UŽ LEN DVE
Skorá jar ešte nechcela opustiť svoj trón, ale ranné mrazy už pominuli. V deň prvej vraždy, kedy starý Hutuliak umlátil svoju ženu lopatou, bol ešte prízemný mrazík, no dnes sa Lucia a jej kolegovia prebudili do jasného rána s prísľubom pekného dňa. Vstávanie z tvrdej pohovky rozloženej narýchlo v rokovacej miestnosti obecného úradu bolo vždy komplikované. Najprv si musela pošúchať boľavé miesta, otlačené od grčkového matracu, potom nejako zložiť nohy z okraja pohovky a ponaťahovať ubolený chrbát. Aj doma, ale aj u Petra, mala širokú posteľ s mäkučkým matracom, voňavým paplónom a nie vlhkú prikrývku ako tu. Vankúš bol tak ako matrac plný tvrdých útvarov, ktorý jej v prvú noc skoro zlomil krk, až kým ho nezhodila z postele. S hlavou v úrovni tela sa jej však spalo tak zle, že si skrútila bundu a tú si podložila. Naopak, Ivanovi to nikdy problém nerobilo, pretože celý život spával bez vanúša, no a Jana hromžila iba na jedno, že je v posteli sama.
“Nie som zvyknutá, aby som sa zobúdzala bez teplého tela vedľa mňa,” mrmlala a rozlepovala oči.
“Koľko sme spali?” spýtala sa len tak do priestoru.
“Záleží na tom…,” odvetila Lucia.
“Na čom?”
“Či si spala aj pri tom Ivanovom chrápaní.”
“Je nechrápem,” ozval sa.
“Chrápeš, a jak. Ako keby drevo pílili. Bože, skoro som ohluchla.”
“Tak to musel chrápať niekto iný, možno Jana.”
“Ten zvuk by mi roztrhol nos,” zasmiala sa Jana a Lucia iba prikyvovala.
“To by som ani nenazvala zvukom. To bolo ako štart rakety.”
“Choďte do riti.” Ivan sa začal prezliekať a otočil sa chrbtom, akoby boli zvedavé na jeho nástroje.
“Dobre, obleč sa už a vypadni, nech sa môžeme aj my.”
“Mne to nevadí.”
“Ja viem, ale nám to vadí. Keby si mal aspoň dvadsať, ale čo už s tebou, takým starým capom?”
Ivan by aj bol niečo povedal, ale už ho obe tlačili von z miestnosti.
“Choď a navar kávu, nech máme dobré ráno.”
“Ja som váš šéf, vy by ste ju mali variť mne.”
“Až od ôsmej, teraz si len chlap, čo sa má starať o to, aby sa ženy mali čo najlepšie. Choď už.” Obe ho vystrkovali zo dverí.
Asistentka im už skoro ráno pripravila drobné raňajky. Nejaké rožky, domácu cesnakovú nátierku, listovú zeleninu, čo mali schovanú v chladničke a čo už Ivan rozložil na stole.
Kávu im nevarila, chceli horúcu a kávovar udržiavajúci teplú vodu v kancelárii nebol. Len taký stroj, ktorý zomlel a spravil nápoj, ktorý by vychladol, ak by nebol čerstvý.
Sadli si okolo stola. Ranné rozhovory neboli nič iné, iba akási zvodka včerajších udalostí. Miro už zostal v Meste, aby pripravoval prípad Hrivíka pre odovzdanie a Miloš, ten stále pátral po bezpalcovom. Ivan mu ešte včera volal a dohodli sa, že by sa v osade ukázal dnes poobede a informoval ich o tom, čo sa dozvedel. Aj tak sa nevedel rozhodnúť, či to má zmysel, chodiť takú dlhú cestu, či nebude lepšie keď im iba zavolá. Ivan však rozhodol; chce si to vypočuť osobne.
“Môžeme predsa spraviť konferenčný hovor,” navrhol Miloš telefonicky.
“Nie, z tých mám husiu kožu ešte od dôb covidu, len pekne príď.”
“Tak dobre, zajtra poobede.” To akože dnes.
Sedeli teda okolo stola, odhrýzali si a pokojne prežúvali.
“Kde je Jana?” spýtal sa Ivan, lebo tá mu tu chýbala.
“Asi vonku, možno si potrebovala zapáliť,” odvetila Lucia s plnou pusou.
“Ešte ju to neprešlo?”
“Buď rád, aspoň nevypaľuje zobák s tým smradom.”
“A je to lepšie? Teda zdravšie?” Ivan sa spýtal so záujmu, pretože prešlo skoro päť rokov, čo si naposledy zapálil. Stále mu to chýbalo a vždy, keď niekoho videl fajčiť, znova sa mu vrátila chuť. Jana síce ťahala, no zvyčajne mimo dohľadu Ivana a toto bolo práve obdobie, kde ju mal na očiach častejšie a častejšie aj dostával chuť.
“Zdravšie? To myslíš vážne? Je to tabak ako aj tie klasické,” zasmiala sa Lucia.
“Hej, ale nesmrdí to tak, vôbec to z nej nie je cítiť,” povedal s nádejou v hlase.
