Ohováranie.

Čo je to dobré meno? Veľakrát sa v titulkoch novín stretneme s pojmom ako „urážka na cti“, alebo „poškodenie dobrého mena“ „..dobrej povesti...“ atď..
V tomto krátkom úryvku z fiktívneho súdneho procesu by som chcel ozrejmiť, prečo je tento zákon zmätočný a prečo by mal byť absolútne nevymožiteľný a morálne neakceptovateľný.

Rád by som upozornil, že som si vedomý súčasnej právnej úpravy, zároveň chcem upozorniť, že nie som právnik a teda môže a určite aj príde k určitým nepresnostiam. Tu ale nejde o presné dodržanie procesných úkonov, alebo spôsobu argumentácie či zákonnej alebo nezákonnej, o všelijakých kľučkách a zákutiach paragrafov.... Tu ide o to, aby si čitateľ uvedomil aké choré a šialené môže byť vymáhanie aplikácie tohto zákona. Aké je to zvrhlé a nedokázateľné, ako je „poškodenie dobrého mena“ iba šialeným pokusom kriminalizovať ľudí, ktorí sa stanú nepohodlnými.

Poškodený v tomto príbehu je človek, ktorý je presvedčený o svojej bezúhonnosti a dobrej povesti. Cíti sa ukrivdený, lebo odporca o ňom napísal článok do novín, kde ho vykreslil ako opilca, klamára , oportunistu a človeka, ktorý nikdy nedodrží, čo sľúbil. Poškodený teda žaluje odporcu o úhradu nemajetkovej ujmy v nejakej výške a ten sa samozrejme bráni. Krátky fiktívny úryvok je časť z výsluchov svedkov.

Sudca: Predvolávam svedka poškodeného.

Svedok poškodeného: Dobrý deň

Advokát poškodeného: Pán svedok, mohli by ste v krátkosti vykresliť charakter poškodeného?

Svedok poškodeného: Áno, je to úžasný a charakterný človek, pomáha, je nezištný a poctivý...

Advokát odporcu: Námietka! Prosím podložte Vaše tvrdenia.

Sudca: Pán advokát, je to osobný názor svedka, čo chcete predložiť aké námietky. Námietka sa zamieta, prosím pokračujte.

Svedok poškodeného: tak ako som povedal, vždy keď o niečo ide je prvý, ktorý pomôže a to prosím pekne bez nároku na odmenu, je to výborný a nekonfliktný sused...“

Sudca: Môžete teda povedať, že povesť pána navrhovateľa bola poškodená?

Svedok poškodeného: Jednoznačne áno!
........

.......

Svedok ukončí výpoveď a sudca pozýva svedka odporcu

Sudca: Predvolávam svedka odporcu

Advokát odporcu: Pán svedok mohli by ste vykresliť charakter poškodeného.

Svedok: Áno, môj názor je, že je to jedno hovado, bezcharakterný sviniar, pedofilný nekrofil...

Advokát poškodeného: Námietka! Podložte Vaše tvrdenia.

Advokát odporcu: Prepáčte ale pred chvíľou sudca povedal, že sa jedná o osobný názor svedka, ktorý nejde doložiť dôkazmi a moju námietku, týkajúcu sa toho istého, mi zamietol.

Sudca: Pán advokát to je síce pravda, ale nepáči sa mi to, takže námietku prijmem, ak ihneď nepreukážete kam mierite.

Advokát odporcu: Áno pán sudca, ihneď ďalšou otázkou. Pán svedok, môžete nám teda povedať, ako to, čo ste čítali v predmetnom článku o poškodenom, zmenilo jeho povesť?
Svedok odporcu: Ó áno, tento článok ohromne túto povesť vylepšil. Odkedy som si článok prečítal už si nemyslím, že dotyčný je nekrofilný pedofil, ale že je iba klamár a bezcharakterný sviniar, čo je teda nepomerne lepšia povesť.

Advokát odporcu: Môžeme teda povedať, že daný článok povesť poškodeného vylepšil.

Svedok odporcu: Jednoznačne áno.

Advokát odporcu: No a máme tu problém. Jeden svedok tvrdí, že povesť navrhovateľa bola poškodená, druhý svedok tvrdí, že naopak bola vylepšená. Pán navrhovateľ mohli by ste nám teda Vašu povesť ukázať, aby sme mali nejakú referenčnú vzorku podľa ktorej by tento súd mohol objektívne posúdiť či šlo o poškodenie, alebo vylepšenie povesti?

Poškodený: Nerozumiem.

Advokát odporcu: No, ukážte nám Vašu povesť.

Poškodený: Ako ju mám ukázať?

Advokát odporcu: No ja neviem, ak Vám teda odporca poškodil dobrú povesť radi by sme sa na ňu pozreli.

Sudca: Pán advokát, to je hlúpe, dobrá povesť predsa nie je fyzický objekt.

Advokát odporcu: Na to sa práve snažím poukázať. Jeden svedok mal nejakú povesť o pánovi navrhovateľovi a odporca mu ju zhoršil. Druhý svedok mal tiež nejakú povesť o poškodenom a naopak, odporca mu ju vylepšil a keby som doniesol svedka, ktorý daného pána vôbec nepozná tak ten by o ňom žiadny názor nemal teda by nevedel zareagovať na to akú povesť má pán navrhovateľ, ergo by túto povesť nemal.
Sudca: Čo tým chcete povedať?
Advokát odporcu: No to, že povesť nepatrí osobe, o ktorej tá povesť je, ale je jedinečným súborom názorov iných osôb o dotyčnom. Je ich vlastníctvom. Preto sa pýtam: Je možné žiadať náhradu škody na niečom čo nie je mojim vlastníctvom?
Môžem žiadať šoféra auta, ktorý narazil do iného auta o odškodné aj keď nie som vlastníkom poškodeného auta?

Nemal by sedieť na mieste navrhovateľa človek, ktorý mal o navrhovateľovi nejakú „povesť“? Ale čo by potom navrhoval, keďže je to JEHO povesť o niekom inom čo teda vlastne bolo poškodené?

Sudca: Ale zákon...

Atď...

„Ale zákon.....“ je taká čarovná formula. Je ale všetko, čo je zákon aj morálne? Zákon predsa nepriznal otrokom základné ľudské práva a bolo to iba nedávno. Zákonom sa predsa arizoval majetok nevinných ľudí, zákon predsa trestal ľudí, ktorí pomáhali prenasledovaným.

V zásade platí. Kým si niekto o mne myslí, že som charakterný a verí mi, môže prísť sto ľudí, ktorí ma ohovárajú, dotyčný bude veriť mne. Pokiaľ uverí celkom neznámemu človeku a odo mňa sa odvráti, môžem byť ohováračovi iba vďačný. Takých priateľov, ktorí sa odo mňa odvrátia napriek tomu, že ma poznajú na základe ohováraní človeka, ktorého ani nepoznajú, nájdem dosť aj na tržnici.

Poznámka: Pokiaľ má „ohováranie“ za následok vyšetrovanie v trestnej veci, a teda útok na moju slobodu (vyšetrovanie ma obmedzí) napr. by som o niekom tvrdil, že je zlodej a podvodník tak toto už nie je ohováranie, ale krivé obvinenie a podvod. Teda nejde o poškodenie dobrého mena, ale o obmedzenie slobody vyšetrovateľmi, ktorí konali na základe krivého obvinenia.

Študoval som Rozpoznávací ročník.

Bolo že to rozhovorov. Zapieraní, zosmiešňovania, hnevu a nasratosti, zjemňovania a vysvetľovania, že ja som iný. Bolo že to ukončení diskusie slovami „dobre, tak máš pravdu..“ a o chvíľu „ale aj tak je to blbosť.“ Otočení chrbtom a myslení si svojho... a utvrdzujúc sa v neomylnosti.

A ten neveselý úškrn brata... Roztrhol by som ho! Naštvaný ešte viac a preložiac si ho úplne zle.

A tých mávnutí rukou nad idiotmi, ktorí mi skrížili cestu. Blbci, ktorých nemalo zmysel počúvať, ignoranti, ktorí ma nerešpektovali, oportunisti, ktorí ma len zneužívali a nedodržali žiadny sľub, ktorí mi dali. Provokatéri, ktorí so mnou nesúhlasili iba a len preto, aby ma videli nasratého. Arogantní šoféri, ktorí na mňa pokrikujú trúbia na mňa a urážajú len preto, že behám po opustenej ceste, kde aj tak auto nemá čo hľadať – špiny, chrapúni..!

Ale ja som nad nimi vyhral: Jednoducho som si povedal, že si ich nebudem všímať a život bude hneď krajší. Bolel ma žalúdok, ale to iste preto, že som niečo pokazené zjedol, alebo niečo narýchlo, či niečo horúce, alebo studené.

