VINCO
Vincent Minco celé svoje detstvo preklínal svojich rodičov za krstné meno, ktoré mu dali. Neskôr sa mu celkom to “Vinco Minco” začalo páčiť a ešte neskôr to videl ako svoju výhodu. Deti v škole sa mu síce smiali, no keď jeho životná cesta šla ďalej, zistil, že si zas jeho meno celkom dobre ostatní pamätajú a rýmovanie sa zrazu stalo výhodou. Tak už bol Vinco Minco, a málokto zabudol.
Slobodný starý mládenec kúsok pred päťdesiatkou býval sám, v malom dome na Orechovom dvore, ďalej od kostola, ale bližšie ku krčme, kam aj tak chodil iba zriedkavo a ak už aj, tak nerád. Jeho meno si síce dedinčania pamätali, ale jeho samého moc nemuseli. Bol to odjakživa prisťahovalec, taký nespoločenský, taký tichý, taký mĺkvy, od každého bočil. Stále smutný, stále zadumaný, stále do zeme hľadiaci a nereagujúci na pozvania “na jeden” od výčapného pultu. Postupne tie výzvy prestali a jemu už ani nechýbali. Nechýbali ani štamgastom, pretože… Proste nechýbali. Načo by som pátral prečo? Chodil stále v tmavom obleku neurčitej farby so starou čiernou kravatou zaviazanou ledabolo na čudný uzol pod prvým, neustále rozopnutým gombíkom bledej košele. Tvár mal zarastenú strniskom, ktoré určite potrebovalo viac času na udržiavanie, ako prosté holenie do hladka. Vačky pod bledomodrými očami mu viseli a z jeho tváre akoby nikdy neustupoval zdrvený výraz. Ideálny hrobár, povedali by ste si, a trafili by ste. V dedine zastával túto funkciu už skoro dvadsať rokov, no stále sa nezbavil nálepky prišelca. Jeho otec bol profesionálny vojak, ktorý zomrel pri mimoriadnej udalosti v kasárňach (zastrelil sa služobnou zbraňou, nik nevie prečo) a jeho matka odišla za manželom pár rokov potom (obesila sa v kôlni, nik nevie prečo), keď Vincovi na torte 30 sviečok horelo. A tak ich sfúkol a šiel mamu z povrazu zvesiť. Keď ju chceli pochovať, zistili, že starý hrobár sa uchlastal k smrti, a tak si Vinco mamin hrob sám vykopal a lopata a krompáč mu už v ruke zostali.
“Čo ty budeš chodiť na týždňovky do rachoty?” spýtal sa ho starosta Orechovho dvora na kare, keď spolu s farárom, starostom a zopár chlapmi a ženami, ktorí zacítili možnosť zadarmo sa najesť a napiť, sedeli okolo jedného stola prestretého bielym obrusom a olizovali morčacie kosti dosucha.
Vinco Minco chodil v nedeľu večer do 135 km vzdialeného mesta do strojárskej fabriky, kde sa staral o správny chod strojov. Nastavoval ich, keď nerobili tak, ako mali, a robil aj takého údržbára. Majster si ho cenil, no keďže Vinco bol slobodný a bezdetný a navyše bývajúci na slobodárni, často ho využíval, až si Vinco pomyslel, že by to nazval zneužívaním. Vracal sa v piatok večer a väčšinu víkendu sa zdržiaval buď vo vnútri domu, alebo robil drobné práce na dvore a s nikým moc sa nestýkal.
“Vyser sa na rachotu, pozri, ako si pekne hrob mame vykopal, truhla tam vkĺzla ako...” Nedopovedal, iba rukou naznačil, akoby niečo niekam vsúval a pri tom zahvízdal. Zrejme to pokladal za vtipné, lebo sa tlmene zasmial. Vinco ho prebodol pohľadom, akože mu chce pripomenúť, že práve pochoval mamu, ale starosta sa škľabil naďalej mysliac si, že železo je treba kuť, kým je horúce.
Vincom najprv prešla vlna odporu a hnusu a najradšej by bol starostovi jednu vypálil po tej tlstej červenej žgrani a napľul mu do jeho zakalených modrých vodnatých očí. Výraz tváre starostu bol taký nevinný, že v ňom Vinco na chvíľu videl idiota, pretože iba idiot by prijal funkciu starostu v tejto diere.
