Orechov Dvor XII

 HÁK

“Ten hák tu nigdy nebov.” Povedal Vinco Minco len tak, akoby sám pre seba, keď sa okolo stodoly zhrčili osadníci a dívali sa, ako snímajú telo bezvládnej Tery zavesenej na hrade s hlavou prepichnutou hákom, ktorý jej trčal z čela, ako roh jednorožca.

“Šak to povedz Lucii.” povedal niekto, stojaci vedľa Vinca.

“Na čo?”

“Šak, aby to vedela, to móže byť stopa, ňé?”

“No a? Nech si to sami zisťá.” Naduto odvetil Vinco a vlastne ani nevedel prečo. Lucia mu bola sympatická a tak trochu po nej aj pokukoval. 

“Hej majorka, Vinco hovorí, že ten hák tu nigdy nebov.” Zakričal ten aktívny do hlúčika policajtov obozretne sa tmoliacich na mieste činu.

“Prosím?” Miloš sa otočil na aktivistu. Ten sa iba zvrtol a rukou ukázal za seba na Vinca.

“Vinco hovorí, že tu ten hák nigdy nebov.”

MIloš spozornel, odtrhol sa od hlúčiku a vydal sa smerom k Vincovi. Vyzval ho, aby mu zopakoval, čo povedal, no Vinco sa okúňal, že on bude hovoriť iba s Luciou. 

“Prestaňte, lebo vám naparím obvinenie z marenia výkonu!” Zahrmel Miloš na Vinca.

“Jaké marenie, čo vám volačom bránim?” 

“Áno, bránite vo vyšetrovaní.”

“Šak si robte, čo stete a mňa si nevšímajte, nedržím vás za ruku.”

Drobná, no hlasná výmena názorov upútala aj Luciu. Keď zbadala Vinca s Milošom, podišla k nim.

“Čo sa deje?” Spýtala sa.

“Tuto občan hovorí niečo o háku.”

“Jaký som ti ja občan, krista. Najprv sa mi vyhrážaš a čil ma nazývaš občanom, ty si občan.” Vypľul, ako by to bola nadávka.

Hlúčik domácich sa zameral na túto scénku a teraz sa pobavene zasmial.

“Nechaj ma.” Ticho prehovorila Lucia smerom na Miloša a chytila ho za lakeť. 

“Toto si tu nedovoľujte!” Podráždeným tónom zaútočil na Vinca, ktorý sa v tom momente otočil, že odíde.

“Nikam nechoďte!” Zrúkol Miloš.

“Tak ma obviňte. Zbohom.” Vinco už nahnevaný zrýchlil krok.

“Ty si len somár.” Šepla Lucia Milošovi do ucha a rozbehla sa za Vincom.

“Ten hák som čil videu prvý raz.” Vinco sa díval do zelených očí Lucie, keď ho, asi tridsať metrov od stodoly dohonila. 

“Takže tu nebol predtým?”

“Ňé. Jako hovorím, videv som ho tu prvý raz.”

“Akože takýto hák ste videli prvý krát? To v osade nemáte háky?”

“Ňé, to máme, ale stodole teda ozaj nebov. Ak volado prerazev Tere hlavu, musev si ho doňésť ze sebú.”

“To je zaujímavé.” Lucia si pre seba hmkala. Znamenalo to, že na háku môžu nájsť stopy, ktoré by ich mohli priviesť k pôvodu háku, teda k majiteľovi. Nebolo by to nič prevratné, pretože hák mohol niekto majiteľovi aj ukradnúť, no bola to aspoň nejaká stopa. Pri Judite našli DNA tretieho človeka, zatiaľ neidentifikovaného, pri Zuze nenašli nič, okrem stôp po manželovi, čo je pochopiteľné a pri starostovi vôbec nič. Hák by mohol byť prvou relevantnou stopou, aj keď pomoc pri objasňovaní bolo skôr Luciinim prianím ako reálne podloženým očakávaním. Celý tím zatiaľ predpokladal, že ide o masového vraha, aj keď pripúšťali, že by mohlo ísť o rôznych páchateľov, táto teória sa im však zdala nepravdepodobná a to hlavne preto, že v osade za posledné desaťročia neboli žiadne násilné činy, teda okrem rozbitých úst, ako som už bol písal. 

“Vinco, aj by ste mi vedeli povedať, kto také háky má?”

“Hah,” zasmial sa. “Tých musí byť na Orechovom dvore hádam aj dve desiatky. Každý čo si doma zabíja prasatá ho má Slúžá na zavesení kúskov prasaťa. Jaj, keby tak bov dedine jediný, možno by to bolo vhonné, ale je ich tu vela.”

“Aj vy máte?” Spýtala sa so záujmom.

“Já? Ňé. Ale vím, že tu je kováč, kerý ich vyrába. Víte, on robí aj podkovy, aj motyky a také malé kováčske veci. Aj brány a ploty. Tu sa taký človek uživí.”

“A kto tu je kováč?”

“Roman Kolek. Ten je tu taký obecný kováč, má vyhňu a tam si robí tí svoje veci. Iný tu neni, ale zas Dedine sú též dvaja, takže nevím, či si to volado nedonésov aj odtál.”

“A vy máte niečo od kováča Romana?”

“Hej, kosu mi tam nakúva aj motyky.”

“Ja som ale myslela, či máte od neho nejaký výrobok.”

“Mám, motyky mi robí.  A rýle. Víte to je o moc lepšé, jak čo kúpite ňeská obchode. Tí obchonné sa za chvílu lámu, a praskajú je to jak z hovna robené.”

“Mhm. Pána Koleka som ale ešte nestretla, alebo áno?”

“Já nevím, majorka, je to taký vysoký čérný mameluk. Ale má smíšné obočí, také jak čarodejnica, víte také jak strecha.”

Lucia sa snažila spomenúť, ale nič jej to nehovorilo. 

“Asi som ho ešte nestretla. A kde býva?”

“Poďte se mnú, ukážem vám.”

“A nie som majorka.”

“Dobre.” Prikývol Vinco a usmial sa.

Roman Kolek nebol doma, ale Lucia aspoň teraz vedela, kde býva a povedala si, že ho navštívi neskôr, zatiaľ sa spoliehala na to, že v labáku forenzný niečo nájdu. Na mŕtvole, alebo na háku. Búchala na dvere, kým pri nej Vinco prešľapoval. Dom sa nelíšil od ostatných domácich, bola to jednopodlažná chajda s kopanou studňou na pozemku s malým rumpálom. Keď sa dosť nabúchala, vzdala to, rozlúčila sa s Vincom a vrátila sa ku kolegom na miesto činu. Teru práve zipsovali do čierneho vreca. 

“Máte všetko? Môžem sa tu poobzerať?” Spýtala sa.

Prechádzala sa po podlahe stodoly z udupanej hliny, nazerala do kútov, odhaľovala povolené dosky nakúkala do škár, nadvihovala slamené balíky, ktoré sa nadvihnúť dali. Boli  tam dva druhy, Jedny malé, ktoré síce s námahou nadvihla, no boli tu zložené aj také väčšie na ktorých premiestnenie potrebovali určite nejakú techniku. Stodola bola dostatočne veľká, aj s vrátami, takže nebol problém sem prísť s nejakou mechanizáciou. Šúchala nohami, zdvíhal sa prach, ktorý žiaril v úzkom prúžku slnečného svetla prenikajúceho cez škáry medzi doskami stien. Už vychádzala zo stodoly, keď jej pozornosť upútala nejaká vec, zastrčená medzi doskami a jedným z tých ťažkých balíkov slamy. Podišla bližšie a vopchala ruky do medzery. 

“Čo je to?” Zamrmlala si pre seba a chytila tenký drobný motúzik medzi prstami. Bola to gumička, taká tá sivá, guľatá. Potiahla a gumička sa roztrhla. Tak vopchala ruku hlbšie a nahmatala plastový predmet. Vytiahla karnevalovú masku prasaťa. 

“Toto je zatiaľ jediné, čo máme.” Ukazovala masku tímu, počas krátkej porady v miestnosti starostu, kde si zriadili dočasné operatívne centrum. Nakoniec sa Jana smiala zbytočne, keď jej hovorili, že tam budú mať hlavný stan, a ona im hovorila, že ho nikdy nepoužíjú, lebo majú makať a nie stanovať.

