chorobou trpel a pýta sa ma aj na liečebné postupy, ak poviem, že som na chorobu trpel a tá choroba je zrovna v zozname pre poisťovňu zaujímavých chorôb. Ďalej sa ma pýta, či prevádzkujem nejaké športy a ak áno, aký druh a ak rizikové potom sa pýta ako často. Poisťovňu zaujíma aj rodinná anamnéza. Či sa v mojej rodine vyskytol vysoký tlak, cukrovka, mozgová príhoda, srdcový infarkt. Ak priznám, že áno, dotazník sa pýta na vek rodiča, kedy sa to stalo a či to bola smrteľná udalosť. Pýta sa na vek v ktorom rodičia umreli a tak ďalej, a tak podobne. Ako píšem rozsah otázok je závislý na poisťovni. V zásade sa však príliš veľmi nelíšia.

Ale čo je zaujímavé, jedna vec ich vôbec nezaujíma – Výška platu.

Na základe tohto dotazníku poisťovňa so mnou zmluvu podpíše, alebo nepodpíše, prípadne upraví poistnú sumu a pokojne sa môže stať, že za rovnakú zmluvu ja platím 100€ mesačne a moje (prípadné) dvojča bude platiť 80€.

 

Spomínate si, kedy sa vás to pýtala zdravotná poisťovňa pri povinných odvodoch? Naopak, jediná vec, ktorú zaujíma túto poisťovňu je presne tá vec, ktorá nezaujíma komerčné poisťovne – Výška platu.

Pre poisťovňu pri povinných odvodoch je úplne šumafuk, či ste fajčiar, alkoholik, narkoman, či sa potápate, alebo ste parašutista, či extrémny zjazdár. Či sa práve neliečite na nejakú smrteľnú chorobu, alebo či obaja Vaši rodičia nezomreli v tridsiatke na srdcový infarkt skombinovaný s rozsiahlou rakovinou pečene.

Jediné, čo ich zaujíma je plat a percentá z neho si prevedie na svoj účet.

Preto je logické, že pre danú poisťovňu musí byť zároveň šumafuk, či ste zaočkovaný proti Covidu, alebo nie.

Covid nie je ničím špeciálna choroba, ktorá by sa nejakým spôsobom mala odlišovať od akýchkoľvek iných rizikových faktorov, ktoré poisťovňu nezaujímajú.

Preto je argument o vyšších platbách v prípade neprijatia vakcíny neplatný.

 

                                                                               ****

 

Neviditeľný negatívny dôsledok zdravotnej dane:

F.A. Hayek vo svojom diele vysvetľoval, prečo je sociálne poistenie, ktoré na druhej strane zabezpečuje nárok človeka zo štátu prijímať podporu, pre daného človeka nevýhodné.

Pred tým, ako štát prevzal na svoje plecia starostlivosť o sociálne slabých, boli títo ľudia odkázaní na charitu. Vo veľa prípadoch to bolo objektívne. Zdravotná indispozícia ľudí neumožňovala pracovať, no v skupine, ktorá potrebovala podporu sa nachádzali aj ľudia, ktorí pracovať mohli (v zmysle bez zdravotných obmedzení), ale proste v nejakú dobu nemali to šťastie a potrebovali preklenúť čas, medzi stavom bez práce a stavom, keď si prácu nájdu. Tento čas im pomáhala preklenúť charita.

Žiť z milodarov ale zvyčajne pre zdravého človeka nie je nič príjemné. Pocit zlyhania a závislosti na milosrdnom človeku je tak nepríjemný, že využívateľ charity sa snaží všetkou silou sa z tejto situácie dostať, a čím skôr sa závislosti na charite zbaviť. Aj z tohto dôvodu sa v hovorovej reči vyskytoval pojem „žobračenka“, ktorý si so sebou čiastočne ťahal negatívne konotácie.

 V momente, keď štát na seba zobral zodpovednosť za sociálnu podporu ľudí krytú cez povinné sociálne odvody, spravil zo „žobračenky“ NÁROK.

Pri nároku sú ale pocity úplne iné.

Ak mám na niečo nárok, potom na to mám nárok. Ostatní ľudia sú mi povinní toto platiť, tým pádom pociťujem ako krivdu prípad, kedy dávky nedostanem a pocit poníženia sa zmení na pocit ukrivdenia.

Tento pocit má za následok nie snahu o zmenenie vlastnej situácie, ale zotrvanie v danej situácii a dožadovania sa svojho nároku.

 

Prečo to píšem? Zdravotná daň je totiž to isté.

Skúste si predstaviť, že podpíšete zmluvu, kde vyplníte, že ste nefajčiar. V prípade, vašej smrti (alebo ochorenia spôsobeného fajčením) keď poisťovňa príde na to, že ste neskôr začali fajčiť, tak vám zamietne poistné plnenie pre vašu rodinu, (alebo krytie nákladov na liečbu). V tom prípade bolo ale platenie poistného úplne zbytočné.

Začnete napriek tejto vedomosti fajčiť, alebo nie?

A ak áno, neoznámite to svojej poisťovni, aby zmenila zmluvné podmienky a samozrejme mesačné poplatky?

V takomto prípade, buď siahnete hlbšie do kapsy, alebo jednoducho sa budete naďalej snažiť žiť zdravo.

 

Pri štátnom zdravotnom poistení a odvodoch nemusíte tento problém vôbec riešiť. Keďže sa vás na to poisťovňa nepýta, nemusíte sa báť že nepríde k plneniu.

 

Pre to je platenie povinných odvodov „zdravotná daň“ a ako taká nemá s poistným spoločné skoro nič.

Diskusie.

 Nasledovný článok je súbor dialógov medzi proponentom použitia agresívneho násilia na dosiahnutie očkovania jedinca a jeho oponentom.

Väčšina argumentov bola naozaj použitá v reálnom rozhovore.  

 Prvý:

„Nemôžeš to porovnávať s opatreniami proti Židom?“

„Prečo?“

„Pretože teba nikto nezabíja, neodváža do koncentráku, ani ti neberie majetok.“

„Ale to sa nedialo hneď ani v Nemecku. Od nástupu Hitlera k moci to trvalo šesť rokov.. Vzorec je zatiaľ rovnaký a za nami je ešte len 18 mesiacov. Stačí si počkať.“
„Ale ty teraz predstavuješ nebezpečenstvo pre iných.“
„Ale podľa Hitlera to predstavovali aj Židia, ktorí ničili nemeckú ekonomiku a označil ich za zodpovedných za všetky príkoria.“

„To terajšie zákony o Ľudských právach neumožňujú.“
„Daj mi 91 členov parlamentu a za jeden deň budú umožňovať.“

 Druhý:

„Nemôžeš to porovnávať s opatreniami proti Židom, tí sa týmto opatreniam nemohli vyhnúť.“

„Mohli.“

„Ako?“

„Mohli spáchať samovraždu.“
„To je dobrá pi*ovina. Ty páchať samovraždu nemusíš.“

„To nie, ale viem, že môžem zomrieť aj po použití vakcíny.“

„Dobre, ale pravdepodobnosť je tak 1:500000.“
„To áno, ale Žid spáchal samovraždu preto, že bol pod nátlakom, ja si dám pichnúť vakcínu, lebo som pod nátlakom. Ak ale zomriem, aký je potom rozdiel medzi Židom a mnou?“
„Lebo pravdepodobnosť úmrtia po vakcíne je oveľa nižšia. Rádovo nižšia.“
„Nie, ja sa nepýtam na pravdepodobnosť. Ja som bol práve tá výnimka, práve jeden z tých päťstotisíc. Ja som si dal vakcínu pod nátlakom a zomrel som, Žid spáchal samovraždu pod nátlakom a zomrel. Obaja sme mŕtvi ako dôsledok konania pod nátlakom. Aký je teda v tomto konkrétnom jedinečnom príklade medzi nami rozdiel?“

„Práve to, že je jedinečný.“
„Ale ak som ja ten „jedinečný“ tak  to by ma malo upokojiť? Načo mi to je, keď som mŕtvy?“

 

Tretí:

„A to ti nevadí, že od teba chcú na úrade občiansky preukaz?“

„Občiansky preukaz je primárne určený na identifikáciu osôb, nie na segregáciu osôb. Na covid pase nemusíš ukázať ani svoje identifikačné údaje, jedná sa teda primárne nie o identifikáciu, ale o segregáciu. A to, že nesúhlasím ani s občianskym preukazom je iná téma.

