Chamtivosť.

 Och, to je pojem. Plný negativizmu, však? Alebo aj nie.

Vo výkladovom slovníku je chamtivý človek definovaný ako niekto, kto zhŕňa pre seba majetok, peniaze a pod. Pričom to najdôležitejšie slovo je: „a podobne“. Keďže tam to slovíčko je, chápem chamtivosť ako „chcieť mať viac, ako mám“.

To je v skutočnosti ale, z pohľadu dnešného sveta, až priveľmi dôležitá vlastnosť.

Rozumiem ľuďom, ktorí chamtivosť odsudzujú s poukazovaním na divoké (v neutrálnom význame) kmene niekde v oblastiach, kde civilizácia ešte neprišla. Lenže, ani tam nemôže chamtivosť chýbať.

Všetko je to samozrejme o subjektívnom hodnotovom rebríčku človeka, ktorý chamtivosť posudzuje.

 Predstavte si teda človeka v dávnej dobe, povedzme lovca-zberača. Vlastnosť „chcem mať viac, ako mám“ mu pomohla prežiť. Vytvoriť si zásoby na zimu, či skorú jar, kedy sa plody v prírode nevyskytovali. Dobre, poviete si: „V danom momente chcel mať viac, pretože jedlo ešte len bude potrebovať.“

Lenže ono bolo fajn, ak mal viac, ako potreboval na zimu aj sám, pretože v časoch hladu mohol pomáhať iným ľuďom k prežitiu, ktorí neboli takí prezieraví, ako on. Mohol im to jedlo darovať, ale mohol ho aj vymeniť. Nech ho vymenil za čokoľvek danou výmenou obaja získali. V opačnom prípade by k výmene nedošlo.

 Alebo si predstavte prvého roľníka. Každý deň, celú jeseň pripravoval pôdu k zasiatiu, ručným prerývaním. Lenže ho škrelo, že na nič iné mu nezostane čas a tak vymyslel rydlo ťahané párom volov. Teda získal viac času, ako mal, pretože to s rydlom spravil za zlomok času, ktorý potom mohol využiť na niečo iné. Bol chamtivý za časom navyše. Ľudstvo však získalo rydlo a neskôr pluh.

 Presuňme sa o niekoľko tisíc rokov bližšie k nám. Chlapík s lenonkami na očiach, v čiernom pulóvri, v rifliach a teniskách chcel byť slávny. Chcel byť uznávaný, chcel byť bohatý a šiel tvrdo za svojim cieľom. Chcel mať viac ako mal. Ľudstvo tak získalo smartfón.

 Príkladov by som našiel desiatky, ba stovky, aj tisíce a je nimi popretkávaná celá história človečenstva doslova deň za dňom. Ale viete, čo je na tom celom najväčší fór?

Predstavte si, že ste zákazník kupujúci jablká na tržnici. V ruke máte posledné euro, inak ste chudobný ako kostolná myš. Tie jablká však hrozne chcete, chcete cítiť tú chrumkavosť a šťavnatosť a ešte si aj naplniť žalúdok. Ale jedno euro sa vám zdá veľa a tak poprosíte predavača, aby zľavil a dal vám ich za 50 centov. Nesúhlasí. Vy si zamrmlete, ešte chvíľu ho prehovárate, ale keď je neústupčivý, zlostne mu hodíte euro na pult, zoberiete si jablká, a v duchu a možno aj nahlas ho nazvete bezcitným chamtivcom. A teraz ten sľubovaný fór.

Ak došlo k výmene jabĺk za euro, splnili ste si obaja preferenciu, ktorá bola v danom momente na najvyššom stupni vašich rebríčkov. Inak povedané, obaja ste výmenou získali. Ste obaja víťazi. Je nanajvýš čudné, ak označíte človeka, ktorý vám v daný moment splnil vašu najlepšiu možnosť, o ktorej viete, za „chamtivca“. Vlastne nadávate človeku, ktorý vám splnil vašu túžbu. Vašu (v danom momente) najvyššiu prioritu. Zvláštne , však?

 A nezabudnite: Ak v rozhovore niekto označí nejakého človeka za chamtivca, vy si môžete predstaviť niekoho, kto má byt navyše, ale prenajíma ho študentom za trhové ceny, namiesto toho, aby im trocha zľavil a pomohol. Naproti tomu váš spolubesedník možno hovorí o človeku, ktorý ma šesť jácht a chce siedmu a človeka z vašej predstavy by určite za chamtivca neoznačil.

 Označenie „chamtivý“ teda zásadne podlieha subjektívnemu hodnoteniu človeka, ktorý hodnotí správanie iného a to, čo sa zdá chamtivé jemu, sa nemusí zdať chamtivé niekomu inému. Chamtivosť teda nie je objektívny súd.

Záver: pojem chamtivosť závisí na hodnotovom rebríčku posudzovateľa a vo vzduchu, vzhľadom na to, čo nám-ľudstvu-priniesla chamtivosť niekoho iného, visí zásadná otázka:

Je teda chamtivosť odpornou, alebo nevyhnutnou súčasťou človeka v civilizácii?