Orechov Dvor VI.

 STAROSTA

Starosta bol vysoký mohutný albín s modrými vodnatými očami. Niekto by mohol povedať, že tlstý, ale ako bývalý športovec v silovom trojboji si zaslúžil viac pomenovanie “mohutný”. Na starostovský stolec sa dostal spôsobom takým typickým pre demokratické voľby. Nikto to dobrovoľne nechcel robiť. Aj preto nie, že sa už snáď dve desaťročia hovorilo o tom, že Orechov dvor bude spadať pod správny celok vedľajšej dediny tak, ako sa im aj diecéza vyhrážala, že dvaja farári na dve dediny, z ktorých je jedna iba taká osada, je zbytočne veľa. Niektorí ľudia s úškrnom hovorili, že aj jeden je veľa. Teda, neviem, či som to už nespomínal, ale Orechov dvor nebol príliš pobožný. Do kostola chodilo asi tridsať, no možno štyridsať žien a zopár chlapov, medzi ktorých sa rátali aj organista a kostolník. A deti, keď ich tam mamy nahnali.

No tak ani starostu nikto nechcel robiť, a tak bol jediný kandidát práve Ondro Špaček, chlap, ktorého rodina tam žila od nepamäti. Keďže nikoho úrad nezaujímal, nezaujímali sa ani o samotnú politiku, či ako to nazvať. Starosta, vtedy ešte kandidát (starý Mikula, čo sa predtým zhostil tejto pozície, umrel tesne pred vypršaním volebného obdobia), v krčme hŕstke prítomných kládol na srdce, že politika je odvodené slovo od spravovania vecí verejných, načo mu štamgasti tlieskali, aj keď vôbec nerozumeli, o čo ide. Pivo platil starosta a aj držkovú, ktorú pripravila Mara, krčmárova dcéra, okatá, rapavá, s vlasmi farby ílu, sivými očami, a veľkou žufaňou ju kládla do keramických tanierov tomu, kto chcel. Zadarmo sa najesť a napiť odmietne iba málokto, a tak mala ruky plné práce.

Niežeby orechovčanov nezaujímali veci verejné, len to tak nenazývali. Keď bolo treba opraviť chodník, tak to niekto vyhlásil v krčme, informácia sa šírila ústnym podaním a v sobotu boli chlapi nastúpení aj s potrebným materiálom. O kostol sa mal starať kostolník, kultúrny dom, ktorý postavila v celej nádhere armáda, teraz chátral, lebo ho nik nepotreboval. O krčmu sa staral krčmár a keď vypadli pouličné lampy, tak dedinčania chodili potme, svietiac si na cestu víllankami. Cesty od snehu odhŕňal Ignác, a opravovali ju z kasy dediny, lebo tí si mysleli, že po tom, čo Orechov dvor spustol, im bude patriť. O súperení týchto dvoch dedín by sa dali popísať celé litánie, no to naozaj nie je predmetom príbehu, ale možno to niekedy len tak spomeniem, na dokreslenie situácie.

Tým chcem povedať, že sa nezaujímali o veci verejné, ale keď bolo treba niečo v osade spraviť, tak to proste spravili. 

Tento nezáujem sa teda prejavoval tým, že za kandidáta sa hlásil iba Ondro a voliť šiel tiež iba Ondro s rozvetvenou rodinou, potom farár, ktorý donútil kostolníka a organistu s rodinou, krčmár, ktorému Ondro povedal, že keď nepríde voliť, že mu nezaplatí za útratu pri kortešačke, zopár žien, ktoré šli náhodou okolo a Ignácov trojnohý pes, ktorému však voliť nedovolili, lebo so sebou nemal doklad totožnosti.

Z počtu 211 zapísaných voličov dostal Ondro 37 hlasov z 39 zúčastnených voličov. Dva hlasy boli neplatné, pretože na jednom bolo napísané “Serem na teba” s malým “t” a v druhej obálke nebolo nič. To sa kostolníkova žena priznala, že zalepila obálku bez lístka a keď to zbadala, tak sa jej už nechcelo novú obálku pýtať, iba Ondrovo meno na vrch napísala. To sa ale vraj nesmie rátať.

Ondro zobral starostovanie veľmi vážne a každý druhý štvrtok v mesiaci usporadúval stretnutia občanov vo vedľajšej sále krčmy, ktorá väčšinou slúžila na svadby, kary, či ojedinelé zábavy. Iba Ondro a Boh vedeli, prečo druhý štvrtok v mesiaci. Ondro teda bojoval s nezáujmom občanov, ale ešte viac bojoval s nezáujmom štyroch poslancov, ktorí tam boli len preto, že ich ľudia zvolili, no rokovania sa nezúčastnili ani raz. Ondro penil, ale príliš si nepomohol, lebo naňho aj tak všetci “kadili”. Nikto predsa nebude strácať čas, keď je toľko roboty. Ondro najprv naozaj penil, ale potom zbadal, že to, čo si myslel, že je dobré urobiť, najprv spísal, potom obišiel poslancov, ponachádzal ich v maštaliach alebo v lesoch, či na zopár obrábaných poliach a dal im podpísať svoje nariadenie. Tí ani nekukli na to, čo podpisujú, a tak mu jeho návrh schválili. Mohlo by sa zdať, alebo by sa mohlo očakávať, že Ondro to využíval na svoje ciele, alebo na svoje obohatenie, ale výhodou malých dedín či osád je práve tá kontaktná demokracia. Keď už teda demokracia, tak v čo najmenších celkoch. Ak si aj niečo dal podpísať, čo bolo už za hranicou, proste mu niekto zabúchal na dvere a dobre mu vyhuboval. Ale dosť, tento príbeh nie je o politike Orechovho dvora. Píšem to iba preto, aby ste sa mohli vcítiť do situácie Ondra, že ani on to nemal ľahké.

Navyše ho ľudia príliš radi nemali, čo sa dá skôr pripísať jeho vzhľadu. Aj keď to nebol krivák, málokomu bol príjemný ten jeho akoby slepý pohľad vodnatých očí.

Takže, naozaj iba málokto mal záujem zúčastniť sa tých štvrtkov a väčšinou sála zívala prázdnotou. Nie v tento predmetný štvrtok.

Zhodou okolností bolo stretnutie naplánované v štandardný čas, no iba dva dni po treťom úmrtí v dedine a keďže všetky boli násilné, malá miestnosť šla prasknúť.

Fajčenie bolo síce zakázané, no fajčilo sa. Dedovia si dokonca aj fajky s dohánom priniesli a čmud sa dal krájať. 

“Aspoň okná otvorte!” kričal krčmár, na čo sa pár chlapov pohlo k oknám, otvorili ich a do miestnosti sa vovalil čistý jesenný vzduch a z miestnosti kúdole dymu. Chlapi si poctivo držali sklené pollitre a ktorým sa neušlo, v ruke si držali plastový pohár. Krčmár mal našťastie ešte nejaké odložené, pretože na tie zábavy väčšinou do nich čapoval, lebo chlapci vychádzali s dievčatami von a ráno by mal z pohárov iba črepy. Takto len po skončení zábavy vyšiel s veľkým plastovým čiernym vrecom a spolu s ryšavou dcérou hádzali do nich odpad.

Miestnosť teda bola plná, starší a niektoré ženy sedeli okolo stien, opierajúc sa o drevený obklad postávali chlapi a zvyšok žien, ktorým sa stolička neušla. Okrem dymu z cigariet a fajok bola sála plná napätia, zápachu potu a vravy. Na malom pódiu pripravenom pre dychovku bol stôl prekrytý bielym obrusom a za ním päť obsadených drevených stoličiek s látkovým tapacírom. Na svojom mieste nesedel iba Ondro, ktorý tam sedel vždy v ten prvý štvrtok a hľadel do prázdnej miestnosti, ale teraz aj všetci poslanci.

Ozval sa gong, ktorý si starosta požičal zo starej požiarnej zbrojnice. Orechov dvor mal totiž aj skupinu dobrovoľných hasičov, no nik si nepamätal na ich posledný výjazd. Iba ten, čo mu stodola pred pár rokmi horela a aj do tla zhorela. 

Gong zazvučal a vrava pomaly tíchla. Vo výbave starostu nebol mikrofón ani zosilňovač, pretože aparatúra, ktorú mala dedinu kúpenú, sa pokazila na predposlednej zábave a dodnes ju nik neopravil. Nejaký chmulo sa roztancoval a odkopol nejaký konektor, ktorý sa síce dal vymeniť, ale nebolo toho, čo by ho kúpil, aj keď Ondro zahlásil, že kúpu preplatí.

Keď starosta buchol do gongu po tretíkrát a keď aj starý bývalý obecný bača skríkol, aby boli všetci ticho, starosta sa pohmýril na stoličke, zopäl ruky na bielom obruse a vážne sa zahľadel do auditória. 

“Vážení spoluobčania, som rád, že sme sa tu zišli v takom hojnom počte,” zahrmel svojím silným hlasom.

“A to už zme šecci?” ozval sa mužský hlas niekde zozadu. 

“Ako to myslíte, či sme tu všetci? My áno, ale neviem, či z obyvateľov niekto nechýba,” odvetil starosta zamyslene.

“Sú tu tri vraždy, nemal by tu, na takomto fóre, ktoré si zorganizoval, Ondro, sedieť aj niekto z polície? Aby nám aspoň niečo povedal. Dobre, o Hutuliakovcoch vieme, Hutuliak je už v Bratislave, ale o Judite a Zuze nevieme nič. Ani kto a ani prečo. A navyše, keď sa toto stalo, nemali by tu byť aj policajné hliadky?”

V sále sa ozvala súhlasná vrava.

“Necítime sa tu bezpečne!” zvrieskla nejaká tetka v strede sály.

“Ja sa bezpečne cítim,” hlesol Ľudo, muž Margity. “Keby sa na mne niečo pokúsil, urvem mu gule.”

“Iba na ženy ide,” odvetila mu hnevlivo Tera, o ktorej ešte bude reč.

“Možno štvrtý bude muž.” 

“Ty si ale hrozný blbec.”

“Ak teda ide po ženách, tak len po dvoch. Starú Hutuliakovú ucápal muž. A ani medzi tými dvoma nemusí byť súvis.”

“Nech nie je, ja sa aj tak bojím.”

“Šak dobre,” kapituloval Ľudo aj preto, že Ondro začal tlieskať, aby ich upokojil.

“Áno, to dáva význam. Určite sa spojím s okresným riaditeľstvom policajného zboru, aby sem poslali nejaké hliadky.”

“A ešte aj aby nám niečo povedali. Boli to naši susedia, zaujíma nás, ako prebieha vyšetrovanie.”

“Aj to,” prikývol Ondro a niečo si zapísal do notesa. Či tú požiadavku, alebo mu iba napadlo, čo má kúpiť, neviem, do notesa som mu nevidel.

“Ale o čom sa ideme baviť?” spýtal sa zas niekto z publika.

“No, o tom, čo vás trápi,” odvetil starosta, no táto veta vyvolala úžas.

“Čo nás trápi? Akože čo iného by nás malo trápiť okrem toho, že sa tu zabíja? Na čo si nás zvolal, keď nevieme riešiť ihneď túto situáciu?”

“Ja som vás nezvolal,” bránil sa Ondro. “Veď toto je normálny druhý štvrtok v mesiaci, nie je to iný termín, ako obvykle. Návrhy na takéto stretnutia sú každý mesiac, môžem ja za to, že inokedy nechodíte?”

Začali sa prekrikovať jeden cez druhého, až hlas kohokoľvek iba zmizol v kakofónii iných zvukov.

Ondro chvíľu pozoroval rozvášnený dav, niektorí sa zo stoličiek s hrmotom zdvihli, iní len posediačky pokrikoval, alebo sa prekárali so susedmi, niektorí sa otočili na odchod s nadávkami, že načo oni tu svoj čas márnili.

Rozmýšľal, či má vôbec zmysel ich zdržiavať, pretože sa na toto stretnutie vôbec nepripravil. Naozaj mohol zavolať minimálne nejakého zástupcu polície, možno by im už aj niečo povedali, možno sa už niekam posunuli. Starý Hutuliak je v base, takže on vraždiť ďalších nemohol. V takej dedinke, či skôr osade, je šokujúce, že už majú tretiu obeť a je úplne jasné, že nie iba jedného vraha. Chvíľu váhal, ale bol presvedčený, že musí niečo povedať alebo urobiť. Prišli zbytočne, to vedel. Pokiaľ nechceli preberať iné témy (čudoval by sa, keby chceli), tak musí priznať, že situáciu hlúpo podcenil. Ale aspoň jedno mohol spraviť.

“Priatelia,” zdvihol sa od stola a skríkol do sály. “Prosím vás, upokojte sa, chcel by som ešte niečo povedať.”

Napriek tomu, že pre Ondra to bolo nečakané, ľudia, ktorí zostali, sa pomerne rýchlo upokojili.

“Samozrejme, že požiadam o policajnú prítomnosť. Už som to mal urobiť po druhej vražde, podcenil som to, je mi to ľúto.”

Nielen to, podcenil aj reakcie prítomných. Pre orechovčanov vždy bola viac náprava nedostatku ako nejaké slová ľútosti či ospravedlnenia.

“Tak to si teda mal, boha ti,” zareval nejaký Maťo Kliešť z auditória.

“Áno, to som mal, hneď, len čo tu skončíme, spojím sa so šéfom polície v meste a požiadam ho, aby sem poslal aspoň jednu či dve posádky. Aby sme to teda nezdržiavali, máte ešte niečo, čo by ste chceli prejednať?”

Z klbka pomaly sa zdvíhajúcich ľudí sa ozývali komentáre ako: “Tomu úplne jebe.”; “Radšej nech už ide telefonovať.”; “Doboha, to už mal vybaviť hneď, a nie čil.”; “Ešte by tu chcel sedieť a tliachať o hovadinách, keď nám tu niekto ľudí zabíja?” a tak.

O malú chvíľu sedel Ondro za stolom sám, no vychádzajúci chlapi a ženy mu nezabudli pripomenúť, že na čo tam sedí a nech hneď volá. Ondro bol však chlap, ktorý úradné veci vybavoval v úrade, a tak sa rozhodol, že namiesto toho, aby zavolal z krčmy, že sa najprv presunie do obecného úradu a odtiaľ všetko vybaví. Keby vedel, čo sa v nasledujúcich 15 minútach stane, určite by volal radšej od výčapného pultu.

Cesta z krčmy do obecného úradu trvala ani nie päť minút pre človeka Ondrovej kondície. Viedla po provizórnom chodníku vedľa hlavnej cesty. Nepredstavujte si však, že hlavná cesta je nejaká trieda. Bola iba pokračovaním tej úzkej cesty z dediny, akurát, že sa ťahala celou osadou Orechovho dvora a z nej boli malé odbočky k stavbám, niečo ako Avinguda Diagonal v Barcelone v mravenčích rozmeroch. Pouličné lampy síce svietili, ale nie každá, pretože obec nemala prostriedky na výmenu vypálených výbojok a keďže aj nepravidelne svietiace lampy dávali dostatok svetla, orechovčania sa zatiaľ ešte nerozhodli, že by bolo treba vypálené vymeniť. Ich postoj k verejnému vlastníctvu som už popísal, takže to nebolo nič neobvyklé. Navyše nešlo iba o samotnú výbojku, ale bolo treba naštartovať hasičské auto, aby z jeho rebríka mohli výbojku vymeniť. A tento náklad bol ešte stále vyšší ako nespokojnosť s menej osvetlenou ulicou. Ondro sa teda rýchlou a kolísavou chôdzou vybral k úradu. Dychčal, pretože bol mohutný, kýval groteskne rukami, aby sa dostal do úradu čo najrýchlejšie. Chvíľu šiel v dosahu v hlúčikoch idúcich iných ľudí, no potom odbočil k dverám úradu a zostal sám. Vedľa obecnej tabule bol vysoký smrek, ktorý čiastočne zakrýval jeden z kandelábrov a vytváral tak zvláštny tieň. Ondro si kútikom oka síce všimol, že v tom tieni je ešte niečo čiernejšie, ale nevenoval tomu pozornosť. Bolo to len také uvedomenie si, že tam niečo je, ktoré však vôbec neaktivovalo v Ondrovi väčšiu pozornosť, čo sa v danej situácii dalo pokladať za hrubú ľahostajnosť. 

V momente, ako pchal kľúčik do zámku presklených vchodových dverí obecného úradu, pocítil prudkú bolesť v chrbte. Následne ďalšiu a ďalšiu. Kolená sa mu roztriasli, zradili ho a on sa pomaly zosunul na zem viac prekvapený ako ubolený. Keď už kľačal a ťažko prerývane dychčal, snažil sa otočiť a zistiť pôvod tej hroznej bolesti, no vtom ho niekto zozadu chytil za vlasy, prudko nimi trhol a vyvrátil mu hlavu dozadu. Vzápätí mu ostrie noža prešlo po krku a z hrdla sa mu vyvalil prúd horúcej krvi. Ja som teda nikdy nebol podrezaný, tak vlastne ani neviem, ako dlho človek po takomto zásahu môže žiť, viem len to, že ráno ho našli decká, ktoré sa ponáhľali do školy, vo veľkej hnedastej kaluži krvi.