A tých frustrácii, že sa niečo nedeje tak, ako som si to naplánoval. Že vlak mešká, že auto nechce naštartovať, že prší keď nemá a neprší keď má. Že sa šmýka a že sa nešmýka, že nemôžem nájsť kľuč od domu, keď sa mi chce najviac na potrebu, že sa mi šnúrka na teniske počas behu rozviazala už piaty krát. Že sa mi nič nedarí a všetko je nahovno.

Ale ja som nad tým vyhral: Žiadna situácia ma už nevedela rozhádzať, lebo som si povedal, že mňa proste nič nenaserie. Bolesť hlavy bola síce neznesiteľná, ale to bol isto úpal, nedostatok tekutín, či stres v práci... Možno od chrbtice, alebo od očí...

Podceňovaní/preceňovaní iných, či podceňovaní/preceňovaní seba. Nedokážem to, nespravím to, nemám na to vedomosti, zručnosti, skúsenosti tak to ani nevyskúšam...
Môj názor je ten správny ja mám pravdu a nik iný. Môžem Ťa síce počúvať a blahosklonne prikyvovať, ale čo Ty o tom vieš, čo Ty môžeš, čo sa Ty kam pechoríš. Aké máš skúsenosti, šak počkaj keď budeš starší, dospelejší, skúsenejší, múdrejší....
Ja mám pravdu.

Denno-denné situácie, s ktorými som bol konfrontovaný a ktoré som nechal plynúť okolo seba bez záujmu, tak povrchne tak odsudzujúco a ukrivdene.

Dnes už viem, že až trestuhodne plytvajúco.

A potom:

Potom som sa po  niekoľkých rozhovoroch nechal nahovoriť na štúdium Rozpoznania skutočnosti v Univerzite vedomého života...

Moja najlepšia investícia v celom 49-ročnom živote. A že som ich už mal mnoho.
Desať sedení, desať stretnutí s úžasnými ľuďmi. Desať sobôt kde padali dogmy. Nie padali, rúcali sa s ohromným dunivým rachotom, sprevádzané hromobitím a bleskami v myslení. Ťažké dubové dvere, obité masívnymi pevnými okovami vyrobené zručnými kováčskymi rukami sa po drsnej podlahe otvárali veľmi ťažko. Už len maličké pootvorenie však vpustilo do myslenia výrazný silný lúč oslepujúceho bieleho svetla, ktoré razom preniklo do všetkých zákutí a uličiek dovtedy najsilnejšieho stvorenia vo mne. Do môjho ega.

Najprv iba mávlo rukou.
„Nie je to nič nové,“ povedalo si. „Takých útokov som zažilo už veľa aj tak nik nerozpozná VEDOMIE a po x-tom neúspešnom pokuse sa pekne dvere zaklapnú a zámka zapadne do zárubne a zas bude na chvíľu pokoj. A ja budem môjho nositeľa naďalej verne brániť a plniť si tak svoju úlohu.“

Lenže nie. Tu nebola snaha spoznať vedomie, ó nie tu bola snaha rozpoznať jeho Výsosť EGO. A na to ono nebolo zvyknuté a tak vytiahlo svoje zbrane ťažkého kalibru.
Jednu po druhej ako reakciu na závažnosť útoku. A jeho nevýhoda sa hneď prejavila. Pozná svoje zbrane tak dôverne, že im bezmedzne verí a tak nielenže iné nepoužíva, ale ich používať ani nevie. A nevie ich ani vymyslieť. Len sa točí dokola a keď jedna zlyhá, ide k ďalšej a keď zlyhá posledná jeho obmedzená kreativita mu káže vrátiť sa k prvej a stále, úpenlivo, bezmedzne veriť, že raz to vyjde. Áno, stáva sa zručnejšie v ich používaní ale zrazu zistí, že som ho odhalil a tak ich používa čoraz sofistikovanejšie, ale ja už viem, ako z tohto kruhu vykročiť, vyskočiť, opustiť kolotoč, vysadnúť z lietadielka točiaceho sa okolo sústrednej osi a spočiatku vrávoravými, ale neskôr pevnými krokmi vykročiť po slnkom zaliatej lúke preč čím ďalej od kolotoča točiaceho sa stále na jednom mieste.
Ten kolotoč mi síce umožní meniť lietadielko za húsku, či rušeň, autíčko, koníka, ale neumožní mi stáť  na vlastných nohách a ísť kam chcem. V ústrety toho, čo si slobodne vyberiem.

Stačí mi iba aplikovať pravidlá, ktoré som sa naučil. Aplikovať ich poctivo, vždy pri každej životnej situácii. Neobviňovať sa vtedy, ak ich použiť nedokážem, ak ich nepoužijem, lebo zároveň viem, že som ich nepoužil zámerne, lebo som na to nemal silu, alebo možnosti. Nabudúce keď posilním budem s tou situáciou narábať úplne inak, lebo, a to som sa naučil tiež, tá situácia sa bude opakovať kým ma nezastihne pripraveného, aby som sa jej postavil a vyriešil raz a navždy.

A keď pravidlá zabudnem použiť? Nevadí. Nikto nie je dokonalý. Ani futbalista nevie dávať ihneď góly kým netrénuje, ani akokoľvek nadaný spevák neodspieva náročnú áriu ak netrénuje.

Odpúšťam si  naučil som sa odpúšťať aj iným a viem, že nemá zmysel pýtať čokoľvek od niekoho, kto mi to nevie dať aj keď mám pocit, že mi to dlží. Je toľko iných ľudí a situácií, ktoré mi to vedia nahradiť nezištne a s láskou.

Univerzita vedomého života....

Ďakujem, že som sa k Tebe dostal, ďakujem, že jeden zo zakladajúcich členov a zároveň jeden z učiteľov je môj brat, ďakujem sebe, že som našiel odvahu odomknúť dvere, ďakujem ľuďom, ktorých som stretol, ďakujem svojmu egu, že ma chráni a bráni, keď mi ide o život aj keď dnes už viem odmietnuť jeho ochranu, keď je neprimeraná, či neúčelná, ďakujem že to viem rozoznať (aj keď sťažka a nie vždy).

Ďakujem ľuďom, ktorých stretávam, za podporu, či kritiku lebo dnes už viem, že sa nikdy nestretnem s nepriateľom.

A mám vždy pravdu.
Vždy, keď hovorím o svojich pocitoch, keď nemám potrebu svoje slová dokázať a keď moje vyjadrenie so žiadnym iným vyjadrením nesúťaží.

... a v tejto spanilej, úžasnej, dych berúcej, šokujúcej jazde plnej dobrodružstva a neuveriteľných zážitkov, výskajúc a šantiac, kde mám oči otvorené ako dieťa tešiace sa z rozžiareného Vianočného stromčeka som sa rozhodoval pokračovať.

Volám Vás, priatelia, do ZMENY života.

http://vedomaskola.sk/

Prečo je vôľa väčšiny „argumentačný fail“.

Akoby to bolo nejaké zaklínadlo, akoby to, že to tvrdí väčšina ľudí, alebo že to preferuje väčšina ľudí, je správne, či aspoň malo by byť správne. Akoby každý, kto sa odkloní od prijatia „väčšinovej pravdy“ bol čudný, iný, špeciálny, niekto kto stále iba „vymýšľa sprostosti“, ktoré nikomu nepomôžu a načo také veci vôbec vyťahuje. Väčšinové rozhodnutia sú proste dobré, lebo keď mal kolektív hádať hmotnosť vola tak sa väčšina ustálila na správnej hmotnosti (áno, aj takéto chabé zdôvodnenie sa používa na obranu rozhodnutia väčšiny).

Tu chcem ale ukázať, že vôľa väčšiny sa za argument nedá považovať nie iba z hľadiska toho, že väčšina sa mýli tak často ako jednotlivec (ak nie častejšie a s fatálnejšími dôsledkami), ale z hľadiska toho, že tento „argument“ je neprijateľný už z podstaty.

Popíšem dva príbehy na ktorých by som chcel demonštrovať, prečo som o tom presvedčený.

Príbeh 1:
Zoberiem si na pomoc ideálnu spoločnosť, kde vedia ľudia presne, prečo niekto voliť môže a prečo nie (nezávisle od veku a mentálnych schopností) a všetci s týmto rozhodnutím súhlasili a stále súhlasia, navyše sú to poctiví a zodpovední ľudia a vždy chodia k referendu všetci, teda vždy je 100% účasť. V jeden deň vyhlásia referendum o zákaze predaja cez sviatok.

Referenda sa zúčastní 100% obyvateľov a hlasovanie skončí pomerom 85:15 v prospech zatvorených obchodov, teda od prvého dňa nasledujúceho mesiaca platí všeobecný zákaz predaja cez sviatok.

Čo to znamená pre tých 15% ľudí. Tí majú v podstate dve možnosti.

A) so zákonom súhlasiť,  dobrovoľne ho rešpektovať (prečo hlasovali proti zákonu nie je vôbec podstatné, možno sa iba pomýlili, alebo im to bolo jedno). V tomto prípade je ale zákon zbytočný, nakoľko ho aj tak 100% ľudí dobrovoľne rešpektuje

B) so zákonom nesúhlasia a rešpektujú ho zo strachu pred postihmi

Všetko sa zdá byť OK (nás, väčšinu, vôbec nezaujíma ako sa cíti menšina), ale v jeden deň sa zopár obchodníkov, zamestnancov obchodov a zákazníkov nesúhlasiacich so zákonom vzoprú a povedia si, že život v strachu pre nich nie je a zákon rešpektovať nebudú.

Čo sa bude ďalej diať záleží na úrovni spoločnosti ale v zásade to pôjde nejakými takýmito postupnými krokmi.

-niekto to zbadá a udá ich na úradoch (je to hrozné ale áno, stále sú medzi nami ľudia vyznávajúci fašistické hodnoty, teda udávať aj ľudí, ktorí nekonajú agresívne)

-príde kontrola a upozorní „vinníka“ na zákon a vyzve ho aby zavrel prevádzku

-neskôr prídu na kontrolu a zistia, že ich zákaz nerešpektuje a uložia mu pokutu

-náš „vinník“ je ale hrdý človek a pokutu odmietne zaplatiť. Jej zaplatením  by sa totiž vrátil do stavu „žijem v strachu“.

-prídu 2-3 upomienky a on stále neplatí

-súd a exekúcia, ale on exekútorovi nezaplatí, lebo stále je to o tom istom „nechcem sa vrátiť do života v strachu“

-nakoniec príde zásahová jednotka a zoberú z domu na príkaz súdu všetko čo nie je priskrutkované a náš „vinník“ bude šťastný ak nezoberú aj jeho

-lenže oni ho zoberú a ak sa bude brániť, kopnú ho najprv medzi nohy a ak sa bude brániť naďalej predvedú ho a na krk mu hodia paragraf o „útoku na verejného činiteľa“

A sme vo finále.
Náš vinník nerešpektoval vôľu väčšiny a vieme ako skončil.

Teda: Akceptovanie argumentu o vôli väčšiny je akceptovanie argumentu násilia.

Vymáhanie vôle väčšiny = agresívne násilie

Agresívne násilie je však absolútny pojem. Nemôže byť „dobré agresívne násilie“, alebo „vhodné agresívne násilie“... Agresívne násilie je agresívne násilie, nejestvuje žiadne prídavné meno, ktoré by ho malo zjemniť, alebo nedajbože legitimizovať.

Príbeh 2.:

(ten bude oveľa kratší, lebo sa v ňom nebude nikto so mnou babrať)

Na diskotéke začnem tancovať s krásnou devou. Neskôr sa ukáže, že táto deva je dievčaťom jedného z päťčlennej partie holohlavých býčích krkov a ja (keďže som nerešpektoval pohľad spod zamračeného obočia) sa zanedlho ocitnem vytiahnutý za opasok pred budovou diskotéky .

Tam partia, aby bolo všetko v súlade so slušným správaním, zorganizuje referendum s jednou otázkou.

„Má tento drzý chlapík dostať na papuľu, alebo nie?“

Výsledok 5:1 dáva tušiť, čo sa bude diať. A tak mi jednu privalí a ja sa sklátim na zem. Lenže ja nechcem žiť život v strachu a tak sa postavím. Bulo na nič iné nečaká len aby mi mohol kopnúť medzi nohy takú, že sa mi moje orechy razom ocitnú v hrdle vyschnutom na šmirgeľ. Chlapi sa zarehocú a odchádzajú pokiaľ si ja hľadám po okolitej tráve svoje mužstvo. Obrazne aj v skutočnosti.

Rozdiel tam je a vyznieva zarážajúco v prospech druhého príbehu. Nikto z partie ma totiž neobviní z útoku na verejného činiteľa.

Ako som uviedol už v zátvorke druhého príbehu, rozdiel tam je v časovej následnosti. V prvom príbehu to bude trvať troška dlhšie ale zase môžem skončiť v base, v druhom príbehu to síce bude mať kratšie trvanie ale bez súdnej dohry.

Medzi týmito dvoma príbehmi však nestojí žiadna principiálna bariéra.

„Lebo zákon“ je to isté ako „vôľa väčšiny“, pokiaľ sa zákon týka zákazu neagresívneho konania ide o násilie v jeho najzvrhlejšej forme.

Teda vôbec nejde o to, či je argument vôľou väčšiny postavený na správnych či nesprávnych predpokladoch o omylnosti, či neomylnosti väčšiny.

Systémová chyba, zlyhanie, prepadnutie skrachovanie tohto argumentu spočíva v jeho násilnej podstate.

„Ja som slušný človek, poctivo chodím k voľbám a zúčastňujem sa referenda a chcem iba, aby zákony rešpektovali aj ľudia, ktorí s nimi nesúhlasia.“
„Ja som slušný človek odmietajúci agresívne násilie.“
Nikto, konzistentný vo svojich postojoch, nemôže vysloviť obe vety.

To, že sa tak bežne deje je iba neuvedomenie si princípu tak, ako som ho popísal v úvahe „Vegán vs libertarián“.

Bohatí-kto sú?

V diskusiách sa veľmi často stretávam s pojmom „bohatí“. Je to pri argumentáciách napr. o tom, že 2% ľudí vlastní 80% majetku sveta, alebo že bohatí by sa mali deliť s chudobnými, alebo že bohatí sú „nenažraní“ atakďalej, atakpodobne.

Táto úvaha nebude riešiť definíciu bohatého človeka, nakoľko by nebolo o čom ďalej písať, lebo nejestvuje žiadny merateľný spôsob, ako bohatého človeka označiť. Ja napríklad často hovorím, že patrím medzi najbohatších ľudí sveta, lebo som zdravý, mám dobrú manželku a dve zdravé a krásne deti. Mám kde bývať, čo jesť a piť. A mám všetko, čo potrebujem. Lebo svoje potreby prispôsobujem svojim možnostiam.

Zoberiem si teda predstavu nejakého bohatého človeka, ktorý by sa mohol podeliť s inými.... Hops, to môžem aj ja... Hm, pitnou vodou splachujem záchod, som teda extrémne bohatý človek.

Tak ja teda neviem.... 😊 Keďže sám neviem bohatého človeka zadefinovať, jednoducho sa tým nebudem zaoberať a budem rátať s tým, že čitateľ vie, o kom hovorím.

Takže bohatí ľudia.

Kto sú to? Odkiaľ pochádzajú, kde sa vôbec berú?

Bohatí človek môže vzniknúť v zásade troma spôsobmi (netvrdím že iba, ale tak sa to javí mne)
Vlastným úsilím bez použitia a využitia násilia

Vlastným úsilím s využitím násilia

Vlastným úsilím s použitím násilia.

Pre účely tejto úvahy nebudem písať o tých, ktorí priamo násilie používajú. Prečo?, vysvetlím na konci úvahy.

Ďalej si zadefinujeme tri priestory, kde bohatí ľudia vzniknúť môžu. Takisto ako vyššie, netvrdím, že žiadne iné priestory byť nemôžu. Skôr naopak. Tých priestorov sú tisíce, nasledovné tri však prekrývajú všetky ostatné možné.

Slobodný trh.

Trh s jednou jedinou štátnou reguláciou.

Trh štandardný tak, ako ho dnes poznáme s bezpočtom štátnych regulácii

Bohatý na Slobodnom trhu:

Na to, aby vôbec bohatý človek vznikol musí v zásade splniť jednu veledôležitú podmienku. Musí priniesť na trh unikátny produkt, alebo službu, za ktorú sú mu ľudia ochotní platiť. Ak by na trh nič také nepriniesol, nie je šanca, že by zbohatol. Dokonca službu, o ktorú ľudia nemajú záujem by ani nepredal. To je mimochodom aj výborný ukazovateľ potrebnosti služby; písal som o tom v úvahe „čo je potrebné“.

Slobodný trh ho navyše stráži, aby jeho bohatstvo neprinieslo „astronomické hodnoty“ (tiež netuším, čo znamená v diskusiách často používaný výraz „astronomicky (hriešne) bohatý“, ale predpokladám, že to niečo znamená).

Ako to funguje?
Predstavme si, že človek A prinesie na trh úžasnú a unikátnu službu, ktorú je ochotných kúpiť 1000 ľudí, ale daný človek vie uspokojiť iba 100 ľudí. Čo spraví?

Má dve možnosti:
Bude ľudí uspokojovať podľa toho, v akom poradí sa mu hlásili, alebo...

...bude postupne zvyšovať cenu služby.

