Dajte mi pokoj.

S troškou prifarbenia a pritiahnutia za vlasy sa dá povedať, že slovné spojenie „daj mi pokoj.“ zažívam denno-denne s mojimi deťmi. Mám ich dve, takže keď jedno tú vetu nepoužije použije ju druhé. Najprv som sa na ne hneval, pripadalo mi čudné, že v mojom dome mi niekto bude hovoriť, aby som mu dal pokoj, že mi to bude hovoriť niekto za koho som „zodpovedný“, že mi to hovorí niekto, kto využíva všetky výhody môjho domu.

Potom som ale skúsil malý experiment. Na chvíľu som zabudol na to, že „nedať pokoj“ v mojom priestore mám právo a že keď chce „pokoj“ nech odíde z môjho domu a prestane využívať jeho výhody. Tento aspekt som na chvíľu zaprel a predstavil som si na mieste dieťaťa seba....

...a v prostredí, ktoré mi je dôverne známe.

Idem po ulici a neznámy človek mi povie, aby som si zapol bundu. Možno som v prvom momente prekvapený, lenže mne nie je zima a tak mu poviem, aby mi dal pokoj.

Moji rodičia mi ako dospelému človeku povedia, aby som toľko nepil, lebo už si dávam druhý pohár vína. Na rodičov sa pousmejem, ale keď sa to zopakuje trikrát pri treťom pohári, poviem im aby mi dali pokoj. Priateľ mi povie, aby som prestal s vegánstvom, lebo je to nezdravé. Najprv si vypočujem jeho argumenty, ale keď nesúhlasím a on do mňa stále doráža raz to odstrihnem vetou:
„Daj mi už konečne pokoj, a staraj sa sám o seba!“

Iste by som našiel desiatky príkladov, kedy so mnou bude drvivá väčšina ľudí súhlasiť. Sú to veci, ktoré sa týkajú mňa, môjho osobného priestoru, mojich zvykov, môjho správania, ktoré nikomu neubližuje.

Potom sa však niečo udeje.

V princípe tie isté veci začínajú byť predmetom opačného pohľadu na vec. Stále je to činnosť (alebo nečinnosť), ktorá sa týka iba a len mňa, ktorá nikomu neubližuje, no ktorá je predmetom nepochopenia, nezrovnalostí a niekedy aj hádok.

Čo sa teda zmenilo?

V princípe nič, to sa iba ľubovoľne vybratá nejaká činnosť (či nečinnosť) jedinca dostala do pozornosti politikov, ktorí túto osobnú činnosť, či nečinnosť zaradili do rokovania a upravili ju zákonom, teda nejakými ľubovoľne vybratými slovami na obyčajnom papieri, na základe ktorého je možné na neagresívne konajúceho, alebo nekonajúceho jedinca použiť násilie.

Neplatíš daň? Zákon!

Nesplachuješ po sebe?

Neposkytneš prvú pomoc? Zákon!

Nepozeráš správy?

Neplníš si vyživovacie povinnosti? Zákon!

Piješ alkohol?

Droguješ? Zákon!

Hráš futbal?

Neposielaš dieťa do školy? Zákon!

Nezaplatíš mu vysokú?

Nepripútaš sa v aute? Zákon!

Nepiješ čaj?

Atď...

Už vidím a v mysli čítam desiatky námietok; v princípe sa ale vo všetkých prípadoch jedná o činnosť resp. nečinnosť, ktorá nikomu neškodí.

Akýkoľvek rozdiel medzi nimi je čisto subjektívny. Napríklad ja osobne v nich rozdiel nevidím. Niekto možno áno a tomu poviem.

„OK, takže keď pokladáš branie drog za nebezpečné, tak ich neber.“

„Ak pokladáš platenie daní za zmysluplné, tak ich plať.“

Ale ľuďom, ktorí to za zmysluplné nepokladajú daj pokoj!.

Vrátim sa do svojich detských čias. Moja mama mi spomínala, aký som bol lakomý na nové hračky, nechcel som sa podeliť s deťmi, na pieskovisku. Vykrikoval som „daj mi pokoj“ len čo sa ku mne niekto priblížil, aby si požičal moje nové vyklápacie auto. A deti ma začali rešpektovať a ten pokoj mi dali. Doslova. Až som zostal sám. A tak som sa zmenil, lebo hodnotu priateľstva som považoval za vyššiu ako hodnotu hračky. „JA“ som ju za takú považoval. To ale neznamená, že je to tak všeobecne správne, to znamená iba a len to, že je to dobré a správne pre mňa.

Preto hovorím:
„Dajme si pokoj a následné spolužitie, dobrovoľná spolupráca medzi ľuďmi a dobrovoľné vzťahy nám dá jasnú správu o tom, čo je pre koho dobré, a čo je kto ochotný vymeniť za to, aby mu niekto „pokoj nedal“.