Antikapitalista.

 

Motto: Neexistuje žiadna zlá nadnárodná korporácia, ktorá vyrába a predáva niečo, čo človek nekupuje.

 

V tomto zamyslení nadväzujem na články „Kapitalista“ a „Anarcho-kapitalizmus v kocke“ takže je možné, že sa budem  niekde opakovať. Ale ako sa hovorí: „Opakovanie je matka múdrosti“.

K napísaniu tohto doplňujúceho článku ma podnietila kniha Rutgera Bregmana „Ľudskosť“. Keď som ju čítal, všimol som si, že podľahol tej istej chybe, akej podľahla väčšina kritikov Kapitalizmu.

Bojujú a argumentujú proti vlastnému strawmanovi.

Strawman, v slovenskom ekvivalente „Slamený panák“ je snaha argumentačne (v tom lepšom prípade) vyvrátiť tvrdenie, ktoré si vyfabuloval sám argumentujúci.

Príklad:
A: Mne sa futbal nepáči.
B: Tak ty tvrdíš, že futbal je blbá hra? Tak pozri koľko ľudí naň chodí.

Človek A nikdy nepovedal, že futbal je blbá hra, napriek tomu človek B voči tomu vyjadreniu argumentuje.

 

Nech si otvoríte akúkoľvek definíciu Kapitalizmu, a to či je ľavičiarska, alebo pravičiarska, okrem balastu a hodnotových súdov tam nájdete tri piliere, o ktoré sa Kapitalizmus opiera:
-nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva

-voľný (Slobodný) trh

-Absolútna Sloboda jednotlivca konať neagresívne

 

Keď to poviem jednoducho: „Kapitalizmus vyzerá presne tak, ako vyzerajú slobodné činy jednotlivcov na trhu.“ Kapitalizmus so svojim voľným trhom nie je nič iné iba zrkadlo nastavené ľudstvu.

 

1.       ZISK – Kapitalizmu sa vyčíta honba za ziskom. Ak si ale zadefinujeme zisk ako pozitívny rozdiel hodnôt, ktoré odovzdávate a hodnôt ktoré prijímate, nikdy nenatrafíte na konanie, ktoré je bez zisku. Priznať, že motivácia človeka, ktorý „zdiera“ iných, ktorý pácha neprávosti, ktorý je sebecký, egoistický, nehľadiaci na iných je rovnaká ako motivácia človeka, ktorý pomáha, ktorý koná „nezištne“, ktorý sa ide celý rozdať je pre človeka tak neprijateľná, že si musel vynájsť slovo, ktorým by to poprel. To slovo je „altruizmus“. Konanie bez zisku. Napríklad ak sa hasič vrhne do horiaceho domu, aby zachránil človeka.

Lenže pre tohto hrdinu je toto konanie motivované ziskom. Konanie v súlade s jeho morálnym nastavením má preňho vyššiu hodnotu ako jeho život. A rozdiel týchto hodnôt je zisk. Či je zisk morálny, alebo nemorálny je iba hodnotový súd na základe Subjektívnej teórii hodnôt, teda na základe Nemožnosti interpersonálneho porovnávania nie je možné objektívne určiť jeho morálku.

V každom diele filozofi kapitalizmu upozorňujú so zdvihnutým ukazovákom, že v definícii kapitalizmu sa nikde ZISK nedefinuje ako majetkový, či finančný. ZISK je proste ZISK. Je rozdielom hodnôt prijatých a investovaných. A je jedno, aké sú to hodnoty.

Kapitalizmus nikde netvrdí, že máte sledovať finančný a majetkový zisk a šliapať po iných ľuďoch.

