Zdieľanie.

V posledných rokoch sa akoby vrece roztrhlo so slovom „zdieľanie“.

Takto, aby sme si rozumeli, je to jeden z pojmov, pred ktorými cítim hlbokú pokoru a ktorému prikladám všetku vážnosť tak, ako si ju podľa mňa zaslúži. Samému sa mi tento pojem páči a som veľkým fanúšikom jeho zavedenia do praxe a do života.

A tak som začal plamenne vysvetľovať, aký som týmto pojmom nadšený a ako sa mi to páči a aké je to úžasné každému, kto ho čo len spomenul. Po niekoľkých minútach rozhovoru som však prekvapený zistil, že-okrem jedného- nik (s kým som doteraz hovoril) ho nechápe tak ako ja. Každý by ho zapracoval do života ale iba ako kúsok mozaiky, podľa vlastnej predstavy čoho by sa tak to „zdieľanie“ mohlo týkať. Najvtipnejšie na tom je, že čím hlbšie s otázkami idem (aby som lepšie pochopil spoludiskutéra), tým sú zjavnejšie rozdiely nielen medzi tým čo si pod týmto pojmom predstavujem ja, ale aj čo si pod týmto pojmom predstavujú spoludiskutéri medzi sebou.

Zásadný rozdiel je v predmete zdieľania.

Ja za systém zdieľania pokladám akýkoľvek systém, kde výsledky mojej práce sú prístupné všetkým a mne pri tom vôbec prístupné byť nemusia, lebo verím, že mi budú prístupné plody práce iných ľudí. Napríklad dopestujem lán kukurice a deň pred zberom mi ju niekto vyláme a mne zostane len pošliapané pole.

Za predmet zdieľania považujem aj svoje telo, teda ak by som tento systém chcel zaviesť musel by som sa zmieriť s tým, že keď bude moju ľadvinu niekto potrebovať, že mu ju dám už len z dôvodu, že som povedzme starší, alebo že to tak chcem spraviť.

Áno, toto je utópia, resp. svet bez sebectva (ani to celkom nie, totiž aj darovanie orgánu je prejavom sebectva ale to bude predmetom úvahy inokedy).

Lenže je to jediný spôsob ako zdieľajúci svet ušetriť stoviek a stoviek definícii, a zdôvodnení čoho by sa zdieľanie týkať malo, a čoho nie, navyše tieto definície a zdôvodnenia by museli ľudia prijať konsenzom (teda všetci bez ohľadu na vek a mentálne schopnosti), pričom pri narodení, či úmrtí človeka by sa toto hlasovanie muselo uskutočňovať zas a znova, lebo nik nemá právo požadovať od človeka niečo, čo odsúhlasil jeho predok.

Pretože ihneď akonáhle by ste chceli prijať pojem zdieľanie v inom ako „čistom“ význame narazíte na otázku „prečo?“ od kohokoľvek koho by sa toto zdieľanie malo týkať.

Najčastejším predmetom zdieľania v predstavách mojich spoludiskutérov je bohatstvo.

BOHATSTVO? ale aké? Myslíte tým majetkové, alebo duchovné, či zdravie? A od akej výšky a prečo práve od takej? A deliť by sa to malo ako? Na základe čoho? Kto je to „potrebný“ a prečo práve tento? Že ten, čo má menej ako 70€ na hlavu? A prečo splodil toľko detí, prečo nemyslel dopredu? Prečo by som ja mal platiť za jeho nezodpovednosť a prečo zrovna 70€ a nie 68,5?

Atď... tých otázok sú stovky.

Ale to nie je všetko. Ak by aj niekto prešiel prvým sitom otázok a zadefinoval pojem „bohatstvo“-čo myslím nie je možné, nasledujú ďalšie nejasnosti.

„Bohatí by mali zdieľať svoj majetok s chudobnými.“

„Aha, teda budeš sa aj Ty deliť s ľuďmi, ktorí nemajú jednoduchý prístup k pitnej vode a teda sú bezosporu chudobnejší ako Ty, ktorému tá voda tečie z kohútiku?“

alebo

„Prečo ten, čo má veľa nedá inému len tak ako dar. Na čo mu to je?“

„Zaujímavé. Ty vyrobíš ročne približne 1200 l vína, ale vypiješ aj s rodinou sotva dvesto. Veď zvyšok nepredávaj, ale rozdaj.“

V drvivej väčšine chceme zdieľať. Hrozne moc. Chceme aby sa ľudia delili o svoj majetok, aby to, čo si zarobili svojou prácou, alebo zdedili, či dostali do daru poskytli celému spoločenstvu ľudí na celej planéte (aby sa Jobs – jeho dedičia, Gates, či majitelia obrovských svetových výrobcov) s nami podelili ale sami aby sme tak spravili to ťažko, lebo však máme iba to, čo potrebujeme. Lenže to aj tí „bohatí“. Len majú iný rebríček. My potrebujeme aspoň jednu dovolenku ročne a oni aspoň 100 nových jácht ročne. A niekto iný v inom kúte sveta potrebuje iba raz za deň sa dobre najesť, či iba raz nemusieť ísť po pitnú vodu tri kilometre. Odkiaľ vieme, ktorý rebríček je nesprávny? Aké sú na to matematické dôkazy?

V tejto súvislosti mi napadla ešte jedna úsmevná vec.

Vôbec nikomu, s kým som sa rozprával, by nevadila štátna príslušnosť človeka, ktorý by sa mal deliť o svoj majetok. Vôbec nebola dôležitá. Ale v momente, keď som premostil na súčasnú migráciu bola zrazu štátna príslušnosť podstatná.

Veta „Prečo by sa mal deliť iba s Američanmi, nech sa pekne delí s celým svetom.“ (rozumej „najprv so mnou!) sa v pohode miešala s vetou „Dajme Slovákom prácu, prečo Srbom, či Ukrajincom?!“

Nemám problém akceptovať akýkoľvek názor, no mám jednu podmienku, aby som ho mohol rešpektovať. Musí byť konzistentný.

Takže zdieľajme. Najlepšie sa však zdieľa iná práca. To niekto iný, oveľa bohatší ako ja, by sa mal podeliť so mnou.

Tak teda kľudne zdieľajme, ale nedotýkajte sa môjho majetku!

Aké príznačné.