“Hm, to je fakt, minule som jej dovolila fajčiť aj v aute a veru, celkom to je aj príjemné, mala takú zvláštnu príchuť, tuším voľajaké ríbezle, čierne, či čo.”
“V aute?”
“Hej, v aute, a vidíš, ani si o tom nevedel. Nič nebolo cítiť, však? Už po pár minútach je to v poho.”
“Lucia, neštvi ma.”
“Tak to je, ale či je to zdravšie? Asi ťažko, ktovie, aké svinstvá sú v tých voňavých náplniach. Prečo sa pýtaš? Stále máš chuť?”
Lucia Ivana nezažila ako fajčiara, ale Jana ju o tom informovala, keď spomínala, ako si ako jediný z pracovníkov polície vydupal právo fajčiť v kancelárii, a ako tam chodili k nemu na poradu a všetci smrdeli, akoby sedeli v krčme. Mávli nad tým rukou. Je to už starý pes, aj keď vtedy mal iba niečo cez päťdesiat, je to už zaslúžilý pracovník a tak… Aj keď oficiálne mu to zakázali, no keďže nemal v tíme nikoho, kto by sa sťažoval, ticho mu to tolerovali.
“Daj okoštovať,” oslovil Ivan Janu, keď sa vrátila zvonku a práve si natierala rožok cesnakovou nátierkou.
“Čo? Veď si sprav,” odvetila a zamračila sa.
“Nie rožok, ale tú cigu, čo fajčíš.”
“Hovno! Nedám ti, aby si zase začal? Šibe ti?”
“Lucia hovorí, že táto nesmrdí.”
“Nesmrdí a neotravuj, buď rád, že si sa toho zbavil,” odvetila, donatierala si rožok a zahryzla.
“Tá nátierka smrdí viac ako tá ciga,” povedal Ivan. “Nože mi daj jednu vyskúšať.”
“Mám ťa rada, a preto ťa posielam do riti, narkoman jeden.”
Ivan ťažko vzdychol.
“Možno potom, vonku. Ale radšej by som ti odolala, len keď ty máš taký rozkošný úsmev v tej strapatej brade. Uvidíme. Keď ťa neprejde chuť po tej cesnačke, možno ti jednu dám.”
Ivan odolal, ale sliny sa mu zbiehali celý deň.
“Tak ako, aj si si stihla premyslieť?” spýtal sa Ivan, keď už dojedol a teraz si vychutnával kávu. Mal radšej studenšiu, že tá robí ľudí krajšímí.
“Hej, ale príliš sa to nemení oproti tomu, čo som si naplánovala včera.” Lucia už tiež dojedla, teraz si vyložila nohy na voľnú stoličku, trocha sa zadkom zošuchla po sedáku.
“Tak teda ako?”
“No, pôjdem tam za ním, popýtam sa ho najprv znova na to, kde bol, hodím mu tú návnadu, že ho niekto videl a keď bude v rozpakoch, spýtam sa ho na ten škrabanec, čo som uňho videla v krčme. Keď sa nezloží, poviem mu, že je podozrivý, a preto mu snímeme odtlačky prstov a keď sa nezloží ani potom, tak už len čakať na výsledky z labákov, no a keď sa nebudú zhodovať, tak sme zas tam, kde sme boli.”
“Roman Kolek nevyzerá na vraha, to už potom ten Robo, ten, jak sa volá?”
“Križan.”
“Hej, ten.”
“A prečo ten?” zvedavo sa spýtala Lucia, pretože aj keď jeho správanie bolo naozaj divné, veď pár dní po smrti ženy, ktorú miloval, sa správal akoby nič, predsa len v Lucii spôsobil jemné chvenie.
“Lebo mu niekto zavraždil partnerku a on sa správa, akoby nič. Keby nemal to alibi, kde mu ho potvrdila snáď polka krčmy, bol by to môj prvý podozrivý. Aj kvôli správaniu a aj preto, že je tak kurevsky sexi.” Zachichotala sa Jana.
“Jana!” pohoršene ju zahriakol Ivan.
“No, čo, veď je. Čo Lucia?”
“Kurevsky,” potvrdila a zalízla sa.
“Fuj! Ste tu zopár dní a už pozeráte po chlapoch.”
“Lebo sme ženy,” zasmiala sa Jana a odchlipla si z kávy.
“A ja som muž, a máte ma tu.”
Smiech, ktorý zaznel, im zjemnil nervozitu, ktorú cítili.
“Neviem, som hrozne zvedavý. Kedy pôjdeš?” spýtal sa Lucie.
“Hneď. Dúfam, že bude v dielni.”
“Všade kladivá, kliešte a všelijaké nástroje a horúca vyhňa.”
“Veď si zoberiem chlapa v čiernom.”
“To určite, bez neho by som ťa tam nepustil,” povedal a jemne sa na ňu usmial.
