„Juro, ten náš sused, veď vieš...“ mama vysloví tie slová
priam s útrpným výrazom v tvári.
Keď prikývnem, pokračuje.
„Berie nejaké drogy, či fetuje, či čo. Vôbec nemyslí na
mamu, ako tá chudera trpí. Prečo ju tak trápi? Toto je tá tvoja sloboda? Ubližovať
iným ľudom? Svojim najbližším?!“
Je to moja matka, veľmi si ju vážim, mám rešpekt
a veľmi ju mám rád. Som ticho a útrpne vzdychám, lenže v mojom
vnútri to vrie. Nemám síl a koniec - koncov ani odvahu, či chuť matke
protirečiť, a -priznám sa na chvíľu som aj zaváhal, či naozaj nemá pravdu, či
naozaj nie je správanie Jura úmyselným trápením matky... To nech rozoberú
psychológovia, jeho dôvody nie sú pre skutočný stav vôbec podstatné. Podstatné
je jeho správanie.
Nejakým, bližšie nedefinovaným spôsobom mamou otvorená
téma vyprchá. Nevraciame sa k nej a ja som celkom rád. Pre mňa má
však veľký význam z iného pohľadu. Táto otázka totiž nie je osamotená,
stretávam sa s ňou často.
„Čo je to za slobodné konanie, keď svojim správaním
ubližuješ iným?“
A tak sa pokúsim mami, to nejako vysvetliť, napísať
svoj pohľad na túto otázku a zároveň viem, že sa mi to bude písať ťažko,
lebo z lásky k Tebe, Ti túto úvahu nikdy nedám prečítať...
Keď som bol pubertiak za najväčšiu prekážku k dosiahnutiu ľudského šťastia som
považoval ješitnosť, neagresívny ale zhubný prejav nášho ega. Urážlivosť,
nedotklivosť, vzťahovačnosť....
To som ešte nevedel, aké ohromné problémy mne,
a celému môjmu okoliu prinesie ľudská vlastnosť zvaná úplne nevinne:
„očakávanie“.
Začal som si to všímať pri množiacich sa rozhovoroch, kde
sa okrem bežných životných zážitkov preberajú aj rôzne problémy, či rôzne životné situácie. Keď som sa do popísaných
príbehov vnoril a začal ich rozoberať uvedomil som si, že hlavným
menovateľom väčšiny rozladených reakcií, či nepríjemných zážitkov boli práve
očakávania. Naše očakávania.
Najkrajším paradoxom je práve to, že s našimi
očakávaniami nemá ten, od koho niečo očakávame absolútne nič spoločné.
Výborne to vo verši vystihol Jan Nedvěd (aj keď si
myslím, že to práve nemal v úmysle) v piesni „Podvod“.
Spieva:
„...zradil jsem všechnno o čem doma si sníš/teď je
mi to líto...“
Zradil jsem – JA
O čem doma si sníš – TY
V preklade: nesprával som sa podľa Tvojho
očakávania, nežil som SVOJ život podľa TVOJEJ predstavy.
Že to znie úplne ináč, keď sa to povie v preklade...?
Vráťme sa ale k prípadu trápenej matky trápiacim
synom.
Matka očakáva, že syn bude spokojný mladý muž, ktorý sa
ožení a bude mať zdravé a pekné deti a bude šťastný. Syn je ale
narkoman a mama sa trápi.
Úplne prvá otázka, ktorá ma napadla v súvislosti
s očakávaním je, KTO a podľa AKÝCH objektívnych kritérií vypracoval
zoznam nesplnených očakávaní, ktoré sú ešte OK, a ktoré už nie. Teda,
napríklad:
Matka očakáva, že syn bude chirurg, ale on je svetoznámy
dirigent.
Matka očakáva, že syn bude svetoznámy dirigent, ale on je
„obyčajný človek“ s milou rodinou.
Matka očakáva, že syn bude „obyčajný človek“ s milou
rodinou, ale on je narkoman.
..a nakoniec: narkomanská opitá matka živiaca sa drobnými
krádežami očakáva, že jej syn pôjde v jej šľapajach, ale on je skvelý
dirigent.
S ktorými nesplnenými očakávaniami by ste sa vedeli
zmieriť a s ktorými už nie? A podľa akého zoznamu, podľa akých
objektívnych kritérií? Nuž, asi taký zoznam nejestvuje ale odpoveď mám
naporúdzi.
