streda 23. októbra 2019

Demokracia.


„Najnebezpečnejšou farbou na križovatke je zelená. V domnení, že mám prednosť prestávam byť pozorný.“

Táto úvaha nie je vyslovene proti demokracii ako takej. Je to iba reakcia na „zbožšťovanie“ tohto systému, na spôsob komunikácie so slobodnými jedincami, na spôsob obhajoby neetických a amorálnych zákonov. Je to iba pokus pozrieť sa na „Boha demokracie“ a „slobodných volieb“ ľudí z iného zorného uhla.

Nedávno som videl besedu s Jaroslavom Dušekom, kde som počul úžasný postreh. Nepamätám si to presne, preto nemôžem tvrdiť, že je to citát.
Bolo to nejako takto:
´Ak vo voľbách odovzdáte hlas, odovzdáte ho niekomu. Teraz už Váš hlas má niekto iný, nie Vy. Ešte raz: Vy už svoj hlas nevlastníte, lebo už ste ho odovzdali. Ste nemí.´
Pekné, však?

Ako býva u mňa v poslednom čase zvykom, zase pôjdem bod po bode a skúsim rozobrať body, ktoré sú mi nie celkom jasné, poprípade na ktoré mám iný názor.

0. Ako sa inštaluje demokracia?
Toto je nultý bod, lebo možno existuje nejaká právna úprava, alebo nejaký právny zvyk, ktorý zodpovedá moju otázku na konci a ja o ňom iba neviem...
Ako sa inštaluje autokracia, alebo diktát, alebo ďalšie „nedemokratické“ zriadenia mám celkom jasnú predstavu. Nahrubo: To si nejaká klika, alebo nejaký sociopat dohodne postup s veliteľmi ozbrojených síl, či je to už vojsko, alebo je to polícia, posľubuje im nejaké výhody, ktoré doteraz nemali, odrokuje si nejaké povinné jazdy so zopár politickými oponentami, najlepšie s tými, ktorí zatiaľ nedosahujú na výhody vlády, ale nie sú ani zanedbateľní v zmysle, že nemajú žiadnu podporu u ľudí a jednoducho zorganizujú puč. Alebo vo feudalizme panovník zaútočí svojimi silami na inú krajinu, obsadí ju a je tam kráľom tiež, alebo vládcu inej krajiny podplatí výhodami a urobí si z neho bábkovú vládu. Proste dokážem pochopiť, ako sa systém založený na násilí môže dostať k vláde nad určitým územným celkom.
Toto ale nechápem pri demokracii. Tá má nejaké svoje pravidlá. Teda, že voliť môžu iba občania krajiny, iba ľudia nad 18 rokov, ktorí sú svojprávni a nachádzajú sa (alebo aj nie, záleží na schopnosti organizátora volieb) na území krajiny atď... A že sa rozhoduje princípom jednoduchej väčšiny, teda 50% zo zúčastnených +1 človek.
Hm, lenže tieto pravidlá pred prijatím demokracie neplatia. Prečo je teda znemožnené voliť 16 ročným ľuďom, keď pravidlá demokracie ešte neplatia (je pred prvými voľbami)? Prečo sa rozhoduje jednoduchou väčšinou o prijatí demokratického systému, keď ešte neplatí pravidlo jednoduchej väčšiny?

1. Nekritický obdiv.
Demokracia je násilná. Možno niekomu udrelo do očí vyjadrenie v predchádzajúcom bode o násilných systémoch, ale či sa to niekomu páči, alebo nie, demokracia patrí medzi násilné systémy, ako si ukážeme v bode 2. Preto mi nie je celkom jasné prečo je k nej tak nekritický obdiv. Slovo demokracia aj s významom tohto pojmu sa vkladá do všetkých zákonov, či nariadení, ktoré by mal tento pojem zjemňovať. Akýkoľvek názor je potlačený zosmiešnením, alebo zahriaknutím. Prípadne okrídlenou vetou „nič lepšie nemáme“, ktorú rozoberiem v bode 5. Štátne inštitúcie sa nazývajú demokratickými inštitúciami, akoby pojem „demokracia“ malo byť zárukou niečoho ideálneho, jasného a všetkými akceptovateľného. Ak aj niekto zadvihne hlas proti systému, je usadený argumentom, že sa jedná o demokratickú inštitúciu, či demokratické rozhodnutie. Diskusia o podstate demokracie je neprípustná, dokonca zákon hovorí o nemožnosti registrovať stranu, ktorá by mala v programe odstrániť demokratické princípy.

