Orechov Dvor XIII.

 DNA, ODTLAČKY, STOPY A INÉ

Bol to iba pokus. V jedno čerstvé ráno vošiel Ivan do obecného domu a požiadal asistentku, aby mu ukázala, ako sa používa dedinský rozhlas. Ona sa rozhodla, že radšej, ako by ho to mala učiť si s ním jednoducho sadne do malej zatuchnutej miestnosti a bude tam s ním, až kým obyvateľom nepovie, čo povedať chce.

Vopchala zástrčku do zásuvky, zapla nejaké gombíky a vyzvala Ivana, aby si sadol na stoličku. Tým, že bol vysoký, mu hlavu s riedkymi vlasmi neustále hladila palma vo veľkom kvetináči postavenom vedľa aparatúry. Aj by sa bol posunul, ale nemal kam, tak bol ten kamrlík malý. Navyše pri stene bola opretá presklená polička, kde boli pozastrkované knihy, ktoré už dávno nik nečítal. Na vrchnej poličke za sklom boli pripináčikmi prišpendlené vlajočky rôznych tvarov iných obcí, zrejme po výmene pri príležitosti nejakých osláv. Zaprášené, ako tie knihy.

Zapla červený prepínač a po dedine sa rozľahol praskot.

“Najprv pustím nejakú dychovku, aby ľudia spozorneli.” Hlesla asistentka a z malého reproduktoru na stole sa začala rinúť hudba, načo k nemu priložila mikrofón a držala spínač na jeho podstave.

“Teraz ticho, nech to chvíľu hrá.” Povedala a Ivan vážne prikývol. 

“Možno bude dobre, aby som vás najprv nejako uviedla.” Šepla mu do ucha a Ivan znova prikývol.

Hudba hrala asi 10 sekúnd, keď asistentka vypla malý reproduktor schytila tyčku ktorá spájala podstavec s mikrofónom, priložila si ho ústam a začala hovoriť.

“Vážení spoluobčania, prosím pozor, závažné hlásenie.” Mrkla na Ivana.

“Sedí tu so mnou šéf policajného tímu, ktorý vyšetruje vraždy, ktoré sa stali v našej osade a má na vás jednu prosbu. Teraz mu podávam mikrofón, nech sa páči pán policajt.”

Ivan sa usmial a poďakoval.

“Mhm, mhm,” prvý krát hovoril pre toľko ľudí. “Vážení priatelia…” Vôbec sa nepripravil a úplne  nezmyselne pocítil trému.

“Teda vážení občania Orechovho dvora. Isto viete, že sa v posledných týždňoch udialo vo vašej osade viacero násilných činov.” ´Jasné, že vedia´, prebehlo mu hlavou a spotili sa mu dlane.

“Musím priznať, že zatiaľ sme sa príliš nepohli, no dobrá informácia je, že máme nejaké stopy a indície. Preto by nám veľmi pomohlo, ak by ste súhlasili s odberom biologického materiálu. O nič nejde, len Vám laboranti uskutočnia výter z úst a nosových dutín, aby sme podľa vašich vzoriek vylúčili množinu ľudí. Výter je samozrejme dobrovoľný, ide iba o to, aby ste svojou troškou prispeli k rýchlejšiemu objasneniu násilných činov. Akcia sa uskutoční túto nedeľu, začína sa o deviatej hodine pred kostolom v obci. Prosím vás, aby ste sa dostavili. Je to bezbolestné a v podstate ste za 10 sekúnd hotoví a o niekoľko minút ani nebudete vedieť, že ste niekde boli. Vyžaduje to naozaj minimum času, no význam to môže mať ohromný. Prosím vás a apelujem na vašu občiansku uvedomelosť. Ďakujem.” Dopovedal a podal mikrofón asistentke starostu. 

“Ďakujem, koniec hlásenia.” Previedla znova ten rituál s mikrofónom a reproduktorom, po osade sa rozliehala dychovková hudba o niečo dlhšie, snáď dve-tri minúty. Počas znenia hudby hádzala na Ivana uvedomelé pohľady a snáď aj trošku koketné, na ktoré Ivan nereagoval.

Vypla stroj, Ivan sa zdvihol a obaja vyšli z tej malej zatuchnutej miestnosti znova do sveta. 

“To čo bolo?” Opileckým hlasom sa jeden zo štamgastov rozčuľoval v krčme, keď sa niektorí vrátili späť po tom, čo si vyšli von vypočuť hlásenie rozhlasu. “Serem im na to, aby do mňa šparchali, dosť sa našparchali, keď bol covid. Tam si to mohli odložiť a už by ma vác nepotrebuvali.”

“A ty si myslíš, že si neodložili?” Reagoval iný a odpil si z piva.

“To nevím, ale potom načo to zas sťú?”

“Lebo to z covidu si odložili volákí iní, alebo to už stratili.” Rozrehotal sa na celú krčmu.

“Tak čo pójdeš?”

“Serem ich.”

“Vy ste sa úplne zbláznili. Nevyšetrujete ešte ani týždeň!” Vrieskal do telefónu riaditeľ policajného zboru krajského mesta tak silno, že si Ivan telefón odtiahol od ucha.

“Máme tu päť vrážd, päť vrážd v priebehu 10 dní. To je snáď dosť na to, aby sme na to šli netradične.” Snažil sa Ivan oponovať.

“Áno päť, ale na jednu snáď vraha máte, či nie?”

“To máme, ale aj štyri je dosť. A nayše najpravdepodobnejšie je, že to nie je jeden a ten istý človek. Ani nevieme pohlavie páchateľa, teda okrem tej znásilnenej.”

“No a? Brať vzorky ľuďom len tak? To nemáte lepší nápad?”

“Iba sme sa ich spýtali, či by nešli, a nie, lepší nápad okrem tohto a neustáleho vypočúvania zatiaľ nemáme. Vôbec sa nemáme čoho chytiť. Jeden chlap…. Počkaj chvíľu, niečo mi Lucia hovorí.” Odmlčal sa Ivan, kým počul v telefóne ako riaditeľ ťažko dýcha rozčúlením.

“Tak Lucia mi hovorí, že už majú aj výsledky z tej masky, že jej Tibor volal… Prečo nevolal mne? Aha tak že volal. Neviem mne nezvonilo… A prečo si mi to nepovedala hneď?”

“Kurva, bavíš sa so mnou, alebo s niekým iným?” Podráždene sa spýtal riaditeľ.

“Počkaj… Dobre, tak že aj DNA v tej maske je mužské. Dobre, tak to máme… A čo? Aha, zaujímavé. Tak že odtlačky na háku, ktoré našli napovedajú, že vrah bol pravák bez palca. Čo to?”

“Ivan, do riti, toto nemá zmysel, máš tam bordel ako v tanku. Ani nevieš, čo ti ľudia robia. Chcem správu. Chcem správu! A už nemám na teba čas. Dobre, tak kým zostane odber vzoriek dobrovoľný, tak ho teda preveďte, čert aby to zobral. To tam nie je tím, to je tam cirkus.” Keby mal riaditeľ telefón pevnej linky, bol by tresol slúchadlom.

“Lucia, prečo si mi to nepovedala hneď, len čo si sa to dozvedela?” Vyčítavo hľadel na Luciu, ktorá zmätene postávala pri dverách a opierala sa o zárubňu.

“Nebol si tu.”

“Ale choď do riti! Čo nemáme telefóny?”

“Prepáč, no bolo to len pred pár hodinami.” Usmiala sa a dúfala, že Ivanova zlosť prehrmí.

Rozpovedala teda všetko, čo sa dozvedela od Tibora.

“No aspoň niečo.” Povzdychol si Ivan a hromžil na seba, že sa mu naozaj organizácia tímu nejako rozpadá. 

“Zvolaj všetkých na zajtra na ôsmu tu. Prejdeme si všetko, čo sme doteraz zistili a spravíme si taký brainstorming, možno z vás niečo vypadne.” Odfúkol si. 

Uvažovala, či je vhodné, aby sa vybrala na prechádzku do noci po dedine a zašla aj na lúky. Noc bola bezoblačná, mesiac v splne, príroda ako za šera. Bola pekná viditeľnosť a ona mala pod pazuchou služobnú zbraň. Atmosféra rokovacej miestnosti, kam im asistentka nechala priniesť palandy a kde prespávali ak sa rozhodli zostať na noc v osade, ju dusila. Zajtra o ôsmej sa majú stretnúť a jej sa nechcelo ísť do rodičovského domu, aj keď by sa rada s mamou s otcom pozhovárala. Aj sa bála, že jednou z tém bude jej spoločenský život. Potom, čo si otec odfúkol, že nechala Petra si myslela, že bude pokoj, no zanedlho jej zvedavými otázkami ničili pokojné večeri. Len čo prišla, začali na ňu pomrkávať, že kde bola a s kým a kedy sa už dočkajú vnúčat. No na zbláznenie. Mohla by im povedať, že niekoho má, aby jej dali konečne pokoj, lenže to by zrejme iba vyvolalo ďalšiu reakciu, aby ho priviedla domov, nech ho spoznajú. A tak sa dnes rozhodla prespať v osade, no po chvíli ležania na palande sa zodvihla a rozhodla sa urobiť si malú prechádzku po okolí v ostrej nočnej jari. Možno bude mať šťastie a niečo uvidí. 

Vyšla von, minula zopár hliadok, pričom ju jeden statný policajt upozornil, aby radšej nikam sama nešla, že tu nie je bezpečno. Asi si myslel, že to nevie. V každom prípade mu len kývla hlavou, usmiala sa a odvrkla niečo v tom zmysle, že sa nebojí a odmietla jeho ponúkanú spoločnosť. Šla na koniec dediny po úzkej ceste tak pre dve autá, minula dom Romana Koleka s tou kopanou studňou, a prešla povedľa ďalších domcoch, v ktorý sa niekde svietilo a niekde zas nie. Či boli tmavé domce prázdne, alebo tam iba ľudia spali nevedela, aj keď si už pomaly začala pamätať, ktorý domec komu patrí. Uvažovala, či by sa sem neprisťahovala. Nebola príliš prírodný typ a ani lesy ju nejako nelákali, lenže to môže byť tým, že sa po nich nikdy príliš nepotulovala. Minula posledné domce, po pár metroch sa asfalt končil a cesta pokračovala ubitou hlinou.  Pod nohami cítila zmenu povrchu. Príroda voňala ako zvyčajne príroda v noci vonia. Z osady nepočula žiadny hluk a po zopár metroch sa cesta zužovala až sa premenila na poľnú, kde máte dva pruhy vyjazdené dvojstopovými vozidlami. Byliny na lúkach už boli vysoké snáď na piaď. Domáci jej hovorili, že v lete sú vysoké do pása a kývajúc sa v jemno vánku ukazujú svoje farby vo všetkých odtieňoch zelenej. Do toho žlté, fialové, či biele kvietky ako lentilky vysypané na biliardovom stole. Bolo také ticho, že počula aj šum sovích krídel, keď jej preletela nad hlavou. Na horizonte sa čnela tmavá masa lesa a Lucia sa rozhodla, že pôjde až na jeho hranicu, tam sa otočí a vráti sa späť. A tak kráčala ďalej, zhlboka dýchala, a ticho si pospevovala.

Na Petra zabudla v momente keď sa nasťahovala k rodičom, no na tie sladké šťavnaté hrušky bude zabúdať ťažšie. 

Nikdy pre ňu nebolo jednoduché nemyslieť na prácu a to ani v čase, keď si chcela oddýchnuť. Myslela na Hutuliaka, ktorého prípad už odovzdali a zo svojho pohľadu ho pokladali za uzavretý. Myslela na Mrvovú, ktorú našli na poli udusenú s ústami plnými mulču a na priebeh samotnej vraždy. Vlastne sa na to stále pozerali ako na vraždu, no nikde cudzie zavinenie nepostrehli. Ležala na poli, ústa plné sajrajtu, nikde známky násilia. Ako vraždu to definovali iba preto, že bez cudzej pomoci sa takto zomrieť nedá. Keby si aj sama napchala všetok ten humus do úst, a zapchala si prstami nos, po strate vedomia by jej svaly povolil, prsty by prestali zvierať nosné dierky a znova by začala dýchať. Keďže nikde nenašli nejaký nástroj, ktorý by jej držal nos zavretý, aj po strate vedomia, vydedukovali z toho, že jej musel niekto pomôcť. Prečo ale hovorí o pomoci? Pretože v pitevnej správe bolo uvedené, že sa nenašli žiadne opiáty, ani žiadne prostriedky, ktoré by mohli spôsobiť jej stratu vedomia, zomrela na udusenie, srdce nebol problém, a na tele sa nenašli žiadne rany, ani dôkaz obrany. Samozrejme, nemôžu vylúčiť násilie, no s vysokou pravdepodobnosťou sa nebránila a nechala páchateľa nech dokončí svoj úmysel. 

Prečo by ale človek opustil svoj život dobrovoľne? Spomenula si, čo sa o nej pri výpovediach ľudí dozvedela. 

Sprvu šťastné manželstvo s deťmi bolo postihnuté dvoma rýchlo po sebe nasledujúcimi tragédiami. Jeden syn zomrel po páde v stodole, druhý zo žiaľu. Aspoň tak Milošovi pri pokrčených pleciach povedal lekár, ktorý sa o druhé dieťa v nemocnici staral.

“Nie, žiadne iné príznaky ani dôvody smrti u toho chlapca sme nenašli. Ťažko sa tomu verí, ale ten chlapec zrejme fakt zomrel zo žiaľu.”

Ktovie, ako by reagovala ona sama? Máte rodinu, dve hravé a krásne deti a v priebehu pár týždňov sa vám zrúti svet. Ľudia v osade hovorili, že bola ako telo bez duše. Chodila neupravená, strapatá, nejavila záujem o život ani o vzťahy. Na mieste činu našli iba stopy po traktore a ďalší pár stôp po čižmách, čo však nie je nič nezvyčajné. Je to proste roľa, kde takéto stopy nie sú ničím nezvyčajné. Súvislosti sa jej zrazu začali spájať. Traktor, na volante ktorého boli odtlačky iba gazdu, stopy čižiem väčšieho čísla, žiadne známky násilia. Je možné, aby jej k odchodu zo sveta pomohol jej vlastný manžel? Na tej poľnej ceste v šere na chvíľu zastala. Samozrejme, že ho vypočúvali, teda pokúsili sa o to. Jej manžel však nejavil žiadnu ochotu sa s nimi porozprávať. Vypočúvala ho Jana a tá do protokolu uviedla, že neodpovedal, ani sa nijak neprejavil, iba sedel za stolom, hľadel do dubovej dosky a bol ticho. Predpokladali, že šlo o šok z troch strát v tak krátkom období. Možno išlo o niečo iné. Možno išlo o absolútnu rezignáciu. Povedala si, že zajtra sa za Mrvom zastaví a skúsi z neho niečo vypáčiť. Hej, nesmie na to zabudnúť.

A čo Judita. Tam to bolo niečo iné, v jej prípade bolo určite použité násilie a určite cudzie zavinenie. To, že našli iba málo dôkazov obrany je spôsobené tým, že po útoku spadla na kameň a stratila vedomie, neskôr bez pomoci na následky traumy zomrela.

Majú DNA zo semena, zopár nepoužiteľných stôp. Urobili síce odliatky, ale bežných pracovných topánok, aké má v tejto osade každý, navyše ani netušili, či naozaj bol páchateľ z osady. Podľa všetkého ho poznala. Naznačovalo to viac indícií. Nebola udretá zozadu, podľa stôp videli, že bola najprv opretá o strom pričom páchateľ stál proti nej. Bol dostatok času na obranu, kým sa presúvali od stromu na voľnejšie priestranstvo, kde ju napokon odsotil. Koža pod nechtami bola skôr zo snahy zachytiť sa keď do nej žuchol. Tvár bola nepoškodená a ani na jej tele nenašli žiadne nové rany, ktoré by dokazovali zápas. Preto dedukovali, že obeť páchateľa poznala. Zo stôp si vedeli predstaviť, ako k činu došlo. 

Niekto ju v lese stretol, dali sa do reči, ona sa oprela o strom, chvíľu sa rozprávali. Možno si na ňu dovolil niečo, čo sa jej nepáčilo. Odlepila sa od stromu a chcela odísť, na chvíľu sa ale k nemu ešte otočila tvárou, aby si možno niečo vyjasnili. Vtedy ju prudko odsotil, ona stratila rovnováhu a spadla na chrbát, pričom si udrela hlavu o kameň. Potom došlo k penetrácii na bezvládnom tele. Chlap sa potom postavil a odišiel, pričom nechal Juditu bez pomoci, čo nakoniec spôsobilo smrť a takto ju našiel pes Vinca Minca. Nemali teda nič, čo by ich niekam viedlo. Požiadať obyvateľov osady o stery sa jej javilo, ako správne riešenie, aj keď chápala rozčúlenie riaditeľa krajskej polície.

Starosta bol podobný oriešok. Chce vstúpiť do budovy obecného úradu, chytí kľučku. Zrazu ho niekto drapne za vlasy, potiahne dozadu a ostrým predmetom, zrejme nožom ho podreže od ucha k uchu. Žiadne stopy žiadny svedkovia, ostrie, ktoré mu prerezalo krk bez zváštnych špecifík. Rana čistá, bez čohokoľvek, čo by im aspoň dalo stopu čo hľadať. Ostrý nož, alebo britva. Slepá ulica, sú mimo. 

