O derešoch a ľuďoch.

 Bolo niečo pred Mikulášom, keď sa Ďuro vracal od kráv a pod nohami mu vŕzgal sneh. Šiel ticho, ale rezkým krokom, pretože chcel počuť obecného hlásnika. K studni na malom námestí dorazil presne včas, aby počul bubon a po ňom škrekľavý hlas mrňavého chlapíka s hlasom ako zvon.

„Dáva sa na známosť, že od Troch kráľov roku pána 1713 dostane každé ráno nepárneho týždňa každý obyvateľ dediny od šestnásteho roku starší 25 palíc na dereši. Podľa odborných poradcov nášho grófa to pomáha proti bolesti chrbtice a zabraňuje skrúteniu.“
Ďuro si odpľul, lebo takú hlúposť ešte nepočul, no ale keď to vravia odborní poradcovia... a aj videl ľudí krivicou sa podopierajúcich, čo sa im chrbát krútil. Tak asi je to správne.

Ľudia síce šomrali, ale každé ráno nepárneho týždňa ľahli na dereš.

 Asi mesiac pred Veľkou nocou tam pri tej obecnej studni hlásnik zase vybubnoval zmenu nariadenia.

„Odborní poradcovia našeho grófa prišli na to, že kto bude nášmu pánovi gle lízať nemusí chodiť na dereš. Teda lízanie glí nášmu pánovi je Sloboda.“

 Niekto teda šiel a pánovi gle lízal, lebo hovorili, že to bude Sloboda a niektorí zas nie, lebo gle lízať sa im dvakrát nechcelo. Navyše smrdeli. No nič sa nedialo a ľudia gle lízajúci dostávali toľko palíc každý deň v nepárny týždeň, ako tí, čo gle nelízali.

 Samozrejme to dlho trvať nemohlo a zdvihol sa odpor.

„Klamali ste nám!“ kričali tí gle lízajúci.

Gróf si nárek vypočul a prijal zmenu nariadenia, že tí, čo gle lížu budú dostávať v nepárny týždeň každý deň iba 20 palíc a tým ich zvýhodní voči tým, čo gle lízať odmietajú. Ale táto výnimka platí iba v deň, keď bude pršať.

 Je večer. Nové nariadenie už platí nejaký ten týždeň a Ďuro s Ignácom sedia v krčme s nohami na dlážke z udupanej zeme, za nahrubo ohobľovaným stolom na ťažkých dubových stoličkách, hľadia každý do svojho kvasu. Lietajúce a bzučiace muchy ich otravujú, ale v zatuchnutom tmavom priestore to nebolo to najhoršie. Hlavne že majú ten kvas.

„Konečne, my čo gle lížeme máme aj nejaké výhody.“ Povedal Ignác a zaškeril sa.

„No, keď prší, máte o 5 palíc menej.“ Pritakal Ďuro. „A počul si, že ten, čo robí pánovi ten nový oltár do kaplnky panej je ten istý, čo vyrába aj dereše a palice?“
„No a?“ odfrkol Ignác a poškriabal sa na zarastenej brade prstami lesklými od mastného lokša, z ktorého si odhryzol pevnými zubami.

„No šak ja len tak, že či to vieš.“
„Viem, a čo?“
„No nič. Ale počul som, že na dereši minulý utorok Mara umrela.“

„No a?“ Ignác sa zaškeril „Jedna Mara, koho to sere? Ale pozri ako sa nám chrbty napravili.“

„No ja ti neviem, ale mňa ten chrbát bolí viac ako predtým, čo som na dereš líhal.“

„Lebo si antideršár.“ Zachechtal sa Ignác a buchol päsťou do stola až poháre nadskočili.

Chvíľu sa pozerali každý do svojho kvasu a ťažko oddychovali. Ďurovi aj prebehlo hlavou, že či ešte bude s Ignácom kamarát, ale kým žijú, tak prečo nie.

„Ty, počuj,“ prerušil krátke ticho Ďuro „pamätáš si na časy, keď sme ešte na dereše líhať nemuseli a ani gle lízať?“

Ignác odohnal muchu z okraja pohára naplneného kvasom, zdvihol ho k ústam, potiahol silný dúšok, odgrgol si a odvetil.

„Jasné, ale to bolo ešte predtým, ako začalo pánovi grófovi na našom zdraví záležať.“

 

 

 

 

 

Autor vyhlasuje, že akákoľvek prípadná podobnosť so súčasnou situáciou je čisto náhodná a kto tam súvis vidí je to jeho vec a jeho problém.