...žiadny názov...

Motto:
Cieľ libertariánov je ovládnuť svet a nechať každého na pokoji.

Čo to vo mne je?

Prečo som presvedčený o tom, že presne viem, ako by sa mali iní ľudia správať, čo by mali robiť, ako by mali žiť? Kde beriem tú istotu, že môj názor je správny natoľko, aby som ho vynucoval na inom jedincovi? A nielen to, ja si dokonca platím niekoho, kto bude tento môj názor na slobodnom jedincovi vynucovať bez toho, aby som ja musel zasiahnuť. Jednoducho si zaplatím policajta, politika, právnika a sudcu, aby som svojmu susedovi prikázali, čo má a čo nemá robiť.

Nikdy v živote by som nepreskočil plot a neukradol svojmu susedovi kosačku, ktorá nie je nič iné iba zhmotnenie výsledku jeho práce, alebo produkt dobrovoľnej výmeny práce medzi mojim susedom a výrobcom kosačiek. Nie to by som nikdy nespravil. To v žiadnom prípade. To naozaj nie!

Ale raz za štyri roky idem pokojne s kľudným svedomím do kultúrneho domu, preukážem sa občianskym preukazom (nejakým papierom, ktorý nik okrem toho, čo ho vydáva nepotrebuje), usmejem sa na členov volebnej komisie, zoberiem si zo stola prikrytého bielym obrusom (och, aké príznačné) zopár papierov s kandidátmi a stranami, vojdem pyšne a hrdo za plentu, vyberiem jeden z papierov, poprípade ešte niekoho zakrúžkujem, vložím vybraný papier do obálky, zalepím  a s pocitom splnenia si svojej občianskej povinnosti v demokratickom systéme vhodím obálku do urny.

Práve som si zvolil človeka, ktorý môjmu susedovi ukradne kosačku za mňa.

Ja viem predsa lepšie, ako použiť susedove prostriedky. Ja predsa potrebujem chodník, po ktorom budem chodiť do práce, ja potrebujem kultúrny dom a nové parkoviská, ja potrebujem rekonštruovanú nemocnicu a nové divadlo. Potrebujem predsa regulovaný odvodňovací kanál, aby bezdomovci zmizli z parkov, aby som sa cítil bezpečnejšie, aby boli v školách interaktívne tabule, aby boli nové cesty a diaľnice...

No a čo, že môj sused potrebuje iba a len tú kosačku. Treba mu ju zobrať a za utŕžené zaplatiť to, čo potrebujem ja, čo potrebuje verejnosť, čo je predsa verejným záujmom.

Ale ak susedova kosačka nie je verejným záujmom, znamená, že sused nie je verejnosť, kedy sa teda verejnosť začína stávať verejnosťou?

Vyvlastnime tristo ľudom pozemky, lebo tam povedie diaľnica. Takže ani tristo ľudí nie je verejnosť. Kedy teda verejnosť začína byť verejnosťou, a ako sa to vypočítava?

V mojej hlave to víri. Mám desiatky nedefinovaných pojmov, ktoré akoby tú definíciu nepotrebovali, tvárim sa, že je všetko v poriadku. Používam desiatky slov o význame ktorých som presvedčený, že sú jasné a nespochybniteľné. Keď sa ma niekto spýta na definíciu jedného z týchto čarodejných slov iba si poklepkám na čelo a odpovedám: „To je predsa jasné.“

„Ale čo je na tom jasné?“ spýta sa ma nezbedný hlas.
„No, to, čo je verejný záujem je predsa jasné, je to to, čo je dobré pre verejnosť.“
„Ale kto je to tá verejnosť?“ spýta sa hlas a ja zareagujem presne tak, ako zareaguje každý človek, ktorý je o niečom presvedčený, ale nemá ani šajnu z čoho jeho presvedčenie vychádza.
„To sú tak blbé otázky, že ani nepokladám za potrebné a zmysluplné na ne odpovedať!“
„Aha..“ zareaguje hlas a stíchne.

A ja som si postupne všimol, že sa ten hlas ozýval čím ďalej tým sporadickejšie až zanikol úplne.

A nielen u mňa.

U niekoho ten hlas zanikol úplne iba v určitých segmentoch. Napríklad sa človek pozastaví na tým, prečo by mal jesť mäso a vyrastať na utrpení iných, ale nepríde mu čudné, že niekto je okrádaný iba a len preto, aby mal tento človek opravené chodníky.

Zažil som desiatky osobných diskusií na rôznych diskusných fórach, alebo rozhovorov s priateľmi, známymi... Kde som sa iba pýtal. Všade som narazil na nepreniknuteľnú hradbu vety „To je predsa jasné.“

Rýchle súdy, rýchle návrhy trestov, rýchle riešenia formou „Ja by som to hneď zakázal.“

„Hneď by som zakázal cirkusy.“
„Aha, takže keď zakážeme cirkusy tak už nebudú?“

„Jasné, že nie.“
„A nepresunú sa iba na čierny trh?“
„Nie, to si neviem predstaviť.“
„Super, som rád, že nejestvuje otrokárstvo, narkománia, krádeže, vraždy, podvádzania, lúpeže, alkohol za volantom, keďže sú zakázané.“
„No, to som nepovedal, ale určite ich je menej, a bude menej aj cirkusov.“
„Si si istý? Ako to môžeš tvrdiť? Máš nejaké štatistiky o koľko viac narkomanov by bolo, keby to zákon nezakazoval?“
„Na to nemusím mať žiadne štatistiky, to je predsa jasné.“

„Aha...“

Som absolútne presvedčený, že nik nedokáže určiť, čo je pre mňa lepšie, iba ja sám. Nik nedokáže lepšie použiť prostriedky vytvorené mojou vlastnou prácou ako ja sám. Nikto nevie, čo je pre mňa dobré, či čo je dobré pre hocikoho. Nik nedokáže lepšie organizovať spoločnosť ako slobodný trh. Nik nedokáže nájsť vhodnejší spôsob výmeny ako ten, kto sa výmeny zúčastňuje.

Že zákazy neriešia absolútne, ale absolútne nič.

Na otázky, ktoré som kládol v diskusiách sa mi nedostávalo odpovede. Iba ďalšie zahmlievajúce a pre mňa nič nehovoriace klišé.

Je mi zároveň jedno, či so mnou niekto súhlasí, alebo nie, či niekto akceptuje moje závery, alebo sa mu zdajú smiešne, či nesprávne.

Záleží mi iba na jednej veci. Aby ten nesúhlas zostal iba a len nesúhlasom a nezasiahol do môjho prirodzeného práva.

Teda, kľudne si so mnou nesúhlaste, ale nechajte ma na pokoji.