Tera, čo visí na háku je asi čin s najväčším počtom stôp. Hák, no ten vyrábal Roman Kolek, ale vyrobí ich desiatky, nemá žiadne poznávacie znamenia, ktorý komu predal. Obyčajný hák. Zoznam kupujúcich nespoľahlivý, ako to bolo pri jeho výsluchu.
“Viete komu predávate takéto háky.”

“No šak luďom v osade.”

“A viete mi povedať aj komu?”

“No asi si ho kúpil Minco, a možno aj Rabčák, a určite si ho kúpili šecci, čo zabíjajú prasce.”

“A to viete?”
“No šak na čo by si prasce vešali?”

“Aha, takže nič.”

Tí, čo si vešajú prasce ho mohli kúpiť od Romana, alebo aj niekde inde, no Roman povedal, že si svoju robotu pozná. Aj keby vedeli, taký hák mohol niekto zobrať, alebo ho majiteľ zapatrošil a páchateľ našiel. Teda žiadna stopa. Maska ktorá sa našla v stodole bola určite súčasťou vraždy, našli sa na nej stopy krvi zhodnej s obeťou a aj DNA, ktoré zas obeti nepatrili.

No za najväčší úspech pokladali zistenie, že ten, čo s hákom narábal je pravák a že mu chýba, podľa všetkého palec. Koľko je takých v osade, je práve predmetom vyšetrovania. Čo ju však štvalo, bolo to, že DNA u Judity sa nezhodovalo s DNA u Tery. Páchatelia sú teda minimálne dvaja.

Kráčala po ceste a zabraná do myšlienok si ani nevšimla, že už šliape po lúke. Dve vyjazdené stopy sa stratili, ani si nevšimla kedy. Les sa pred ňou týčil snáď na 50 metrov. Uvažovala, že by sa otočila a vrátila sa do dediny, no úmysel vyčistiť si hlavu celkom nesplnila a tak si povedala, že doňho vojde, možno tak na 100 metrov, aby zažila aj les v noci. Ťažký kov pod pazuchou jej pomáhal prekonávať obavy.

Krátky úsek prekonala za pár sekúnd a vošla medzi stromy. Atmosféra sa zmenila skoro okamžite.Vôňa a vlhkosť lesa ju opantali a sama nerozumela, prečo ho doteraz nemala rada. Nočný les je iný ako vo dne. Mierny vánok, ktorý jej prefukoval vlasy sa kamsi stratil. Nebol dostatočne silný, aby pohol korunami. Listy boli ešte v pukoch, iba sem tam sa zelenel ihličnan, aj keď farba bola v tom šere skôr sivastá.

Sluchom zachytávala pohyby, ktoré prisudzovala skôr lesným zvieratám, vraj je tam sŕn ako maku. Tak hovorili domáci. A že ich chytali do ôk sa tak si vylepšovali jedálniček. Lesná správa, ktorá mala kontrolovať a chytať pytliakov tu príliš nefungovala. Celá tá osada, aj keď blízko ostatnej civilizácie bola akoby izolovaná, akoby sa nikomu nechcelo do nej a do jej obyvateľov vŕtať. Žila si svojim vlastným životom a Lucia musela priznať, že keby ju sem neposlali, ani by o nej nevedela a určite bolo takých ľudí viac. Nad Orechovým dvorom sa totiž vznášala atmosféra, akoby bola prikrytá neviditeľným skleneným zvonom.

“Čo tu robíte?” Skoro si cvrkla. Tak sa zľakla, že ani len nepomyslela na to, že by mala vytiahnuť revolver. Iba zostala stáť, ako taká socha niekde uprostred fontány. Hlas, ktorý ju oslovil bol síce tichý, ale zároveň hlboký a jemný. 

Prešlo niekoľko desatín sekúnd, možno aj celé, keď konečne siahla po zbrani, vytasila ju a namierila do čierneho krovia aj keď si bola vedomá, že úplne zbytočne. Ak by jej aj niekto chcel ublížiť, už by to dávno spravil.

“Kto je tam?” Skríkla a hlas sa jej chvel.

“Robo. Robo Križan, to som ja.” Odvetil hlas a z krovia sa začala súkať jeho vysoká postava.

“Zostaňte kde ste.” Zvolala a stále mierila hlavňou do kríkov. 

“Dobre, dobre. Len nestrieľajte.” Ticho odvetil hlas, a postava zostala prikrčené v pozícii, vstávajúceho človeka.

“Bože, ako ste ma vyplašili. Vyjdite pomaly.” Zavelila a postava sa začala dvíhať. Keď sa Robo postavil, zostal nepohnute stáť.

“Čo tu robíte?” Spýtala sa ho a sklopila zbraň.

“Stojím a poslúcham vás.”

“Čo ste tu teda robili?”

“Sedel som.” Odvetil a v šere videla ako sa pobavene usmial.

“Prečo?”

“Čo prečo?”

“Prečo tu sedíte?”

“A vy sa tu prečo prechádzate?” Zareagoval spupne.

Lucia si uvedomila, že jeho otázka je rovnako korektná, alebo nekorektná ako tá jej. Usmiala sa teda aj ona a vrátila revolver do púzdra. 

“Potrebovala som si vyvetrať hlavu.” Odvetila, srdce sa jej pomaly upokojovalo, do suchých úst sa jej začali vracať sliny.

“Pomohlo?” Spýtal sa jej.

“Ani nie. A prečo tu teda sedíte?”

“Vidíte ten jaseň, ten ohromný strom?”

Keďže netušila, ako jaseň vyzerá. tak iba prikývla. Nad kríkom, v ktorom bol Robo schovaný, vlastne v ktorom sedel, sa týčil okromný strom so širokou korunou.

“Tu som sa po prvýkrát pobozkal s Terkou. Chodievali sme sem často, sedeli opretí o kmeň a rozprávali sa.”

“Vy ste mali s Terkou vzťah?”

“Hej mali. Som preto podozrivý?”
Lucia očkom šibla na jeho ruky. Mal všetky prsty.

“Možno.” 

“Tak ako všetci.”

“Tak ako všetci chlapi.”

“Viete teda, že to bol chlap?”

Lucia v danom momente nevedela, či je to tajomstvo, alebo nie, no aj tak si v osade mysleli všetci to isté, a tak prikývla.

“Predpokladáme. Alebo veľmi silná žena.” Snažila sa vykľučkovať a nepovedať, že v maske sa našli vlasy s mužskou DNA.

“Chcelo to mocné paže, prepichnúť niekomu krk a vytiahnuť ho do výšky.” Doložila.

“Kladka. To by spravila aj žena. A ten špic sa mohol prebiť pod ťarchou tela.”

“Úha, aký ste vy detektív Oriešok.” Spomenula si na rozprávku, ktorú ako malé dieťa pozerala z DVD-čok, z archívu mamy.

“Kto?” Spýtal sa začudovane.

Zasmiala sa. Jasné, kto by tú rozprávku poznal, keď nemá mamu, ktorá si zakladá na starých dielach. Kremienok a Chocholúšik, Emil a medvede, Pampalíny, lovec zvierat, či Malý Tom a zvieratká. Toto už v televízii nevidíte. No majú taký zvláštny sentimentálny pach.

“Detektív Oriešok, to bol taký bábkový psík.”

“Rozprávka?”

“No však už len z názvu, nie?” Zasmiala sa na čo aj Robo vydal tal šarmantné zvuky smiechu, že sa potom Lucia už smiala na ňom a on na nej.

Zvliekol teplú bundu, položil ju na zem ku kmeňu jaseňu a vyzval ju, aby si sadla.

“Nebude ti zima?” Spýtala sa starostlivo.

Záporne pokýval hlavou a tak si prisadla.

“Toto je hrozne zaujímavá osada.”

“Hej.” Prikývol.

“A pre teba to musí byť hrozná tragédia.”

“Je.”

“Ako sa s tým zmieruješ?”

Ani nevedela kedy a prečo a obaja prešli do tykania. Možno to spôsobil ten smiech.

“Je to ťažké. Je to už druhá žena, o ktorú som prišiel.”

A rozpovedal jej svoj osud.

Mlčala, dívala sa do šera, pokyvovala hlavou a uvažovala, ako by sa s tým zmierila ona. Možno by ste si povedali, že jej chýbala obozretnosť, ale keďže ja som iba rozprávač, nie vždy dokážem odhaliť zákutia duší. Niekedy to odhadnem, no niekedy sa sám čudujem, prečo to, tamto niekto spravil, či nespravil. Ani teraz vám neviem povedať, čo sa v Lucii udialo, že sedela v pokoji s chlapom, ktorému zabili partnerku, ktorý mohol byť aj podozrivý, minimálne zo spolupáchateľstva, keďže mu ani jeden palec nechýbal. 

A že viem, o čom sa rozprávali? To už nechajte v šedej oblasti, ktorou disponujú iba rozprávači.

“Ten vrah nemal palec.” Povedala spontánne po chvíli ticha a kašľala na to, že to zatiaľ nezverejnili.

“Nemal palec? Ako to viete?”

Zháčila sa. Pozná ho presne, pozrela na hodiny, tridsať minút. Čo sa to v nej stalo? Ako môže byť taká hlúpa a neprofesionálna. 

“Tak čo, poznáš niekoho čo mu chýba palec?” Spýtala sa a neodpovedala na otázku, čím mu dala jasne najavo, že za túto hranicu už nepôjde.

“Mám to brať, že ma vypočúvaš?” Spýtal sa jej a na tvári mu hral jemný úsmev.

Lucia tomu nerozumela. Nedokázala si v hlave uložiť to, čo videla. Pred pár hodinami stratil tragicky partnerku a teraz sa na ňu usmieva, akoby s ňou flirtoval. Je jej  s ním dobre? Je. Tak na to bude kašľať, ale zvedavosť jej nedala.

“Nie je ti smutno?”

“Je. Terka bola super žena. Miloval som ju. Ale teraz je mŕtva, či nie?”

“No… Je, ale je to len deň.”

“A čo mám akože robiť?”

“Ja neviem, smútiť?”
“Keď budem smútiť vráti sa?”

“Odpovedáš ako psychopat.” Rozčúlila sa a on zvážnel.

“Možno.” Odvetil. “Moje tragédie by vystačili na viac životov, nemá zmysel strácať čas v temnote.”

“To áno, ale jeden deň?”

“Rok a či deň.” Zadumane sklopil hlavu a zrazu sa celá jeho postava zošuverila a z očí mu začali tiecť slzy.

Lucia si ľahla na lehátko v miestnosti v obecnom úrade a počula tiché pochrapkávanie Jany, ktorá sa tiež rozhodla dnes prespať v osade. Nedokázala prestať myslieť na Roba a na jeho reakcie a správanie. Po tom, čo sa celý stiahol aj fyzicky do do seba už dlho spolu nesedeli V tichu ešte chvíľu, potom sa zdvihla a Robo ju odprevadil k obecnému domu. Povedala si, že ho ešte raz musí navštíviť, pretože to úplne štandardné vypočúvanie nebolo, musí ho zopakovať.
Ani za svet by si nepriznala, že jej srdce naťahovalo svoje ručičky za tým jeho.

Bola jarná sobota a všetci z Ivanovho tímu sedeli znova na stoličkách. Na stene visela tabuľa, kde boli prichytené fotky obetí. Ivan stál pred tabuľou, ale už sa chystal odovzdať slovo Lucii, aby ich previedla vyšetrovaním.

Na výzvu prešla k tabuli a Ivan si sadol na jej miesto.

Znova opakovala všetky ifnromácie, ktoré zistili, prešla si zoznam obyvateľov a postupne sa pýtala kolegov na mená, pri ktorých nebola značka.

Niekto nebol doma, niekto nemal čas a požiadal ich, aby prišli neskôr. Značka malého čierneho bodíku znamenala, že sa nedozvedeli vôbec nič, a tam, kde sa dozvedeli aspoň niečo, bolo malé čísielko, ktoré znamenalo číslo archu, kde bola výpoveď zapísaná.

Teraz to chceli dať asistentke, aby to zapísala do počítača a vypísala výpovede, ktoré spolu nejako súviseli.

Pokiaľ sa niekto odvolával na niekoho iného preverovala, či aj výpoveď toho druhého obsahuje rovnaké informácie.

Zväčša neobsahovali. 

Ak si nejaký chlap spomenul, že sa stretol pri kríži s niekým iným, a ten to vo výpovedi nemal, nemuselo ísť o nič zásadné, iba si na to jednoducho nespomenul. V tom prípade museli tieto nezrovnalosti znova preveriť.

“Pán Krivý uviedol, že sa s vami stretol pri kríži a chvíľu ste sa rozprávali.”

“Aha, ano, jasné, ano, na to som zabudov.”

A tak. 

Keďže nik z nich nebol priamo podozrivý, ešte nemalo zmysel pýtať sa na viac podrobností. 

Lucia prezentoval chvatne, čo si Ivan všimol.

“Čo je? Kam sa ponáhľaš?” Spýtal sa jej.

“Včera v noci som bola na prechádzke…”

“Sama? Šibe ti?” Zvolal Miloš a buchol sa otvorenou dlaňou do stehna.

“No a ako som sa tak prechádzala,” ignorovala ho, “tak mi napadla jedna možno ani nie tak šialená vec. Zuzanu Mrvovú sme našli na poli udusenú a bez známky násilia. Sama sa ale zabiť nemohla pretože človek sa nedokáže sám udusiť. Teda ak sa neobesí. Okolo nej sme našli stopy traktora a cudzie šľapaje. Identifikovať druhé stopy, teda komu patrili, je komplikované ak vôbec možno, no stopy traktora sme vedeli určiť hneď. Lenže že je to jeho pole a  jeho traktor a je samozrejmé, že tam nájdeme jeho stopy. Navyše jeho stav bol taký hrozný, že nám nejako uniklo, že jej k smrti mohol pomôcť aj on. Hovorím pomôcť, pretože znova pripomínam, že zomrela v pokoji, bez obrany, bez boja. Potom som si to dala dohromady s  tým, čo všetko táto žena prežila a to, že ju zabil manžel mi dáva oveľa väčší zmysel. Predstavte si zlomenú ženu, zlomeného muža. Idú si tak na traktore do poľa. Žena vystúpi, a požiada muža, aby ju zabil. Nič iné mu na tom poli nenapadne, iba to, že ju zabije tak, ako ju zabil. Očakávali by sme, že sa začne vzpierať, že to nespraví, ale znova pripomínam ich život. Možno ho musela prehovárať a možno aj nie. Dokonca je možné, že to ani nenavrhla žena, že to proste začal robiť sám a ona svoj osud prijala. To je aj dôvod, prečo sa ponáhľam. Chcem s ním hovoriť….”

“Zbytočné, už sme to predsa skúšali. Dvakrát.”

“Aj tak za  ním pôjdem.”

“Ako chceš.” Hodil rukou Ivan.”Pokračuj.”

A tak Lucia pokračovala. Spomenula iba veci, o ktorých už čitateľ vie, tak je zbytočné ich opakovať. Spravili si súhrn, zakategorizovali poznatky, popísali tabuľu, obete pospájali čiarkami, kto s kým sa poznal, kto s kým sa poznal lepšie, aj keď nemali ani tušenie, či to na voľačo bude. Celé im to nedávalo zmysel.

Vrah Hutuliakovej je jasný. Priznanie, ktoré potvrdzoval aj charakter miesta činu. Už ju viac do úvahy nebudú brať. Prípad je uzavretý, odovzdaný. 

Vrah Judity nebol ten istý, ako vrah Terky a nebol to Hutiliak. Ak má Lucia pravdu so svojou dedukciou o vrahovi Zuzany je to už štvrtý človek štvrtého činu. V prípade starostu bolo zahmlené takmer všetko. Mali ukončené výpovede snáď tretiny občanov, no nikde sa neukázal ani drobný motív, prečo by mal niekto starostu podrezať od ucha k uchu.

Majú tu teda päť vrážd a štyroch, alebo piatich páchateľov. To je fakt hrozne čudné.

“To je hrozne čudné.” Povedal Ivan, keď Lucia skončila s prezentáciou. “V osade, kde sa dobrých tridsať rokov nič závažné neudialo, tu máme minimálne štyroch páchateľov. Z ničoho nič, v podstate zo dňa na deň.”
“Nevieme, či boli z osady.” Ozval sa Miro.

“To je predsa jedno,” oponoval Ivan. “Ide o to, že sa to deje na tomto mieste. Aj keby všetci vrahovia boli mimo osady, prečo práve tu a prečo práve teraz?”

Otázka zostala visieť nad hlavami zúčastnených. 

“Musíme len pokračovať vo vypočúvaní. Zatiaľ nič iné nevieme robiť a môžeme len dúfať, že sa nič ďalšie neudeje. Hľadajme toho bezpalcového, pýtajme sa naňho, hádam nám to niečo prinesie. Materiálu na usvedčenie máme okrem starostu dosť, stačí nám len podozrivý a môžeme sa oprieť o stopy.” 

“Môžem ísť za Mrvom?” Lucia sa spýtala a aj keď ešte nedostala odpoveď začala si baliť kabelku.

“Mhm.” Prikývol Ivan zamyslene a potom dodal: “Zajtra máme ten odber vzoriek. Vybavil som laborantov, bol by som rád, keby ste sa zúčastnili aj vy, ak by tam mali byť nejaké problémy, alebo možno, ak sa tam medzi ľudí zamotáte, aj sa niečo dozviete.”

Členovia tímu sa zdvíhali a prikyvujúc sa rozišli.

Dom Ignáca Mrvu bol vzdialený od obecného úradu asi 300 metrov. Lucia si vykračovala po chodníku, obchádzala babičky, ktoré si medzi sebou šepkali a úkosom sa na Luciu pozerali.

“Vraj hladáte chlapa, čo nemá palec.” Oslovila jedna Luciu. 

Babička v čiernej šatke s bielymi ornamentmi, sklonená pod tiažou rokov uprela krátkozraký pohľad na Luciu. Ostatné ženy z trojice ticho postávali a obe sa dlaňami opierali o krivice tak, ako tá, čo Luciu oslovila. Na nohách filcové kapce, široké sukniská, kabátce s výšivkami na chrbtoch a dobrotivý výraz v tvári.

“Áno.” Lucia sa pristavila. “Ako to viete?”

“Joj, milučká, skór jak ste si mysleli, že to utajíte?”

Všetky tri sa zachichotali.

Nemá zmysel pátrať, aj tak za malý moment položia túto otázku všetkým obyvateľom osady jej tímoví kolegovia. 

Lucia sa dobrosrdečne usmiala.

“Počúvam.”

“To robil sečku na tom stroji, šak víte. Voláko sa mu pošmykov prst, lebo tedy bou ešte decko. A palec mu odfaklilo, a odtedy je bez neho. Kolko mohov mať rokov, Berta, kolko?”

“Ja nevím tak osem.”

“No možno osem, možno devať, nezáleží, len prst už nemav. Tak nám to hovorev.”

“To tu? V osade?”

“Ňé milučká. Dedine. Tam žev aj z mamú aj so starou, lebo apo mu umrev, keď bou ešte malinký. Ale víte, on potom odešov, volade preč, možno aj do iného štátu, lebo nido o ňom neočuv.”

“Ako viete, veď žijete tu.”

“Hah, lebo vím. Moja neter, čo též býva Dedine bola doňho zalúbená až po uši, a tá mi sem chodila vyrevúvať, že hu nehav. Dočkajte, kedy tak odešov, no už je to hádam aj 20 rokov.”

“Ako sa volal?”

“Jáj moja, ja vím, že sa volau Ičo, teda, že ho Ičom volali. Ale druhé meno….Berta, ty nevíš?”

Oslovená žena sa dívala niekam smerom k lesu, akoby si snažila spomenúť.
“Né veru, ale šak nech sa opýtajú tej tvojej neteri, šak ona hádam bude vedeť jak sa volau, no ňé?”

“A poviete mi, kde tú vašu neter nájdem?”

“A čo by ňé. Pamatáte si?”

“Napíšem si.” Odvetila Lucia a srdce sa jej rozbúchalo.

Ignáca Mrvu ale chcela sama osloviť a tak vybrala mobil z vrecka, zavolala Ivanovi a nadiktovala mu, kde býva neter tej starej ženy. Nie adresu, to nie, to babička nevedela, ale je to taký tehličkový dom, asi tretí či štvrtý za kostolom.. “Nemóžete to minúť, také tehličky má len on.”

Poďakovala sa, že vraj je to veľká pomoc, na čo sa ženušky iba usmiali a znova sa zrhčili do klbka, akoby si chceli rozpovedať dojmy s rozhovoru s Luciou.

Vykračovala a už sa bížila k domu, kde býva Ignác Mrva, keď ju zase pristavila ďalšia žena, tentoraz v najlepších rokoch, taká päťdesiatnička.

“Dobre, že idete.” Schytila Luciu za lakeť. “Akurát som šla pre vás.”

“Pre mňa?” Začudovane sa spýtala.

“No, nie pre vás konkrétne, ale tak pre vás, ako policajtov.” Žena bola rozrušená a rýchlo dýchala, akoby iba pred chvíľou niekam bežala.

“Čo sa stalo?”

“Ignác je zamknutý, od včera večera. Viete, ja som sestra jeho nebožky a nemohla som sa pozerať, ako sa trápi. Chodievala som za ním a aj som mu dohovárala. Ignác nebuď takýto, nikomu tým nepomôžeš, iba čo sa ľudia, ktorí ťa radi majú trápia.” 

Bolo zbytočné ju prerušovať, slová sa z nej drali s kadenciou guľometu.

“Viete, ja som sa o nich starala, keď im deti zomreli. Istý čas Zuza nemohla ani variť ani upratovať, ako bola v šoku. A tak som tam chodila, trošku poriadila a navarila. Potom sa Zuza zmátožila, ale aj tak som k nim sem tam zašla na cigorku, viete, aby sa mali s kým pozhovárať. Vnútri bolo tak smutno, že aj kvety vädli. A oni ma aj radi videli. Tak som tam chodila tak dva-tri krát do týždňa. No odvtedy, čo Zuza umrela tak každý deň dvakrát. Ignácovi navariť a trocha ho potešiť. Ale on nejedol a ani nehovoril. Iba tam sedel za tým stolom a pozeral jak hrom do buka, iba sem tam prešiel prstami po tých ryhách čo chlapci vidličkou vyryli. Jak sa vtedy na to hneval, teraz by bol rád, keby to ryli aj na všetok nábytok, však viete. No, takže som tam chodila dvakrát denne. Včera som bola ráno, to tam ešte sedel, ja ani neviem, či vôbec chodil na záchod, viete. Ale keď nič nejedol a nepil, možno nepotreboval ani na ten záchod ísť. A chudol, normálne som mu na očiach videla ako sa trápi a ako sa mu telo stráca. Však je to hrôza, takto a v tak krátkom čase o celú rodinu prísť. Viete,” Znova stisla Lucii lakeť. “To máte tak, on nemal ľahký život, ale ja som slobodná žena, muža som nikdy nemala, veď na čo by mi bol, tak mám čas sa oňho starať, Veď sme aj so sestrou často vtipkovali, že muži sú len na starosť a vidíte, ako som dopadla, zas sa len o voľakoho starám tak, ako som sa v Meste starala o otca a keď zomrel, tak som sa nasťahovala sem, že však pomôžem…”

“Prosím, vráťme sa k tomu, prečo ste išli za nami.”

“Veď vám to teraz hovorím.” Odula pery. “Včera som za ním bola ráno, to tam ešte sedel a hľadel do tej dosky. Zas som mu len položila vajíčka, slaninku, kus cibule a krajec chleba na stôl a kávu som mu urobila. On cigorku nechcel, to len Zuza a ja, tak som mu spravila normálnu. Nádejala som sa, že voľačo povie, ale on nie. A aj som sa nádejala, že keď večer za ním prídem, večeru mu dať, že hádam nájdem prázdny tanier od raňajok, veď človek nemôže tak dlho nejesť, či?”

Položila overovaciu otázku, ale Lucia stačila iba prikývnuť, keď žena pokračovala:

“Lenže, keď som prišla k nemu domov, tak mal zamknuté. Viete, najprv som sa potešila, že snáď vyšiel von, ale nikde som ho nevidel, tak som si myslela, že šiel do lesa, alebo niekam inam a že sa v noci vráti, tak som len išla domov. Ale celú noc mi to nedalo spať, tak som sa okolo druhej nadránom, ešte išla presvedčiť, či sa domov nevrátil, ale nie. No, slečna, do rána som nespala,a tak teraz zrovna pred pár minútami som tam šla znova. Ale stále má zamknuté. Viete, keby bol v poriadku, myslela by som si, že spí, alebo, že niekam odišiel. No keď bol doma nikdy nezamykal, a keby odišiel, snáď by sa už vrátil. No napadlo mi aj, že mohol ísť niekde nadlhšie, ale rodinu nemal, teda okrem mňa, všetci už pomreli a zo svojej strany tiež nikoho nemal, bol sirota, viete, hovorila som vám, aký nemal život ľahký. Tak teda, keď má stále zamknuté, tak sa bojím, či sa tam niečo nestalo, lenže aj mám strach niekomu len tak vojsť do domu keď má zamknuté, šak ja kľúč nemám a musela by som okno rozbiť a na to ja nie som. Tak, že radšej pôjdem za vami, aby mu okno rozbil nejaký úrad, veď viete.”

“Ani ja nemôžem rozbiť okno, pani.” Odvetila Lucia so smutným úsmevom.

“Akože nie? Veď ste policajt.”

“To áno, ale aj ja musím mať nejaký dôvod. Nielenže nesmiem rozbiť okno, ale nesmiem do domu ani vstúpiť bez toho, aby som nemala súdne povolenie, alebo jasné podozrenie zo spáchania nejakého trestného činu, alebo pozitívne nevedela, že  tam niekto potrebuje pomoc.”

“Ahá,” zamyslene sa žena pozerala raz na Luciu a raz na Ignácov dom.

“A teraz čo?” Spýtala sa.

“No, musíme čakať. Možno len nie je doma, možno niekam naozaj odišiel a vráti sa neskôr.”

“Ale veď aj vy viete, ako vyzeral. To nie je dôvod toho, aby sme tam šli? Čo keď si niečo spravil?”

“Nie, to nie je dôvod.” Odvetila Lucia, ale zároveň zahromžila na zákony. Naozaj sa tam niečo mohlo stať. Mohla by povedať, že má dôvodné podozrenie, pretože jeho správanie dalo tušiť, že sa môže schyľovať k tragédii. Sama vedela, že tento dôvod je hlúposť, no chvíľu tak postávala a nič nehovorila až sa rozhodla, že radšej znesie Ivanov hnev, ako by mala odísť.

“Dobre, poďme.” Povedala po krátkom rozmýšľaní. 

Dom vo vnútri bol tmavý, aj keď už vonku slnko vychádzalo. Naozaj stačilo iba rozbiť malé okienko na vchodových dverách. Kľúčik bol v zámku zvnútra, tak ho iba potočila.

“Povieme, že to tak bolo.” Zašepkala Zuzina sestra a sprisahanecky žmurkla na Luciu.

“Tak to ste mohli aj sama spraviť.”

“Mohla.” Odvetila.

Ako vyzerala väčšina domcov som už opísal, tak je zbytočné s tým zase strácať čas. Ignácov bol presne taký. Kuchyňa bola čistá, bez známky života.

“Vidíte, ako som mu riadila? Nikde ani smietka.” Šepkala sestra.

“Vidím.” Prikývla Lucia. Keďže kuchyňa bola prázdna, prešla pár krokov a nakukla do spálne. Postelné prádlo vyhladené, nik tam určite nespal, teda určite nie chlap, tí si po sebe takto ustlať nevedia.
“Nespal tu, vidíte. Kde by si Ignác takto ustlal?” Štebotala.

Lucia sa pár krát v spálni otočila okolo svojej osi. 

“Poďme do komory.” Znova šepla Zuzanina sestra a už sa aj vybrala k dverám pri pracovnom pulte kuchyne.

Lucia ešte otvorila skriňu a keď začala posúvať vešiaky na tyči silný ženský výkrik spôsobil, že pár šiat zhodila.

Ignác Mrva visel na lane uviazanom na sľučku okolo krku. Druhý koniec bol priviazaný na silný trám na povale komory. Nohy sa mu hompáľali nad dreveným džberom, kde mali bravčovú masť a blato z topánok na masti boli ako pehy na bledej tvári.