“Vinco, no tak, nebuď kokot, pozri, plat je dobrý, náš hrobár umrel, máme voľné miesto, budeš obecný zamestnanec, a kým nevyvedeš voláku pičovinu, nemáš sa čo báť, že robotu stratíš. Mreť sa bude furt, no šak?” obzrel sa po ostatných sediacich, ťažko ich nazvať smútiacimi, a potom silno buchol Vinca do ramena.
“No, čo? Nesteš ostať doma? Čo sa budeš furt autobusmi terigať. Pozri, veď kolkorázy kopeš hrob? Málo a mimo kopania je to len hrabanie lístia, čo zo stromov popadá a voláke ešte službičky farárovi móžeš robiť. Robota jak lusk za pevný plat. A ešte musíš galganov z cmitera vyháňať, ale to už je nič. No, tak čo?” neprestával do Vinca dorážať, až ten nakoniec prikývol.
“No vidíš, vedel som to,” zarehotal sa starosta, vypil na dúšok horčičák plný bieleho vína a začal Vinca okolo pliec oblábať a buchnátovať.
“Vedel som to, vedel som to.”
A tak sa z Vinca stal obecný hrobár. Robota to nebola ťažká, bolo to tak, ako starosta hovoril, iba musel ešte voľajaké povinnosti plniť, ako napríklad smutno stáť vedľa truhly vystavenej na katafalku, kým farár pohrebné piesne spieval a príbuzní mŕtveho tam plakali ostošesť.
Niekedy svoje rozhodnutie ľutoval. Napríklad keď susedovie štvorročného chlapca pochovávali. Ten umrel tou najbizarnejšou smrťou, akú si možno, aj na Orechovom dvore, predstaviť. Na spodku dediny, tak v kríkoch schovaná, bola stará vyschnutá studňa, ku ktorej už nik nechodil, iba túlavé psy a mačky si chodili dieru obzerať. Voľakedy dávno ju takou drevenou doskou prikryli, aby tam nik nespadol, ale keďže tam prestali Orechovčania úplne chodiť, dosku nahlodal zub času, prehnila a pomaly, ale isto, sa rozpadávala. Psy tam chodili furt kríky ošťávať, až tam jeden taký veľký spadol. Dlho tam ležal, potkany mu mäso obhrýzli, až z neho kosti trčali do tmavého vzduchu. V jeden deň sa tam šli deti pozrieť na tú psiu mŕtvolu, z ktorej rebrové kosti trčali a lebka sa tmavo ligotala, keď tam zasvietilo slnko a medzi šarvancami aj ten susedovie chlapec. Na nožkách ledva prepletal, no so svojím 12-ročným bratrancom sa cítil bezpečne. Ale keď dáte deti deťom strážiť, nie vždy sa to musí skončiť šťastne. Ani teraz nie. Samozrejme, že bratranec chlapča spustil z očí, ten sa naklonil nad kraj studne viac, ako dovoľovala fyzika, a už sa rútil dolu. Kosti mŕtveho psa ho prepichli na toľkých miestach, že chlapec dodýchal skôr, ako jeho bratranec stihol dospelých privolať. Vincovi nebolo všetko jedno, keď sa na telíčko v malej truhle díval, nuž ale aj to patrí k životu.
A Vinco mal psa. Takého orecha, zo všetkých typov a druhov pomiešaného, teda okrem bišóna. Ten v ňom nemal ani kvapku krvi. Zrejme. Bol to taký ani vysoký, ani nízky, ani mohutný, ani tenký, ani nervózny, ani pokojný pes, ktorý štekal, len keď bolo treba. Väčšinou nebolo. Ako je však u orechov zvykom, bol celkom rozumný a často sa bez vôdzky s Vincom po lese prechádzal a ani raz mu neušiel. Vinco by bol veľmi smutný, keby sa tak stalo, nejako k sebe priľnuli. V ten piatkový jesenný podvečer sa tiež tak prechádzali, Vinco palicou lístie prehŕňal, len tak, lebo huby nezbieral ani nejedol. Aj mu hovorili: “Vinco, aspoň ich zbieraj, predať môžeš.” Ale Vinco len záporne pokrútil hlavou, že šak načo by to robil, keď má dobrý hrobársky plat a míňať nemá na koho. Ženy sa mu síce do postele netlačili, ale nemal o ne ani núdzu. Sem-tam nejakú stiahol do svojho brloha, uspokojil seba aj ju a pekne-krásne ju vyprevadil cez dvere. Väčšinou sa nebránili, lebo boli vydaté. Jedna vdovica sa mu tam raz chcela nasťahovať, no Vinco vymenil zámku a keď po troch hodinách sedenia na podstienku vdovica pochopila, že je to asi zbytočné, tak sa zas zdvihla a šla domov. Medzitým Vinco stál za plotom, schovaný v kríku bazy a modlil sa, aby už čím skôr vypadla, lebo mu črevá skrúcalo. Vdovica si to pre seba nenechala, a tak z pomsty bola služba, lebo Vincovi sa už žiadna odvtedy netlačila. Posteľ mu však zahrievali, asi tak dvakrát do mesiaca. Vedeli o sebe a zrejme im to nevadilo, lebo vraj mal Vinco vtáka dlhého ako kôl do vinohradu, že až mandle podvihoval a zahnutého ako banán, ktorý sa do všetkých zákutí dostal, čo síce žiadna zo žien nahlas nepotvrdila, ale medzi sebou si to iste ticho šuškali na drevených studených laviciach kostola počas omše, ktorú slúžil farárko s konskou nohou.
Tak si teraz vykračuje so psom po tom tichom jesennom lese, keď tu zrazu Beny odbehol (také meno tomu oriešku dal) a stratil sa v kroví. Keď naňho Vinco zapískal, dlho sa neukazoval a keď už k Vincovi dobehol, o nohu sa mu oprel a divoko kýval chvostom, všimol si Vinco Benyho krvavú papuľu.
“Čo si zas rozhrýzol, ty chmulko?” spýtal sa ho a chcel mu tú krv z tlamy utrieť, no pes sa zas rozbehol a zmizol v kroví. Vinco ho zas zavolal, pes zas dobehol, obtrel sa mu o nohu a zas odbehol.
“Tak teda idem kuknúť,” zakričal Vinco za psom, ten mu asi rozumel, lebo tam hlboko v kroví sa rozkňučal.
Vinco sa zhrbil, vošiel pod konáre divej ruže hromžiac, ako mu ostne trhajú vlnu z kabátca a v tom šere, kde svetlo zoslabovali ešte aj vetvičky so zopár lístkami, ktoré ešte nechceli jeseňou odpadnúť, videl na zemi telo ležiace na chrbte, hlavu s čiernym ťažkým vrkočom večernou rosou nasiaknutým a cez jedno oko prehodeným. Ruky pri tele pohodené, ako drevná guľatina, nahé nohy iba v topánkach spôsobne k sebe pritisnuté. Hluchá Judita hľadela otvoreným mŕtvym okom do spleti konárikov divej ruže a keď sa nad ňu Vinco naklonil, ani nemrkla.
Vinco pozoroval, ako sa okolo neho motajú policajti a nejaké iné, do bielych mundúrov navlečené postavičky, slová si medzi sebou prehadzujúc ako lopatami piesok.
“Len som hu tu takto našiel...” Bľabotal krásnej ryšani, oblečenej v civile, do telefónu, ktorý mu natrčila až tesne k ústam, lebo Vinco v šoku nedokázal hovoriť nahlas. Potom sa ho spýtali, či je treba ho domov odviezť, na čo Vinco Minco iba ticho záporne pokýval hlavou, že však domov dôjde, má to len na skok. A že či ho môžu požiadať, aby sa na predvolanie dostavil k svedeckej výpovedi. Na čo Vinco iba ticho prikývol nechápajúc, čo by tak od neho ešte mohli chcieť. Chvíľu sa ešte díval na horúčkovitú prácu bielomundúrnikov a potom zavolal na Benyho a vydal sa ťažkou chôdzou späť domov.
Bolo to iba dva dni po tom, čo starý Hutuliak umlátil svoju ženu lopatou a sedel za stolom s hlavou v dlaniach, kým jeho dcéra Margita iba nechápajúc ronila slzy ako hrachy.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára