Štát

„Prečo toľká nenávisť a opovrhnutie. Zdá sa mi, že si tým akože diabolským štátom priam posadnutý. Všade ho vidíš.“

Takéto a podobné vety počúvam od svojich priateľov a spoludisuktujúcich čím ďalej tým častejšie. Nebránim sa im. Takto ma moji priatelia vnímajú, takto vnímajú moje názory na súčasnú spoločnosť. Nie je ale mojim zámerom vzbudzovať nenávisť voči komukoľvek, nie je mojim zámerom nadávať na niečo a činiť niekoho iného zodpovedného za svoj život. Ak to tak niekto cíti, mrzí ma to, ale v mojich argumentoch nie sú emócie. Iba chladná logika. Ak to niekto cíti ako nenávisť, alebo nadávanie vnímam to skôr tak, že úroveň emócie prisudzovaná mojim výrokom, otázkam či postrehom je závislá na úrovni, na ktorej má môj oponent postavenú potrebu štátu a na úrovni na akej chce počúvať to, čo hovorím.

Jediné čo sledujem pri rozhovoroch o spoločnosti je poukázať na zvláštnosti, na ktorých štát bežne funguje, pričom u jednotlivcov by sme to pokladali za amorálne. Nesnažím sa o nič, iba poukázať na dvojitý meter.
Moji priatelia, ktorí so mnou diskutovať chcú používajú argumenty na podporu štátu, ktoré som počul už x-krát, a na ktorých vyvrátenie nepotrebujem žiadnu nadľudskú energiu. Stačí k tomu iba logika a hlavne chuť byť konzistentný. Tá konzistentnosť je však v drvivej väčšine prípadov neprítomná, a hrubo potláčaná.

Napíšem niektoré z nich a k nim svoj komentár, snáď to niekomu pomôže...

1. Prečo nadávaš na štát, veď aj ty si štát, aj ty si občan štátu.

Nie, ja nie som štát. Tento argument je chybný vo svojej podstate. V demokracii mám možnosť cez voľby ovplyvňovať chod štátu, to áno, ale ja NIE SOM štát, a nie som ani len jeho súčasťou. Ak by som bol prísne konzistentný každý štátny zákon, ktorý ma trestá za čin, za ktorý by som sa sám netrestal logicky popiera tento argument. Alebo inak: V Nemecku tesne pred druhou svetovou vojnou bola nepohodlná komunita prenasledovaná, odvážaná a vyvražďovaná. Ak by bol argument „aj ty si štát“ platný, znamenalo by to, že v danej komunite sa nachádza najväčšie množstvo samovrahov. A to zrejme nebude pravda.

2. Dane sú potrebné. Vďaka nim tu máme veľa vecí.

Lenže, keď ja hovorím o tom, že dane sú lúpež, nehovorím o tom, ako sú používané, ale ako sú získavané. Spôsob získavania nemá nič spoločné so spôsobom použitia. A či sa to niekomu páči, alebo nie, dane sú získavané na základe násilia. Inak povedané: spôsob výberu daní spĺňa charakteristiku a definíciu trestného činu lúpeže.
„(1) Kto proti inému použije násilie alebo hrozbu bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až osem rokov.“ Zákon č. 300/2005 (Trestný zákon)

§ 188

Ak by dane neboli zrovnateľné s lúpežou, nie je žiadny problém ich zdobrovoľniť. Naopak, ak by som pripustil, že spôsob ich užitia súvisí so spôsobom ich výberu, musel by som na základe konzistentnosti povedať, že ak ma lúpežník prepadne v tmavej uličke, ulúpené peniaze použije na svoju spotrebu (bývanie, stravovanie, oblečenie, dovolenku, teda presne na to, na čo ich použije aj politik) a ostatné peniaze dá na charitu, že je teda táto lúpež v poriadku. Nuž toto si ja nemyslím.

3. Štát chráni národné záujmy a národnú kultúru.

Ups, myslím si, že rovnakým Slovákom môžem byť na Slovensku aj v Zaire. Na druhej strane ak by to aj bola pravda, že ochrana národa sa deje iba v štáte, otázkou zostáva, či nám ochrana národa stojí za všetky štátne príkoria. A vlastne ani nehovorím o tom, že nie každý musí považovať národnú hrdosť za hodnotu, ktorá sa nachádza v jeho rebríčku hodnôt.

4. Ale veď štát spravil aj veľa dobrého, práve z tých daní, ktoré ti akože ukradol.

To áno, sám som príjemne prekvapený, že okolo Nitry je už pekná cyklotrasa. Ale zabúdame na jednu vec. Podstatnú, zásadnú. Ja som spokojný, že cyklotrasa je hotová preto, lebo rád bicyklujem a teším sa, že už môžem ísť niekam bezpečne. Lenže niekto nebicykluje rád, niekto rád hrá petang, on by bol oveľa radšej, keby sa za dane vybudovalo petangové ihrisko a najlepšie dve na Chrenovej, tri na Klokočine a päť v parku. Ale to zas ja nechcem a považoval by som to za plytvanie. V podstate nejestvuje spôsob ako určiť, ktoré investície (z daní) do čoho sú potrebnejšie a ktoré nie. A to ani všeľudovým hlasovaním a ani vtedy, keby boli referendá, či voľby povinné. Nejestvujú totiž dobré a zlé zákony, alebo dobré a zlé štátne, či mestské investície. Iba zákony, či investície, ktoré sa mi páčia teda sú v súlade s mojim hodnotovým rebríčkom, alebo nepáčia, teda nie sú v mojom hodnotovom rebríčku, alebo sú niekde na jeho spodku. A keďže nie je možné určiť ktorý hodnotový rebríček je správny, nikdy ani nebudeme vedieť určiť, ktorá mestská, či štátna investícia je dobrá, či zlá.

Navyše tú máme stále dilemu jedného nezbedníka, ktorý sa volal Frederic Bastiat a ten formuloval nasledovnú vetu:

„Nikdy nebudeme vedieť určiť efektivitu štátom vynaložených prostriedkov, lebo nám vždy bude pre tento súd chýbať jeden zásadný parameter. Ako by svoje prostriedky použili ľudia, keby im ich štát neukradol.“

5. Štát potrebujeme pre zákony, ktoré sú prínosné. Napríklad pre ochranu životného prostredia, pre zákaz týrania zvierat a tak.

Ó áno, ale potom buďme konzistentní a akceptujme štátne zákony aj keď sa nám nepáčia, ale páčia sa ostatným. Nie je tak dávno, čo aktivisti z „269“ blahorečili štátu, že zakázal divé zvieratá v cirkusoch. Tá istá aktivita „269“ však ani nie o tri týždne vyjadrovala rozhorčenie nad tým, že ten istý štát uvažuje o zákaze používať názvy potravín, ktoré sa používajú v súvislosti s mäsovými výrobkami na vegánskych produktoch. Napr. Vegánsky burger. Ak by som bol konzistentný, budem rešpektovať zákaz divokých zvierat v cirkusoch aj zákaz používať názov Vegánsky burger. Alebo ani jedno a budem tvrdiť, že štátu je do toho, ako si svoje vzťahy usporiadajú jednotlivci veľké h... (pardon to bolo nedopatrením). 😊

6. Štát chráni trh a svojimi zákonmi chráni marginalizované skupiny a menej schopných ľudí.

Je to presne naopak. Marginalizovaným skupinám, či menej schopným, či šťastným ľuďom sa nedarí v súčasnej spoločnosti lepšie vďaka štátnym zákonom, ale napriek nim. Stačí sa iba spýtať, čo bráni ľuďom odísť zo zle plateného miesta v nejakej fabrike a začať podnikať na vlastné triko s nápadom, ktorý by mohol niečo priniesť ostatným. Nedostatok podnetov? Strach z toho, ako moju práci prijme trh? Z mojej neschopnosti uživiť sa sám? Možno. Ale v drvivej väčšine sú to štátne zákony.
Licencie, patenty, kvóty, duševné vlastníctvo, daňové priznania, čo do priznania dať a čo nie. Zamestnávanie na základe zákonov, zákonníka práce, predpisy hygienické, požiarnické, urbanistické... Absolútny chaos v právnych normách, v zákonoch, v predpisoch. Pokuty za nesplnenie vymyslených a hlúpych podmienok.

Alebo si naozaj myslíte, že nejaká pani, ktorá pečie výborné koláče a torty by robila pri linke v automobilke namiesto toho, aby si dala inzerát do novín a vyrábala torty a koláče pre tých, ktorí by si u nej objednali bez toho, aby sa musela strachovať kto ju udá a kto ju príde kontrolovať a koľko pokút zaplatí? A možno skončí aj v base...

A nakoniec jeden vtipný postreh:

Predstavte si, že by ste sedeli v kancelárii, zrazu by sa otvorili dvere a šéf by Vám povedal.

„Zober si hentam tú pištoľ a choď zastreliť Joža z marketingového.“
Najprv by ste sa ho spýtali, či to myslí vážne, alebo si robí srandu. Lenže keď Vám potvrdí, že to myslí smrteľne vážne a že keď to nespravíte zastrelí on Vás, isto by ste si pomysleli, že mu šibe a že by ste ho mali nahlásiť jeho šéfovi a zavolať naňho ochranku, alebo dokonca políciu.

Napadne Vám to aj keď obdržíte zo štátu povolávací rozkaz?

Tak čo? Ste konzistentný, alebo nie?