MARA, PANI UČITEĽKA
V nedeľu ráno, teda podľa osadníkov ani nie ráno, pretože už mali po omši, kde im kázal farárko s konskou nohou z kazateľnice visiacej asi dva metre nad zemou, sa okolo pol deviatej začali pri kostole zbiehať biele dodávky Ford Transit, a z nich vystupovali bytosti navlečené do bielych papierových mundúrov s maskami na tvári, akoby vošli do karanténnej oblasti s vysoko nákazlivou chorobou.
Rozložili si malé stolíky, také na tých vratkých nohách, na ne si poukladali skúmavky a rôzne papieriky. Priniesli si aj tlačiareň na QR kódy, lebo oni už boli moderní a obyvateľov nahrávali do tabletu a vytláčali si tie menovečky so štovrčekmi, aby v laboratóriách analyzovali osadníkov a evidovali podľa kódu.
Celé im to trvalo asi dvadsať minút a teraz už len postávali, prešľapujúc z nohy na nohu a rozprávali sa medzi sebou o témach, ktoré ma, ako rozprávača vôbec nezaujímajú. To, čo šepla Lucia Ivanovi po rozčúlenom rozhovore s kapitánom sa zdalo ako správne odhadnutá situácia.
“Budeme tam v presile.” Potichu mu šepla do ucha, z ktorého trčali špatne ostrihané chĺpky.
“Myslíš?” Overoval si Ivan.
“Myslím.”
Desať minút pred deviatou, kedy sa už pomaly mali začať schádzať osadníci tam z nich boli iba dvaja ľudia. Farárko s konskou nohou, ktorý začal omšu o siedmej, skončil ju o štvrť na deväť a hneď sa ponáhľal na faru, aby sa vykadil, čo robil každé ráno po omši. A keď omšu nemal, tak aj tak si sadol s Katolíckymi novinami na sedadlo záchodu a sedel tam buď dovtedy, kým si neurobil svoje, alebo dovtedy, čo si neprečítal komentár v novinách. Mal ich odložené už asi päť rokov, kedy mu uverejnili článok na pol strany s názvom “Viera na lazoch”. Písal tam o svojich skúsenostiach na Bohom zaundnutých lánoch polí, lesov a lúk, akoby tam býval od nepamäti. Pravdou však je, že sa do osady Orechov dvor dostal sotva tri mesiace pred tým, ako napísal ten predmetný článok. Dosť na tom je, že si ho každé ráno čítal, keď čakal na produkt svojho zažívacieho ústrojenstva.
Ten článok sa mu veľmi páčil, o to viac, že ho písal on. Nik mu však naň nereagoval a ďalšie články, aj keď ich poctivo posielal aspoň jeden mesačne mu u nezverejnili. Zrejme redakciu život veriacich na lazoch nejako neuspokojil, alebo to on písal nezáživne. Ktovie, doteraz neviem to číslo novín zohnať, tak nemôžem nezávisle súdiť a farárko si ten svoj nechcel pustiť z ruky.
Takže, keď si spravil potrebné, prezliekol sa, rýchlo si ešte opláchol ruky a tvár, aby vyzeral čerstvo a bežal znova z fary pred kostol, aby bol medzi prvými a aby bol čím skôr vybavený, lebo veril tomu, čo mu povedali, že to bude trvať iba pár sekúnd. Ako to však býva, farárko nebol medzi prvými. Bol prvý. Pár minút po deviatej sa doknísala asistentka starostu, lebo to cítila ako svoju občiansku povinnosť. Ako tú onú občiansku povinnosť to mali cítiť aj traja členovia obecného zastupiteľstva, ale keďže už vedeli, že sú tu posledné volebné obdobie, tak sa aspoň šírili fámy, občianska povinnosť im nepripadala príliš dôležitá.
A keď o ďalších 15 minút dokvitol Vinco Minco, drgla Lucia Ivana do pleca a pogratulovala mu k úžasnému výsledku, lebo ona tipovala, že nepríde vôbec nikto.
“Dôstojný pán, povedali ste na omši?” Pýtal sa Ivan vyplašenej tváre farárka, ktorému sa práve podlomila konská noha a keby ho Ivan nebol chytil tak spadne.
“Niekedy sa mi takto podlomí, už nie je taká silná.” Povedal ospravedlňujúco a zahanbene sa usmial.
“To je v poriadku. Tak čo? Hovorili ste?”
“Ale určite pán policajt, Dvakrát som im pripomenul, ale viete ku mne do kostola tiež ľudia nechodia v nejakých ohromných zástupoch, tak tiež ste od toho nemohli čakať ktoviečo.”
“Ale chodí tam viac ľudí ako dvaja, však?”
“To áno, synu.”
“Ale tu ste traja.”
“No a to Vierka ani do kostola nechodí.” Mrdol bradou k asistentke starostu.
“No prosím.” Ivana šlo rozhodiť od zlosti a ako to v tom nespravodlivom svete chodí, zlízol si to práve človek, ktorý sa dostavil poctivo.
“Čo je toto za dedinu?!” Rozčúlil sa na Vinca Minca, ktorý si práve šúchal nos potom, čo mu z neho paličkou vzali vzorky.