“Ešte ten hák.” Pripomenul Miloš.

“O tom háku vieme hovno.” Odvetila Lucia.

“To aj o tej maske. Tú tam mohol dať hocikto a hocikedy.”
“To je pravda, ale ak na nej nájdeme nejaký biologický materiál, môžeme ho minimálne porovnať s materiálom nájdeným pri Judite. Škoda, že nemáme nič pri Terke.”

“Nevadí,” Ivan bol spokojný. “Máme DNA pri Judite a máme DNA zo stodoly. Môžeme ich aspoň porovnať a zistiť, či nepatrí tej istej osobe.”

“Ešte nemáme. Maska je v labáku.” Namietol Miloš.

“Neviem si predstaviť, že by niekto mal na ksichte masku a nezanechal tam žiadnu stopu. Berme, že máme, Lucia daj vedieť do labáku, nech nám dajú hneď oznámia, ak tam niečo nájdu, a nech to aj hneď porovnajú s materiálom od Judity.”

Lucia prikývla.

“Zatiaľ sa rozbehnite po osade. Čo teda máme? Máme potencionálneho výrobcu háku, čakáme, či na ňom ešte bude nejaká stopa, máme DNA z masky, teda som si istý, že tam bude a máme DNA od Judity. A máme zopár svedecký výpovedí, ktoré teraz musíme doplniť o ostatné. Chcem, aby ste vyspovedali celú osadu. Máme tu zoznam obyvateľov, nechcem, aby do dvoch dní chýbala výpoveď čo len jedného z nich.”

“Ignác, muž Zuzy, čo ju našli na poli zadusenú, u toho som už dvakrát bol a odmieta s nami hovoriť.” Povedal Miloš.

“Skúsim ešte ja, možno mne niečo povie.” Odvetila Lucia a preložila si nohu cez nohu.

“Toto sa mi vôbec nepáči. Nebudú si ľudia vyberať s kým budú hovoriť a s kým nie. Čo sme v škôlke?” Jana sa namosúrene pripojila do rozhovoru.

“Chápem,” reagoval Ivan. “Ale tu sme na ich ihrisku. Myslíš, že chlap, ktorý stratil dve deti a manželku sa zľakne ak mu pohrozíš marením služobného postupu? Akurát sa ti zasmeje do očí. Možno ani nič iné nečaká, len aby sme ho zavreli a mal pokoj. Je úplne zbytočné sa mu niečím vyhrážať. Dobre, Lucia, skús to ešte ty.” Ivan prikyvoval hlavou.

“Ale takto bude Lucia za chvíľu na pokraji síl. Musíme s tým niečo robiť. Ani ten Vinco sa so mnou nechcel zhovárať, že len s Luciou. Načo sme tu teda my ostatní?” Namietol Miloš.

“Je to všeobecné? Nikto sa nechce s nikým iným zhovárať iba s Luciou?”

“Neviem, ale zatiaľ som sa s tým stretávala.”

Lucia iba ticho sedela. Trocha jej kŕmilo ego, že sa ľudia nechceli zhovárať s nikým iným, ale sama si uvedomovala, že by sa z toho mohla aj zblázniť. 

“Takto. Rozdeľte si zoznam obyvateľov. Buď s vami budú ochotní hovoriť, potom zaznamenáte výpovede, alebo nie, a potom zaznačíte na zoznam pri mene hviezdičku. Tam budeme vedieť, že musíme poslať Luciu. Každý deň ráno sa tu stretneme a povieme si, čo sme zistili, a ku komu musí ísť Lucia….”

“Do riti, to je hovadina, šak ich vyplašme a je to.” 

“Áno, určite ich vyplašme. Ty si bulo.”

Miloš stíchol a pozeral sa do zeme.

“Jasné? A počkáme aj na výsledky z labákov, snáď nám povedia niečo nové.”

“Stále sú v hre povinné výtery na databázu DNA.”

“Zabudni, na to nemáme právo.”

“Tak inak.” Zapojila sa Jana. “Skúsme to tak, že proste miestny farár vyhlási, že budeme robiť výtery a ľuďom ktorí prídu dáme podpísať, že s tým súhlasia. Nemusíme nič prikazovať, iba ich o to požiadame a z tých čo odmietnu, možeme spraviť skupinu podozrivých…”

“Stále predpokladáme, že vrah je niekto z osady a dokonca stále aj predpokladáme, že ide o masové vraždy.” Namietla Lucia.

“Lucka, priznaj si sama pre seba, čo pokladáš za pravdepodobnejšie? Že ide o jedného násilníka, alebo že sa zrazu pol dediny zbláznilo a vraždí si tu kto chce?”

“Jasné to mi je jasné, ale zas nezabudnite, že sme v osade, kde sa minimálne dvadsať rokov tak maximálne rozbila huba, alebo nos pri krčmových bitkách. Kde nie je v záznamoch žiadny iný násilný trestný čin…”

“Ale Lucia, toto je uzavretá osada s uzavretými ľuďmi, keby aj niekto mlátil ženu, tak sa o tom dozvie akurát tak farár pri spovedi, ktorý nám však je nanič, lebo sa bude brániť spovedným tajomstvom. Myslíš, že nejaká ženská by to niekomu oficiálne nahlásila? Štátnych policajtov nemajú radi, oveľa radšej, ako by niekoho udali budú trpieť mužove päste.”

“To nevieme.”

“Vieme. Zatiaľ si tu jediná, s ktorou chcú hovoriť, aj tak nechápem prečo.”

“Lebo mám ohnivé vlasy.” Odvetila.

“To ti povedali?”

Prikývla a usmiala sa. 

“No tak preto, že máš ohnivé vlasy. Mali by sme sa všetci prefarbiť.”
“Ale nielen preto, bola som tu prvá a bola som hlavne slušná.” Vyčítavo sa zahľadela na Miloša.

“Čo?!” Bojovne sa spýtal Miloš.

“Čo čo? Nechcete so mnou hovoriť, tak na vás našijem marenie služobného výkonu.” Lucia napodobnila Milošov hlas.

“A čo som mal robiť?”

“Neviem, ale nečuduj sa, že s tebou nebudú chcieť hovoriť. To sa po takejto osade rozkríkne raz dva tri. Zavriem vás za marenie…. Trulo.”

Miloš sa už nadychoval k štipľavej odpovedi, no zasiahol Ivan.

“Je to tak. Treba si na takéto veci dávať pozor. Poďme si rozdeliť zoznam.”

Ivan roztiahol plachtu s menami na starostovom stole. Najlogickejšie bolo jednoducho roztrhnúť papiere tak, aby na každom hárku bol menoslov so štyridsiatmi menami. Lenže ono to nebol také jednoduché. Hárkov bolo celkom osem, na siedmych bolo po 40 mien na poslednom 31 mien. Medzi menami boli dospelý, ale aj tínedžeri a deti. Chvíľu sa dohadovali od koľkých rokov by mali deti spovedať. Pri každom mene bol aj dátum narodenia. Keď sa teda dohodli, od akého veku budú deti spovedať, povyškrtávali mená až na hárkoch zostali iba tí, ktorých navštívia s otázkami. Stáli teda pri stole prirazenom k starostovmu, niektorí len tak, iní opretí dlaňami o dosku a preberali mená. Trvalo im to asi 30 minút. Každý si zobral hárok, ktorý mu Ivan pridelil.

“Dobre, berte zoznamy, zápisníky, diktafóny, telefóny, či čo používate a hajde do roboty. Lucia, z labáku majú zavolať tebe?”

Prikývla, zložila hárok, zastrčila si ho do zadného vrecka nohavíc a spolu s ostatnými vyšla z kancelárie starostu a aj z budovy miestneho úradu.

“Tamto je Roman Kolek.” Lucia stála pri krčme a u Vinca Minca zisťovala, ako to vlastne v osade chodí, kto má koho rád, kto je s kým rodina a odkiaľ by mala začať podľa zoznamu, ktorý mala pridelený. 

“Kde?” Spýtala sa a obzrela sa smerom, kde sa díval Vinco.

“Tam, ten mameluk.”

“Ďakujem, idem hneď za ním. Aby mi zas nezmizol.”

“Jasné, šak mňa nájdete ždy a bárskedy. Keť né doma, tak krčme a keť ňé krčme tak na cmiteri.”

