Bohatí-kto sú?

V diskusiách sa veľmi často stretávam s pojmom „bohatí“. Je to pri argumentáciách napr. o tom, že 2% ľudí vlastní 80% majetku sveta, alebo že bohatí by sa mali deliť s chudobnými, alebo že bohatí sú „nenažraní“ atakďalej, atakpodobne.

Táto úvaha nebude riešiť definíciu bohatého človeka, nakoľko by nebolo o čom ďalej písať, lebo nejestvuje žiadny merateľný spôsob, ako bohatého človeka označiť. Ja napríklad často hovorím, že patrím medzi najbohatších ľudí sveta, lebo som zdravý, mám dobrú manželku a dve zdravé a krásne deti. Mám kde bývať, čo jesť a piť. A mám všetko, čo potrebujem. Lebo svoje potreby prispôsobujem svojim možnostiam.

Zoberiem si teda predstavu nejakého bohatého človeka, ktorý by sa mohol podeliť s inými.... Hops, to môžem aj ja... Hm, pitnou vodou splachujem záchod, som teda extrémne bohatý človek.

Tak ja teda neviem.... 😊 Keďže sám neviem bohatého človeka zadefinovať, jednoducho sa tým nebudem zaoberať a budem rátať s tým, že čitateľ vie, o kom hovorím.

Takže bohatí ľudia.

Kto sú to? Odkiaľ pochádzajú, kde sa vôbec berú?

Bohatí človek môže vzniknúť v zásade troma spôsobmi (netvrdím že iba, ale tak sa to javí mne)
Vlastným úsilím bez použitia a využitia násilia

Vlastným úsilím s využitím násilia

Vlastným úsilím s použitím násilia.

Pre účely tejto úvahy nebudem písať o tých, ktorí priamo násilie používajú. Prečo?, vysvetlím na konci úvahy.

Ďalej si zadefinujeme tri priestory, kde bohatí ľudia vzniknúť môžu. Takisto ako vyššie, netvrdím, že žiadne iné priestory byť nemôžu. Skôr naopak. Tých priestorov sú tisíce, nasledovné tri však prekrývajú všetky ostatné možné.

Slobodný trh.

Trh s jednou jedinou štátnou reguláciou.

Trh štandardný tak, ako ho dnes poznáme s bezpočtom štátnych regulácii

Bohatý na Slobodnom trhu:

Na to, aby vôbec bohatý človek vznikol musí v zásade splniť jednu veledôležitú podmienku. Musí priniesť na trh unikátny produkt, alebo službu, za ktorú sú mu ľudia ochotní platiť. Ak by na trh nič také nepriniesol, nie je šanca, že by zbohatol. Dokonca službu, o ktorú ľudia nemajú záujem by ani nepredal. To je mimochodom aj výborný ukazovateľ potrebnosti služby; písal som o tom v úvahe „čo je potrebné“.

Slobodný trh ho navyše stráži, aby jeho bohatstvo neprinieslo „astronomické hodnoty“ (tiež netuším, čo znamená v diskusiách často používaný výraz „astronomicky (hriešne) bohatý“, ale predpokladám, že to niečo znamená).

Ako to funguje?
Predstavme si, že človek A prinesie na trh úžasnú a unikátnu službu, ktorú je ochotných kúpiť 1000 ľudí, ale daný človek vie uspokojiť iba 100 ľudí. Čo spraví?

Má dve možnosti:
Bude ľudí uspokojovať podľa toho, v akom poradí sa mu hlásili, alebo...

...bude postupne zvyšovať cenu služby.

Čo sa v zásade stane ak sa cena zvyšuje (teoreticky predpokladajme, že na trh nevstúpi ďalší subjekt, ktorý by danú službu poskytol).