V to ráno musel ešte Ivan riešiť nepríjemný incident. Cestou do kostola, kde chcel farára ešte raz požiadať, aby v osadníkoch prebudil morálnu povinnosť a prehovoril ich znova k odberu DNA vzoriek, a nechal si tak otvorené zadné dvierka pre prípad, že by sa Robo Kolek ukázal ako nevinný, zrazu počul výstrel a kričiacich mužov a ženy. Rozbehol sa smerom, odkiaľ zaznel a videl jedného policajta zo zásahových jednotiek, ako drží pištoľ hlavňou sklopenú k zemi, telo v obrannej pozícii a odoláva kriku ženy okolo štyridsiatky znášajúc urážky.
“Ty vrah jeden, čo ti spravev?!” Kričala, pľula naňho sliny a divo gestikulovala. Policajt niečo mrmlal, čomu Ivan nerozumel.
Žena stále dorážala a postupne sa k nej pridalo aj ostatných asi päť osadníkov.
Pod nohami policajta ležal čierny pes, ešte dýchal, no z tela sa mu rinula krv a vytvárala na asfalte karmínovú mláku.
“Pohrýzol ma,” počul Ivan, keď k hlúčiku dobehol.
“Hovno, ten nikoho nigdy nepohrýzov,” vrešťala žena.
“Mňa áno,” bránil sa policajt a bolo jasne vidieť, že je z celej situácie nešťastný.
“Čo sa tu stalo?” spýtal sa Ivan, keď dorazil k hlúčik.
“Zabil mi psa, si slepý?” zvrieskla žena a ostatní pokyvovali hlavami.
“Uhryzol ma,” policajt sa otočil na Ivana.
“Neuhryzol, ten nikoho nigdy neuhryzov. Potuluje sa po osade, to áno, ale nigdy nikoho neuhryzov. Ty si si len potrebuvav zastrílať, šak, ty jenno hovado!” Žena neprestávala vrieskať.
“Pani, upokojte sa.”
“Jak sa mám upokojiť? Bov člen rodiny.”
Ivan to už tušil zopár dní dozadu. Osade začala prítomnosť policajtov vadiť. Vraždy, teda nie všetky, síce vyriešili, ale diali sa aj po ich príchode. Nedokázali im zabrániť. Ľudia začali šomrať, pretože sa im cudzí ľudia neustále tmolili po uliciach. A nielen policajti, ale aj novinári, či rôzni hľadači záhad. Atmosféra začínala byť nepríjemne hustá. Niektorí ľudia totiž páchali drobné prečiny. Ivan už vedel, že sa medzi obyvateľmi nachádzajú minimálne dvaja pestovatelia marihuany, prevádzal sa tu čierny obchod, stavali sa čierne stavby. Osada bola uzavretá, hlavne ľudsky, a žila si svojím životom, každá pozornosť, ktorá sa jej venovala, nebola pre nich príliš pohodlná. Z jednej vraždy ich bolo zrazu šesť v priebehu troch týždňov. Zákaz vychádzania, ktorý prijali po tretej vražde, nebol dodržiavaný. Najprv sa snažili pokutovať, ale to prinášalo ešte väčšie nedorozumenia a väčšie napätie. Ľudia nechceli pochopiť a porozumieť, že zákaz vychádzania museli prijať pre ich bezpečnosť. Kašľali na to a stále sa pohybovali, ako sa im zachcelo. Konfrontácia medzi policajtmi a obyvateľmi sa stávala neznesiteľná, tak zákaz nakoniec odvolali. Obyvatelia na nich pokrikovali: “Radšej chyťte vraha a nebuzerujte mierumilovných ľudí.” Nemýlili sa, lenže aj Ivan a jeho tím sa cítili ukrivdení. Veď zo šiestich vrážd objasnili tri, na prípad Tery a Judity mali podozrivých, boli na najlepšej ceste vraždy objasniť. Prácu starostu prebrala krčma, kam si chodili ľudia vymieňať informácie, z čoho bol nešťastný ten farár s konskou nohou. V kostole mu zostali už len tie najvernejšie ženušky, krčma bola teraz takou Agorou.
Ivan tam niekedy chodieval, počúval klebety a rozmýšľal nad tým, že by zvolal nejaké pravidelné rozhovory, napätie bolo už také vysoké, že sa mu to javilo ako jediné správne riešenie tak, ako tlačovky v mestách.
Bola tu ešte jedna nepríjemnosť. Novinári síce chodili do Orechovho Dvora, ale záujem verejnosti opadával, a preto sa snažili nové zločiny opísať čo najfarbistejšie a často príbehy opisovali horšie, ako sa stali v skutočnosti. Navyše málo informovali o vyriešených prípadoch, šlo im naozaj iba o senzáciu a domáci to vnímali. Tým sa medzi nepriateľské skupiny okrem policajtov zaradili aj novinári. Osada nebola pripravená na vyššiu návštevnosť, a tak navyše ani nemala záujem si na tom privyrobiť. Keby to bola hocijaká iná dedina, už by domáci ponúkali ubytovanie a stravu za poplatok alebo by začali stavať šiatre a predávať svoje výrobky príchodzím a ryžovali na tom. Orechov Dvor nie. Tí si zažili dosť, nechceli tu mať nikoho cudzieho, a tak sa žiadne šiatre nestavali a žiadny domáci neponúkal ubytovanie vo svojom dome. Krčmár mal síce vyššie obraty, ale už aj jemu to začínalo vadiť a vyšší príjem mu nedokázal zahojiť pocit vyrušenia a zvyky novopríchodzích, ktoré mu vadili.
