Orechov Dvor XV.

 PREDLAKTIE

“Je to len pár hodín, čo som bola u nej.” Lucia stále nemohla uveriť tomu, čo sa stalo. Stála na malej záhradke, kde zo zeme v úhľadných záhonoch vykúkali narcisy a tulipány. Jana stála oproti a poťahovala si z elektronickej cigarety.

“Doparoma. Doriti,” uľavila si.

Jana iba prikyvovala hlavou, a medzi prstami zvierala malý šulček ohrievacieho stroja. Znova si potiahla, zaklonila hlavu a vyfúkla dym nad seba.

Margita, pani učiteľka, ležala na tom hrubom koberci s roztiahnutými nohami a rukami, jej vráskavá a nalíčená tvár bola zrazu pokojná, iba jej oči so skleneným pohľadom upretým do povaly vyjadrovali zdesenie. Keď ju tam Lucia videla, prepadla ju hrozná úzkosť. Iba pred pár hodinami sedela s touto príjemnou ženou, okrem vyšetrovania si pohovorili aj o súkromných veciach a ona netuší, prečo by niekto zabíjal práve ju. Celá osada ju poznala, väčšina detí, ale aj dospelých, jej prešla rukami. Robila, či spravila snáď niečo, čo mohlo v niekom vyvolať túžbu po odvete, po pomste? Ale takejto krvavej? Prečo by vlastne niekto zabíjal ženu, ktorá si vyrábala bazový sirup, žila v príjemnom, tichom, voňavom dome, chodila po hrubom koberci a sedela v kresielkach so staroružovým poťahom, čítala knihy, či lúštila krížovky? Bolo to pre ňu nepochopiteľné  a v prvom momente ani nechcela uveriť, že na koberci, s dopichanou hruďou a tvárou, leží práve ona. Krv z jej tela už netiekla, no tie elegantné šaty, a okolie na koberci, boli pokryté hustou zhnednutou tekutinou.

Suseda nevedela vôbec nič. Šla len vrátiť sito na múku, pretože jej vlastné nevedela nájsť a chcela piecť koláč zo zaváraných jahôd a čiernych ríbezlí.

“Tak máme ďalšiu,” ozvala sa Jana tesne predtým, ako si znova potiahla.

“Hej,” prikývla Lucia.

“Povedala ti niečo?”

“Nie. Teda nič použiteľné. Bavili sme sa o jej živote, deťoch, manželovi, čo od nich odišiel. Dcéra jej zomrela, o synovi ani manželovi po ich odchode z domu žiadne správy nemá. Potom sme prešli k prípadom, ale povedala mi presne to, čo skoro každý v osade. Nevidí dôvod, prečo by niekto tých ľudí vraždil. A tohto sa bojím najviac. Že tu nejde ani o sériového vraha a ani o skrytú motiváciu. Že ide o viac oddelených trestných činov, dokonca bez motívu. To je najhorší sen vyšetrovateľov. Len si tak ide niekto po ulici, vlezie do domu, zabije obyvateľa a ide preč. Nemáš žiadne pojítko, nemáš žiadny motív, nevieš ani, kde začať, tobôž pokračovať. Sme v labyrinte slepých ulíc a nevidíme nielen východ, ale ani odmenu, ktorá by nás čakala, ak labyrint vyriešime. Tieto chvíle neznášam. Cítim sa taká zbytočná.”

“Vyriešila si vraždu Mrvovej,” snažila sa ju upokojiť Jana.

“Prd. Vyriešila sa sama.”
“Ale tebe to napadlo. To je na tom to dobré.”

Lucia sa pozrela na Janu, ako práve vyťahuje zo strojčeka dofajčenú cigaretu a schováva si ju do kabelky.

“Dobré,” zopakovala

“Hej, dobré. Určite spolu vyriešime aj tie ostatné.”

“Myslíš?”

“Som o tom presvedčená.”

“Ahoj.” Ivan sa k nim pripojil a pozdravil. “Ešte sú tam technici, za chvíľu nás pustia.”

“Mhm,” prikývla.

“Čo si sa dozvedela?”