Postupne ubúda ľudí, ktorí sú ochotní za túto službu zaplatiť, ergo ubúda ľudí, ktorí si danú službu cenia viac, ako hodnotu svojej práce ktorú na to vynaložili, alebo si inú službu cenia viac ako tú, ktorej cena rastie. Cena služby ponúkanej subjektom „A“ teda stále rastie až príde k momentu kedy sa dopyt a ponuka ustáli na 100:100

V prvom prípade (službu poskytne ľuďom podľa toho v akom poradí sa mu nahlásili) neuspokojí všetkých, uspokojí iba prvých 100, teda 900 zostane neuspokojených a neuspokojený bude aj poskytovateľ, lebo za službu dostal len toľko aké boli jeho náklady, prípadne ešte „morálny zisk“.
V druhom prípade (zvyšovanie cien a tým pádom zvyšovanie nedostupnosti služby pre všetky skupiny ľudí) sa počet uspokojených nemení je ich stále 100 a neuspokojených je 900, ale po prvé: pomôže viac sebe, teda si môže viac vecí dovoliť za vyšší zisk. Ale čo je oveľa podstatnejšie a to po druhé: uspokojí tých, ktorí sú ochotní danú cenu akceptovať, teda hodnota služby je pre nich väčšia, ako hodnota ich práce vyjadrená cenou ich práce.

A nakoniec po tretie:
daná služba pritiahne na trh ďalšie subjekty, ktoré ju budú ponúkať, lebo majú pred sebou vidinu zisku vyššieho, ako zisk, ktorý tvoria v dovtedy nimi poskytovanej (inej) službe ergo zmenia predmet podnikania..

Teda:
Prvý poskytovateľ poskytuje službu 100 ľuďom, ale záujem má 1000 ľudí. Pomer je teda 100:100, ale iba preto, lebo 900 ľudí danú službu za danú cenu nevyužíva pre jej vysokú cenu. Dopyt je však stále, iba je takpovediac skrytý. Keďže sú zisky z danej služby vysoké, prichádza druhý poskytovateľ (s kapacitou 100 jednotiek danej služby), pretože ho lákajú dobré marže, ktoré informujú trh, že služby je nedostatok. Obaja poskytovatelia, keďže pomer je 200:100, začnú spolu bojovať o zákazníkov a jeden z bojov je boj cenami. Tým dosiahnu zníženie ceny na úroveň, kedy ju začnú využívať aj tí, ktorí ju pred tým odmietli (povedzme 100 ľudí). Pomer je 200:200. Rozdiel medzi výrobnými nákladmi a predajnou cenou je stále výrazný, čo je informácia trhu, že stále je voľný počet ľudí, ktorí by si danú službu zaobstarali, nebyť vysokej ceny. Prichádzajú ďalší a ďalší poskytovatelia až pomer dosiahne 1000:1000. To má ale za následok, že predajná cena vs výrobné náklady už nie sú také zaujímavé, ako na začiatku procesu, pretože poskytovatelia bojovali o predaj svojich kapacít-cenou.

Keďže sa nádherná ziskovosť pomaly zmenšuje, poskytovatelia hľadajú ďalšou dieru na trhu, aby zarábali. Ak ju niekto z nich nájde, klesne ponuka na 900, čo má za následok zníženie počtu uspokojených a zároveň zdraženie služby.

 A takto dookola.

Samozrejme toto vysvetlenie ráta s určitými pevne stanovenými záujmami ľudí, s nejakým pevným hodnotovým rebríčkom čo v štandardnom trhu vzniknúť jednoducho nemôže. Situácia sa bude vyvíjať oveľa dynamickejšie. Tento popis je iba dramaticky zjednodušený pre pochopenie akým spôsobom slobodný trh funguje.

Teda na slobodnom trhu vzniká bohatý človek tak, že ponúkne unikátnu službu, za ktorú sú ľudia ochotní platiť. Zároveň slobodný trh „stráži“ takého poskytovateľa aby sa z neho nestal „astronomicky bohatý jedinec“....

Vložme teraz do slobodného trhu jednu jedinú reguláciu. Nič viac, iba jednu malinkú, malinkatú štátnu reguláciu.
Napr.: Patent.

Táto jediná regulácia zmení, a to dramaticky, celú situáciu.