“Nuž, osada.” Odvetil vševediacky.
“To nikomu nezáleží na tom, aby sme našli vrahov?” Zrúkol Ivan až sa Vinco prikrčil.
“Žijú si svoj život, dajte im pokoj.” Zakontroval Vinco a zdrhol ako gáfor.
Ivan sa otočil na svoj tím, ktorý tam postával a väčšina z nich sa uškŕňala.
“Čo sa uškŕňate, boha vášho, choďte po dedine a nažeňte ich sem.”
“Šibe ti?” Spýtal sa Miro, ktorý pod Ivanom slúžil najdlhšie a v jednu dobu boli aj kolegovia, kým starý veliteľ nešiel do dôchodku a na jeho miesto nastúpil Ivan.
“Nešibe, ťahajte do osady.”
“Nejdem.” Odvetil Miro.
“Ani ja, bola som síce za tento nápad, ale drába robiť nebudem.” Jana si povedala, že ju to nik nedonúti robiť.
“Tak čo? Máme ešte čakať?” Spýtal sa jeden z laborantov a poškrabal sa na zadku.
Ivan sa pozrel na hodiny. Pol desiatej.
“Počkajte do desiatej a uvidíme.”
“Dobre, len nám tu začína byť zima, je to predsa len papier.”
“Mali ste sa podeň obliecť.”
Asi päť minút pred plánovaným ukončením si to šinula okolo babička s krivicou a s pestrofarebnou šatkou uviazanou okolo hlavy.
“Hej pani, poďte na odber.” Zakričal Ivan ani nie preto, že by jej vzorku potreboval, však táto babka by nielenže neznásilnila Juditu, ale ani by nedvíhala telo s prepichnutým krkom, ale skôr preto, aby aspoň sám seba presvedčil, že to malo zmysel.
Babka však okolo neho prešla, akoby tam ani nebol.
“Šéfe, balíme.” Znova ten, čo sa na zadku škriabal.
“Balte teda.” Rezignoval Ivan a v duchu preklínal celú osadu. Za pár minút zostal za bielymi dodávkami už len prach v povetrí.
Keď snímali mŕtve telo Ignáca Mrvu z hranola v komore, všimla si Lucia, že mu niečo trčí z vrecka nohavíc. Požiadala teda jedného z technikov, aby jej požičal rukavice. Opatrne vytiahla lístok zložený na trikrát. Rozbalila ho a čítala v podstate smutnú výpoveď človeka, ktorý sa priznal ku svojim stratám, ku svojmu biednemu životu, ku svojim láskam, k manželkinej vražde a samovražde. Vraj jediné čo ľutuje je, že žil.
Po povinnej jazde potvrdzovania jeho priznania prípad uzavreli a odovzdali.
“Tak sa nám to zmenšuje. Už sme na 20 percentnej úspešnosti vyriešenia vrážd.” Skôr sarkasticky poznamenal Miloš, keď si v to ráno, pred odbermi, preberali v kancelárii starostu situáciu.
“Neser ma!” Zrúkol Ivan, ale veľmi dobre vedel, že to Miloš vystihol.
“Zostala nám tu Judita, Tera a starosta. A je to horšie ako som si myslel. Lucia, super práca.”
“No napadlo mi to iba pol dňa predtým, ako by sme sa to boli aj tak dozvedeli.” Povedala.
Ivan smutno prikývol.
“Čo ten bez palca?” Spýtal sa vtedy Miloša, ktorý bol v Dedine na skusy.
“Volá sa Ivan Prikryl.” Odvetil, keď pozrel do zápisníka.
“Super. A?”
“A nič. Neter tej dámy, čo žije v tom tehličkovom baráku mi dala jeho adresu. Že bol dlho preč, voľakde v zahraničí, no vrátil sa asi pred pol rokom. Prišiel za ňou, že či to nedajú znova dokopy, ale ona už je vydatá, tak ho poslala preč. Ale povedal jej, že keby si to rozmyslela, tak vie, kde ho nájde. Žije teraz v Meste. A, mimochodom, ten dom je nevkusný.”
“Prečo je nevkusný? Aj ja mám taký.” Urazene sa ozval Miro.
“Ty máš tehličky.”
“No šak aj on.”
“To len tak tá stará povedala. Ty si si hneď predstavil tie tehličky, ale sú to tie bledozelené lesklé kachličky do výšky pod okná. Je to hrozné.”
“Ahá.”
“Stačilo, o tehličkách sa vyprávajte v krčme.” Zlostne ich prerušil Ivan. “A na tej adrese, čo ti dala neter, tam čo si zistil?”
“Nič, nebol doma, ale musím sa tam vrátiť. Neter mi povedala, že robí v nejakej firme, kde pomáhajú osamelým ženám, alebo ženám, čo majú mužov nemehlá.”
“Myslíš hodinový manžel?”
“Hej, také niečo.”
“A prečo si to nevyhľadal hneď?”
“Veď som tam bol.” Odvetil Miloš.
“A?”
“No, vraj tam už nerobí, že odišiel pár dní dozadu. Mali ho iba ako brigádnika.”
