Orechov Dvor XVII.

 MILOŠ

Či sa mu to páčilo, alebo nie, nakoniec Milošovi ten Prikryl prischol. Ivanov tám potreboval súčinnosť polície v Meste, tá im ju aj poskytla, ale žiadala, aby bol prítomní aj člen dozorujúceho tímu nad sériou vrážd a tak sa tam Miloš vypravil. Od tej babičky vedeli, kde býva jej neter, ktorá s ním dlhšiu dobu žila. Od netere sa dozvedeli, že Prikryl odišiel, presťahoval sa do mesta do podnájmu. Od nájomkyne vedeli, že tam síce býval, mával rôzne dámske návštevy, pracoval ako brigádnik vo firme “Hodinový manžel” ale že doma sa už pár dní neukázal Vo firme mu povedali, že tiež sa dlhšie neukázal, tak prijali druhého brigádnika. A tu stopa končila.

Miloš si v hlave prehrával vytýkací rozhovor s Ivanom, pri ktorom tak troška prežíval hanbu.

“A mal aj nejakých kamarátov, spýtal si sa tej netere s kým chodí von, či v práci nemal nejakého kolegu?” Spýtal sa ho Ivan vtedy.

Miloš si uvedomoval, že tieto otázka mal položiť, no bol v ten deň v nejakej slabej forme, depke, či depresii, nemal ťah na bránu, ako sa hovorí a tieto otázky nepoložil. Tak iba sklopil pred Ivanom hlavu a musel priznať, že sa na to proste nepýtal. 

Miloš to mal doma ťažké. Viete, ako sa hovorí. Muž sa nádejá, že žena sa po svadbe nezmení, a žena, že muž sa po svadbe zmení.

V ich manželstve ani jedna nádej nebola splnená. On sa, podľa samého seba, nezmenil a jeho manželka sa podľa neho zmenila. Priznávala to, a dokonca vedela argumentovať.

“Ja som čakala, že sa staneš viac zodpovedným a budeš pristupovať ku mne pozornejšie. Ako chceš vychovávať deti, keď si stále taký vetroplach? Kým sa nezmeníš, nechcem na deti ani pomyslieť.”

Miloš si samozrejme myslel, teda už pomaly nadobúdal aj presvedčenie, že jeho manželka deti ani nechce mať, pretože jej dôvod pokladal za hlúpy.

“Ale veď si sa do mňa, do takého zamilovala, nie?”

“Áno, ale čakala som, že to prejde.”

Čo jednoducho znamenalo, že sa zamilovala do obrazu, ktorý si vytvorila a nie do neho. Hádky pokračovali, a Miloš, čím ďalej, tým sa viac vyhýbal manželke a ona mu to čím ďalej tým viac vyčítala. 

Až zrazu prestala. A to spustilo v Milošovi rad otázok. Už si naplánoval, ako si s ňou sadne ako jej navrhne nejakú dovolenku, kde to všetko preberú, ako sa sa bude snažiť nájsť riešenia, pretože ju stále miloval. No a práve vtedy starý Hutuliak umlátil svoju ženu lopatou a Milošove plány boli fuč.

Mal teda pred Ivanom sklopenú hlavu, počúval spravodlivé výčitky a neplánoval mu hovoriť o svojich domácich problémoch, čo bola možno škoda. Možno by ho nedžubali aj doma aj v práci.

A džubala ho samozrejme aj jeho mama, ktorá sa do jeho manželky zamilovala, pretože to bola tá pravá gazdiná. Neskôr sa ich vzťah pokazil, čo uľahčilo MIlošovi, keď jej nevesta vykričala, že ho zle vychovala, na čo mama odpovedala, že jej ho odovzdal v poriadku. Ale o tom možno neskôr, a možno vôbec nie.

MIloš bol teda nesústredený a teraz to musel napraviť. Preto situáciu, kde musel opustiť tím bral skôr ako výhodu a blahorečil Ivanovi, že mu dal druhú šancu a že neposlal do Mesta niekoho iného.

Vo firme “Hodinový manžel” už bol, tak vedel presne kam má ísť. Sídlila na hranici Mesta vo veľkom areáli bývalého bytového družstva v  susedstve iných firiem poväčšine zameraných práve na servis domov a bytov. Ale bolo medzi nimi aj pár obchodíkov s vecami, ktoré príliš nesúviseli, aj keď vy by ste možno povedali že aj áno. Napríklad taký obchodík s dekoráciami. Už pri prvej návšteve sa stretol s majiteľom firmy, ktorý ani netušil, že tu nejakého Prikryla majú a tak ho poslal za personalistkou, starou ženou s bielymi vlasmi upravenými do slušivého účesu. Ako to v tých malých firmách býva, bola mamou majiteľa a či je to dobre, alebo zle, vedeli iba oni dvaja.

Aj dnes zaparkoval auto na priľahlom parkovisku ale keďže boli miesta vyhradené pre firmu Hodinový manžel obsadené, zastal na mieste, ktoré mala v prenájme požičovňa lyží. Bola síce ešte skorá jar, v horách sa určite lyžovalo, no bolo okolo obeda a MIloš správne predpokladal, že najväčší nátresk majú buď ráno, alebo večer. Nemýlil sa, jeho auto tam stálo osamotené, aj keď sa z návštevy vrátil.

Otvoril sklenené dvere v hliníkovom ráme, vošiel a hneď zabočil do ľava, kde bola kancelárie majiteľovej mamy.

Zaklopal, na výzvu vstúpil a pozdravil. Žena ho spoznala a začudovane zdvihla obočie.

“Zabudli ste niečo?”

“Áno, zabudol som sa spýtať, či nemal u vás nejakého priateľa.”

“Prepáčte, to tu neevidujem.” Usmiala sa zdvorilo.

“Nie, nie, tak som to nemyslel, samozrejme, že to neevidujete, len som sa chcel spýtať na partiu, či by ste mi mohli povedať, s kým robil, ja sa už popýtam.”
“Joj, mladý muž,” oprela sa o operadlo. “To ste prišli v hrozne zlú dobu, chlapi sú porozliezaní, ale aj tak väčšinou robia po jednom, iba ozaj v komplikovaných prípadoch posielame dvoch, alebo keď sú nahlásené dva problémy, pričom na jeden z nich potrebujeme chlapa s papiermi. Napríklad, keď chce niekto pokosiť trávu a zároveň opraviť práčku, viete.”