„Na to nepotrebujem zoznam, to predsa viem. Nejako to
cítim.“
-JA-
Teda každé rešpektovanie, či nerešpektovanie nesplneného
očakávania je čisto subjektívny pocit (aj keď pripúšťam, že vďaka indoktrinácií
sa tieto pocity dosť podobajú) a teda sa môže stať, že niektorí ľudia
nechápu útrpný plač matky ktorá chcela chirurga a on je „komediant“
(dirigent) ale chápajúco prikyvujú hlavami nad matkou narkomana, ktorá
očakávala obyčajného spokojného (podľa jej kritérií) občana štátu.
Táto otázka však nie je tak podstatná, ako druhá.
(priznám sa, že prvá otázka je skôr úsmevná a snažím sa ňou ukázať, že
akékoľvek spoločensky prijaté pravdy, či konvencie sú chránené tak tenkou
vrstvou pomyselnej blanky, že iba záchvev vetra otázok ju vie dotrhať na márne
kúsky).
Oveľa znepokojivejšia a dôležitejšia je druhá
otázka: Akým právom činíme inú osobu zodpovednú za naše očakávania?
Otázka samotných našich práv je v súčasnom systéme tak
zložitá a tak neprehľadná , že sa ňou nejdem zaoberať. Čo je ale dôležité
si povedať je, že podľa teórie slobody nesmie byť právo akéhokoľvek človeka
založené na povinnosti človeka iného (zmluvné dohody nie sú o očakávaniach
ale o splnení, či nesplnení samotnej dohody). Ďalej, že jestvuje
nescudziteľné prirodzené právo každého jedinca na vlastnenie seba samého, teda,
že akákoľvek nezmluvná povinnosť, ktorú „musíme“ vykonať („musíme“
v zmysle, že ak ju nevykonáme, môžu prísť sankcie spoločnosti) je popretím
tohto základného a prirodzeného práva.
Za naše očakávania sme teda zodpovední my sami.
V skutočnosti nemáme ŽIADNE právo vyžadovať od akéhokoľvek slobodného
jedinca, že bude plniť naše očakávania resp. že bude žiť život podľa našich
predstáv. A to ani od nášho vlastného dieťaťa.*
Občas sa stretávam, pri rozhovore s priateľmi
s rôznymi výčitkami týkajúcimi sa spoločného života. Vtedy si spomeniem na
skôr vtipnú repliku používanú partnermi
v manželstve. Na výčitku jedného partnera na spôsob správania odpovedá
druhý:
„Ale veď takéhoto/takúto si si ma bral/la. Ak sa ti
nepáči ako sa správam, koho to vlastne miluješ?“
Viem, je to nesmierne ťažké. Hlavne v pozícii rodič-
dieťa. Výčitky, otázky, pochybnosti.
Kde som spravil chybu? Keby som sa viac venoval dieťaťu
nestalo by sa to. Keby som urobil to, či ono, keby som zabránil tomu, či onomu....
Keby sme sa neboli rozviedli, keby, keby, keby....
Sú to ale naše výčitky, naše otázky, naše pochybnosti
s ktorými nemá ten, ktorého sa týkajú, nič spoločné.
Našou jedinou „povinnosťou“ je byť šťastný. A ak je
pocit nášho šťastia závislý na inom človeku, v skutočnosti sme závislí
a neslobodní my sami.
Výber cesty je na nás.
Poznámka:
Samotné očakávania sú veľmi dôležitou vlastnosťou
človeka. O čom tento článok pojednáva sú nesplnené očakávania a snaha
preniesť za ne zodpovednosť na inú osobu.
Bez očakávaní si život ani neviem predstaviť. Keby sme
ich nemali, kľudne by sa mohlo stať, že zasejeme obilie a na druhý deň na
osiate pole postavíme parkovisko, lebo neočakávame, že obilie vyrastie.
Ak ale nevyrastie, pôda ani počasie nie je zodpovedné za
naše nesplnené očakávanie.
...a ešte...
Celý článok pojednáva o neagresívnom konaní jedinca.
*Koho by zaujímalo niečo viac o vzťahu rodič- dieťa
z pohľadu slobody rodiča, poručníctva, zodpovednosti, „nadvlády“, prvého
prejavu túžby po slobode dieťaťa, odporúčam M.N.Rothbard – Etika slobody;
kapitola „práva dieťaťa“.
