Pochopil som etatistov.

Etatista je človek, ktorý verí v štát a v jeho schopnosť riešiť spoločenské problémy. https://sk.wikipedia.org/wiki/Etatizmus

Ja sa za etatistu nepokladám a často sa mi stávalo, že som prišiel s nimi do konfrontačnej diskusie a nedokázal som pochopiť, ako môžu odolávať môjmu vysvetľovaniu, ktoré sa mne javilo absolútne logické a racionálne.

Potom som sa prihlásil do Univerzity vedomého života a o štúdiu v nej som napísal aj článok na tomto blogu https://yoss1969.blogspot.com/2018/06/studoval-som-rozpoznavaci-rocnik.html

Neskôr som počas svojich behov, o ktorých som tiež písal, rozmýšľal nad rôznymi argumentami voči etatistom. Logickými, konzistentnými, jasnými a presnými. Teda aspoň mne sa tak javili.

Avšak vôbec som nezobral do úvahy všetky tie poznatky získané počas štúdia a stále som ich vnímal oddelene. Doplo mi to až nedávno a dozrelo to do takého stavu, aby som o tom napísal kratučký článok.

Medzi inými vedomosťami som sa počas štúdia v Univerzite naučil aj to, že každý človek má svoju hodnotu, že zručnosti síce môžeme mať každý iné, ale hodnotu máme rovnakú. Že všetko, čo sa mi v živote deje sa deje v môj prospech a že na svojej ceste životom stretávam iba priateľov a učiteľov. Samozrejme, že sa jedná o rôzne úlohy, jeden človek môže byť pre mňa dnes o pol deviatej učiteľom a o desiatej už priateľom (vhodnejší pojem by možno bol „rôzne role“). Ten, kto ma podporuje v mojej ceste je môj priateľ, ten, kto ma znervózňuje, nasiera, teší, rozplače, či rozosmeje je mojim učiteľom.

Absolútne zdravý človek s absolútne zdravou dušou by mal byť človek bez emócii. Pokaľ sa nás nejaká emócia dotkne a je jedno či v zmysel radosti, potešenia, dojatia, nahnevania, či priam zúrivosti, znamená, že sa dotkla nášho dávneho zranenia a vďaka emócii dokážeme to zranenie nájsť a potom vyliečiť. A danú emóciu viac nezažiť.

Ale nie o tom som chcel.

Jednoducho chápem, a verím tomu, že svoj život si riadime sami podľa toho, koľko si toho uvedomujeme a v akom stave je naša duša. Všetko, čo sa mi deje je pre mňa rébus, ktorý musím vyriešiť v sebe, lebo inak sa mi tá situácia bude stále vracať. Nech sa mi čokoľvek stane vždy rozmýšľam nad tým, čo mám vo svojom živote zmeniť ja, aby sa mi tá situácia neopakovala.

Niekto tie situácie volá Bohom, Vesmírom, Osudom. Pripisuje Bohu, Vesmíru, Osudu schopnosť rozhodovať za nás, substituuje ním našu slobodnú vôľu a prisudzuje mu úlohu sudcu, či projektanta sveta, v ktorom sme my iba jeho hračky. To by ešte nebolo úplne od veci, horšie je na tom to, že situácie, ktoré nás stretávajú pripisujú vôli tej entity, v ktorú veria a nechávajú tú situáciu uplynúť bez akejkoľvek snahy tej situácii porozumieť. To čím nás „Boh navštevuje“ berieme iba ako rozmar vyššej entity bez hlbšieho zmyslu, hľadáme útechu v nezmyselných vetách ako napr. „Koho pán Boh miluje, toho krížom navštevuje“ akoby bolo utrpenie cieľom života. Ak ale veríme v nejaký Boží plán, všetky situácie, ktoré nás stretnú, všetci ľudia, ktorých nám Osud stavia do cesty, by sme mali využiť na to, aby sme porozumeli ako máme svoj život žiť, aby sme  boli šťastní a nie aby sme žili život v utrpení. To však nie je funkcia náboženstva.

Ja teda verím, že všetko, čo sa mi deje, že všetci ľudia, ktorých stretávam, majú pre mňa dôležitý, priam zásadný význam k tomu, aby som rozšifroval ako mám svoj život zmeniť aby som bol šťastný.