Ešte mu aj začali stúpať bitky, pretože niekde si museli domáci vybiť frustráciu, a s bitkami prišlo vyššie poškodenie majetku. Keďže tieto konflikty nikdy neriešili mimo osadu, začal to krčmár cítiť, no osloviť policajtov mu ani len nenapadlo. Vyššiu frekvenciu pričítal prítomnosti cudzích elementov, tak, samozrejme, bol jedným z tých, ktorí žiadali, aby ich nechali na pokoji.
Prvé stretnutie v miestnosti vedľa krčmy, kedy prišiel aj minister, sa už neopakovalo a po ministrovi sa zľahla zem.
Ivan hľadiac na mŕtveho psa vedel, že to musí zobrať do ruky on a že proste musí začať ľudí informovať a konzultovať s nimi ďalšie kroky. Pes bol iba vyvrcholením frustrácií, ktoré cítili aj oni.
“Čo navrhujete?” spýtal sa Ivan ženy, ktorá okolo seba rozsievala oheň a síru. To ju prekvapilo a zatvárila sa zmätene. Chvíľu na Ivana hľadela, akoby nevedela, čo má povedať, no jeden z chlapíkov z hlúčiku to vedel celkom presne.
“Móže štekať, vyžírať misku a naháňať decká na bicygloch. Aj tak ništ inšé ten tvoj orech nevedev.””
Ostatní sa zasmiali.
“Vám je to smíšné? Jakže tu móže dokolvek strílať?!” osopila sa naňho.
Ivan však chcel situáciu upokojiť.
“Prosím, pýtam sa vážne. Chcete nejakú finančnú náhradu?”
Tu sa prejavil duch osady, o ktorom som hovoril vyššie. Nešlo im o peniaze, chceli mať pokoj.
“Ňé, to ňé. Bov to aj tak už taký postarší pes, len mi je to lúto. Nemóžete tu chodiť a strílať domáce zvery, to nemóžete, fakt, že ňé.” Hlas sa upokojil, no v očiach sa zaleskli slzy.
“Nie, to nemôžeme, uznávam. Podporučík, nech sa to stalo poslednýkrát, informujte aj svojich ľudí, takto to naozaj nejde. Musíme sa správať ako rozumné bytosti. Určite sa dalo spraviť aj niečo iné a nie hneď vyťahovať služobnú zbraň. Choďte spísať protokol.”
“Ale ho voláko aj netrestajte. Nehajte to tak, len nech to už nerobá.” Ženuška už bola viac smutná, ako nahnevaná.
“Pomôžete vykopať dáme jamu, kde pochová psa,” povedal ešte Ivan, policajt prikývol a ešte zamrmlal smerom k ženuške.
“Je mi to naozaj ľúto, prepáčte mi, zľakol som sa.”
Ivan si však zapamätal, že musí začať s osadníkmi viac komunikovať. Nerád by to riešil tak, že by odišli a všetky úkony riešili na diaľku. Nebolo by to efektívne. Musia s nimi začať žiť, teda už len chvíľu, ak sa, pravda, zas nič nestane. Z celej atmosféry v osade mal veľmi zvláštny pocit. Šesť vrážd v priebehu troch týždňov a nielen to, šesť vrážd a zdá sa, že šesť páchateľov na mieste, kde sa desiatky rokov nič nedialo. To je na hlavu. Navyše väčšina ľudí nebola vyslovene nepriateľská. Dávali najavo svoje rozhorčenie a citové pohnutie z toho, ako sa zrazu o osadu zaujímalo viac ľudí, ako im je to nepríjemné, ale stále sa usmievali a boli ochotní pomôcť, ak niečo jeho tím alebo policajti potrebovali. No vnímali ich ako cudzí subjekt a čo bolo najzvláštnejšie, vnímali ich ako ľudí, ktorí im tam vadia a boli by radi, keby čo najskôr odišli. Tie vraždy im nevadili tak, ako im vadila prítomnosť ozbrojených zložiek.
“Čo sa tu stalo? Kto zabil toho psa?” Ivan sa otočil na hlas Lucie, ktorú sprevádzal jeden vysoký a mohutný policajt. “Tohto som zohnala,” ešte doložila.
“Ále, tento zastrelil psa, lebo ho vraj uhryzol. No, ser na to, už sa to vyriešilo, toto je tvoj doprovod?”
“Áno. Psa? Chudáčik.” Lucia sa priblížila k ležiacemu a teraz už mŕtvemu zvieraťu. Hlúčik sa už rozišiel a nad psom sa teraz skláňala ženuška, hladila ho po čiernom kožuchu, pričom policajt len stál s rukami spustenými a hlavou medzi plecami a čakal, kedy teda pôjdu vykopať jamu.
“Idem za Kolekom,” povedala Lucia, keď sa odvrátila od miesta tragédie.
“Dobre, stačíš si sama, alebo idem s tebou aj ja?”