2. Čo s menšinou
Nuž, áno. Čo s menšinou? Koho to zaujíma, však? Na základe bodu 1 sa o demokratických rozhodnutiach nehovorí. Tí, ktorí nesúhlasia sa jednoducho musia prispôsobiť rozhodnutiu väčšiny. Hm, ale čo keď sa prispôsobiť nechcú? Potom je na nich použité násilie na dosiahnutie činov, ktoré títo jedinci robiť nechcú, ale väčšina rozhodla, že ich konať musia. Samozrejme nedeje sa to hneď, na to je demokratický systém opatrný. Najprv je tu súdnictvo ako zdanie spravodlivosti a potom je tu súdne rozhodnutie a ak nekonáte tak, ako sa väčšina rozhodla príde aj násilné donútenie.
V podstate sa jedná o toto:
Ak má jednotlivec nejaký rebríček hodnôt, ktorý sa kryje so zákonom štátu a ja ho mám iný, ktorý odporuje zákonu znamená to, že daný jednotlivec má právo vyžadovať moje konanie na základe jeho rebríčka hodnôt. Zvláštne, že?

3. Gravitačný zákon, minimálna mzda a demokracia
Predstavte si, že by parlament navrhol hlasovanie o tom, či platí gravitačný zákon aj pre hrušku, keďže Newtonovi padlo na hlavu jablko. A parlament by odsúhlasil, že nie, že pre hrušku gravitačný zákon neplatí. Smiešne, však?
O prírodných zákonoch sa predsa nehlasuje.
Lenže zákon o preplácaní nákladov na dovolenku na Slovensku, či zákon o minimálnej mzde je zákon o matematike, čo je prírodná veda. Ak raz ekonomike firmy nevychádza jej hospodárenie tak, že môže dať nejakému zamestnancovi za jeho prácu aspoň minimálnu mzdu, znamená to, že ju dať nemôže. 1+1=2 nech budú politici hlasovať akokoľvek. Na odmietnutie prírodného zákona matematiky parlamentom potom trh reaguje rôznymi okľukami až nakoniec nájde rovnováhu. Plat teda zvýši, ale keďže 1+1=2 tak zamestnanca prepustí. Alebo nie. V tom prípade prichádza na rad „zákon pizze“. Pizzu nezväčšíte ak ju nakrájate na osem kúskov namiesto na šesť. Je úplne jedno na koľko rôznych benefitov rozparcelujete náklady určené na zamestnanca. Ako som napísal v článku „Kapitalista“ v bode 6, každý zákonný benefit pre zamestnanca je hradený z jeho peňaženky, nie z peňaženky zamestnávateľa. Alebo firma jednoducho zvýši cenu produktu na trhu, čo nakoniec zaplatí zamestnanec. Matematika nepustí.

4. Demokracia a sloboda
Nie deti, demokracia nie je sloboda. Darmo je to aj v zákone 245/2008 o povinnej školskej dochádzke  v paragrafoch 3 odstavec j), alebo v §4 odstavec h) a nasledujúcich...
Darmo si tak píše toto prídavné meno a Orwellovským spôsobom sa to snaží presadiť. Slobodná demokracia je oxymoron. Sloboda je vo všetkých slovníkoch, ktoré som kedy čítal definovaná rovnako. Použijem najčastejšiu a najkratšiu definíciu ktorou je „neprítomnosť donucovania“. Ako som uviedol vyššie v bode 2, túto základnú charakteristiku demokracia neplní.
Viete, že je zakázané organizovať referendum napríklad o výške daní? Jednoducho človek nemôže ani len spolurozhodovať o tom, o akú veľkú časť svojej práce ho demokratický štát oberie. Nemôže rozhodovať o svojej práci. Keďže moja práca patrí mne, vyplýva z toho, že nemôžem rozhodovať o sebe. Nuž, takto si zrovna slobodu nepredstavujem. Kto áno, nech mi napíše...

