Orechov Dvor V.

MULČ

Zuza, nie tá, čo chodila stierať s Margitou podlahu v kostole a svätým tváre a nohy obmývať, mala muža Ignáca a dvoch malých galganov, dvojičky, blonďavých diablikov. Viem, že to čitateľa môže trochu miasť, ale tak to na Orechovom dvore bolo, a ja nechcem klamať. Dve Zuzy, jedna, čo s Margitou paktovala - vdovica, mama Judity a táto, čo mala muža a dve deti.

Tak tejto Zuzy muž, Ignác, bol chlap, ktorý nedokázal udržať peniaze v ruke. Nie že by bol kartár alebo opilec, alebo dokonca hráč na automatoch, to vôbec nie, aj tak nemal kde automaty hrať, ale bol blázon do investícií do strojov pre svoje pole, ktoré ako jeden z mála obrábal. Mal vekú farmu, aj keď viac zameranú na rastlinnú výrobu. Nie, že by nemal aj nejaké zvery, to mal. Jednu kravku, ktorá vystačila ako zdroj mlieka pre rodinu, no na predaj nie. Dve svinky, zopár kačíc a sliepok. Pobehoval tam ešte trojnohý pes a štvornohý, ale na jedno oko slepý kocúr. Prišiel tak raz k nim na dvor, dobitý po nejakom súboji a Zuza mu naliala mlieko do misky, trocha mäska potrhala a kocúr už zostal. Darmo jej Ignác hovoril, že keď dá mačke najesť, tá už neodíde. Možno to aj vedela, a takto sa jej to páčilo, lebo trojnohého psa a jednookého kocúra zas nemá bárskto. 

Tak tento Ignác si zobral úver na ich malý domček a kúpil si traktor John Deere, taký zelený so žltým pruhom a s jeleňom na prednej kapote. Bol to obrovský stroj, ku ktorému dokúpil aj otáčací pluh, taký obojstranný, trojradličný, sejačku, diskové brány. Keďže sa mu darilo, a aj štát o dotácie oberal, však prečo nie, keď dane platil, podarilo sa mu to skoro splatiť, na čo si Zuza, jeho žena, iba úľavou vydýchla. Je stresujúce, keď vám banka môže siahnuť na strechu nad hlavou. Samozrejme, že mu hubovala, že načo mu je taký obrovský traktor, ale Ignác zas vedel, že to nemusí byť iba preňho, lebo aj po dedine chodieval a drobné políčka na jeseň rozorával, či na jar bránil. Lenže, ako som už napísal, Ignác bol svojím hospodárstvom posadnutý, a tak, len čo dostal list z banky, že uvoľňujú ťarchu, ihneď si zobral ďalší úver na mulčovací stroj.

“Na čo ti bude taká hovadina?” spýtala sa Zuza, keď jej Ignác predložil úverovú zmluvu na podpis spoludlžníka. “Nemáme takých hovadín už dosť?”

Zuza príliš nečítala a jej slovník sa často obmedzoval na jednoduché výrazy, pričom hľadať synonymá sa jej príliš nechcelo a možno na to nemala ani vôľu, či schopnosti.

“Máme veľa slamy a zeleného z repky,” odvetil jej. “Nemáme zvery, čo by to žrali, tak to len zaorem.”

“Ale načo ti je ten stroj, šak zaorať to móžeš aj tak.”

“Šak móžem, ale lepšé je, keď je to na kúsky, nemotá sa mi to na pluh. A vraj sa to lachší rozloží.”

“Ale šak zbytky móžeš aj predávať.”

“Komu?”

“Ná šak susedom.”

“Veď víš, že nesťú, skúšal som už.”

“Račej by som to spálila, jak také hebedo kupovala.”

Ignácovi sa nechcelo hádať, lebo niekde v hĺbke tušil, že Zuza má pravdu. Ten stroj bol drahý ako čert, a v duchu rozmýšľal, či to predsa len nebola zbytočne vysoká investícia. Ako tá kováčska vyhňa, čo si kúpil ešte za slobodna a kúril v nej iba raz, keď ju skúšal, ako funguje a ako si dokáže nejaké železo ukuť. Bol však vtedy presvedčený, že sa mu zíde, lebo keď bude treba nejaký pluh opraviť alebo nejaké iné kovové náčinie si vyrobiť, že mu to pomôže. Lenže v osade kováč bol a zakladať do vyhne na ukutie jednej motyky sa neoplatilo. 

Ach, nechcem sa ale zamotať do nepodstatných vecí, lebo by bolo o nich čo písať.

 

Zuzina, teda Ignácova rodina bola fakt veselá. Nohavice nosila Zuza, a keď ich nepoužívala pri rozhodnutiach o hospodárstve, ich manželstvo bolo harmonické a nebojím sa povedať, že plné lásky. Dvojičky, Marek a Matúš, sa narodili počas hroznej búrky, kde do výkrikov ubolenej Zuzy trieskali hromy nad ich malým, no príjemným domčekom, dážď buchotal do okenných tabúľ, blatová voda sa valila po ceste do susednej dediny, splachovala so sebou ornicu, prudko obmývala kukuričné korene, steblá sa divoko kývali a vietor ich ukladal na zem. Hotová spúšť, o obilí ani nehovorím. Prvé dni po pôrode sa Ignác viac venoval papierom poisťovne, ako svojej žene a deťom. Nakoniec zistil, že mu poisťovňa vyplatila viac, ako by bol získal predajom, a tak si dobral úver a kúpil ten John Deere.