Stále tu máme človeka, ktorý prináša na trh niečo, čo ľudia kupujú. Ibaže v tomto prípade príde štátny zákon, ktorý zakáže inému subjektu túto službu poskytovať pod prísnymi trestami.

Použijem ten istý prípad.

Pomer ponuky a dopytu je 100:1000. Prvý proces prebieha takisto ako v prvom prípade. Dodávateľ zvyšuje ceny, aby vyfiltroval zákazníkov, ktorým na tej službe naozaj záleží. Teda, ktorí si ju cenia o toľko viac ako iné služby a natoľko, aby za ne dali prostriedky svojej práce v požadovanej cene. Služba sa dostane do úrovne ceny, kedy by na slobodnom trhu prišiel ďalší subjekt a proces by bol taký ako vyššie popísaný. Tu ale platia patenty. Nik iný nepríde, žiadny iný poskytovateľ tej istej služby nepríde, lebo nesmie. Štátna regulácia mu v tom bráni. Cena sa teda bude zvyšovať až do momentu, kedy sa vyrovná ponuka s dopytom teda 100:100. (900 ľudí síce o danú službu záujem má, ale nie je ochotných zaplatiť požadovanú cenu)  Výrazné zisky sú síce dôvodom, aby niekto ďalší na trhu ponúkol túto službu, ale nesmie to spraviť. Patentovaný dodávateľ teda lavíruje, zvyšuje výrobu, znižuje výrobu a ryžuje a ryžuje... A štát sa tvári, že patent je potrebný pre ochranu.... Vlastne ani neviem koho, ale spotrebiteľa určite nie. Na strane spotrebiteľa totiž zostáva 900 neuspokojených.

A to sme povolili na trhu iba jedinú reguláciu.

A teraz popíšem tretiu situáciu teda trh tak, ako ho dnes poznáme.

Je stále pravda, že bohatý človek a to astronomicky môže vzniknúť tak, že poskytne ľudom nejakú unikátnu službu pri patentovej ochrane.
LENŽE

Bohatý človek na súčasnom trhu môže vzniknúť ešte jedným spôsobom a to takým, že neposkytne nikomu nič, čo potrebuje (resp. čo síce potrebuje ale je to na 5-10 mieste jeho rebríčka potrieb).

Napríklad rekonštrukcia autobusových zastávok. Veľa ľudí povie:
„Fajn, konečne to niekto spravil.“ Problém je, že keby ste týmto ľuďom povedali
„OK, tak tu máš všetky zaplatené dane a koľko mi dáš na tie zastávky?“ zrazu by ste zistili, že prvý, druhý a možno ani tretí mesiac (a možno celý rok) by ste nevyzbierali ani cent. Je to preto, lebo ľudia síce považujú autobusové zastávky za dôležité, ale v ich živote sú ešte dôležitejšie veci, ako zastávky a tie uprednostnia.

Čo sa teda deje?

Bohatý človek na súčasnom trhu môže vzniknúť aj tak, že podstrčí dostatočný počet peňazí ako odmenu ľuďom, ktorí rozhodujú o tom, čo by sa malo za zoštátnené peniaze daňových poplatníkov postaviť (ktovie koľko ľudí by malo radšej autobusovú zástavku a nie nové MR-ko v nemocnici, alebo doma novú sušičku). Motivácia človeka, ktorý o daniach rozhoduje je samozrejme sebecká tak, ako motivácia každého človeka. Preto uprednostní zvyšovanie kvality života svojej rodiny za odmenu (ktorú dnes v určitých segmentoch trhu nesprávne nazývame „korupcia“) pred zvyšovaním kvality života obecného. Na obhajobu tohto človeka treba povedať, že nejestvuje objektívny spôsob zistiť čo a ako veľmi ľudia potrebujú a čo by malo byť teda platené z pokladne vyzbieraných daňových príjmov a v akom poradí.