Veriaci ľudia veria v entitu, ktorá riadi ich život a podľa toho čo sa im deje, berú všetky nové situácie ako Boží zásah bez potreby reagovať. Stačí to prijať, treba byť bohabojný, iba vtedy sa zapáčite svojmu pánovi. A ak sa budete dostatočne dlho a úprimne modliť, on vyrieši všetky Vaše problémy bez toho, aby ste čo len pohli prstom.

A toto je presne status etatistu. Jeho viera v štát, v entitu, ktorá všetko vie, ktorá vie rozhodovať o jeho svetskom živote o jeho potrebách o tom, čo by mal spraviť, či nespraviť o tom, čo sa môže a čo nie, čo je zakázané a čo povolené. Nie jednotlivec, svojim rozumom, posudkom výberom, ale štát, ako najvyššia entita rozhodovania. Štátu treba odovzdať všetky svoje právomoci, lebo iba a len on sa postará o môj dobrý život. A to, čo je v náboženstve modlitba je v štáte platenie daní.

Boh, Osud, Vesmír sa postará o môj duchovný život a štát o môj svetský život. Mám entity, v ktoré verím, ktoré zbožňujem o rozhodnutiach ktorých nepolemizujem maximálne si môžem vybrať vieru v náboženstvo, či politika vo voľbách.

Tak, ako sa snažia rôzne náboženstvá voči sebe viesť vojnu (nikdy ju nevedú predstavitelia náboženstva, vždy len jeho ovečky) aby nakoniec bola v známom svete jediná viera, lebo tá je správna, tak vedú vojnu etatisti voči voľnomyšlienkarom a broja za to, aby každý rešpektoval toho jediného Boha, ktorého volajú štát. Ak v neho veria oni, predsa je jasné, že v neho musia veriť aj ostatní. A kto v neho veriť nechce a svoju nevieru chce aj prejaviť je ihneď kriminalizovaný a ako v stredoveku upálený. Nie samozrejme na hranici, teraz na to už majú predstavitelia náboženstva sofistikovanejšie tresty. Principiálne sa však jedná zas a znovu iba o „upálenie“...

Chápem etatistov. Tak silno veria v štát a jeho schopnosti, že nepripúšťajú žiadnu inú možnosť, žiadnu inú formu presne tak, ako žiadnu inú vieru nepripúšťajú ani veriaci v „rôznych Bohov“.

„Nepáči sa ti naša viera? Tak sa odsťahuj niekam, kde sú rovnako veriaci ako ty.“

„Boh predsa prijal nejaké pravidlá a tie sa musia dodržiavať aj keby si nechcel. Jednoducho musíš.“

„Počul si čo povedal pán? Je to prikázanie a ak ho nesplníš príde trest.“

„Počul si niekedy o spoločnosti, kde nebolo žiadne (čo ako primitívne) náboženstvo?“

Prečo mi to tak hrozne pripomína vety zástancov štátu voči niekomu, kto štátu neverí?

Ale tak, ako prijať fakt, že za svoj Osud zodpovedám sám a sám ho viem aj riadiť je treba prijať aj fakt, že za svoje životy zodpovedáme sami. Že tak, ako nejestvuje nik, kto by nás mal riadiť na našej ceste životom tak by nemal ani jestvovať ten, kto nám bude prikazovať či zakazovať ako si máme svoj život zariadiť.

Je to jednoduché: Ak sme šťastní, kráčame po svojej ceste v súlade so zámerom Vesmíru (alebo ako chcete nazvať vyššiu entitu). Ak šťastní nie sme, nejdeme po svojej ceste a je jedno, čo daná entita, ktorej veríme a ktorej pokyn plníme, hovorí.

Sme slobodní jedinci s právom na omyly a s právom rozhodnúť sa po ktorej ceste sa vydáme.

Súčasný etatista totiž chápe myšlienku ľudskej spoločnosti presne tak, ako veriaci v náboženstvo chápe podstatu úlohy „Božieho zámeru“. Kto sa nevydá jeho cestou bude k tomu násilné prinútený, lebo pravdu má ten, ktorému som uveril, že je vykladač myšlienok. A ak mu verím ja, musia mu veriť aj ostatní.
Nechápu, že nik taký ako vykladač zámeru nejestvuje.

Pochopenie a porozumenie tomu, že každý jednotlivec má svoju cestu, ktorá sa dobrovoľne zlieva v ľudskú spolupatričnosť je prvým krokom k tvorbe Slobodnej spoločnosti.