“Práve som Jane hovorila, že v podstate nič. Po Judite pokukovala celá osada s ochlpeným vtákom medzi nohami, ale tak v norme. S nikým nemala problémy, nikto na ňu neprístojne netlačil, s nikým nechodila. Starosta bol vraj iba užitočný hlupák, ktorý by nikomu neublížil a ani oni jemu. No a Tera bola s Robertom šťastná ako blcha. Čo vieme o tej maske prasaťa?”

“Nič, obyčajná maska, akú dostaneš v obchode s potrebami na karneval v každom papiernictve či v každom obchodnom centre, teda kde také niečo predávajú. Na tých plastových blbostiach nie je ani výrobca, ani výrobné číslo, ani nič, čo by nás niekam doviedlo.”

 “A nik z predávajúcich nevie identifikovať zákazníka?”

“Zbláznila si sa? Miro pochodil snáď všetky obchody v Meste, ale keď sa spýtal, kto si takú masku kúpil, iba naňho kukali ako na nepríčetného. Že kto by si to pamätal a aj keby si niekto pamätal, nemal chuť o tom hovoriť, aby niekomu neurobil problémy. Teda, to nám povedala jedna za pokladňou. Vraj, viete, pamätám si zákazníkov, možno by som ich vedela aj popísať, ale neviem k nim priradiť tovar a nechcela by som niekomu spraviť problémy, čo si tu kupoval masku čarodejnice. Keď jej Miro pohrozil, že sa môže jednať o marenie vyšetrovania, tak sa naňho tak čudne pozrela a povedala, že teda si nepamätá nič. A bolo.”

Pomaly sa stmievalo, nad osadou sa znášala bezoblačná noc a tak, ako spolu ľudia bežne hovoria, začali svietiť hviezdy, aj keď väčšina ľudí vie, že hviezdy svietia stále. Luciu striaslo.

“Jedla si?”

Prikývla.

“Kde?”

“V krčme, dala som si snáď po desiatich rokoch vyprážaný syr so šunku a hranolky. Oboje sa skoro kúpalo v oleji, ale mne to hrozne chutilo.”

“Bola si hladná.”

“Možno aj, ale vieš, ten slaný olej… Mňam, teraz budem musieť aspoň tri dni v kuse jesť listový šalát.”

Zasmiali sa a Jana iba ticho prikývla.

“Ja chodím do dediny, majú tam takú poloreštiku, ale určite tam varia lepšie, ako v tejto krčme. Ešteže  je zakázané fajčiť, inak by sme sa tam udusili.”

Strava Ivanovho tímu bola síce zabezpečená donáškou, za ktorú platili lístkami, ktoré im porozdával Ivan, ale aj tak väčšina z nich niekam chodila.

“S Mirom?”

“Hej, aj s Milošom, teda keď sú tu.”

“Možno tam pôjdem aj ja. Tie studené donášky mi už fakt lezú hore krkom a ten syr… No bolo to úžasné, ale na pol roka to stačí.”

Znova sa zasmiali, čo Lucii zrazu prišlo neúctivé. Stáli iba pár metrov od domu, kde našli zavraždené telo.

“Môžete ísť dnu,” prehodil technik, keď okolo nich šiel.

“Ideme.”

Všetko bolo tak, ako si to Lucia pamätala, teda okrem pohodeného tela na koberci. Na stole stála karafa s vodou, s dvoma pohármi a so sirupom, presne tak, ako keď tam bola ona. Nebol to však jej pohár. Po prvé by stará dáma nenechala použitý riad na stole po jej odchode. Na to bol dom uprataný až príliš. A po druhé, zreteľne si pamätala, že na pohári nechala odtlačok svojho rúžu, a na tomto pohári nebolo nič. Pozrela sa na sedačku. Boli na nej kvapky krvi, telo ležalo kúsok od nej, jedna noha sa opierala o nohu sedačky. Vyzeralo to tak, že ju niekto bodol ešte sediacu, možno sa chcela postaviť a možno ju zhodil páchateľ, no určite jej pár rán zasadil, už keď ležala. Páchateľa musela poznať alebo mu aspoň dôverovať. 

