Zákonník práce.

 (Článok bude krátky, aby som Vás neunudil.)

Nedávno som uverejnil reakciu pod nejaký status, kde som odporučil zrušiť zákonník práce. Niektorí mi ho lajkli, iní mi tam dali nahnevaný emotikon a jeden začal so mnou diskutovať. Všetka česť a priznám sa, že ja som diskusiu ukončil tým, že som prestal reagovať. Nebolo by to totiž na dva tri riadky.

Skúsim pár dôvodov prečo si myslím, že zákonník práce by sa mal zrušiť, pretože je nastavený PROTI zamestnancom a nie v ich prospech.

 Zákonník práce 311/2001 Z.z.

Čl.1 „Fyzické osoby majú právo na prácu...Tieto práva im patria bez akýchkoľvek obmedzení...“

Ako je toto právo zabezpečené ak nie som zamestnaný? Ak som teda nezamestnaný, na koho mám podať trestné oznámenie za obmedzovanie môjho práva?

 §48 (2) Pracovný pomer na určitú dobu možno dohodnúť najdlhšie na dva roky. Pracovný pomer na určitú dobu možno predĺžiť alebo opätovne dohodnúť v rámci dvoch rokov najviac dvakrát.

 Toto je dôvod, prečo vznikali organizácie poskytujúce brigádnikov. To je dôvod, prečo nemohli byť hlavne v sezónnych odvetviach priame vzťahy medzi zamestnávateľom a zamestnancom a tak to trh vyriešil tým, že tam vložil ešte jeden subjekt. Potom je iba samozrejmé, že odmena pracovníkovi je nižšia, ako by bola keby bol vzťah priamy. V časopisoch sa objavujú články o otrokárskych praktikách pracovných agentúr. Lenže ten, čo priamo spôsobil túto situáciu je štát so svojim zákonom. Pracovné agentúry nie sú nič iné, iba reakcia trhu na zákon. Chcete zlikvidovať pracovné agentúry zo dňa na deň? Zrušte tento paragraf.

 §85 (5) Pracovný čas zamestnanca je najviac 40 hodín týždenne. Zamestnanec, ktorý má pracovný čas rozvrhnutý tak, že pravidelne vykonáva prácu striedavo v oboch zmenách v dvojzmennej prevádzke, má pracovný čas najviac 38 a 3/4 hodiny týždenne a vo všetkých zmenách v trojzmennej prevádzke alebo v nepretržitej prevádzke má pracovný čas najviac 37 a 1/2 hodiny týždenne.

 Nie, ani keby ste mali v rodine ťažkú situáciu, ani keby ste potrebovali splatiť hypotéku ani keby ste si potrebovali našetriť na operáciu. Nie. Štát Vám neumožňuje dohodnúť sa so zamestnávateľom na dlhšej pracovnej dobe.

 Nebojte, nepôjdem paragraf po paragrafe, pretože to, čo je na ňom najúžasnejšie a čo pokrýva vlastne väčšinu výčitiek, ktoré proti tomuto zákonníku mám je nerešpektovanie zásady, že neexistuje žiadny štátom nariadený benefit pre zamestnanca, ktorý neplatí zamestnanec sám, čím mu štát znemožňuje zarobiť viac a priamo znižuje jeho plat.

 Sú to jednoduché počty, asi tak na úrovni žiaka štvrtého ročníka ZŠ.

Príklady:

Dovolenka. Zákonný nárok počtu dní dovolenky je (20) 25 dní. Počet pracovných dní v roku je približne 250. Ako ktorý rok. Znamená to, že ak zamestnávateľ potrebuje 10 zamestnancov a  fond peňazí určený na mzdy obsahuje 1000 jednotiek potom to činí 100 jednotiek na jedného. Znamená to, že pre splnenie zákona o dovolenkách potrebuje zamestnancov 11, pretože matematicky je vždy jeden na dovolenke, čím z rovnakého fondu na mzdy pripadá na jedného zamestnanca už iba 90 jednotiek, čo je 10% zníženie platu. Možnosť mať 25 dní dovolenky platí zamestnanec.

 Pomôcky pre bezpečnosť pri práci. Tie isté počty. Ak je fond na mzdy 1000 jednotiek a zamestnávateľ musí poskytnúť ochranné pomôcky v úhrnnej výške 100 jednotiek, musí tieto prostriedky presunúť z miezd do kolónky BOZP a znamená to 10% zníženie platu.

 Príspevok na dovolenku. A furt dokola. Ak musí zamestnávateľ rátať s tým, že mu niekto prinesie dovolenkový poukaz znamená to, že musí vytvárať rezervy, ktoré vytvorí z prostriedkov na mzdy. Teda za dovolenku jedného zamestnanca, platia jeho kolegovia.

 Čo navrhujem?

Voľný trh práce. Ak si ľudia myslia, že je lepšie mať benefity a nižšie platy, potom budú prosperovať zamestnávatelia, ktorí to tak robia. Ak si ľudia budú myslieť, že je lepšie mať vyšší plat a na benefity kašlú, potom budú prosperovať zamestnávatelia, ktorí to budú tak robiť.

Najpravdepodobnejší scenár je však ten, že na trhu budú existovať stovky rôznych firiem, ktoré budú ponúkať stovky rôznych podmienok a vzhľadom k dobrovoľnej dohode medzi zamestnancom a zamestnávateľom budú ľudia v takých pracovných vzťahoch, ktoré im budú najviac vyhovovať.

 A o čo ide ak nie o život v najlepších dostupných podmienkach?

Dezoláti, fašisti a slušnoľudia.

 Zaujala ma nedávna kratučká diskusia p.Hipša s jedným z ľudí, ktorí reagovali na jeho status o tom, ako drží palce riaditeľovi, ktorý prikazuje deťom, aby mali rúška a ako sa postavil proti rodičom, ktorí to odmietali a p.Hipš nazval riaditeľa školy „hrdinom“. V onej diskusii vyjadril pán X presvedčenie, že opatrenia voči COVID sa podobajú na fašizmus, na čo ho p.Hipš nazval dezolátom a predmetnú diskusiu  ukončil.

Mňa práve zaujalo vyjadrenie p.Hipša o tom, že porovnávať fašizmus s opatreniami je cez čiaru. A tak som si povedal, že by som skúsil toto tvrdenie podrobiť nejakej krátkej analýze bez emócií.

 

Nástup Hitlera a fašizmu k moci bolo rozdelené do viacerých volieb a postupne krok po kroku sa stal Hitler ríšskym kancelárom. V roku 1928 získala NSDAP približne 2,8% hlasov. V následných piatich voľbách do snemu bol nakoniec zisk NSDAP v novembri 1933 92,1%. Nebudem sa zaoberať ako sa to podarilo, na to sú stovky literatúr a článkov, ktoré to popisujú. Pre mňa je dôležité to, že pevné uchopenie moci Hitlerom nastalo v tomto dátume. (ja viem, viem, že november 1932 to rozpútal, ale použijem november 1933). Po tomto dátume sa začalo prenasledovanie Židov a komplikovanie ich života v ríši. Začalo to najprv definíciou Žid (definícia Žid? čo Vám to pripomína? Mne definíciu OTP), potom prišlo obmedzovanie pohybu, vstupu do určených prevádzok, obmedzenie držby majetku. Židia nesmeli vstúpiť do určených reštaurácii, funkcií boli im vyčlenené služby, ktoré mohli využívať.

Pogrom na Židov sa formálne začal rozpútaním tzv. :“Krištáľovej noci“ v novembri 1938 (viac v odbornej literatúre).

Prečo to píšem? Pretože od uchopenia moci Hitlerom po realizáciu Krištáľovej noci ubehlo 5 rokov.

 Opatrenia voči Covidu na Slovensku začali 13.3.2020. V priebehu 18 mesiacov sme svedkami snahy definovať OTP, sme svedkami rôznych návrhov obmedzenia pre tých, ktorí sa odmietli očkovať, pre tých, pre ktorých je ich Sloboda netestovať sa viac ako príkoria. Ak je teda argumentom voči porovnávaniu to, že neočkovaní (netestovaní) nie sú vystavovaní fyzickému násiliu je treba pripomenúť, že máme za sebou iba 18 mesiacov. Tento argument je teda irelevantný. Ani v Nemecku po 18 mesiacoch od uchopenia moci Hitlerom neprichádzalo k fyzickej likvidácii. Valec fašizmu sa zatiaľ iba rozbiehal. Neexistuje jediný dôvod, prečo odmietnuť predpoklad, že sa COVID nariadenia iba rozbiehajú, takisto, ako nejestvuje dôvod, tento predpoklad prijať. Ani jedna z argumentujúcich strán nemá dôkazy podporujúce ich stanovisko.

 Ďalším argumentom proti porovnávaniu môže byť rozdiel v skupinách. „Židia si nemohli vybrať, OTP si vybrať môžu.“

Tento argument je irelevantný. Úroveň ublíženia nie je podstatná. Žid, mohol spáchať samovraždu (teda si mohol vybrať) a tým by sa príkoriam vyhol. OTP sa môže dať zaočkovať, alebo testovať a tým sa príkoriam vyhne.

Viem, že na prvý pohľad sa Vám to javí ako relevantný argument, ale v skutočnosti to tak nie je. Neexistuje totiž spôsob ako rozhodnúť, ktoré východisko je horšie. Pre niekoho môže byť vpravenie vakcíny (látky genetickej manipulácie) do svojho tela rovné samovražde a že to tak nie je, nie je možné určiť, pretože nemáme k dispozícii objektívny rebríček hodnôt, podľa ktorého by sme to porovnali. V princípe sa jedná o reálne ohrozenie na základe umelo vytvorených skupín, pričom jedna skupina, aby sa vyhla príkoriam, musí niečo urobiť. Žid sa môže zabiť, alebo z nacistického Nemecka ujsť, nezaočkovaný sa môže zaočkovať, alebo ujsť.

Samotná úroveň ujmy nie je principiálne relevantná.

 

Argument že „vydieraním“ neočkovaných chránime ostatných je úplne totožné s argumentom fašistov, ktorí diskrimináciou Židov chránili občanov Nemecka-Árijcov a ich elimináciou chránili ekonomiku Nemecka. Žid bol označený za vred na krásnej a bezpečnej tvári Nemecka presne tak, ako je dnes označený neočkovaný a ich elimináciou (Židov aj neočkovaných) sa všetko vyrieši. Je principiálne nepodstatné, čo sa pod elimináciou myslí. Či vyhladenie, alebo zaočkovanie. (Máme za sebou iba 18 mesiacov, je celkom dobre možné, že ak dáme tomutotu viac času – ešte 3,5 roka - nakoniec príde k arizácii majetku neočkovaných a k ich vyhladeniu. Na to, aby sme prijali, alebo odmietli tento scenár nemáme dostatok dôkazov, pretože predikovať budúcnosť jednoducho nie je možné. Máme však poučenia z histórie).

 Argument: Je to pre dobro všetkých. Týmto sa moc zaoberať nejdem, je to najnebezpečnejšia veta, akú Vám môže predstaviteľ štátu povedať. Koniec koncov použil ho aj Hitler.

 Ak chcete niečo posúdiť, pozerajte sa na to cez Princíp. Nie cez Váš osobný súd postavený na Vašom osobnom hodnotovom rebríčku.

Máme tu dve skupiny ľudí, ktoré sú obmedzované, je im zabránený vstup do určitých prevádzok, sú segregovaní a ich život je komplikovaný štátnymi nariadeniami. Ešte raz: Pre principiálne  posúdenie je irelevantné, ako sa môže segregovaná skupina vyhnúť utláčaniu. Principiálne je jedna skupina, podľa výberu štátnych zložiek, segregovaná. Hotovo!

 Takže tu máme dezolátov, fašistov a slušnoľudí. Iba pripomeniem, že tieto „škatuľky“ nie sú mojim výmyslom, iba popisujem ako som ich pochopil z pomaly celonárodnej kategorizačnej tabuľky 😊

 Dezoláti, odporcovia opatrení pre „dobro všetkých“, sú takto označovaní (niektorými)  podporovatelmi opatrení. Fašisti sú tí, ktorí dané opatrenia podporujú a nazývajú ich tak (niektorí) odporcovia opatrení.

Kto sú ale „slušnoľudia“?

 Je to v podstate tá najnebezpečnejšia skupina. Sú to ľudia, ktorí sa vyjadrujú takto:

Demokracia je to najlepšie, čo sme mohli dosiahnuť, ale pokiaľ vyhrá demokratické voľby Kotleba to demokratické vôbec nie je. Nezáleží na tom, že jeho strana vznikla po podpise hárkov ľuďmi, proste to nie je demokratické, lebo som to povedal.

Alebo

Odmietať opatrenia nemá nič spoločné so Slobodou, ak je treba Slobodu obmedziť pre prospech ostatných, treba ju obmedziť, alebo predefinovať. Nedať sa zaočkovať nemá so Slobodou nič spoločné, pretože som to tak povedal.

alebo

Áno, všetci ľudia sú si rovní, ale černoch má byť otrokom. Taká je Božia (rozumej „moja“) vôľa.

 V skratke si takýto človek vie obhájiť čokoľvek pokiaľ to rezonuje (súhlasí) s jeho rebríčkom hodnôt. Je presvedčený, že jeho morálka je tá najlepšia a z dobrého srdca je presvedčený, že ju musí (aj s použitím násilia) aplikovať aj do iných ľudí, aby už bol na svete konečne pokoj, láska a mier.

Pritom presvedčenie, že ja viem ako má svet pre dobro všetkých fungovať, je pôvodcom tých najväčších zverstiev, toho najväčšieho počtu ľudských obetí, tých najväčších utrpení, tej najväčšej temnoty v histórii ľudstva.

 

Pamätajte! Keď sa valec pohne, v konečnom zúčtovaní mu bude jedno, že ste ho pomáhali naštartovať.

Legálne, legitímne a morálne.

 Rád by som napísal komentár k týmto trom pojmom, vysvetlil ich a poukázal na rozdiel, ktorý medzi nimi je. Ten rozdiel je zásadný a práve preto som sa rozhodol, že sa k nim vyjadrím.

Som presvedčený, že veľká skupina ľudí pozná význam slova „legálny“ a „morálny“. Už asi menej ľudí bude poznať význam slova „legitímny“.

Čo je to „legálne“.

Je to v podstate to, čo sa nachádza v zbierke zákona. Tu by som rád pripomenul články Ústavy aj keď práve v týchto časoch sa to javí ako zbytočné.

Ústava hovorí, že každý občan štátu môže konať čokoľvek, čo mu zákon priamo nezakazuje a môže odmietnuť konať všetko, čo mu zákon priamo neukladá. Rozdiel medzi občanom a verejnou mocou je v tom, že orgány verejnej správy môžu konať iba a len to, čo im zákon priamo umožňuje.

Zákon. Nie vyhlášky ani vládne uznesenia. A to ani tie vyhlášky, ktoré sú spísané na základe jedného zákona, ale odporujú zákonu inému. Príklad z dneška. Ak vyhláška umožňuje na základe zákona nahliadnuť policajtovi do zdravotného záznamu je to v priamom rozpore so zákonom, ktorý taxatívne vymenováva ľudí, ktorí majú právo do zdravotného záznamu nahliadať. Policajti ani SBS-kári a ani čašníci v tom zozname nie sú. Vyhláška na základe jedného zákona je v rozpore s iným zákonom.

Teda legálne, či nelegálne je to, čo zákon buď povoľuje, ukladá, alebo zakazuje. Zákon, ktorý prijíma Národná Rada Slovenskej republiky na základe demokratických princípov a podpisuje prezident republiky. Zákon, pre to, aby bol platný, musí vyjsť v Zbierke zákonov. Kým schválený a prezidentom podpísaný zákon nevyjde v zbierke, nie je právne účinný.

 Čo je to „legitímne“.

Legitímne nezávisí na štátnych zákonoch. Je to právo každého jedinca robiť neagresívne to, čo uzná za vhodné a právo jedinca odmietnuť konať to, čo sám za vhodné nepokladá. Vychádza to z teórie Slobody. Často krát sa stretneme s rozporom medzi legálnym a legitímnym. Je to pochopiteľné, keďže štát sa čím ďalej tým viac stará do našich súkromných záležitostí s cieľom prevziať absolútnu kontrolu nad jedincom. O to v boji o moc ide. Zbaviť ľudí zodpovednosti za svoj život, spraviť ich závislými na systéme, zobrať im z ruky možnosti obrany (zákon obmedzujúci držbu zbraní) a sociopati majú cestu otvorenú. Viac o tom však písať nebudem, mám o tom niekoľko rozpráv na vedomyzivot.sk/vlastimilsvec a zrovna toľko článkov na blogu.

 Čo je to morálne.