“Nie, nepotrebujem a ak je vrah iba by sme ho zbytočne vyplašili. Dosť, že tam bude so mnou uniformovaný.”
“OK, hneď, ako budeš vedieť viac, informuj ma.”
Slnko už o pol deviatej citeľne hrialo. Lucia šla s policajtom po boku, pozorovala svoj ostrý tieň, ktorý ju sledoval, kam sa pohla. Prešla okolo mŕtveho psa, okolo krčmy, kostola, prešla ešte pár sto metrov a stála pri bránke na dvor s kopanou studňou v jednom z rohov. Vedro na rumpále bol vytiahnuté nahor a kvapkala z neho voda. Zrejme bol Kolek iba pred chvíľou po vodu. Napriek tomu, že osada mala vodovod, veľa ľudí používalo studne, hlavne na napájanie domácich zvierat, ak ich mali, či na umývanie sa. Voda bola drahá a niektorí si dokonca nenechali ani spraviť prípojku. Lebo potom by platili nielen vodné, ale aj stočné a na to sa mohli vykašľať. Zrejme bol jedným z nich aj Kolek, ktorý vodu potreboval aj pre vyhňu. Zastala pri drevenej bránke, zaistenej proti otvoreniu motúzom prehodeným cez priečku dvierok a cez plot. Na bránke nebol zvonec, ani nijaký iný spôsob, aby upozornila, že prišla, tak aspoň zakričala.
Lenže Kolek sa neozýval, čo bolo možno aj preto, že vyhňu mal za domom a ak bol v nej, nemal šancu počuť. Po dvore sa pokojne prechádzalo asi päť sliepok a jeden kohút stál nezúčastnene pri plote a iba pozoroval svoj hárem.
“Zakričíte, prosím? Máte silnejší hlas,” požiadala Lucia policajta a ten ju poslúchol. Stáli ešte chvíľu pri bránke, no keď sa dlho nik neukazoval, Lucia sa rozhodla, že vojde.
“Ten kohút nevyzerá priateľsky,” prehodil kolega.
“Nie,” usmiala sa zdvihla motúz, otvorila bráničku, ktorú musela nadvihnúť, aby neškrela o zem a vošli.
“Pán Kolek, vchádzame na dvor!” zakričala.
Nikde sa nič nepohlo, iba suseda nakúkala cez latkový plot. Prešla s policajtom za chrbtom cez dvor, podišla až k vchodovým dverám domca. Zaklopala.
“Haló, pán Kolek.”
Zvnútra nikto neodpovedal, ale spoza domu sa ozval zvuk elektromotora a neskôr nezameniteľný zvuk brúsenia.
“Asi je v dielni,” povedala Lucia, odstúpila od dvier a vydala sa smerom k vyhni.
Roman Kolek stál chrbtom, oblečený v koženej zástere, ktorej prúžky mal zviazané za chrbtom. Brúsil nejaký kus kovu, na očiach ochranné okuliare, okolo neho lietali iskry. V rohu videla bomby na zváranie plynom. Poznala ich, Petrov otec bol domáci kutil a aj on ich mal vo svojej garáži. Vraj na niečo je lepší oblúk a na niečo plyn.
“Pán Kolek!” Lucia zakričala, aby prehlušila zvuk brúsky.
Rozmýšľala, či ho jemne nepoklepe na rameno, no práve vtedy brúska prestala hučať, tak iba zopakovala:
“Pán Kolek.”
Keď sa otočil, chvíľu sa prekvapene pozeral, no potom položil brúsku, zložil si ochranné okuliare a spýtal sa:
“Čo stete?”
“Dobrý deň,” odvetila. “Mohli by sme sa ešte raz porozprávať, zistili sme niečo nové.”
“Dobrý,” odzdravil a prikývol. “Jasnačka, len si dám dolu zásteru. Brúsim nový kríž, Minco ma poprosev, ale už bude za chvílu hotový. Tak čo, slečna?”
Prevesil zásteru na kovadlinu. “Stete ísť donútra alebo to vybavíme tu?” spýtal sa.
“Poďme radšej dovnútra, ak vám to nevadí.”
“Ňé, prečo by malo?.”
Lucia pokrčila ramenami, uvoľnila mu cestu a Kolek sa vedľa nej pretlačil. Fľochol na policajta a utrúsil:
“Čo tento tu ste? Bojíte sa ma?”
“Nie, to je príkaz môjho nadriadeného, odteraz musíme ísť na návštevy vždy vo dvojici.”
“Aha, no dobre teda.”
Prešli cez dvor a zadnými dverami vošli do domu nasledovaní uniformovaným príslušníkom.
Prvýkrát ho vypočúvala v kancelárii starostu, takže v jeho dome ešte nebola. Keby tušila, kam ide, radšej by ho vyspovedala vo vyhni na čerstvom vzduchu, pretože aj pach zo spáleného kovu bol príjemnejší ako smrad jeho brlohu.
Kuchynský stôl bol bez obrusu, iba neohobľovaná doska na štyroch nohách. Stoličky iba dve, no na prvý pohľad im Lucia neverila, že zvládnu nejakú záťaž. V dreze kuchynskej linky boli riady, podľa zaschnutých stôp a smradu by Lucia tipovala, že snáď týždeň neumývané. Napodiv chladnička vyzerala úplne nová a tak vyzeral aj plynový, samostatne stojaci spotrebič medzi linkou a chladničkou. Ale to bolo tak všetko, čo sa aspoň belelo.
“Dáte si volačo?” spýtal sa, no keď sa Lucia ohliadala okolo seba, nemala na nič chuť a už vôbec nie si sadnúť. Na policajtovi bolo vidieť, aký je znechutený.
“Nie, ďakujem, práve som doraňajkovala,” povedala a preglgla, aby zatlačila zvratky späť do žalúdka. Napínalo ju a najradšej by vyšla von. Kútikom oka si všimla otvorené dvere do spálne s posteľou, kde bielizeň bola asi taká čierna ako vyhňa.
“Tak čo stete? Sannite si.”
“Ďakujem.” Aspoň to musela. “Až po vás.”
“Dobre,” odpovedal Kolek, zobral z drezu zafúľaný pohár a nalial si z džbánu.
Sadol si a Lucia si sadla hneď po ňom, udivená, že stolička síce zavŕzgala, ale vydržala. Policajt sa oprel o linku a založil si ruky na prsiach.
“Pán Kolek, pamätáte sa na náš posledný rozhovor?”
“Hej,” prikývol. “To bolo u starostu, ňé? Po tom, čo ste ma chytili,” usmial sa.
“A pamätáte si dobre?” Pozrela mu priamo do očí snažiac sa vyzerať tvrdo. Policajt stál nepohnute a tváril sa rovnako hrozivo, pretože ho Lucia cestou ku Kolekovi inštruovala.
“No, zrejme hej, o čo ide?”
“Povedala som vám, že ak sa stretnem s nejakým svedkom, ktorý vás spomenie, že vás videl, keď ste tvrdili, že ste boli doma, tak že to nebude pre vás dobré.”
Zaklipkal očami, prekvapene a silene sa usmial.
“No…”
“Tak si predstavte, že máme dvoch ľudí,” vylepšila svoj trik Lucia, “ktorí vás videli v ten večer, na ktorý som sa vás pýtala a vy ste tvrdili, že ste boli doma.”
“Tak ma videli cez plot alebo cez okno,” zarehotal sa.
“Nie, videli vás jeden v dedine a druhý na kraji lesa, ako doň práve vstupujete, tam, kde sa končí poľná cesta a začína sa lesná.”
“Hovadina, to ma videť nemohli. Bov som doma.”
“Oni tvrdia, že ste doma neboli a to sú dvaja svedkovia.”
Pozeral na ňu ako vyoraná myš. “To je blbosť. Jak ma mohli videť dedine, či lese, keď som bov doma. To si vymýšlajú, alebo videli volakoho iného.”
“Nie, videli vás a sú si celkom istí.”
“Nehovorili ste, že to bolo večer? Šak uš sa stmívalo.”
“Áno, ale sú si celkom istí.”
Pozeral sa do dosky stola, oblizoval si pery, mračil sa, akoby sa snažil spomenúť si.”
“Jáj, dočkajte, hej, bov som lese, zabudov som, jasné, že som bov lese. Teda nebov som úplne nútri, víte, ja si dávam pasce na zajace na lúky tesne vella lesa. Tak možno ma tam volado videv a keď som sa zohov, aby som skontroluvau pascu, tak si mohov mysleť, že som zmizov medzi stromami, to móže byť, ňé?” Pozrel sa s nádejou na Luciu.
“Áno, to by mohlo byť. Vy nastražujete pasce?”
“Nóóó, ale šak vy ste od vrážd, ňé lesná správa.”
“Ja sa iba pýtam. Keby sme ich teraz šli skontrolovať, pekne spolu, nájdeme ich?”
Kolek pasce nastražené, samozrejme, mal, ale isto nie na kraji lesa a už vôbec nie tam, kde ho podľa všetkého videli. Teda na konci poľnej cesty.
“Móžme, jasnačka, zeberem vás tam. Čo máte chuť na zajáce?”
“Nie, nemám.”
“Ale nebuem mať žánny problém, keť nájdete tí pasce, akože som pytlák.”
“Nie, to určite nie, myslím, že máte vážnejší problém, ja si totiž myslím, že tam žiadne pasce nemáte.”
“Mám,” odul spodnú preru.
Napadlo jej, že aj keď tam prídu a pasce nenájdu, môže Kolek hovoriť o tom, že ich niekto ukradol. Musela byť rýchla, ešte kým v jeho hlave šrotuje zopár buniek a vymýšľa výhovorku, prečo nie sú pasce na svojom mieste.
“Dobre, predtým, ako sa vydáme ich skontrolovať, od čoho máte ten škrabanec na predlaktí?”
“Na predlaktí?” Naťahoval čas.
“Áno, ukážete mi ho?” spýtala sa Lucia a uniformovaný policajt urobil dva drobné kroky smerom ku Kolekovi.
“De?”
“Čo kde?”
“No na kerej ruke?”
“Ale no tak, pán Kolek, vyhrňte si rukáv, vy dobre viete, na ktorej ruke, alebo sa zraníte a ani o tom neviete?”