Niekto zaklopal, ona mu otvorila, on vošiel, samozrejme, že sa vyzul, prešiel s ňou do obývačky. Možno sa ho aj spýtala, čo si dá, tak, ako sa spýtala jej. Doniesla poháre s vodou a sirupom. Sadla si na sedačku možno tak spôsobne na pol zadku, ako sedela pri jej návšteve. Možno chvíľu spolu o niečom hovorili, možno sa dotyčný postavil, možno jej ponúkol, že jej naleje vodu, proste sa pre niečo postavil a podišiel k nej. Zasadil jej jednu ranu do hrudníka. Učiteľka sa buď prevalila na zem, alebo ju zhodil. Potom si k nej kvokol, alebo si na ňu sadol a pichal ďalej.

Po vražde nožom zostávajú stopy aj na tele páchateľa. Potom sa postavil a prešiel do predsiene, kde sa obul  a odišiel. 

Malé žlté tabuľky s číslami, ktoré práve jeden z technikov nakladal do malej modrej plastovej bedničky, stáli aj pri krvavých stopách. Znamená to, že si zamočil ponožky a zanechávajúc krvavé stopy prešiel do predsiene, kde sa obul a proste odišiel. Jednoducho odišiel. A neopatrne, akoby mu to bolo jedno, si otvoril vchodové dvere, položiac ruku na kľučku, kde zostali krvavé odtlačky prstov. Akoby mu bolo jedno, že to zjednoduší jeho usvedčenie. Vrahovia si proste v tejto osade nedávajú pozor. A nielen na vnútornej strane, ale aj na vonkajšej. Normálne za sebou pribuchol. Šialené. Sedíte tak s niekým v družnom rozhovore, on sa postaví, snáď si myslíte, že vám chce niečo povedať do ucha, alebo že vám chce s niečím pomôcť, ktovie? a zrazu vás pichne nožom do hrude, potom vás zhodí a začne šialene bodať hlava-nehlava, hruď-nehruď.

“Keby nebolo starostu, povedal by som, že niekto nenávidí ženy,” len tak zadumane prehodil Ivan, keď sa obzeral po mieste činu. 

“No možno si starostu pomýlili s asistentkou.”

Ivan za zaškľabil a nevenoval tejto Janinej poznámke viac pozornosti.

Lucia vedela, že ak nemajú v databáze odtlačky prstov páchateľa, že je to ten istý prípad ako u Judity a Terky. Dobrá vec, ak by mali podozrivého. No bez neho je to len ďalšia stopa v archíve.

Začala sa obzerať po obývačke. Snáď ihneď jej padlo do oka, že jedna fotografia na rímse chýba. Vedela, že boli usporiadané hneď vedľa seba a teraz tam jedno miesto zívalo prázdnotou. Rodinná nechýbala ani jedna, tie si prezerala pozorne, no určite tam nebola jedna z tých strojených, kde sa fotila spolu s deťmi. Niekto ju vzal. Bohužiaľ, netušila ktorá. Iba ich vtedy prešla očami. Čo si však všimla teraz, bolo, že fotky boli usporiadané chronologicky.

Každá fotografia v rámčeku obsahovala deti v hlúčiku okolo učiteľky v strede, a deti vpredu držali tabuľku, kde bol napísaný ročník a školský rok. Fotila sa iba s ôsmakmi, teda na každej tabuli bolo napísané, 8. ročník. Chýbal školský rok 2012/2013.

Otočila sa na Ivana:
“Hľadáme ženu alebo muža vo veku okolo 24-26 rokov.” 

“Ako si na to prišla?” spýtal sa so záujmom.

“Keď som u nej bola, všimla som si tie fotky na rímse. Stáli pekne v rade. Teraz tam jedna chýba. Keďže sú v chronologickom poradí a chýba školský rok 2013/2014, predpokladám, že ak ju niekto zobral, mohol byť na tej fotke.”

“Nóó,” uznanlivo hvízdol Ivan. “Ale mohol to byť aj rodič, alebo to mohol zobrať iba tak, alebo niekto, komu sa páčilo decko na fotke.”

“Alebo mimozemšťan, ktorý sa v tom roku narodil,” povedala urazene.

“Prepáč, výborný postreh, máme aspoň niečo, to výrazne mení situáciu. Po odchode vojakov bola škola už skoro prázdna, na tých neskorších, ale aj skorších fotkách je len zopár detí, to by malo byť jednoduché. Možno bude labák vedieť aj identifikovať podľa sily a smeru úderov, aká bola dominantná ruka, a či vraždil muž alebo žena. Stále si však nemôžeme byť istí, či ju zobral páchateľ.”
“Nie, to nemôžeme, ale môžeme nájsť podozrivého, trocha ho pritlačiť, alebo minimálne obviniť a potom mu môžeme zobrať odtlačky a tie už máme. Toto by mohol byť ten jednoduchší prípad. Skočím do školy a pohrabem sa v archíve, nájdem menoslov žiakov v ten rok, ak budeme mať šťastie, určíme pohlavie a je to.”
“Že by to bolo až takto ľahké?” usmial sa Ivan a dúfal, že sa na nich konečne usmialo šťastie.

“Dúfam,” šepla Lucia. “Idem.”

“Kam?”

“No, do školy.”

Je pol deviatej, najprv musíš prehovoriť riaditeľa, aby ti ju otvoril a aby ťa do archívu ešte aj pustil.”

“To je brnkačka.”

“A máte povolenie?” 

Stála pred pootvorenými vchodovými dverami riaditeľa školy, šedivého chlapíka oblečeného v starom pletenom hnedom svetri s okuliarmi na očiach. Riaditeľ býval v Dedine a preto ho Lucia nestretávala často, vlastne ho doteraz ešte nevidela.Nemala prečo, zaoberali sa zatiaľ iba obyvateľmi. Uvedomila si však, že je to možno chyba. Do zoznamu nemali dať iba domácich, ale aj tých, ktorí v osade pracovali. Hneď to navrhne Ivanovi. Nechcela ísť dolu autom, lebo späť sa túžila prejsť, tak sa zviezla traktom s jedným z hospodárov. V traktore bola prvý krát, vyheganá, ale šťastím usmiata.

“Ten traktor, to je vec.” Povedala hospodárovi, ktorý sa usmieval od ucha k uchu. Doviezol ju až k domu riaditeľa školy, ktorého adresu jej oznámila asistentka starostu.

“Tak máte povolenie?” Zopakoval otázku ten šedivý muž, pretože Lucia sa naňho udivene dívala až zabudla zavrieť pusu. Takúto odpoveď vôbec, ale že vôbec neočakávala.

“Nemám.” Vypadlo z nej.

“Tak sa vráťte, keď ho budete mať.” Zahlásil a s úmyslom zavrieť dvere zacúval dovnútra.

“Prepáčte, pán riaditeľ, ale ja niečo dosť zásadné potrebujem.” Naliehala.

“A ja potrebuje, aby ste odišli.”

“Prečo?”

“Čo prečo?”

“Prečo mi nechcete pomôcť?”

“A prečo by som mal?”

“Preto, aby ste pomohli v objasnení vraždy?”

Zostal stáť, v jednej ruke zvieral kľučku z vnútornej strany a opieral sa o hranu už polozatvorených dverí.

“To ste mi nepovedali.” Ozval sa.

“Nie, to som vám nepovedala. Naivne som dúfala, že keď k vám príde o deviatej policajt, že si možno domyslíte, že ide o niečo vážne.”

Chvíľu na ňu pátravo hľadel uvažujúc, či má Luciinu poznámku brať ako urážku svojho ega, alebo nie. Bil sa v ňom pocit vlastnej dôležitosti a závažnosť dôvodu.

Nakoniec vyhrala tá závažnosť.

“Dobre, pôjdem s vami. A čo budeme hľadať?” Privolil.

“Ja som nepredpokladala, že pôjdete so mnou, miestna učiteľka by ma školou previedla. Nemám tu auto.”

Ťažko vzdychol, otvoril dvere, zvesil z vešiaka ľahký kabát, obliekol si ho, zavrel dvere, zamkol a povedal.

“Pôjdeme mojim autom.”

Lucia sa rozlúčila s peknou prechádzkou, ale nakoniec bola rada, že to dopadlo takto, a že nemuseli naťahovať čas.

V archíve našla totiž to, čo potrebovala. Zoznam žiakov ôsmeho ročníka zo školského roku 20213/2014.

O pol jedenástej v noci už sedela v kancelárii starostu s Ivanom a Janou. Miloš a Miro šli dnes spať domov, do Mesta. 

“Tak čo?” Posmelil ju Ivan a Jana zívla.