 

2.       Sebeckosť – Nuž, kapitalizmus a Slobodný trh sa iba dívajú na človeka, čo to ten na tom Slobodnom trhu stvára. Známy filozof Diogénes a jeho rozhodnutie všetkého sa zbaviť je rovnako kapitalistické, ako keby to nespravil. Ak si ešte raz prečítate odsek ZISK budete jasne vidieť, že Diogénes bol ziskuchtivý. Život v sude (po žobraní) mal preňho vyššiu hodnotu ako všetky statky, ktoré za svoj život nazhromaždil. Rozdiel týchto hodnôt je ZISK.
Kapitalizmus nikde netvrdí, že svojou sebeckosťou máte iných poškodzovať.

 

3.       Otroctvo – často si kritici kapitalizmu zamieňajú „otroctvo“ s „predajom svojej práce“. Ja, ako vlastník tela, môžem svoju prácu predať za čo ja uznám za vhodné, keďže mi patrí. Každý, čo moju prácu nakupuje, ju nakúpiť môže, ale nemusí. Takisto, ako keď niekto na tržnici predáva jablká, tak ja ich nakúpiť môžem, ale nemusím.

Zároveň ale, ak niečiu prácu nakúpim, stávam sa jej vlastníkom, a ako s ňou ďalej naložím a ako ju zase ja zrealizujem na trhu, je čisto moja vec. Stávam sa vlastníkom nakúpenej práce človeka, nie vlastníkom daného človeka.
Ak si zoberiem ten predaj jabĺk. Ak nakúpim v Nitre od pestovateľa jabĺk 10 ton po eure, zaplatím celkom 10.000€. Potom ich naložím, odveziem do Ostravy a predám po 2 eurá. Ak by mali pravdu tí, ktorí tvrdia, že zamestnávateľ by sa mal so ziskom deliť so zamestnancami, znamenalo by to, že aj ja by som mal znova ísť na tržnicu a podeliť sa s prvým predávajúcim o môj zisk.

Hovorím si: „Prečo nie?“ Otázka je, či sme na to všetci pripravení, alebo chceme, aby sa delil iba ten, čo platí za prácu nám. Tento kolotoč by totiž nikdy neskončil. Ak by sa s nami zamestnávateľ delil o zisk, znamenalo by to, že ak by sme mali príjem vyšší, mali by sme navštíviť všetkých, od ktorých sme si kúpili prácu my a doplatiť im. Teda ak si chlieb kúpim za euro pri plate 1000€ tak by som mal zaplatiť za chlieb 2€ pri plate 2000€. Ak totiž chcem, aby sa so mnou delil ten, kto odo mňa kúpil moju prácu, mal by som sa deliť aj s tým, od ktorého som kúpil prácu ja. Logické a jasné.
Práve pre tento moment sú požiadavky ľudí na iný systém ako „kúpiť prácu a presunúť jej vlastníctvo na kupujúceho“, nereálne. (v súčasnom svete. Raz možno áno, dnes nie).

Kapitalizmus nikde netvrdí, že by ste sa nemali so svojim ziskom deliť.

 

4.       Chamtivosť – ako by ste zadefinovali chamtivosť? Človek A má jeden dom a chce aj chatu pri mori aj zrub v horách a chce jedno auto do práce a jedno na výlet. Chce viac, ako má.

Človek B, čo celý deň prevracal rydlom zem a potom objavil záprah chcel viac času ako mal, teda bol chamtivý. Ten čas, ktorý získal zefektívnením prípravy pôdy. Ak si to nemyslíte, narazíte na hodnotový súd a budete musieť vysvetľovať, prečo človek A čo chcel mať viac ako mal, je chamtivý, a človek B, ktorý takisto chcel viac ako mal, nie je chamtivý. Z tohto pohľadu sa chamtivosť javí ako motor civilizácie. Netvrdím, že je to dobre, iba píšem ako to vidím. To, či to dobré je, alebo nie, závisí od toho, či "to" v civilizácii prežije, alebo nie.

Kapitalizmus nikde rôzne druhy chamtivosti ani nevyzdvihuje a ani nezatracuje. Nesúdi.

 

5.       Súkromné vlastníctvo (SV) – V spomenutej Bregmanovej knihe sa s ním stretneme niekoľkokrát ako s hlavným dôvodom, prečo začali vznikať konflikty, prečo lovci a zberači žili v mieri a len, čo sa ľudstvo usadilo a začalo poľnohospodárčiť začali aj vojny, nevraživosť a násilie. Nemyslím si, že začali až potom, určite sa niekedy dvaja Lovci pobili o Lovkyňu, no nerozporujem, že konfliktov je viac a vďaka rozvoju technológií sú aj ničivejšie.

Lenže súkromné vlastníctvo prinieslo aj poriadok a aj rozvoj a vyjasnenie vzťahov. A to hlavne: telo človeka je jeho súkromným vlastníctvom. Spolu so zásadou „nedotknuteľnosti súkromného vlastníctva“ sa Kapitalizmus vie vyrovnať aj s vraždami, či ublížením, keď ich definuje ako „porušenie majetkového práva“. Bez tohto určenia nie je jasné, prečo by mala byť vražda zločinom u Lovcov. Čo porušil vrah?

SV má samozrejme aj negatíva, spojte ich však s bodom 1 a zbadáte, že jeho negatíva nie sú nič iné, iba aplikácia jednotlivých morálok ľudí.
Ak ja chcem poskytnúť svoj pozemok na vybudovanie detského ihriska bezodplatne, kapitalizmus mi to povoľuje, dokonca sa voči jeho zásadám vôbec neprehrešujem a konám v ich súlade. Ak svoj pozemok nechcem poskytnúť ani pri prvej pomoci nejakému zranenému a vyženiem z neho aj záchrancu aj zraneného, tak ho neposkytnem a tiež konám v súlade so zásadami kapitalizmu.

Tak ako sa SV prejavuje negatívne, tak sa prejavuje aj pozitívne. Nie je predsa výnimkou, že nejaký človek si kúpi časť prírody preto, aby ju ochránil a sprístupní ju iným ľuďom. Súkromné rezervácie nie sú ničím výnimočným.

Kapitalizmus nikde netvrdí, že SV máte využívať na vlastné majetkové zbohatnutie a na vydieranie iných, či na ich dehonestáciu.

 

Čím sa teda kapitalizmus líši od iných systémov? No tým že ak ja uznám za vhodné niečo nejak riešiť, tak to riešim, ale nenútim nikoho aby to riešil tak, ako ja.

Nedávno som na FB odpovedal na otázku „Ako by riešil anarcho-kapitalizmus chudobu?“. 

Takto:

 

ANCAP chudobu nerieši tak, ako nerieši bohatstvo. Nerieši pandémie, ani vzdelanie, ani sociálnu, či zdravotnú starostlivosť.

Tým sa líši od ostatných "myšlienkových smerov".

Ak už niekto niečo rieši, potom sú to ľudia na trhu. Takže nepýtajte sa ako by to riešil ANCAP, ale čo konkrétne Vy ste ochotný pre "odstránenie chudoby" robiť. (ak ten problém vnímate).

Ak sa k Vám ľudia pridajú, potom aj oni vnímajú ten problém a navyše Váš spôsob riešenia sa im páči. Ak sa nepridajú možno problém riešia inak, alebo ho nevnímajú, resp. nepovažujú ho za hodný riešenia.

 

 

Antikapitalista je človek, ktorý sa nedokáže zrovnať so zistením, že jeho hodnotové rebríčky sú nastavené inak, ako rebríčky ľudí, ktorí interagujú na trhu. Je to človek, ktorý je presvedčený o tom, že jeho a len jeho morálny rebríček je ten správny a ak nedokáže presvedčiť iných ľudí žiada, aby ich niekto násilím donútil jeho rebríček plniť.

Lenže tak, ako sú nastavené morálne hodnoty ľudí na trhu, tak trh vyzerá. Ak trh vyzerá neľudsky, museli by sme si priznať, že sme neľudskí. Priznať si to, je ale hrozne ťažké a kapitalizmus sa so svojou teóriou nenásilia hodí ako hromozvod úplne ideálne.

 

Poznámka na okraj: Bregman vo svojej knihe píše, že vykonávame viac činností v ideách komunizmu, ako kapitalizmu, napríklad, keď niekomu podáme soľničku na požiadanie a len tak, nič za to nechceme.

To je ale omyl. To podanie je v idei kapitalizmu: Hodnotu priateľstva, chuti pomôcť, či čohokoľvek iného vnímame ako vyššiu ako hodnotu energie, ktorú do toho podania vložíme. Teda sledujeme svoj zisk. Komunizmom by to bolo vtedy, ak by sme ju podali a žiadali od ostatných, aby ju podali tiež a kto by ju nepodal, toho by spoločnosť vylúčila. Alebo by sme ju nepodali, ale prikázali ju podať niekomu inému, kto je povedzme bližšie, lebo tak sa to má, lebo sa to tak musí....

Nebojte sa Slobody!

 

Môj priateľ bol na dovolenke v Malajzii práve v čase, keď dovolenkovú destináciu a okolie zasiahla prívalová vlna tsunami. Býval v hoteli, ktorý bol plne zasiahnutý, našťastie na vyššom poschodí. Rozprával mi, čo sa dialo. Žiadne chaotické pobehovanie, žiadne nekončiace výkriky chaosu, žiadne rabovanie ani znásilňovanie. Iba spolupráca na odstraňovaní okamžitých škôd a pomoc potrebným. Sám mi popisoval, ako bol neskôr prekvapený, ako všetko bežalo ako na drôtikoch. Hovoril mi o vozoch ťahaných ťažnými zvieratami, na ktorých prišli domáci, ktorí pomáhali s hľadaním zranených. Ako sami dovolenkári vyťahovali mŕtvoly z obchodu, ktorý bol pod úrovňou zeme, ako sa ľudia organizovali a navzájom si pomáhali, ako štátne zložky prišli až deň po samotnej katastrofe, pričom ľudia boli dovtedy odkázaní na pomoc od domácich a pomoc tých šťastnejších tým menej šťastným. Ako sa za pár hodín zorganizovali a založili škôlku, kde si mohli vyplašení rodičia prísť po stratené deti. Jeho manželka bola jednou z krízových animátoriek.

 

Pozrite si nejaký katastrofický film. V drvivej väčšine prípadov vrcholní politici taja hroziace nebezpečenstvo v obave pred možným neporiadkom. A keď sa to ľudia dozvedia, nastane zhon, chaos, násilie, rabovanie. V jednom z filmov som videl ako výrastkovia rozbili výklad a kradnú veľkoplošný televízor. Zrejme si v zostávajúcej hodine pred pádom asteroidu chceli ešte pozrieť nejaký koncert. Nechceli byť s rodinu, nechceli počkať na koniec sveta v objatí s milovanými. Nie! Oni si chceli pozrieť nejaký prenos na veľkoplošnej obrazovke.

Zaujímavé a neuveriteľné a nezmyselné.

 

Pred veľa rokmi som v rozhovore s mojim priateľom vyslovil názor, že historické filmy musia byť o vojnách a násilí, lebo by zrejme na film, kde sa dve hodiny orie, doja kravy, hrabe seno a sedí na priečelí so susedom v družnom rozhovore, nikto do kina nešiel.

Roky potom som sa dostal ku knihe  Nassima Nicholasa Taleba “Nasadiť vlastnú kožu“ kde píše, že napriek tomu, že ľudia hľadia v drvivej väčšine na históriu ako na dobu násilia popretkávaného mierom je realita opačná. História bol mierový čas popretkávaný násilnými konfliktami. Navyše v úplne inej kvalite ako dnes.

Čo sa týka správ, tento pán povedal ešte nasledujúcu vetu: „Nie sme natoľko racionálni, aby sme sa mohli vystaviť denným správam.“

 

Bol som možno na strednej škole, je to teda nejakých 35 rokov dozadu, keď som sa stal terčom zosmiešňovania preto, že som vyjadri názor, že ľudstvo je v podstate dobré a to že viac počujeme o zle je preto, lebo zlo je oveľa hlučnejšie. Vtedajšia učiteľka mi odporučila aby som sa pozrel okolo seba a nežil v naivnom sne. Dodnes som však o tom presvedčený.

 

Čo je to v nás ľuďoch, že sami seba presviedčame o tom, akí sme zlí? Autor knihy „Ľudskosť“  Rutger Bregman to prirovnal k nocebu. (Nocebo je niečo ako placebo ale s opačnými účinkami. Teda pokiaľ človeku podáte cukrovú guličku ako liek, ktorý by mu mal pomôcť a on naozaj vyzdravie označuje sa to za placebo efekt, ak niekomu podáte cukrovú guličku ako liek, ktorý by mal pomôcť, ale budete ho upozorňovať, že bude mať veľa nežiaducich účinkov, môže tie účinky naozaj vyvolať a to je nocebo).

Sme neustále strašení, a strašiť sa necháme.

Neustále presviedčaní, že sme iba necitlivé sociopatické tvory. A za obrovskú silu človečenstva pokladám, že napriek všetkým tým presviedčaniam médiami, umením, politikmi, intelektuálmi sme naďalej zostali ľudskí. Nocebo (zatiaľ) nefunguje...

To, že správy nerobia nič iné, iba strašia je v poriadku. Je to ich práca a násilie, katastrofy a hrôzy sa lepšie predávajú.

To, že to robia politici je logické, lebo tým navodzujú zdanie, že ich spoločnosť potrebuje a oni predsa z toho žijú. Skutočnosť, ktorú ale pozorujeme vo vzácnych chvíľach krízy bez regulácii môžeme vnímať, že je to s ľudstvom úplne, ale že úplne inak. V krízových chvíľach sa zrazu stávajú ľudskejší, vyjadrujú spolupatričnosť a ochotu pomôcť. Bez štvavého pôsobenia politikov, bez ich hlúpych regulácii sa ľudskosť prejaví v podstate ihneď.

 

Politik má tendenciu vykresľovať ľudí v krízových situáciách ako hyeny. Je to logický následok ich uvažovania. Politik je človek sledujúci svoje záujmy, ktoré majú negatívny dopad na spoločnosť. Po prvé je to jeho záujem, lebo z riešenia problémov, ktoré vytvorí žije. Po druhé je to jeho nastavením, ktoré ho núti hodnotiť ľudí podľa seba. A keďže je sebecké hrabivé indivíduum je presvedčený, že aj ľudia sa budú správať ako on, a preto vidí chaos a zločin ihneď ako prestane fungovať štát, ako garant poriadku. (Tu odporúčam aj vynikajúce pojednanie „Not so wild wild west“, ktoré sa pozerá na dobu Divokého Západu na základe reálnych záznamov v kronikách. Po jeho prečítaní si určite mienku o Divokom Západe opravíte. Možno budete aj troška smutní, že romantika a rýchle kolty sú len výmyslom autora dobrodružných príbehov.).

 

24.decembra 1914 vyšli Nemeckí vojaci, bojujúci proti armáde Britov a Francúzov, bez zbraní a vydali sa v ústrety protivníkovi. Tí najprv šokovaní z útoku počas Vianoc, rýchlo pochopili o čo ide. O Vianočné sviatky pokoja a mieru, kde sú si všetci ľudia bratia. Veliaci generáli museli pod hrozbou trestu smrti nahnať objímajúcich sa a plačúcich vojakov znepriatelených politikov štátov späť do zákopov, aby proti sebe bojovali.

 

Ako povedal John Adams, druhý prezident USA a „otec zakladateľ": „Každý človek by bol tyranom, keby ním mohol byť.“ V podstate mi je tohto velikána ľúto, musel to byť ťažký život s týmto pohľadom na ľudstvo.

 

Aj preto som presvedčený, že Slobodný trh by sa vyvíjal inak, ako nám je prezentované.

 

Ľudia sú ľudskí. Je to naša prirodzenosť.

Nebojte sa Slobody!

 

Poznámka na konci: Ak posudzujeme čin kohokoľvek, akože či bol dobrý, alebo zlý, či bol nesebecký, alebo sebecký, vždy si treba uvedomiť, že posudzujeme sekundárny dôsledok činu. Primárnou motiváciou akokoľvek posúdeného činu bude vždy sledovanie vlastného záujmu a preferencií.

 

Anarcho-kapitalizmus v kocke

 

„Anarchia je vrcholným vyjadrením kapitalizmu a kapitalizmus je vrcholným vyjadrením anarchie.“

M.N.Rothbard

 

Anarcho-kapitalizmus (ďalej ANCAP) je drvivou väčšinou ľudí-odporcov, ktorí o ňom niečo vedia, alebo tento pojem počuli, vyjadrením myšlienok absolútnej sebeckosti, egoizmu a neľudskosti akej je človek schopný. Pokladajú túto myšlienku za naivnú, neuskutočniteľnú, utopickú, kde označujú sympatizantov za bezohľadných egoistov s nulovou EQ šliapajúcich po ostatných ľuďoch.

Vtipné na tom je, že ani v jednom diele filozofov ANCAP-u nenájdete čo len zmienku o tom, čo je práve tejto filozofii vyčítané.

Poďme sa spolu pozrieť na základné pravidlá ANCAP-u, na ktorých celá myšlienka stojí.

 

Subjektívna teória hodnoty (STH) a Nemožnosť interpersonálneho porovnávania (NIP):

STH hovorí o tom, že každý človek má svoj rebríček hodnôt, podľa ktorého vykonáva určité rozhodnutia, a že svoje rozhodnutia dáva najavo alokovaním svojich prostriedkov a nie tým, čo vypustí z úst. Napríklad ak človek hovorí o tom, že nemocnicu v jeho meste je potrebné zrekonštruovať, ale pri dobrovoľnej zbierke na jej rekonštrukciu nedá ani cent, je jeho ústne vyjadrenie klamom. Ak neprispeje a radšej si domov kúpi nový televízor znamená to, že hodnota televízora je preňho vyššia ako hodnota zrekonštruovanej nemocnice. Ak povie, že jeho priorita je rodina, ale každý večer ide s chlapmi do krčmy znamená to, že hodnota času stráveného s kamarátmi v krčme je preňho vyššia ako hodnota času stráveného s rodinou.

Často sa hovorí, že sestra STH je NIP. Prečo?

Nuž preto, lebo nejestvuje nik, čo by dokázal posúdiť, či čas strávený s kamarátmi v krčme je pre daného jedinca horší variant ako čas strávený s rodinou. Ak teda jestvuje iný jedinec, ktorý naopak trávi čas s rodinou, nemôže povedať, že ten chlap z krčmy robí niečo zle. Áno, robí to inak, ale nie zle, pretože hodnotiteľ nepozná všetky okolnosti rozhodnutia chlapa krčmového typu. Slováci na to majú dokonca aj úžasné porekadlo:
„Ak chceš niekoho súdiť, obuj si jeho topánky.“

 

Sledovanie vlastných záujmov, sledovanie vlastných preferencií:

Je Deepak Chopra anarcho-kapitalista?

Deepak Chopra vo svojom predhovore v jednej zo svojich kníh napísal:

„Ak sa budete niekoho dostatočne dlho pýtať prečo niečo robí, nakoniec skončíte vždy na tej istej odpovedi. Aby som bol šťastný.“ A ja skromne dodávam : „Aby som si splnil vlastnú preferenciu.“

Ak je na mojom rebríčku hodnôt na vysokých miestach pomáhanie ľuďom, starostlivosť o opustené zvieratá, starostlivosť o rodinu, altruizmus, prečo je sledovanie mojich preferencií egoizmom?

Ak je však mojim záujmom iba mať vlastné pohodlie bez ohľadu na iných malo by to byť (tým zlý) egoizmom? Ako sa ale potom vyrovnáme s pravidlom NIP? Na základe čoho budeme súdiť človeka, ktorý namiesto pomáhania v útulku si ide skočiť s padákom?

 

Sledovanie zisku, ziskuchtivosť:

Všetci autori (do jedného) literatúry o ANCAP-e upozorňujú, že pod ziskom táto filozofia nerozumie iba zisk majetkový, či peňažný. Zisk chápe ako pozitívny rozdiel hodnôt obdržaných a investovaných. Pričom o tom, čo je a čo nie je hodnota rozhoduje daný konajúci jednotlivec na základe STH.

Štandardne sa pod ziskom rozumie to, že ak niečo kúpim za 10 a predám za 12 tak môj zisk je 2. Ziskom však môže byť aj emócia. Prečo by inak človek šiel na balet, či do kina? Ak lístok stojí 10€ a človek si ho kúpi znamená to, že zážitok získaný pri sledovaní baletu má preňho vyššiu hodnotu ako jeho práca vyjadrená sumou 10€, a ten rozdiel je zisk.

Ak ja niekomu pomáham, potom je hodnota môjho pocitu z pomoci vyššia ako všetky investície, ktoré som do pomoci dal. Teda som v zisku. Neexistuje žiadny človek, ktorý urobí čokoľvek bez zisku. Ak ma svrbí predlaktie a poškriabem si ho, znamená, že hodnota ukončenia nepríjemného pocitu zo svrbenia je pre mňa vyššia ako hodnota energie, ktorú som do poškriabania dal. Teda pracujem so ziskom. Ak ma mama učila, že je treba „nezištne“ pomáhať a ja pomáham, znamená to, že hodnota života v súlade s matkiným učením je pre mňa vyššia ako investovaná energia do pomáhania.

A nakoniec: Ak sa nadýchnem, znamená to, že hodnota nádychu je pre mňa vyššia ako hodnota energie potrebnej na roztiahnutie hrudného koša. Pracujem so ziskom.

Neexistuje človek, čo niečo vykoná bez vidiny zisku. Posudzovanie rôznych ziskov potom zas naráža na NIP.

 

NAP (Princíp neagresie):

V krátkosti sa jedná o princíp, ktorý hovorí o tom, že v ANCAP-e nie je prípustná agresia. Na časté výčitky o tom, či si myslím, že v ANCAP-e zrazu prestanú byť všetci agresívni odpovedám, že tu nejde o to, že by agresia vymizla. NAP hovorí o tom, že sa má každý právo brániť voči agresii všetkými dostupnými prostriedkami. Tu ANCAP tvrdí že agresia môže byť iba fyzická, alebo hrozba bezprostrednej fyzickej agresie. Je fakt, že ANCAP neprijíma psychickú agresiu ako agresiu v prípade, že jedinec môže z daného vplyvu odísť. Výnimkou sú deti neschopné odísť od rodiny, či mentálne postihnutí.  

 

 

Slobodný trh:

„Slobodný trh je priestor (dnes už aj virtuálny) kde dochádza k dobrovoľnej výmene tovarov, služieb, emócií atď.. (v pojmoch ANCAP sa to volá „statok“) pričom do tejto výmeny nesmie zasahovať nik, kto nie je výmeny priamo zúčastnený.“ Znamená to, že nik, kto nevstupuje priamo do danej výmeny nesmie túto výmenu nijako regulovať. Ak si teda chce niekto kúpiť chlieb, mäso, mlieko, heroín, či magnum devinu a niekto iný mu to chce predať, nesmie byť nik, čo mu v tom bude brániť. Cenu výmeny určujú účastníci výmeny.

