Orechov Dvor II.

 JUDITA

O hluchej a nemej Judite si všetci obyvatelia mysleli, že je aj prisprostastá. Teda jej mama Zuza-vdovica, tá, čo s Margitou kostol umývala, si to nemyslela, a farárko by to zas nikdy nepovedal. Či si to myslel aj on, to neviem, keďže vždy slušne mlčal, keď sa to niekto odvážil vysloviť. Teda spomalená asi predsa len bola, ale v tvári celkom pekné dievča s dlhými, ako uhoľ čiernymi vlasmi vždy zviazanými do dvoch ťažkých vrkočov, ktoré sa jej po chrbte plazili ako hady, skoro až k pekne formovanému zadku. Nebola síce vysoká, mohla merať tak meter šesťdesiat, ale jej postava bola proporčná s prsiami veľkosti “akurát do dlaní” a s bradavkami stojacimi v mladíckom devätnásťročnom pozore.

Po špeciálnych školách, ktoré navštevovala, sa nakoniec vyučila za šičku a chodila zarábať do mesta vzdialeného asi 40 kilometrov, kde šila zhrbená pri šijacom stroji v chránenej dielni vyrábajúcej pracovné oblečenia. Majiteľ si ju chválil, a tak jej dovolil sem-tam si odniesť nejaký nepodarok, aby ho mohla predať v osade svojim susedom za veľmi príjemné ceny. O tejto jej aktivite majiteľ vedel, no vždy, keď ju videl odchádzať z firmy s taškou, v ktorej boli napchaté montérky, iba sa chápajúco usmial. Keďže to nebolo často, mohol nad tým iba mávnuť rukou a pomyslieť si, nech si dievča prilepší. Možno keby ona tie zmätky vytvárala, tak by mu to aj začalo vadiť. Judita však bola veľmi pracovitá a kvalitná šička.

Chránená dielňa získala zákazku na šitie pracovného oblečenia okrem iných firiem aj pre firmy v automobilovom priemysle, a tak sa z malej manufaktúry vyvinula do úspešnej spoločnosti s jedným dobrosrdečným majiteľom.

Judita ho mala rada a možno ho vo svojom srdci aj milovala, no nikdy to nedala vedieť.

Hanbila sa za zvuky, ktoré jej vychádzali z úst, a tak poväčšinou mlčala a keďže bola aj hluchá, alebo aby som bol korektný, tak nepočujúca, jej kontakt so svetom bol komplikovaný. 

Mama ju síce milovala, ale znakovú reč sa nikdy nenaučila, a tak si vyvinuli svoju. Doma sa Judita hovoriť nehanbila, a tak medzi dorozumievanie patrili aj hrdelné zvuky, ktoré vydávala. Vo svete to už bolo horšie. No, ako sa hovorí: Ak chcete, tak to dosiahnete. 

Medzi šičkami bola obľúbená, pretože bola ticho, bola hluchlá, ako poleno a ochotne pomáhala. Nikomu nevadila a nikto si ju nevšímal, kým od nej nepotreboval pomoc a v tých chvíľach ju mali oveľa radšej. Či si mysleli, že je to iba pracovitý a pomôcť ochotný tichý blázon, vôbec nie je dôležité. Je to vlastne jedno, lebo prácu si zastala a často sa skvela na polystyrénovej tabuli, prekrytej bledomodrou látkou, kde majiteľ raz za mesiac prišpendlil fotku najlepšieho pracovníka mesiaca. Teda tam bola často fotka Judity, aj keď nie vždy, medzi inými papiermi s grafmi, ktoré informovali o plnení plánu, o percente nepodarkov, o percente pracovných úrazov či prestojov z dôvodu porúch. Vraj to odkukal od nejakej firmy z Nemecka, kde bol na exkurzii, aby pochopil, ako fungujú takéto manufaktúry a hrozne sa mu to páčilo. Veď aj zamestnanci nech vidia, ako sa firme darí, ako postupuje, že by to mohlo šičky motivovať.

V celej spoločnosti boli zamestnané výlučne ženy, teda okrem majiteľa, ktorý ale nebol zamestnanec a jedného muža, ktorý sa staral o malé opravy, či o výmenu žiarovky alebo výmenu rozseknutej predlžovačky. Vo chvíľach, keď nemal robotu, pomáhal s balením hotových výrobkov, s lepením etikiet a inými drobnými prácami. 

Majiteľ zatiaľ nepotreboval žiadneho obchodníka, nakoľko si všetky zákazky vybavoval sám. Učtáreň bola tiež doménou dvoch žien, lebo však takú trpezlivosť vypĺňať rôzne štátne formuláre môžu mať naozaj iba ženy. Ostatné služby si prenajímal, ako napríklad aj právnika, ktorý mu vypracovával obchodné zmluvy. Taká malá firmička to bola.

Judita šila, s hlavou sklonenou nad stehmi a nad rýchlo sa pohybujúcou ihlou elektrického šijacieho stroja. Do konca pracovnej doby chýbalo už iba pár minút a Judita už začala premýšľať, ako pôjde domov. Mala dve možnosti. Zviezť sa autobusom asi 30 kilometrov do Rybán, kde linka pokračovala iným smerom, ako potrebovala, tam prestúpiť na autobus do Dediny a potom si vyšliapať tie tri kilometre, alebo vystúpiť z tej prvej autobusovej linky v Rybanoch a prejsť domov krížom cez lesy asi 8 kilometrov. Rozdiel znamenal viac, ako hodinu pešej chôdze, pretože cez les a následne cez lúky to bolo náročné. Najprv do kopca, potom z kopca a nakoniec zas do kopca, aby sa vynorila kúsok za kostolom na Orechovom dvore, odkiaľ to mala domov už iba nejaké tri minúty. Akurát zazvonil bzučiak, ktorý oznamoval koniec zmeny, keď sa rozhodla, že dnes pôjde pešo, lebo bol krásny jesenný deň a vzduch bol čerstvý, sladký a osviežujúci.

Došila lem, vypla  stroj, postavila sa, položila si dlane na kríže a pretiahla sa. Vrkoče jej z hlavy viseli ako tenké vianočky. Poobzerala sa okolo seba, usmiala sa na ostatné šičky, zasunula malú stoličku pod šijací stôl, vzala si malú taštičku položenú vedľa stola a opustila pracovisko.

Niekedy šla ešte do šatní, buď sa prezliecť, alebo si len tak tvár opláchnuť, ale dnes nie. V šatách, v ktorých prišla, aj pracovala, aj odišla. Robila to málokedy, ale vždy záležalo na tom, akú náladu práve mala. 

Vystúpila z autobusu, rozheganej herky v Rybanoch na zastávke, prešla zopár sto metrov, vyšla z nej, aby sa asi po kilometri ocitla v dubovo-bukovom lese, kde sa po vyšliapanej, no v tomto období málo používanej cestičke vybrala smerov k Orechovmu dvoru. Les bol hustý, stromy rovné, čiahajúce až do neba. Vyvrátila hlavu a videla koruny stromov kývajúce sa v silnejúcom vetre. Tam dolu ale bola jeho sila značne utlmená. Šla, dívala sa na svoje nohy, rozhŕňajúce hnedo-červeno-žlté listy, sem-tam šliapla na bukvicu či žaluď. Toto bolo jediné miesto, kde sa odvážila pospevovať si, aj keď jediné, čo cítila, boli vibrácie v spodnej čeľusti. Napriek tomu, že sa nepočula, to robila práve pre tie príjemné vibrácie. Smena končí o druhej, autobus ide 14:20, o tretej vystúpi a stmieva sa okolo šiestej, má teda tri hodiny na to, aby sa dostala domov. Možno je to v tento rok už poslednýkrát. Nerada chodila po lese v šere. Páčilo sa jej to, ale bála sa. 

Pri jednom z bukov spod lístia vykukovala malá bedľa. Zohla sa k nej, aby ju pohladila. Judita milovala zber húb, s otcom, kým ešte žil, často do lesov chodili, zbierali ich, do prúteného košíčka dávali, doma ich narezali a posušili a potom ich do sklených trojlitrových zaváranín popchali a celú zimu využívali. No neboli to iba bedle, ale aj kuriatka, dubáky, či huby voľajaké, jedlé a chutné. 

Otec vždy žartoval, že každá huba je jedlá, akurát, že niektorá iba raz, ale vyznal sa v nich a hovoril to len tak.

Keďže Judita bola hluchá ako peň, nepočula, ako ju dohnali chlapské nohy a nepočula ani ako sa pri nej zastavili. Iba to vycítila. Keď sa narovnala a otočila, zbadala Romana, tretieho suseda. Bola by zhíkla, keby to vedela, teraz iba vydala krátky chrčivý prekvapený ston. Stála pred mužom svojich snov. Veľmi sa jej páčil. Vysoký, počerný, s hustými čiernymi vlasmi a tmavohnedými uhrančivými očami pod obočím v tvare striešky. Usmieval sa na ňu a ticho stál.

“Ahoj,” povedal napokon. Vedel, že Judita je hluchá, ale zároveň vedel, že dokáže odčítať z pier.

Odkývala mu hlavou a opätovala úsmev.

“Môžem ťa odprevadiť?” spýtal sa dbajúc na to, aby mu pery vykresľovali slová čo možno najviac.

Mrdla plecami, no jej srdce ziapalo, že “áno”.

“Asi ideš z roboty.”

Prikývla a ukázala rukou, že teda môžu ísť. Urobila pár krokov smerom k dedine, no Roman zostal stáť. 

“Si veľmi pekná.”

Na jej tvári sa objavil zmätený výraz. Je to tým magickým lesom? Naozaj stretla Romana, objekt svojich snov, ako jej hovorí, že je pekná? Nezdá sa jej to iba? Neodčítala z pier len to, čo chcela od neho počuť?

V hlave jej bežali otázky, na ktoré si nevedela dať odpoveď až do momentu, kedy Roman zodvihol pravú ruku a jemne jej prešiel po vlasoch červených lícach a palcom sa jej dotkol pier.

Zaspätkovala k tomu buku, kde ležala bedľa a oprela sa chrbtom o studenú kôru. Dívala sa do jeho očí v stále približujúcej sa tvári, až cítila jeho mentolový dych. Neprekvapovalo ju to, vedela, že fajčí mentolky, čo ju však zarazilo, bolo, že necítila tú zvláštnu arómu cigarety. Premýšľala teda, prečo ju tam necíti, no on sa k jej tvári približoval čím ďalej, tým viac. Našpúlil pery a jemne sa jej nimi dotkol líca. Potom pobozkal druhé. Chytil ju oboma rukami za ramená, cítila jeho stisk. Srdce jej tĺklo vzrušením a na viečkach zavretých očí sa jej premietal film, kde videla seba v krásnych dlhých bielych svadobných šatách, s dlhou vlečkou. Videla samu seba s vysoko vyčesanými vlasmi, s červeňou horiacimi perami, s mejkapom, ktorý jej zakrýval všetky nedokonalosti pokožky. Videla, ako idú vedľa seba, on ju pevne drží okolo pása, oblečený v slušivom tmavosivom obleku, v pilieri ľudí, ktorí sa tam postavili preto, aby im tlieskali, priali všetko najkrajšie v ich novom živote, šťastie na možno niekedy strastiplnej ceste a všetky tie krásne slová, ktoré sa mladomanželom hovoria, len aby boli šťastní, aby ich starosti… Pocítila jeho široký dlaň pod sukňou medzi nohami. Horúčava z nej jej sálala do rozkroku a na pokožke cítila drsnú kožu človeka pracujúceho manuálne. Nie, toto nie, najprv treba predsa bozky, jemné láskanie, hladenie pliec, chrbta, vlasov. Toto predsa nie, na to majú ešte čas, a v jej romantických predstavách to nebola jesenná chladná zem plná šuštiacich listov, bola to mäkká posteľ s jemnými bielymi návliečkami v izbe, kde sa cez okno tlačil slnečný jas a celú miestnosť rozžiaril. V jej sne to boli dlhé snehobiele hodvábne záclony povievajúce v jemnom vánku. Nie zemitou vôňou páchnuci kus zeme, v chladnom jesennom podvečere.

Chcela sa odraziť od stromu, chcela dať najavo, že takto sa jej to nepáči, že takto nie. Jej snahu zastavil svojím ťažkým telom pritisnúc ju ku kôre stromu ešte silnejšie. 

Jeho ruka sa zaborila do jej lona a vo vnútri bolestivo zacítila jeho hrubé prsty.

Voľačo stále mrmlal, no ona ho nepočula, lebo bola hluchá. Iba horúci a po mentole páchnuci dych sa jej lenivo plazil dolu krkom.

Judita prestala snívať o svadbe.