5. Nič lepšie nemáme
Toto je veľmi často používaný argument v prípade, že sa (po náročných diskusiách) podarí vzbudiť v človeku aspoň akú-takú pochybnosť. Ale máme. Teoreticky je pripravený do najmenších podrobností koncept slobodnej spoločnosti, ktorá nie je ničím iným, iba voľným trhom, ktorý je definovaný ako (aj virtuálny) priestor, kde dochádza k dobrovoľnej výmene tovaru, služieb, emócii atď... medzi dvoma či viacerými subjektami, pričom do tejto výmeny nesmie zasahovať nik, kto nie je výmeny priamo zúčastnený.
Že to je nerealizovateľné? Že je to utópia?
Hm, a ako by ste nazvali systém, ktorý tvrdí, že nie sme dostatočne zodpovední za svoje životy, ale že sme dostatočne zodpovední aby sme z množiny nezodpovedných jedincov vybrali tých, ktorí nielenže budú vedieť ako majú spravovať voľný trh reguláciami, ale dokonca budú vedieť tie pravidlá určiť aj pre iných a že tí, ktorí ich budú voliť sú napriek svojej nezodpovednosti za vlastné životy natoľko zodpovední, že týchto ľudí budú vedieť voliť zodpovedne?
Stratili ste sa? Ani sa Vám nečudujem.

6. Nevoliči: nemusí im to byť jedno, možno iba nikoho nechcú
Mylným a ťažko spochybniteľným predpokladom demokratických volieb je, že tí, ktorí sa volieb nezúčastňujú sú k voľbám ľahostajní, teda, že im je jedno, kto bude v parlamente sedieť a preto s maximálnou drzosťou tak charakteristickou pre demokraciu sa jednoducho hlasy ľudí, ktorí sa nezúčastnili volieb rozpočítajú pomerne medzi strany, ktoré boli vo voľbách úspešné. A tak pokojne zarytý katolík môže skončiť v košiari liberálov. Ospravedlnenie je ale dostupné ihneď.
„Ak ti to vadí, choď voliť.“
Uff!
„Ak ti vadí, že ti súkromné kino strháva z výplaty každý mesiac 6 euro, tak je to tvoja chyba, máš chodiť do kina.“
Nie, niektorí nevoliči (napr. ja) sa nezúčastňujú volieb preto, lebo nechcú žiadnu vládu ani parlament. Pokiaľ  táto možnosť nebude pri voľbách, teda nebude možné hodiť lístok „NIKTO“ so všetkými konzekvenciami (menší počet poslancov v parlamente atď...), nemôže byť môj hlas započítavaný akoby som volil. Inak to nie je nič iné, iba „krádež hlasu“.


7. Demokracia je nebezpečná v tom, že z nás robí spoluvinníkov
Tak, ako je uvedené v motte na začiatku úvahy. Vhodením lístku do urny je v nás vzbudený dojem, že to máme v rukách a že sme spoluzodpovední za to, čo potom volení zástupcovia vykonajú. Odráža sa to v bežných vyčítavých vetách u priateľov, ktorí poznajú svoju voľbu. Napríklad:
„Vidíš, čo henten blbec robí, keby si ho nevolil, všetko bude OK.“
Lenže, úprimne. Voľby sú o emóciách, programy číta iba mizivé percento voličov. Takto sme sa naučili, takto jednotlivci volia. Aj keby zrovna programy čítali, nikto nie je schopný predikovať, s kým sa strany spoja, čo z programu v rámci konsenzu s vidinou koalície a možnosti vládnuť budú vypúšťať a čo doň prijmú. Na ďalšie postupy jednotlivých strán už volič nemá dosah.
Preto, nie! Nie ste vinní za to, ako štát a jeho politika vyzerá, aj keby ste akokoľvek poctivo vyberali stranu, ktorej hodíte hlas.
V domnení, že jednotlivec cez demokratické voľby má možnosť meniť politiku štátu prestáva byť kritický, prestáva slobodne uvažovať a zaraďuje sa medzi individuality, ktoré sa cítia spoluzodpovedné za chod štátu tým, že raz za štyri roky hodia lístok do urny. A tento argument je často aj zneužívaný v diskusiách s nevoličmi.
Nezáleží na tom, koľko daní odvediem, nezáleží na tom, komu pomáham, ako žijem svoj život, ako vplývam na ostatných, či ako oni vplývajú na mňa. Nevolím? Som arogantný nezodpovedný jedinec, ktorý nemá právo sa sťažovať.
Ale ja hovorím:
Mám právo sa sťažovať pretože aj keď nemám vplyv na to, kto je riaditeľ kina, ktoré ma niečím neuspokojilo, mám právo sa sťažovať.
Pretože to platím.

Áno, demokracia je rozhodne lepšia ako socializmus, či fašizmus, alebo feudalizmus...
Áno je.
A to ma má uspokojiť?

streda 2. októbra 2019

Sloboda slova (prejavu).


Keďže som mal v poslednom čase niekoľko diskusií na túto citlivú tému, zrejme to niečo znamená tak som si sadol na zadok a napísal nasledovnú úvahu.
Najčastejšie som sa v diskusii stretol s názorom, že dnes sloboda vo vyjadrovaní existuje s výnimkou tém, ktoré sú zákonom zakázané.
To je vlastne aj koreň problému v súčasnom ponímaní slobody.
O tom, že sloboda je definovaná jasne ako neprítomnosť donucovania písať nebudem. Rešpektujem, že vzhľadom k mnoho početnosti zneužitia tohto pojmu sa pojem sloboda väčšinou indexuje ako „sloboda slova“, „sloboda pohybu“, sloboda podnikania“, „slobodný prístup k informáciám“ atď...
Nebudem sa ani zaoberať Orwellovským poňatím pojmu sloboda, kde sa používa aj v prípadoch, kedy to nie je až také slobodné, resp. kedy zákon neumožňuje, napriek deklarácii slobody, realizovať určité aktivity.
Napr. pri „slobodnom prístupe k informáciám“ by Vám zrejme neoznámili mená tajných agentov a miesta ich pôsobiska.
Pri „slobodnom podnikaní“ by Vám zrejme neumožnili predávať drogy.
Pri „slobode pohybu“ by Vám asi nedovolili chodiť po prezidentskom paláci.. atakďalej atakpodobne...
Preto vnímam súčasné požívanie pojmu „sloboda“ za čisto orwellovský newspeak.

Poďme ale k slobode prejavu.
Podľa zákona je sloboda prejavu zaručená, no je obmedzená v prípade propagácie hnutí potlačujúcich základné práva a slobody, pričom či to také hnutie je, alebo nie je rozhoduje zákonodarca.

Tak ako sa v poslednom čase v mojich úvahách stalo zvykom, pôjdem bod po bode.
1. Riziko tohto zákona spočíva v ľubovôli zákonodarcu určovať čo je predmetom slobody prejavu a čo nie. V tomto prípade sa mi zdá diskusia o legislatíve úplne zbytočná. V momente ako presiahne nejaká diskusia kritický rámec, bude jednoducho vyhlásená za nezákonnú. Niečo podobné ako sú referendá, kde nie je zo zákona možné hlasovať o daniach, či o ľudských právach.

2. Zákon zakazujúci určité prejavy ma oberá o možnosť rýchlo spoznať „blba“. Vyjadrovanie akéhokoľvek človeka je (či chceme, alebo nie) základom pre naše posudzovanie a „triedenie“ ľudí do určitých kategórií podľa nášho vlastného hodnotového rebríčka. Viem, že to nie je správne, ale deje sa  to v podvedomí a nezávisle na našej vôli. My samozrejme môžeme regulovať naše reakcie, no v mysli máme človeka, či situáciu zaradenú. Chce naozaj dlhý a tvrdý dril, zbaviť sa tejto podvedomej reakcie.
Ako ale spoznám niekoho, kto má pre mňa neprijateľné názory, vystupovanie, či vonkajší prejav ak ich nesmie prezentovať? Zákon zakazujúci hovoriť o určitých témach ma teda oberá o zásadnú možnosť vyberať si priateľov, resp. rozhodnutie o výbere býva zvyčajne oveľa dlhšie. V konkrétnom prípade by som si s človekom, ktorý hovorí o iných ľuďoch ako o odpade ani nesadol za jeden stôl.

3.  Osobne mi najviac vadí porovnávanie s minulým režimom ohľadom slobody slova.
„Hej vtedy nebola sloboda slova, to si sa mohol dostať do basy za to, že si povedal niečo proti komunistom, dnes je už sloboda slova zaručená ústavou“.
Nie, nie je. To, čo pripúšťam je zmena zoznamu zakázaných tém a kvitujem, že súčasný zoznam je kratší. (vlastne ani neviem, ale zrejme je).
To ale nemení nič na princípe obmedzenia slobody prejavu. Principiálne je totiž jedno, čo obmedzujete v prejave. Dôležité je, že obmedzujete. Preto áno, súhlasím, že zoznam oproti dobe spred roku 1989 je kratší, ale to nie je sloboda slova. To je iba nesloboda slova s iným zoznamom zakázaných tém.