Už od kolísky to boli búrkoví diablici. Marek mal otočený deň, celú noc vrieskal a dožadoval sa pozornosti. V  noci Marek teda vrieskal, no Matúša, na počudovanie všetkých, nezobudil, a tak Zuza vôbec nespala, čo sa odrážalo na jej nálade.

Často bola hubatá, ako Ignác hovoril, nechcela si plniť manželské povinnosti, bola nervózna na aj čo len malinký podnet a Ignác v tej dobe sa doma zdržiaval iba nakrátko, ušiel na pole, len preto, aby bol od jedovatej Zuzy čo najďalej. To ešte viac Zuzu škrelo, lebo jej nechcel s deťmi pomáhať, a tak bola jedovatejšia ešte viac, na čo chodil Ignác domov ešte menej. Už sa to dalo iba ťažko vydržať, aj tie krátke stretnutia manželov boli skôr o výčitkách či kriku, na čo si susedia len ticho cez latkové ploty pošuškávali, čo sa to v tej krásnej harmonickej rodine deje. 

Po zúfalom a hysterickom výkriku “Ja ťa raz zabijem!”, ktorý zareval Ignác, keď ho Zuza zas najedovala a keď zaplesol vchodové dvere, že radšej ide pluh očistiť, to asi počuli aj dvojičky, lebo od toho momentu spali ako zarezané vždy, keď spať mali. 

Ignác bol preč dva dni, prespával v letnom tichu na posede v lese, kde chodili poľovníci na zajace a diviaky a keď sa vrátil domov, našiel tam uplakanú Zuzu, ktorá sa mu, hneď ako vstúpil do domca, hodila okolo krku a zasypala mu bozkami tvár, že vraj kde toľko bol.

Ignác bol privítaním svojej ženy taký dojatý, že ju zaniesol do postele a poriadne si obaja užili, pričom dvojičky ani necekli. 

A od tej doby to bolo zase také manželstvo ako predtým. Harmonické, šťastné, až im susedia závideli. Na tú dobu, ktorá ich na chvíľu citovo oddelila, už zabudli a aj susedia si prestali cez latkové ploty šepkať, lebo šak na čo šepkať, keď je všetko v poriadku.

Matúš a Marek nič zo svojej búrkovej podstaty nestratili, obe živé až hrôza, obe do všetkého nos strkajúce a všetko chytajúce. 

Tri dni pred ich piatymi narodeninami, keď už mala Zuza pripravenú veľkolepú oslavu, a aj tortu dala napiecť, sa malý Marek vyškriabal v stodole po drevenom rebríku na povalu, kde Ignác seno uskladňoval, začal sa tam hrať ako obvykle. Skákal do sena a váľal sa v ňom, kým Matúš s mamou koláče piekli. Napriek tomu, že boli jednovaječné dvojčatá, Mareka ťahala skôr otcova robota a Matúša zas mamina. Kým Marek s otcom na traktore sedel a malá hlávka mu nadskakovala pri oraní alebo bránení, to ako traktor cez hrudy prechádzal, Matúš miesil cesto na orechové koláče, ktoré všetci zbožňovali. Zuza ich robila také plné, že skoro cesto necítili, len orechy (alebo niekedy aj mak) sa im v ústach prevaľovali. Upískaní sa blažene usmievali a Zuze sa srdce roztápalo.

No tak v ten deň sa teda Marek hore na povale hral. Ale asi viete, akú povalu myslím, alebo nie? Ono to ani nebola povala cez celú stodolu, len také tretinová, ja vlastne ani neviem, ako sa to volá. Hral sa tam, skákal chvíľu do slamy a robil si takých slamených panáčikov za použitia konopného motúza, ktorý im dávala Jula, tkáčka v osade, za to, že jej Ignác sem-tam pomohol s niečím, čo chlapskú ruku potrebovalo, lebo Jula bola stará panna. Teda, či bola panna, neviem zodpovedne potvrdiť, ale tak sa to hovorilo.

Takže, tých pandrlákov si postavil, zviazal ich špagátom a bil sa s nimi, hral sa na pirátov. Jedného postavil, udrel ho, ten spadol, Marek výskokom potvrdil víťazstvo a zakričal do prachu, že je víťaz. Lenže tých panákov bolo viac, a on musel nad všetkými vyhrať. Niekedy predstieral, že ho zasiahol panák a on sa zvalil do slamy s hranou bolesťou a hraným skuvíňaním. Tak aj v ten predmetný deň dostal od panáka najprv do brucha, potom do brady a zaspätkoval, aby nabral silu. Jeho ľavá noha však zavadila o jedného porazeného, Marek stratil rovnováhu a zrútil sa z tej povaly rovno na diskové brány, ktoré tam mal otec odložené. Žil ešte nejaké dve minúty, chrčal s chrbtom o disk rozrazeným a po nich vydýchol naposledy. Zuza ho tam našla, keď ho na obed zháňala, už studeného. Ako tá polievka, ktorá naňho čakala a nedočkala sa.

Vinco si teda zažil druhý pohreb s maličkým tielkom v maličkej truhle a zas mu vôbec nebolo do reči, kým pri truhle kvílila a zo všetkých síl ju objímala, až ju nemohli od nej odtrhnúť, Zuza, ktorá až šalela. Materinský bôľ vháňal slzy do očí všetkých stojacich, aj takých, ktorí do rodiny nepatrili. Ignác stál ticho, s mohutnými rukami v päsť zaseknutými, s pohľadom do zeme upretým, s telom akoby ho kombajn prešiel. Zhrbený, zlomený ako vŕbový prút. 

Nebolo to však všetko, čo ich postihlo. Nešťastie nechodí po horách a ani nebýva osamotené. Matúško začal chradnúť. Jeho jednovaječné dvojča ho opustilo, a on ho neustále hľadal. Spávať nemohol, v noci sa budil s plačom a krikom, až Zuzu a Ignáca mráz oblieval. Sedeli s ním na posteli, Zuza mu hlavičku do lona zobrala a hladila ho, až kým od únavy z plaču nezaspal. A chradol. Nejedol, iba čo si na špičku lyžičky krúpovej kaše do úst vložil, a v ústach ju omieľal niekedy aj minúty. Pil ako vrabček, až sa po troch dňoch rodičia rozhodli, že ho k lekárovi vezmú. Robili všetko, čo mohli, aspoň tak tvrdili. Najprv po dobrom, potom hospitalizácia, umelá výživa, starostlivosť. No jeho telíčko chradlo aj naďalej, až sa im v tých bielych nemocničných obliečkach stratil a dušu vypustil. 

Vraj zo smútku zomrel, tak vravela babica, ktorá ich oboch na svet priniesla.

Niektoré rodiny sa po takej tragédii rozpadnú, iné zocelia a iné zas ducha stratia. To bol prípad Zuzy a Ignáca. Ich spolužitie dušu stratilo.

Hm, tak som sa predsa len zamotal.

Ignác chodil na pole, ale tak akoby bez šťavy. Robil, čo mal, automaticky krútil volantom a zaorával mulč, ktorý tým mulčovacím strojom koncom leta pripravil. Myšlienky nemal, teda aspoň si myslím, že ich nemal, lebo zmĺkol. Zuza iba na podstienku sedela a niekedy orechový koláč upiekla, aby ho mohla slzami dosoliť v spomienke, ako piekli spolu s Matúškom. A keď ho dopiekla, zas si len na podstienok sadla, hlavu do dlaní zobrala a vzlykala. Ignác, keď prišiel z poľa, odjedol z koláča, sadol si za kuchynský stôl, vzal hlavu do dlaní a díval sa do dubovej dosky, kde ešte zostali ryhy po hre dvojčiat s vidličkami. Takto sa dni opakovali, Zuza orechovníky piekla a Ignác odjedal, keď sa z poľa vrátil. 

“Poď so mnou na pole,” povedal jedného dňa Zuze, ktorá zas na podstienku sedela a do dlaní vzlykala.

Bez vôle sa postavila, sadla do traktora zaplesla dvere, sukňu si privrzla, ale nechala to tak. Trmácali sa po rozbitej poľnej ceste, až sa dostali na rolu, kde Ignácovi snáď pol hektára k orbe zostalo. Tam zastavil traktor, vypol motor, vystúpil z traktora, obišiel ho a pomohol Zuze vystúpiť. Potom ju položil, ako bábiku na zem, na chrbát, nabral do dlaní mulč a začal jej ho do úst tlačiť. Zuza sa nebránila, iba ležala a slzy jej z očí po lícach stekali, kvapkali na čiernu zem a vpíjali sa do nej. V tichosti jej Ignác natlačil do úst toľko mulču, koľko sa jej zmestilo, potom jej nos dvoma prstami zavrel a díval sa jej do očí, kým Zuza dodýchala. 

Ignác sa postavil, oprášil si ruky, sadol do traktora, dokončil tú orbu, vrátil sa domov, odjedol z orechového koláča, sadol za dubový stôl, vzal hlavu do dlaní a zadíval sa do dubovej dosky, kde zostali ryhy po hre dvojčiat s vidličkami.

Keď k nemu dobehli dedinčania, že mu ženu bez života zadusenú našli na jeho roli, iba sa mu telo zachvelo a ľudia ho ľutovali, že toto je aj na koňa veľa. 

Ignác už nikdy viac neprehovoril a ani jedlo do úst nezobral, kým po dvore trojnohý pes a jednooký kocúr pobehovali a jedlo zháňali. Skôr, ako skončilo vyšetrovanie vraždy, sa jednoducho svetu porúčal a nechal traktor aj mulčovací stroj svojmu osudu.

Stalo sa to iba tri dni odvtedy, ako Vinco Minco Juditu v kríkoch našiel.