Sloboda.

To je pojem, čo? Ospevovaný v tisícoch románov, noviel, básní, sonetov... Zobrazovaný maliarmi, sochármi, spomínaný dramatikmi divadelných hier, autormi kníh scenáristickými prepismi do filmov trhajúcich srdce.

Boj za slobodu zobrazený vo filmoch založených na skutočných udalostiach ako Spartakovo povstanie, Motýľ, či Statočné srdce, alebo iba motivované, či úplne vymyslené z pera autora, ako   Amistad, Gladiátor, Vykúpenie z väznice Shawshank, či Patriot.

Sloboda sa neskloňuje v dielach iba ako túžba po fyzickom uvoľnení ale často je metaforicky prítomná aj ako túžba po uvoľnení duše z trýzne. Anna Karenina, či Bratia Karamazovovci.

Výpočet umeleckých počinov by bol síce konečný, ale veľmi dlhý.

A čo takto život v spoločnosti. Politický, či ekonomický systém. Tam je sloboda skloňovaná s nemenšou početnosťou. Iba málo spoločenských, či ekonomických systémov sa skutočne prezentuje tak, že obmedzí slobodu ľuďom pokiaľ to pôjde.

Najčastejšie sa ňou práve rôzne myšlienkové smery oháňajú  keď ju nevedia zabezpečiť všetkým tak sa aspoň odvolávajú na väčšinu. Zoberte ľuďom majetok na ktorom hrdlačíte a osloboďte sa. Čo bude so slobodou postihnutých tieto myšlienkové smery neriešia. To totiž nie je podstatné, podstatné je to, že sa určitá, vekmi utláčaná trieda, oslobodí.

Chcem ale pojmu sloboda rozumieť a tak sa pýtam čo je to zač. Dostávam rozporuplné odpovede, nie celkom presne definované, niekedy sa dostanem k odpovedi, že človek je slobodný vnútorne a iba on vie, či slobodný je, alebo nie. Inokedy počujem o slobode rozprávať ľudí, ktorí sa nezaujímajú čo bude  s jednotlivcami patriacimi do skupiny, ktorá nie je predmetom ich záujmu. Niežeby som im to vyčítal. Je to ich vec, ich náhľad a ich názory na svet. Rešpektujem ich, ale ja z toho múdrejší nie som.

Potrebujem si ju zadefinovať, potrebujem sa na pojem sloboda pozrieť nie iba z pohľadu fatálneho. „Slobodný je ten človek, čo sa tak cíti a je jedno, či je v chalúpke pri mori, alebo v Gulagu... v manželstve s tyranom, alebo v milujúcom kruhu.“

 S tým sa totiž nič robiť nedá. Môžem to rešpektovať, ale čo ak sa stretnem s niekým, kto bude považovať za svoju slobodu to, že mi bude ubližovať, či keď bude považovať to, že mu nechcem pomôcť, za obmedzovanie svojej slobody, čo keď ma bude nútiť niečo robiť preto, lebo chce byť slobodný. Akoby väzeň nútil spoluväzňa ujsť s ním aj keď on je odsúdený na doživotie a spoluväzeň má zajtra opustiť basu po vypršaní trestu. Je to obmedzovanie slobody?

A tak sa teraz pokúsim napísať, čo si o slobode myslím ja. Ako som si ju sám zadefinoval, vlastne akú definíciu iných mysliteľov som prijal a možno trošku pozmenil, ale zásadne akceptoval. Takto mi, ako zásadnému odporcovi agresívneho násilia, dáva zmysel. Počul som vetu, ktorá jednoducho slobodu popisuje ako „neprítomnosť agresívneho násilia“. Áno, toto so mnou rezonuje s týmto súzniem.

Kedy je teda človek slobodný? Keď je sám?

Má zmysel pýtať sa čo bolo pred počiatkom času? Pred veľkým treskom? Má zmysel sa pýtať čo bolo pretým ako vznikol čas?

Často ako argument počujem: „Ak chceš byť slobodný odsťahuje sa na opustený ostrov.“

Toto je sloboda? A voči komu?

Existujú parametre, na ktorých sme závislí. Prírodné zákony... Nemôžeme slobodne skočiť zo skaly a očakávať že sa nám nič nestane, nemáme slobodu nejesť či nevylučovať. Znamená to, že nie sme slobodní?

Myslím si, že nie.

Preto vnímam slobodu ako stav, ktorý nemôže jestvovať ak je človek sám. Nemá byť voči komu slobodný. Tak, ako nemá zmysel sa pýtať čo bolo pred vznikom času, lebo čas nebol, nemá zmysel sa pýtať či som slobodný ako stroskotanec na opustenom ostrove. Nemám byť voči komu slobodný.

Podľa mňa nemá zmysel hovoriť o slobode, keď sme sami. Vtedy sme sami sebou a so sebou. Ale nie sme slobodní, lebo okrem nás nie je nik, čo by nám slobodu šiel obmedziť.

Aký zmysel má pýtať sa sám seba, či som atraktívny, ak som sám, či som štíhly, čiernovlasý, modrooký, chlapík s širokým hrudníkom a plochým tehličkovým bruchom aby som sa páčil ak sa okrem seba nemám komu páčiť?

Otázka slobody je teda relevantná až v interakcii s okolím. Až vtedy má zmysel hovoriť o slobode, ak mi niekto má možnosť tú slobodu obmedziť.

Prvou podmienkou teda je : Interakcia s inými jednotlivcami

Môžem robiť čo chcem ak na to mám možnosti. Môžem si dnes ráno prečítať knižku, alebo pozrieť si film, alebo sa ísť prejsť sám, alebo s manželkou. Môžem sadiť kvety, alebo siať koreňovú zeleninu, môžem sa aj nudiť, aj ísť behať, môžem sadnúť do svojho auta a tam sedieť počúvať muziku z rádia a dívať sa cez zahmlené okno do sychravého počasia. Ale môžem sadnúť do toho auta, ak to auto nie je moje? Môžem vojsť do miestnosti, ktorá mi nepatrí bez toho, aby som sa spýtal majiteľa toho priestoru, či mi umožní vojsť? Môžem vpáliť facku náhodnému chodcovi? Môžem skočiť na peknú ženu po ktorej pocítim neodolateľnú túžbu po sexe? Nemyslím si to. Moja sloboda neznamená, že môžem útočiť na iného človeka a k útoku ma neoprávňuje nič na celom svete. Že ak som slobodný čítať, nemôžem k nikomu prísť knihu mu zobrať a začať si ju čítať. Som presvedčený o tom a som si absolútne istý tým, že nemôžem niekomu otvoriť dvere do bytu a zobrať mu televízor lebo ja som slobodný a môžem si robiť čo chcem. Nemôžem si robiť čo chcem, pokiaľ čokoľvek čo robím naráža na slobodu niekoho iného. Poet to vyjadrí metaforou : „Sloboda mojej päste končí na špičke Tvojho nosa.“, alebo niečo také, niečo podobné. Môžem si robiť čo chcem, to áno, ale iba do momentu, kedy to moje „robiť si čo chcem“ nepotrebuje narušenie slobody niekoho iného, niekoho od koho nemám súhlas so zapojením sa do mojej hry „robím si čo chcem.“

Druhou podmienkou teda je: Každý môže so svojim telom a svojim majetkom robiť čo chce, kým tým neohrozí, alebo neobmedzí iného človeka, alebo neobmedzí nakladanie iného človeka s jeho majetkom. (Majetok a jeho definícia nie je predmetom tejto úvahy)

