Čo je potrebné.

Asi pred dvoma mesiacmi som mal úžasnú diskusiu s jedným mojim priateľom. V Nitre (kto ju troška pozná vie o čom bude reč) je vedľa nákupného centra MLYNY taký krásny zelený pás povedľa rieky Nitry. Kúsok, ani nie 200 metrov od hlavného vchodu do obchodného centra je smerom do parku rieka so stromami, trávnikom, chodníkom, lavičkami posadenými medzi riekou a hustou zeleňou. Ani nie 300 metrov od hlavnej križovatky od centra motoristického ruchu je nádherný zelený tichý kút.

Poslancom mesta napadlo riešiť problém parkovania v strede mesta tým, že by tento pás zlikvidovali, pozemky predali a na jeho mieste by investor postavil parkovací dom.

Hnusné. (Nejdem tu preberať „tragédiu obecnej pastviny“, ale toto je krásny dôkaz jej fungovania.)

Keď sa táto správa objavila v novinách, Nitrančania (nie Nitrania-to je hádam jasné) začali vyjadrovať nesúhlas so snahou zorganizovať petičnú akciu na zastavenie tohto rozhodnutia a ponechania zeleného pásu. Jedným zo sympatizantov tejto myšlienky bol aj jeden môj priateľ, ktorý ma presviedčal, aby som ju podpísal.

Ja som ho chvíľu počúval a potom som odpovedal.

„Pozri, dnes ju podpíšem a zajtra pokojne podpíšem petíciu, ktorá bude proti tej vašej?“

„Prečo?“ spýtal sa ma začudovane.

„Lebo ma to nič nestojí.“

Keďže na mňa nechápavo a zároveň nesúhlasne čumel a ja ho mám ako priateľa rád a nechcel by som oňho prísť tak som mu to vysvetlil.

„Podpis pod akoukoľvek petíciou nikoho nič nestojí. Je nemožné takýmto spôsobom určiť ľudské priority. Pokiaľ som podpisovateľom petícií, akože nie som a v živote som žiadnu nepodpísal a ani nepodpíšem, tak dnes podpíšem tú vašu a o tri týždne ma zastavia nejakí chlapci na ulici či nepodpíšem petíciu za lepšie parkovanie v centre mesta, ktorej súčasťou bude aj ten zelený pás. A keďže idem z práce a som unavený tak mi nenapadne hľadať súvislosti a môj podpis sa ocitne na dvoch protichodných petíciách.“

„Ale prečo?“
„Ešte raz. Lebo ma to nič nestojí. Môj podpis na petícii nemá vyššiu hodnotu ako energia na ten podpis vynaložená.“

„Ale to je hlúpe.“

„Nie, nie je. Je to moja reakcia a ako taká nemôže byť hlúpa, lebo nie je nik, kto by mal právo ma súdiť.“

„Takže Ty si za to, aby sa ten pás zničil?“

„Nie, nie som za to.“

„Tak ju podpíš.“
„Nepodpíšem.“

Videl som ako mu dochádza trpezlivosť a tak som mu zmierlivo navrhol.
„Ale poznám spôsob ako to zistiť úplne relevantne.“

„Ako?“
„Založ si občianske združenie a vyhlás verejnú zbierku za záchranu toho pásu. Ľudia sa ti vyzbierajú nejakou čiastkou, ktorú ponúkneš mestu s tým, že ten zelený pás odkúpi občianske združenie. Mesto bude musieť zverejniť ponúkanú čiastku investorom za vybudovanie parkoviska a pokiaľ vaša bude vyššia bude komplikované pre mesto túto ponuku odmietnuť. A navyše je to mesto, teda verejný orgán a ten by na súde určite neuspel ak by vaša ponuka bola vyššia.“

„Založiť občianske združenie? Komu by sa chcelo?“
„No veď tebe, veď si povedal, že je to pre teba dôležité. Tak je, alebo nie je.“

Na chvíľu sa zamyslel, a potom prikývol.

„No je, lenže keby som ho aj založil, čo keď sa mi nepodarí vyzbierať dostatočne vysokú čiastku?“
„Hm, to bude znamenať jediné. Ľudia tomu neprikladajú takú dôležitosť ako si si myslel. Ak by ju totiž prikladali, tak by sa aj vyzbierali“

Chvíľu v hlave mlel vypočuté, no potom zaprotestoval.

„To je blbosť. Veď ten zelený kúsok je vo verejnom záujme. Veď je to kúsok nádhernej prírody v centre mesta.“

„Áno, podľa teba a podľa desiatok a možno stoviek ľudí. Tak potom by nemal byť problém vyzbierať sa. A ak je to vo verejnom záujme tak peniažky sa len tak posypú.“

„A čo keď nebude dosť ľudí, ktorí by sa vyskladali.“
„Potom to nie je verejný záujem.“

Ešte chvíľu dumal, lenže on je naozaj inteligentný a tak prešiel do protiútoku.

„Ale ja odvádzam dane tak hádam mám právo určovať ako sa použijú aj bez toho, že by som platil ďalšie prostriedky na kúpu niečoho čo mi aj tak patrí, teda nitrančanom.“

Prikývol som.

„Samozrejme. Tu vidíš tú zvrhlosť daní a tragédiu obecnej pastviny, lebo keď sa vrátim na začiatok, podpisovou akciou nezistíš komu na tom záleží a už vôbec nezistíš ako veľmi. Lebo či niečo podpíšem, alebo nie nič to nemení na alokácii daní, ale keď mám svoje prostriedky niekam odovzdať, znamená to, že ich neodovzdám niekde inde a teda prispenie, alebo neprispenie na verejnú vec je odrazom mojich preferencií . Navyše nik nemá k zaplateným daniam vlastnícky vzťah. Marketingu štátu sa tento vlastnícky vzťah k zaplateným daniam podarilo úplne krásne a jasne zničiť. A či si to priznáš, alebo nie v zásade platí veta:
zaujímať sa o to, čo štát spraví s daňami je to isté ako zaujímať sa o to, ako použije peniaze zločinec, ktorý mi ich ukradol.“

Iba zavrtel hlavou a už sme sa k tej téme nevrátili a ja ani neviem ako sa tá kauza skončila. To je úplne jasný dôkaz, že mne na tom zelenom páse nezáleží ani toľko, aby som míňal svoju energiu na zistenie ako to ďalej pokračovalo.

Potrebuje dedina chodník?, kultúrny dom?, novú škôlku....?

To sa dá zistiť iba tak, že ľudia budú „hlasovať“ výškou hodnoty svojej práce. Iba a len tak sa dá zistiť komu na čom záleží a ako veľmi.

Nesúhlasíte?
No tak si skúste vo svojom okolí pokusne zorganizovať tajné hlasovanie, ktorého predmetom budú nasledovné otázky:
Chcete nový chodník?

Chcete nové detské ihrisko?

Chcete rekonštrukciu kultúrneho domu?

Chcete aby sa peniaze, ktoré sú k dispozícii rozdelili naspäť ľuďom, ktorí ich zaplatili, aby si splnili vlastné preferencie?

Netvrdím, že vyhrá posledná otázka, ale výsledok by bol určite zaujímavý. A pripadá mi celkom príznačné, že sa táto otázka nikdy, pri petíciách ako by sa mali peniaze z daní použiť, neobjaví.

Prečo asi?