Objednávateľ vraždy a nájomný vrah.

Poznámka na začiatku: Úvaha počíta s prostredím laissez-faire

Je objednávateľ vraždy vinný? Mal by byť inštitucionálne trestaný?

Medzi sympatizantmi anarchokapitalizmu (ďalej ANCAP) je toto otázka, ktorá nie je zodpovedaná rovnako. Niektorí tvrdia, že áno. Niektorí, že za určitých okolností a niektorí, že nie.

Všetci sa však zhodujú na tom, že pokiaľ sa bavíme o treste v ANCAPE absolútne prípustnom – ostrakizácii – tak vždy záleží na rozhodnutí daného jedinca, ktorý buď objednávateľa vraždy ostrakizuje, alebo nie. (Ostrakizácia je forma „trestu“, ktorý spočíva v ignorovaní daného človeka, prerušenie akejkoľvek interakcie, vylúčenie zo vzťahu).

Ja osobne som zástancom postoja: Nájomný vrah je vinný vždy a objednávateľ vraždy NIE, no za určitých okolností ÁNO.

Kedy NIE a prečo:
Predpokladám, že ľudia v danej množine majú svoj rozum, svoj morálny a hodnotový rebríček. Za činy, ktoré vykonajú na základe svojho rozumu, či hodnotového rebríčka sú plne zodpovední. Teda ak je to čin, ktorý sa stretne s prijatím okolia je pochválený, ak je to čin, ktorý sa stretne s neprijatím okolia je obvinený. Jeho činy nik neriadi, akákoľvek požiadavka prejde cez filter hodnotenia daného jedinca a ten skutok vykoná, alebo nie. Je irelevantné o akú žiadosť sa jedná. Buď ju daný jedinec splní, lebo sa kryje s jeho morálnym rebríčkom, alebo ju nesplní. V tomto prípade je objednávateľ vraždy niekto, kto príde za vykonávateľom s určitou obchodnou ponukou. Vykonávateľ na základe svojej morálky zhodnotí či mu ponúkaná suma premieša jeho hodnoty, alebo ich má tak pevne stanovené, že žiadna suma ho nemôže prinútiť aby vykonal čin s ktorým nesúhlasí. Píšem teraz o vražde, ale týka sa to akejkoľvek činnosti. Či je to zrada, alebo udanie, alebo podvod. Ak za Vami príde niekto, aby ste za 50€ premiešali čakaciu listinu na magnetickú rezonanciu a Vy to spravíte, poškodili ste nejakého človeka odsunutím na iné miesto. Poškodili ste ho, ale je to rozhodnutie Vaše na základe Vášho morálneho rebríčka, kde ste prijali 50€ pričom ste niekoho poškodili (a niekomu pomohli). Áno nejde o fatálne poškodenie (Aj keď v určitých prípadoch ísť môže, napr. premiešanie poradia čakateľov na operáciu). Tento príklad som použil ako ilustráciu toho, že drvivá väčšina ľudí je ochotná za nejakú úplatu premiešať svoj hodnotový rebríček, že sa teda nejedná o nejakú zvláštnosť.

(Tento príklad má ale úplne iné konzekvencie na voľnom trhu oproti regulovanému trhu – tým sa ale zaoberať nebudem, vo vybranom príklade sa mi jedná iba o ilustráciu toho, že premiešanie hodnôt v hodnotových rebríčkov nie je nič špeciálne ani zvláštne, v podstate sa to deje niekoľkokrát za deň). Rozdiel je u jednotlivcov v úrovni pri ktorej a či vôbec je ochotný svoj rebríček premiešať. Nejde teda v princípe o nič iné ako o obchodný vzťah. Za výhodu som ochotný niečo vo svojich hodnotách na chvíľu zmeniť.

V morálnom rebríčku väčšiny ľudí je vražda na tak pevnom stupienku, že iba málokto by sa na to podujal a preto je aj oveľa viac ľudí ochotných pripustiť odsúdenie nielen vraha, ale aj objednávateľa vraždy.

