Subjektívna teória hodnôt

Málokedy a či vôbec som sa v živote stretol s takým rozporuplným prijímaním a akceptovaním tak jednoduchej teórie. Zjednodušene hovorí subjektívna teória hodnôt, že hodnota akéhokoľvek tovaru, služby, zážitku, emócie, výberu je daná človekom, ktorý daný tovar, službu, zážitok, emóciu, či výber hodnotí. Teda, že nik nie je schopný objektívne posúdiť akú hodnotu má čokoľvek, pretože to vždy hodnotí na základe svojho vlastného subjektívneho rebríčka hodnôt. Inak povedané, nik nie je schopný rozhodnúť koho hodnoty sú lepšie, lebo vždy hodnotí a súdi iba na základe vlastného rebríčka. Volá sa to nemožnosť interpersonálneho porovnávania.

To, že sa na nejakej hodnote čohokoľvek zhodne 90 ľudí zo sto znamená, že sa nejedná o objektívnu hodnotu ale o 90 zhodných subjektívnych hodnôt.

Prečo rozporuplné prijímanie?

V bežnom živote sa veľakrát stretávam s rôznymi hodnoteniami divadelného predstavenie, filmu, obrazu, či športového výkonu, kde sa iba sporadicky objaví niekto, kto povie:
„Tebe sa ten film nepáčil. To preto lebo si blbý.“

Áno, sem-tam sa stretnem aj s takou reakciou, ale oveľa častejšie tá reakcia vyzerá nejako takto.
„Tebe sa ten film nepáčil? To je škoda, ja ho milujem a nikde som nevidel vykreslenie tohto rozhodnutia tak emotívne.“
„Hej, ale mňa tieto nostalgické veci moc neberú.“
„Máš pravdu, každý sme nejaký. A každému sa páči niečo iné, však?“

Je však nadmieru zvláštne ako nedokážeme ten istý princíp použiť na rôzne situácie. Vždy záleží na našom morálnom rebríčku a kým pri diskusii o športovom zážitku sme schopní si to priznať pri iných, principiálne tých istých otázkach sa tomu všemožne bránime.
Či je to už otázka viery, vedy, sociálnych konštruktov, alebo tém, ktoré jednotlivec pokladá za „iné“ ako všetky ostatné. V tých prípadoch sa práve ako najčastejší argument na podporu odsúdenia iného názoru používa veta „to je niečo iné“.

Nie, nie je.

Tento obraz sa ti nemusí páčiť, ale školská dochádzka je potrebná a preto je povinná. V podstate sa nejedná o nič iné ako o to, že názor človeka podporujúceho povinnú školskú dochádzku sa zhoduje s názorom väčšiny a štátu a preto má právo donútiť človeka, ktorému sa tento jeho názor nepáči k nejakému konaniu.

Skúsim to pre istotu zopakovať, nie som si totiž istý, že je to zrozumiteľné.

Človek A má názor. Človek B ma iný názor.

Ak je zákon štátu zhodný s názorom človeka A znamená to, že názor človeka A je zhodný so zákonom štátu. Ak zákon núti človeka B robiť niečo, čo on sám nechce, znamená to, že človek A súhlasí s tým, aby existovala donucovacia moc, ktorá núti človeka B, aby konal podľa názoru človeka A.

Teda je to vyjadrenie, že človek A má právo na násilné donútenie človeka B robiť niečo, čo robiť nechce a to len preto lebo názor človeka A sa zhoduje so štátnym zákonom.

Ak by teda jestvoval zákon, ktorý určí, že dielo Picassa sa musí páčiť všetkým sú všetci ľudia, ktorým sa Picasso nepáči obete ľudí, ktorým sa Picasso páči.

Je zaujímavé koľko ľudí si pomyslí, že zákon prikazujúci aby sa všetkým páčil Picasso je absurdný, ale zároveň ani na chvíľu nezapochybuje, že zákon o povinnej školskej dochádzky je akoby z iného košíka.

