Študoval som Rozpoznávací ročník.

Bolo že to rozhovorov. Zapieraní, zosmiešňovania, hnevu a nasratosti, zjemňovania a vysvetľovania, že ja som iný. Bolo že to ukončení diskusie slovami „dobre, tak máš pravdu..“ a o chvíľu „ale aj tak je to blbosť.“ Otočení chrbtom a myslení si svojho... a utvrdzujúc sa v neomylnosti.

A ten neveselý úškrn brata... Roztrhol by som ho! Naštvaný ešte viac a preložiac si ho úplne zle.

A tých mávnutí rukou nad idiotmi, ktorí mi skrížili cestu. Blbci, ktorých nemalo zmysel počúvať, ignoranti, ktorí ma nerešpektovali, oportunisti, ktorí ma len zneužívali a nedodržali žiadny sľub, ktorí mi dali. Provokatéri, ktorí so mnou nesúhlasili iba a len preto, aby ma videli nasratého. Arogantní šoféri, ktorí na mňa pokrikujú trúbia na mňa a urážajú len preto, že behám po opustenej ceste, kde aj tak auto nemá čo hľadať – špiny, chrapúni..!

Ale ja som nad nimi vyhral: Jednoducho som si povedal, že si ich nebudem všímať a život bude hneď krajší. Bolel ma žalúdok, ale to iste preto, že som niečo pokazené zjedol, alebo niečo narýchlo, či niečo horúce, alebo studené.

A tých frustrácii, že sa niečo nedeje tak, ako som si to naplánoval. Že vlak mešká, že auto nechce naštartovať, že prší keď nemá a neprší keď má. Že sa šmýka a že sa nešmýka, že nemôžem nájsť kľuč od domu, keď sa mi chce najviac na potrebu, že sa mi šnúrka na teniske počas behu rozviazala už piaty krát. Že sa mi nič nedarí a všetko je nahovno.

Ale ja som nad tým vyhral: Žiadna situácia ma už nevedela rozhádzať, lebo som si povedal, že mňa proste nič nenaserie. Bolesť hlavy bola síce neznesiteľná, ale to bol isto úpal, nedostatok tekutín, či stres v práci... Možno od chrbtice, alebo od očí...

Podceňovaní/preceňovaní iných, či podceňovaní/preceňovaní seba. Nedokážem to, nespravím to, nemám na to vedomosti, zručnosti, skúsenosti tak to ani nevyskúšam...
Môj názor je ten správny ja mám pravdu a nik iný. Môžem Ťa síce počúvať a blahosklonne prikyvovať, ale čo Ty o tom vieš, čo Ty môžeš, čo sa Ty kam pechoríš. Aké máš skúsenosti, šak počkaj keď budeš starší, dospelejší, skúsenejší, múdrejší....
Ja mám pravdu.

Denno-denné situácie, s ktorými som bol konfrontovaný a ktoré som nechal plynúť okolo seba bez záujmu, tak povrchne tak odsudzujúco a ukrivdene.

Dnes už viem, že až trestuhodne plytvajúco.

A potom:

Potom som sa po  niekoľkých rozhovoroch nechal nahovoriť na štúdium Rozpoznania skutočnosti v Univerzite vedomého života...

Moja najlepšia investícia v celom 49-ročnom živote. A že som ich už mal mnoho.
Desať sedení, desať stretnutí s úžasnými ľuďmi. Desať sobôt kde padali dogmy. Nie padali, rúcali sa s ohromným dunivým rachotom, sprevádzané hromobitím a bleskami v myslení. Ťažké dubové dvere, obité masívnymi pevnými okovami vyrobené zručnými kováčskymi rukami sa po drsnej podlahe otvárali veľmi ťažko. Už len maličké pootvorenie však vpustilo do myslenia výrazný silný lúč oslepujúceho bieleho svetla, ktoré razom preniklo do všetkých zákutí a uličiek dovtedy najsilnejšieho stvorenia vo mne. Do môjho ega.