Miloš chápavo prikývol.

“Kedy je teda najlepšie prísť?”

“No, jedine v pondelok ráno. To sa tu na chvíľu stretávajú všetci, viete, naši chlapi majú v mobiloch aplikácie, oni vedia, kam majú ísť a nepotrebujú sem chodiť. A keď si idú pre auto, tak nechodia v jeden čas, viete, len keď majú zákazku, lebo niekedy začínajú aj o pol desiatej, ale zase končia niekedy aj o polnoci…” Potmehúdsky sa usmiala. “A niekedy až ráno. Viete, niekedy sa tomu vyhnúť nedá.”

Miloš pochopil a usmial sa.

“Takže v pondelok ráno, hovoríte.”

“Áno, to je najlepší čas, ja neviem, kto sa s kým kamarátil, takže vám to neviem dobre povedať… Ale viete čo, Julo je dnes tu, robí niečo s autom, máte aspoň jedného, choďte do garáží, možno narazíte na toho pravého, ktorý vám bude vedieť pomôcť.”

Poďakoval a dúfal, že Julo bude niečo vedieť.

V garáži stál chlapík pri pracovnom stole, niečo tam preberal štrngajúc predmetmi, okolo hlavy sa mu vznášal dym z cigarety, ktorá mu visela z kútiku úst, čo Miloš zbadal, keď sa chlap otočil. Mohol by pokojne hrať Tarzana. Vysoký, s ramenami dvakrát širšími ako pás a to na ňom ešte visela kombinéza. Dlhé vlasy a prenikavé oči.

“Môžem pomôcť?” Spýtal sa a hlas mu vôbec nesedel. Bol tenký a piskľavý.

“Dobrý deň, som Miloš Strnad z kriminálky.” Predstavil sa a vopchal Tarzanovi pod nos preukaz.

“Dobrý, a čo?” Odvetil, spustil ruky. V jednej z nich držal račňu.

“Pred časom tu u vás pracoval Ivan Prikryl…”

“Pracoval? Prečo pracoval? Včera som ho tu videl.” Prekvapene zareagoval Julo.

MIlošovi sa radosťou zatmelo pred očami.

“Včera ste ho videli? Pani na personálnom povedala, že tu už nerobí.”

“Tak možno nerobí, ale včera sa tu tmolil.”

“Aj ste sa s ním zhovárali?”

“Prehodili sme pár slov, to viete, my sa príliš s inými nestretávame, každý si robíme to svoje. Ja som tu na živnosť tak, ako väčšina chlapov. Zamestnancov je tu iba pár.”

“A čím sa zaoberáte?”

“Som vodoinštalatér a kúrenár.”

“Aha.”

“Čo aha?” Napriamil sa, akoby tú nevinnú otázku bral ako urážku.

“No, viete, keby som niečo potreboval doma opraviť.” Ospravedlňujúco sa usmial Miloš.

“Potom volajte na firmu, nemajú radi, keď si robíme na seba. A popravde, mne to aj vyhovuje, mám každý keď čo robiť, keď som robil sám, tak som to mal ťažšie.”

“Takže včera tu bol?” Vrátil sa Miloš k pôvodnej téme.

“Hej, bol.” Prikývol.

“O čom boli tie prehodené slová?”

“Len tak pozdravil som ho, on ma odzdravil, spýtal som sa ho ako sa má a on že dobre, A to bolo všetko.”

“Nič viac?”

“Nie, čo by ste chceli, aby som ho pozval na rande?” Usmial sa.

“Nie, to nie, iba som rozmýšľal, či ste nemali aj nejakú osobnú tému.”

“To určite nie. Ičo je rybár, a ja nie. Nechápem tých bláznov, ale rybár je aj Kiko, Kristián, len neviem ako sa volá priezviskom. Furt nám tu chce predávať svoje úlovky, to hej, na Vianoce ho využijem, ale kto by už jedol ryby mimo Vianoc, no nie?” 

Miloš iba pokýval hlavou, lebo ryby miloval, ale nejde to tu s ním preberať.

“A toho Kristiána by som kde našiel?”

“Ako vždy v pondelok tu, alebo mu zavolajte, či napíšte zákazku do aplikácie.” Zarazil sa. Počkajte to radšej nie, to je prepojené s ekonomickým úsekom, tak nie, lepšie, keď mu zavoláte.”

“Dobre, tak vám ďakujem za pomoc a prajem príjemný deň.”

“Ďakujem, aj ja vám.” A potmehúdsky sa usmial tak, ako personalistka.

“Dobrý deň, pán Suchý?” Priezvisko Kristiána, ktoré mu dala majiteľova mama aj s telefónnym číslom mal napísané na papieri bločku.

V telefóne počul vzdialený hluk vŕtačky.

“Áno, kto volá?”

“Dobrý deň ešte raz, tu je Miloš Strnad, kriminálka Mesto. Rád by som sa vás spýtal na pána Prikryla. Môžeme sa stretnúť?”

“A nevieme to vybaviť cez telefón? Mám dnes kopec roboty.” Hlas v telefóne bol nevrlý.

“Ja radšej preferujem osobné stretnutie, ale dobre, možno sa nakoniec ani nebudeme musieť stretnúť.”

“No, tak čo? Čo sa chcete spýtať?”

“Poznáte Ivana Prikryla?”

“Áno, robí v tej istej firme ako ja.”

“Mám od personalistky informáciu, že už nerobí, že s ním ukončili brigádnický pomer.”

“Tak to asi ťažko, tri dni dozadu som s ním čistil rýny.”

Doparoma, pomyslel si Miloš.

“A kde ho naberáte, keď idete spolu robiť?”

“Ako vždy pred krčmou “Svitavy”. Najprv som ho naberal doma, no povedal mi, že už býva inde, a že ho pokojne môžem vyzdvihnúť pri tej krčme. Aj tam vysadne, keď končíme.”

“Prečo mi teda na personálnom povedali, že už u vás nerobí?”

“Tak to ja neviem, pre mňa je to tiež čudné, ale ak je to tak, prečo so mnou robí?”

To nevedel ani Miloš, ale zároveň tušil, kto by mu na to vedel odpovedať.

“Viete, kedy najbližšie s ním máte robiť?”

“Nie, to nie. Viete, zákazníci si nahrávajú požiadavky do aplikácie a potom mi určujú, či budem robiť sám, alebo či mi niekoho pridelia.”

“A kto vám to určuje?”

“Mama. Teda, my ju tak voláme, tú pani na personálnom, ona je mama majiteľa.”

“Hej, to viem.” Prikývol Miloš. “A vy vraj ste rybár. Chodí s vami Prikryl aj na ryby?”

“O čo ide?” Hlas v telefóne zrazu spozornel.

“Potrebujem sa s ním pozhovárať.”

“Ale čo to má spoločné s tým, že ja som rybár?”

“Nič, len som si myslel, že keď máte obaja rovnaké záľuby, že sa stretávate aj mimo práce.”

“Nie.”Odvetil chvatne. “Na ryby chodím sám. Na ryby väčšinou ľudia chodia sami, preto nám hovoria tichí blázni, na čo by som ho tam so sebou ťahal? Na čo by som so sebou ťahal kohokoľvek.”

“Netuším. Iba som sa pýtal.”

“Dobre, to je všetko?”

Hlas na druhom konci telefónu dal Milošovi jasne najavo, že tu už skončil a že ak by niečo ešte potreboval, musel by si rybára nájsť osobne.

“Nie, ďakujem a dovidenia.” Zložil.

Stará dáma, ktorú všetci volali Mama sa naňho najprv udivene a potom zahanbene dívala spoza okuliarov na čítanie na Miloša, ktorému kypela krv v žilách.

Ani nevošiel do kancelárie, ani neprijal ponúkané miesto, iba na ňu po pozdravení vybafol otázku, ako to teda je.

“Snáď mi nechcete nahovoriť, že tu Prikryl pracoval bez nároku na odmenu?”

“Nie.” Zahanbene sklopila oči stará dáma.

“Tak ako? Nahrávali ste ho do aplikácií?”

“Áno.”
“Povedal mi, že aplikácia je prepojená s účtovníctvom, ako ste ho evidovali?”

“Nijak. Bol v aplikácii iba preto, aby ostatní vedeli s kým pracuje a kde ho majú vyzdvihnúť, potom v programe som ho proste vymazala.”

“Prečo?”

“Syn to tak chcel. Prosím… Budeme mať z toho problémy?”

“Ja neviem, nepoznám daňové zákony, a ani zákony o čiernej práci. Nezaujímajú ma, ja som z vrážd. Lenže týmto ste mi zobrali celý deň.”
“Chápem.” Povedala skormútene, slzy jej tiekli po líci a zmývali maskaru.

Milošovi jej začalo byť ľúto.

“Neplačte, iba ste robili, o čo syn požiadal.”

“Áno.” Prikývla.

“A neboli ste zvedavá prečo vás o to požiadal?”

“Nie.” Vybrala si vreckovku a utrela si oči a slzu, ktorá jej vytekala z kútika oka. Na bielom obrúsku zostali stopy krému.

“Ach jaj.” Vzdychol Miloš.”Dajte mi číslo na syna.”

“Hneď.”

Zobrala do ruky mobilný telefón položený na stole trocha po ňom pošúchala a nadiktoval Milošovi číslo. Ten ho rovno vytočil.

“Prosím?” Ozval sa z reproduktoru hrubý, strohý hlas.

Keby som bol klient, hneď by som zložil, pomyslel si Miloš.

“Dobrý deň, Strnad pri telefóne, kriminálka. Rád by som sa s vami stretol. Som teraz u vás vo firme s vašou mamou v jej kancelárii. Mohli by ste prísť?”

“Načo?” Hlas sa nezmenil.

“Povedal som vám, chcem sa s vami porozprávať.”

“O čom?”

“Tak prídete, alebo si vás nechám predvolať?” Milošovi dochádzala trpezlivosť.

Nasledovala chvíľa ticha a nakoniec majiteľ privolil.

“Dajte mi dvadsať minút.”

“Máte ich mať.” Povedal Miloš a ukončil hovor.

“Dáte si niečo?” Spýtala sa Mama a smrkla.

“Neplačte už, nič sa nedeje, iba sa na niečo spýtam a odídem. Robte ako myslíte, len či Prikryl vie, že zaňho neplatíte odvody.”

“To neviem. Čo, kávu, alebo čaj?”

“Iba pohár vody, ak máte.”

“Chcete minerálku bublinkovú, či bez.”

“Nie, obyčajnú vodu z kohútika.”

“Hneď prinesiem.” Povedala už upokojená, zdvihla sa, vyšla z kancelárie.

Miloš sa okolo seba obzeral. Normálna kancelária účtovníčky. Nič neobvyklé. Stôl, stolička, počítač a plné skrine zakladačov rôznych farieb. Zopár zelených rastlín umiestnených na stolíkoch a na skrini jeden kvetináč s bláznivým janom, ktorého byľ a listy sa ťahali po pripravených motúzikoch okolo kancelárie, so stenami namaľovanými na bledunko žlto. Stonka mala snáď do desať metrov. Za chrbtom stoličky zasunutej za stolom bolo ohromné okno s odtiahnutým vertikálnymi žalúziami s výhľadom na dvor, a na strechu neveľkej plechovej búdy.

“Ako dlho robíte so synom?” Spýtal sa, keď Mama vošla do kancelárie s pohárom v jednej ruke a s čajovou, porcelánovou šálkou s motívom, prikrytou malým vrchnáčikom, v druhej. 

“Od začiatku, skôr sa spýtajte, kedy končím.”

“A kedy končíte?” Usmial sa Miloš tomuto dvojzmyslu.

“Ešte potiahnem rok, možno dva. Som už unavená a nepotrebujem to, na dôchodku som už desať rokov.”

“Uhm.” Prikývol Miloš.”A ide to?”

“Veľmi dobre.” Povedala, no stiesnený hlas akoby hovoril niečo iné.

“Čo, nehovoríte to nadšene.”

“Nie, ale nie preto, že by to nešlo. Drvivú väčšinu času je to o pomoci v domácnosti, no, viete, keď si nejaká žena dáva do aplikácie požiadavku na presné meno, vždy mám taký čudný pocit. Akoby sme boli servis, ten, viete aký.”

“Asi viem, ale veď to neviete ovplyvniť.” Upokojoval ju.

“Ja viem,” pokrčila nosom.”Ale nie je to nič príjemné, ak mi rozumiete.”

Prikývol, zobral do ruky pohár a odpil si.

“Máte dobrú vodu.”

“Áno, máme tu vlastnu studňu.” Potom sa zas previnilo usmiala. “Nenahlásenú.”

Miloš mávol rukou. Ani on sám nechápal, prečo by sa mali studne hlásiť a prečo sú vôbec zdanené. Aj on, bývajúc s manželkou v rodinnom dome studňu mal, a ani mu nenapadlo, že by to mal niekde hlásiť.

“Na to kašlite. Čo je komu do toho, že máte studňu.”

Konečne sa uvoľnene a usmiala. Zmenilo jej to tvár.

“Bude mať syn z toho zle?”

“Už som vám povedal, toto ma nezaujíma, len potrebujem vedieť prečo sa takto dohodli a či nevie kde sa Prikryl nachádza.”

“A na čo to potrebujete vedieť?”

Miloš nevedel, či stará dáma nemá s Prikrylom nejaký bližší vzťah, nepokladal za potrebné jej to vešať na nos. Lenže na priamu otázku sa ťažko odpovedá.

“To je tajné.” Povedal s úsmevom.

“Aha. Má nejaký problém?”

“Prepáčte, ale nepýtajte sa ma, na túto otázku vám nemôžem pravdivo odpovedať.”

“Takže má.”

“Skončime to. Ako dlho máte toho divého jana?”

Obzrela sa na skriňu a pohľadom prešla celú rastlinu.

“Už ani neviem, hrozne dlho. A to som ho už musela aj zostrihnúť. Raz mi pri utieraní skrine spadol, kvetináč sa rozbil a stonka potrhala. Tak som ho presadila do väčšieho a dala na to isté miesto. A odvtedy rastie. 

“Rozmýšľam, ako dlho trvá, kým taká rastlina natiahne taký dlhý bajúz.”

“Naozaj si nepamätám.” Odvetil, zložila z bieleho keramického hrnčeka pokrievku, vybrala z nej sitko v tvare guličky a položila si ho na malý biely tanierik. S hrnčekom ale nepasoval.

“Aký máte čaj?” Spýtal sa zo záujmu.

“Šípkový. Sama si chodím zbierať. Usuším, podrvím.”

“Vraj tie chĺpky zo šípok robia v tele šarapatu.”

“Hlúposť. Nikdy som nič nepocítila, a možno cez to sitko ani neprejdú.”

“Keby som bol vedel, že máte domáce šípky, dal by som si aj ja.”

“Spravím vám.” Ochotne sa postavila. “Je pekné, že moja práca má zmysel aj pre iného, syn mi to nepije. Ten má radšej kávu.”

“Hm, čierne zlato administratívy.”

“Hej.” Zasmiala sa. “Ale mne káva nerobí dobre na žalúdok.”

Postavila sa a znova odišla. Miloš pocítil taký ako mu stislo srdce. Keby sa s manželkou takto rozprávali pri domácom čaji, možno by bolo všetko inak. Dnes sú si však odcudzení viac, ako by si prial. Či viac, ako by si priala manželka, netuší, podľa všetkého nie. Začal jej taký život vyhovovať a on skôr cítil, že keď bol doma vnímala ho ako prekážku vo svojom vlastnom rozlete. Či mala milenca? Zrejme áno, je to stále atraktívna žena, veľmi spoločenská a rozhľadená. Vie sa smiať, vie sa zabávať, vie hovoriť vážne a vie prispieť svojimi názormi, či pohľadmi k rozvetveniu aj vážnej diskusie. Nemala by problém nájsť si partnera. Aj na život, aj na občasné hrátky. Sex milovala, ale už nie s ním. V začiatkoch vzťahu to však bolo úžasné. No teraz… Ak je to raz za mesiac, tak je to veľa a aj tak má pocit, že to prežíva ako: “Už si hotový? Tak zlez.” Baví ho to čím ďalej tým menej a skôr sa cíti ako prosebník. Je to proste nahovno. Jana, kolegyňa mu už dávno hovorila, aby sa na to vykašlal, že mu to za to nestojí, lenže on ju miloval. Má však zmysel milovať človeka, ktorý vaše city neopätuje? Určite nie. Ale odísť je krok do neznáma. A on sa zmeny bál. Nie preto, že by potreboval byť na niečo pripravený, ale preto, že svoju prácu mal veľmi rád, aj kolegov, aj náplň a ani plat nebol úplne na zahodenie. A ešte vážnosť, tú si naozaj užíval. Keď sa predstavil a vytasil preukaz cítil sa ako niekto viac. Vedel, samozrejme, že ide o vynútený rešpekt, ale aj tak to mal rád. Možno je psychicky chorý. Pousmial sa.

Hral sa s perom, ktoré si pred malou chvíľou vytiahol z vrecka saka, zapínal ho a vypínal, mechanizmus šťukal. V takýchto chvíľach závidel Jane, že si ide aspoň zapáliť a upokojiť sa. On nefajčil, pil sporadicky a vôbec, ale že vôbec nešportoval. Zrejme by mal začať. Aspoň dlhé prechádzky. Ale čo ak ho zas z prechádzky odvolajú, to im povie, že za tri hodiny je z lesa doma a potom ešte dvadsať minút autom. Ale veď má aj voľno, nech sa nehrá na nejakého vyťaženého človeka. Prípady, ktoré teraz riešia nie sú výnimočné, sú absolútne unikátne. Keď majú do roka 5-6 vrážde, tak môžu hovoriť o šťastí. Teda  nie šťastí v zmysle radosť, ale šťastí, že aspoňa majú čo robiť. Mimo vrážd sú to lúpeže, či ťažké ublíženia na zdraví, to im ešte patrí. Krádeže, iba tie, ktoré sú spojené s vlámaním. Ostatné už nie. Na to sú iní kolegovia. Aj tak si myslí, že ich je na oddelení veľa. Nahlas to však nepovie, nie je predsa blázon.

Cez stenu, zrejme zo sadrokartónu počul hlasy. Nedokázal rozpoznať, o čom sa zhovárajú, ale počul mumlanie. Ženský a mužský hlas. Zrejme prišiel už aj majiteľ firmy. Vzápätí sa otvorili dvere na kancelárii a dovnútra vstúpila Mama, v ruke držiac presne taký istý hrnček, iba v bledozelenej farbe. Ale tie isté motívy, ten istý malý deklík, Hneď za ňou vkročil dovnútra urastený chlap, s jemným strniskom a neposlušnou hrivou vlasov. 

Vstúpil, pozdravil a natiahol ruku. Miloš sa zdvihol zo stoličky, prijal ruku a predstavil sa.

Milošovi pripomínal Herkula z Marveloviek.

“Ako teda môžem pomôcť?” Spýtal sa a usadil sa do maminho kresla. Stará dáma sa posadila na stoličku v kúte vedľa skrine pod listami divokého Jana.

“Nemusíte tu byť, pani.” Povedal Miloš, no keď sa dáma chcela postaviť, Herkules ju gestom usadil.

“Možno keď budete niečo chcieť vedieť, čo neviem ja, pomôže nám.”

“Dobre, nič proti tomu nemám. Nech sa páči.”

“Tak o čo ide?”

“O Prikryla.” Zmosta doprosta vyhlásil Miloš.

“Prikryla?”

“Hej, Prikryla. Pozrite, prekvapené pohľady si môžete odpustiť.”

Prikývol.

“Tak prečo tu pracuje a zároveň nepracuje?”

Herkules chvíľu váhal, no potom sa asi rozhodol, že nemá zmysel niečo tajiť.

“Je to môj kamoš, ešte zo strednej. Potreboval nejakú prácu, ale nechcel byť nikde zaevidovaný, proste som mu len poskytol malú výpomoc. Nič viac.”

“Kamoš zo strednej? Tak to by ste o ňom mohli aj niečo vedieť, niečo, čo nikto iný, koho poznáme my, teda ja.”

“Čo napríklad?”

“Napríklad, kde žije, alebo býva, alebo kde nocuje.”

“To neviem.” Pokrútil hlavou a zodvihol ruky do výšky stola dlaňami obrátenými hore.

“Ale no tak. Neviete? Naozaj?”
“Naozaj nie.”

“Tak máte naňho aspoň telefónne číslo?”

“Samozrejme, že ho mám, ale to má aj mama. Mohli ste si ho vypýtať od nej, keď ide iba o to.”

“Nejde iba o to, dúfal som, že mi poviete, kde býva, alebo žije, alebo či žije s niekým.”

“Prepáčte, nemôžem slúžiť.” Spustil dlane na stôl a proti sebe nimi pošúchal po hladkej doske.

“Vôbec sa nestretávate?”

“Mimo práce? Nie.” Na perách mu sedel neprirodzený úsmev, ktorý sa Milošovi zdal až posmešný.

“Pozrite, s vami to nesúvisí….”

“Nie? Vy nie ste od polície?”

“Som.”

“Tak čo, jedná sa o čiernu prácu?”

“Tú nechodia prešetrovať policajti. A keď áno, tak uniformovaný skôr s inšpekciou práce. Nie my.”

“Tak kto ste teda?”

“Veď som sa predstavil. Kriminálka.”

“Aha, ja som si myslel, že v súvislosti s ekonomickou trestnou činnosťou.” Viditeľne mu odľahlo.

“Nie.” Potvrdil Miloš a vedel, že ďalej sa hrať na tajnostkára nemá zmysel. “Som z vrážd a Prikryla potrebujeme k svedeckej výpovedi.”

“K svedeckej výpovedi? Pri vražde?”

Miloš prikývol.

“Koho vražde?”

“Vraj mu chýba palec.” Ignoroval Miloš otázku.

“Áno. Prišiel oň počas praxe na učilišti, kam sme spolu chodili, bolo s maturitou.”

“Ja som to počul inak.”

“To je možné.” Zasmial sa Herkules. “Existuje viac variant, podľa toho na koho chcel zapôsobiť, alebo ako sa práve vyspal. Pravdou však je, že mu ho odtrhoi sústruh, keď chcel zobrať kľúč zo skľučovadla. Namotal mu ten prst, ako špagetu a urval mu ho skoro až zo zápästia. Kurva, všade bolo krvi, ako keď prasa zakáľajú.”

“Takže na praxi.”

“Hej na praxi. Mali sme tak 16-17 rokov. Bol som pri tom.”

“A prečo si vymýšľal rôzne verzie?”

“Ako som povedal, záležalo na tom, koho chcel ohúrť.”

Miloš pokyvoval hlavou.

“Aký to bol človek?” Spýtal sa.

“Uff, nešťastný, hrozne nešťastný.” Začal skormútene. “Teda vlastne ani neviem, či nešťastný, nie, to som zle povedal, myslel som to tak, že ho stretávali samé blbé situácie, tak preto si myslím, že bol nešťastný. Už len nájsť nejakú partnerku, to bol problém.”

“Prečo problém? Ten prst?”
“Ale čoby, ten prst bol práve sexi. Baby ho obletovali, lebo boli zvedavé čo sa mu stalo, a on sa smial, že keďže nemá palec, musí mať iné prsty šikovnejšie, ako ostatní chlapi. Skôr to bolo v tom, že sa mu nedarilo nájsť si slušnú ženskú.”

“Ako to myslíte?” MIloš si pritiahol k sebe keramickú šálku, zložil vrchnáčik, vybral sitko a položil ho vedľa sitka Mamy na malý porcelánový tanierik.

“Už som mohol?” Otočil sa s otázkou na ženu stále ticho sediacu na stoličke pri skrini.

Prikývla a jemne privrela oči na znak súhlasu.

“No, čo viem, tak ho každá zneužila. Nie, nemyslím sexuálne, to by som si dal povedať aj ja, prepáč mama, skôr… Hm, bol sprostý, teda so ženami, Nie sprostý, ako že vulgárny, ale sprostý, ako že hlúpy. Nechal sa manipulovať až sme sa sami čudovali a vtedy bol aj hluchý a slepý. Nevidel nič a nepočúval ani naše rady. Moje a mojej ženy. Teda, nie že by sme mu radili, alebo také voľačo, skôr sme ho otázkami upozorňovali. Napríklad jedna chcela, aby dom, ktorý postavil prepísal na jej meno a my sme sa ho pýtali, či to naozaj spraví a či tam nevidí riziko. Viete, spýtal sa nás prečo by mal vidieť riziko pri žene, ktorá ho miluje. A tak zostal bez domu, vyhodila ho asi pol roka po prepise, a to ešte vydržala dlho.” Zasmial sa smutne.

“Oklepával sa z toho možno aj rok. Aj sme mu pomáhali, býval aj so mnou, ale potom ma žena prinútila poslať ho preč. Už tam zavadzal aj mne, nie je to nič príjemné mať doma ďalšieho nájomníka, to viete.”

Miloš prikyvoval.

“Druhá zas ho podvádzala, kade chodila. Býval síce u nej, ale ona mala dvoch harantov, tak potrebovala niekoho, čo bude variť, prebaľovať, hrať sa s nimi, kým ona bude chodiť na štrich. Nehovorím, nemal sa pri nej zle, mal čo jesť, kde bývať, ale to nie je nič pre chlapa, ako bol Ičo. Cítil sa ako džigolo, tak mi hovoril. Keď sa ohradil, vykopla ho a najväčšia sranda, teda to my sme sa v krčme nasmiali, keď nám to hovoril, že keď vychádzal z bytu s cestovnou taškou zrazil sa vo vchode s ďalším chlapom s cestovnou taškou. Skoro sme sa vtedy pošťali rehotom. Teda, nebolo to nič smiešne, ale však viete, čo tým myslím.” Začal sa smiať. “Vlastne bolo to smiešne, bolo to do rehotu. Keď si to predstavíte, ako keď sa na hrade menia čestné stráže.”

Miloš neodolal a pripojil sa k živelnému smiechu Herkula. Nedokázal sa pri tej predstave ubrániť. Možno si aj kľúče odovzdali a zasalutovali si.

“Dobre, dobre, skúsme sa vrátiť k podstate.” Snažil sa vrátiť vážnosť rozhovoru.

“No a tá posledná, čo ho odkopla asi pred pol rokom, to už bola iná sranda. Tá zas chcela, aby jej ďalší milenec býval s nimi. Na na posratie. Keď bol proti, vykopla ho. Tak takéto on mal šťastie na ženy.”

“To nikdy nemal normálnu priateľku?”

“No, fór bol v tom, že on všetky považoval za normálne, ale my nie. Často nás zabával v krčme historkami. Natiahol si na hlavu takú tú gumenú masku, viete, Reagan, alebo Trump, alebo Husáka aj mal, to dostať v tých zábavných obchodoch…”

“Mal masky?” Spozornel Miloš, keď si spomenul na masku prasaťa, ktorú našla Lucia v stodole.

“Hej, desiatky.” Zvážnel Herkules, keď si všimol napätia v tvári Miloša.

“Iba tie gumené, alebo aj tie na gumičku? Tie plastové.”

“Aj tie.” Hlas sa mu úplne zmenil, zrejme zaregistroval, že tu ide o niečo vážnejšie.

“A kde ich mal, keď nemal kde bývať.”

“Mal kde bývať, predal som mu starú dodávku. Za pár šupov.”

“Povedali ste, že neviete, kde býva.”

“No veď neviem. Teda viem, že v dodávke, ale neviem, kde parkuje.”

“Takže má od vás dodávku? Aký typ?”

“Je to Iveco Daily, taký starý ledva pojazdný škráp. Keď som mu ho predával, ešte mal estékáčku, ale platnú tak ešte dva mesiace.. Či si ju dal potom spraviť neviem, ale podľa mňa by ho to dosť stálo.”

“Farba?”

“Farba? No bola pôvodne žltá, aj ja som ju kúpil ako vyradenú dodávku od DHL, ale keď som ju predával jemu, už bola viac hrdzavá ako žltá.”

“Značka?”

Herkules mu naditkoval písmená a čísla poznávacej značky.

“Aj ste ju naňho prepísali?”

“Áno, samozrejme. Hneď.”

“Videli ste ho na nej jazdiť?”

“Nie, potom, čo som mu ju predal, už nikdy.”

“Nepýtali ste sa čo je tou dodávkou?”

“Nie. Načo?”

“Takže podľa vás mal tie masky v dodávke?”

“No a kde inde? Nemal kde bývať. Dal som mu nejaké adresy kamošov, čo mali penzióny, ale neubytoval sa nikde, iba Karol hovorí, že sa k nemu chodí umývať a sprchovať Karol má takú ubytovňu pre Ukrajincov, tak že tam chodí.”

“Dáte mi kontakt na Karola?” 

“Jasné.” Z telefónu diktoval údaje a Miloš si zapisoval.

“Priniesol si niekedy do krčmy aj masku prasaťa?”

“Myslíte Ňufka? jasné, tá bola jeho najobľúbenejšia, vyhral s ňou aj súťaž o najdebilnejšiu básničku. V krčme kam chodíme, je to pravidelná súťaž.”

“Chodí pravidelne s vami?”

“Nie, Ale keď sa objaví, je to sranda.”

“Ozve sa predtým, ako sa objaví?”

“Nie, načo? Sme tam každý deň, na jedno na dve pivká. A vždy od siedmej, tak na čo by sa ohlasoval? Proste príde, keď príde.”

“Nemá teda zmysel byť tam s vami a čakať ho?” 

Herkules sa zasmial. “Jedine, že by ste s nami chceli chľastať.”

“Nie, to nie. Ale mohli by ste mi na toto číslo zavolať, keby sa tam znova objavil.” Podával Herkulovi vizitku. Ten sa na ňu chvíľu pozeral a potom povedal.

“Nie, to nie. Kamoša neudám.”

“Kto hovorí o udávaní?”

“Vy.” Odtiahol sa od stola.

“Iba ho potrebujeme k svedeckej výpovedi.”

“Ak ho potrebujete, tak si ho nájdite.”

“Radšej by sme ho mali nájsť rýchlo, môže mať problémy.”

“Toto sú také blbé vety. To máte z filmov? Ak ho potrebujete nájsť rýchlo, tak tu nestrácajte čas a choďte ho hľadať.”

“Pane, upozorňujem vás, že by som to mohol brať ako marenie služobného výkonu.” Miloš zvážnel, no Herkules sa pohŕdavo usmial a odvetil:

“Tak toto nie. To si robíte srandu. Na toto sa to nevzťahuje a keby aj áno, môžem podať tisíc dôvodov, prečo vám nezavolám. Napríklad, nemám mobilný telefón a hanbím sa kohokoľvek požiadať, som taký hanblivý, že sa nechcem ani nikomu pozerať do očí. Alebo že som zabudol, že vám mám volať, alebo že nemám kredit. Alebo, že som si nevšimol, že je s nami pri stole. Je desiatky dôvodov, prečo vám nemusím dať vedieť, keď ho stretnem. Tak s tými hlúposťami na mňa nechoďte.”

Miloš sa díval na Herkula a vedel, že nech by povedal čokoľvek, nemá ho ako presvedčiť, aby oznámil, že sa stretol s Prikrylom.

“Ale teraz ste mi povedali, že to neurobíte.” Ešte skúsil.

“Haha, dobre, tak sa opravujem a hovorím vám, že vám zavolám hneď, ako ho zbadám a ako si ho vôbec všimnem. Všetko?” Preložil si nohu cez nohu, zaklonil sa dozadu na operadlo a založil ruky za hlavu. Miloš vedel, že to prehnal. Dobre im Lucia hovorila. Ak niečo od niekoho potrebujete, nevyhrážajte sa mu. Je stovky možností, ako sťažiť vyšetrovanie, alebo ho teda aspoň neuľahčiť a to legálnym spôsobom.

Ale predsa to ešte skúsil.Mal pocit, že môže. Herkules sa mu zdal síce, ako dobrý priateľ Prikryla, ale niečo mu hovorilo, že nie za každých okolností. A tak to riskol.

“Je podozrivý z vraždy ženy.”

Reakcia prišla hneď. Herkules chytil stôl za hranu, naklonil sa a pritiahol sa na kolieskovej stoličke späť k stolu.

“Ičo a vrah? Si robíte srandu?”

“Ak nebudete nápomocný vyšetrovaniu, mohli by ste byť označený za spoluvinníka.” Nedal na radu Lucie.

“Na to vám seriem, už som vám povedal, že nejestvuje spôsob, ako mi dokázať, že som si ho všimol. Prestaňte s tým…. Ale Ičo a vrah?!”

Napriek tomu, že Miloš si myslel, že taký spôsob existuje predsa len opustil tento smer, pretože sa zdalo, že Herkules by mohol byť citlivý na tú správu o vražde. Šok ktorý mu čítal z tváre bol autentický.

“Vyzerá to tak.”

“Prečo?”

“Máme viacero indícií.”

“No, spozorneli ste pri zmienke o maske a pýtali ste sa na jeho palec.” Skúsil dedukovať. “Znamená to, že sa na mieste činu našla maska, alebo že máte svedka, ktorý videl muža v maske a že nemá palec na ruke tiež asi viete.”

Miloš zachoval stuhnutú tvár.

“Do riti.” Vzdychol Herkules.

“Aký je to človek?”

“Jak som povedal, nemá v živote šťastie, ale je to super kamarát a zábavný a ochotný spraviť o čo ho požiadate.”

“Tak to nemyslím. Skôr tak, či by bol schopný zabiť.”

Herkules sa zamyslel a díval sa uprene Milošovi do očí.

“Povedal by som že nie.” Zreteľne vyslovoval každú hlásku.

“Povedali by ste?”

“Za nikoho nemôžem dať ruku do ohňa, ani za mamu.” Povedal, usmial sa na ženu v kúte a hodil rukou. “Neviem. Pokojne poviem, že si to nemyslím, ale keď neviem viac… Čo keď ho prepadla, alebo, čo keď ho chcela okradnúť, mohla to byť nešťastná náhoda…”

“Nie, ani ho neprepadla, ani ho nechcela okradnúť a nešťastná náhoda to určite nebola.” Miloš sa rozhodol ukázať mu fotografiu, ktorú mal v mobile.

“Fuj.” Povedal Herkules, keď si foto prehliadol.

“Ukážte aj mne.” Ozvala sa žena z kúta a zdvihla sa zo stoličky. Keď si ju prehliadla, povedala:
“Tak toto náhoda určite nebola.”

“Nie.” Potvrdil Miloš.

“Na toto poviem, že toho Ičo nie je schopný. Keby som tú fotku videl skôr, povedal by som to jasnejšie. Iča som nikdy nevidel s násilníckymi sklonmi, je to dobrý chalan a ani hádať sa poriadne nevedel, čo som vám povedal, že aké ženy stretával. A nikdy, nikdy nepoužil voči nim násilie, vždy ho len ony využili a odkopli. Nie, toto Ičo nespravil určite.”

“Bolo to surové.” Potvrdila mama. “Ja som pána Prikryla nepoznala, ale keď hovorí môj syn, že to nespravil, tak mu verím.”

“Dobre, to by asi tak bolo všetko. Vyhlásim pátranie po tom aute a pôjdem aj do baru, nech mi barman zavolá, keď ho tam uvidí, pretože, prepáčte, vám určite neverím, že by ste mi to nahlásili.”

Herkules len pokrčil ramenami, usmial sa a vstal od stola. Obišiel ho a natiahol ruku k pozdravu.

Miloš ju prijal a silno si ich potriasli.

Juro Polák robil policajta asi dvadsať rokov. Bol slobodný, bezdetný, ženu si nehľadal a ani nechcel. Obýval dvojizbový bytík v centre mesta, všetky peniaze, ktoré zarobil si rozložil na tri kôpky. Spotreba, investície, záľuby. Lenže záľubu mal iba jednu. Prechádzky po lese, zbieranie lesných plodov, ich sušenie a skladovanie, spoznávanie lesných živočíchov, hlavne vtákov a botaniku. Jediná investícia do jeho záľuby bolo kvalitné oblečenie a obutie, kvalitný ďalekohľad, hrubý zápisník, ceruzka a farbičky. Dokonca ani príliš necestoval. Stačili mu lesy v okolí mesta, a pár kilometrov vzdialené hory. Auto mal, stačilo doplniť nádrž a vydať sa na Stredné Slovensko, kde si hôr mohol užiť do sýtosti. No mal ešte jeden náklad, ktorý síce započítaval do záľub, ale neboli to celkom záľuby. Časť prostriedkov míňal na spoločnosť. Už vidím vaše kučeravé myšlienky. Ale mýlite sa. Tá spoločnosť bol jeho dvanásťročný synovec, ktorého strýkova záľuba fascinovala rovnako ako Jura. Malý Juraj, alebo Jurko, ako ho rodina volala, mal meno po dedovi Jurajovi, no a náš Juraj, policajt ho mal po otcovi, čo bol vlastne jeden a ten istý človek. Jurko bol syn Jurajovej sestry, vydatej v meste za veľmi šikovného projektanta, žila si spokojne a pokojne vo veľkom štvorizbovom byte s dvoma deťmi, Jurkom a Táňou. Tento príbeh však nebudem rozvíjať, nie je vôbec potrebný. Len aby ste vedeli, že aj Juraj mal svoju rodinu, s ktorou sa stretával a synovca, ktorého mal radšej, ako všetkých ostatných, pretože mal parťáka na dlhé výlety v prírode. Takže jeho náklad, ktorý započítal do záľub boli aj potreby pre Jurka. Tiež ho musel kvalitne obliecť, obuť, tiež mu musel kúpiť kvalitný ďalekohľad a zápisník a farbičky. Spolu si kreslili, čo videli a porovnávali si obrázky vtákov, chrobákov, stromov a srncov, vraj kto ich lepšie vystihne. Rovnako ako Juraj, aj Jurko mal vlohy zdedené po starom otcovi. Obaja krásne kreslili, mali to v oku a v ruke. Každú sobotu o ôsmej ráno zaparkoval pod panelákom, kde bývala sestra, dvakrát prezvonil Jurkov mobil a čakal. Jurko sa objavil skoro vzápätí, nasadol so strýkom do auta a vydali sa na dobrodružnú cestu objavovania. Čas, nečas. Vyrážali vždy, či bolo leto, či zima, či pršalo, alebo svietilo slnko. Jurajova sestra najprv protestovala, keď videla ťažké mraky, ale nakoniec sa s tým zmierila. Každý prvý víkend v mesiaci, teda okrem zimných, si brali aj malý stan a cez víkend prenocovali v lesoch. Juraj, aj keď to malý Jurko nepýtal, občas potešil synovca nejakým darčekom, ktorý ale príliš nesúvisel s technológiami. Raz mu kúpil knihu “Vtáci Slovenska”, potom nejaké super kvalitné nohavice, či poriadne obutie, ale raz, na desiate narodeniny dostal malý Jurko širák pre trampov. Všetky náklady súvisiace s touto záľubou hradil Juro, v začiatkoch aj proti protestom jeho otca, že či on nemá peniaze na to, aby kúpil synovi poriadne oblečenie, že aj on chce podporiť jeho záľubu. Raz, či dvakrát, možno aj viackrát do roka šiel s nimi aj Jurkov otec, no aj keď bolo fajn byť s otcom, nejako tam k nim nezapadal. Vadilo mu ihličie v čaji, či v polievke, zem bola tvrdá, les vlhký, nočné zvuky ho plašili a nedali mu spať, zem bola krivoľaká a korene nastražené na zlámanie krku. No napriek tomu, že otec stále frfľal, ani raz im nenapadlo, že by ho mali z tej sporadickej aktivity odhovárať. Keď tak sedeli Jurko s Jurom na machu bez otca, sem tam preberali, či ho dokážu zniesť a zakaždým si povedali, že áno, že je to príjemné rozptýlenie a aspoň sa na jeho večnom sťažovaní nasmiali. Otec to bral ako folklór a nehneval sa.

Tento víkend však šli sami dvaja, šliapali po lesnej cestičke dumajúc, kde by sa od nej oddelili a vošli do lesa. Radi sledovali lesnými zvieratami vychodené prte, pozorujúc stopy a premýšľajúc, kde zver odbočí, alebo či bude nasledovať tú úzku cestičku až ku jej koncu, ktorý však nikdy neprišiel. Les poznali ako vlastnú dlaň. Už presne vedeli, kde sú nory líšok, presne vedeli kade idú cestičky diviakov aj ktorej časti lesa sa vyhnúť v dobe, keď sa prasnica s pruhovanými prasiatkami prechádzala. Niežeby ich nechceli vidieť to áno, veď ich aj veľakrát videli, no Juro hovoril, že keď je mamička s deťmi na prechádzke, že je dobré, aby im dali pokoj. Niekedy sa vyšplhali do koruny stromu a odtiaľ sledovali rodinnú prechádzku. V tento rok sa k nim do lesa nasťahovali medvede. Úplne nečakane, nikdy v týchto kopcoch neboli, medvede sa držali vyššie, no akosi sa stalo, že zbehli aj do nižších polôh. To im skoro prekazilo ich víkendové výlety, lebo Jurajova sestra plánovala zabrániť zvyšovaniu rizika a Jurka nechcela s Jurajom púšťať. Naveľa sa mu podarilo sestru, s výdatnou pomocou synovca a celkom nečakane aj Jurkovho otca prehovoriť, no na prespávanie v lese už nepoľavila. Tento rok teda ešte nestanovali, no obaja dúfali, že buď medvede odídu, alebo sa mama podvolí.

Šli teda po lese a presne vedeli, že za tamtými stromami a húštinou je malá čistinka s blízkym potokom, ktorý ani v čase bez dažďa nevysychal. Aj keď v suchých letách z mohutnej riavy prešiel do úzkeho prúdiku, no vždy v ňom voda bola a to preto, lebo ju kŕmil malý nikdy nevysýchajúci prameň asi  tri kilometre proti prúdu. Na tú malú čistinku viedla aj lesná cesta, ktorou sa hýbali traktory zvážajúce drevo, no bola tak málokedy používaná, že skoro nebola v lese vidieť. Kto však vedel, kde má hľadať ten ju našiel. Na kraji čistinky bol veľký peň starého duba, ktorý sa už rozpadol, a tam väčšinou sedávali, keď už šli tým smerom. Juraj rozložil deku, na ňu poukladal jedlo, kým Jurko zobral fľaše a rozbehol sa k potoku pre čerstvú vodu. Pytliacke oko zbadal Juro asi desať minút predtým, ako objavil na čistinke stojace auto s prehrdzavenými plechmi, kde sa pod hrdzou dala tušiť pôvodná žltá farba. Sedem minút z tých desiatich minul na moralizovanie a na ničenie pasce. Drôt vopchal do ruksaku a o ďalšie tri minúty vykukli na čistinku. 

Chytil synovca za plece a stiahol ho späť za stromy. Vedel, čo všetci policajti v okrese hľadajú a zároveň vedel, že to našiel.