Lucia netušila, prečo by ho mala hľadať, ale aj tak s vďakou prikývla.

“Pán Kolek!” Zvolala na vysokého počerného muža, ktorý len čo ju zbadal, v tvári sa mu rozprestrelo zdesenie, otočil sa, vzal nohy na plecia a začal utekať.

“Doparoma!” Pomyslela si Lucia. “Bolo mi toto treba? Ozaj ako vo filmoch, že ja sa mám za ním hnať?”

Nepáčilo sa jej to, ale rozbehla sa za Kolekom. Bol však rýchlejší a za chvíľu sa stratil medzi domami.

“Prečo ste utekali?” Spýtala sa Lucia Romana Koleka v kancelárii starostu, kde ho priviedli policajti asi pol hodinku po tom, čo ho pri krčme zabadala a zvolala naňho. 

Sedeli na stoličkách, za Romanom Kolekomi stáli chlapi v čiernych uniformách, ruky mal v putách za chrbtom a namosúrene sa díval do okna.

“Dajte mu tie klepetá dolu, ani nevieme, prečo utekal. Ste jak malé deti.” Vyčítavo hľadela na policajtov. 

“Je nebezpečný.” Odvetil jeden z nich.

“Nebezpečný?”

“Áno, kládol odpor.”

“Aký odpor kládol? Bil vás?”

Jeden z mužov zákona prešľapol.

“Nie.” 

“Tak potom čo?”

“Ľahol si na zem a odmietol s nami ísť, museli sme ho spútať a zdvihnúť, naložiť do auta a doviezť sem.”

“Preboha.” Lucia prevrátila očami. “To muselo byť hrozne nebezpečné, takýto pasívny človek je riziko jak hovado. Dajte mu to dolu.”

Jeden z policajtov pristúpil k Romanovi Kolekovi a odomkol mu putá. Zobral si ich, zložil a zastrčil za opasok.

Roman Kolek si pošúchal zápästia, ale neprestával hľadieť do okna ako hrom do buka.

“Prečo ste utekali?” Zopakovala Lucia otázku. Napriek tomu, že ho nepokladala za nebezpečného, netrúfala si požiadať policajtov, aby odišli z miestnosti a zároveň si uvedomovala, že nebola príliš korektná. Hej, teraz je hrdinka, ale keby naozaj Kolek zaútočil, schovala by sa za tých chlapov. 

“Tak prečo ste utekali?” Spýtala sa po tretí krát.

“Nemám rád policajtov.” Odvetil, s pohľadom stále upretým kamsi do okna.

“Ako ste vedeli, že som policajt?” 

“Šak sa tu motáte už týždeň a spovedáte koho stretnete.”

“Tak vyspovedám aj vás a je to. Načo utekať?”

“Jak som povedav. Nemám vás rád.”

“Prečo?”

“Lebo.”

“Mmmm, to je dobrý dôvod.” Zasmiala sa. “Pozrite pán Kolek, dám vám zopár otázok a pustím vás. Viete, čo sa tu v osade deje, však?”

Prikývol.

“Potrebujeme od vás pomoc. Nemám voči vám nič, zrejme si žijete svoj život a chcete mať pokoj, ale za jeden zopár dní zomreli násilnou smrťou štyria ľudia a my chceme vedieť, kto ich zabil.”

“Šak Hutuliak.” Povedal, konečne sa otočil smerom k Lucii, položil si ruky na stôl a pozoroval ju.

“Pán Hutuliak podľa všetkého svoju ženu umlátil lopatou.” ´Tu sa nič neutají a ani sa nedá.´Pomyslela si. “Teda to aspoň s najvyššou pravdepodobnosťou predpokladáme, ale akiste viete, že pán Hutuliak sa dokonca k vražde priznal. Ale mňa zaujímajú ostatné vraždy, navyše pán Hutuliak bol už vo vyšetrovacej väzbe, keď sa udiali ostatné zločiny, teda naňho môžeme zabudnúť. Tak mi skúste pomôcť a hovorte, čo viete, odpovedajte na otázky, ktoré vám položím. Môžeme sa na tom dohodnúť?”

Kolek pomaly prikývol, neustále ju sledujúc pohľadom spod obočia, ako striešky.

“Môžeme.”

“Fajn,” vydýchla si. “Tak poďme pekne po poriadku. Začneme Juditou Lopušanskou, ktorej telo sme našli v lese.”

“Čo s ňou?”

“No chcem sa napríklad spýtať, ako dobre ste ju poznali.”

“Nepoznal.”

“Ale no tak, pán Kolek, veď ste obyvateľ osady a Judita bola podľa vyjadrení niektorých svedkov v osade obľúbená. Bola nekonfliktná, čo zrejme vyplývalo z jej postihnutia, dokonca nosila aj nejaké lacné montérky z práce. Netvrďte mi, že ste ju  nepoznali.”

“Poznal.”

“Tak poznal, alebo nepoznal?” Spýtala sa s úsmevom Lucia.

“No, poznal, ako poznal. Vím do to je, šak jasné, že vím, ale nejako sme sa k sebe nemali.”

“K sebe nemali? Mal sa s ňou niekto?” Spozornela.

Kolek mlčal, iba krčil ramenami.

“Tak ako? Mal sa k nej niekto?”

“Nevím o nikom.” Vypadlo z neho.

“Ale ľudia ju mali radi, nie?”

“Mali, šak im nosila veci, víte té pokazené, teda neboli pokazené, len tak troška, dali sa nosiť, možno volade bol krivo našití vaček, alebo tak, ale dali sa nosiť.”

“Aj vy ste si od nej niečo kúpili?”

“Hej, to hej, aj ja.”

“Takže aj vy ste ju mali radi, nie?”

“Hej, šak vám hovorím. Bola hluchá a bála sa vyprávať, že to očuť jak škreky, tak si luďá o nej mysleli, že je aj nemá, ale nebola. Ja som hu raz očuv ako sa vypráva s mamú.”

“Áno, to viem, že nebola nemá. Takže,” vrátila sa k otázkam. “Videli ste v ten deň niečo nezvyčajné, napríklad, že šiel niekto večer do lesa medzi druhou a šiestou večernou? Zaujalo vás niečo?”

Záporne pokýval hlavou.
“Ja sa o to nestarám.”

“Nehovorím, aby ste sa starali, iba či ste si niečo nevšimli. Nejakého človeka, čo by šiel do lesa, alebo čo by z neho vychádzal.”

“Ňé.”

“Kde ste boli napríklad vy?”

“Doma.”

“Čo ste robili doma?”

“Ništ len som tak sedev a kukav telku.”

“Sám?”

“Sám, ja nemám nikoho, som sám už odtedy, čo mi umreli rodičia.”

“Takže ani vám, ani vy nikomu nedokážete poskytnúť alibi.”

“Čo to?”

“No, že nik vám nevie potvrdiť že ste boli doma, ale ani vy neviete nikomu potvrdiť tvrdenie, že bol niekde s vami.”

“Ňé.” Znova záporne pokýval hlavou. 

Na starostovom stole zazvonil telefón. Lucia ho zodvihla, pozdravila, pár krát povedala nie a zložila. 

Na stene zavesenej vedľa portrétu prezidentky tikali veľké hodiny. Do okna vrazil vták a so zlomeným krkom skĺzol na parapetu a odtiaľ sa zošuchol dolu na trávnatú plochu okolo obecného domu.

“Čo takto smrť Zuzany Mrvovej?” Spýtala sa Lucia, keď odtrhla pohľad od okna.

“To nevím vóbec.”

Lucia sa hrala s perom, čmárala si do bloku a bola frustrovaná.

“Vôbec nič?”

“Vóbec.”

“Takže nemá zmysel sa vás čokoľvek pýtať?”

“Ňé.”

“A Tereza Vosáhlová?” Skúsila poslednú obeť.

“To je tá, čo tu zostala po mužovi vojákovi, tomu čechovi.” Overoval.

“Áno, tá.” 

“O tej též nevím ništ.”

“Ja si to tu zapisujem. Pán Kolek nevie o žiadnej vražde nič povedať. Dúfam, že si na niečo spomeniete a ozvete sa mi. Ak nie a objavíte sa, ako osoba, v niekoho výpovedi, prídem znova za vami. Ste si toho vedomý? Potom už nebudem príjemná.”

Kolek prikývol.

“Dobre, mám tu ešte jednu vec. Vy ste kováč, však?”

Prikývol.

“Tereza Vosáhlová bola nájdená s hákom, ktorý jej prepichol bradu  a vyšiel čelom. Ten hák. Kováte aj vy také?”

“Jaké?”

“Je to obyčajný hák s hrotom a okom na priviazanie lana. Nepýtam sa vás, či ste vyrobili tento kus, iba to, či aj vy robíte háky.”

“Áno.”

“Veľa?

“Velmi vela.”

“Koľko?”

“Čo ja vím. Vela.” Pokrčil ramenami a oblízol si pery.

“Je možné, že ste ten hák vyrobili vy? Keď vám ho ukážem, vedeli by ste mi to povedať?”

“Hádam, že ano.”

“Fajn, teraz je v laboratóriu, keď mi ho vrátia, prídem za vami zas. Môže byť, alebo mi zas budete utekať?”

“Móže byť.”

Lucii zazvonil mobil.

“Ahoj.” pozdravila Tibora z forenzného.

“Ahoj.”

“Tak čo?” Spýtala sa nedočkavo

Tiborov hlas ju upokojoval. Bol to veľmi šťúply, malý chlapík, snáď o hlavu nižší od Lucie. Vždy keď spolu hovorili osobne, zakláňal hlavu, aby jej videl do očí. Bolo to srandovné, lebo mu videla chlpy v nose, o ktoré sa príliš nestaral, ani mu nenapadlo, že by si ich zastrihával. Niekedy ho pristihla, ako si ich palcom a ukazovákom naťahuje a olizuje, alebo si ich vyťahuje z nosa a opiera o jeho špičku. Najprv to považovala za nechutné, potom za čudné, a po niekoľkých mesiacoch, čo ho poznala dokonca za rozkošné. Dôvodom bol možno jeho hlas. Taký hlboký bas počuť iba zriedkavo. Keď hovoril, Lucia mala pocit, že jej vibroval hrudný kôš a nielen, že bol hlboký, bol aj mäkký, nežný, ako by jej niekto olejom prechádzal po ruke a hladil ju. V tvári bol však skôr nepohľadný. Široký hrubý nos a pichľavé hnedé oči z neho robili dokonalú masku na diabla priamo z pekla. Ale ako s tým jeho zvykom naťahovať si chlpy z nosa tak aj nepeknú tvár vyvažoval ten hlboký pokojný hlas.

Stretnúť ho len tak na ulici, asi by ste bočili, mať ho ako kolegu asi by ste si ho obľúbili. 

“Ideš dnes so mnou na večeru?” Spýtal sa tým zamatovým hlasom na čo by sa Lucia rozosmiala, keby nebola taká napätá. Takto totiž začínal každý rozhovor a s hocikým. Žena, muž vôbec nerobil rozdiely. Niežeby na tú večeru naozaj chcel ísť. Raz mu len tak privolila a on na to, že aj tak nemá čas. Ktovie prečo to robil? Na tú otázku nikdy nikomu neodpovedal.

“Nie.” Odvetila Lucia. “Tak máš niečo?”

“Hej, mám pre teba dve správy. Jednu dobrú a druhú ešte lepšiu. Na tej maske máme DNA. Navyše môžeme predpokladať, že ju mal na tvári páchateľ, pretože sú na nej stopy krvi obete. Tá druhá DNA sa nezhoduje ani s jednou z obetí a ani so stopami DNA, ktoré ste už z miest činov pozbierali. Pokojne môžeš vylúčiť, že je to ten istý páchateľ, ako pri Lopušanskej.”
“To je tá dobrá správa?” 

“Áno.” Odsekol

“Dobre… Čakám na tú lepšiu.”

“Na háku sme našli odtlačky prstov, ktoré nepatria obeti.”

Lucii sa zastavil dych, možno teraz Tibor svoju správu zavŕši ešte nejakou čerešničkou, akože sú to odtlačky Mrvu.

“Ani tie sa nezhodujú so žiadnymi inými nájdenými na doterajších miestach činu.”

Keď dlhšie mlčal Lucia ho popohnala.

“Dobre, takže máme novú DNA a nové odtlačky prstov. Ja stále ale čakám na správu, ktorá by bola lepšia, ako tá predchádzajúca. Tak konečne hovor.”
Jeho pokojný hlboký hlas verne odzrkadloval aj jeho pokojnú a hlbokú povahu. Neponáhľal sa, čo bola pri laborantovi veľmi cenná vlastnosť ale pri predávaní informácií by ho niekedy najradšej zaškrtila.

Raz sa ho spýtala ako sa skončil zápas, na ktorom bol s Janou. Skôr, ako odpovedal si to Miloš vygúglil.

“Je to zaujímavé, také nevyčajné, že to môže byť celkom dobrá stopa.”
“Čo prekrista, Tibor?!”

“No, chýba protistojný prts, teda palec.”
“Čo chýba?” Spýtala sa akoby nerozumela.

“No, na tom háku chýba odtlačok prsta v prostistoji voči ostatným. Sú tam zreteľné odtlačky troch prstov, štvrtý je rozmazaný a odtlačok spodku dlane, ale palec, prst v protistoji chýba.”

“Možno mal iba zovretú päsť a palec prekrýval prsty.” Skúšala si Lucia prstami zovrieť imaginárny hák.

“Možno, ale postavenie prstov a spodku dlane, respektíve ich odtlačky naznačujú, že protistojný prst by potreboval…. Keby ho mal.” Dokončil vetu.

“Myslíš, ako že páchateľ nemá palec? Na ktorej ruke?”

“Na pravej. A áno, myslím si, že nemá palec.”

“Prečo je niekto tak blbý, že si nezoberie rukavice?” Namiesto špekulovania o informáciách, ktoré dostala jej napadla práve táto otázka.

“Tak možností je viacero. Šak vieš, ako sme mali toho vandala v okresnom meste, čo odtrhával kamery zo stien budov, pričom sa kukal priamo do objektívu, alebo toho, čo vykrádal pumpy so šťavou z citróna na tvári, aby bol neviditeľný. Alebo je to niekto, kto nemá záznam a vie, že bez záznamu, kým nebude ani len podozrivý, nám je odtlačok prsta na nič. Alebo to nebolo plánované a len tak schytil hák a zapichol to obeti pod krk…”

“O háku vieme, že tam nebol, že bol prinesený.” Prerušila ho Lucia.

“Ako to vieš?”

“No nik si na hák nespomína, vypočúvali sme viacerých, ktorí stodolu používali, ale nik si tam hák nevšimol.”

“A z toho usudzujete, že bol prinesený? No ty si ale odvážna.” Zasmial sa hlbokým smiechom.

V tom Luciu niečo napadlo. Iba taký kratučký záblesk, na ktorý doteraz nik nepomyslel. Keď si však spomenula na vraždu Hutuliakovej, na vraždu Mrvovej, či Vosáhlovej, alebo aj starostu, niečo tam bolo spoločné. Nevedela presne čo, no myšlienka ju tak mátala, až ju donútila vysloviť predpoklad, ktorý je na prvý pohľad nezvyčajný, ale pre ňu dával zmysel. Nie, nebola to myšlienka, ktorá by viedla priamo k jej prepodkladu, nedal by sa vydedukovať, zdanlivo vôbec nesúvisel s charaktermi prípadov, ale proste sa to vynorilo. Keď si znova v hlave prehrávala to, čo videla na miestach činu, jednoducho sa tej myšlienke nedokázala vyhnúť. Bola zrazu tu a tak ju vyslovila.

“Alebo mu bolo jedno, či ho chytia.” Po tele jej prešiel chlad. Spontánne činy sprevádzané s ľahostajnosťou odstrániť stopy, či nezáujmom o obeť, čin bez motívu pokladala za tie najhoršie.

Idem si tak po lese, alebo po lúke, alebo vojdem do stodoly s hákom, ktorý som chcel použiť na niečo iné, alebo si len tak idem s nožom po dedine. Zbadám obeť pristúpim k nej, zabijem ju a odídem. Ale prečo tá maska, hák, či nôž? Naozaj to niekto bežne nosí so sebou? Práve vďaka týmto trom predmetom zapudila myšlienku spontánnosti činov. Aspoň si myslela, že ju zapudila. Čoskoro sa k nej vrátila s oveľa väčšou nástojčivosťou.