Zhrnutie:
Na slobodnom trh vzniká bohatý človek tak, že poskytuje ľuďom to, čo potrebujú pričom samotné zákony trhu mu bránia stať sa „astronomicky bohatým“. Samozrejme sú výnimky (J.D. Rockefeller), napriek tomu, že tento pán bol vo svojej dobe bohatší, ako iní stále bol na voľnom trhu a teda musel stále poskytovať tie najlepšie služby aké mohol, aby jeho zákazníci neodišli ku konkurencii. Cena, ktorú od nich J.D.R. pýtal bola stále zákazníkmi dobrovoľne akceptovaná. Ak by nebola, prišli by ďalší dodávatelia danej služby. V čase najväčšej slávy obhospodaroval 90% amerického trhu s ropou, ale nikdy nie 100% a nikdy nie trh celého sveta.

Na čiastočne regulovanom trhu bohatý človek vzniká tak, že stále poskytuje ľuďom to, čo potrebujú, ale má oveľa väčšiu šancu, vďaka patentovej ochrane, čo je štátna regulácia, stať sa „obrovským boháčom“.

No a na regulovanom trhu tak, ako ho dnes poznáme, bohatý človek môže vzniknúť tak, že ponúka to, čo nik nepotrebuje (alebo je táto vec niekde vzadu na rebríčku hodnôt – kto potrebuje lety na mesiac?) a navyše mu nemá čo zabrániť pred získaním obrovského bohatstva.

Ak sa vrátim na úvod.

Slobodný trh umožní vznik boháča na základe jeho schopností a zručností.
Regulovaný trh umožní vznik boháča na základe jeho schopností a zručností s využitím násilia (štátne násilie sa prejavuje zavedením patentovej ochrany, či zavedením daní).

Prečo som vynechal vznik boháča, ktorý priamo používa násilie? Výpalníci, zlodeji, podvodníci, lúpežníci atď...? Lebo bez ohľadu na priestor sa vyskytujú v podobných pomeroch (to, že aj tu je slobodný trh efektívnejší s vysporiadaním sa so zločincami nebudem rozoberať). Štát nie je zárukou, že sa zločinci na trhu nevyskytnú takisto, ako slobodný trh nie je zárukou, že na ňom nebudú zločinci pôsobiť.

Táto úvaha si nestavia ambíciu byť úplne presná a exaktná. Nechcel som nudiť príliš veľkým priestorom a dlhým rozpisovaním. Nájdete v nej kopec nepresností a ak uvažujete, aj ďalší kopec otázok. Princíp som sa snažil vystihnúť najjednoduchšie, ako som vedel. V knižniciach existujú stovky kníh od desiatok úžasných filozofov, či skvelých ekonómov, ktorí sa týmito pravidlami zaoberajú a ktorí to vysvetľujú exaktne presne a logicky a venujú tejto zložitej téme dostatočný priestor.

Táto úvaha mala inú ambíciu. Ukázať, že pojmy ako „bohatý“, či „štátna regulácia“ môžu znamenať aj úplne niečo iné ako sú chápané dnes. Ale hlavne.

Že tvrdenie, že astronomicky bohatý človek, či oligarchia, ktorý má v rukách vlády väčšiny sveta je zlyhaním slobodného trhu je úplne nelogické. Je to presne naopak.

Oligarchia je priamo tvorená reguláciami na slobodnom trhu. Či úmyselne, alebo neúmyselne už nechám na zvážení čitateľa.

Netvrdím však, že môj pohľad je správny, je iba iný ako mainstream. A za obrovský úspech tejto úvahy by som pokladal, ak by sa čitateľ, ktorý prišiel až sem zamyslel a aspoň nabúral predstavu, ktorú má o slobodnom trhu vytvorenú vďaka dennodennej indoktrinácii silného systému. Tak silného, že dokázal skvelým marketingom to, že ľudia robia rozdiely v principiálne úplne rovnakých veciach len na základe toho, či niečo robí štát, alebo súkromná osoba.
S jediným zdôvodnením:
„Lebo zákony.“
Poviem Vám úprimne. Ľudia, ktorí túto vetu pokladajú za relevantnú obhajobu akéhokoľvek zverstva  predstavujú pre mňa najvyššie nebezpečenstvo.