4.  Obmedzenie slobody slova je z hľadiska prezentovaného dôvodu, pre ktorý je sloboda obmedzená dehonestáciou demokratických volieb a hlasu občana. Dôvodom pre obmedzenie slobody slova je totiž potencionálne nebezpečenstvo, že ľudia sú ľahko ovplyvniteľní a preto môžu naletieť na (na prvý pohľad) ľúbivú ľudácku rétoriku. Ak sú ale ľudia ľahko ovplyvniteľní, potom sú voľby iba rozhodnutie ľahko ovplyvniteľných jedincov, ktorí naleteli na ľúbivú politickú reklamu a teda boli oklamaní. Buď teda ľudia sú ľahko ovplyvniteľní a potom sú voľby iba o tom kto koho lepšie oklame, alebo nie sú ľahko ovplyvniteľní a potom nemá zmysel zakazovať nejaké témy.
Aký zmysel majú teda demokratické voľby? Prečo sa hráme na to, že v deň volieb sú ľudia zodpovední a len čo sa skončia voľby sú to nesamostatné a slabomyseľné tvory potrebné iba k plateniu daní?

5. Zákon o obmedzení slobody prejavu a argumenty podporovateľov tohto zákona úplne ignorujú historické súvislosti.
Nestačí, aby sa nejaký fúzatý pánko spolu s krívajúcim riťolezom postavili na debničku na námestí a vykrikovali, že za všetko môžu modrookí a treba sa ich zbaviť.
V spokojnej spoločnosti by to boli iba dvaja smiešni exoti. Terč posmechu ostatných. Kto si troška prečíta dejiny 2. svetovej vojny veľmi dobre vie, že Nemecko bolo na pokraji ekonomického kolapsu, že ľudia trpeli za chyby predchádzajúcich vlád, že reparácie Nemecka platené Francúzsku a Anglicku boli vymáhané aj napriek tomu, že nemecká ekonomika na ne nemala. Nasledovala gigantická devalvácia marky a v obrovskej chudobe a zúfalstve ľudí prišli dvaja spomínaní pánkovia aj s konečným riešením. Keď zatlačíte potkana do kúta, zaútočí.
Okrem toho sa po vzore sovietskeho zväzu v Nemecku začala tvoriť komunistická enkláva (mimochodom najsilnejšia v Európe) a prezident von Hindenburg si iba vyberal z dvoch ziel. Či si vybral väčšie, alebo menšie posúdiť nevieme, vieme iba to, ako jeho výber skončil.
Chcem tým povedať, že tvrdiť, že vzostup nejakej zvrátenej ideológie je preto, lebo jej propagácia nie je zákonom zakázaná a ignorovanie ďalších súvislostí je hlúpe a naivné.
Naopak, ak ekonomické súvislosti ženú ľudí do náručia týchto zvrhlíkov je ich zákaz akoby olej do ohňa. S tým súvisí posledný bod

6. Nechajte tých ľudí slobodne vyhukovať ich blbosti. A namiesto potierania ich pozývajte do televíznych diskusií, pretože po sústredenej argumentácii kvalitného protivníka sa ich argumentácie rozsypú ako domček z karát.

Neuznávam systém štátu, je to pre mňa absolútne zbytočná inštitúcia, ale viem, že mnoho mojich priateľov (minarchistov) pripúšťa jeho existenciu pre prípad ochrany svojich obyvateľov (v preklade daňových poplatníkov).
Ak by som pripustil aspoň tento aspekt, tak:
„Štát, chráň svojich občanov! a ak už si pripustil tú zvrhlosť verejného vlastníctva tak ho chráň pre svojich daňových poplatníkov.“

Poznámka:
Ako rieši slobodu prejavu idea anarcho-kapitalizmu?
Skoro ako všetko. Sloboda prejavu je majetkovým právom. Znamená to, že môžem hovoriť čo chcem, keďže telo je moje. Môžem to hovoriť na svojom majetku, keďže je môj. Ak mi to dovolí majiteľ priestoru, ktorý šíri informácie do verejnosti (napr. majiteľ novín) môžem si hovoriť čo chcem, pokiaľ ma majiteľ novín nezastaví. Preto sa tomu hovorí „majetkové právo“. Môžem hovoriť čo chcem prostredníctvom svojho majetku (telo) na svojom majetku (môj pozemok, môj dom), alebo na prenajatom majetku v súlade s nájomnou zmluvou.
Jasné, presné, jednoznačné.