“No šak o hranu železa som sa.”
“O hranu železa. Predpokladám, že nám to potvrdia laboratóriá.”
“Umev som si hu a vydenzifikuvau.”
“Takže viete, na ktorej ruke, však?”
Prikývol a do očí sa mu vplazil strach.
“Ja som hu tam našov prvý, ale nikomu som nič nepovedau, báv som sa,” ticho prehovoril.
A mám ho, pomyslela si Lucia.
“Takže vy ste našli obeť.”
“Áno. Ešte som hu chytev za krk, aby som vedev, či žije.
Presne, keď ste aj našli odtlačky, boli moje a viete, prečo ste ich tam našli.”
“Vy asi pozeráte kriminálne filmy, však?” spýtala sa Lucia a podvedome hľadala televízor.
“Áno, mám ich velice rád, telku mám spálni,” zachytil jej pohľad.
“Tak pozeráte, ale príliš pozor nedávate, však, pán Kolek?”
“Dávam, prečo?”
“No my teraz potrebujeme vašu odpoveď zaprotokolovať, tak vás poprosím, aby ste šli s nami do Mesta.”
“Ale prečo, že nedávam pozor?”
“Len rozmýšľajte. Teda pôjdete s nami dobrovoľne, alebo vás máme odviesť násilím?”
Zrazu, z ničoho nič, sa jeho ručiská prstami preplietli, celý sa skrčil, ako keď postriekate mravca jedovatým prípravkom. Do očí sa mu nahrnuli slzy, plecia sa mu rozkmitali, z úst sa mu drali vzlyky.
“Ja som nestev, ja som do nej len strčev, nech si lahne, lebo nestela. Nestev som hu zabiť, ja som hu nestev zabiť.”
V Luciinej hlave však teraz nebehala iná myšlienka, iba táto jediná: “Ešte dve.”
Z mesta sa vrátila až večer, keď už mala potvrdené, že nájdená DNA sa zhoduje s Kolekom. Potrebovali to preveriť, aby mali okrem jeho priznania, ktoré nahral na stanici v Meste, aj ďalší dôkaz. Volala Ivanovi a ten jej povedal, že je v krčme v družnom rozhovore s osadníkmi a oslavujú, že objasnili ďalšiu vraždu. Rozhodla sa k nim pripojiť.
“Tak Miro má ďalšiu robotu,” privítal ju Ivan, sediac pri krčmovom stole s ďalšími troma chlapmi, ktorí si práve pripíjali.
“Ešte dve, Lucia,” smiali sa a zdvíhali poháre na jej počesť.
“Ešte dve,” prikývla.
“Poď, sadni si. Prečo som toto nerobil už dávno?” Začudovane sa spýtal viac sám seba, ako okolia.
“Čo?”
“No, toto. To sú pri pive takí super ľudkovia, a aj atmoška už je lepšia, však?” overoval si svoj pocit s chlapmi okolo stola.
“Jasnačka, že je. Konečne sa s nama aj vyprávate,” zasmiali sa.
Zdalo sa, že nálada je vynikajúca a Lucia mala pocit, že sa Ivanovi trocha pletie jazyk.
“Len si daj pozor, aby si niečo nevykvákal, máme ešte dva otvorené prípady,” šepla mu do ucha.
“Veď nie som blbý. Poď, sadni si, ešte raz ti hovorím, dáme si spolu jedno.”
“Kde je Jana?”
“V obecnom dome, voľačo si tam ešte spisuje. Tak tu máš jedno a pi.” Posunul jej pohár, ktorý práve priniesol krčmár, zrejme na predchádzajúcu objednávku alebo len tak, ako to robil s prvým pivom vždy.
“Nie, ďakujem, nechcem, som unavená. Asi predsa len pôjdem za Janou.”
“To je rozkaz!” vyhlásil a chlapi sa zasmiali.
Z nejakého zvláštneho popudu, za ktorý sa neskôr Lucia hanbila, ho prevŕtala očami a urazene odvrkla, že na takéto chlapské hovadiny nemá čas ani náladu. Nikdy nebola citlivka, a ani súčasné, podľa nej prehnané, požiadavky žien jej neboli po chuti. Nebohá babka jej hovorila, že žena je tá jemná, tá strážiaca oheň, tá upokojujúca manžela, za čo má zas servis bezpečia a ochrany. A že nejaké tie vtípky mužov treba brať s rezervou a milovať na nich tú vystatovačnosť, snahu o potvrdenie si svojej mužnosti a rozhodnosti a že keď to bude vedieť vo svoj prospech používať, že jej to prinesie viac pohodlia ako nepohodlia. To hľadala aj u Petra, ale nenašla. Jeho chlapskosť sa prejavovala úplne inak, ako to myslela jej babka.
Aj teraz, keď na Ivana vyštekla, rýchlo sa spamätala a prikývla.
“No tak dobre, keď rozkaz, tak rozkaz,” usmiala sa a prijala ponúknutý krígeľ.