Ako som písal vyššie, legálne je to, čo je napísané v zákone a legitímne to, čo spĺňa pravidlá Slobody. Ani jedno nie je závislé na Vašom subjektívnom hodnotovom rebríčku. A tu prichádza na scénu „morálka“, ktorú ma každý jedinec jedinečnú. Aby som bol korektný, je pravdepodobné, že na prvých priečkach bude mať morálku rovnakú viacero ľudí. Čím však pôjdeme nižšie na rebríčku tým sa budú hodnoty viac líšiť. Povedzme, že vraždu odsudzuje 99%  spoločnosti, lúpež tiež, ale už krádež môžu vnímať ľudia rôzne. Napríklad budú obhajovať krádež v prípade, že človek bol hladný a ukradol potraviny, teda na absolútnom odsúdení sa už zhodne menej ľudí. Ak budeme na rebríčku postupovať nižšie a nižšie bude aj percento ľudí, ktorí sa zhodnú na danom stupienku menší. Pre niekoho je morálne odsúdeniahodnejšie odmietnuť pomôcť niekomu v núdzi pre niekoho ohroziť blízkych ľudí. Subjektívna morálka, tak isto ako všetky subjektívne rebríčky, sa nedá hodnotiť. To som už vysvetlil vo svojom článku „Subjektívna teória hodnôt“.

 Aký majú ale tieto pojmy vzájomný vzťah.

Niečo môže byť legálne, zároveň nelegitímne, ale morálne. Tieto pojmy môžu byť vo vzájomnom rozpore aj súhlase vo všetkých možných variantoch.

 Asi bude lepšie to vysvetliť na príkladoch.

Vražda je nelegálna, ale môže byť legitímna a zároveň nemorálna. Žena je neustále týraná mužom. Už niekoľkokrát bola na polícii, ale tam sa svojho práva nedomohla a tak sa raz v noci rozhodne že muža zabije.

Nelegálne: Zákon neumožňuje vziať si ho do vlastných rúk. Legitímne: Obrana voči agresii je právo každej Slobodnej bytosti, Nemorálne: Kresťan povie, že človek nemá právo zabíjať.

Alebo

Nelegálne: Znásilnenie. Nelegitímne: Človek nemá právo ubližovať iným ľuďom. Morálne: Pretože niektoré systémy nepokladajú ženu za rovnocennú mužovi. (nezabúdajte, že morálka je subjektívna)

Alebo (včera som zachytil, že sa začína obchod s potvrdeniami o očkovaní, pričom lekár potvrdenie vydá, ale nezaočkuje, čo je trestný čin falšovania zdravotnej dokumentácie-tým zákon priznáva potvrdeniu o očkovaní status „zdravotnej dokumentácie“, čím ju posúva pod platnosť určitých zákonov)

Nelegálne: Je to porušenie zákona. Legitímne: Pokiaľ je človek obmedzovaný má právo sa obmedzeniu brániť akýmkoľvek spôsobom. Nemorálne (pre mňa): Pretože by som sa nevedel pozrieť do očí ľuďom, ktorí túto možnosť nemajú a ja by som ju mal.

 Ak niečo posudzujem, posudzujem to na základe svojho morálneho nastavenia a pokiaľ je to v súlade s mojou morálkou súhlasím s daným činom a schvaľujem ho a pokiaľ je proti, nesúhlasím s ním a neschvaľujem ho, čo ale neznamená, že nemôže byť legitímny aj keď je nelegálny.

 Ešte jeden príklad.

Sused týra psa. Je to nelegálne, lebo zákon to zakazuje. Musím ale uznať, že je to legitímne, pretože teória Slobody sa k zvieraťu stavia ako k veci, s ktorou majiteľ môže robiť čo chce. Je to ale podľa mňa nemorálne, teda s tým nesúhlasím, neschvaľujem tento čin a suseda požiadam, aby prestal a ak odmietne, potrestám ho ostrakizácou. Môj nesúhlasný postoj však nemení nič na tom, že jeho čin je plne legitímny.

A ešte jeden:

Na chodníku leží človek, ktorý potrebuje pomoc. Vy ho vidíte, ale nepomôžete mu. Tento nečin je nelegálny, legitímny a či je morálny závisí iba a len na hodnotení ľudí, ktorí sú svedkami vašej reakcie. Nech je ich reakcia akokoľvek nesúhlasná a neschvaľujú váš čin, nemení to nič na veci, že váš nečin je plne legitímny.

 Súhlas s nejakým činom/nečinom vyjadrujete vtedy, keď je daný čin, alebo nečin v súlade s Vašou morálkou. To, či je ten čin/nečin legitímny, alebo legálny, nehrá úlohu.

 Takže, či vyjadríte, že daný čin je legálny/nelegálny, alebo legitímny/nelegitímny, nemá nič spoločné s tým, či ho schvaľujete, alebo s ním súhlasíte.