Prečo zarába Messi viac ako hasič?

 Komu táto otázka aspoň raz v živote nenapadla, ten podľa mňa, klame.  Otázka spravodlivosti je totiž v ľuďoch zakorenená tak silno, že je ťažké si nevšímať všetky skrivodlivosti sveta, ktoré sa dejú okolo nás denne.

Máme v sebe morálny a etický kompas, ktorý nás vedie životom, pomáha nám nájsť spravodlivú cestu a ak sa ho držíme, sme spokojní a bez výčitiek svedomia. Teda spokojní, to možno ani nie, ale výčitky svedomia by nás kváriť nemali.

Tento osobný súd nie je zlý, práve naopak, je pre nás prospešný, pokiaľ... Pokiaľ sa ním riadime my a nesnažíme sa túto svoju morálnu cestičku vnucovať iným, alebo sa nesnažíme či už vlastnou silou, alebo silou sprostredkovanou zasahovať do morálnych ciest niekomu inému. Je fakt, že priame násilie už v týchto časoch používame zriedkavo. Či už kvôli tomu, že sme na inej úrovni, alebo len zo strachu, že nám niekto vypáli naspäť, alebo že sa s niekým budeme do konca života súdiť.

Existuje oveľa jednoduchšia cesta násilím, ktorá nás stojí naozaj málo síl, nepredstavuje pre nás žiadne nebezpečenstvo a agresívne násilie za nás vykonáva niekto iný. Niekto, kto navyše drží pod rukou monopolné násilie. Ten niekto je politik v štáte a sprostredkované násilie realizujeme pomocou volieb.

Tak napríklad môžeme našu zlosť, že niekto zarába viac ako my riešiť sprostredkovaným násilím tak, že budeme voliť stranu, ktorá má v programe progresívne zdanenie, alebo našu zlosť na ľudí, ktorí si chcú zariadiť život podľa seba budeme riešiť tým, že budeme voliť strany, ktoré majú v programe zákaz drog, alebo zákaz homosexuálnych manželstiev.

Je v podstate jedno, akú „morálnu“ zásadu si vyberieme, na jej presadenie je treba vhodiť lístok do urny.

Nevýhoda v tom, že daná strana nemusí vyhrať  voľby, alebo dokonca nemusí byť ani vo vláde, je kompenzovaná výhodou, že na to, aby sme niekoho donútili robiť to, čo robiť nechce, alebo mu zakázali robiť to, čo neagresívne robiť chce, nepotrebujeme použiť svoju silu, a ani sa báť odvety, alebo zdĺhavého súdneho procesu. To násilie bude za nás páchať štát. A my môžeme byť vcelku spokojní. Umyť si ruky a uvedomiť si, že nás to stálo iba 10 minút nášho času počas volieb. Efektivita ako hrom!

 Jedným z tých morálnych rozhorčení je aj situácia z názvu tohto zamyslenie, kde máme neodbytný pocit, že je nespravodlivé, aby futbalista, modelka, či herec zarábali rádovo viac, ako chirurg, hasič, či zdravotná sestra.

Riešenie ako si tento pocit kompenzovať a ako dosiahnuť spravodlivosť sa hneď núka požadovaním, aby títo ľudia platili vyššie dane, alebo aby im zákon obmedzil výšku mzdy.

Vôbec si ale neuvedomujeme, že je to úplne prirodzený ekonomický zákon, o ktorých je známa jedna vec:
Akonáhle sa ho pokúsite zmeniť nejakou reguláciou, novovzniknutá situácia bude vždy horšia ako pôvodná. A ďalšie regulácie novo vzniknutého stavu sú iba naivným pokusom odstrániť negatíva tej predchádzajúcej regulácie až nakoniec skončíte v slepej uličke. A z tejto slepej uličky je už iba jeden východ: Násilie.

 Povedzme si teda niečo o tom, prečo zarába Messi, ktorý kope do lopty viac, ako Štefan, šéfchirurg z Veľkého Krtíša, ktorý zachraňuje životy.

Volá sa to „škálovateľnosť“.

Po prvé, nemyslím si, že futbalisti zarábajú viac ako lekári. Balík peňazí, ktorý je určený pre lekárov je podľa mňa väčší, ako balík peňazí pripravený na výplaty futbalistov. (neviem to síce presne spočítať, ale som o tom presvedčený), takisto, ako balík peňazí určený na výplaty modelkám je nižší, ako balík peňazí určený na výplaty hasičom.

 Namietnete: To je možno pravda, ale hasičov (lekárov) je viac.

„Bingo!“ skríknem. Presne v tom to je.

Koľko je na svete Messiov a koľko Štefanov-chirurgov? Zásadnou otázkou je totiž to, aký je pomer medzi ľuďmi, ktorí sú ochotní niekomu platiť (priamo alebo sprostredkovane cez reklamy) a koľko je jedincov, ktorí takúto platbu prijímajú. V tomto pomere je schovaná zdanlivá nespravodlivosť odmeňovacieho systému.

Neexistuje nič také ako nespravodlivá odmena v prípade, že túto odmenu poskytuje určitý počet ľudí jedincovi dobrovoľne.

Akýkoľvek zásah do tohto procesu, na základe snahy napraviť túto „skrivodlivosť“ cez štátne zákony bude viesť presne tam, kam viedli všetky takéto a podobné snahy napríklad pri zdravotníckom personáli.

 Skúste si položiť jednu otázku: Ak by ste na to mali, komu by ste dali 10 mega v prípade, že by Vám mala operácia zachrániť život? Messimu, aby ste si mohli pozrieť ako kope priamy kop, alebo chirurgovi, ktorý vám zachráni život?

Nie, ich zárobky nie sú nespravodlivé, iba podliehajú ekonomickým zákonom.

 

Poznámka:

Medzi ľuďmi sa nejako usalašil odporný pojem „úplatok“. Stačí si však uvedomiť, že úplatok nie je nič iné iba dorovnanie trhovej ceny práce, ktorej odmenu štát zreguloval.

Chcete mať kvalitný zákrok? No tak šuchnete lekárovi pred operáciou nejakú obálku Chcete mať príjemnú masáž v kúpeľoch, kde ste na „krankasu“? No tak šuchnete niečo masérovi.

To nie je všimné, to nie je úplatok. To je snaha o dorovnanie trhovej ceny práce.