Najprv iba mávlo rukou.
„Nie je to nič nové,“ povedalo si. „Takých útokov som zažilo už veľa aj tak nik nerozpozná VEDOMIE a po x-tom neúspešnom pokuse sa pekne dvere zaklapnú a zámka zapadne do zárubne a zas bude na chvíľu pokoj. A ja budem môjho nositeľa naďalej verne brániť a plniť si tak svoju úlohu.“

Lenže nie. Tu nebola snaha spoznať vedomie, ó nie tu bola snaha rozpoznať jeho Výsosť EGO. A na to ono nebolo zvyknuté a tak vytiahlo svoje zbrane ťažkého kalibru.
Jednu po druhej ako reakciu na závažnosť útoku. A jeho nevýhoda sa hneď prejavila. Pozná svoje zbrane tak dôverne, že im bezmedzne verí a tak nielenže iné nepoužíva, ale ich používať ani nevie. A nevie ich ani vymyslieť. Len sa točí dokola a keď jedna zlyhá, ide k ďalšej a keď zlyhá posledná jeho obmedzená kreativita mu káže vrátiť sa k prvej a stále, úpenlivo, bezmedzne veriť, že raz to vyjde. Áno, stáva sa zručnejšie v ich používaní ale zrazu zistí, že som ho odhalil a tak ich používa čoraz sofistikovanejšie, ale ja už viem, ako z tohto kruhu vykročiť, vyskočiť, opustiť kolotoč, vysadnúť z lietadielka točiaceho sa okolo sústrednej osi a spočiatku vrávoravými, ale neskôr pevnými krokmi vykročiť po slnkom zaliatej lúke preč čím ďalej od kolotoča točiaceho sa stále na jednom mieste.
Ten kolotoč mi síce umožní meniť lietadielko za húsku, či rušeň, autíčko, koníka, ale neumožní mi stáť  na vlastných nohách a ísť kam chcem. V ústrety toho, čo si slobodne vyberiem.

Stačí mi iba aplikovať pravidlá, ktoré som sa naučil. Aplikovať ich poctivo, vždy pri každej životnej situácii. Neobviňovať sa vtedy, ak ich použiť nedokážem, ak ich nepoužijem, lebo zároveň viem, že som ich nepoužil zámerne, lebo som na to nemal silu, alebo možnosti. Nabudúce keď posilním budem s tou situáciou narábať úplne inak, lebo, a to som sa naučil tiež, tá situácia sa bude opakovať kým ma nezastihne pripraveného, aby som sa jej postavil a vyriešil raz a navždy.

A keď pravidlá zabudnem použiť? Nevadí. Nikto nie je dokonalý. Ani futbalista nevie dávať ihneď góly kým netrénuje, ani akokoľvek nadaný spevák neodspieva náročnú áriu ak netrénuje.

Odpúšťam si  naučil som sa odpúšťať aj iným a viem, že nemá zmysel pýtať čokoľvek od niekoho, kto mi to nevie dať aj keď mám pocit, že mi to dlží. Je toľko iných ľudí a situácií, ktoré mi to vedia nahradiť nezištne a s láskou.

Univerzita vedomého života....

Ďakujem, že som sa k Tebe dostal, ďakujem, že jeden zo zakladajúcich členov a zároveň jeden z učiteľov je môj brat, ďakujem sebe, že som našiel odvahu odomknúť dvere, ďakujem ľuďom, ktorých som stretol, ďakujem svojmu egu, že ma chráni a bráni, keď mi ide o život aj keď dnes už viem odmietnuť jeho ochranu, keď je neprimeraná, či neúčelná, ďakujem že to viem rozoznať (aj keď sťažka a nie vždy).

Ďakujem ľuďom, ktorých stretávam, za podporu, či kritiku lebo dnes už viem, že sa nikdy nestretnem s nepriateľom.

A mám vždy pravdu.
Vždy, keď hovorím o svojich pocitoch, keď nemám potrebu svoje slová dokázať a keď moje vyjadrenie so žiadnym iným vyjadrením nesúťaží.

... a v tejto spanilej, úžasnej, dych berúcej, šokujúcej jazde plnej dobrodružstva a neuveriteľných zážitkov, výskajúc a šantiac, kde mám oči otvorené ako dieťa tešiace sa z rozžiareného Vianočného stromčeka som sa rozhodoval pokračovať.

Volám Vás, priatelia, do ZMENY života.

http://vedomaskola.sk/