“Zmizol?”
“Podľa všetkého áno, nikto o ňom nič nevie. Je slobodný, bez záväzkov. Na tej adrese v Meste je iba v podnájme a domáca hovorila, že si síce vodil do svojho bytu partnerky, ale často ich menil. Či to boli profesionálky, alebo len splašil nejakú v bare, nevie.”
“Vie aspoň, do akého baru chodil?”
“Nie.” Miloš zavrel zápisník a vložil si ho do svojho vrecka. “Čo teraz? Mali by sme vyhlásiť pátranie?”
“Zrejme áno, je to jediný bezpalcový človek, čo je aspoň vzdialene spätý s osadou?”
“To netušíme,” odpovedala Lucia. “Je to jediná stopa na jediného bezpalcového, ktorého poznáme a dozvedela som sa to náhodou. Vôbec to nemusí byť relevantné a Ivan Prikryl môže byť slepá ulička.”
Šéf prikývol a začal sa v lone hrať s prstami.
Teraz sedeli v kancelárii starostu opäť. A pred sebou tri nevyriešené prípady a stopy, ktoré boli síce vypovedajúce, ale bez aspoň podozrivých nemali žiadnu cenu.
“Poďme teda na výpovede.” Ozval sa znova Ivan. “Máme niečo nové?”
“Starosta bol bezkonfliktný typ. Preverili sme všetky možnosti, kvôli ktorým by ho niekto nenávidel v pozícii starostu, teda či nebol prekážkou v nejakom obecnom povolení, alebo čo. Nič sme nenašli. Zároveň sme sa zamerali aj na to, či v jeho osobnom živote nenastali nejaké komplikácie, ktoré by tento čin aspoň vysvetľovali. Nič. Bol slobodný, bezdetný, žil sám, v pokoji spolupracoval s iným, nikomu nechodil za ženou….”
“Ani za mužom?” Milošovi sa jeho postreh zdal relevantný.
“Za mužom?”
“No, či nebol, však vieš, teplý. To by možno bolo malým vodítkom, osada je konzervatívna, ak by bol homoš, možno by to niekomu vadilo.”
“Nie, žiadne takéto indície.” Vložila sa Lucia. “Ale nemáme ešte komplet výpovede, no ja si myslím, že ak by to tak aj bolo, v takejto osade by už pravdepodobne nejaké šumy boli. Ale nič sme nezaznamenali.”
“Bez motívu?” Spýtal sa Ivan.
“Zatiaľ sme žiadny nenašli.”
“Krucinál.” Uľavil si. Motív by bol aspoň vodítko. “Čo Judita?”
“Tak tam je motív jasný. Vlastne jasnejší, ako iné možné. Ale Judita bola také slniečko, nemyslím si, že by ju niekto chcel zabiť kvôli niečomu inému. Koniec koncov, ani jej vražda nebola zrejme úmyselná. Páchateľ ju chcel asi iba znásilniť, úder do skaly bol skôr nešťastnou náhodou a útek z miesta činu zase pochopiteľný.” Povedal Miro, no keď zazrel pohoršené pohľady Jany a Lucie tak doložil: “Tým samozrejme nechcem jeho čin zľahčovať, je to neprípustné, no iba som povedal, že vražda nebola úkladná, tak sa to javí.”
“Páchateľ síce zanechal stopy, ale bez podozrivého sú nám k ničomu.”
“A osadníci sa k nášmu pokusu postavili tak, ako sa postavili.” Sklamane vyriekol Miloš, na čo sa Lucia iba usmiala.
“Lebo sme ako slony v porceláne. Títo ľudia sú proste iní. Zažili si svoje a po ohromnom rozvoji a následnom úpadku sa museli zomknúť. To nie je len tak, tu by bol určite vhodný aj nejaký psychiater, ktorý by nám možno pomohol.”
“To určite! Nejaký cvokár príde a hneď všetko vyrieši.” Zasmial sa Miro.
“To som nepovedala, ale pozri, čo sa deje. S vami sa nechcú rozprávať a mne povedia niečo aj bez toho, aby som sa pýtala. Bola som tu prvá, prvá som vyjadrila pochopenie, tak si ma asi obľúbili, čo nepokladám za svoj úspech, ale je to proste tak. Cvokár by ich možno aspoň trošku navnadil.”
“To si myslím aj ja.” Doložil Ivan. “A posledná je Tera.”
“To hej, zatiaľ. Mali sme päť vrážd v priebehu desiatich dní. Po poslednej vražde uplynulo šesť dní. Čo myslíte, je koniec?”
“Ja ti neviem, ale možno je to aj preto, že sa tu premávajú uniformovaní.” Ivan sa stále zamyslene hral s prstami.
“Akoby tu na mňa padala obloha.” Povedala Jana a všetci ticho prikývli.
“Tera je to isté, ako Judita. Máme síce stopy, ale bez podozrivého sú nám na nič, teda, ak nenájdeme toho Pokorného a nevylúčime ho, alebo neusvedčíme.” Povedal Miro.
“Prikryla.” Opravil ho Miloš.
“Čo?”
“Že Prikryla, volá sa Prikryl.”
“Tak Prikryl.”
“Požiadame o pomoc ďalšie zložky, aby ho našli a my budeme zisťovať ďalšie detaily od ľudí v osade.” Uzavrel Ivan.
“OK, ideme na to.” Potvrdila Lucia, postavila sa, vliala do seba zbytok studenej kávy a spolu s ostatnými vyšli von.
Mara bola učiteľka. Takto ju volali. Mara. Keď k nej Lucia prišla, oslovila ju pani Kusá. Drobná ženuška sa iba zasmiala a povedala Lucii, že už pomaly ani nevie, kto je pani Kusá, nech ju pokojne volá pani učiteľka, alebo Mara, že jej tu v osade ani nikto inak nepovie. Čo je tu zvláštne, že napriek vysokej frekvencii mena Mária v celoslovenskom merítku, je v osade jediná. Lucii sa to tiež zdalo zvláštne, ale iba prikývla. Nechcela jej však hovoriť Mara, pokladal to za neúctivé a tak ju oslovovala ´pani učiteľka´.
Z chodby prešli do obývacej miestnosti. Učiteľkin dom bol úplne iný, ako tie ostatné. Z vchodových dverí sa prešlo do malej predsiene, kde sa Lucia na požiadanie pani učiteľky vyzula a prešla povedľa dverí do kuchyne, do obývacej miestnosti so štýlovou sedačkou a dvoma kreslami s poťahmi v staroružovej. Na stenách viseli fotky rodiny, ale aj veľa fotiek, kde sa v kŕdli deti usmievala, ako víla. Pri jednej stene bol veľk kozub a na jeho rímse ďalšie fotografie. Malý konferenčný stolík na hrubom koberci.
“Posaďte sa. Aká ste krásna.” Vyzvala Luciu.
“Ďakujem. Aj vy ste krásna.”
“Ale choďte.” Úprimne sa rozosmiala. “Stará.”
“No starí sme tak, ako sa cítime.” Len čo to povedala zahanbila sa za klišé, ale učiteľka sa usmiala.
“Ďakujem. Ako vás môžem volať?”
“Pokojne Lucia.”
“Dobre, Lucia, čo by ste si dali? Mám bazový sirup, alebo radšej niečo teplé, vonku je síce už slniečko, ale ešte je zubaté.”
“Rada by som oprobovala ten váš sirup, ak je teda domáci.”
“Domáci, iný by som vám neponúkala.” Usmiala sa a na chvíľu odišla.
Lucia prešla ku kozubu a pozerala si fotografie. Usmiata žena v objatí s fešným vysokým mužom s uhrančivými očami a tenkými fúzikmi pod nosom. Lucii sa tá móda nepáčila, ale uznala, že voľakedy to bol znak šviháctva. Pred párom stáli dve deti, párik, asi vo veku osem a možno desať rokov. Fotka bola čiernobiela, a štúdiová v starobylom drevenom rámčeku. Vedľa nej stáli štúdiové fotky detí a na ďalších fotkách, už farebných a modernejších boli skupiny detí, väčšie či menšie no vždy stála v strede dáma, u ktorej bola teraz na návšteve.
Školské fotografie, no ani jedna spontánna, všetky boli strojené.
“Pozeráte moju minulosť?” Spýtala sa, keď vošla do izby s táckou, na ktorej boli položené poháre, veľká karafa s vodou a asi pollitrová fľaša trblietavej tekutiny. “Priniesla som radšej sirup, nech si zarobíte ako vám chutí.
“Ďakujem.” Povedala Lucia, počkala, kým dáma položí tácku na konferenčný stolík a vyzve ju sadnúť.
“Tak ako, srdiečko, už som si myslela, že mňa vynecháte.” Stále ten úsmev na zvráskavenej, ale láskavej tvári.
“Ako by som mohla?”
“Tak, ako vám môžem pomôcť?” Spýtala sa a rukou Luciu vyzvala, aby si naliala sirup a vodu. “Dajte si sirupu, koľko vám vyhovuje, nie je príliš sladký.”
“Ďakujem.” Bol vynikajúci. Voda príjemné chladná z obecnej studne a sirup voňavý, zamatový a verne chutný.
“Asi nebudem urážať vašu inteligenciu vysvetľovaním, prečo som tu.” Začala.
“Nie, to nie, prosím.”
“Mimochodom, čo ste učili?”
“Dejepis a slovenčinu.”
“Tak na vás si budem musieť dávať pozor.” Usmiala sa Lucia a znova si odpila z pohára.
“Och nie, nemusíte, som človek, ktorý opravuje, iba ak ma požiadate.”
“Môžem sa vás spýtať aj na niečo osobné, kým začneme?”
“Ale áno dušička. Videla som, ako si prezeráte fotky, čo vás zaujalo?” Spýtala sa s rukami so stareckými pečeňovými škvrnami spôsobne zloženými v lone.
“Máte krásne deti a váš manžel bol švihák.”
“Bol švihák.” Smutne sa zasmiala. “Opustil nás, asi mesiac potom, čo sme robili tú fotku. Bola akási snaha rodinu udržať pokope. Och, aké pochabé odo mňa.”
“Hm… To je vždy nepríjemné.”
“Nechcel s nami žiť. Ani nemal milenku, teda aspoň čo ja viem. Keď s nami žil, povedal mi, že usadený spôsob života nie je preňho. Mohla som to čakať. Iba som si hlúpo myslela, že sa zmení. Ale vedela som to celý život, nebol to vták do klietky. Ani netuším, čo sa s ním stalo, v podstate ani nie som rozvedená.”
“A deti? Nie som dotieravá?”
“Ale vôbec nie. Dcérka zomrela aj s bábätkom pri pôrode, a synček… Synček je po otcovi. Keď mal sedemnásť zmizol z domu a viac som o ňom nepočula. Možno vo mne niečo je, čo tých vtáčikov pri mne neudržalo.”
K tomu Lucia radšej nič nepovedala, no keď si spomenula na strojené školské fotky tak na tom jej pocite niečo bolo.
“Smutné.” Iba vzdychla.
“Smutné, ako smutné. Dcérka určite, ale syn s manželom… Viete, to sú iné sorty ľudí, takí sa neviažu a každý, kto by ich chcel uväzniť, skončí bez nich.”
“Ale veď ste ich nechceli uväzniť.”
“Tak som to nemyslela, ale iste som k tomu prispela.” Vzdychla, no ani sa nepohla.
“Dobre, prejdime teda k tomu, kvôli čomu som prišla.”
Až teraz sa pani učiteľka pohmírila.
“Nech sa páči.” Na tvári vystriedala sentiment pozornosť.
“Máme tu tri neobjasnené vraždy…”
“Tri? Ja som myslela, že štyri.” Úprimne sa začudovala.
“Tri, dnes ráno sme našli Ignáca Mrvu obeseného s priznaním, že zabil svoju ženu.”
“Och, tak predsa to nezvládli.”
Lucii sa videlo zbytočné spýtať sa, ako to myslela, tak iba povedala.
“Nie, nezvládli.”
“Smutné, veľmi smutné.”
“Áno, smutné. Takže máme tu tri vraždy, neobjasnené. Judita Lopušanská, Starosta a a Tereza Vosáhlová. Hľadáme aspoň náznak motívu, aj keď pri Judite sa nám zdá zrejmý, no pri ostatných dvoch ani len netušíme, čo za tým je, a to sa, aj keď nerada, úprimne priznávam. Mali, alebo máte nejaké vedomosti, prečo by niekto zabil Terku a Starostu? Nejaké klebety, alebo nejaké pozorovanie, alebo hoci aj podozrenie, čokoľvek, čo by nám aspoň trolinku posvietilo na cestu?”
“Hm,” zamyslene hľadela na koberec. “Neviem si na nič spomenúť. Terka bola príjemná žena, a po odchode muža si začala s Robom, ktorý zas prišiel o manželku. Nejako to príliš nedávali najavo, no ja nie som slepá. Mali sa k sebe, a obom som to priala. Terka mala síce iného nápadníka, ktorého odmietala, ale ani vo sne by ma nebolo napadlo, že by ju kvôli tomu zabil. To nie…”
“Koho?” Spýtala sa Lucia.
“Ondra, z Dediny. Studniar. Takých už je hrozne málo, ešte vie studňu kameňmi obložiť. Šikovný, veľmi a nájde vodu aj na púšti.” Usmiala sa.
“Ondro čí? Spýtala sa Lucia.
“Ondro studniar.” Pokrčila ramenami. “Neviem, čí je, ale keď v Dedine poviete, že hľadáte Ondra studniara, tak vás zavedú.”
Lucia si to zapísala do notesa.
“No myslím, že je to zbytočné ten by nikoho nezabil.”
Lucia nechala túto poznámku bez povšimnutia, sama vedela, že človek je schopný aj toho, čo by doňho nik nepovedal.
“Neviete, či Ondrovi nechýbal prst, palec?” Spýtala sa.
“Nie, pokiaľ viem tak nie.” Odvetila prekvapene. “Prečo?”
“Ešte niečo k Terke?” Ignorovala ptázku Lucia.
“Ja neviem, pýtajte sa.”
“No či mala s niekým konflikty. Zabili ju hrozným spôsobom, akoby niekoho naozaj naštvala.”
“Nie, to si nemyslím. Žila si svoj život, s Robom sa do seba zahľadeli a teraz je mŕtva.”
“A čo ten Robo?” Spýtala sa Lucia a spomenula si na jeho cynické správanie v lese.
“Ja by som povedala, že čudák. Ale kto som, aby som súdila? Tiež si svoje prežil. No prejavovanie svojich pocitov asi nemá úplne v náplni práce.” Usmiala sa. “Ale aj keď neplače, či nesmúti, nie je to zlý človek. Pre nás, starú školu je čudné, že tak rýchlo zabudol na svoje tragédie, ale každý sme iný. Koniec koncov má zmysel strácať čas tým, že budete súdiť a na nejaké obdobie prestanete hľadať šťastie? Čo je vlastne väčší hriech? Oklepať sa zo svojich strát, alebo márniť čas, ktorý vám boh dal, smútkom?”
Lucia zo svojej praxe aj osobnej skúsenosti vedela, že nič také nie je. Smútok tu je, ide o to, ako ho spracujete. Ak nedáte čas žiaľu zostane v srdci ako rakovina. A ako sa vyvinie, vie naozaj iba ten pán Boh, ktorého spomenula pani učiteľka.
“No Roba sme vylúčili aj tak. Nič ho s činom nespojuje. Keďže nie je ani podozrivý, nemalo zmysel sa ním ďalej zaoberať Navyše má nepriestrelné alibi, ale to je zbytočné teraz rozpitvávať. No mohol si niekoho najať.”
“Neviem, duška, nepozeráte moc filmov?” Usmiala sa spôsobne, a odpila si sirupovú vodu. “Nemal by to prečo robiť. Milovali sa.”
Lucii zostala táto myšlienka nahlodávať jej doterajšie presvedčenie o nevine Roba, bála sa však, že je to dôsledok jej skúsenosti s rozhovoru v lese. No aj tak túto možnosť nebudú môcť úplne ignorovať. Nesedelo to však do celkového obrazu. Päť nesúvisiacich vrážd. Keby aspoň mali jedného páchateľa, povedala by si, že ide o klasický prípad, zástupných vrážd, niečo ako Vraždy podľa abecedy od Christie, no tomuto nič nenasvedčovalo. Boli na vode, a vo vzduchu a nemali nič, čo by ich aspoň nasmerovalo.
Cítila sa ako na skúške z matematiky. Dajte mi jedno číslo, jednu operáciu a všetko vám poskladám. No tá nápoveda chýbala a strácala sa v mori dôkazov, ktoré by usvedčili každého podozrivého. Len toho práve nemali. Až na bezpalcového, ktorého ale nikto nevidel.
“Starosta?” Načala Lucia novú tému.
“Teda,” pochabo sa zachichotala. “Nie je to mojim zvykom, viete.” Znova sa zachichotala a zakryla si ústa dlaňou.
“Čo?” Lucia sa nevdojak zasmiala s ňou.
“To bol taký prostý hlupáčik. Viete, nikto to tu nechcel robiť a jeho víťazstvo vo voľbách znamenalo vlastne iba veľkú úľavu pre osadníkov, že im sem nikoho neposlali z Mesta. Veď aj jeho dlho prehovárali v krčme a pivom nalievali. Vraj zober to, my ťa zvolíme, neboj. Veď ho aj zvolili a krčmár na to minul peniaze, lebo za pivo pre starostu nik iný neplatil, iba ten krčmár.”
“Ale prečo to nik nechcel robiť?” Spýtala sa Lucia a vyvádzalo ju to z miery.
“Prečo by to chcel niekto robiť? Toto je správna otázka. Je to iba starosť. Viete, keď ste politik v nejakom veľkom meste, ste anonymný. Môžete si na nejaké investície najať firmu a polovicu nákladov si schovať do vačku, to má svoje výhody. Ale tu čo? Všetci sa poznajú a boh ho chráň, ak by si chcel na niečom prilepšiť, veď by ho vykopali z dediny. V takejto malej osade je starostovanie iba na oštaru a s malým platom. Stále vás niekto otravuje a ani v nedeľu nemáte pokoj. Starosta sem, starosta tam, čo sa nepáči jednému páči sa druhému. Chodník do kostola bol raz z tých malých tehál, ako sa to volá…” Zamyslela sa. “Zámocká?”
“Zámková.” Opravila ju Lucia.
“No áno, zámková, potom zas mal byť asfaltový, lebo bol lacnejší, potom zas taký z dlažby a toľko sa hádali až doteraz nie je žiadny. Za čo samozrejme môže starosta. A členovia zastupiteľstva? Ani neviem, či vôbec niekedy zasadali. Starosta im iba nosil zápisnice a oni ich na tých ulepených stoloch v krčme podpisovali. A keď podpísali niečo zle, zlízol si to starosta. Nemal to jednoduché.”
“Nemohol spraviť niečo, čím by niekoho nahneval tak, že by ho zabil?”
“O tom neviem, srdiečko, ale nemyslím si to. Tu v dedine ho všetci pokladali za trocha spomaleného, presne vhodný typ na starostu.”
“Ale starosta má aj iné právomoci, mohol osadu pozdvihnúť.” Nesúhlasila Lucia.
“My si ju vieme pozdvihnúť aj sami. Na to nepotrebujeme peniaze iných ľudí. Takí my nie sme. A starosta podľa zákona musí byť a cudzieho by sme tu nechceli.”
“To je zaujímavé. Zatiaľ som to ešte u žiadnej rodiny nepočula, aj keď nemáme ešte zanalyzované výpovede od všetkých kolegov. Ale ja som na nič také nenarazila.”
“Kto by sa tým chválil, že mal starostu prostého, ale zas dobrého človeka? Určite si takú smrť nezaslúžil a vôbec mi nenapadá, kto by to aj chcel spraviť. Skôr hovorím, že som si istá, že to nik z osady ani nespáchal.”
Luciu už druhýkrát zarazilo učiteľkine presvedčenie. Ale zrejme to nemalo žiadny význam, iba verila tým, s ktorými žila.
“Takže bez nejakých indícii?”
“Pozrite. Ja naozaj neviem, čo sa mohlo stať, ale aj keď ste sa nepýtali, ani pri Juditke si vôbec neviem predstaviť, kto by ju znásilnil. Teda, bola krásna, to teda bola a mala aj nápadníkov, v podstate vám môžem povedať, že nebolo mladíka, ktorý by sa za ňou neobzrel, ale zaútočiť na ňu násilím? Veľmi pochybujem.”
Lucia si už stihla prezrieť niektoré výpovede chlapov, ktorí by pripadali do úvahy, no bez výsledku. Ani ťuk. Nesedeli im ani stopy, aj keď minimálne dvaja sa ošívali, no to nestačí. Povinné DNA testy by viac odhalili, no ani Ivan, a ani nadriadený ešte nechceli pristúpiť k tomuto kroku. Nič, čo vedeli, nebolo také zásadné, aby mohli niekoho obviniť a bez toho im povinný odber nik nepovolí.
Od tejto dámy sa veru nič nedozvie. Napriek tomu, že sa jej s ňou sedelo a rozprávalo dobre, a napriek tomu, že sa v tej starodávnej obývačke cítila príjemne, snažila sa rozhovor ukončiť tak, aby starú dámu nejako neurazila.
“Ďakujem vám teda za ochotu. Asi už pôjdem.”
“Ako vám chutila limonáda?”
“Teda bola fantastická, keby som mala viac času, určite by som si takú spravila aj ja.”
“Chi, chi, nie je to nič zložité. Voda, bazový kvet a cukor. Ja dávam kokosový už odvtedy, čo mi to odporučila nebohá Zuzka. A ide jar, za chvíľu si môžete naoberať, tu jej je habadej.” Pani učiteľka sa postavila.
“Tak ešte raz ďakujem a dovidenia.”
“Dovidenia, dušička.”
Lucia sa chvíľu túlala po dedine, sledovala obyvateľov, ako sa potĺkajú, ako vytvárajú hlúčiky a ako sa rozprávajú. Medzi nimi sa sem tam objavil mestský, či štátny policajt a sem-tam prehodil s nimi slovko, dve.
Už bola hladná, a povedala si, že zájde do krčmy a dá si niečo, čo si doma nedáva. Nejaký ozaj krčmový šmak. Vyprážaný rezeň, alebo syr s hranolkami a veľkou porciou tatárky. Vošla do prítmia krčmy, hlavou kývla krčmárovi, ktorý práve čapoval pivo, našla si voľný stôl, sadla si a obzerala sa okolo seba. Hneď pri vedľajšom stole sedelo pár chlapov, medzi nimi aj Roman Kolek a na niečom sa hlučne zabávali. Lucia schytila medzi prsty jedálny lístok a naozaj, medzi jedlami bol aj ten rezeň a aj ten syr. Hľadela do lístka, keď pred ňou pristál krígeľ piva a nad stolom usmievavá tvár krčmára.
“Neobjednala som si.” Hlesla, ale nebola by súhlasila, keby chcel krčmár pivo odniesť.
“To nevadí, tu ho nosím na stól každému.”
Lucia prikývla a krčmár sa spýtal, či už má vybraté.
“Dám si ten syr s hranolkami a tatarkou.”
Krčmár prikývol a odknísal sa na krivých nohách späť za barový pult, pričom zakričal do kuchyne objednávku. Lucia si odpila z piva. Neholdovala mu príliš, ale teraz jej sadlo. V zime ho nepila vôbec, a v lete vždy, keď bola niekde na prechádzke, alebo si vyšla na bicykli, nikdy nie doma, aj keď ju otec často pivom ponúkal. Nevidela v tom nejakú zábavu. V sparnom lete bolo vynikajúcim osviežením, a zarosený pohár bola neodmysliteľná časť pitia.
Obzerala sa po krčme a sledovala, ako sa za tým vedľajším stolom rozbehla kartová hra. Chvíľu dávala pozor, aby zistila, či sa nemýli a či naozaj ide o mariáš. Šlo. Roman Kolek k nej sedel chrbtom, ľavou rukou držal karty a spod vyhrnutého rukáva mu trčalo opálené a chlpaté predlaktie. Slnko do krčmy svietilo viacerými oknami, no chlapi sedeli viac v tieni.
“Ty máš to červené eso, ešte nevyšlo?” Zahučal na Koleka jeden zo spolusediacih, pričom chcel nakuknúť do kariet. Kolek sa cukol a predlaktie mu vošlo do slnečného pásu žiariaceho z jedného okna.
Lucia si to všimla. Najprv len tak, ten drsný, krátky mizivý pohyb, len tak zaregistrovala ten obraz a nejako sa v nej nič nepohlo. Bola príliš sústredená na to pivo, ktoré jej ovlažovalo hrdlo, na chlapskú vôňu, ktorá sa vznášala v krčme, na hluk kartujúcich, na zvuk pípy pri dochádzajúcom pive. Lenže ten obraz zostal v jej hlave, aj keď skrytý niekde v podvedomí. Zatiaľ sa nedostal do jej analytickej mysle, iba tam čakal na správny okamih. V tomto čase bolo jej vedomie pripravené na slastnú chuť vyprážaného syra so šunku, tatárskou omáčkou a chrumkavých hranoliek.
Práve sedela u Kojša, predposledného zo zoznamu obyvateľov, s ktorým práve končila výsluch, teda vypočúvanie. Na výsluch to ešte nebolo. Neznášala tieto nuansy svojej práce Ani u Kojša sa nič nedozvedela. Nikto nič nevie, nikto nič nepočul, nikto nič nevidel. Alebo naopak. Všetci videli, počuli, vedeli, ibaže to, čo videli, počuli a vedeli bolo úplne nanič. Stále však chcela zachovať akési dekórum, lebo zatiaľ sa väčšinou stretávala s ľuďmi, ktorým jej záujem o nich lichotil. Púšťali sa do monológov a keď si chcela Lucia zachovať ich priazeň, musela ich počúvať. Ako majú radi les, ako majú radi Orechov Dvor, ako by sa už nikdy nikam nesťahovali, aký je tu pokoj, aké les ponúka možnosti a že húb je tu tak veľa, že ešte aj svine tam chodia pásť. Blbosť. Ako tu slnko ráno vychádza spoza horizontu lúk, a večer sa schováva za končeky stromov, a že taký pohľad nenahradí ani to, keď sa slnko topí v oceáne. Blbosť. Aké sú lúky nádherné počas leta, ako sa tam muchľujú, veru aj toto sa popriznávali, ako zarány niektorí lúku kosia a spev kos sa ozýva po celej dedine, že aj hlas zvona zvolávajúceho na rannú omšu prehluší. Blbosť.
Lenže krásne sa to počúvalo, akoby obyvatelia Orechovho dvora boli zároveň poeti. Lucia si spomenula na jeden švédsky horor, ktorého názov si už nepamätá, ale nejaká dedina na lazoch oslavovala slnovrat (a tuším sa ten film tak aj volal) a zablúdení turisti sa stali hlavnými účastníkmi obety bohov, keď ich spálili v stodole. A že prečo si spomenula na tento film? Pretože tam tiež boli obyvatelia usmievaví, šťastní poetickí vrahovia. Iba si na ten film spomenula, ani jej len nenapadlo, že by ich porovnávala. Ale bolo to zábavné.
Kojš práve hovoril o tom, ako sa dostali k zvonu, ako im ho odlial nejaký známy odlievač, čo vyrábal aj zvon pre Notre Dame.
“Víte, ten kov na zvon to boli póvonne mreže z Alkatrázu, a keť to tam zavreli, tak ten odlívač ich popýtav o tí mreže, že potrebue voláky zvon odláť a ony mu tí mreže dali, lebo šak im vyrobev zvon pre ten rotrdam.”
Kde tí ľudia na to chodia?
“Ale ešte sa kúsek bránili, no rezbár od nás robev aj oltár pre ten rotrdam a tak potom uš súhlasili úplne.”
Fakt, kde tí ľudia na to chodia?
“Ale ten rezbár už umrev, tam tom rotrdame, lebo naňho padov anďel a pridlávev ho tam, až vypustev dušu.”
Toto naozaj nemá zmysel počúvať. Lenže o niekoľko mesiacov neskôr sa dozvedela, že tá príhoda o rezbárovi bola pravdivá. Ale to je zas iný príbeh. Pol klamstva je lepšie ako celé a záživnejší ako skutočnosť. Tento ohromný dar, povedať trochu prikrášenú realitu nikdy nemala a boh jej ho úplne odoprel. Peter ho mal zas priveľa a ako často hovorieval: “Chlapi ho majú viac.”
Ale na Petra už serie, no nie na tie sladké hrušky.
Keď zazvonil telefón skoro nahlas poďakovala.
“Ty si bola dnes u tej učiteľky?” Počula Ivana cez reproduktor mobilu.
“Áno.” Odvetila.
“Príď hneď tam. Hneď!” Poďakovala sa Kojšovi a vyšla z jeho domu predstavujúc si, ako dvaja “sebechlebskí hudci” rokujú so správcom najkrajšej stavby v Európe.
“Niekoľko bodných rán. Prevažne do tváre a hrudníka.” Privítal ju Ivan pri dverách učiteľkinho domu.
“Šiesta vražda.” Zasyčal a zaklial. Nenapíšem ako, nie je to nutné. “Našla ju suseda, ktorá jej prišla vrátiť riečicu.”
Stuhnutá Lucia silno zatlačila viečka a spod nich sa jej vyliahla slza, ktorá stekala dolu lícom. Iba jedna, iba z jedného oka.
Ktovie ako skončí ten príjemný dom, tá sedačka a kresielka v staroružovej farbe a kto si zoberie tie fľašky vynikajúceho bazového sirupu?
Povedľa Ivana sa prešmykla do známej predsiene.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára