Hyeny a plašiči.

Hyeny:

Respirátor, ktorý pred polrokom, v dobe pred ohrozením nakazenia sa vírusom COVID-19 cez respiračné cesty, stál na e-shopoch približne 1,6€ dnes jedna lekáreň (nazvime ju XYZ) ponúka na svojich e-shopoch za 60€ za kus.

Reakcie ľudí na sociálnych sieťach nedali na seba dlho čakať. Okrem urážok a nadávok, im tí jemnejší ľudia odporúčali psychiatriu, tí tvrdší basu a tí najspravodlivejší (a väčšinou anonymní) pomalé horenie v pekle a guľku do čela. Nadávali im do svíň, ktoré využívajú nešťastie na vlastné obohacovanie.

Zastavme však na chvíľu emócie a poďme sa na to pozrieť racionálne.

1. Primárny záujem majiteľov lekárne XYZ je zarobiť na tovare, ktorého je na trhu nedostatok. Je to úplne štandardný postup a sme s ním konfrontovaní dennodenne a aj spred roka 1989 to bolo úplne bežné. Keďže ceny sa v tomto období určovali centrálne a jednotne, zarábanie na nedostatkovom tovare sa nediali cez cenu, ale cez úplatky. Nebrali sme to vtedy ako priživovanie sa na niečom nešťastí, skôr naopak, hrdili sme sa, ako stačí dať vedúcemu v elektre 500 korún, aby nám odložil farebný TV za 6000 a ešte sme mu boli aj vďační.

To, že sa v tomto prípade jedná o niečo, čo chráni zdravie občanov, je sekundárne. Primárne je to produkt, ktorého je na trhu nedostatok, dôvod prečo tento nedostatok vznikol je pre tvorbu cien úplne irelevantný. Majiteľ lekárne teda nezarába na cudzom nešťastí, ale na nedostatkovom tovare. A to nie je nemorálne. Ak sa Vám zdá nemorálna výška prirážky je to iba subjektívny posudok, ktorý nie je možné oprieť o žiadny exaktný výpočet, pretože nik nie je schopný objektívne určiť čo je a čo nie je primerané.

2. Ceny sú najdôležitejším barometrom na trhu. Informujú o vzácnosti a úžitkovej hodnote statku. Ak je niečoho nedostatok, a zároveň vysoká úžitkovosť pre jednotlivca ceny stúpajú, ak je niečoho prebytok, alebo ak je úžitkovosť daného statku nižšia ceny klesajú. Ceny sú informácie, ktoré dostáva spotrebiteľ o tom, v akom pomere je dostupnosť, vzácnosť a úžitkovosť daného statku na trhu. Cena na trhu za určitý statok určuje aj následné správanie sa spotrebiteľa k tomuto statku. Ak je niečo za „šupu“ tak sa tak k tomu aj správame. Isto si ešte viacerí pamätáte na slová našich mám: „Čo s tým robíš?! Vieš koľko to stálo?!“. Teda vyššia cena má za dôsledok naše šetrnejšie správanie sa k tomuto statku a menej nákupov do zásoby, čím zostáva viac statku pre ostatných.

Zároveň vyššie ceny, ktoré upozorňujú na nedostatok daného statku informujú aj potencionálnych poskytovateľov tohto statku o tom, že na danom statku sa dá dobre zarobiť. To má za následok krátkodobú a okamžitú reakciu výrobcu na prestavenie výroby.

Zrozumiteľnejšie (tento prípad): Výrobca, ktorý šije plienky, alebo utierky si uvedomí, že vznikol krátkodobý, ale za to výrazný dopyt po respiračných rúškach. Keďže cena na trhu mu umožní zvýšiť svoje marže, prestaví výrobu a dočasne začne na trh dodávať rúška za vyššiu maržu než keby dodával plienky. Zrejme ďalej netreba vysvetľovať čo sa deje s cenou produktu na trhu ak jeho vzácnosť klesá a dostupnosť stúpa.

3. Arbitrárny zásah štátu vo forme určenia zákonom povolenej maximálnej predajnej ceny, alebo kriminalizovanie takzvaných špekulantov, ničí informačnú úlohu cien na trhu. A nielen to, zároveň nemotivuje výrobcov k prestaveniu výroby z ekonomických dôvodov. Veľká vďaka tým, ktorí výrobu prestavia aj keď je to neekonomické, pretože ich motivácie sú iné ako zarobiť viac peňazí. (ale nemajte strach, aj motivácie týchto ľudí sú sebecké, iba z iného súdka). Ak sa cena nezvyšuje, lebo sa zvyšovať nesmie, nepridávajú sa žiadni výrobcovia ani takzvaní špekulanti. Nedostatok daného statku je potom oveľa dlhodobejší.

4. Toto je veľmi poučná doba. Teda pre mňa určite. Ešte viac, ako inokedy som si uvedomil zhubný vplyv štátnych licencií a zákonov na voľný trh. Koľko žien v domácnosti, ktoré majú doma šijací stroj a blízko k šitiu by vedelo takéto rúška šiť a predávať cez Internet a koľko z nich to spraví vedomé si zákonných postihov, keďže na to nemajú živnosť a ani nie sú zaregistrované na daňovom úrade. Koľko z nich sa radšej vykašle na to, poskytnúť trhu rúška z vlastnej dielne len preto, aby sa nemuseli ťahať za prsty s daňovým úradom.

A vedomý si tejto situácie som sa vžil (aj keď iba nakrátko a ťažko) do kože na smrť chorého človeka, ktorý zistí, že firma Bayer vyvinula liek na jeho chorobu. A keď požiada o jeho podanie dostane informáciu, že sa ešte liek netestoval a nesplnil všetky licenčné kritéria definované štátom. Na to tento pacient povie, že je mu to jedno, lebo má pred sebou už len týždne života a odpoveďou mu bude, že sa to nesmie, lebo čo keby ho ten liek zabil. Lenže on už je „mŕtvy“ a ten liek ho buď zachráni, alebo o týždeň skôr zabije. To sa ale nesmie, lebo štátny zákon to zakazuje.

Tak kto je  väčšia hyena? Ten, kto si síce pýta „nehoráznu“ sumu, ale produkt poskytne, alebo ten, čo ho poskytnúť, aj za akúkoľvek cenu, zakáže?

Pozn1. : včera 14.3. večer stálo v jednom nemenovanom e-shope rúško 19,8€, dnes 15.3. to isté rúško stojí 11,9€.... Zajtra jeho cena bude presne odrážať jeho dostupnosť, vzácnosť a úžitkovosť.

Pozn2: Nemám ani šajn kam dá zvýšenú maržu majiteľ lekárne XYZ. Možno si ju nechá a kúpi si novú motorku, ale možno ňou, ako rizikovým príplatkom, odmení lekárničky ako prejav vďaky, že neprestali pracovať ani pri zvýšenom riziku. Ktovie?  

Plašiči:

Poznámka pre študentov Univerzity vedomého života: Pojem „pravda“ a „pravdivý“ budem pre účely tejto úvahy používať vo všeobecnom význame.

V súvislosti s nebezpečenstvom plynúcim z COVID-19 som zachytil niekoľko podnetov (zatiaľ iba vo forme hrozby na sociálnych sieťach) na stránky, ktoré uverejňujú negatívne správy ohľadom trestného činu šírenia poplašnej správy.

Tak sem najprv nakopírujem znenie &361 Trestného zákona:

§ 361

(1) Kto úmyselne spôsobí nebezpečenstvo vážneho znepokojenia aspoň časti obyvateľstva nejakého miesta tým, že rozširuje poplašnú správu, ktorá je nepravdivá, alebo sa dopustí iného obdobného konania spôsobilého vyvolať také nebezpečenstvo, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.

Pravdivou správou sa zaoberať nebudem, pretože tá trestná nie je a nebudem sa zaoberať ani tým, ako sa dokazuje, pravdivosť, či nepravdivosť takejto správy (obzvlášť v prípade a situácii, ktorej sme dnes svedkami). Je totiž ľahké preveriť, či je správa, ktorá hovorí o tom, že na našej hranici stoja nemecké vojská s cieľom zajtra zaútočiť pravdivá a ľahko sa teda určuje jej relevancia. Ale preveriť pravdivosť správy, že na koronavírus zahynie 10.000 ľudí na Slovensku, že nemocnice  nie sú pripravené na možný pretlak pacientov, alebo že je nedostatok ventilátorov a lôžok, je dopredu takmer nemožné, lebo nik nevie, aké dôsledky sa v budúcnosti vyskytnú. Keďže dopredu nevieme určiť, či sa jedná o správu pravdivú, alebo nepravdivú, musíme predpokladať jej pravdivosť, ergo jej šírenie nie je protizákonné. Daný paragraf sa na ňu nevzťahuje.

Zameriam sa teda iba na správy nepravdivé, kde je ich pravdivosť, či nepravdivosť overiteľná. Aj keď po procese, ktorý je tak náročný, že sa mi ním, ako spotrebiteľovi informácie, nechce prejsť.

1. Buď teda tejto správe verím, alebo neverím. Ak jej neverím, nie je o čom, jednoducho si ju prečítam a zabudnem.

Ak jej verím, môžem prepadnúť znepokojeniu, trudnomyseľnosti, depresii, alebo naopak, môže ma to motivovať k nejakému čin.

Poviem si „Kurník, toto mi vôbec nenapadlo. Môžem učiniť nejaké opatrenia, aby som zamedzil aj tejto možnosti.“

Ak teda existuje človek, ktorý reaguje práve zvýšenou aktivitou (a takých je minimálne toľko koľko je trudnomyseľných) potom je zákon zakazujúci šírenie takejto správy zákonom, ktorý zatvára informačný kanál potrebný pre tohto aktívneho človeka. Teda kvôli ochrane depresívnych jedincov odmietame poskytnúť informáciu aktívnym jedincom. V tomto prípade je pravdivosti, či nepravdivosti danej informácie irelevantná.

2. Reakcia na akúkoľvek správu, ktorú komukoľvek poviem nie je závislá na mne, ale na príjemcovi.

Ak si prečíta tú istú správu viac ľudí, niektorí sa zasmejú, iní si ju ani nevšimnú a mávnu nad ňou rukou, niektorí prepadnú depresii. Tak aká je to správa? Vyvolávajúca smiech, alebo depresiu? Keď som bol dieťa, mal som spolužiaka, ktorý nemohol pozerať rozprávku Tom a Jerry, lebo mu bolo myšky ľúto a vždy sa rozplakal. Je teda správne tvorcu zavrieť do basy? Zrejme áno.

3. Celkom ma tento zákon zaujal aj z pohľadu toho, ako sa určuje na akú skupinu daná správa pôsobila negatívne. Predstavujem si to tak, že niekto musí prokurátorovi oznámiť pisateľa správy a ten potom musí doniesť na súd istý (zákonom určený) počet ľudí, ktorí budú na súde vypovedať v zmysle, že táto správa v nich spôsobila depresie. Bez tých ľudí nie je možné niekoho obviniť, lebo nenaplnil skutkovú podstatu trestného činu, lebo prokurátor nemôže určiť, či spôsobil znepokojenie časti obyvateľstva, lebo jeden  udavač zrejme „časť“ obyvateľstva nie je. (o tom, že nie je definovaný pojem „časť“ nemám v pláne písať).

4. Píše sa rok 1953. Je dvadsiateho mája. V nezávislých novinách sa objaví článok o plánovanej mene peňazí k 1.6. Orgány činné v trestnom konaní obvinia noviny zo šírenia poplašnej správy a zakážu im vydávať ďalšie informácie. 1.6.1953 príde drvivá väčšina obyvateľov ČSR o svoje celoživotné úspory a stanú sa obete krádeže, na akú by súkromný zločinec musel kradnúť desať generácii. (áno, takto efektívny je štát v zlodejinách).

Zákon o zákaze a trestnosti šírenia poplašnej správy je zákon chrániaci štátne úrady pred reakciou ľudí, ktorí by sa na základe tejto informácie mohli správať tak, ako sa štátnym orgánom nepáči. To je hlavný dôvod tohto zákona....

Toľko malá exkurzia do oblasti iného uhla pohľadu...