“Tak v školskom roku roku 2013/2014 absolvovalo ôsmu triedu deväť žiakov. Tri dievčatá a šiesti chlapci. Učiteľka mi ku každému menu napísala či bol žiak pravák, alebo ľavák. Obdivujem týchto učiteľov malotriedok. Pamätajú si také detaily, že som až žasla. Učiteľka napríklad vedela presne, ktoré deti zostali v osade, a ktoré nie. Z deviatich žiakov zostali piati. Štyria chlapci a jedno dievča, ostatní štyria sa po dokončení stredných škôl odsťahovali na štúdiá, alebo do Mesta za prácou. Nevie samozrejme kam, ale vie, že tu nebývajú, len sa tu sem-tam ukážu. V posledný mesiac tu nevidela ani jedného z nich. Ešte viem kto bol pravá a kto ľavák. Ale to som už povedala. Takže tu sú zakrúžkovaní tí, čo zostali v osade a je medzi nimi iba jeden ľavák. Tento tu. Martin Hrivík. Už sme ho vypočúvali v súvislosti s ostatnými vraždami. Podľa záznamu ho vypočúval Miloš. V zázname nie je nič nezvyčajné. Je to ľavák, príjemný, mocný chlap, žoviálny. Je ženatý s Anetou Hrivíkovou a majú tri deti, čím patria medzi priemer Orechovho dvora. V dobe vypočúvania nebol nejako zvlášť zamlklý, správal sa úplne prirodzene a nič k vraždám nedokázal povedať teda okrem toho, že Judita bola “hot”... “

“Čo bola?” Zastavila ju Jana, znova zívla a ospravedlňujúco dodala s rukou pritlačenou k ústam. “Ledva čakám kedy sa zvalím na posteľ, aj keď je to len lehátko, ale ja snáď zaspím tu na stoličke.”

“Že bola ´hot´, predpokladám, že to má z filmov. Hot znamená, že nejaká sexica, čím nám nepovedal nič nové. Ak už o Judite niekto hovoril, teda chlap, nezabudol spomenúť, že bola sexica. Ach jaj, chlapi.” Povzdychla si Lucia a dodala: “Neboj, za chvíľu sa na postele vyvalíme obe. Jedine, že by Vlado už mal predbežné výsledky.” Pozrela sa na Ivana.

Ten iba zakrútil hlavou.
“Snáď si nemyslíš, že mu stačia dve hodiny?”

“Cinkni mu, určite nebude spať, on je tiež jeden z tých blbých, čo bdejú, až kým niečo nedokončia, možno ti zdvihne a posúr ho.”

“Ak sa do toho vôbec večer pustil. Mohol odísť domov, ešte pred príchodom chlapcov.”

“Nie, volala som mu, žiadala som ho, aby prišiel, takže je tam, len ho posúr.” Namietla Lucia.

“Ja? A prečo ja? Na teba kuká jak na boží obrázok.” Ivan sa zasmial a ostentatívne si premeral jej sediacu postavu od vlasov až k členkom.

“Veď práve.” Ignorovala jeho posmešný pohľad. “Je mi to blbé.”

“Tak nech ti to nie je blbé. Volaj.”

Odula pekné pery, vytiahla z nohavíc mobil a vytočila patológovo číslo.

“Práve končím.” Ozval sa bez pozdravu jeho príjemný hlas. To je jedna z mnohých výhod mobilných telefónov. Že vidíte, kto vám volá.

“Fakt? Ty si zlato.”

“Pošlem ti správu do mailu.”

“OK, len kým ju napíšeš, ja tu netrpezlivosťou umrem.”

“Tak ti pošlem hlasovku s mojou nahrávkou počas pitvy.”

“Hej, tvoj hlas by som rada počula v dlhšej správe, ale potrebujem vedieť iba dve informácie.”

“Hovor.”

“Dominantnú ruku páchateľa.”

“Bol ľavák.”

Lucii sa rozbúchalo srdce.

“Muž, alebo žena?”

“Podľa sily úderov a ich množstvu zrejme muž.” Odvetil a chcel pokračovať, no Lucia mu iba poďakovala a zvesila.

V miestnosti sa na seba pozreli a pustili sa, napriek tragédii, do uvoľneného smiechu.

“Aký ste mali motív? Prečo ste ju zabili?” 

Neodviedli ho nikam na stanicu, nechceli strácať čas. Výsluch s nahrávaním spravili priamo v jeho dome, kam dorazili niečo po polnoci a zobudili aj Anetu, Hrivíkovu manželku. Tá stála v župane opretá o kuchynskú linku s očami dokorán, obe dlane si pritláčala na ústa, slzy jej stekali po lícach, odkvapkávali z brady na zem, a neveriaco a nechápajúc zízala na svojho manžela.

“Neviem.” 

Priznal sa hneď len čo sa ho na to spýtali. Z mosta do prosta. “Zabili ste dnes večer učiteľku v jej dome?”

“Áno.” odvetil a sadol si zronene na stoličku v kuchyni. Na stole bol nakrojený nedojedený orechový koláč a nedopitá šálka kakaa.

“Akože neviete? To ste tam len tak prišli a zabili ju? Ale prečo?”

Hrivík sa pozeral do zeme, a zopár krát fľochol pohľadom na svoju manželku, ktorá tam stála nepohnuto, ako socha.

“Asi áno. Všetko mám také zahmlené.”

“Aké zahmlené. Pili ste niečo?”

“Nie.” Pokrútil hlavou.

“Tak prečo zahmlené? Je vám aj teraz nevoľno?”

“Prikývol, rozplakal sa a medzi zvlykmi opakoval, že nevie.

“Dobre,” upokojoval ho Ivan. “Tak mi teda povedzte, ako ste to spravili, keď už neviete prečo.”

“Neviem prečo a ani neviem, prečo som za ňou vôbec šiel.” Vzlyky sťažovali porozumenie.

“Tak ste sa rozhodli, že za ňou pôjdete. Mali ste na ňu nejakú zlosť?”
“Nie, opakujem že ani neviem, prečo som za ňou šiel. Bola to moja učiteľka od piatej až do ôsmej triedy, mal som ju rád, bola na nás veľmi dobrá, aj dnes ju mám rád, nikdy mi nič nespravila, ja proste neviem, prečo som tam šiel, ani prečo som to spravil.” Sklonil hlavu, tvár si prekryl dlaňami a pokračoval vo fňukaní.

Pani Hrivíková spustila ruky vedľa tela, inak sa nepohla a ani nijak neragovala. Iba stále zízala na muža.

“Chcel som ísť do krčmy.” Počuli tlmene cez dlane. Mikrofón na mobile bol dostatočne citlivý, vedeli, že jeho hlas zachytí.

“Ale keď som mal vojsť do dverí, moje nohy šli niekam inam. Ťahali ma po dedine, šiel som povedľa domov, hľadel na záhonky a uvažoval som, ako by som si skrášlil ten náš.”

Zdvihol hlavu, zahľadel sa na manželku a precedil: “Prepáč.”

“Pokračujte.” Vyzval ho Ivan.

“A čo? Veď ani sám netuším, kto za mňa šiel, kto za mňa vošiel do Máriinho domu, ja netuším, čo sa dialo. Teda tuším, viem to, ale neviem prečo. Proste som vošiel do jej domu a keď ma uvítala a usadila, šla po tú limonádu. Keď ju položila na stolík, vyzvala ma, aby som jej povedal ako sa mám, a ako sa má Anet a deti. Povedal som jej, že najprv chcem ísť na záchod, načo odvetila, že zatiaľ mi naleje limonádu. Ale nešiel som na záchod, šiel som do kuchyne, kde mala ten drevený držiak a odtiaľ som vybral taký veľký nôž. Schoval som si ho rukáva košele. Keď som sa vrátil, sedela v kresielku, vyzvala ma, aby som si sadol. Ja som si sadol a chvíľu sme sa rozprávali o ničom. Len tak, odpil som si z limonády a potom, ja naozaj neviem prečo…” Plač prerušil jeho monológ. Aneta Hrivíková sa konečne odlepila od kuchynskej linky, podišla k mužovi a privinula si jeho hlavu k bruchu. Hladila ho po hlave a sotva počuteľne si šepkala:”Čo bude teraz s nami?”

Ivan, Jana a Lucia sedeli za stolom a dívali sa na zlomeného muža. Keby si Lucia nepredstavovala ako našli učiteľku, zrejme by jej ho bolo aj ľúto. Bol ako kôpka nešťastia.

“Kôpka sračiek.” pomyslela si, no nahlas povedala:

“Pokračujte prosím.”

“Zrazu som len bodal. Bodal a bodal. Spadla na zem, ja som si na ňu kľakol a bodal ďalej. A potom som proste odišiel. Proste som sa obul a odišiel.” Znova sa rozplakal tak, že mu mykalo celým telom.

“Pani Hrivíková, mal váš muž nejaké psychické problémy v minulosti?” Spýtala sa zúčastnene Jana. Zároveň so záporným pokývanim hlavy pani Hrivíkovej sa ozval Ivan rozhodným hlasom.

“To nie je naša vec, to nech si zistia kompetentní. My sme vyriešili vraždu a odovzdáme ho na ďalšie šetrenie.”

“Niečo ste nám ale nepovedali.” Lucia chcela mať úplnú istotu. “Vzali ste si odtiaľ niečo?”

Hrivík konečne prestal plakať, odlepil si hlavu od manželkinho brucha, chytil ju za ruku a sotva počuteľne zašepkal.

“Fotku. Koncoročnú fotku absolventov ôsmeho ročníka.”

“Zober mu ešte odtlačky. Odveďte ho.” Kývol Ivan na Janu a uniformovaných policajtov, a znechutene vstal. 

“Tak toto bola snáď najrýchlejšie vyriešená vražda v dejinách policajného zboru.” Bolo skoro pol druhej po polnoci, keď sedeli znova na stoličkách v miestnosti starostu a unavene sa snažili držať svoje telá vo vzpriamenej polohe. 

“Zajtra ráno zavolám Milošovi, nech to tam preberie, takže ho tu niekoľko dní nebudeme mať.” Doplnil Ivan.

“Poďme spať.” Zívla Jana a postavila sa.

“Ja som taká vzrušená, že by som zrejme nezaspala. Neviem, či by sme nemali dostať nejakú odmenu, alebo aspoň pochvalu. Šesť vrážd, z toho tri vyriešené behom pár dní.” 

“Ešte nám zostávajú tri.” Schladil ju Ivan.

“Ale máme predsa bezpalcového, takže sa dá povedať, že tri a pol.” Oponovala Lucia.

“Tri. Bezpalcový je iba stopa a jedna z uličiek. Nevieme, či nebude slepá.”

“Nebude, len ho musíme nájsť.”

“Nájdeme ho, porovnáme DNA a odtlačky a máme ho. Sviniara, a budú vyriešené štyri. Idem spať.”

A tak sa postavili od stola a všetci traja zaľahli na lehátka v rokovacej miestnosti obecného úradu, ktoré im tam po ich príchode doniesli chlapi na požiadanie asistentky starostu.

Luciu zobudilo svrbenie na predlaktí. 

´Kde sa tu berú komáre? Teraz?´spýtala sa v myšlienkach samej seba. Poškriabala si ruku, no svrbenie neprestávalo. Škrabla silnejšie, no stále neprestávalo. Načiahla sa po mobil a posvietila si na ruku. Pôvodcu svrbenia síce neobjavila, ale zato silno zvískla. 

“Predlaktie!”

Obaja jej kolegovia sa v strese posadili na posteli.

“Čo predlaktie?” Ospalo sa spýtal Ivan.

“No predlaktie?”

“Ale čo, kurva, no predlaktie? Veď sú štyri!”

“Jak som si to nemohla spojiť? Doparoma, jak to, že som si to neuvedomila.” Lucia sa na posteli posadila do tureckého sedu. “Ivan, choď zažnúť.”

“Čo? Najstarší chlap a ešte aj šéf a ty me tu komanduješ ako decko.” Mrmlal si, no Lucia mu nevenovala pozornosť.

“No, choď už.”

Ivan sa postavil, zmeravené telo si najprv musel rozhýbať a tak s jojkaním naťahoval nohy že pri chôdzi vyzeral ako bocian.

Keď cvakol vypínač, osvetlil dve strapaté ženy sediace na posteli a žmúriace oči proti ostrému svetlu.

“Ja som si to všimla hneď,” začala Lucia. “No asi som bola hladná, alebo čo, alebo príliš ustatá, alebo iba nepozorná. Neviem prečo.”

“Tak už hovor.” Vyzval ju Ivan a kráčal späť k posteli, aby si na ňu sadol.

“Keď som sa vtedy bola najesť v krčme, viete, keď som vám povedala, že mám tých donášok už plné zuby, teda keď som sa šla najesť, tak pri vedľajšom stole hrali chlapi nejakú kartovú hru, asi mariáš.” Lucia hovorila vzrušene a rozkladala rukami.

“Tak keď som teda čakala na jedlo, chlapi vedľa sa na niečom smiali a jeden z nich chcel nakuknúť Romanovi Kolekovi.... Aha, to som nepovedala. Roman Kolek bol medzi tými chlapmi. Tak keď mu jeden z nich chcel pozrieť len tak, asi z roztopaše do kariet, tak Kolek rukou cukol. Mal vyhrnutý rukáv až po lakeť a aj keď bolo v krčme prítmie, tak jak ňou cukol, tak sa dostala do slnečného svitu, ktorý sa predieral cez tie malé krčmové okná. A tak som mu tam videla dlhý škrabanec. Zrejme bol hlboký, lebo rana nebola krátka, a vyzeralo to, že ju má možno aj zapálenú. Proste tam mal dlhý škrabanec.”

“No tak mal škrabanec, je to kováč.” Vážne poznamenal Ivan.

“Je to kováč, lenže Judita mala pod nechtom biologický materiál. Nijako zvlášť sa nebránila, pamätáš si, ako sme si povedali, že musela útočníka poznať a Koleka pozná. Pamätáš sa, ako si hovoril, že tá koža spod nechta nemusela byť znakom boja, ale možno keď ju sotil, že sa iba chcela o niečo zachytiť a to niečo mohlo byť Kolekovo predlaktie.”

“Nie, to si nepamätám, že by som to hovoril.” Rozporoval Ivan.

“No tak to hovoril niekto iný, čo na tom záleží? Ale sedí to. Kolek ju odsotil, lebo ju chcel dostať na zem. Ona sa snažila udržať rovnováhu a tak sa chcela niečoho zachytiť. Dlaň jej skĺzla po predlaktí, no necht zachytil kožu a urobil mu škrabanec.”

“Alebo to môže mať od toho, že je kováč.” Zopakovala Jana Ivanov postreh.

“Jasné, že môže. Ale máme predsa DNA materiály. No tak sa nezhodne a môžeme ho vylúčiť, ale máme aspoň podozrivého.”

“Na odber DNA ho musíme aspoň obviniť.” Namietol Ivan
“Tak ho obviníme.”

“Z čoho?”

“Z podozrenia zo znásilnenia a následnej vraždy.”

“Nemáme nič iné, čo by ho s tým spájalo.”

“No tak ho najprv vypočujeme. Zájdem za ním znova, na niečo ho musím chytiť, doparoma. Aspoň na niečo, čo môže vzbudiť podozrenie.”

“To nestačí, musíš mať niečo, kvôli čomu by sme ho brali aspoň ako podozrivého, keď už by sme ho rovno neobvinili.”

“Na podozrenie stačí aj ten škrabanec na predlaktí a skúsim taký trik.Skúsim mu povedať, že ho niekto videl mimo domu, lebo on pri prvom vypočúvaní uviedol, že bol doma. A ešte vytiahne naňho aj to, že nám najprv utekal.”

Ivan sa na chvíľu zahľadel do stropu a počítal praskliny okolo lampy. 

“No, skúsiť to môžeme. Skúsme ísť teda na ten škrabanec, potom ho požiadame, aby nám povedal, kde v danom čase bol, ty vyskúšaš ten malý podvod a uvidíme, ako zareaguje.”

“Hneď zajtra idem za ním. A teraz zhasni.”

Jana s Luciou zaľahli.

“Zober si so sebou jedného z péemjéčkárov, nechcem, aby sa ti niečo stalo.” Prehodil ešte Ivan, keď sa presúval k vypínaču, zhasol a pri svetle mobilu sa došuchtal do postele.

Pomsta však bola sladká.

Začal chrápať skôr, ako Lucia zavrela oči.