 

Štvrtý:
„A vodičák? Tiež ho musíš mať.“

„Vodičák je potvrdenie o zvládnutí určitých zručností a znalostí potrebných pre výkon určitého povolania. Je to to isté, akoby si prirovnával Covid pas k zváračskému, alebo žeriavnickému preukazu. Na Covid pas nepreukazuješ svoju zdatnosť v určitom odbore. Navyše šoférovať nie je tvoje právo, ale vojsť do obchodu, ktorý patrí niekomu, kto ťa tam chce pustiť, tvoje právo je.“

 

Piaty:

„Aj v stredoveku izolovali chorých na lepru.“

„Áno, aj upaľovali bosorky. Chceš aby sme sa vrátili do doby, kde budeme upaľovať bosorky? A po druhé, aj v stredoveku, v dobe temna izolovali ľudí, ktorí boli chorí, nie tých, ktorí mohli potencionálne ochorieť, inak by museli izolovať všetkých. Z tohto pohľadu sa stredovekí felčiari javili oveľa ľudskejšie, ako tí dnešní, pretože dnešní segregujú zdravých.“

 

Šiesty:
„Sú preplnené nemocnice. Svojim nezodpovedným správaním obsadzuješ lôžka ľuďom, ktorí potrebujú iné zákroky.“

„Tento argument teda znamená, že ak sa oficiálne vzdám svojho ústavného práva na zdravotnú starostlivosť v prípade ochorenia na Covid, že by som mal dostať voľný pas?“
„Nie, to je tvoje ústavné právo, toho sa nedá zriecť.“
„Ak sa ale práva nedá zriecť, potom je to povinnosť a tá s právom nemá nič spoločné. Ale ústava hovorí o práve a nie o povinnosti.“

 

Siedmy:

„Buď zodpovedný voči iným.“
„Teda ja mám byť zodpovedný za zdravie niekoho iného?“
„Áno.“
„Znamená to teda, že ak si niekto zlomí nohu, tak ja som za to zodpovedný?“
„To nie, to je hovadina.“

„Tak, ak niekto vyrába hranolčeky a sýtené nápoje tak je zodpovedný za zdravie iného?“

„Nie, ani to nie?“
„Tak ak niekto vyrába autá, tak je zodpovedný za zranenie pri havárii?“
„Nie, ani to nie, preboha.“
„Takže výrobcovia cigariet sú zodpovední za zdravie ľudí?“
„Vidíš, to áno, ak teda na škatuľke jasne neuvedú, že fajčenie spôsobuje smrť.“
„Znamená to teda, že ak si našijem na oblečenie vetu „POZOR!. Môžem byť infekčný“, tak už prestávam byť zodpovedný za zdravie iného?“
„Nie.“
„A prečo nie? Keď to platí pri cigaretách, prečo to nemôže platiť pri mne. Tak som za zdravie niekoho iného zodpovedný, alebo nie?““
„Niekedy áno a niekedy nie.“
„A ako sa určuje kedy áno a kedy nie.“

„Keď môžeš byť infekčný. Tam by nemalo platiť žiadne tvoje upozornenie.“
„A musím o tom vedieť, alebo nie?“
„Nie.“
„Takže infekčný môže byť každý a teda by mal každý sedieť doma?“
„Ale tu ide o pravdepodobnosť.“
„OK tak od akej pravdepodobnosti mám sedieť doma a do akej ešte nie a ako sa to vypočítava?“

 

Osmy:
„Vakcína ťa chráni pre ťažkým priebehom.“
„Nechcem byť chránený.“

Samozrejme, sú uvedené iba tie, ktoré som si zapamätal, alebo tie, ktoré mi napadli. Ak máte vo svojom portfóliu nejaké ďalšie budem rád, keď mi ich pošlete a článok môžeme doplniť.

Pozn.: Chcem pripomenúť, že tento článok nie je o obhajobe jednej, alebo druhej strany. Nie som odporca vakcíny. To v žiadnom prípade.
Som odporca agresívneho násilia. 

O derešoch a ľuďoch.

 Bolo niečo pred Mikulášom, keď sa Ďuro vracal od kráv a pod nohami mu vŕzgal sneh. Šiel ticho, ale rezkým krokom, pretože chcel počuť obecného hlásnika. K studni na malom námestí dorazil presne včas, aby počul bubon a po ňom škrekľavý hlas mrňavého chlapíka s hlasom ako zvon.

„Dáva sa na známosť, že od Troch kráľov roku pána 1713 dostane každé ráno nepárneho týždňa každý obyvateľ dediny od šestnásteho roku starší 25 palíc na dereši. Podľa odborných poradcov nášho grófa to pomáha proti bolesti chrbtice a zabraňuje skrúteniu.“
Ďuro si odpľul, lebo takú hlúposť ešte nepočul, no ale keď to vravia odborní poradcovia... a aj videl ľudí krivicou sa podopierajúcich, čo sa im chrbát krútil. Tak asi je to správne.

Ľudia síce šomrali, ale každé ráno nepárneho týždňa ľahli na dereš.

 Asi mesiac pred Veľkou nocou tam pri tej obecnej studni hlásnik zase vybubnoval zmenu nariadenia.

„Odborní poradcovia našeho grófa prišli na to, že kto bude nášmu pánovi gle lízať nemusí chodiť na dereš. Teda lízanie glí nášmu pánovi je Sloboda.“

 Niekto teda šiel a pánovi gle lízal, lebo hovorili, že to bude Sloboda a niektorí zas nie, lebo gle lízať sa im dvakrát nechcelo. Navyše smrdeli. No nič sa nedialo a ľudia gle lízajúci dostávali toľko palíc každý deň v nepárny týždeň, ako tí, čo gle nelízali.

 Samozrejme to dlho trvať nemohlo a zdvihol sa odpor.

„Klamali ste nám!“ kričali tí gle lízajúci.

Gróf si nárek vypočul a prijal zmenu nariadenia, že tí, čo gle lížu budú dostávať v nepárny týždeň každý deň iba 20 palíc a tým ich zvýhodní voči tým, čo gle lízať odmietajú. Ale táto výnimka platí iba v deň, keď bude pršať.

 Je večer. Nové nariadenie už platí nejaký ten týždeň a Ďuro s Ignácom sedia v krčme s nohami na dlážke z udupanej zeme, za nahrubo ohobľovaným stolom na ťažkých dubových stoličkách, hľadia každý do svojho kvasu. Lietajúce a bzučiace muchy ich otravujú, ale v zatuchnutom tmavom priestore to nebolo to najhoršie. Hlavne že majú ten kvas.

„Konečne, my čo gle lížeme máme aj nejaké výhody.“ Povedal Ignác a zaškeril sa.

„No, keď prší, máte o 5 palíc menej.“ Pritakal Ďuro. „A počul si, že ten, čo robí pánovi ten nový oltár do kaplnky panej je ten istý, čo vyrába aj dereše a palice?“
„No a?“ odfrkol Ignác a poškriabal sa na zarastenej brade prstami lesklými od mastného lokša, z ktorého si odhryzol pevnými zubami.

„No šak ja len tak, že či to vieš.“
„Viem, a čo?“
„No nič. Ale počul som, že na dereši minulý utorok Mara umrela.“

„No a?“ Ignác sa zaškeril „Jedna Mara, koho to sere? Ale pozri ako sa nám chrbty napravili.“

„No ja ti neviem, ale mňa ten chrbát bolí viac ako predtým, čo som na dereš líhal.“

„Lebo si antideršár.“ Zachechtal sa Ignác a buchol päsťou do stola až poháre nadskočili.

Chvíľu sa pozerali každý do svojho kvasu a ťažko oddychovali. Ďurovi aj prebehlo hlavou, že či ešte bude s Ignácom kamarát, ale kým žijú, tak prečo nie.

„Ty, počuj,“ prerušil krátke ticho Ďuro „pamätáš si na časy, keď sme ešte na dereše líhať nemuseli a ani gle lízať?“

Ignác odohnal muchu z okraja pohára naplneného kvasom, zdvihol ho k ústam, potiahol silný dúšok, odgrgol si a odvetil.

„Jasné, ale to bolo ešte predtým, ako začalo pánovi grófovi na našom zdraví záležať.“

 

 

 

 

 

Autor vyhlasuje, že akákoľvek prípadná podobnosť so súčasnou situáciou je čisto náhodná a kto tam súvis vidí je to jeho vec a jeho problém.

Čo sa zmení ak sa dám zaočkovať?*

 Moje behanie päť krát do týždňa je pre mňa prekliatím.

Niekedy bežím hodinu, niekedy hodinu a pol a je fakt, že prvých 300-500 metrov, kým kĺby dosadnú na svoje miesto, kým sa srdcový tep prispôsobí výkonu sa naozaj sústredím na beh.

Potom je to už všetko v poriadku a ja mám pred sebou čas, ktorý musím nejako vyplniť. Čo pri takom behu? No, spievať ma moc nebaví, nemám sluch. Čítať sa nedá. Rozmýšľať čo navarím? No hej, áno, ale zaberie mi to nejaké dve minúty. Plány? S plánmi to nepreháňam, samozrejme mám nejakú kostru života, nedokážem sa naučiť umeniu žiť zo dňa na deň, ale ani to nezaberie veľa času.

Tak teda čo?

Nuž to, čoho ste svedkami každé ráno, keď napíšem nejaký status na Facebook. Rozmýšľam. Baví ma sledovať záblesky v mozgu, chytiť sa nejakého smeru (s malým s) a putovať po zákutiach mysle kam ma až dovedie.

Pri behu vznikajú všetky príbehy, či postrehy, ktoré potom môžete nájsť buď v statusoch, alebo na blogoch Google, či Vedomého života.

Takto vznikali aj obe moje knihy a vzniká tretia.**

Pri behu vznikali aj témy rozpráv.

A nebolo tomu inak ani včera.

Rozmýšľal som, čo by sa stalo, ak by som sa nakoniec dal zaočkovať. Čo by sa zmenilo?

 Témou Slobody Jedinca sa zaoberám už snáď 10 rokov. Preto mám dosť vyhranené názory na to, čo Sloboda jedinca je, ako sa prejavuje a ako interaguje so Slobodou iného jedinca počas dobrovoľnej výmeny.

A tak som sa pokúsil na báze svojho presvedčenia namodelovať svoju situáciu po očkovaní proti vírusu SARS-Cov2.

 Čo by sa teda zmenilo?

 Zdravotne? Asi nič.

Aj zaočkovaný môže vírus prenášať, aj zaočkovaný môže ochorieť a aj sa na JIS-ke ocitnúť. A vakcína môže mať aj nežiadúce účinky. Ako som nedávno písal, je mi jedno, že je pravdepodobnosť nejakej situácie 0,0001% ak som tou výnimkou ja.

Verím svojej imunite, ktorá sa vysporiadala už s onakvejšími vírusmi a baktériami a za svoj 34-ročný život v dospelosti som zobral lieky dva krát. Pri zápale priedušiek asi pred 8 rokmi a pri operácii menisku mi dali uspávací prostriedok a potom nejaké injekcie proti pooperačnej zrážanlivosti krvi. (výnimku tvoria vitamíny, a suplementy B12 pretože som vegán. A ešte jednu tabletu medipyrinu, ktorú si dám, keď ma niečo obchádza. Približne raz za rok).

 Spoločensky? Absolútne nič.

Svoj zdravotný stav pokladám za intímnu záležitosť. A ak ho už zdieľam, potom s ľuďmi, ktorých si vážim, alebo ktorí so mnou zdieľajú moju cestu. Určite z neho nemienim spraviť verejnú záležitosť s tým, že ho budem ukazovať pri návšteve kaderníctva, kina, obchodu, či letiska. Navyše preto, že toto preukazovanie vyžaduje štátny zákon (vyhláška) a nie majiteľ priestoru. O to je to hanebnejšie. Pretože ak by sa majiteľ priestoru rozhodol nepustiť belocha, mal by problém so zákonom toho istého štátu, ktorý mu prikazuje nepustiť nezaočkovaného. No chápete to? Lebo ja nie.

Spoločensky by sa teda pre mňa nič nemenilo preto, že by ma rovnako nepustili do kina, či na letisko, alebo do reštaurácie ako nepustia nezaočkovaného. Vyhláška teda nehovorí, že vstup majú zakázaný neočkovaní, ale vstup majú zakázaný tí, čo sa nepreukážu nejakým papierom. A to je zásadný rozdiel.

 Osobnostne? Dosť.

Od malička mám odpor k vydieraniu s násilnou podstatou***. Pokladám ho za rovnako úbohý a odporný čin ako znásilnenie. Ešte aj tí vrahovia majú v sebe (podľa mňa) viac úcty k obeti ako znásilňovači a vydierači.

Takže pokiaľ by som sa dal zaočkovať z dôvodov iných, ako zdravotných dôvodov, nedokázal by som so sebou žiť. Tvrdím, že Sloboda sa nedá udeliť, dá sa iba obmedziť. Teda dôvody ako: budeš môcť cestovať, budeš môcť navštevovať služby, budeš môcť to, čo si vlastne bežne robil predtým, ako Ťa štátny systém obmedzil sú iba odporným Orwellovským jazykom

Slobodou jednotlivca sa zaoberám už tak dlho, že som ňou presiaknutý. Spreneverením sa tejto filozofii by sa zo mňa stala iba prázdna nádoba. Dutá a bez zvuku. Bez energie, bez sebaúcty, bez zmyslu života.

Neviem, čo robia ľudia, ktorí stratia zmysel života a úctu samých k sebe. Čo sa z nich stane? Aká cesta je potom pre nich tá pravá? A zvládnu ju vôbec?

 Čo je ale dobrá správa?

To, že tieto nezmyslené vládne opatrenia podporia vznik komunít. Nových paralelných spoločností s vlastnými pravidlami, vlastnou menou. A to je len a len dobre.

 

 

*-myslím tým očkovanie proti vírusu SARS-Cov2

**-https://vedomyzivot.sk/produkt/1672/

***-dôsledne rozlišujem medzi vydieraním ak niekto hrozí fyzickým obmedzením a „vydieraním“ na základe zverejnenia informácie, ktorou niekto disponuje a pýta peniaze za svoje mlčanie.

               

Huxleyho svet.

 Už približne rok hovorím o tom, že svet sa dramaticky mení. A ak niekto pritakával, že veru, Orwell je tu, ja som oponoval, že to vidím skôr na Huxleyho. Spolubesedník spozornel a spýtal sa ma, čo to je.

Medzi čitateľmi, ľuďmi, s ktorými sa stretávam ja, je Orwellov román 1984 známejší ako Huxleyho „Brave new world“, alebo ako ho prekladá slovenská distribúcia „Prekrásny nový svet“. (Sfilmovanie tejto knihy máte možnosť vidieť na Netflixe).

 V skratke o čo v tejto knihe ide:

Ľudstvo je rozdelené na dve veľké skupiny. Prvá je rozdelená na niekoľko menších podskupín označovaných gréckymi písmenami (tak ako varianty vírusu SARS-Cov2). Alfa, Beta, Gama, Delta, Omega.

Ľudia Alfa sú riadiace články spoločnosti a rozmnožujú sa prirodzene tak, ako to robíme dnes. Sexom.

Ostatné skupiny sa rozmnožujú umelým oplodnením a vyvíjajú sa v umelých materniciach pričom  každej skupine streknú do plodu alkohol v rôznom štádiu vývinu. Bete po ôsmich mesiacoch, Game po šiestich, Delte po piatich a Omege po troch.

Tým získajú rôznu inteligenčnú úroveň ľudí. Alfy sú teda riadiaci ľudia, Bety sú povedzme riaditelia firiem plniaci príkazy Álf, Gamy stredný manažment, Delty pracovníci, s trocha sofistikovanou technológiou a Omegy sú ľudia, ktorí stláčajú gombíky vo výťahoch, či zametajú ulice.

Plán je, aby boli všetci spokojní a nikto nemal ambície vyššie, ako je dané jeho zaradením do skupiny. Plán dobrý, iba realizácia horšia. Človek je totiž prirodzene tvor slobodný a tak, aby udržali pokoj pri periodických aj keď nie častých nepokojoch, každý jeden človek užíva liek, ktorý volajú Soma (oproti vakcíne proti SARS Cov-2 sa užíva perorálne) a tá ich utlmí a činí ich šťastnými.
A spoločnosť prekvitá. V rámci svojich možností.

 Druhou veľkou skupinou ľudstva sú ľudia, ktorí žijú v prírode, ktorí v ten správny čas utiekli pred realizáciou eugeniky a žijú v lesoch síce v technologicky primitívnej spoločnosti, ale tak, ako sme žili my pred niekoľkými desaťročiami. Ľudia z prvej spoločnosti volajú týchto Slobodných ľudí „Divosi“.

Príbeh knihy je vlastne o interakcii jedného Divocha s ľuďmi v technologickej spoločnosti, keď sa tam náhodou ocitne. (Tu sa troška hnevám na Netflix, že koniec poňal úplne inak ako kniha).

 To, čo sa dnes deje je podľa mňa bližšie k Huxleyho príbehu, ako k príbehu Orwella, ktorý je predsa len viac nádejný. V Orwellovi totiž tyran zabezpečuje pokojnú spoločnosť prostredníctvom násilia a tam, kde je násilie je väčšia nádej zmeny ako tam, kde je spokojnosť. Spokojní ľudia sa totiž nebúria.

 V Huxleyho svete je viac kategórii ľudí, v súčasnom svete sa zatiaľ schyľuje k určeniu dvoch kategórii. Tak ako od roku 1933 v Nemecku boli dve kategórie, alebo v JAR počas apartheidu. Je úplne irelevantné, čo je rozlišujúcimi parametrami. Principiálne vznikajú dnes dve kategórie ľudí. A toto delenie pozná história veľmi dobre.

 Na rozdiel od Nemecka a JAR však môže nastať stav, kedy budú obe kategórie spokojné. Očkovaní v technologickej spoločnosti pomocou vakcíny (SOMY) a neočkovaní v divočine.

Samozrejme, že neviem, ako sa to bude vyvíjať. Nie je vylúčené, že neočkovaní budú neskôr transportovaní do zberných táborov a tam bude ich život ukončený. Stačí na to zmeniť pár zákonov. Alebo budú vytvárať paralelné spoločnosti a paralelný svet.

 Ak štáty so svojim monopolným násilím nepôjdu cestou fyzickej likvidácie ľudí druhej kategórie, nie som si celkom istý, či sa budem chcieť do technologickej spoločnosti vôbec vrátiť. Aj keby druhý norimberský proces ukončil toto delenie.

Možno nás takých bude viac.

 A toto je podľa mňa tá zmena.

Omyl.

 Definícia pojmu Súčasný štát (ďalej iba SŠ-podobnosť s SS je čisto náhodná):

Pod súčasným štátom (SŠ) rozumiem dnešné usporiadanie tejto hierarchickej mŕtvoly. Teda nejakých ujkov a tetky, ktoré sa dostali na vrchol hierarchie prostredníctvom niečoho takého ako sú demokratické voľby, ktorí dostali mandát na štyri roky, pričom nakoniec majú právo vykonávať aj také veci, ktoré nemali v programe, ergo na ne mandát nedostali. (Vtipné, že?) Rozhodovanie je centralizované, pričom na plnenie výnosov a zákonov si v SŠ platíme iné tetky a ujkov, ktorí držia zbrane a môžu platcov daní donútiť robiť to, čo by inak platcom ani nenapadlo.

Teda vždy keď budem písať o SŠ, budem myslieť toto.

 Najväčšou chybou, ktorú podľa mňa robia všetci odporcovia súčasných vládnych obmedzení v súvislosti s ochorením Covid-19, je oháňanie sa zákonom, resp. odvolávanie sa na ústavu, zákony, či štátne definície a charakteristiky dokumentov rôznych právnych váh. Napríklad, že vyhláška má nižšiu právnu silu ako zákon, alebo, že vládne uznesenie sa týka iba orgánov štátnej správy, alebo, že vyhláška na základe jedného zákona nemôže byť v rozpore s iným zákonom, alebo že ústava nám niečo zaručuje... A tak podobne.

Za chybu to pokladám preto, lebo je to žiadosť, aby „krivdy“, ktoré pácha SŠ odstránil samotný SŠ.

Takisto ako akékoľvek protesty proti akýmkoľvek nariadeniam, či zákonom boli realizované pred parlamentom SŠ, pretože nakoniec práve ten parlament je ten, kto tie obmedzujúce zákony prijal. Protest pred parlamentom je uznanie jeho legitimity. A to je chyba.

Je to, akoby vás každý deň pred školou mlátil nejaký pohúk a vy by ste ho žiadali, aby sám sebe zabránil, aby vás mlátil.

 Predstavou bežného občana je to, že SŠ je tu na to aby nás chránil a pomáhal nám, zjednodušoval procesy a zabezpečoval poriadok.

Skutočnou úlohou SŠ je opak tohto očakávania. A to: okrádať ľudí, ktorí na jeho území žijú, komplikovať im interakcie a v tom najhoršom prípade ich bez milosti zabíjať.

SŠ ľudí okráda cez dane. Aj vo svojej knihe 16€ som na úvodnej stránke napísal, že štát môže dane, ktoré vyberie použiť iba dvoma spôsobmi. Tak, ako by ich použili aj daňoví poplatníci, potom je ale štát iba zbytočný a drahý prostredník, alebo tak, ako by ich daňoví poplatníci nepoužili, ale potom je štát iba zločinec, ktorý obmedzuje ľudí plniť si vlastné preferencie.

Teda buď 67% prostriedkov, ktoré vám štát násilím odoberie použije tak, ako by ste ich použili aj vy, ale to môžete spraviť aj sami, alebo vám ich zoberie a dá niekomu, komu by ste ich nikdy nedali. Toto je okrádanie.

 Komplikácia interakcií je úplne zrejmá. Na akékoľvek podnikanie potrebujete štátny „štempeľ“, musíte splniť desiatky všelijakých noriem, z ktorých niektoré sú zmysluplné a niektoré nie, a niektoré sú úplne stupídne. Neplnenie tých zmysluplných by vám ale aj tak na trhu dlho nevydržalo, čoskoro by ste krachli. Zákon nemusí zakazovať používanie starých vajec pri varení žemľovky, stačí, aby ste sa raz najedli v reštike X, dobre sa dosrali a už tam viac jesť nepôjdete.

Ak nemáte pečiatku, stohy papierov a nepodávate daňové priznanie, štát vám násilím zabrániť plniť potreby iných ľudí a to napriek tomu, že ľudia tie potreby stále majú. Teda štát poškodzuje obe strany výmeny. Vás tým, že vám servis zakáže poskytovať a spotrebiteľa tým, že mu tento servis odoprie. Toto je komplikácia.

 A čo obrana? Nuž, napriek tomu, že Slovensko ako štát nikdy vo vojne nebol, stále máme nejaký pocit, že nás SŠ nejako chráni voči vonkajšiemu nepriateľovi. Pravda je však taká, že pri ohrození sa buď SŠ vzdá, teda dane sme platili zbytočne, alebo ak sa rozhodne SŠ brániť, tak do prvých línií nepôjdu predstavitelia SŠ, ale občania, ktorí celý život platili do nejakej štátnej truhlice, aby ich niekto obránil. Ach tá naivita. Napriek tomu, že ste štátu platili poistku na obranu v skutočnom konflikte, naženú do vojny práve vás, strčia vám do ruky zbraň a pošlú vás zabíjať iných ľudí. A nielen to.  Ak sa rozhodnete, že sa radšej brániť nebudete, potom vás zabijú vaši vlastní, ktorým ste celý život na obranu platili. Úžasné, nie?

 A čo takto obrana voči vnútornému nepriateľovi, ktorú má zabezpečovať  polícia? No, tí predovšetkým trestné činy dokumentujú. Potom možno aj páchateľa chytia ale „mlieko už bolo rozliate“. Veľkou časťou práce polície je aj „brániť“ vás proti nepriateľovi, ktorí vám nič nerobí a ktorí o vás ani nevie. Volá sa to „bezobetné činy“, činy, ktoré nemajú obeť. Napríklad výroba a distribúcia drog. (Prečo sú drogy zakázané je iná téma)

Toto všetko je však iba malá časť práce polície. Najväčším dielom ich práce je chrániť predstaviteľov SŠ a zároveň chrániť samotný SŠ pred ľuďmi - platcami daní, ktorí by snáď chceli žiť život podľa svojich predstáv.

Aby toto polícia mohla robiť bez nejakého väčšieho ohrozenia prijal SŠ zákon o zákaze voľnej držby zbraní, ktoré podsúva občanom ako snahu o minimalizovanie rizika konania trestnej činnosti so zbraňou. Najvtipnejšie na tejto veci je očakávanie ľudí, že zločinec, ktorý chce páchať trestnú činnosť so zbraňou si povie: „Jééj, zákon mi zakazuje držať zbraň, no tak ja ju teda držať nebudem.“ (Hm, prečo si to nepovedal Breivik?)

 Nie, hlavný dôvod tohto zákona je, aby SŠ pri vynucovaní nejakých pravidiel prostredníctvom ozbrojených zložiek minimalizoval riziko obrany občanov, ktorí by si chceli svoju slobodu chrániť.

 Najtragickejším omylom ľudí, ktorí ešte veria v SŠ je tzv. Deľba moci. Hovorí sa a niekde sa aj píše, že štátna moc je delená do troch oblastí, ktoré sú navzájom nezávislé.

 Súdna moc, Zákonodarná moc a Výkonná moc. Toto delenie moci zabezpečuje existenciu právneho štátu. Teda „malo by“.

 Ani na sekundu nepochybujem, že ľudí, ktorí toto definovali, viedli dobré úmysly a dúfali, že zabezpečia spravodlivosť a právo obyvateľom daného územia.

 Fór je v tom, že 2/3+1 človek v parlamente môžu rozpustiť ústavný súd, menovať premiéra kráľom, zmeniť štát na kráľovstvo, dať jednému človeku absolutistické právo, ktorého zároveň menujú vrchným a jediným sudcom. A to všetko v súlade s demokratickými princípmi na základe demokratických volieb (posledných). Zaplatiť (v prípade Slovenska 101) ľudí dať im doživotnú rentu a majetok niekde na Bali je tou najlacnejšou vecou, ak by ste chceli mať vlastné kráľovstvo legálnou cestou. Alebo potom, čo by to odsúhlasili, ich všetkých pozabíjať. Vyjde to lacnejšie. Nemusíte im platiť doživotnú rentu.

 Čo zostáva občanom, obyvateľom dotknutého územia?

Vzbúriť sa. No, a tu je ďalší fór: Ústava garantuje možnosť vzbúriť sa, ak by niekto odstraňoval demokratický poriadok. No povedzte. Potrebujete na obranu vašej slobody povolenie ústavy?

Ak už príde k ozbrojenému konfliktu je ústava iba zdrap papiera, ktorú vôbec, ale že vôbec nepotrebujete. Jednoducho sa bránite. (Alebo potreboval William Wallace ústavu?)

A na to, aby bola obrana komplikovanejšia je zákon o zákaze voľnej držby zbraní.

 Už docvakáva?

 Možno sa spýtate:

No dobre, ale  čo namiesto SŠ?

Navzájom dobrovoľne interagujúci jedinci vo viacerých paralelných spoločnostiach. Alebo inak: Slobodný trh.

Svet je nespravodlivý.

 Už Vám niekedy napadla otázka prečo je kilogram diamantov drahších ako rovnaké množstvo pitnej vody? Prečo je príjem hasiča menší ako nejakej instagramovej hviezdičky a prečo špičkový chirurg zarába menej ako Messi?

A prečo je vlastne na svete toľko nespravodlivosti a prečo vlastne bohatí bohatnú a chudobní chudobnejú?

Alebo prečo sme vodo-inštalatérovi ochotní zaplatiť maximálne 10€ za hodinu, ale v prípade havárie aj tisícku?

Za všetko môže Subjektívna teória hodnôt (STH) a Vzácnosť Zdrojov (VZ).

Čo to STH je?

„Hodnota statku* nie je určená žiadnou inherentnou vlastnosťou statku ani množstvom práce potrebné k výrobe statku ale je to hodnota určená významom, ktorý jej pripisuje individuálny jedinec ako prostriedku na uspokojenie svojich potrieb.“

To znamená, že niekto je ochotný zaplatiť za nejaký statok napr. 100€ a niekto iný by tento statok nechcel ani zadarmo.

Veľmi ľahko sa to chápe a vysvetľuje na umení, ktoré je veľmi subjektívne. Osobne by som za Picassa nedal ani cent, teda keby som ho nechcel opakom ruky predať. Naopak, niekto je zaň ochotný vyvaliť aj milióny a to napriek tomu, že ho nechce predať.

Málokto sa tomuto rozdielnemu hodnoteniu Picassa čuduje. Zvyčajne sa to uzavrie vetou: „No, máme iný vkus.“

 O niečo ťažšie sa to chápe napr. pri vzdelávaní, či pri platbe zdravotných úkonov, alebo pri poisteniach proti negatívnym dopadom. Aj tu však zapracuje STH  spôsobom troška odlišnejším, ale postavenom na tom istom základe.

Obraz nekúpim (prosím, neberte do úvahy, pre tento myšlienkový experiment obraz ako dôvod investície), pretože estetická hodnota toho obrazu je pre mňa nižšia ako hodnota iného statku, ktorý si môžem zadovážiť za tie prostriedky, ktoré by som minul na obraz, alebo ak som lakomec, je hodnota pocitu že mám nejaké prostriedky v držaní vyššia, ako hodnota daného obrazu.
Úžasné na tom je, že to každý môže vnímať inak.

 Nepoistím sa pre prípad choroby, ani úrazu, nepoistím ani svoj dom, ani iný majetok pre prípad živelnej pohromy, pretože okamžité blaho, ktoré dosiahnem minutím prostriedkov, ktoré by som inak minul na poistenie, má pre mňa vyššiu hodnotu, ako eliminácia možnosti, že sa niekedy v budúcnosti stane udalosť, ktorá by potrebovala krytie poisťovňou.

 Ani v jednom prípade nie je možno kohokoľvek súdiť, pretože okrem nášho vlastného hodnotového rebríčka, nie je nič, podľa čoho by sme rebríček iného človeka mohli porovnať. Keďže nejestvuje žiadny etalón, tak ani o svojich hodnotách nevieme povedať, že sú objektívne správne.

 OK, poviete si, ale to ešte nevysvetľuje Messiho. Presne, pretože aj ja by som dal peniaze radšej chirurgovi, ako Messimu a keďže futbal nepozerám jemu by som nedal vôbec nič. (V prípade športovcov-verejne známych osôb, je to trošku komplikovanejšie. Nemusím totiž futbal pozerať, ale kupujem produkt, ktorého značka je na drese futbalistu a tak ho, aj keď nepriamo, platím).

Tu vstupuje do hry „Vzácnosť Zdrojov“.
Myslím si, že ak by sa sčítali všetky platy všetkých chirurgov na svete, že by dali vyššie číslo ako súčet všetkých platov všetkých futbalistov. Alebo všetky platy všetkých zdravotných sestier by boli zrejme vyššie ako všetky platy všetkých instagramových hviezdičiek. Samozrejme, nemôžem to tvrdiť s istotou, ale som o tom presvedčený. (Nie je mi známe, že by sa o toto porovnanie niekto pokúsil)

Proste Messim nemôže byť každý. Zdroj na Messiho je jeden, zdrojov na chirurgov je viac.

 Možno ste čítali román Gróf Monte Christo, kde Edmund Dantes v snahe pomstiť sa, zavrie jedného zo zradcov do väzenia a za každé jedlo od neho vypýta desaťtisíce frankov. Či je to kura, alebo skyva chleba všetko jedlo a pitie má rovnakú cenu**. Zradca ochotne platí až príde o svoj majetok.

Hodnota jeho života bola preňho tá najvyššia hodnota a zdroje jedla boli natoľko obmedzené, že bol ochotný zaň dať celý majetok.

 Prečo je teda kilo diamantov drahších ako kilo pitnej vody? Nie je. Tá otázka je totiž naschvál zle položená.

Ono záleží na tom, kde a za akých okolností.

Na Sahare, keby ste celá skupina už od smädu zomierali  by vám nikto liter vody nezamenil ani za 100 kilov diamantov.

 Prečo sme teda vodo-inštalatérovi ochotní zaplatiť aj desať násobok sadzby, ak je havária? Nie, nie sme. Ak by na zavolanie ihneď prišli traja opravári do 10 minút, ani nám nenapadne dať viac. Ak ale dvaja za štandardnú sumu odmietnu, že je predsa Štedrý Večer, tak pri treťom už budete opatrnejší a spýtate sa ho, čo by stála hodina odlúčenia od rodiny pred Slávnostnou večerou aby Vám opravil prasknutý vodovod. Ergo ohodnotili by ste Zdroj, ktorý zrazu, vzhľadom na čas, začal byť vzácnejší. Výška sumy je potom daná Vašim posúdením hodnoty, ktorú musíte zaplatiť, oproti škode, ktorú by Vám prasknutý vodovod urobil a posúdením opravára, nakoľko si cení hodinové odlúčenie od rodiny počas Štredrovečernej večere.

A ak sa dohodnete, dobrovoľná výmena sa zrealizuje.

 No a nakoniec: Prečo teda bohatí bohatnú a chudobní chudobnejú? Aj táto otázka je schválne položená zle. Za posledných X rokov ľudstva je v súčasnosti miera chudoby na svete najnižšia. Asi pred ôsmimi rokmi (ak sa nemýlim) bolo vo svete prvý krát, v meranej histórii viac obéznych, ako hladujúcich. Obezita je vyhlásená za civilizačnú chorobu.*** Obezita síce nie je mierou chudoby, alebo bohatstva, ale niečo predsa len predstavuje. (prečo by bol inak bohatý kapitalista vždy vykreslený ako tučný pánko s cigarou v ústach a cylindrom na hlave?)

 Bohatí síce bohatnú, ale chudobní bohatnú spolu s nimi. Len pomalšie.

Skúsim to vysvetliť. Predstavte si, že žijete v dobe bez chladničiek. Zrazu začne jeden človek chladničky vyrábať (pre jednoduchosť predpokladám, že výrobca je jeden). Ja si uvedomím, že chladnička je super a ak som ju kúpil zbohatnem. Prečo?

Predpokladajme, že zarobím 1000€ a chladnička stojí 500€. Ak ju kúpim, znamená to, že chladnička má pre mňa vyššiu hodnotu, ako čokoľvek iné, čo by som si za tých 500€ kúpil, alebo aj väčšiu hodnotu, ako peniaze, ak by som si tie peniaze nechal na účte.  Rozdiel týchto hodnôt je ZISK, ktorý zvyšuje moje bohatstvo.

Ak by to tak nebolo, ak by som teda nemal kúpou chladničky zbohatnúť, potom by som chladničku nekúpil.

Ja som teda zbohatol o rozdiel hodnôt medzi jednou chladničkou a inými statkami, ktoré som si za tú sumu 500€ mohol kúpiť.

Lenže ja nie som na svete sám. Na svete nás je povedzme 100. Každý jeden z tých 100, ktorý chladničku kúpi zbohatne o rozdiel hodnôt medzi chladničkou a inými statkami.

Lenže, výrobca chladničiek je jeden a ten ale musí zbohatnúť toľko krát, koľko chladničiek sa mu podarí predať.

Ak by si dokonca nechal na každej chladničke iba jeden cent a kúpi si ju 100 ľudí aj tak zbohatne 100-krat viac, ako jeden spotrebiteľ.

Preto bohatnú bohatí rýchlejšie ako chudobní, ktorí síce pomalšie, ale bohatnú tiež. Že nie? Tak si porovnajte svoju triedu (v ktorej aktuálne ste) s tou istou triedou spred 300 rokov.

 Dúfam, že som zodpovedal všetky otázky v úvode, ak nie, píšte mi.

Zároveň si uvedomujem nepresnosti v texte, a počas neho sa mi samému vynáralo niekoľko odbočiek a možností, ale na to by som potreboval väčší priestor. Ak chcete viac info, skúste moje videá na stránke Vedomý život:

https://vedomyzivot.sk/category/video/rozpravy/slobodny-trh/

 A či je svet nespravodlivý? Ako sa to vezme. Ak sa Vám nespravodlivý zdá, robte všetko preto, aby bol menej nespravodlivý ale iba s použitím svojich prostriedkov. Bez toho, aby ste iných nútili pridať sa k vám a znášať náklady za Vaše nápady, pretože:

Iným sa nespravodlivý zdať nemusí.

 Veľmi dôležitá poznámka: Existuje inštitúcia, ktorá túto krásnu teóriu spochybňuje a, popravde, čiastočne jej berie tú čistú logiku. Súčasný štát a štátne regulácie. Ale to je téma na ďalšie strany vysvetľovania, alebo si pozrite (vypočujte) toto:

https://vedomyzivot.sk/8-slobodny-trh-trhove-regulacie-regulacie-trhu/

 (myslíte si, že by bol Gates taký bohatý, keby mohol od počiatku programovať Windows kto by chcel a predávať za čo by chcel? Kto prijal patent, kto zakazuje iným vyrábať a predávať patentované výrobky a kto stráži, aby nik, kto nemá patent nevstúpil na trh? Nie náhodou štát a jeho silové zložky?)

  

*-statok v zmysle čokoľvek, čo môže byť predmetom výmeny. Zviera, produkt, služba, emócia.

 **-cena je vyjadrením hodnoty statku

 ***- áno viem, niektoré štúdie hovoria, že obezita je práve znakom chudoby v bohatých krajinách, pretože ľudia jedia hnus namiesto toho, aby sa stravovali vhodne. Iné štúdie to popierajú a dávajú to do súvislosti s tým, že bohatší ľudia majú viac času sa o svoje telo starať. Aj táto štúdia však bola popretá inou...

Zákonník práce.

 (Článok bude krátky, aby som Vás neunudil.)

Nedávno som uverejnil reakciu pod nejaký status, kde som odporučil zrušiť zákonník práce. Niektorí mi ho lajkli, iní mi tam dali nahnevaný emotikon a jeden začal so mnou diskutovať. Všetka česť a priznám sa, že ja som diskusiu ukončil tým, že som prestal reagovať. Nebolo by to totiž na dva tri riadky.

Skúsim pár dôvodov prečo si myslím, že zákonník práce by sa mal zrušiť, pretože je nastavený PROTI zamestnancom a nie v ich prospech.

 Zákonník práce 311/2001 Z.z.

Čl.1 „Fyzické osoby majú právo na prácu...Tieto práva im patria bez akýchkoľvek obmedzení...“

Ako je toto právo zabezpečené ak nie som zamestnaný? Ak som teda nezamestnaný, na koho mám podať trestné oznámenie za obmedzovanie môjho práva?

 §48 (2) Pracovný pomer na určitú dobu možno dohodnúť najdlhšie na dva roky. Pracovný pomer na určitú dobu možno predĺžiť alebo opätovne dohodnúť v rámci dvoch rokov najviac dvakrát.

 Toto je dôvod, prečo vznikali organizácie poskytujúce brigádnikov. To je dôvod, prečo nemohli byť hlavne v sezónnych odvetviach priame vzťahy medzi zamestnávateľom a zamestnancom a tak to trh vyriešil tým, že tam vložil ešte jeden subjekt. Potom je iba samozrejmé, že odmena pracovníkovi je nižšia, ako by bola keby bol vzťah priamy. V časopisoch sa objavujú články o otrokárskych praktikách pracovných agentúr. Lenže ten, čo priamo spôsobil túto situáciu je štát so svojim zákonom. Pracovné agentúry nie sú nič iné, iba reakcia trhu na zákon. Chcete zlikvidovať pracovné agentúry zo dňa na deň? Zrušte tento paragraf.

 §85 (5) Pracovný čas zamestnanca je najviac 40 hodín týždenne. Zamestnanec, ktorý má pracovný čas rozvrhnutý tak, že pravidelne vykonáva prácu striedavo v oboch zmenách v dvojzmennej prevádzke, má pracovný čas najviac 38 a 3/4 hodiny týždenne a vo všetkých zmenách v trojzmennej prevádzke alebo v nepretržitej prevádzke má pracovný čas najviac 37 a 1/2 hodiny týždenne.

 Nie, ani keby ste mali v rodine ťažkú situáciu, ani keby ste potrebovali splatiť hypotéku ani keby ste si potrebovali našetriť na operáciu. Nie. Štát Vám neumožňuje dohodnúť sa so zamestnávateľom na dlhšej pracovnej dobe.

 Nebojte, nepôjdem paragraf po paragrafe, pretože to, čo je na ňom najúžasnejšie a čo pokrýva vlastne väčšinu výčitiek, ktoré proti tomuto zákonníku mám je nerešpektovanie zásady, že neexistuje žiadny štátom nariadený benefit pre zamestnanca, ktorý neplatí zamestnanec sám, čím mu štát znemožňuje zarobiť viac a priamo znižuje jeho plat.

 Sú to jednoduché počty, asi tak na úrovni žiaka štvrtého ročníka ZŠ.

Príklady:

Dovolenka. Zákonný nárok počtu dní dovolenky je (20) 25 dní. Počet pracovných dní v roku je približne 250. Ako ktorý rok. Znamená to, že ak zamestnávateľ potrebuje 10 zamestnancov a  fond peňazí určený na mzdy obsahuje 1000 jednotiek potom to činí 100 jednotiek na jedného. Znamená to, že pre splnenie zákona o dovolenkách potrebuje zamestnancov 11, pretože matematicky je vždy jeden na dovolenke, čím z rovnakého fondu na mzdy pripadá na jedného zamestnanca už iba 90 jednotiek, čo je 10% zníženie platu. Možnosť mať 25 dní dovolenky platí zamestnanec.

 Pomôcky pre bezpečnosť pri práci. Tie isté počty. Ak je fond na mzdy 1000 jednotiek a zamestnávateľ musí poskytnúť ochranné pomôcky v úhrnnej výške 100 jednotiek, musí tieto prostriedky presunúť z miezd do kolónky BOZP a znamená to 10% zníženie platu.

 Príspevok na dovolenku. A furt dokola. Ak musí zamestnávateľ rátať s tým, že mu niekto prinesie dovolenkový poukaz znamená to, že musí vytvárať rezervy, ktoré vytvorí z prostriedkov na mzdy. Teda za dovolenku jedného zamestnanca, platia jeho kolegovia.

 Čo navrhujem?

Voľný trh práce. Ak si ľudia myslia, že je lepšie mať benefity a nižšie platy, potom budú prosperovať zamestnávatelia, ktorí to tak robia. Ak si ľudia budú myslieť, že je lepšie mať vyšší plat a na benefity kašlú, potom budú prosperovať zamestnávatelia, ktorí to budú tak robiť.

Najpravdepodobnejší scenár je však ten, že na trhu budú existovať stovky rôznych firiem, ktoré budú ponúkať stovky rôznych podmienok a vzhľadom k dobrovoľnej dohode medzi zamestnancom a zamestnávateľom budú ľudia v takých pracovných vzťahoch, ktoré im budú najviac vyhovovať.

 A o čo ide ak nie o život v najlepších dostupných podmienkach?

Dezoláti, fašisti a slušnoľudia.

 Zaujala ma nedávna kratučká diskusia p.Hipša s jedným z ľudí, ktorí reagovali na jeho status o tom, ako drží palce riaditeľovi, ktorý prikazuje deťom, aby mali rúška a ako sa postavil proti rodičom, ktorí to odmietali a p.Hipš nazval riaditeľa školy „hrdinom“. V onej diskusii vyjadril pán X presvedčenie, že opatrenia voči COVID sa podobajú na fašizmus, na čo ho p.Hipš nazval dezolátom a predmetnú diskusiu  ukončil.

Mňa práve zaujalo vyjadrenie p.Hipša o tom, že porovnávať fašizmus s opatreniami je cez čiaru. A tak som si povedal, že by som skúsil toto tvrdenie podrobiť nejakej krátkej analýze bez emócií.

 

Nástup Hitlera a fašizmu k moci bolo rozdelené do viacerých volieb a postupne krok po kroku sa stal Hitler ríšskym kancelárom. V roku 1928 získala NSDAP približne 2,8% hlasov. V následných piatich voľbách do snemu bol nakoniec zisk NSDAP v novembri 1933 92,1%. Nebudem sa zaoberať ako sa to podarilo, na to sú stovky literatúr a článkov, ktoré to popisujú. Pre mňa je dôležité to, že pevné uchopenie moci Hitlerom nastalo v tomto dátume. (ja viem, viem, že november 1932 to rozpútal, ale použijem november 1933). Po tomto dátume sa začalo prenasledovanie Židov a komplikovanie ich života v ríši. Začalo to najprv definíciou Žid (definícia Žid? čo Vám to pripomína? Mne definíciu OTP), potom prišlo obmedzovanie pohybu, vstupu do určených prevádzok, obmedzenie držby majetku. Židia nesmeli vstúpiť do určených reštaurácii, funkcií boli im vyčlenené služby, ktoré mohli využívať.

Pogrom na Židov sa formálne začal rozpútaním tzv. :“Krištáľovej noci“ v novembri 1938 (viac v odbornej literatúre).

Prečo to píšem? Pretože od uchopenia moci Hitlerom po realizáciu Krištáľovej noci ubehlo 5 rokov.

 Opatrenia voči Covidu na Slovensku začali 13.3.2020. V priebehu 18 mesiacov sme svedkami snahy definovať OTP, sme svedkami rôznych návrhov obmedzenia pre tých, ktorí sa odmietli očkovať, pre tých, pre ktorých je ich Sloboda netestovať sa viac ako príkoria. Ak je teda argumentom voči porovnávaniu to, že neočkovaní (netestovaní) nie sú vystavovaní fyzickému násiliu je treba pripomenúť, že máme za sebou iba 18 mesiacov. Tento argument je teda irelevantný. Ani v Nemecku po 18 mesiacoch od uchopenia moci Hitlerom neprichádzalo k fyzickej likvidácii. Valec fašizmu sa zatiaľ iba rozbiehal. Neexistuje jediný dôvod, prečo odmietnuť predpoklad, že sa COVID nariadenia iba rozbiehajú, takisto, ako nejestvuje dôvod, tento predpoklad prijať. Ani jedna z argumentujúcich strán nemá dôkazy podporujúce ich stanovisko.

 Ďalším argumentom proti porovnávaniu môže byť rozdiel v skupinách. „Židia si nemohli vybrať, OTP si vybrať môžu.“

Tento argument je irelevantný. Úroveň ublíženia nie je podstatná. Žid, mohol spáchať samovraždu (teda si mohol vybrať) a tým by sa príkoriam vyhol. OTP sa môže dať zaočkovať, alebo testovať a tým sa príkoriam vyhne.

Viem, že na prvý pohľad sa Vám to javí ako relevantný argument, ale v skutočnosti to tak nie je. Neexistuje totiž spôsob ako rozhodnúť, ktoré východisko je horšie. Pre niekoho môže byť vpravenie vakcíny (látky genetickej manipulácie) do svojho tela rovné samovražde a že to tak nie je, nie je možné určiť, pretože nemáme k dispozícii objektívny rebríček hodnôt, podľa ktorého by sme to porovnali. V princípe sa jedná o reálne ohrozenie na základe umelo vytvorených skupín, pričom jedna skupina, aby sa vyhla príkoriam, musí niečo urobiť. Žid sa môže zabiť, alebo z nacistického Nemecka ujsť, nezaočkovaný sa môže zaočkovať, alebo ujsť.

Samotná úroveň ujmy nie je principiálne relevantná.

 

Argument že „vydieraním“ neočkovaných chránime ostatných je úplne totožné s argumentom fašistov, ktorí diskrimináciou Židov chránili občanov Nemecka-Árijcov a ich elimináciou chránili ekonomiku Nemecka. Žid bol označený za vred na krásnej a bezpečnej tvári Nemecka presne tak, ako je dnes označený neočkovaný a ich elimináciou (Židov aj neočkovaných) sa všetko vyrieši. Je principiálne nepodstatné, čo sa pod elimináciou myslí. Či vyhladenie, alebo zaočkovanie. (Máme za sebou iba 18 mesiacov, je celkom dobre možné, že ak dáme tomutotu viac času – ešte 3,5 roka - nakoniec príde k arizácii majetku neočkovaných a k ich vyhladeniu. Na to, aby sme prijali, alebo odmietli tento scenár nemáme dostatok dôkazov, pretože predikovať budúcnosť jednoducho nie je možné. Máme však poučenia z histórie).

 Argument: Je to pre dobro všetkých. Týmto sa moc zaoberať nejdem, je to najnebezpečnejšia veta, akú Vám môže predstaviteľ štátu povedať. Koniec koncov použil ho aj Hitler.

 Ak chcete niečo posúdiť, pozerajte sa na to cez Princíp. Nie cez Váš osobný súd postavený na Vašom osobnom hodnotovom rebríčku.

Máme tu dve skupiny ľudí, ktoré sú obmedzované, je im zabránený vstup do určitých prevádzok, sú segregovaní a ich život je komplikovaný štátnymi nariadeniami. Ešte raz: Pre principiálne  posúdenie je irelevantné, ako sa môže segregovaná skupina vyhnúť utláčaniu. Principiálne je jedna skupina, podľa výberu štátnych zložiek, segregovaná. Hotovo!

 Takže tu máme dezolátov, fašistov a slušnoľudí. Iba pripomeniem, že tieto „škatuľky“ nie sú mojim výmyslom, iba popisujem ako som ich pochopil z pomaly celonárodnej kategorizačnej tabuľky 😊

 Dezoláti, odporcovia opatrení pre „dobro všetkých“, sú takto označovaní (niektorými)  podporovatelmi opatrení. Fašisti sú tí, ktorí dané opatrenia podporujú a nazývajú ich tak (niektorí) odporcovia opatrení.

Kto sú ale „slušnoľudia“?

 Je to v podstate tá najnebezpečnejšia skupina. Sú to ľudia, ktorí sa vyjadrujú takto:

Demokracia je to najlepšie, čo sme mohli dosiahnuť, ale pokiaľ vyhrá demokratické voľby Kotleba to demokratické vôbec nie je. Nezáleží na tom, že jeho strana vznikla po podpise hárkov ľuďmi, proste to nie je demokratické, lebo som to povedal.

Alebo

Odmietať opatrenia nemá nič spoločné so Slobodou, ak je treba Slobodu obmedziť pre prospech ostatných, treba ju obmedziť, alebo predefinovať. Nedať sa zaočkovať nemá so Slobodou nič spoločné, pretože som to tak povedal.

alebo

Áno, všetci ľudia sú si rovní, ale černoch má byť otrokom. Taká je Božia (rozumej „moja“) vôľa.

 V skratke si takýto človek vie obhájiť čokoľvek pokiaľ to rezonuje (súhlasí) s jeho rebríčkom hodnôt. Je presvedčený, že jeho morálka je tá najlepšia a z dobrého srdca je presvedčený, že ju musí (aj s použitím násilia) aplikovať aj do iných ľudí, aby už bol na svete konečne pokoj, láska a mier.

Pritom presvedčenie, že ja viem ako má svet pre dobro všetkých fungovať, je pôvodcom tých najväčších zverstiev, toho najväčšieho počtu ľudských obetí, tých najväčších utrpení, tej najväčšej temnoty v histórii ľudstva.

 

Pamätajte! Keď sa valec pohne, v konečnom zúčtovaní mu bude jedno, že ste ho pomáhali naštartovať.

Legálne, legitímne a morálne.

 Rád by som napísal komentár k týmto trom pojmom, vysvetlil ich a poukázal na rozdiel, ktorý medzi nimi je. Ten rozdiel je zásadný a práve preto som sa rozhodol, že sa k nim vyjadrím.

Som presvedčený, že veľká skupina ľudí pozná význam slova „legálny“ a „morálny“. Už asi menej ľudí bude poznať význam slova „legitímny“.

Čo je to „legálne“.

Je to v podstate to, čo sa nachádza v zbierke zákona. Tu by som rád pripomenul články Ústavy aj keď práve v týchto časoch sa to javí ako zbytočné.

Ústava hovorí, že každý občan štátu môže konať čokoľvek, čo mu zákon priamo nezakazuje a môže odmietnuť konať všetko, čo mu zákon priamo neukladá. Rozdiel medzi občanom a verejnou mocou je v tom, že orgány verejnej správy môžu konať iba a len to, čo im zákon priamo umožňuje.

Zákon. Nie vyhlášky ani vládne uznesenia. A to ani tie vyhlášky, ktoré sú spísané na základe jedného zákona, ale odporujú zákonu inému. Príklad z dneška. Ak vyhláška umožňuje na základe zákona nahliadnuť policajtovi do zdravotného záznamu je to v priamom rozpore so zákonom, ktorý taxatívne vymenováva ľudí, ktorí majú právo do zdravotného záznamu nahliadať. Policajti ani SBS-kári a ani čašníci v tom zozname nie sú. Vyhláška na základe jedného zákona je v rozpore s iným zákonom.

Teda legálne, či nelegálne je to, čo zákon buď povoľuje, ukladá, alebo zakazuje. Zákon, ktorý prijíma Národná Rada Slovenskej republiky na základe demokratických princípov a podpisuje prezident republiky. Zákon, pre to, aby bol platný, musí vyjsť v Zbierke zákonov. Kým schválený a prezidentom podpísaný zákon nevyjde v zbierke, nie je právne účinný.

 Čo je to „legitímne“.

Legitímne nezávisí na štátnych zákonoch. Je to právo každého jedinca robiť neagresívne to, čo uzná za vhodné a právo jedinca odmietnuť konať to, čo sám za vhodné nepokladá. Vychádza to z teórie Slobody. Často krát sa stretneme s rozporom medzi legálnym a legitímnym. Je to pochopiteľné, keďže štát sa čím ďalej tým viac stará do našich súkromných záležitostí s cieľom prevziať absolútnu kontrolu nad jedincom. O to v boji o moc ide. Zbaviť ľudí zodpovednosti za svoj život, spraviť ich závislými na systéme, zobrať im z ruky možnosti obrany (zákon obmedzujúci držbu zbraní) a sociopati majú cestu otvorenú. Viac o tom však písať nebudem, mám o tom niekoľko rozpráv na vedomyzivot.sk/vlastimilsvec a zrovna toľko článkov na blogu.

 Čo je to morálne.

Ako som písal vyššie, legálne je to, čo je napísané v zákone a legitímne to, čo spĺňa pravidlá Slobody. Ani jedno nie je závislé na Vašom subjektívnom hodnotovom rebríčku. A tu prichádza na scénu „morálka“, ktorú ma každý jedinec jedinečnú. Aby som bol korektný, je pravdepodobné, že na prvých priečkach bude mať morálku rovnakú viacero ľudí. Čím však pôjdeme nižšie na rebríčku tým sa budú hodnoty viac líšiť. Povedzme, že vraždu odsudzuje 99%  spoločnosti, lúpež tiež, ale už krádež môžu vnímať ľudia rôzne. Napríklad budú obhajovať krádež v prípade, že človek bol hladný a ukradol potraviny, teda na absolútnom odsúdení sa už zhodne menej ľudí. Ak budeme na rebríčku postupovať nižšie a nižšie bude aj percento ľudí, ktorí sa zhodnú na danom stupienku menší. Pre niekoho je morálne odsúdeniahodnejšie odmietnuť pomôcť niekomu v núdzi pre niekoho ohroziť blízkych ľudí. Subjektívna morálka, tak isto ako všetky subjektívne rebríčky, sa nedá hodnotiť. To som už vysvetlil vo svojom článku „Subjektívna teória hodnôt“.

 Aký majú ale tieto pojmy vzájomný vzťah.

Niečo môže byť legálne, zároveň nelegitímne, ale morálne. Tieto pojmy môžu byť vo vzájomnom rozpore aj súhlase vo všetkých možných variantoch.

 Asi bude lepšie to vysvetliť na príkladoch.

Vražda je nelegálna, ale môže byť legitímna a zároveň nemorálna. Žena je neustále týraná mužom. Už niekoľkokrát bola na polícii, ale tam sa svojho práva nedomohla a tak sa raz v noci rozhodne že muža zabije.

Nelegálne: Zákon neumožňuje vziať si ho do vlastných rúk. Legitímne: Obrana voči agresii je právo každej Slobodnej bytosti, Nemorálne: Kresťan povie, že človek nemá právo zabíjať.

Alebo

Nelegálne: Znásilnenie. Nelegitímne: Človek nemá právo ubližovať iným ľuďom. Morálne: Pretože niektoré systémy nepokladajú ženu za rovnocennú mužovi. (nezabúdajte, že morálka je subjektívna)

Alebo (včera som zachytil, že sa začína obchod s potvrdeniami o očkovaní, pričom lekár potvrdenie vydá, ale nezaočkuje, čo je trestný čin falšovania zdravotnej dokumentácie-tým zákon priznáva potvrdeniu o očkovaní status „zdravotnej dokumentácie“, čím ju posúva pod platnosť určitých zákonov)

Nelegálne: Je to porušenie zákona. Legitímne: Pokiaľ je človek obmedzovaný má právo sa obmedzeniu brániť akýmkoľvek spôsobom. Nemorálne (pre mňa): Pretože by som sa nevedel pozrieť do očí ľuďom, ktorí túto možnosť nemajú a ja by som ju mal.

 Ak niečo posudzujem, posudzujem to na základe svojho morálneho nastavenia a pokiaľ je to v súlade s mojou morálkou súhlasím s daným činom a schvaľujem ho a pokiaľ je proti, nesúhlasím s ním a neschvaľujem ho, čo ale neznamená, že nemôže byť legitímny aj keď je nelegálny.

 Ešte jeden príklad.

Sused týra psa. Je to nelegálne, lebo zákon to zakazuje. Musím ale uznať, že je to legitímne, pretože teória Slobody sa k zvieraťu stavia ako k veci, s ktorou majiteľ môže robiť čo chce. Je to ale podľa mňa nemorálne, teda s tým nesúhlasím, neschvaľujem tento čin a suseda požiadam, aby prestal a ak odmietne, potrestám ho ostrakizácou. Môj nesúhlasný postoj však nemení nič na tom, že jeho čin je plne legitímny.

A ešte jeden:

Na chodníku leží človek, ktorý potrebuje pomoc. Vy ho vidíte, ale nepomôžete mu. Tento nečin je nelegálny, legitímny a či je morálny závisí iba a len na hodnotení ľudí, ktorí sú svedkami vašej reakcie. Nech je ich reakcia akokoľvek nesúhlasná a neschvaľujú váš čin, nemení to nič na veci, že váš nečin je plne legitímny.

 Súhlas s nejakým činom/nečinom vyjadrujete vtedy, keď je daný čin, alebo nečin v súlade s Vašou morálkou. To, či je ten čin/nečin legitímny, alebo legálny, nehrá úlohu.

 Takže, či vyjadríte, že daný čin je legálny/nelegálny, alebo legitímny/nelegitímny, nemá nič spoločné s tým, či ho schvaľujete, alebo s ním súhlasíte.

Potravinová sebestačnosť.

 

Som presvedčený o tom, že posledná zmienka o potravinovej sebestačnosti (ďalej už iba PS) bola v dobe lovcov-zberačov.

Aby sme si rozumeli, nie je to ironický povzdych. Nemám v úmysle súdiť žiadnu myšlienku. V čom vidím problém je to, že súčasní propagátori PS si zrejme neuvedomujú, čo chcú.

PS ako taká sa v súčasnom globálnom svete samozrejme môže vyskytovať v ojedinelých kultúrach, alebo malých komunitách, rodinách, či dokonca aj u jednotlivcov. Prečo? Pretože ich sekundárne potreby (sekundárne v zmysle všetko mimo PS) sú zatiaľ plnené okolitým svetom, kde rôzni jednotlivci nie sú PS.

 Skúsme túto myšlienku ale doviesť do dôsledku. Zrazu je na svete bezpočet rodín, ktoré sú PS. Pestujú si vlastné potraviny a pre to, aby mali čo jesť nemusia nič vymieňať. Týmto počinom by sa svet vrátil do dorábania potravín bez akejkoľvek mechanizácie, pretože by ste nemali za čo vymeniť potrebné veci, ktoré si zaobstarať neviete. Povedzme, že chcem surové železo na to, aby som si vykoval motyku. No ten, kto vie dorábať surové železo je PS tiež. Čo mu teda mám ponúknuť, aby som od neho dostal to surové železo?

Dám ti za železo mrkvu-ale ja mrkvu mám-tak prasa-ale ja prasa  mám... atď

 Druhou otázkou je to, či by človek, ktorý vie poskytnúť na trh surové železo, či dokonca oceľ, mal čas na to, aby si dorábal vlastné potraviny. Ak nie, prestal by byť PS. Lenže my hovoríme o tom, že PS je každá rodina na svete. Ak by ale výrobca ocele mal byť PS, nemal by čas vyrábať pre celú komunitu oceľ. Musel by si ju vyrábať iba pre seba, čo mi znamenalo dve veci. Bol by nevýslovne neefektívny a navyše by to nemal za čo vymeniť.

Myšlienka zahrnúť iba potraviny do dosiahnutia sebestačnosti je fikcia, práve preto, že by si každá rodina musela dorábať aj všetky ostatné veci potrebné k prežitiu.

 Námietka: Mohol by si niekto sám dorábať potraviny a zároveň by bol kováč a vyrábal by podkovy pre celú dedinu. Druhá rodina by si tiež dorábala potraviny sama ale zároveň by boli plátenkári pre celú dedinu. Tretia by tiež bola PS, ale zároveň by boli aj hrnčiari atď... Teda každá rodina by bola PS a vymieňali by si medzi sebou iba nepotravinové výrobky.

Zabudnite. To by celý život nič nerobili, iba robili. Cez deň na poli a po nociach remeselné práce, pretože obliecť, či vybaviť hrncami celú dedinu nie je práca na hodinu.

 Námietka: "Potom by mohli byť sebestační vo všetkom."

 Tým by sa možnosti výmeny znížili úplne a už by naozaj nebolo čo vymieňať a v tom prípade by boli hrozne neefektívni. Predstavte si, že by si šli vyrobiť každý svoj nôž, sekeru, pílku, gate, hrnce, krpce, či zimnú huňu...

 Práve preto existuje niečo ako „Komparatívne výhody“

 Ďalej sa niekedy stretávam s myšlienkou PS v uzavretých komunitách. Tu sa ale musím spýtať, akým spôsobom sa určuje rozsah komunity.

Čo sa týka celkov, dnes tu máme:
Jednotlivec, rodina, ulica, obec, mesto, okres, kraj, štát, svetadiel, svet... Dúfam, že som na nič nezabudol.

Svet je sebestačný, to vieme. Nepotrebujeme žiadneho ufóna, aby nám niečo poskytol. Ak pôjdeme na nižšie celky, prečo sa drvivá väčšina propagátorov zastavuje na štáte? Prečo nepokračujú ďalej a neprídu až k jednotlivcovi. Prečo by malo byť PS Slovensko a nie Dlhá ulica v Nitre Janíkovciach, alebo Jožko Púčik z Pukanca?

 Posledný argument, ktorý mi napadol a s ktorým sa stretávam je kolaps spoločnosti: „Ten, kto je potravinovo sebestačný prežije aj keď už všetko prestane fungovať.“

Omyl!

 PS môže existovať iba ako romantická prax niekoľkých rodín, či komunít (ktorým naozaj držím palce a sám sa k tomu chcem dostať) vo svete, ktorý funguje na obchode, ako výmene statkov medzi ľuďmi interagujúcimi na trhu. V takto všeobecne spolupracujúcej spoločnosti môžu jestvovať štatisticky nevýznamné komunity, či rodiny, alebo dokonca jedinci, ktorí sú PS.

 Interakcia na trhu môže byť priama (barter), alebo nepriama (cez peňažné prostriedky). Keď som sa raz rozprával s jedným človekom obhajujúc zlato argumentoval mi tento oponent tým, že zlato sa nedá jesť. Nie, nedá. Zlato je však výmenný prostriedok a to posledný výmenný prostriedok, ktorého platnosť dokazuje, že „obchod beží“. Ak prestane fungovať, potom sa zastaví obchod. A keď sa obchod zastaví ste úplne zbytočne potravinovo sebestační. Pretože ak sa obchod zastaví, nasleduje kolaps spoločnosti a v takom prípade je naivné myslieť si, že vy sa budete napchávať hovädzím gulášom a tisíce hladných ľudí sa bude na vás pozerať spoza plota.

Hovorievam: Ak prestane byť zlato akceptovaným výmenným prostriedkom, potom je efektívna už iba jedna vec – rotačný guľomet. Aj to iba na obmedzený čas.

 Nie, PS nie je zlá myšlienka, no pýtam sa ešte raz, či jeho propagátori tušia, že sa pri jej aplikácií dostávame do doby lovcov-zberačov.

 Sám si pestujem potraviny. Cez leto v podstate nemusím základnú zeleninu nakupovať (mám ale rád aj čínsku kapustu, či paštrnák ktorým sa u mňa doma nedarí). Ale tekvicu, cukety, mrkvu, zeler, papriku, cibuľu, cesnak.... To všetko si dopestujem. Lenže tekvicu mrazím. Za čo by som mal vymeniť el. energiu ak by jej dodávateľ bol PS?

 To, čo zabezpečuje mier vo svete je obchod. Nie nadarmo sa hovorí, že hranice, cez ktoré neprechádza kupec prechádza vojak.

Ak môžete, pestujte si čo najviac domácej potravy. Ak to nezvládate, podporujte roľníkov vo vašom najbližšom okolí, preto, lebo ich viete skontrolovať, ak raz (konečne) prestanete veriť štátnym kontrolným orgánom.

 Nebuďte sebestační. Spolupracujte! Ale je veľmi podstatné, aby ste interagovali s ľuďmi, ktorým veríte. Nemajte zlé svedomie, ak nekúpite mrkvu od vášho suseda, o ktorom viete, že prepcháva pôdu dusíkom a kúpiť by ste ju od neho mali iba preto, že je váš sused. Pokojne kúpte mrkvu od niekoho z Maďarska.

To vôbec nie je podstatné odkiaľ človek je, ale čo a ako dorába.

Na to sú kupci, ktorí tovary poctivých výrobcov dokážu prenášať aj cez pol Európy, či Sveta...!