Čo sa v zásade stane ak sa cena zvyšuje (teoreticky predpokladajme, že na trh nevstúpi ďalší subjekt, ktorý by danú službu poskytol).

Postupne ubúda ľudí, ktorí sú ochotní za túto službu zaplatiť, ergo ubúda ľudí, ktorí si danú službu cenia viac, ako hodnotu svojej práce ktorú na to vynaložili, alebo si inú službu cenia viac ako tú, ktorej cena rastie. Cena služby ponúkanej subjektom „A“ teda stále rastie až príde k momentu kedy sa dopyt a ponuka ustáli na 100:100

V prvom prípade (službu poskytne ľuďom podľa toho v akom poradí sa mu nahlásili) neuspokojí všetkých, uspokojí iba prvých 100, teda 900 zostane neuspokojených a neuspokojený bude aj poskytovateľ, lebo za službu dostal len toľko aké boli jeho náklady, prípadne ešte „morálny zisk“.
V druhom prípade (zvyšovanie cien a tým pádom zvyšovanie nedostupnosti služby pre všetky skupiny ľudí) sa počet uspokojených nemení je ich stále 100 a neuspokojených je 900, ale po prvé: pomôže viac sebe, teda si môže viac vecí dovoliť za vyšší zisk. Ale čo je oveľa podstatnejšie a to po druhé: uspokojí tých, ktorí sú ochotní danú cenu akceptovať, teda hodnota služby je pre nich väčšia, ako hodnota ich práce vyjadrená cenou ich práce.

A nakoniec po tretie:
daná služba pritiahne na trh ďalšie subjekty, ktoré ju budú ponúkať, lebo majú pred sebou vidinu zisku vyššieho, ako zisk, ktorý tvoria v dovtedy nimi poskytovanej (inej) službe ergo zmenia predmet podnikania..

Teda:
Prvý poskytovateľ poskytuje službu 100 ľuďom, ale záujem má 1000 ľudí. Pomer je teda 100:100, ale iba preto, lebo 900 ľudí danú službu za danú cenu nevyužíva pre jej vysokú cenu. Dopyt je však stále, iba je takpovediac skrytý. Keďže sú zisky z danej služby vysoké, prichádza druhý poskytovateľ (s kapacitou 100 jednotiek danej služby), pretože ho lákajú dobré marže, ktoré informujú trh, že služby je nedostatok. Obaja poskytovatelia, keďže pomer je 200:100, začnú spolu bojovať o zákazníkov a jeden z bojov je boj cenami. Tým dosiahnu zníženie ceny na úroveň, kedy ju začnú využívať aj tí, ktorí ju pred tým odmietli (povedzme 100 ľudí). Pomer je 200:200. Rozdiel medzi výrobnými nákladmi a predajnou cenou je stále výrazný, čo je informácia trhu, že stále je voľný počet ľudí, ktorí by si danú službu zaobstarali, nebyť vysokej ceny. Prichádzajú ďalší a ďalší poskytovatelia až pomer dosiahne 1000:1000. To má ale za následok, že predajná cena vs výrobné náklady už nie sú také zaujímavé, ako na začiatku procesu, pretože poskytovatelia bojovali o predaj svojich kapacít-cenou.

Keďže sa nádherná ziskovosť pomaly zmenšuje, poskytovatelia hľadajú ďalšou dieru na trhu, aby zarábali. Ak ju niekto z nich nájde, klesne ponuka na 900, čo má za následok zníženie počtu uspokojených a zároveň zdraženie služby.

 A takto dookola.

Samozrejme toto vysvetlenie ráta s určitými pevne stanovenými záujmami ľudí, s nejakým pevným hodnotovým rebríčkom čo v štandardnom trhu vzniknúť jednoducho nemôže. Situácia sa bude vyvíjať oveľa dynamickejšie. Tento popis je iba dramaticky zjednodušený pre pochopenie akým spôsobom slobodný trh funguje.

Teda na slobodnom trhu vzniká bohatý človek tak, že ponúkne unikátnu službu, za ktorú sú ľudia ochotní platiť. Zároveň slobodný trh „stráži“ takého poskytovateľa aby sa z neho nestal „astronomicky bohatý jedinec“....

Vložme teraz do slobodného trhu jednu jedinú reguláciu. Nič viac, iba jednu malinkú, malinkatú štátnu reguláciu.
Napr.: Patent.

Táto jediná regulácia zmení, a to dramaticky, celú situáciu.

Stále tu máme človeka, ktorý prináša na trh niečo, čo ľudia kupujú. Ibaže v tomto prípade príde štátny zákon, ktorý zakáže inému subjektu túto službu poskytovať pod prísnymi trestami.

Použijem ten istý prípad.

Pomer ponuky a dopytu je 100:1000. Prvý proces prebieha takisto ako v prvom prípade. Dodávateľ zvyšuje ceny, aby vyfiltroval zákazníkov, ktorým na tej službe naozaj záleží. Teda, ktorí si ju cenia o toľko viac ako iné služby a natoľko, aby za ne dali prostriedky svojej práce v požadovanej cene. Služba sa dostane do úrovne ceny, kedy by na slobodnom trhu prišiel ďalší subjekt a proces by bol taký ako vyššie popísaný. Tu ale platia patenty. Nik iný nepríde, žiadny iný poskytovateľ tej istej služby nepríde, lebo nesmie. Štátna regulácia mu v tom bráni. Cena sa teda bude zvyšovať až do momentu, kedy sa vyrovná ponuka s dopytom teda 100:100. (900 ľudí síce o danú službu záujem má, ale nie je ochotných zaplatiť požadovanú cenu)  Výrazné zisky sú síce dôvodom, aby niekto ďalší na trhu ponúkol túto službu, ale nesmie to spraviť. Patentovaný dodávateľ teda lavíruje, zvyšuje výrobu, znižuje výrobu a ryžuje a ryžuje... A štát sa tvári, že patent je potrebný pre ochranu.... Vlastne ani neviem koho, ale spotrebiteľa určite nie. Na strane spotrebiteľa totiž zostáva 900 neuspokojených.

A to sme povolili na trhu iba jedinú reguláciu.

A teraz popíšem tretiu situáciu teda trh tak, ako ho dnes poznáme.

Je stále pravda, že bohatý človek a to astronomicky môže vzniknúť tak, že poskytne ľudom nejakú unikátnu službu pri patentovej ochrane.
LENŽE

Bohatý človek na súčasnom trhu môže vzniknúť ešte jedným spôsobom a to takým, že neposkytne nikomu nič, čo potrebuje (resp. čo síce potrebuje ale je to na 5-10 mieste jeho rebríčka potrieb).

Napríklad rekonštrukcia autobusových zastávok. Veľa ľudí povie:
„Fajn, konečne to niekto spravil.“ Problém je, že keby ste týmto ľuďom povedali
„OK, tak tu máš všetky zaplatené dane a koľko mi dáš na tie zastávky?“ zrazu by ste zistili, že prvý, druhý a možno ani tretí mesiac (a možno celý rok) by ste nevyzbierali ani cent. Je to preto, lebo ľudia síce považujú autobusové zastávky za dôležité, ale v ich živote sú ešte dôležitejšie veci, ako zastávky a tie uprednostnia.

Čo sa teda deje?

Bohatý človek na súčasnom trhu môže vzniknúť aj tak, že podstrčí dostatočný počet peňazí ako odmenu ľuďom, ktorí rozhodujú o tom, čo by sa malo za zoštátnené peniaze daňových poplatníkov postaviť (ktovie koľko ľudí by malo radšej autobusovú zástavku a nie nové MR-ko v nemocnici, alebo doma novú sušičku). Motivácia človeka, ktorý o daniach rozhoduje je samozrejme sebecká tak, ako motivácia každého človeka. Preto uprednostní zvyšovanie kvality života svojej rodiny za odmenu (ktorú dnes v určitých segmentoch trhu nesprávne nazývame „korupcia“) pred zvyšovaním kvality života obecného. Na obhajobu tohto človeka treba povedať, že nejestvuje objektívny spôsob zistiť čo a ako veľmi ľudia potrebujú a čo by malo byť teda platené z pokladne vyzbieraných daňových príjmov a v akom poradí.

Zhrnutie:
Na slobodnom trh vzniká bohatý človek tak, že poskytuje ľuďom to, čo potrebujú pričom samotné zákony trhu mu bránia stať sa „astronomicky bohatým“. Samozrejme sú výnimky (J.D. Rockefeller), napriek tomu, že tento pán bol vo svojej dobe bohatší, ako iní stále bol na voľnom trhu a teda musel stále poskytovať tie najlepšie služby aké mohol, aby jeho zákazníci neodišli ku konkurencii. Cena, ktorú od nich J.D.R. pýtal bola stále zákazníkmi dobrovoľne akceptovaná. Ak by nebola, prišli by ďalší dodávatelia danej služby. V čase najväčšej slávy obhospodaroval 90% amerického trhu s ropou, ale nikdy nie 100% a nikdy nie trh celého sveta.

Na čiastočne regulovanom trhu bohatý človek vzniká tak, že stále poskytuje ľuďom to, čo potrebujú, ale má oveľa väčšiu šancu, vďaka patentovej ochrane, čo je štátna regulácia, stať sa „obrovským boháčom“.

No a na regulovanom trhu tak, ako ho dnes poznáme, bohatý človek môže vzniknúť tak, že ponúka to, čo nik nepotrebuje (alebo je táto vec niekde vzadu na rebríčku hodnôt – kto potrebuje lety na mesiac?) a navyše mu nemá čo zabrániť pred získaním obrovského bohatstva.

Ak sa vrátim na úvod.

Slobodný trh umožní vznik boháča na základe jeho schopností a zručností.
Regulovaný trh umožní vznik boháča na základe jeho schopností a zručností s využitím násilia (štátne násilie sa prejavuje zavedením patentovej ochrany, či zavedením daní).

Prečo som vynechal vznik boháča, ktorý priamo používa násilie? Výpalníci, zlodeji, podvodníci, lúpežníci atď...? Lebo bez ohľadu na priestor sa vyskytujú v podobných pomeroch (to, že aj tu je slobodný trh efektívnejší s vysporiadaním sa so zločincami nebudem rozoberať). Štát nie je zárukou, že sa zločinci na trhu nevyskytnú takisto, ako slobodný trh nie je zárukou, že na ňom nebudú zločinci pôsobiť.

Táto úvaha si nestavia ambíciu byť úplne presná a exaktná. Nechcel som nudiť príliš veľkým priestorom a dlhým rozpisovaním. Nájdete v nej kopec nepresností a ak uvažujete, aj ďalší kopec otázok. Princíp som sa snažil vystihnúť najjednoduchšie, ako som vedel. V knižniciach existujú stovky kníh od desiatok úžasných filozofov, či skvelých ekonómov, ktorí sa týmito pravidlami zaoberajú a ktorí to vysvetľujú exaktne presne a logicky a venujú tejto zložitej téme dostatočný priestor.

Táto úvaha mala inú ambíciu. Ukázať, že pojmy ako „bohatý“, či „štátna regulácia“ môžu znamenať aj úplne niečo iné ako sú chápané dnes. Ale hlavne.

Že tvrdenie, že astronomicky bohatý človek, či oligarchia, ktorý má v rukách vlády väčšiny sveta je zlyhaním slobodného trhu je úplne nelogické. Je to presne naopak.

Oligarchia je priamo tvorená reguláciami na slobodnom trhu. Či úmyselne, alebo neúmyselne už nechám na zvážení čitateľa.

Netvrdím však, že môj pohľad je správny, je iba iný ako mainstream. A za obrovský úspech tejto úvahy by som pokladal, ak by sa čitateľ, ktorý prišiel až sem zamyslel a aspoň nabúral predstavu, ktorú má o slobodnom trhu vytvorenú vďaka dennodennej indoktrinácii silného systému. Tak silného, že dokázal skvelým marketingom to, že ľudia robia rozdiely v principiálne úplne rovnakých veciach len na základe toho, či niečo robí štát, alebo súkromná osoba.
S jediným zdôvodnením:
„Lebo zákony.“
Poviem Vám úprimne. Ľudia, ktorí túto vetu pokladajú za relevantnú obhajobu akéhokoľvek zverstva  predstavujú pre mňa najvyššie nebezpečenstvo.

Zdieľanie.

V posledných rokoch sa akoby vrece roztrhlo so slovom „zdieľanie“.

Takto, aby sme si rozumeli, je to jeden z pojmov, pred ktorými cítim hlbokú pokoru a ktorému prikladám všetku vážnosť tak, ako si ju podľa mňa zaslúži. Samému sa mi tento pojem páči a som veľkým fanúšikom jeho zavedenia do praxe a do života.

A tak som začal plamenne vysvetľovať, aký som týmto pojmom nadšený a ako sa mi to páči a aké je to úžasné každému, kto ho čo len spomenul. Po niekoľkých minútach rozhovoru som však prekvapený zistil, že-okrem jedného- nik (s kým som doteraz hovoril) ho nechápe tak ako ja. Každý by ho zapracoval do života ale iba ako kúsok mozaiky, podľa vlastnej predstavy čoho by sa tak to „zdieľanie“ mohlo týkať. Najvtipnejšie na tom je, že čím hlbšie s otázkami idem (aby som lepšie pochopil spoludiskutéra), tým sú zjavnejšie rozdiely nielen medzi tým čo si pod týmto pojmom predstavujem ja, ale aj čo si pod týmto pojmom predstavujú spoludiskutéri medzi sebou.

Zásadný rozdiel je v predmete zdieľania.

Ja za systém zdieľania pokladám akýkoľvek systém, kde výsledky mojej práce sú prístupné všetkým a mne pri tom vôbec prístupné byť nemusia, lebo verím, že mi budú prístupné plody práce iných ľudí. Napríklad dopestujem lán kukurice a deň pred zberom mi ju niekto vyláme a mne zostane len pošliapané pole.

Za predmet zdieľania považujem aj svoje telo, teda ak by som tento systém chcel zaviesť musel by som sa zmieriť s tým, že keď bude moju ľadvinu niekto potrebovať, že mu ju dám už len z dôvodu, že som povedzme starší, alebo že to tak chcem spraviť.

Áno, toto je utópia, resp. svet bez sebectva (ani to celkom nie, totiž aj darovanie orgánu je prejavom sebectva ale to bude predmetom úvahy inokedy).

Lenže je to jediný spôsob ako zdieľajúci svet ušetriť stoviek a stoviek definícii, a zdôvodnení čoho by sa zdieľanie týkať malo, a čoho nie, navyše tieto definície a zdôvodnenia by museli ľudia prijať konsenzom (teda všetci bez ohľadu na vek a mentálne schopnosti), pričom pri narodení, či úmrtí človeka by sa toto hlasovanie muselo uskutočňovať zas a znova, lebo nik nemá právo požadovať od človeka niečo, čo odsúhlasil jeho predok.

Pretože ihneď akonáhle by ste chceli prijať pojem zdieľanie v inom ako „čistom“ význame narazíte na otázku „prečo?“ od kohokoľvek koho by sa toto zdieľanie malo týkať.

Najčastejším predmetom zdieľania v predstavách mojich spoludiskutérov je bohatstvo.

BOHATSTVO? ale aké? Myslíte tým majetkové, alebo duchovné, či zdravie? A od akej výšky a prečo práve od takej? A deliť by sa to malo ako? Na základe čoho? Kto je to „potrebný“ a prečo práve tento? Že ten, čo má menej ako 70€ na hlavu? A prečo splodil toľko detí, prečo nemyslel dopredu? Prečo by som ja mal platiť za jeho nezodpovednosť a prečo zrovna 70€ a nie 68,5?

Atď... tých otázok sú stovky.

Ale to nie je všetko. Ak by aj niekto prešiel prvým sitom otázok a zadefinoval pojem „bohatstvo“-čo myslím nie je možné, nasledujú ďalšie nejasnosti.

„Bohatí by mali zdieľať svoj majetok s chudobnými.“

„Aha, teda budeš sa aj Ty deliť s ľuďmi, ktorí nemajú jednoduchý prístup k pitnej vode a teda sú bezosporu chudobnejší ako Ty, ktorému tá voda tečie z kohútiku?“

alebo

„Prečo ten, čo má veľa nedá inému len tak ako dar. Na čo mu to je?“

„Zaujímavé. Ty vyrobíš ročne približne 1200 l vína, ale vypiješ aj s rodinou sotva dvesto. Veď zvyšok nepredávaj, ale rozdaj.“

V drvivej väčšine chceme zdieľať. Hrozne moc. Chceme aby sa ľudia delili o svoj majetok, aby to, čo si zarobili svojou prácou, alebo zdedili, či dostali do daru poskytli celému spoločenstvu ľudí na celej planéte (aby sa Jobs – jeho dedičia, Gates, či majitelia obrovských svetových výrobcov) s nami podelili ale sami aby sme tak spravili to ťažko, lebo však máme iba to, čo potrebujeme. Lenže to aj tí „bohatí“. Len majú iný rebríček. My potrebujeme aspoň jednu dovolenku ročne a oni aspoň 100 nových jácht ročne. A niekto iný v inom kúte sveta potrebuje iba raz za deň sa dobre najesť, či iba raz nemusieť ísť po pitnú vodu tri kilometre. Odkiaľ vieme, ktorý rebríček je nesprávny? Aké sú na to matematické dôkazy?

V tejto súvislosti mi napadla ešte jedna úsmevná vec.

Vôbec nikomu, s kým som sa rozprával, by nevadila štátna príslušnosť človeka, ktorý by sa mal deliť o svoj majetok. Vôbec nebola dôležitá. Ale v momente, keď som premostil na súčasnú migráciu bola zrazu štátna príslušnosť podstatná.

Veta „Prečo by sa mal deliť iba s Američanmi, nech sa pekne delí s celým svetom.“ (rozumej „najprv so mnou!) sa v pohode miešala s vetou „Dajme Slovákom prácu, prečo Srbom, či Ukrajincom?!“

Nemám problém akceptovať akýkoľvek názor, no mám jednu podmienku, aby som ho mohol rešpektovať. Musí byť konzistentný.

Takže zdieľajme. Najlepšie sa však zdieľa iná práca. To niekto iný, oveľa bohatší ako ja, by sa mal podeliť so mnou.

Tak teda kľudne zdieľajme, ale nedotýkajte sa môjho majetku!

Aké príznačné.

Dajte mi pokoj.

S troškou prifarbenia a pritiahnutia za vlasy sa dá povedať, že slovné spojenie „daj mi pokoj.“ zažívam denno-denne s mojimi deťmi. Mám ich dve, takže keď jedno tú vetu nepoužije použije ju druhé. Najprv som sa na ne hneval, pripadalo mi čudné, že v mojom dome mi niekto bude hovoriť, aby som mu dal pokoj, že mi to bude hovoriť niekto za koho som „zodpovedný“, že mi to hovorí niekto, kto využíva všetky výhody môjho domu.

Potom som ale skúsil malý experiment. Na chvíľu som zabudol na to, že „nedať pokoj“ v mojom priestore mám právo a že keď chce „pokoj“ nech odíde z môjho domu a prestane využívať jeho výhody. Tento aspekt som na chvíľu zaprel a predstavil som si na mieste dieťaťa seba....

...a v prostredí, ktoré mi je dôverne známe.

Idem po ulici a neznámy človek mi povie, aby som si zapol bundu. Možno som v prvom momente prekvapený, lenže mne nie je zima a tak mu poviem, aby mi dal pokoj.

Moji rodičia mi ako dospelému človeku povedia, aby som toľko nepil, lebo už si dávam druhý pohár vína. Na rodičov sa pousmejem, ale keď sa to zopakuje trikrát pri treťom pohári, poviem im aby mi dali pokoj. Priateľ mi povie, aby som prestal s vegánstvom, lebo je to nezdravé. Najprv si vypočujem jeho argumenty, ale keď nesúhlasím a on do mňa stále doráža raz to odstrihnem vetou:
„Daj mi už konečne pokoj, a staraj sa sám o seba!“

Iste by som našiel desiatky príkladov, kedy so mnou bude drvivá väčšina ľudí súhlasiť. Sú to veci, ktoré sa týkajú mňa, môjho osobného priestoru, mojich zvykov, môjho správania, ktoré nikomu neubližuje.

Potom sa však niečo udeje.

V princípe tie isté veci začínajú byť predmetom opačného pohľadu na vec. Stále je to činnosť (alebo nečinnosť), ktorá sa týka iba a len mňa, ktorá nikomu neubližuje, no ktorá je predmetom nepochopenia, nezrovnalostí a niekedy aj hádok.

Čo sa teda zmenilo?

V princípe nič, to sa iba ľubovoľne vybratá nejaká činnosť (či nečinnosť) jedinca dostala do pozornosti politikov, ktorí túto osobnú činnosť, či nečinnosť zaradili do rokovania a upravili ju zákonom, teda nejakými ľubovoľne vybratými slovami na obyčajnom papieri, na základe ktorého je možné na neagresívne konajúceho, alebo nekonajúceho jedinca použiť násilie.

Neplatíš daň? Zákon!

Nesplachuješ po sebe?

Neposkytneš prvú pomoc? Zákon!

Nepozeráš správy?

Neplníš si vyživovacie povinnosti? Zákon!

Piješ alkohol?

Droguješ? Zákon!

Hráš futbal?

Neposielaš dieťa do školy? Zákon!

Nezaplatíš mu vysokú?

Nepripútaš sa v aute? Zákon!

Nepiješ čaj?

Atď...

Už vidím a v mysli čítam desiatky námietok; v princípe sa ale vo všetkých prípadoch jedná o činnosť resp. nečinnosť, ktorá nikomu neškodí.

Akýkoľvek rozdiel medzi nimi je čisto subjektívny. Napríklad ja osobne v nich rozdiel nevidím. Niekto možno áno a tomu poviem.

„OK, takže keď pokladáš branie drog za nebezpečné, tak ich neber.“

„Ak pokladáš platenie daní za zmysluplné, tak ich plať.“

Ale ľuďom, ktorí to za zmysluplné nepokladajú daj pokoj!.

Vrátim sa do svojich detských čias. Moja mama mi spomínala, aký som bol lakomý na nové hračky, nechcel som sa podeliť s deťmi, na pieskovisku. Vykrikoval som „daj mi pokoj“ len čo sa ku mne niekto priblížil, aby si požičal moje nové vyklápacie auto. A deti ma začali rešpektovať a ten pokoj mi dali. Doslova. Až som zostal sám. A tak som sa zmenil, lebo hodnotu priateľstva som považoval za vyššiu ako hodnotu hračky. „JA“ som ju za takú považoval. To ale neznamená, že je to tak všeobecne správne, to znamená iba a len to, že je to dobré a správne pre mňa.

Preto hovorím:
„Dajme si pokoj a následné spolužitie, dobrovoľná spolupráca medzi ľuďmi a dobrovoľné vzťahy nám dá jasnú správu o tom, čo je pre koho dobré, a čo je kto ochotný vymeniť za to, aby mu niekto „pokoj nedal“.

...žiadny názov...

Motto:
Cieľ libertariánov je ovládnuť svet a nechať každého na pokoji.

Čo to vo mne je?

Prečo som presvedčený o tom, že presne viem, ako by sa mali iní ľudia správať, čo by mali robiť, ako by mali žiť? Kde beriem tú istotu, že môj názor je správny natoľko, aby som ho vynucoval na inom jedincovi? A nielen to, ja si dokonca platím niekoho, kto bude tento môj názor na slobodnom jedincovi vynucovať bez toho, aby som ja musel zasiahnuť. Jednoducho si zaplatím policajta, politika, právnika a sudcu, aby som svojmu susedovi prikázali, čo má a čo nemá robiť.

Nikdy v živote by som nepreskočil plot a neukradol svojmu susedovi kosačku, ktorá nie je nič iné iba zhmotnenie výsledku jeho práce, alebo produkt dobrovoľnej výmeny práce medzi mojim susedom a výrobcom kosačiek. Nie to by som nikdy nespravil. To v žiadnom prípade. To naozaj nie!

Ale raz za štyri roky idem pokojne s kľudným svedomím do kultúrneho domu, preukážem sa občianskym preukazom (nejakým papierom, ktorý nik okrem toho, čo ho vydáva nepotrebuje), usmejem sa na členov volebnej komisie, zoberiem si zo stola prikrytého bielym obrusom (och, aké príznačné) zopár papierov s kandidátmi a stranami, vojdem pyšne a hrdo za plentu, vyberiem jeden z papierov, poprípade ešte niekoho zakrúžkujem, vložím vybraný papier do obálky, zalepím  a s pocitom splnenia si svojej občianskej povinnosti v demokratickom systéme vhodím obálku do urny.

Práve som si zvolil človeka, ktorý môjmu susedovi ukradne kosačku za mňa.

Ja viem predsa lepšie, ako použiť susedove prostriedky. Ja predsa potrebujem chodník, po ktorom budem chodiť do práce, ja potrebujem kultúrny dom a nové parkoviská, ja potrebujem rekonštruovanú nemocnicu a nové divadlo. Potrebujem predsa regulovaný odvodňovací kanál, aby bezdomovci zmizli z parkov, aby som sa cítil bezpečnejšie, aby boli v školách interaktívne tabule, aby boli nové cesty a diaľnice...

No a čo, že môj sused potrebuje iba a len tú kosačku. Treba mu ju zobrať a za utŕžené zaplatiť to, čo potrebujem ja, čo potrebuje verejnosť, čo je predsa verejným záujmom.

Ale ak susedova kosačka nie je verejným záujmom, znamená, že sused nie je verejnosť, kedy sa teda verejnosť začína stávať verejnosťou?

Vyvlastnime tristo ľudom pozemky, lebo tam povedie diaľnica. Takže ani tristo ľudí nie je verejnosť. Kedy teda verejnosť začína byť verejnosťou, a ako sa to vypočítava?

V mojej hlave to víri. Mám desiatky nedefinovaných pojmov, ktoré akoby tú definíciu nepotrebovali, tvárim sa, že je všetko v poriadku. Používam desiatky slov o význame ktorých som presvedčený, že sú jasné a nespochybniteľné. Keď sa ma niekto spýta na definíciu jedného z týchto čarodejných slov iba si poklepkám na čelo a odpovedám: „To je predsa jasné.“

„Ale čo je na tom jasné?“ spýta sa ma nezbedný hlas.
„No, to, čo je verejný záujem je predsa jasné, je to to, čo je dobré pre verejnosť.“
„Ale kto je to tá verejnosť?“ spýta sa hlas a ja zareagujem presne tak, ako zareaguje každý človek, ktorý je o niečom presvedčený, ale nemá ani šajnu z čoho jeho presvedčenie vychádza.
„To sú tak blbé otázky, že ani nepokladám za potrebné a zmysluplné na ne odpovedať!“
„Aha..“ zareaguje hlas a stíchne.

A ja som si postupne všimol, že sa ten hlas ozýval čím ďalej tým sporadickejšie až zanikol úplne.

A nielen u mňa.

U niekoho ten hlas zanikol úplne iba v určitých segmentoch. Napríklad sa človek pozastaví na tým, prečo by mal jesť mäso a vyrastať na utrpení iných, ale nepríde mu čudné, že niekto je okrádaný iba a len preto, aby mal tento človek opravené chodníky.

Zažil som desiatky osobných diskusií na rôznych diskusných fórach, alebo rozhovorov s priateľmi, známymi... Kde som sa iba pýtal. Všade som narazil na nepreniknuteľnú hradbu vety „To je predsa jasné.“

Rýchle súdy, rýchle návrhy trestov, rýchle riešenia formou „Ja by som to hneď zakázal.“

„Hneď by som zakázal cirkusy.“
„Aha, takže keď zakážeme cirkusy tak už nebudú?“

„Jasné, že nie.“
„A nepresunú sa iba na čierny trh?“
„Nie, to si neviem predstaviť.“
„Super, som rád, že nejestvuje otrokárstvo, narkománia, krádeže, vraždy, podvádzania, lúpeže, alkohol za volantom, keďže sú zakázané.“
„No, to som nepovedal, ale určite ich je menej, a bude menej aj cirkusov.“
„Si si istý? Ako to môžeš tvrdiť? Máš nejaké štatistiky o koľko viac narkomanov by bolo, keby to zákon nezakazoval?“
„Na to nemusím mať žiadne štatistiky, to je predsa jasné.“

„Aha...“

Som absolútne presvedčený, že nik nedokáže určiť, čo je pre mňa lepšie, iba ja sám. Nik nedokáže lepšie použiť prostriedky vytvorené mojou vlastnou prácou ako ja sám. Nikto nevie, čo je pre mňa dobré, či čo je dobré pre hocikoho. Nik nedokáže lepšie organizovať spoločnosť ako slobodný trh. Nik nedokáže nájsť vhodnejší spôsob výmeny ako ten, kto sa výmeny zúčastňuje.

Že zákazy neriešia absolútne, ale absolútne nič.

Na otázky, ktoré som kládol v diskusiách sa mi nedostávalo odpovede. Iba ďalšie zahmlievajúce a pre mňa nič nehovoriace klišé.

Je mi zároveň jedno, či so mnou niekto súhlasí, alebo nie, či niekto akceptuje moje závery, alebo sa mu zdajú smiešne, či nesprávne.

Záleží mi iba na jednej veci. Aby ten nesúhlas zostal iba a len nesúhlasom a nezasiahol do môjho prirodzeného práva.

Teda, kľudne si so mnou nesúhlaste, ale nechajte ma na pokoji.

Čo je potrebné.

Asi pred dvoma mesiacmi som mal úžasnú diskusiu s jedným mojim priateľom. V Nitre (kto ju troška pozná vie o čom bude reč) je vedľa nákupného centra MLYNY taký krásny zelený pás povedľa rieky Nitry. Kúsok, ani nie 200 metrov od hlavného vchodu do obchodného centra je smerom do parku rieka so stromami, trávnikom, chodníkom, lavičkami posadenými medzi riekou a hustou zeleňou. Ani nie 300 metrov od hlavnej križovatky od centra motoristického ruchu je nádherný zelený tichý kút.

Poslancom mesta napadlo riešiť problém parkovania v strede mesta tým, že by tento pás zlikvidovali, pozemky predali a na jeho mieste by investor postavil parkovací dom.

Hnusné. (Nejdem tu preberať „tragédiu obecnej pastviny“, ale toto je krásny dôkaz jej fungovania.)

Keď sa táto správa objavila v novinách, Nitrančania (nie Nitrania-to je hádam jasné) začali vyjadrovať nesúhlas so snahou zorganizovať petičnú akciu na zastavenie tohto rozhodnutia a ponechania zeleného pásu. Jedným zo sympatizantov tejto myšlienky bol aj jeden môj priateľ, ktorý ma presviedčal, aby som ju podpísal.

Ja som ho chvíľu počúval a potom som odpovedal.

„Pozri, dnes ju podpíšem a zajtra pokojne podpíšem petíciu, ktorá bude proti tej vašej?“

„Prečo?“ spýtal sa ma začudovane.

„Lebo ma to nič nestojí.“

Keďže na mňa nechápavo a zároveň nesúhlasne čumel a ja ho mám ako priateľa rád a nechcel by som oňho prísť tak som mu to vysvetlil.

„Podpis pod akoukoľvek petíciou nikoho nič nestojí. Je nemožné takýmto spôsobom určiť ľudské priority. Pokiaľ som podpisovateľom petícií, akože nie som a v živote som žiadnu nepodpísal a ani nepodpíšem, tak dnes podpíšem tú vašu a o tri týždne ma zastavia nejakí chlapci na ulici či nepodpíšem petíciu za lepšie parkovanie v centre mesta, ktorej súčasťou bude aj ten zelený pás. A keďže idem z práce a som unavený tak mi nenapadne hľadať súvislosti a môj podpis sa ocitne na dvoch protichodných petíciách.“

„Ale prečo?“
„Ešte raz. Lebo ma to nič nestojí. Môj podpis na petícii nemá vyššiu hodnotu ako energia na ten podpis vynaložená.“

„Ale to je hlúpe.“

„Nie, nie je. Je to moja reakcia a ako taká nemôže byť hlúpa, lebo nie je nik, kto by mal právo ma súdiť.“

„Takže Ty si za to, aby sa ten pás zničil?“

„Nie, nie som za to.“

„Tak ju podpíš.“
„Nepodpíšem.“

Videl som ako mu dochádza trpezlivosť a tak som mu zmierlivo navrhol.
„Ale poznám spôsob ako to zistiť úplne relevantne.“

„Ako?“
„Založ si občianske združenie a vyhlás verejnú zbierku za záchranu toho pásu. Ľudia sa ti vyzbierajú nejakou čiastkou, ktorú ponúkneš mestu s tým, že ten zelený pás odkúpi občianske združenie. Mesto bude musieť zverejniť ponúkanú čiastku investorom za vybudovanie parkoviska a pokiaľ vaša bude vyššia bude komplikované pre mesto túto ponuku odmietnuť. A navyše je to mesto, teda verejný orgán a ten by na súde určite neuspel ak by vaša ponuka bola vyššia.“

„Založiť občianske združenie? Komu by sa chcelo?“
„No veď tebe, veď si povedal, že je to pre teba dôležité. Tak je, alebo nie je.“

Na chvíľu sa zamyslel, a potom prikývol.

„No je, lenže keby som ho aj založil, čo keď sa mi nepodarí vyzbierať dostatočne vysokú čiastku?“
„Hm, to bude znamenať jediné. Ľudia tomu neprikladajú takú dôležitosť ako si si myslel. Ak by ju totiž prikladali, tak by sa aj vyzbierali“

Chvíľu v hlave mlel vypočuté, no potom zaprotestoval.

„To je blbosť. Veď ten zelený kúsok je vo verejnom záujme. Veď je to kúsok nádhernej prírody v centre mesta.“

„Áno, podľa teba a podľa desiatok a možno stoviek ľudí. Tak potom by nemal byť problém vyzbierať sa. A ak je to vo verejnom záujme tak peniažky sa len tak posypú.“

„A čo keď nebude dosť ľudí, ktorí by sa vyskladali.“
„Potom to nie je verejný záujem.“

Ešte chvíľu dumal, lenže on je naozaj inteligentný a tak prešiel do protiútoku.

„Ale ja odvádzam dane tak hádam mám právo určovať ako sa použijú aj bez toho, že by som platil ďalšie prostriedky na kúpu niečoho čo mi aj tak patrí, teda nitrančanom.“

Prikývol som.

„Samozrejme. Tu vidíš tú zvrhlosť daní a tragédiu obecnej pastviny, lebo keď sa vrátim na začiatok, podpisovou akciou nezistíš komu na tom záleží a už vôbec nezistíš ako veľmi. Lebo či niečo podpíšem, alebo nie nič to nemení na alokácii daní, ale keď mám svoje prostriedky niekam odovzdať, znamená to, že ich neodovzdám niekde inde a teda prispenie, alebo neprispenie na verejnú vec je odrazom mojich preferencií . Navyše nik nemá k zaplateným daniam vlastnícky vzťah. Marketingu štátu sa tento vlastnícky vzťah k zaplateným daniam podarilo úplne krásne a jasne zničiť. A či si to priznáš, alebo nie v zásade platí veta:
zaujímať sa o to, čo štát spraví s daňami je to isté ako zaujímať sa o to, ako použije peniaze zločinec, ktorý mi ich ukradol.“

Iba zavrtel hlavou a už sme sa k tej téme nevrátili a ja ani neviem ako sa tá kauza skončila. To je úplne jasný dôkaz, že mne na tom zelenom páse nezáleží ani toľko, aby som míňal svoju energiu na zistenie ako to ďalej pokračovalo.

Potrebuje dedina chodník?, kultúrny dom?, novú škôlku....?

To sa dá zistiť iba tak, že ľudia budú „hlasovať“ výškou hodnoty svojej práce. Iba a len tak sa dá zistiť komu na čom záleží a ako veľmi.

Nesúhlasíte?
No tak si skúste vo svojom okolí pokusne zorganizovať tajné hlasovanie, ktorého predmetom budú nasledovné otázky:
Chcete nový chodník?

Chcete nové detské ihrisko?

Chcete rekonštrukciu kultúrneho domu?

Chcete aby sa peniaze, ktoré sú k dispozícii rozdelili naspäť ľuďom, ktorí ich zaplatili, aby si splnili vlastné preferencie?

Netvrdím, že vyhrá posledná otázka, ale výsledok by bol určite zaujímavý. A pripadá mi celkom príznačné, že sa táto otázka nikdy, pri petíciách ako by sa mali peniaze z daní použiť, neobjaví.

Prečo asi?

Vegán vs libertarián

Prirodzené práva zvierat. Toto bol uzol. Priam Gordický, ktorý predo mnou, ako etickým vegánom a libertariánom, stál dlhé roky. A aj veľa vypovedaných a vypočutých či napísaných a prečítaných slov v diskusiách, či debatách. Nakoniec som našiel riešenie, ktoré som dlhú dobu pokladal za akési kompromisné, neúplne. Cítil som, že to nie je ono, že toto riešenie nemôže stačiť na záchranu trpiacich zvierat, že nemôže stačiť na to, aby som bol spokojný a pokojný. Uvedomil som si, že keď aj mám plno rečí o tom, ako nik nesmie agresívnym násilím zasahovať do života iných tak toto moje presvedčenie má trhlinu. Trhlinu v zmysle, že by som toto týranie zakázal štátnym zákonom. Dokonca som už ako libertarián uvažoval, že podpíšem petíciu za zákaz cirkusov. Našťastie som ju nakoniec nepodpísal.

Povedal som si a v diskusiách s mojimi priateľmi a aj počas pochodu Veggie parade v Prahe som to pochopil, že moje stanovisko je takéto jednoduché.

Ak som vegán, nič mi nebráni v tom, aby som ako vegán žil. Dokonca ani keď som etický vegán* tak mi  nik nebráni v mojom životnom štýle, čo pri etickom vegánom obnáša aj ďalšie tzv. obmedzenia. Nepoužívam živočíšne produkty ak viem, že sú v danom produkte obsiahnuté a snažím sa najlepšie ako viem podporovať organizácie na pomoc zvieratám. Žijem tak a keď som dostal otázku od môjho priateľa ako môžem byť zároveň anarcho-kapitalista odpovedal som mu, že ja práva zvierat uznávam a teda sa podľa toho aj správam, pričom libertarián vo mne spôsobuje, že rešpektujem aj ľudí, ktorí vegáni nie sú.

Ak ma niekto presviedčal, že by štát mal priznať zvieratám prirodzené práva odpovedal som, že je to komplikované, lebo ak štát prizná prirodzené právo zvieratám, musí zároveň uznať aj ich povinnosti (jedno bez druhého nie je možné) ako teda budeme súdiť leva za to, že zabil antilopu, keďže zabíjanie nie je zákonné ani z dôvodu hladu?

Odolával som argumentom o nesvojprávnych ľuďoch (mentálne retardovaných), ktorých nezabíjame, pričom zvieratám to činíme a to napriek tomu, že zviera sa vie samo o seba postarať a takto hendikepovaný človek nie, teda že je to iba druhové rozlíšenie.

A vegáni toto rozlišovanie neuznávajú. Ako motív tohto presvedčenia, je veta (ktorú používam aj ja):
„Dnes neveriac krútime hlavou, ako mohlo byť otrokárstvo spoločnosťou akceptované. O 100 rokov budú takisto neveriac krútiť hlavou naši potomkovia, že bol spoločnosťou akceptovaný karnizmus.“**

Práve toto je však kameň úrazu konzistentnosti etického vegána-etatistu . ***

Pri včerajšom behu mi to celé docvaklo. Hľadal som argumenty a pritom som zabudol na zásadný fakt. Zamotaný v zdôvodňovaniach, prečo práva zvierat áno, či prečo práva zvierat nie, som úplne prehliadol základnú podstatu. Etický vegán (ak ho zaujíma model usporiadania spoločnosti) nemôže byť ne-libertarián. Akýkoľvek iný model usporiadania spoločnosti je v priamom rozpore. (s výnimkou dobrovoľne zdieľajúcej spoločnosti-ale to je vlastne anarcho-kapitalizmus).

Filozofiou etického vegána je totiž neakceptovanie násilia používaného na zvieratách a zároveň neuznávanie medzidruhových rozdielov. A toto je práve podstata, ktorá ho automaticky zahrnie do skupiny libertariánov. Ak by sa bránil žije v rozpore svojich dvoch zásad.

Systém štátu totiž používa násilie aby ochránil bezmocných. Nie tu nejde o to, že by som bol proti samotnej ochrane. Tiež si myslím, že by mala byť ochrana slabších a bezbranných morálnou povinnosťou človeka, ale nie zákonnou. A nejde mi ani o fakt samotného zásahu proti neprávosti. To násilie sa deje inde.

Politik navrhne zákon, ten zákon ide do parlamentu (či senátu, či ako sa tomu hovorí), tam sedí ďalšia skupina politikov, ktorá tento zákon má schváliť a aj ho schváli. Potom je tu polícia, či súdnictvo, ktoré porušenie tohto zákona postihujú, ďalej nejaké kontrolné orgány, ktoré sa kontrolou plnenia tohto zákona zaoberajú.

A všetky tieto náklady sú hradené z daní teda nie z dobrovoľných príspevkov ľudí.

Dane sú agresívne násilie, je to výsledok práce človeka, ktorý mu je násilne odoberaný (v prvom momente asi nie, ale ak by som nezaplatil tak k násiliu skôr, či neskôr príde). Ak by to tak nebolo, teda ak by niekto namietol, že nejde o násilie potom nič nebráni politikom zrušiť daňové zákony a prijať princíp dobrovoľne platených príspevkov do štátu. Až potom by sme zbadali, či dane pokladajú ľudia za korektný príspevok do štátu, z ktorého potom využívajú služby, alebo nie.

Lenže vegán je proti násiliu a proti druhovým rozdielom, človeka nevynímajúc.

Petícia za zákaz cirkusov je vlastne petícia, ktorá ide cestou štátneho zákazu a všetky náklady budú hradené z daní.

Jedná sa teda o snahu zachrániť nevinné obete násilia tým, že využívame prostriedky získané od nevinných obetí násilia.

A to je zásadný rozpor.

Preto je etický vegán-etatista niekto ako človek z toho trápneho vtipu:
„Nenávidím dve veci, rasizmus a černochov.“

Pozn 1: áno, aj ja cítim drobnú nespravodlivosť, ale naozaj je to tak. libertarián nemusí byť vegán, lebo sa to neprieči jeho životnej filozofii, ale vegán musí byť libertarián, lebo všetky ostatné modely organizácie života spoločnosti sú v zásadnom antagonizme

*etický vegán je človek, ktorý nekonzumuje ani nepoužíva živočíšne produkty z dôvodu presvedčenia. Dôvod zdravia môže, ale nemusí byť prítomný

 ** karnizmus je mladý pojem a označuje spôsob stravovania, v ktorom sa používajú produkty zo zvierat, či je to mäso, alebo mlieko

*** etatista je človek, ktorý uznáva štát, resp. uznáva jeho úlohu v spoločnosti