Tak, ako niekto odmietne určitú sumu za to, že premieša poradovník na rezonanciu, tak iný odmietne určitú sumu za vykonanie vraždy. A naopak. Tak ako niekto prijme určitú sumu za premiešanie poradovníka, tak niekto iný prijme sumu za vraždu. Hodnotenie týchto činov závisí výhradne na morálnom rebríčku hodnotiaceho jednotlivca.

Konajúci jednotlivec je plne zodpovedný za svoje činy bezohľadu  na to, či bol jeho čin vykonaný na základe samostatného rozhodnutia, alebo bol jeho čin kúpený. Pretože vykonanie toho činu môže odmietnuť.

Zásadná otázka pre demokraciu: Ako môže človek, ktorý je ochotný predať svoj morálny rebríček rozhodovať vo voľbách o smerovaní krajiny?

Kedy ÁNO a za akých okolností:

1. Donútenie: Ak objednávateľ vraždy hrozí násilím. Napríklad pri vydieraní. Pri hrozbe, že ublíži blízkym ľuďom, ak daný čin niekto nevykoná.

2. Manipulácia nesvojprávnych ľudí: Ľudí, ktorých mentálne schopnosti nedosiahli úroveň, kde si je vedomý toho, čo jeho čin spôsobí. Spravidla sa môže jednať o deti, či o mentálne chorých.

3. Spolupáchateľstvo: Keď je objednávateľ vraždy priamo zapojený do tohto činu. Či už organizovaním, alebo poskytnutím alibi, či poskytnutím prostriedkov na vraždu.

4. možno ešte niečo..

Všetky tieto prípady sa ale posudzujú jednotlivo. Nezávislými súdmi, ktoré rozhodujú o miere zavinenia, úmyslu, či miere spolupáchateľstva.

Otázka MORÁLKY:

Vyššie som sa zaoberal iba inštitucionálnymi trestami. Teda súd, odsúdenie a väzenie. Objednávateľa vraždy môže človek ale potrestať aj inak. Presne tak, ako sa trestá človek, ktorý týra psa, či ktorý chodí ožratý po dedine a ruší iných ľudí, či ktorý je neslušný, vulgárny, či neprispôsobivý. Jednoducho s ním odmietnete realizovať akúkoľvek interakciu. Ak spoločnosť prijíma s nevôľou objednávateľa vraždy stane sa tento jedinec spoločenským vyvrheľom a skôr či neskôr sa to prejaví priamo na jeho živote. Tak ako je vo väzení najhorší trest samotka, tak je aj v spoločnosti najhorší trest vydedenie. Vydedený jedinec, odvrhnutý spoločnosťou zostáva osamote.

Ako je to v prostredí štátnych zákonov:

V štáte však nemôže na základe zákona prísť k fatálnej ostrakizácii jedinca, lebo existuje niečo ako právo na život, sociálne dávky, či záchranná sociálna sieť. Nie je možné a zákonné nechať človeka zomrieť na kraji cesty, alebo v jarku pre nedostatok interakcií s okolím a aj preto štát musí zaviesť zákony, ktoré kriminalizujú objednávateľa vraždy, či človeka ponúkajúceho úplatok, lebo sám štát svojou reguláciou znemožnil ľuďom v spoločnosti trestať jedincov, ktorí sa previnili proti morálke väčšiny ľudí ostrakizáciou. Je to regulácia, ktorá sa snaží odstrániť pochybenia predchádzajúcej regulácie.

Preto štát núka náhradu, ktorá je však v mnohých ohľadoch sporná:

Objednávateľ vraždy je kriminalizovaný. Je odsúdený a vsadený do väzenia, lebo štátne zákony neumožňujú tohto človeka ostrakizovať s fatálnymi následkami akými by čelil vydedenec spoločnosťou odvrhnutý. Preto je uväznený a jeho život je zabezpečovaný prostriedkami, ktoré štát zoberie (aj) pozostalým obete. No nie je to paradox? Životné náklady sú hradené (aj) z prostriedkov pozostalých obete... Akoby toho nebolo dosť. Niekto  si zaplatí, aby Vám nájomný vrah zabil milovanú bytosť a Vy mu potom platíte ubytko...

Poznámka na konci:
Otázka trestu izolovaním zločinca v prostredí voľného trhu nie je predmetom tejto úvahy...

Subjektívna teória hodnôt

Málokedy a či vôbec som sa v živote stretol s takým rozporuplným prijímaním a akceptovaním tak jednoduchej teórie. Zjednodušene hovorí subjektívna teória hodnôt, že hodnota akéhokoľvek tovaru, služby, zážitku, emócie, výberu je daná človekom, ktorý daný tovar, službu, zážitok, emóciu, či výber hodnotí. Teda, že nik nie je schopný objektívne posúdiť akú hodnotu má čokoľvek, pretože to vždy hodnotí na základe svojho vlastného subjektívneho rebríčka hodnôt. Inak povedané, nik nie je schopný rozhodnúť koho hodnoty sú lepšie, lebo vždy hodnotí a súdi iba na základe vlastného rebríčka. Volá sa to nemožnosť interpersonálneho porovnávania.

To, že sa na nejakej hodnote čohokoľvek zhodne 90 ľudí zo sto znamená, že sa nejedná o objektívnu hodnotu ale o 90 zhodných subjektívnych hodnôt.

Prečo rozporuplné prijímanie?

V bežnom živote sa veľakrát stretávam s rôznymi hodnoteniami divadelného predstavenie, filmu, obrazu, či športového výkonu, kde sa iba sporadicky objaví niekto, kto povie:
„Tebe sa ten film nepáčil. To preto lebo si blbý.“

Áno, sem-tam sa stretnem aj s takou reakciou, ale oveľa častejšie tá reakcia vyzerá nejako takto.
„Tebe sa ten film nepáčil? To je škoda, ja ho milujem a nikde som nevidel vykreslenie tohto rozhodnutia tak emotívne.“
„Hej, ale mňa tieto nostalgické veci moc neberú.“
„Máš pravdu, každý sme nejaký. A každému sa páči niečo iné, však?“

Je však nadmieru zvláštne ako nedokážeme ten istý princíp použiť na rôzne situácie. Vždy záleží na našom morálnom rebríčku a kým pri diskusii o športovom zážitku sme schopní si to priznať pri iných, principiálne tých istých otázkach sa tomu všemožne bránime.
Či je to už otázka viery, vedy, sociálnych konštruktov, alebo tém, ktoré jednotlivec pokladá za „iné“ ako všetky ostatné. V tých prípadoch sa práve ako najčastejší argument na podporu odsúdenia iného názoru používa veta „to je niečo iné“.

Nie, nie je.

Tento obraz sa ti nemusí páčiť, ale školská dochádzka je potrebná a preto je povinná. V podstate sa nejedná o nič iné ako o to, že názor človeka podporujúceho povinnú školskú dochádzku sa zhoduje s názorom väčšiny a štátu a preto má právo donútiť človeka, ktorému sa tento jeho názor nepáči k nejakému konaniu.

Skúsim to pre istotu zopakovať, nie som si totiž istý, že je to zrozumiteľné.

Človek A má názor. Človek B ma iný názor.

Ak je zákon štátu zhodný s názorom človeka A znamená to, že názor človeka A je zhodný so zákonom štátu. Ak zákon núti človeka B robiť niečo, čo on sám nechce, znamená to, že človek A súhlasí s tým, aby existovala donucovacia moc, ktorá núti človeka B, aby konal podľa názoru človeka A.

Teda je to vyjadrenie, že človek A má právo na násilné donútenie človeka B robiť niečo, čo robiť nechce a to len preto lebo názor človeka A sa zhoduje so štátnym zákonom.

Ak by teda jestvoval zákon, ktorý určí, že dielo Picassa sa musí páčiť všetkým sú všetci ľudia, ktorým sa Picasso nepáči obete ľudí, ktorým sa Picasso páči.

Je zaujímavé koľko ľudí si pomyslí, že zákon prikazujúci aby sa všetkým páčil Picasso je absurdný, ale zároveň ani na chvíľu nezapochybuje, že zákon o povinnej školskej dochádzky je akoby z iného košíka.

Niekto môže ale namietnuť: „Povinná školská dochádzka je potrebná k tomu, aby bol štát ako taký na nejakej úrovni. Určitá (štandardná) úroveň vzdelania je pre spoločnosť potrebná.“
Iste sa nájdu ľudia, ktorí možno váhavo, ale predsa len prikývnu.

Lenže: hodnota úrovne vzdelanosti národa môže byť pre človeka odmietajúceho povinnú školskú dochádzku natoľko marginálna, že ju nepovažuje za dostatočnú na to, aby dieťa poslal do školy. Ak by ju totiž považoval za dôležitú pošle dieťa do školy aj sám.

Alebo: Povinná školská dochádzka je potrebná, aby každé dieťa dostalo šancu sa vzdelávať. To je fakt, ale prečo by malo byť moje presvedčenie o tom, že každé dieťa by malo dostať šancu sa vzdelávať hodnotnejšie ako presvedčenie niekoho iného, že jeho dieťa by malo mať šancu čím skôr prevziať rodinnú farmu, alebo kováčske žezlo.

Subjektívna teória hodnoty je nenapadnuteľná a principiálne platná vo všetkých situáciách z jedného jednoduchého dôvodu. Akékoľvek posúdenie kohokoľvek konania je závislé na našom hodnotovom rebríčku. Lenže neexistuje etalón rebríčka hodnôt, teda nemôžeme povedať, ktorý čin je dobrý a ktorý zlý. Môžeme povedať iba to, ktorý čin sa na základe nášho hodnotového rebríčka javí nám ako zlý, alebo dobrý. V prípade útoku na našu integritu sa tomuto útoku bránime. Avšak čo s aktivitou, ktorá nás fyzicky neohrozuje, ktorá ohrozuje iba náš morálny rebríček?
„Prezentáciu čudných indivíduí počas dúhového pochodu by som zakázal.“
Inak povedané „Použil by som ozbrojené zložky štátu platené z daní občanov, aby som zabránil niekomu chodiť po ulici oblečených tak, ako sa to nezhoduje s mojim estetickým cítením.“

Ja zase by som zakázal pochody fanúšikov oblečených v dresoch mužstva, držiac transparenty a vyhukujúc rôzne heslá a spievajúcich klubové hymny, pretože sa mi nepáčia farby daného mužstva. Princíp rovnaký, prijatie týchto dvoch odlišných postojov je v spoločnosti absolútne rozdielne.

Nejde o to, aby ste nevyjadrovali svoje pocity, či názory, pokojne na pochodujúcich reagujte „Fuj! Je to odporné!“ ale nikdy svoj hodnotový rebríček neukladajte vyššie ako je rebríček niekoho iného, pretože nejestvuje etalón. A už vôbec nie na úroveň násilného zásahu voči inak zmýšľajúcemu.

Malá pomôcka:
Pred akýmkoľvek vyjadrením žiadosti o zásah inštitúcie, ktorá má v rukách monopolné násilie (štát) si odpovedajte na jednu otázku.

„Prečo by mal moje hodnoty zdieľať ktokoľvek, ktorý s nimi nesúhlasí?“ a určite sa neuspokojte s odpoveďou „preto!“ a ani s odpoveďou „preto, že to tak cítia viacerí.“ Lebo ak toto budete pokladať za argument, možno sa raz stane, že Vám niekto, komu ste udelili legitimitu na vynucovaní Vašich názorov na iných ľuďoch  bude chcieť zakázať (alebo prikázať)  robiť niečo, čo Vy sám budete pokladať za úplne v pohode (alebo čo robiť nebudete chcieť). A keďže ste mu už udelili tú legitimitu ostane Vám iba čušať a šúchať nohami....

Ako sa múdro hovorí: „Lov sa mi páči, kým nelovia mňa.“