Z neho boli nakoniec štyri a pomaly cítila, ako sa jej začína motať hlava. Chlapi boli zábavní a vôbec nie otravní. Po tom, čo ukončili jej vynášanie do nebies za vyriešený prípad, si ju prestali všímať a ona sa stala zrazu jednou z nich. Prijímala, ale aj rozdávala ostré vtipy a narážky oveľa viackrát za hranicou slušnosti. No bolo jej dobre, dobre sa aj cítila. Toto na chlapoch obdivovala, ich schopnosť zabávať sa a schopnosť rešpektovať slová, ktoré by sa dali brať ako urážky za niečo, čo v nich vyvolalo dávku smiechu.
“Tá tvoja papula je jak riť mojéj mačky,” hovorili chlapovi s výrazne malými ústami. Smial sa ako o dušu a trieskal sa po stehnách.
“Lepšé jak vytrtkaná riť buzeranta,” šplechol mu naspäť, na čo sa zas jeden zatváril zmätene, lebo všetci o ňom vedeli, že je na chlapov.
“Ništ zlom, je to len sranda.” Búchali ho po chrbte. “Ale ukáž nám hu, či je to naozaj tak.” Teraz sa už rehotali všetci, aj ten s malými ústami, aj ten s veľkými, dokonca aj ten, čo bol na chlapov.
“Progresivizmus v praxi,” preletelo Lucii hlavou.
Nikomu nič nevadí, len keď sú všetci spokojní. A oni v ten moment aj boli.
“Kúpim ti pivo, šak sa nemrač.”
“Šak ja sa nemračím, len ma neser, lebo ťa sťáhnem k sebe do postele.”
A bolo.
Lucia si uvedomila, že dedina nie je natoľko konzervatívna, aspoň nie v tejto téme, nakoľko si myslela. O niekoľko minút sa s nimi rozlúčila, ešte keď bola zábava v plnom prúde, no ona už mala toho dosť. Vstala od stola, objala Ivana okolo ramien, poďakovala sa a rozlúčila. Ostatným iba zamávala na pozdrav, otočila sa a smejúc sa vyšla z krčmy.
Zanedlho za ňou vyšiel bez povšimnutia osadenstva aj niekto iný.
“Lucia, počkajte,” počula za sebou hlas. Otočila sa a hľadela do očí Roba Križana, ktorý sa k nej pomalým krokom blížil.
“Dobrý večer,” pozdravil.
“Dobrý večer,” odpovedala na pozdrav a neuhla jeho podmanivému pohľadu a úsmevu.
Či to bolo tými pivami, či to bolo tou jej dlhou sexuálnou abstinenciou, či to bolo tými hlbokými očami alebo tým jeho úsmevom, nie je teraz dôležité. Stáli oproti sebe, dlho nič nehovoriac, no vzápätí v objatí šialene sa bozkávajúc strácali pôdu pod nohami.
“Poďme ku mne,” šepol jej do ucha.
Nechala sa viesť ako krava na bitúnok. Cupitala za ním nedočkavo ako novicka. Ešte ani neboli pri jeho bránke, už cítila, ako sa jej lepia nohavičky, ako ňou preniká horúčava, ako sa nemôže ani dočkať.
Nevnímala, kam to vošli, nevnímala dvor, ani škrípanie dvier do domca, nevnímala prostredie, kde ju schytil a chrbtom ju zvalil na stôl.
Vnímala iba jeho drzý jazyk v ústach, jeho silné ruky, jeho hrudný kôš bláznivo sa jej tlačiť na stvrdnuté bradavky. Jeho silné ruky, ktoré jej vyhŕňali sukňu, sťahovali jej nohavičky, počula trhajúcu sa látku. Svojimi rukami nahmatala jeho na skalu stvrdnuté mužstvo, rozopínala mu zips, vkladala ruku pod jeho bielizeň, vyťahovala úd a snažila sa ho vpraviť do svojho tela. Rytmické pohyby, obrovská slasť. Bez toho, aby ho vytiahol, ju zdvihol a prenášal do inej miestnosti, s posteľou voňavou od pracích prostriedkov. Zvalil ju do mäkkých perín, prehodil ju na brucho a ona ho zacítila snáď až niekde v krku. Rukami ju držal za hrdlo, jemne stláčal a jej sa po tele rozlievalo také ohromné vzrušenie, že mala potrebu vykríknuť. Horúcu tekutinu, ktorá jej pokryla vnútro, cítila ako slepačiu polievku v ústach.
Prevalil sa na chrbát a ťažko vzdychal, ona po orgazme väčšom ako Mount Everest ležala na bruchu a ešte stále hrýzla vankúš.
Po malej prestávke to urobili znova a potom zaspala. Sen bol pokračovaním, ktorý ju stále zvieral v podbrušku.
Zobudila sa na to, že jej je chladno na zadok, pod ktorým cítila tvrdú podlahu. Čo spadla z postele? Okolo bola tma a vlhko. Bola nahá, chlad cítila na celom tele. Keď sa chcela zdvihnúť, zistila, že má ruky zviazané policajnými náramkami a keď nimi chcela pohnúť, zaštrkotala reťaz. Hlava jej hučala a ona sa márne pokúšala spomenúť si na to, ako sa sem dostala.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára