Ohováranie.

Čo je to dobré meno? Veľakrát sa v titulkoch novín stretneme s pojmom ako „urážka na cti“, alebo „poškodenie dobrého mena“ „..dobrej povesti...“ atď..
V tomto krátkom úryvku z fiktívneho súdneho procesu by som chcel ozrejmiť, prečo je tento zákon zmätočný a prečo by mal byť absolútne nevymožiteľný a morálne neakceptovateľný.

Rád by som upozornil, že som si vedomý súčasnej právnej úpravy, zároveň chcem upozorniť, že nie som právnik a teda môže a určite aj príde k určitým nepresnostiam. Tu ale nejde o presné dodržanie procesných úkonov, alebo spôsobu argumentácie či zákonnej alebo nezákonnej, o všelijakých kľučkách a zákutiach paragrafov.... Tu ide o to, aby si čitateľ uvedomil aké choré a šialené môže byť vymáhanie aplikácie tohto zákona. Aké je to zvrhlé a nedokázateľné, ako je „poškodenie dobrého mena“ iba šialeným pokusom kriminalizovať ľudí, ktorí sa stanú nepohodlnými.

Poškodený v tomto príbehu je človek, ktorý je presvedčený o svojej bezúhonnosti a dobrej povesti. Cíti sa ukrivdený, lebo odporca o ňom napísal článok do novín, kde ho vykreslil ako opilca, klamára , oportunistu a človeka, ktorý nikdy nedodrží, čo sľúbil. Poškodený teda žaluje odporcu o úhradu nemajetkovej ujmy v nejakej výške a ten sa samozrejme bráni. Krátky fiktívny úryvok je časť z výsluchov svedkov.

Sudca: Predvolávam svedka poškodeného.

Svedok poškodeného: Dobrý deň

Advokát poškodeného: Pán svedok, mohli by ste v krátkosti vykresliť charakter poškodeného?

Svedok poškodeného: Áno, je to úžasný a charakterný človek, pomáha, je nezištný a poctivý...

Advokát odporcu: Námietka! Prosím podložte Vaše tvrdenia.

Sudca: Pán advokát, je to osobný názor svedka, čo chcete predložiť aké námietky. Námietka sa zamieta, prosím pokračujte.

Svedok poškodeného: tak ako som povedal, vždy keď o niečo ide je prvý, ktorý pomôže a to prosím pekne bez nároku na odmenu, je to výborný a nekonfliktný sused...“

Sudca: Môžete teda povedať, že povesť pána navrhovateľa bola poškodená?

Svedok poškodeného: Jednoznačne áno!
........

.......

Svedok ukončí výpoveď a sudca pozýva svedka odporcu

Sudca: Predvolávam svedka odporcu

Advokát odporcu: Pán svedok mohli by ste vykresliť charakter poškodeného.

Svedok: Áno, môj názor je, že je to jedno hovado, bezcharakterný sviniar, pedofilný nekrofil...

Advokát poškodeného: Námietka! Podložte Vaše tvrdenia.

Advokát odporcu: Prepáčte ale pred chvíľou sudca povedal, že sa jedná o osobný názor svedka, ktorý nejde doložiť dôkazmi a moju námietku, týkajúcu sa toho istého, mi zamietol.

Sudca: Pán advokát to je síce pravda, ale nepáči sa mi to, takže námietku prijmem, ak ihneď nepreukážete kam mierite.

Advokát odporcu: Áno pán sudca, ihneď ďalšou otázkou. Pán svedok, môžete nám teda povedať, ako to, čo ste čítali v predmetnom článku o poškodenom, zmenilo jeho povesť?
Svedok odporcu: Ó áno, tento článok ohromne túto povesť vylepšil. Odkedy som si článok prečítal už si nemyslím, že dotyčný je nekrofilný pedofil, ale že je iba klamár a bezcharakterný sviniar, čo je teda nepomerne lepšia povesť.

Advokát odporcu: Môžeme teda povedať, že daný článok povesť poškodeného vylepšil.

Svedok odporcu: Jednoznačne áno.

Advokát odporcu: No a máme tu problém. Jeden svedok tvrdí, že povesť navrhovateľa bola poškodená, druhý svedok tvrdí, že naopak bola vylepšená. Pán navrhovateľ mohli by ste nám teda Vašu povesť ukázať, aby sme mali nejakú referenčnú vzorku podľa ktorej by tento súd mohol objektívne posúdiť či šlo o poškodenie, alebo vylepšenie povesti?

Poškodený: Nerozumiem.

Advokát odporcu: No, ukážte nám Vašu povesť.

Poškodený: Ako ju mám ukázať?

Advokát odporcu: No ja neviem, ak Vám teda odporca poškodil dobrú povesť radi by sme sa na ňu pozreli.

Sudca: Pán advokát, to je hlúpe, dobrá povesť predsa nie je fyzický objekt.

Advokát odporcu: Na to sa práve snažím poukázať. Jeden svedok mal nejakú povesť o pánovi navrhovateľovi a odporca mu ju zhoršil. Druhý svedok mal tiež nejakú povesť o poškodenom a naopak, odporca mu ju vylepšil a keby som doniesol svedka, ktorý daného pána vôbec nepozná tak ten by o ňom žiadny názor nemal teda by nevedel zareagovať na to akú povesť má pán navrhovateľ, ergo by túto povesť nemal.
Sudca: Čo tým chcete povedať?
Advokát odporcu: No to, že povesť nepatrí osobe, o ktorej tá povesť je, ale je jedinečným súborom názorov iných osôb o dotyčnom. Je ich vlastníctvom. Preto sa pýtam: Je možné žiadať náhradu škody na niečom čo nie je mojim vlastníctvom?
Môžem žiadať šoféra auta, ktorý narazil do iného auta o odškodné aj keď nie som vlastníkom poškodeného auta?

Nemal by sedieť na mieste navrhovateľa človek, ktorý mal o navrhovateľovi nejakú „povesť“? Ale čo by potom navrhoval, keďže je to JEHO povesť o niekom inom čo teda vlastne bolo poškodené?

Sudca: Ale zákon...

Atď...

„Ale zákon.....“ je taká čarovná formula. Je ale všetko, čo je zákon aj morálne? Zákon predsa nepriznal otrokom základné ľudské práva a bolo to iba nedávno. Zákonom sa predsa arizoval majetok nevinných ľudí, zákon predsa trestal ľudí, ktorí pomáhali prenasledovaným.

V zásade platí. Kým si niekto o mne myslí, že som charakterný a verí mi, môže prísť sto ľudí, ktorí ma ohovárajú, dotyčný bude veriť mne. Pokiaľ uverí celkom neznámemu človeku a odo mňa sa odvráti, môžem byť ohováračovi iba vďačný. Takých priateľov, ktorí sa odo mňa odvrátia napriek tomu, že ma poznajú na základe ohováraní človeka, ktorého ani nepoznajú, nájdem dosť aj na tržnici.

Poznámka: Pokiaľ má „ohováranie“ za následok vyšetrovanie v trestnej veci, a teda útok na moju slobodu (vyšetrovanie ma obmedzí) napr. by som o niekom tvrdil, že je zlodej a podvodník tak toto už nie je ohováranie, ale krivé obvinenie a podvod. Teda nejde o poškodenie dobrého mena, ale o obmedzenie slobody vyšetrovateľmi, ktorí konali na základe krivého obvinenia.