Pre pochopenie: Ak je na trhu prítomná daň, ktorú účastníci výmeny neplatia dobrovoľne, už sa nejedná o slobodný trh.

 

Majetkové práva:

Vo filozofii ANCAP-u sú všetky práva, práva majetkové. Tým, že označujú za majetok daného jednotlivca aj jeho ľudské telo, je aj vražda porušenie majetkových práv.

 

Dobrovoľnosť:

Dobrovoľnosť nie je nejako špeciálne definovaná, ja ju však chápem takto:

„Dobrovoľný čin je taký čin, ktorý ak nespravíte nebude nasledovať žiadne obmedzenie, ani reštrikcia.“

Teda napr.: testovanie na COVID pre tých, ktorí tam nechcú ísť ale idú nie je dobrovoľný čin takisto ako nie je takýto čin „sčítanie obyvateľstva“ pokiaľ to človek spravil iba a len preto, že  mu hrozila pokuta.

ANCAP pokladá „dobrovoľný čin“ za jeden z pilierov tejto filozofie.

 

Čo je teda na tejto filozofii zlé, a čím sa líši od všetkých iných modelov usporiadania spoločnosti? Prečo si vyslúžila také odmietanie a prečo je tak zosmiešňovaná?:

Existuje jedno milé heslo: „Ankapáci chcú ovládnuť svet a nechať každého na pokoji.“ Samozrejme, nedá sa brať doslova, nechceme ovládnuť svet, ale chceme určite nechať každého neagresívneho jednotlivca na pokoji.

Ankapák je presvedčený, že nik nemá právo nikomu hovoriť ako má žiť. Má nulovú tendenciu nútiť iného človeka do spôsobu života, ktorý on pokladá za ten najlepší.

ANKAP v podstate ani nie je model. Nestavia sa centrálne. Nie je to LEGO, ktoré jednotlivec skladá podľa svojich predstáv a všetky figúrky potom robia to, čo hráč chce aby robili.

Všetky ostatné modely usporiadania spoločnosti sa snažia ignorovať STH a vymýšľajú plány, ako by to bolo najlepšie a potom iných ľudí nútia týmto spôsobom žiť.

Príklad? Nech sa páči:

Sledujte dvoch ľudí, ktorí pomáhajú iným ľuďom. Každý mesiac dávajú zo svojho platu určitý obnos peňazí na pomoc menej šťastným. Prispievajú na chod domova dôchodcov, pomáhajú s bežnými opravami a vo voľnom čase usporadúvajú rôzne akcie na rozptýlenie životom unavených menej šťastných ľudí. Zatiaľ ich neviete rozlíšiť. Obaja to robia preto, lebo sledujú vlastné záujmy, svoj zisk a preferencie.

Ankapák je ten, čo to robí a iných si nevšíma.

Ankapák NIE je ten, čo požaduje od iných, aby sa správali tiež ako on, poprípade, aby zo svojich vlastných prostriedkov pomáhali aj oni. Dožaduje sa nejakej inštitúcie, ktorá by tým, ktorí nechcú pomáhať, násilím zobrala ich prostriedky a poskytla ich na uhradenie nákladov potrebných na jeho činnosť.

 

Najväčším „nedostatkom“ filozofie ANCAP je neprijatie zásady, že ľudia musia robiť to, čo im niekto iný nariadi. V monarchii to bol vládca, v demokracii je to väčšina. Princíp zostáva rovnaký.

 

Odporcom ANCAP-u je sloboda neagresívne konajúceho jednotlivca zariadiť si život podľa svojich predstáv a možnosť alokovať svoje zdroje tam, kde sám uzná za vhodné, najväčším nepriateľom.

Pozn.: Chcem sa ospravedlniť všetkým tým, ktorí sa teóriou Slobody a ANCAP-u zaoberajú seriózne. Tento text má mnoho nepresností a nedostatkov. Nech mi je to, vzhľadom ku krátkosti textu, odpustené