Niekto môže ale namietnuť: „Povinná školská dochádzka je potrebná k tomu, aby bol štát ako taký na nejakej úrovni. Určitá (štandardná) úroveň vzdelania je pre spoločnosť potrebná.“
Iste sa nájdu ľudia, ktorí možno váhavo, ale predsa len prikývnu.

Lenže: hodnota úrovne vzdelanosti národa môže byť pre človeka odmietajúceho povinnú školskú dochádzku natoľko marginálna, že ju nepovažuje za dostatočnú na to, aby dieťa poslal do školy. Ak by ju totiž považoval za dôležitú pošle dieťa do školy aj sám.

Alebo: Povinná školská dochádzka je potrebná, aby každé dieťa dostalo šancu sa vzdelávať. To je fakt, ale prečo by malo byť moje presvedčenie o tom, že každé dieťa by malo dostať šancu sa vzdelávať hodnotnejšie ako presvedčenie niekoho iného, že jeho dieťa by malo mať šancu čím skôr prevziať rodinnú farmu, alebo kováčske žezlo.

Subjektívna teória hodnoty je nenapadnuteľná a principiálne platná vo všetkých situáciách z jedného jednoduchého dôvodu. Akékoľvek posúdenie kohokoľvek konania je závislé na našom hodnotovom rebríčku. Lenže neexistuje etalón rebríčka hodnôt, teda nemôžeme povedať, ktorý čin je dobrý a ktorý zlý. Môžeme povedať iba to, ktorý čin sa na základe nášho hodnotového rebríčka javí nám ako zlý, alebo dobrý. V prípade útoku na našu integritu sa tomuto útoku bránime. Avšak čo s aktivitou, ktorá nás fyzicky neohrozuje, ktorá ohrozuje iba náš morálny rebríček?
„Prezentáciu čudných indivíduí počas dúhového pochodu by som zakázal.“
Inak povedané „Použil by som ozbrojené zložky štátu platené z daní občanov, aby som zabránil niekomu chodiť po ulici oblečených tak, ako sa to nezhoduje s mojim estetickým cítením.“

Ja zase by som zakázal pochody fanúšikov oblečených v dresoch mužstva, držiac transparenty a vyhukujúc rôzne heslá a spievajúcich klubové hymny, pretože sa mi nepáčia farby daného mužstva. Princíp rovnaký, prijatie týchto dvoch odlišných postojov je v spoločnosti absolútne rozdielne.

Nejde o to, aby ste nevyjadrovali svoje pocity, či názory, pokojne na pochodujúcich reagujte „Fuj! Je to odporné!“ ale nikdy svoj hodnotový rebríček neukladajte vyššie ako je rebríček niekoho iného, pretože nejestvuje etalón. A už vôbec nie na úroveň násilného zásahu voči inak zmýšľajúcemu.

Malá pomôcka:
Pred akýmkoľvek vyjadrením žiadosti o zásah inštitúcie, ktorá má v rukách monopolné násilie (štát) si odpovedajte na jednu otázku.

„Prečo by mal moje hodnoty zdieľať ktokoľvek, ktorý s nimi nesúhlasí?“ a určite sa neuspokojte s odpoveďou „preto!“ a ani s odpoveďou „preto, že to tak cítia viacerí.“ Lebo ak toto budete pokladať za argument, možno sa raz stane, že Vám niekto, komu ste udelili legitimitu na vynucovaní Vašich názorov na iných ľuďoch  bude chcieť zakázať (alebo prikázať)  robiť niečo, čo Vy sám budete pokladať za úplne v pohode (alebo čo robiť nebudete chcieť). A keďže ste mu už udelili tú legitimitu ostane Vám iba čušať a šúchať nohami....

Ako sa múdro hovorí: „Lov sa mi páči, kým nelovia mňa.“