Prečo je vôľa väčšiny „argumentačný fail“.

Akoby to bolo nejaké zaklínadlo, akoby to, že to tvrdí väčšina ľudí, alebo že to preferuje väčšina ľudí, je správne, či aspoň malo by byť správne. Akoby každý, kto sa odkloní od prijatia „väčšinovej pravdy“ bol čudný, iný, špeciálny, niekto kto stále iba „vymýšľa sprostosti“, ktoré nikomu nepomôžu a načo také veci vôbec vyťahuje. Väčšinové rozhodnutia sú proste dobré, lebo keď mal kolektív hádať hmotnosť vola tak sa väčšina ustálila na správnej hmotnosti (áno, aj takéto chabé zdôvodnenie sa používa na obranu rozhodnutia väčšiny).

Tu chcem ale ukázať, že vôľa väčšiny sa za argument nedá považovať nie iba z hľadiska toho, že väčšina sa mýli tak často ako jednotlivec (ak nie častejšie a s fatálnejšími dôsledkami), ale z hľadiska toho, že tento „argument“ je neprijateľný už z podstaty.

Popíšem dva príbehy na ktorých by som chcel demonštrovať, prečo som o tom presvedčený.

Príbeh 1:
Zoberiem si na pomoc ideálnu spoločnosť, kde vedia ľudia presne, prečo niekto voliť môže a prečo nie (nezávisle od veku a mentálnych schopností) a všetci s týmto rozhodnutím súhlasili a stále súhlasia, navyše sú to poctiví a zodpovední ľudia a vždy chodia k referendu všetci, teda vždy je 100% účasť. V jeden deň vyhlásia referendum o zákaze predaja cez sviatok.

Referenda sa zúčastní 100% obyvateľov a hlasovanie skončí pomerom 85:15 v prospech zatvorených obchodov, teda od prvého dňa nasledujúceho mesiaca platí všeobecný zákaz predaja cez sviatok.

Čo to znamená pre tých 15% ľudí. Tí majú v podstate dve možnosti.

A) so zákonom súhlasiť,  dobrovoľne ho rešpektovať (prečo hlasovali proti zákonu nie je vôbec podstatné, možno sa iba pomýlili, alebo im to bolo jedno). V tomto prípade je ale zákon zbytočný, nakoľko ho aj tak 100% ľudí dobrovoľne rešpektuje

B) so zákonom nesúhlasia a rešpektujú ho zo strachu pred postihmi

Všetko sa zdá byť OK (nás, väčšinu, vôbec nezaujíma ako sa cíti menšina), ale v jeden deň sa zopár obchodníkov, zamestnancov obchodov a zákazníkov nesúhlasiacich so zákonom vzoprú a povedia si, že život v strachu pre nich nie je a zákon rešpektovať nebudú.

Čo sa bude ďalej diať záleží na úrovni spoločnosti ale v zásade to pôjde nejakými takýmito postupnými krokmi.

-niekto to zbadá a udá ich na úradoch (je to hrozné ale áno, stále sú medzi nami ľudia vyznávajúci fašistické hodnoty, teda udávať aj ľudí, ktorí nekonajú agresívne)

-príde kontrola a upozorní „vinníka“ na zákon a vyzve ho aby zavrel prevádzku

-neskôr prídu na kontrolu a zistia, že ich zákaz nerešpektuje a uložia mu pokutu

-náš „vinník“ je ale hrdý človek a pokutu odmietne zaplatiť. Jej zaplatením  by sa totiž vrátil do stavu „žijem v strachu“.

-prídu 2-3 upomienky a on stále neplatí

-súd a exekúcia, ale on exekútorovi nezaplatí, lebo stále je to o tom istom „nechcem sa vrátiť do života v strachu“

-nakoniec príde zásahová jednotka a zoberú z domu na príkaz súdu všetko čo nie je priskrutkované a náš „vinník“ bude šťastný ak nezoberú aj jeho

-lenže oni ho zoberú a ak sa bude brániť, kopnú ho najprv medzi nohy a ak sa bude brániť naďalej predvedú ho a na krk mu hodia paragraf o „útoku na verejného činiteľa“

A sme vo finále.
Náš vinník nerešpektoval vôľu väčšiny a vieme ako skončil.

Teda: Akceptovanie argumentu o vôli väčšiny je akceptovanie argumentu násilia.

Vymáhanie vôle väčšiny = agresívne násilie

Agresívne násilie je však absolútny pojem. Nemôže byť „dobré agresívne násilie“, alebo „vhodné agresívne násilie“... Agresívne násilie je agresívne násilie, nejestvuje žiadne prídavné meno, ktoré by ho malo zjemniť, alebo nedajbože legitimizovať.

Príbeh 2.:

(ten bude oveľa kratší, lebo sa v ňom nebude nikto so mnou babrať)

Na diskotéke začnem tancovať s krásnou devou. Neskôr sa ukáže, že táto deva je dievčaťom jedného z päťčlennej partie holohlavých býčích krkov a ja (keďže som nerešpektoval pohľad spod zamračeného obočia) sa zanedlho ocitnem vytiahnutý za opasok pred budovou diskotéky .

Tam partia, aby bolo všetko v súlade so slušným správaním, zorganizuje referendum s jednou otázkou.

„Má tento drzý chlapík dostať na papuľu, alebo nie?“

Výsledok 5:1 dáva tušiť, čo sa bude diať. A tak mi jednu privalí a ja sa sklátim na zem. Lenže ja nechcem žiť život v strachu a tak sa postavím. Bulo na nič iné nečaká len aby mi mohol kopnúť medzi nohy takú, že sa mi moje orechy razom ocitnú v hrdle vyschnutom na šmirgeľ. Chlapi sa zarehocú a odchádzajú pokiaľ si ja hľadám po okolitej tráve svoje mužstvo. Obrazne aj v skutočnosti.

Rozdiel tam je a vyznieva zarážajúco v prospech druhého príbehu. Nikto z partie ma totiž neobviní z útoku na verejného činiteľa.

Ako som uviedol už v zátvorke druhého príbehu, rozdiel tam je v časovej následnosti. V prvom príbehu to bude trvať troška dlhšie ale zase môžem skončiť v base, v druhom príbehu to síce bude mať kratšie trvanie ale bez súdnej dohry.

Medzi týmito dvoma príbehmi však nestojí žiadna principiálna bariéra.

„Lebo zákon“ je to isté ako „vôľa väčšiny“, pokiaľ sa zákon týka zákazu neagresívneho konania ide o násilie v jeho najzvrhlejšej forme.

Teda vôbec nejde o to, či je argument vôľou väčšiny postavený na správnych či nesprávnych predpokladoch o omylnosti, či neomylnosti väčšiny.

Systémová chyba, zlyhanie, prepadnutie skrachovanie tohto argumentu spočíva v jeho násilnej podstate.

„Ja som slušný človek, poctivo chodím k voľbám a zúčastňujem sa referenda a chcem iba, aby zákony rešpektovali aj ľudia, ktorí s nimi nesúhlasia.“
„Ja som slušný človek odmietajúci agresívne násilie.“
Nikto, konzistentný vo svojich postojoch, nemôže vysloviť obe vety.

To, že sa tak bežne deje je iba neuvedomenie si princípu tak, ako som ho popísal v úvahe „Vegán vs libertarián“.