Môžem robiť čo chcem, kým neobmedzujem  iného človeka, to už viem. Môžem sa stretnúť s priateľmi a zahrať si volejbal na prenajatom ihrisku, môžem s manželkou chodiť na hríby či na bylinky, s kolegami v práci po večeroch na pivo, s deťmi do hôr. Môžem s neznámymi ľuďmi hrať mariáš, či poker, alebo si len tak nezáväzne pokecať na zastávke pri čakaní na autobus, smiať sa na vtipoch chlapíka držiaceho v ruke kufrík a zabávajúceho celú spoločnosť na vlakovej stanici pokiaľ sa okolo neho vytvára hlúčik zábavy chtivých ľudí. Pozerať sa na modelky na predvádzacom móle, sledovať divadelné predstavenie, sedieť v krčme na káve kým majiteľ na mňa žmurkne a ja prikývnem a on mi donesie pivo. Ale mám slobodu nútiť chlapíka s kufríkom aby rozprával vtipy?, mám právo nútiť krčmára, aby mi doniesol pivo, aj keď on ho už mne doniesť nechce?, mám právo vykrútiť manželke ruku, aby šla som mnou na hríby?, alebo strieskať deti aby šli so mnou do hôr?, alebo pod namierenou zbraňou nútiť priateľov, aby so mnou hrali volejbal?

Som presvedčený a absolútne istý tým, že nie.

Tretia podmienka: Nikoho nie je možné nútiť robiť to, čo robiť nechce, resp. Nikoho nie je možné trestať za nečinnosť.

A ak mi niekedy napadne, že to nie vždy musí platiť. Napríklad, že je správne, aby niekto mohol donútiť niekoho, aby mu odovzdal auto preto, že on prenasleduje zločinca, že je správne aby niekto nútil niekoho sedieť niekde iba preto, že „vzdelanie je preňho dobré“, aby niekto nútil niekoho poskytnúť prvú pomoc, či aby niekto musel odpovedať na otázky na ktoré odpovedať nechce.

Potom si prečítam ešte raz svoj článok na blogu „Subjektívna teória hodnôt“ aby som pochopil, že moje žiadosti, nech sú akokoľvek podľa mňa morálne, či potrebné, či zásadne nutné sa mi javia tak preto, lebo je to v súlade s mojim vlastným hodnotovým rebríčkom.

Mám ale právo žiadať od niekoho, aby sa správal podľa mojich morálnych hodnôt? Mám niekde Božský etalón, ktorý vidia všetci a všetci ho chápu a všetci s ním súhlasia, aby som mohol povedať:
„Pozri, musíš sa správať tak, ako hovorím lebo tak vyzerá Božský etalón.

Nie, nič také nie je.

A právo požadovať od niekoho, aby sa správal tak, aby bol v súlade s mojim hodnotovým rebríčkom nezískavam ani vtedy, ak je tento môj rebríček náhodou v súlade so zákonom štátu.

Ak od niekoho chcem, aby robil to, čo mu ukladá zákon a zákon sa zhoduje s tým, čo je môj hodnotový rebríček, znamená to, že od niekoho žiadam, aby sa správal tak, aby bol v súlade s mojim rebríčkom. No vyššie som uviedol prečo na to nemám právo  a nikdy ho ani mať nebudem.

A ak predsa len zapochybujem a poviem si:
„OK, nie je správne, aby som niekoho nútil, aby so mnou šiel na hokej, ale je v poriadku ak niekoho nútim, aby vypovedal, lebo bez jeho výpovede pôjde vrah na slobodu a ja teda mám právo potrestať ho. Ak vypovedať odmietne, vrah bude na slobode vraždiť naďalej tak je spoluzodpovedný za všetky ďalšie obete, lebo to svojou výpoveďou mohol zmeniť.“

Na chvíľu sa zamyslím a potom sa spýtam:
„Ak mám os X rozdelenú na desať dielikov a prvá situácia s hokejom je úplne vľavo, na nule a situácia s odmietajúcim svedkom úplne vpravo  na desiatke, od ktorého dielika mám právo násilím nútiť niekoho do nejakej činnosti a do ktorého dielika to právo nútiť nemám? A ako sa to určuje, ak vynecháme hodnotové rebríčky všetkých ľudí bez ohľadu na ich počet?“

Dodnes som si na tú otázku nedokázal odpovedať a tak stále tvrdím to isté:
Nikoho nie je možné nútiť robiť to, čo robiť nechce bez ohľadu na to, aké dôsledky pre spoločnosť  to prinesie.  

Tak takto ja vnímam slobodu.